Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 30. december 2014

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 10Co/454/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5112234022
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 12. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Róbert Urban

ECLI: ECLI:SK:KSZA:2014:5112234022.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Róberta Urbana

a sudcov JUDr. Amálie Paulerovej a JUDr. Erika Vargu v právnej veci navrhovateľa POHOTOVOSŤ,
s.r.o., so sídlom Pribinova 25, Bratislava, IČO: 35 807 598, právne zastúpeného spoločnosťou Fridrich
Paľko, s.r.o., so sídlom Grösslingova 4, Bratislava, proti odporcovi Slovenská republika, za ktorú koná
Ministerstvo spravodlivosti SR, Župné námestie 13, Bratislava, o náhradu škody a nemajetkovej ujmy,
na základe odvolania navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Žilina č. k. 7C/276/2012-79 zo dňa
12. marca 2014, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok okresného súdu p o t v r d z u j e.

Účastníkom náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Okresný súd napadnutým rozsudkom v celom rozsahu zamietol návrh, ktorým sa navrhovateľ domáhal
uloženia povinnosti odporcovi zaplatiť mu škodu a nemajetkovú ujmu spôsobenú tvrdeným nesprávnym
úradným postupom exekučného súdu - Okresného súdu Žilina. Za preukázanú považoval okolnosť
podania žiadosti o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody pred príslušným orgánom.
V súvislosti s meritórnym posúdením veci prvostupňový súd vyslovil niekoľko samostatných dôvodov
vedúcich k zamietnutiu uplatneného nároku. Vychádzal zo skutočnosti, že v dotknutom exekučnom

konaní, vedenom Okresným súdom Žilina pod sp. zn. 18Er/1608/2009, bol exekučným titulom
rozhodcovský rozsudok, vo vzťahu ku ktorému je exekučný súd povinný ho preskúmať z hľadísk
vymedzených v § 45 zákona č. 244/2002 Z.z., čo bezprostredne súvisí s väčšou časovou náročnosťou.
Činnosť exekučného súdu rešpektovala danú povinnosť a smerovala k vydaniu rozhodnutia/
poverenia, pričom opakovane musel od zainteresovaných subjektov vyžadovať súčinnosť. Po doručení
požadovaných podkladov 14.1.2010, (už) dňa 15.1.2010 vydal poverenie pre súdneho exekútora.
Zároveň okresný súd konštatoval, že (exekučný) súd nie administratívny orgán, ktorý automaticky

udeľuje poverenia na žiadosť súdneho exekútora. Uviedol, že podľa ustálenej judikatúry ústavného
súdu nie každé nedodržanie zákonných lehôt sa považuje vždy a automaticky za porušenie práva
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Súčasne s poukazom na závery aplikačnej činnosti
Ústavného súdu SR - napr. sp. zn. II. ÚS 520/2012 (vyvolané práve postupom navrhovateľa) platí,
že pri zohľadnení navrhovateľom iniciovaného vysokého počtu exekučných vecí, je možné akceptovať
relatívne dlhšiu dobu trvania dotknutých konaní. Nadväzne okresný súd uzavrel, že v predmetnom
procese nedošlo k prieťahom v konaní; t.j. nebol preukázaný základný predpoklad zodpovednosti štátu

za škodu pri výkone verejnej moci. Za nepreukázanú zo strany navrhovateľa považoval aj nárokovanú
škodu; osobitne tvrdené režijné náklady. Obdobne navrhovateľ nepreukázal, že samotné konštatovanie
o nevydaní poverenia v 15-dňovej lehote nie je dostatočným zadosťučinením.Samostatnýmvýrokomokresnýsúdzamietolprocesnýnávrhnavrhovateľanaprerušeniekonania(podľa
§ 109 ods. 1 písm. b/ a súčasne i podľa § 109 ods. 2 písm. c/ O.s.p.) do rozhodnutia ústavného
súdu o jeho ústavnej sťažnosti. V tejto spojitosti konštatoval, že nadriadený súd o otázke vylúčenia

zákonnej sudkyne už (konečným rozhodnutím) rozhodol, pričom ide o otázku, ktorú sú súdy oprávnené
posudzovať. Vo vzťahu k možnosti prerušenia konania v zmysle § 109 ods. 2 písm. c/ O.s.p. zdôraznil
fakultatívny charakter tohto inštitútu, ako i hľadisko hospodárnosti konania pri jeho (možnej) aplikácii.
Doplnil, že navrhovateľ podanie tvrdenej ústavnej sťažnosti na ústavnom súde ani nepreukázal. O
trovách konania okresný súd rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p. tak, že v spore úspešnému odporcovi

právo na ich náhradu nepriznal s poukazom na to, že si tento procesný nárok neuplatnil.

Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie navrhovateľ, ktorý sa domáhal
jeho zrušenia a vrátenia veci na nové prejednanie. Namietal, že za situácie, kedy sa odporca k návrhu
nevyjadril a zároveň bolo potrebné vykonať dokazovanie listinami založenými v exekučnom spise,
nebolo možné rozhodnúť bez nariadenia pojednávania. Taktiež však (súčasne) namietal, že okresný

súd nesprávne prejednal vec v jeho neprítomnosti, lebo (on) predložil riadne zdôvodnenú žiadosť o
zrušenie pojednávania. V tejto spojitosti tvrdil, že nemal možnosť vyjadriť sa k prednesom odporcu,
k vykonaným dôkazom a ani sám nemohol navrhnúť dôkazy na podporu jeho tvrdení. Zdôrazňoval,
že nebol oboznámený s vyjadrením protistrany. Upozornil tiež na to, že pôvod listinných dôkazov
nie je z odôvodnenia rozhodnutia poznateľný a nie je zrejmé, či išlo o listiny založené v exekučnom

spise. Zároveň si okresný súd obsah a rozsah dokazovania určil (bez akéhokoľvek zdôvodnenia) sám.
Meritórne rozhodnutie označil taktiež za predčasné z dôvodu, že konajúci súd nevyčkal na právoplatnosť
rozhodnutia o zamietnutí návrhu na prerušenie konania.
Navrhovateľ (opakovane) poukázal na svoje tvrdenia o tom, že konajúceho sudcu bolo potrebné z
rozhodovania vylúčiť. Okolnosť, že krajský súd nevzhliadol v označených skutočnostiach dôvod na

vylúčenie sudcu, nič nemení na tom, že v jeho očiach a objektívne v očiach verejnosti nemožno tohto
sudcu považovať za nestranného. Uvedené rozhodnutie krajského súdu bolo podľa odvolateľa vydané
v rozpore s ustálenou praxou iných krajských súdov v skutkovo a právne totožných veciach a je tiež v
rozpore s judikatúrou Ústavného súdu SR, či Európskeho súdu pre ľudské práva v oblasti zachovávania
práva na nestranný súd.

Súdu prvého stupňa navrhovateľ vytýkal (i) viacero omylov; napr. mal konštatovať, že navrhovateľom
namietané lehoty na vydanie rozhodnutia boli dodržané, hoci v odôvodnení prezentované časové
úseky tomu nenasvedčujú. Dodal, že bolo potrebné sa zaoberať všetkými zložkami nesprávneho
úradného postupu. Osobitne navrhovateľ zdôraznil, že pokiaľ odporca nereagoval na výzvu súdu, aby
predložil písomné vyjadrenie k žalobnému návrhu, mal okresný súd rozhodnúť o návrhu rozsudkom pre

zmeškanie.
Odvolateľ ďalej uviedol, že okresný súd ignoroval všetky tvrdenia o vzniku škody z titulu (celkových)
administratívnych výdajov. V tejto časti považoval rozhodnutie za nepreskúmateľné pre nedostatok
dôvodov. Nakoľko je skutkový základ danej veci jedinečný, je neakceptovateľné, aby okresný súd svoje
rozhodnutie odôvodnil úplne rovnakými vetami ako v iných rozhodnutiach, v rámci ktorých vystupuje

identický navrhovateľ a odporca. Odvolateľ tiež nesúhlasil s tvrdením, že náklady na správu pohľadávky
počas nečinnosti zapríčinil dlžník - povinný. Právnym titulom nároku je nesprávny úradný postup
exekučného súdu a za ten dlžník nemôže niesť zodpovednosť. Navrhovateľ hodlal prostredníctvom
znaleckého posudku, ktorého vyhotovenie zabezpečil, predložiť dôkaz o výške majetkovej škody,
okresný súd však dokazovanie neprípustne skrátil, pričom odvolateľa nepoučil ani podľa § 120 ods. 4

O.s.p.
V spojitosti s uplatnenou nemajetkovou ujmou podľa odvolateľa okresný súd vôbec nevysvetlil,
prečo nekonštatoval, že došlo k porušeniu práva navrhovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov. Rozhodnutie prvostupňového súdu označil za vnútorne rozporné; na jednej strane bolo
zistené, že o návrhu nebolo rozhodnuté v zákonom stanovenej lehote, pre ktorú nečinnosť sa nenašiel

žiadny objektívny udržateľný, ospravedlňujúci dôvod, na druhej strane však porušenie práva nebolo
konštatované.

Odporca ostal v odvolacom konaní nečinný.

Krajský súd, ako súd odvolací, vec preskúmal v rozsahu vymedzenom v ustanovení § 212 ods. 1, 2
písm. b/ O.s.p. a bez nariadenia pojednávania (§ 214 ods. 2 za súčasnej aplikácie § 156 ods. 3 O.s.p.)
napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdil podľa § 219 ods. 1 O.s.p.Len vo všeobecnosti je akceptovateľná úvaha odvolateľa, že súčasťou kontradiktórneho konania je
právo byť oboznámený s predloženými dôkazmi, vyjadriť sa k nim a podávať dôkazné návrhy. Zásada
kontradiktórnosti totiž predovšetkým pojmovo predvída procesnú aktivitu účastníkov konania. Ťažiskom

realizácie procesných práv účastníkov súdneho konania je práve pojednávanie, na ktoré bol navrhovateľ
riadne a včas predvolaný. Svojim postupom - bezdôvodnou neúčasťou - sa o ich bezprostredné
naplnenie sám obral. V prípade účasti na pojednávaní by sa navrhovateľ zúčastnil vykonávania
dokazovania, mohol by navrhovať jeho doplnenie, resp. sa k vykonanému dokazovaniu vyjadriť. V tejto
súvislosti sú potom ďalšie jeho námietky dotýkajúce sa odňatia práva konať pred súdom a porušenia

zásady kontradiktórnosti bezvýznamné.
Vyjadrenie odporcu bolo navrhovateľovi (spolu s predvolaním na termín pojednávania) doručené dňa
24.2.2014; t.j. do termínu pojednávania mal dostatok času sa s ním oboznámiť a (aj v prípade eventuality
neúčasti na pojednávaní) naň reagovať. Tým je vyvrátená zásadná odvolacia námietka navrhovateľa,
že sa nemal možnosť vyjadriť k tvrdeniam protistrany.

Termín pojednávania v súdenej veci (na deň 12.3.2014) prvostupňový súd určil 18.2.2014 a právnemu
zástupcovi navrhovateľa bolo predvolanie doručené dňa 24.2.2014. Až dňa 6.3.2014 bol konajúcemu
súdu doručený elektronickým podaním návrh navrhovateľa „na zrušenie nariadeného pojednávania z
dôvodu objektívneho posúdenia porušenia zásady nestrannosti súdu a sudcu“.
Okresný súd správne vyhodnotil uplatnený dôvod odročenia ako nie dôležitý, čo zodpovedá nižšie

rozoberaným záverom o neopodstatnenosti tvrdení navrhovateľa o konaní „vylúčeného“ sudcu.
Ustanovenie § 101 ods. 2 v spojení s § 119 O.s.p. umožňuje súdu zvážiť dôvodnosť návrhu na odročenie
pojednávania a konať i v neprítomnosti účastníkov. Odlišné chápanie predmetného ustanovenia by
viedlo k jeho obsolentnosti a zároveň k nežiaducim prieťahom v konaní. Inými slovami, v prípade
pojednávania bez prítomnosti účastníka za podmienok predpokladaných zákonom nemôže dôjsť k

odňatiu práva konať pred súdom (bližšie napr. uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4 Cdo 116/1993)
a zároveň nie je porušená zásada kontradiktórnosti sporového konania.
Novelizované ustanovenie § 119 ods. 2 písm. c/ O.s.p. predvída riešenie opísanej procesnej situácie
(nesúhlas súdu s uplatneným dôvodom požadovaného odročenia) oznámením účastníkovi (na jeho
elektronickú adresu), ako súd posúdil návrh na odročenie pojednávania. Okresný súd uvedený postup

dôsledne nevyužil, čo však nepredstavuje vadu (§ 212 ods. 3 O.s.p.), ktorá by v bezprostrednej
konsenzuálnej súvislosti mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci samej. Navyše predmetná
navrhovateľova žiadosť neobsahuje ani predpísané náležitosti podľa § 119 O.s.p - osobitne vymedzenie,
kedy sa o tvrdenom dôvode neúčasti dozvedel.

Bezpredmetnou je námietka odvolateľa o neprípustnom konaní vylúčeného sudcu. Zodpovedá totiž
doterajšiemu priebehu konania a stavu veci, že zákonná sudkyňa (správne) postupovala v intenciách
záväzného rozhodnutia nadriadeného súdu o jej nevylúčení. Odvolateľ ani v žiadosti o odročenie
pojednávania (a prerušenie konania) a ani v posudzovanom odvolaní neuviedol žiadne iné/ďalšie
okolnosti, ktoré by mali zakladať jej vylúčenie, než tie, ktoré už boli predmetom posúdenia nadriadeného

súdu. Zároveň dotknutý záver o nevylúčení rešpektuje aktuálnu rozhodovaciu prax Najvyššieho súdu
SR (napr. uznesenia sp. zn. 3 Nc 14/2010 z 31.5.2010; 6 Cdo 201/2013 z 19.6.2013 či 4 Cdo 317/2013
z 25.6.2014) v otázkach posudzovania inštitútu sudcovskej nestrannosti.
Vzhľadom na konštatované nebolo potrebné ani vyčkať na právoplatnosť rozhodnutia o zamietnutí
návrhu o prerušenie konania.

Vnútorne protirečivým je odvolanie v časti, v ktorej navrhovateľ na jednej strane vytýka okresnému súdu
vykonanie pojednávania, zároveň však zdôrazňuje, že bolo neprípustné rozhodnúť bez jeho nariadenia.
Neopodstatnenými sú tiež tvrdenia odvolateľa, že okresný súd si určil sám okruh a rozsah dokazovania,
resp. že z odôvodnenia nie je poznateľné, či išlo o listiny (ktorými bolo vykonané dokazovanie)

založené v exekučnom spise. Zo zápisnice o súdnom pojednávaní je nepochybné, že dokazovanie bolo
vykonané (aj) oboznámením obsahu exekučného spisu sp. zn. Okresného súdu Žilina 18Er/1608/2009
- ktorý dôkaz výslovne (č.l. 2 spisu - označením povinného a spisovej značky exekútora) požadoval
navrhovateľ. Inú skutočnosť nie je možné vyvodiť ani z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia (jeho
str. 7; č.l. 85 spisu). Z uvedeného vyplýva, že zásadným dôkazom je exekučný spis, ktorého pripojenie

a oboznámenie žiadal samotný navrhovateľ. Okresný súd teda rozhodol na základe skutkového stavu
zistenéhovykonanímdokazovania,iniciovanéhoprávenavrhovateľom.Zároveňnavrhovateľbol(vrámci
predvolania na pojednávanie) riadne poučený v zmysle § 120 ods. 4 O.s.p.Taktiež je v úplnom rozpore so skutočným obsahom odôvodnenia napadnutého rozhodnutia odvolacia
námietka, v zmysle ktorej súd zistil, že o návrhu nebo rozhodnuté v zákonom stanovenej lehote a
pre túto nečinnosť nenašiel žiaden objektívne udržateľný ospravedlňujúci dôvod. Naopak, okresný

súd jednoznačne pomenoval/označil dôvody relatívne dlhšieho rozhodovania o žiadosti na udelenie
poverenia.
Právnej úprave nezodpovedajúcou je i požiadavka odvolateľa, že v prípade, ak sa odporca k návrhu
nevyjadril, mal súd rozhodnúť rozsudkom pre zmeškanie. Je výlučne vecou procesnej autonómie
odporcu, či sa k podanému návrhu vyjadrí a nadväzne je vecou posúdenia listinných dôkazov konajúcim

súdom, či predstavujú podklad pre pozitívne rozhodnutie o uplatnenom nároku. Samotné nevyjadrenie
saodporcunepochybnebezďalšiehoneznamenápovinnosťsúdurozhodnúťrozsudkomprezmeškanie;
navyše v súdenej veci sa odporca k návrhu vyjadril.

V rámci meritórneho posúdenia veci odvolací súd poukazuje na zodpovednosť navrhovateľa za
obsahové vymedzenie odvolania a na viazanosť odvolacieho súdu odvolacími dôvodmi (§ 212 ods.

1 O.s.p.). Z tohto aspektu je zjavné, že navrhovateľ (nepochybne z dôvodu predkladania enormného
množstva typových podaní) v odvolaní rezignoval na akúkoľvek konkrétnu úvahu vo vzťahu k vecným
dôvodom, ktoré okresný súd viedli k zamietnutiu návrhu. K žiadnemu zo zásadných záverov okresného
súdu (t.j. predovšetkým chronológia a zmysel úkonov v danej exekučnej veci; ústavné kritériá
posudzovania nesprávneho úradného postupu v spojitosti so zákonom stanovenými lehotami na postup/

rozhodnutie súdu), na ktorých založil svoje meritórne zamietajúce rozhodnutie, odvolateľ nepredložil
relevantnú, resp. vôbec žiadnu protiargumentáciu. Fakticky sa obmedzil na všeobecné konštatovania
(„nesprávny postup spočíva v niekoľkých skutočnostiach“, “konajúci súd sa musí vysporiadať s všetkými
vytýkanými zložkami nesprávneho úradného postupu“), ktoré sú len opakovaním návrhu.
Zároveň platí, že nie je prípustné konfrontovať prvostupňový súd so závermi, ktoré v konaní nevyslovil.

Z tohto pohľadu odvolacia námietka spočívajúca v tvrdení, že okresný súd pochybil „keď konštatoval,
že namietané lehoty na vydanie rozhodnutia boli dodržané“, či údajné tvrdenie o zodpovednosti dlžníka/
povinného za náklady na správu pohľadávky, nekorešpondujú so skutkovými, resp. právnymi zisteniami
a závermi, na ktorých je založené napadnuté rozhodnutie. Ide tak o zjavné pochybenie odvolateľa
pri formulovaní odvolacích dôvodov. Krajský súd súčasne zdôrazňuje, že odôvodnenie napadnutého

rozsudku spĺňa všetky zákonné požiadavky.

Odvolacie dôvody navrhovateľa boli neopodstatnené a neboli zistené ani nedostatky v postupe
okresného súdu, na ktoré odvolací súd prihliada z úradnej povinnosti (§ 212 ods. 3 O.s.p.). Napadnutý
rozsudok preto vo veci samej potvrdil. Vzhľadom na vecnú správnosť záveru okresného súdu o

neexistencii nesprávneho úradného postupu a kumulatívnosť predpokladov zodpovednosti štátu za
škodu pri výkone verejnej moci bolo neúčelné bližšie sa zaoberať (ne)splnením ďalších podmienok
zodpovednosti.
Viazanosť odvolacieho súdu konkrétnymi dôvodmi odvolania bola významná i pre potvrdenie výroku o
zamietnutí návrhu navrhovateľa na prerušenie konania. Odvolateľ síce výslovne uvádzal, že napáda

rozsudok okresného súdu v celom rozsahu, ale vo vzťahu k predmetnému výroku neposkytol žiadnu
konkrétnejšiu argumentáciu. Nedôvodnosť tvrdenia navrhovateľa o konaní a rozhodovaní vylúčeným
sudcom (ktorá hypoteticky okrajovo mohla spochybňovať daný výrok) je vysvetlená a konštatovaná
vyššie.
Odvolací súd ako vecne správny potvrdil aj odvolaním bezprostredne nenapadnutý, ale od meritórneho

rozhodnutia závislý, výrok o trovách prvostupňového konania. Okresný súd náležite aplikoval zásadu
úspechu v spore i návrhový charakter rozhodovania o náhrade trov.

O trovách odvolacieho konania rozhodol krajský súd tak, že účastníkom ich náhradu nepriznal.
Odvolateľ - navrhovateľ nebol v tomto štádiu konania úspešný, a preto podľa § 142 ods. 1 v spojení

s § 224 ods. 1 O.s.p. nemá právo na náhradu jeho trov. Naproti tomu odporca si náhradu trov aktuálneho
odvolacieho konania neuplatnil (§ 151 ods.1 O.s.p.).

Toto rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním v pomere hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné.