Rozhodnutie ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 24. marec 2015

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 13Co/1113/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6112223598
Dátum vydania rozhodnutia: 24. 03. 2015

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ferdinand Zimmermann
ECLI: ECLI:SK:KSBB:2015:6112223598.3

Rozhodnutie

Krajský súd v Banskej Bystrici ako súd odvolací v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Ferdinanda
Zimmermanna a sudkýň JUDr. Danice Kočičkovej a JUDr. Amy Odalošovej v právnej veci navrhovateľa:
POHOTOVOSŤ,s.r.o.,sosídlomvBratislave,Pribinova25,IČO:35807598,zast.spoločnosťouFridrich
Paľko, s. r. o., so sídlom v Bratislave, Grösslingova 4, IČO: 36864421, proti odporcovi: Slovenská
republika, v ktorej mene koná Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, Župné námestie 13,

Bratislava, o náhradu škody a nemajetkovej ujmy, na odvolanie navrhovateľa zo dňa 06. 08. 2014 proti
rozsudku Okresného súdu Banská Bystrica č. k. 7C/264/2012-145 zo dňa 30. 06. 2014, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok okresného súdu potvrdzuje.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom okresný súd zamietol návrh navrhovateľa na prerušenie konania do
právoplatného rozhodnutia Ústavného súdu SR o ústavnej sťažnosti navrhovateľa, ktorej predmetom je

rozhodnutie o porušení práva navrhovateľa na zákonného sudcu a práva na nestranný súd (výrok I.),
zamietol návrh navrhovateľa na náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy ( výrok II.) a odporcovi
právo na náhradu trov konania nepriznal ( výrok III.).

V dôvodoch rozhodnutia súd uviedol: „Navrhovateľ sa svojím návrhom domáhal náhrady majetkovej
škody a nemajetkovej ujmy z titulu nesprávneho úradného postupu v exekučnom konaní Okresného

súdu Banská Bystrica č. k. 2Er 1557/2010.

Odporca žiadal návrh v plnom rozsahu zamietnuť.

Súd vykonal dokazovanie písomnými vyjadreniami účastníkov, exekučným spisom tunajšieho súdu č. k.
2Er/1557/2010, znaleckým posudkom Ekonomickej univerzity v Bratislave Znalecký

ústav 1/2014 a zistil tento skutkový stav:

Podľa tvrdenia navrhovateľa tento vykonáva podnikateľskú činnosť v oblasti poskytovania krátkodobých
úverov. V zmysle ustanovenia § 38 a nasledujúcich zákona č. 233/1995 Z. z. (Exekučného
poriadku) požiadal súdneho exekútora o vykonanie exekúcií pre svoje pohľadávky vzniknuté neplnením
záväzkov vyplývajúcich zo zmlúv o úvere.

Z dôvodov nesprávneho úradného postupu požadoval od odporcu náhradu majetkovej škody ako aj
nemajetkovej ujmy, ktorý nárok si uplatnil aj písomnou žiadosťou adresovanou odporcovi podľa § 15
ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z.

Navrhovateľ podal súdnemu exekútorovi návrh na vykonanie exekúcie na základe exekučného titulu

- rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu. Exekútor následne podal žiadosť o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcii, o ktorej mal exekučný súd rozhodnúť v lehote 15 dní ustanovenej v § 44 ods. 2EP. Mal za to, že výnimka z 15-dňovej lehoty na udelenie poverenia v citovanom ustanovení platnom od
01. 06. 2010 do 31. 05. 2011 a od 01. 06. 2011 sa v prípade rozhodcovských rozsudkov ako exekučných
titulov nemala uplatňovať (lebo nešlo o exekučný titul podľa § 41 ods. 2 písm. c/ a d/ EP). Zákon č.

244/2002Z.z.orozhodcovskomkonaníneobsahujeslovnéspojenierozhodcovskákomisia,alespojenie
rozhodcovský súd. Podľa odbornej literatúry sa vykonateľným rozhodnutím rozhodcovskej komisie,
resp. zmierom ňou schváleným, rozumelo rozhodnutie v pracovných sporoch vydané rozhodcovskými
komisiami v rozhodcovskom konaní podľa § 207 Zákonníka práce a vyhlášky č. 42/1975 Zb. Exekučným
titulom teda nebolo rozhodnutie rozhodcovskej komisie, preto neprichádzala do úvahy ani výnimka

uvedená v ust. § 44 ods. 2 EP, že 15-dňová lehota neplatí, ak ide o exekučný titul EP. Podľa
§ 41 ods. 2 písm. c/ a d/ konaniach v období platnosti ustanovenia § 44 ods. 2 EP od 01. 02. 2002 do 31.
05. 2010 mal súd zákonnú povinnosť rozhodnúť o žiadosti súdneho exekútora o udelení poverenia na
vykonanie exekúcie v lehote 15 dní od doručenia tejto žiadosti bez ohľadu na to, či exekučným titulom
bolo rozhodnutie všeobecného súdu alebo rozhodcovského súdu alebo napr. notárska zápisnica.

Exekučný súd nerozhodol o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcii v zákonom stanovenej
lehote, ale zamietol žiadosť o udelenie poverenia, a to po tejto lehote, pričom veci ním prejednávané
nevykazovali prvky nadmernej právnej zložitosti, ani si nevyžadovali spoluprácu s účastníkmi konania,
ktorá mala podstatný vplyv na čas potrebný k posúdeniu a rozhodnutiu.

Ďalej uviedol, že zamietnutím žiadosti exekútora o udelenie poverenia konal exekučný súd spôsobom
odporujúcim zákonu vykonaním procedúry preskúmania bez splnenia zákonných podmienok, keď
súd bez ďalších legálnych predpokladov založil svoju právomoc, čím sa dostal do pozície orgánu
vykonávajúceho komplexné preskúmanie exekučného titulu metódou, ktorá mu v rámci zverenej
právomoci neprináležala a tak porušil základnú zásadu právneho štátu - zásadu legality. Exekučný

súd konal tak, že sám rozhodol vo veci uznesením, ktorým odmietol vydať poverenie na vykonanie
exekúcie, ale s účinkami pre účastníkov exekučného konania spočívajúcimi v zániku vykonania
práva. Táto právomoc by mu prináležala len vtedy, ak by si ju odvodzoval od ustanovenia § 40 a
nasledujúcich zákona 244/2002 Z. z. Exekučný súd však nekoná v zmysle § 40 a nasledujúcich
citovaného zákona, t. j. nekoná o zrušení tuzemského rozsudku. Ak nedôjde ku včasnému splneniu

formálnych a materiálnych podmienok obsiahnutých v ustanovení § 40, zanikne právomoc všeobecného
súdu meritórne rozhodovať o veci. Tým, že exekučný súd nelegálnym postupom vykonal opätovné
posúdenie práva žalobcu bez splnenia zákonných podmienok, keď stanovil, že exekučný titul - rozsudok
rozhodcovského súdu je materiálne nevykonateľný a pri tom nebolo možné zo strany žalobcu iniciovať
občianske súdne konanie a požadovať súdnu ochranu práva na zaplatenie istiny s príslušenstvom,

nakoľko existovala prekážka veci právoplatne rozhodnutej, konal nelegálne.

Zdôvodovuvedenéhonesprávnehoúradnéhopostupupožadovalododporcunáhradumajetkovejškody
ako aj nemajetkovej ujmy, ktorý nárok si uplatnil aj písomnou žiadosťou v zmysle § 15 ods. 1 zákona č.
514/2003 Z. z. Odporca na žiadosť nereagoval.

Majetková škoda predstavuje náhradu istiny s príslušenstvom, ktorá viac nemôže byť priznaná
právoplatným rozhodnutím všeobecného súdu v občianskom súdnom konaní zo záväzkového
zmluvného vzťahu založeného zmluvou o úvere.

Požadoval aj náhradu nemajetkovej ujmy, keď konštatovanie porušenia práva na súdnu ochranu
nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nesprávnym úradným postupom.
Tento bol následkom nesústrednej činnosti súdu takej intenzity, ktorá má za následok zmarenie
nútenej vymožiteľnosti majetkového práva žalobcu. Došlo tým ku zmareniu legitímneho očakávania
navrhovateľa, že dôjde zákonným postupom súdu ku vymoženiu jeho pohľadávky. Navrhovateľ, keby

bol exekučný súd rozhodol v zákonnej lehote včas, mohol efektívne uskutočniť rad iných krokov
smerujúcich ku zvýšeniu úspechu mimosúdneho zabezpečenia vymožiteľnosti jeho pohľadávky a jej
príslušenstva, pretože by vedel, že žiadosť o udelenie poverenia bude zamietnutá. Neexistuje zároveň
účinný vnútroštátny prostriedok nápravy spôsobilý reštituovať vzniknutú situáciu. Poukázal tiež na
pocit frustrácie úzkosti, nespravodlivosti, neistoty a nedôvery v právo u členov riadiacich orgánov

spoločnosti navrhovateľa ako aj u jej majiteľov. Táto situácia mala vplyv aj na zánik ďalších plánovaných
podnikateľských aktivít žalobcu a vytvorených plánov. Tiež spôsobil stratu zisku z realizovaného
obchodu. Výšku primeranej náhrady nemajetkovej ujmy požadoval v rozsahu 20 % z uplatňovanej istiny
s príslušenstvom.Navrhovateľ ďalej vzniesol námietku predpojatosti okresného súdu vzhľadom k tomu, že vecne aj
miestne príslušným vo veci konať je súd, ktorý svojím konaním vyvolal skutočnosť zakladajúcu práva

uplatňované touto žalobou.

Odporca žiadal návrh zamietnuť. Poukázal na zmätočnosť návrhu, v ktorom nie sú uvedené spisové
značky príslušných exekučných konaní. Ďalej uviedol, že všeobecný súd v konaní o náhradu škody nie je
oprávnený posudzovať prieťahy v konaní súdu. Takúto právomoc má iba predseda súdu alebo Ústavný

súd SR. Zo znenia ustanovenia § 15 a § 16 zákona 514/2003 Z. z. vyplýva, že poškodený sa práva na
náhradu škody spôsobenej pri výkone verejnej moci môže domáhať na súde až po uplynutí 6 mesiacov
odo dňa prijatia žiadosti o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody. Návrh na súd však žalobca
podal ešte pred uplynutím tejto lehoty, keď v prvej žiadosti o predbežné prerokovanie nároku boli mu
doručené dňa 23. 04. 2012. Navrhovateľ neposkytol súčinnosť pri prejednaní jeho návrhu na predbežné
prerokovanie nároku, keď nereagoval na výzvu na doplnenie týchto žiadostí. Z týchto dôvodov nárok

navrhovateľa odporca nepovažoval za predbežne prerokovaný.

Ku samotnému nároku na náhradu škody uviedol, že predpokladá preukázanie nesprávneho úradného
postupu, vzniku škody a príčinnej súvislosti medzi nimi.

a) K nedodržaniu zákonnej 15-dňovej lehoty navrhovateľ uviedol, že prax ukázala, že zákonná lehota
na vydanie poverenia je prekážkou preto, aby súdy mohli objektívne posúdiť zákonnosť exekúcie, ak
exekučnýmtitulomjerozhodcovskýrozsudok.VzmyslerozsudkuSúdnehodvoraEÚAsturcomC-40/08,
sa nevylučuje posúdenie zmluvnej podmienky aj v exekučnom konaní. Unáhlené konanie zo strany
súdov by mohlo viesť k veľkému počtu nezákonných exekúcií a zbytočnému vzniku trov exekučného

konania. Poukázal v tom smere práve na znenie ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku účinného
od 01. 06. 2011, podľa ktorého táto lehota neplatí, ak ide o exekučný titul podľa § 41 ods. 2 písm. c)
a ustanovenie § 41 ods. 2 písm. d), ktorý výslovne odkazuje na výnimku v prípadoch vykonateľných
rozhodnutí rozhodcovských súdov, ktoré znenie je účinné od 01. 06. 2011 novelou zák. č. 102/2011
Z. z. Jednalo sa len o explicitnejšie ujasnenie litery zákona, keď takto sa správne aplikovalo citované

ustanovenie aj na rozhodcovské rozsudky aj pred 01. 06. 2011. Poukázal tiež na judikatúru Ústavného
súdu SR (I.ÚS 16/02).
Pokiaľ došlo ku zamietnutiu žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie po 15-dňovej lehote,
jedná sa o rozhodnutie, voči ktorému je prípustné odvolanie, nie o nesprávny úradný postup. Poukázal
na rozsudok NS SR 4Cdo 24/2004. Uplatnenie si nároku z titulu nezákonného rozhodnutia podľa § 6

ods. 1 zákona 514/2003 Z. z. v danom prípade neprichádza do úvahy.
b) Pokiaľ sa navrhovateľ domáhal svojho nároku z dôvodu vykonania úradného postupu bez splnenia
zákonných podmienok, keď súd prekročil svoju rozhodovaciu právomoc u tejto súvislosti uviedol
odporca, že v zmysle uznesenia Ústavného súdu SR z 03. 03. 2011 č. IV.ÚS 60/2011 a NS
SR 3Cdo/2011, 3MCdo/11/2010, 5Cdo/291/2010, vnútroštátny súd má povinnosť ex offo preskúmať

materiálnu správnosť rozhodcovského rozsudku, nekalú povahu rozhodcovskej doložky vydanej bez
účasti spotrebiteľa a preskúmať rozhodcovské konanie na základe uzavretej rozhodcovskej zmluvy.

Odporca ďalej uviedol, že nemožno aplikovať 15-dňovú lehotu upravenú v ustanovení § 44 ods. 2
Exekučného poriadku na prípady, ak súd exekútora nepoverí a návrh na udelenie poverenia zamietne.

Vzniesol námietku premlčania nároku.

Vo vzťahu ku požadovanej materiálnej škode poprel tvrdenie navrhovateľa, že nie je možné vymôcť
pohľadávky od dlžníkov a tiež, že rozhodnutie v podobe zamietnutia žiadosti o udelenie poverenia

spôsobuje nevymožiteľnosť pohľadávky. Navrhovateľ mal možnosť získať iný exekučný titul podaním
návrhu na začatie konania, čo nevykonal a svojou nečinnosťou sám prispel k situácii, ktorú v žalobe
namieta. Pokiaľ by aj pohľadávky boli nevymožiteľné, nepreukázal, že sú nevymožiteľné v dôsledku
pochybenia okresného súdu.
Kritériá pre výšku nemajetkovej ujmy sú uvedené v ustanovení § 17 ods. 3 zákona č. 514/2003

Z. z. Navrhovateľ bližšie nekonkretizoval, akým spôsobom došlo konaním súdu ku zániku jeho
podnikateľských aktivít a podnikateľských plánov, ani ako táto situácia ovplyvnila jeho ďalšie
podnikateľské postupy. Pocity frustrácie, úzkosti, neistoty a nedôvery možno vzťahovať len k fyzickým
osobám, nie k právnickým osobám (viď rozhodnutie NS ČR 37Cdo/675/2011). Podľa tvrdenia odporcunavrhovateľ nepreukázal vznik nemajetkovej ujmy, ani dôvod, pre ktorý by sa táto mala poskytnúť
v peniazoch. Konania, u ktorých malo dôjsť ku nesprávnemu úradnému postupu, sa týkali výkonu
rozhodnutia rozhodcovských rozhodnutí o nárokoch zo spotrebiteľských úverov. Európska komisia

v liste adresovanom predstaviteľovi Slovenskej republiky pri Európskej únii poukázala na sťažnosti
spotrebiteľov na praktiky navrhovateľa. V takom prípade aj súdna moc musí pozornejšie skúmať
podania navrhovateľa, najmä v prípade návrhov na vykonanie exekúcie. Konanie navrhovateľa potom
predstavuje konanie v rozpore s dobrými mravmi, keď aj v prípade porušenia práva navrhovateľa už
samotné konštatovanie práv musí byť považované za dostačujúce.

Z uvedených dôvodov žiadal návrh zamietnuť.

K tvrdenej existencii prieťahov v konaniach poukázal na ustanovenie § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z.
v znení účinnom od 01. 01. 2013, keď pri posudzovaní nesprávneho úradného postupu spočívajúceho
v porušení povinnosti urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom stanovenej lehote, možno

vychádzať len z výsledkov vybavenia sťažnosti na prieťahy, žiadosti o prešetrenie vybavenia sťažnosti,
právoplatného rozhodnutia v disciplinárnom konaní, v ktorom bolo rozhodnuté o tom, že sa sudca
dopustil previnenia, ktoré má za následok prieťahy v konaní. Navrhovateľ nepreukázal, že by podal v
predmetných exekučných konaniach sťažnosti alebo že by existovalo takéto právoplatné rozhodnutie
v disciplinárnom konaní alebo rozhodnutie Ústavného súdu, ktoré by konštatovalo porušenie práva na

prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov.

Z uvedených dôvodov mal odporca za to, že nebol preukázaný nesprávny úradný postup tvrdený
navrhovateľom v návrhu.

Súd vytýčil pojednávanie na deň 30. 06. 2014. Predvolanie na tento termín prevzal zástupca
navrhovateľa dňa 15. 05. 2014. Dňa 26. 06. 2014 požiadal zástupca navrhovateľa o zrušenie
nariadeného pojednávania a prerušenie konania do právoplatného rozhodnutia Ústavného súdu SR o
jeho ústavnej sťažnosti o porušení jeho práva na zákonného sudcu v danej veci. K žiadosti pripojil kópiu
tejto sťažnosti, v ktorej absentuje dátum, kedy bola spísaná, ako aj doklad, či a kedy bola doručená

Ústavnému súdu SR. Návrh na zrušenie nariadeného pojednávania bol odôvodnený prebiehajúcim
konaním o jeho sťažnosti na Ústavnom súde SR voči rozhodnutiu Krajského súdu v Banskej Bystrici,
ktorým súd rozhodol o námietke zaujatosti sudcov tunajšieho súdu konať vo veciach žalobcu ako
navrhovateľa. Pokiaľ ide o uvedené podanie je obdobné s podaním zo dňa 19. 11. 2013 /č. l. 76 a
nasl. spisu/.

Podľa obsahu súd potom posudzoval túto žiadosť na „zrušenie pojednávania“ ako návrh na odročenie
pojednávania v zmysle § 119 OSP.

Hoci z pripojenej žiadosti nevyplýva, kedy mal navrhovateľ mať vedomosť o dôvode pre odročenie

pojednávania, z iných konaní tunajšieho súdu v obdobných veciach /vrátane tohto/ má súd vedomosť
o tom, že túto sťažnosť spísal navrhovateľ dňa 10. 01. 2013, pričom z pripojenej sťažnosti k tomuto
konaniu je zjavné, že dátum tejto sťažnosti bol prekrytý a následne tento dokument bol prefotený a
doložený do spisu.

Tvrdené konanie Ústavného súdu SR o jeho sťažnosti nepovažoval súd za dôvod pre odročenie
pojednávania, keďže ho nepovažoval ani za dôvod pre prerušenie konania v zmysle § 109 OSP. Súd
ďalej poukazuje aj na znenie ustanovenia § 119 ods. 2 OSP, podľa ktorého účastník, ktorý navrhuje
odročenie pojednávania, musí súdu oznámiť dôvod na odročenie pojednávania bez zbytočného odkladu
po tom, čo sa o ňom dozvedel, alebo odkedy sa o ňom mohol dozvedieť, alebo s prihliadnutím na

všetky okolnosti ho mohol predpokladať. Návrh na odročenie musí obsahovať okrem uvedenia dôvodu
aj deň, keď sa účastník o dôvode dozvedel, ktorý údaj sa v návrhu nenachádzal. Súd nezistil, že existuje
dôležitý dôvod na odročenie pojednávania, bez zbytočného odkladu, preto v súlade s § 119 ods. 4 O.
s. p. neinformoval tých, ktorí boli predvolaní na pojednávanie. Súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa na
odročenie pojednávania a konal v jeho neprítomnosti v súlade s ustanovením § 101 ods. 2 OSP.

Súd zamietol návrh na prerušenie konania, pričom v plnom rozsahu odkazuje na odôvodnenie
rozhodnutia o zamietnutí návrhu na prerušenie konania v tomto konaní zo dňa 19.12.2013, ktoré bolo
potvrdené rozhodnutím odvolacieho súdu. Navrhovateľ podal obdobný návrh.Súd ďalej prejednal uplatnený nárok.

Predmetom sporu boli nároky navrhovateľa v zmysle zákona 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu
spôsobenú pri výkone verejnej moci účinného od 01. 07. 2004.

Podľa § 3 ods. 1 písm. d) zodpovedá štát za podmienok ustanovených týmto zákonom za škodu, ktorá
bola spôsobená orgánmi verejnej moci pri výkone verejnej moci nesprávnym úradným postupom.

Odporca je orgánom konajúcim v mene štátu v zmysle § 4 citovaného zákona ods. 1 písm. a).

Podľa § 9 ods. 1 citovaného zákona, za nesprávny úradný postup sa považuje, okrem iného, porušenie
povinnosti orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom stanovenej lehote.

Podľa § 15 ods. 1 citovaného zákona, nárok na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným
postupom je potrebné vopred predbežne prerokovať na základe písomnej žiadosti poškodeného o
predbežné prerokovanie nároku s príslušným orgánom.

V danom prípade odporca nenamietal, že takýto návrh na predbežné prerokovanie bol podaný

navrhovateľom, pričom nedošlo k uspokojeniu nároku navrhovateľ v zmysle jeho návrhu. Namietal
predčasnosť podaného návrhu na súd, keď tento návrh bol doručený súdu pred uplynutím 6-mesačnej
lehoty v zmysle § 16 ods. 1 citovaného zákona.

Vzhľadom k tomu, že v čase rozhodovania súdu márne uplynula táto lehota, súd nepovažoval tento

argument za dôvod pre zamietnutie návrhu pre predčasnosť.

Ďalej sa súd zaoberal vznesenou námietkou premlčania zo strany odporcu vo vzťahu k uplatneným
nárokom.

Podľa § 19 ods. 1 citovaného zákona, právo na náhradu škody sa premlčí za 3 roky odo dňa, keď sa
poškodený dozvedel o škode.

V zmysle ods. 3 lehota neplynie počas predbežného prerokovania nároku, najdlhšie počas 6 mesiacov.

V konaní 7C/264/2012 sa týkala žaloba tvrdeného porušenia povinnosti na strane súdu v exekučnom
konaní 2Er/1557/2010, exekučné konanie začalo 08/2010, exekučným titulom bol rozhodcovský
rozsudok. Žiadosť o udelenie poverenia exekútorovi bola doručená súdu 27. 08. 2010. Rozhodnutím
zo dňa 31. 08. 2010 bola žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie
zamietnutá. Rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť, oprávnený zobral odvolanie späť.

Vo vzťahu ku vznesenej námietke premlčania zo strany odporcu 3-ročná premlčacia lehota mohla začať
plynúť odo dňa, kedy sa oprávnený dozvedel o rozhodnutí exekučného súdu, ktorým bol návrh na
vydanie poverenia exekútorovi zamietnutý. Rozhodnutie v danej exekučnej veci bolo vydané 31. 08.
2010. Návrh na tunajší súd došiel dňa 27. 09. 2012, t. j. v rámci 3-ročnej lehoty. Námietka premlčania

teda nebola vznesená zo strany odporcu dôvodne.

Ďalej sa súd zaoberal dôvodnosťou uplatneného nároku na náhradu škody zo strany navrhovateľa.

Predpokladom úspešného uplatnenia nároku na náhradu škody spôsobenej pri výkone verejnej

moci nesprávnym úradným postupom v zmysle špeciálnej právne úpravy zákona 514/2003 Z. z. je
preukázanie základných predpokladov vzniku zodpovednosti za vzniknutú škodu a to:
1. porušenie právnej povinnosti spočívajúce v nesprávnom úradnom postupe,
2. preukázanie vzniku škody,
3. preukázanie príčinnej súvislosti medzi porušením právnej povinnosti a vznikom škody.

V danom prípade nie je potrebné preukazovať zavinenie, keďže sa jedná o objektívnu zodpovednosť
za škodu.K prvému predpokladu vzniku zodpovednosti za vzniknutú škodu, t.j. k porušeniu povinnosti
spočívajúcemu v nesprávnom úradnom postupe, podľa tvrdenia navrhovateľa došlo z dvoch dôvodov:

1. nerozhodnutím o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie v lehote
15 dní od doručenia žiadosti, resp. rozhodnutím zamietajúcim žiadosť po uplynutí tejto lehoty a tým
nedodržanie zákonnej lehoty uvedenej v ustanovení § 44 ods. 2 exekučného poriadku,
2. vykonaním úradného postupu bez splnenia zákonných podmienok vydaním uznesenia, ktorým bolo
odmietnuté vydanie poverenia na vykonanie exekúcie s účinkami spočívajúcimi v zániku vykonania

práva, ktorá činnosť by mu náležala len vtedy, ak by konal v pozícii meritórneho súdu odvodzujúceho
svoju právomoc od ustanovenia § 40 a nasledujúcich zákona č. 244/2002 Z. z.

Ad 1/

Vyššie uvedené exekučné konanie bolo začaté v období od 01. 06. 2010 do 30. 05. 2011.

Predovšetkým je potrebné uviesť, že v danom prípade súd nevydal poverenie, ale návrh na vydanie
poverenia zamietol. Žiadosť o udelenie poverenia exekútorovi bola doručená súdu 27. 08. 2010.
Rozhodnutím zo dňa 31. 08. 2010 /t. j. v lehote 15 dní/ bola žiadosť súdneho exekútora o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie zamietnutá. Rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť, oprávnený zobral

odvolanie späť.

Lehota 15 dní na vydanie poverenia uvedená v ust. § 44 ods. 2 EP je procesnou lehotou a je uvedená
len pre vydanie poverenia. Postup súdu v prípadoch, keď dôjde k záveru, že nie sú splnené zákonné
podmienky pre udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, sú systematicky upravené až v nasledujúcej,

t.j. tretej vete, kde už zákonodarca žiadnu lehotu na vydanie rozhodnutia súdu neukladá (tretia veta § 44
ods. 2 v znení: „Ak súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne.“). Naviac súd rozhodol v uvedenej
lehote o zamietnutí vydania poverenia na vykonanie exekúcie.

Ad 2/

Ustanovenie § 44 Exekučného poriadku prešlo viacerými novelizáciami.

Zákonom č. 144/2010 Z. z. účinným od 01. 06. 2010 bol novelizovaný § 44 ods. 2 Exekučného poriadku

tak, že: § 44 ods. 2 druhej vete sa bodka nahrádza čiarkou a pripájajú sa tieto slová: "táto lehota neplatí,
ak ide o exekučný titul podľa § 41 ods. 2 písm. c) a d)."

- v písm. d) zákon v tom čase uvádzal vykonateľné rozhodnutia rozhodcovských komisií a zmierov nimi
schválených,

V prílohe k uzneseniu Ústavnoprávneho výboru NR SR č. 820 z 23. 02. 2010, kde sa potreba prijatia
predmetnej novely odôvodňuje sa uvádza: „Prax ukázala, že lehota na poverenie exekútora v prípadoch,
ak exekučným titulom je notárska zápisnica, alebo rozhodcovský rozsudok bola výraznou prekážkou na
to, aby súdy mohli objektívne posúdiť zákonnosť exekúcie, najmä v prípadoch existencie z dôvodov

podľa § 45 ods. 1 písm. c) zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní. V tomto smere je dôležitý
rozsudok Súdneho dvora EÚ (Asturcom C-40/08), ktorý nevylučuje posúdenie zmluvnej podmienky aj
v exekučnom konaní. Súdy nemali časový priestor ani na vyžiadanie napr. spotrebiteľskej zmluvy.“ Z
toho jednoznačne vyplýva úmysel zákonodarcu, že sa to novela má vzťahovať aj na rozhodcovské
rozsudky. Výnimka z 15- dňovej lehoty sa mala týkať aj rozhodcovských rozsudkov a to napriek

tomu, že zákonodarca to súbežne v § 41 písm. d) výslovne neupravil. Pri výklade práva, jeho aplikácii
nemožno výlučne vychádzať z jazykového výkladu, je to nedostačujúce a neprimerané. Jazykový
výklad predstavuje prvotné priblíženie sa k aplikovanej právnej norme, je východiskom pre objasnenie
a ujasnenie si jej zmyslu a účelu (k čomu slúži i množstvo ďalších postupov, akými sú logický a
systematický výklad, výklad e ratione legis a pod.). Súd nie je absolútne viazaný doslovným znením

zákonného ustanovenia, ale sa od neho smie a musí odchýliť, ak si to zo závažných dôvodov vyžaduje
účel zákona, história jeho vzniku, systematická súvislosť alebo niektorý z princípov, ktoré majú svoj
základ v ústavne konformnom právnom poriadku ako významovom celku. K používaniu jazykového
výkladusaÚstavnýsúdvyjadrilajvnálezesp.zn.I.ÚS243/07„akovprípadevýkladuprávnehopredpisutak v prípade zmluvy rovnako platí, že jazykový výklad predstavuje prvotné priblíženie sa k aplikácii
právnej normy. Je východiskom na objasnenie a ujasnenie si jej obsahu, zmyslu a účelu“. Správnosť
takéhoto výkladu je potvrdená aj následnou právnou úpravou § 41 ods. 2 písm. d), ktorá bola vykonaná

novelou - zákonom č. 102/2011 Z. z. účinným od 01. 06. 2011 v znení: V § 41 ods. 2 písm. d) sa za
slovo "rozhodnutí" vkladajú slová "rozhodcovských súdov". V dôvodovej správe k uvedenej novele je
konštatované: „Rozhodcovský rozsudok je exekučným titulom podľa § 41 ods. 2 písm. d) Exekučného
poriadku. Správnosť aplikácie dotknutého ustanovenia na rozhodcovský rozsudok ako exekučný titul
osvedčila v ostatnom období svojím autentickým výkladom aj Národná rada Slovenskej republiky -

„avšak vzhľadom na skutočnosť, že v praxi možno vysledovať určité pochybnosti, navrhuje sa výslovne
upraviť, že exekučným titulom sú aj vykonateľné rozhodnutia rozhodcovských súdov a zmiery nimi
schválené.“

Na základe vyššie uvedených skutočností súd nemal za preukázaný nesprávny úradný postup
tunajšieho exekučného súdu spočívajúci v rozhodnutí po zákonom stanovenej lehote. Exekučný súd

nekonal v neprimerane dlhej dobe. Naopak k vydaniu rozhodnutia o zamietnutí žiadosti súdneho
exekútora na vydanie poverenia pre vykonanie exekúcie došlo v krátkej dobe ihneď po preverení
relevantných skutočností, pričom následne došlo ku zastaveniu exekúcie.

Dôvodom pre odmietnutie vydania poverenia bola nezákonnosť exekučného titulu - rozhodcovského

rozsudku z dôvodu neprijateľnej rozhodcovskej doložky vyplývajúcej zo spotrebiteľského právneho
vzťahu a z dôvodu § 45 zákona č. 244/2002 Z. z., že rozhodcovský rozsudok zaväzoval účastníka
rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje
dobrým mravom.

Skúmaním rozhodcovskej doložky súdy v exekučnom konaní nepreskúmavali vecnú správnosť
rozhodcovského rozsudku, ale len realizovali svoje oprávnenie vyplývajúce zo zákona a to z ustanovenia
§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku, t. j. oprávnenie posúdiť, či tento exekučný titul nie je v rozpore so
zákonom. Porovnaj rozhodnutie NS SR 1Cdo/144/2012, rozhodnutie KS v Banskej Bystrici 5CoE/47/13,
v ktorom je citovaný nález Ústavného súdu SR č. II.ÚS 545/2010 z 10. 12. 2010, tiež rozhodnutie NS

ČR 23Cdo/1201/2009, ako aj rozhodnutie NS SR 5Cdo/212/2012 z 27. 02. 2013. Vo všetkých týchto
rozhodnutiach je uvedené, že exekučný súd je oprávnený a povinný skúmať zákonnosť exekučného
titulu a to v ktoromkoľvek štádiu už začatého exekučného konania a nielen s vydaním poverenia na
vykonanie exekúcie, pričom tak môže urobiť na návrh účastníka konania ako aj bez návrhu (§ 58 ods.
1 Exekučného poriadku). Je v kompetencii exekučného súdu skúmať tak formálnu ako aj materiálnu

vykonateľnosť exekučného titulu.

Pod nesprávny úradný postup v zmysle citovaného ustanovenia § 9 ods. 1 zákona 514/2003 Z. z. možno
zahrnúť širokú oblasť postupov orgánov mimo vydávania rozhodnutí. Za nesprávny úradný postup
možno považovať aj nečinnosť alebo nekonanie orgánu v určitej lehote. V každom konkrétnom prípade

však treba skúmať, či je daná nečinnosť ako znak zodpovednostnej skutkovej podstaty so zreteľom
na okolnosti prípadu, najmä či konkrétny orgán mal alebo mohol konať. V prípade, že sa činnosť súdu
odrazí v rozhodnutí, ako v tomto prípade - zamietnutie žiadosti, nejde už o nesprávny úradný postup,
mohlo by ísť len o nezákonné rozhodnutie.

Z uvedených dôvodov mal súd za to, že navrhovateľ nepreukázal existenciu nesprávneho úradného
postupu na strane odporcu ako základnej podmienky vzniku zodpovednosti odporcu za škodu v zmysle
zákona 514/2003 Z. z.

K tvrdeniu navrhovateľa, že rozhodnutie súdu bolo následkom nesústredenej činnosti takej intenzity,

ktorá mala za následok zmarenie nútenej vymožiteľnosti majetkového práva žalobcu, súd k tomu
poznamenáva, že exekučný súd nekonal v neprimerane dlhej dobe. Naopak k vydaniu rozhodnutia o
zamietnutí žiadosti súdneho exekútora na vydanie poverenia pre vykonanie exekúcie došlo v krátkej
dobeihneďpopreverenírelevantnýchskutočností,pričomnáslednedošlokuzastaveniuexekúcie.Danú
procesnú situáciu si zapríčinil samotný navrhovateľ, ktorý rozhodcovskú doložku sám sformuloval vo

svojich zmluvných podmienkach spôsobom, ktorý spôsobil jej neprijateľnosť.

Nebol potom daný nárok navrhovateľa ani na náhradu škody a nemajetkovej ujmy v peniazoch.Navrhovateľ nepreukázal ani ďalšie predpoklady úspešnosti návrhu, konkrétne vznik škody a príčinnú
súvislosť medzi tvrdeným porušením povinnosti a vznikom škody. V plnom rozsahu v tomto smere súd
odkazuje na argumenty uvádzané odporcom v jeho písomnom vyjadrení. Súd poukazuje na to, že pri

náhrade škody môže byť priznaná škoda, ktorá vznikla v priamej príčinnej súvislosti s namietaným /
ak by bolo zistené - zisteným/ konkrétnym porušením povinnosti. Z predloženého znaleckého posudku
vyplýva, že navrhovateľ v podstate vyčíslil škodu za obdobie rokov 2009 -
2012, ako celkové zvýšené náklady navrhovateľa za obdobie rokov 2009 - 2012 spojené s exekučnými
konaniami, čo bolo vydelené počtom prípadov. Podľa znaleckého posudku boli náklady na žaloby, kde

nesprávny úradný postup exekučných súdov spočíval v tom, že tieto neskoro rozhodli, resp. nerozhodli
o žiadosti o nevydaní poverenia na vykonanie exekúcie /NZP/, neskoro rozhodli, resp. nerozhodli o
vydaní poverenia na vykonanie exekúcie /NVP/ v eurách
- mzdové náklady - 4,15
- náklady na tlač - 5,31
- náklady na úpravu informačného systému - 13,86

- náklady na poštovné - 3,01
- náklady na telekomunikačné služby 4,43
Spolu 30,76 Eur.

Znalecký posudok teda nepreukazuje škodu a jej výšku vzniknutú v príčinne súvislosti s konkrétnymi

exekučnými konaniami. Súd tiež poukazuje na to, že vo všetkých exekučných konaniach bol oprávnený
zastúpený advokátom, v exekučných spisoch sa nenachádzajú žiadne listiny, ktoré by opodstatňovali
zvýšené náklady napr. tlač, poštovné, telekomunikačné služby. V znaleckom posudku sú ako príloha
„vzory podaní“ - neadresné, navrhovateľ napriek poučeniu podľa § 120 ods. 1, 4 O. s. p. nepredložil,
žiadne tvrdenia a návrhy dôkazov preukazujúcich vznik škodu v príčinnej súvislosti s exekučnými

konaniami, ktoré boli predmetom tohto konania.

Súd ešte poznamenáva, že aj keď odporca poukazoval na znenie ustanovenia § 9 ods. 2 zákona č.
514/2003 Z. z. účinné od 01.01.2013 (že navrhovateľ mal preukázať podanie sťažnosti na prieťahy,
resp. prešetrenie vybavenia sťažnosti, právoplatné rozhodnutie ESĽP, či Ústavného súdu SR), toto

ustanovenie má hmotnoprávny charakter. Nemá však retroaktívne účinky, preto nemohlo byť aplikované
na prejednávané prípady. Navrhovateľ podal návrh na predbežné prerokovanie nárokov na náhradu
škody ešte v roku 2012, kedy sa takýto postup nevyžadoval.

O trovách konania bolo rozhodnuté podľa ustanovenia § 142 ods.1 OSP. Úspešná žalovaná si uplatnila

náhradu trov konania, ale trovy konania nevyčíslila. Zo spisu jej nevyplývajú žiadne trovy konania. Z
týchto dôvodov súd rozhodol v zmysle § 151 ods. 2 OSP..“

Proti rozsudku odvolanie podal navrhovateľ. Vytýkal súdu procesné chyby a žiadal, aby odvolací súd
rozsudok okresného súdu zrušil a vec tomuto vrátil na opätovné prejednanie.

Z odvolania navrhovateľa vyplýva, že tento cielene nenapáda skutkové a právne závery súdu prvého
stupňa, namieta však procesné pochybenia, ktoré majú spočívať v prvom rade v tom, že súd
vec prejednal v neprítomnosti žalovaného a jeho právneho zástupcu, že súd neuskutočnil ústne
pojednávanie a ďalej vytýka skutočnosti, ktoré sa predmetného rozsudku okresného súdu vôbec
netýkajú. Z uvedeného je zrejmé, že ide o formulárovo podané odvolanie bez ozajstnej snahy

splniť si svoju povinnosť účastníka v kontradiktórnom spore prispieť k urýchlenému a zákonnému a
spravodlivému rozhodnutiu vo veci.

Vyjadrenie podané nebolo.

Krajský súd ako súd odvolací preskúmal vec v rozsahu určenom § 212 ods. 1 OSP bez nariadenia
pojednávania podľa § 214 ods. 2 OSP a rozsudok okresného súdu potvrdil podľa § 219 ods. 1 OSP ako
vo výroku vecne správny.

Odvolací súd sa v plnom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia a konštatuje

správnosť jeho dôvodov (§ 219 ods. 2 OSP).Z odvolania navrhovateľa vyplýva, že tento nenapáda správnosť konkrétnych záverov okresného súdu
a nepredkladá konkrétne argumenty, ktoré by okrem zrozumiteľného odôvodnenia rozsudku okresného
súdu vyžadovali ďalší rozbor.

Okresný súd tak isto jasne a zrozumiteľne odôvodnil aj svoj procesný postup. Odvolací súd nepovažuje
ani v tomto smere za zmysluplné opakovať jasné, zrozumiteľné a argumentačne správne dôvody
okresného súdu.

O veci senát odvolacieho súdu rozhodol pomerom hlasov členov senátu 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.