Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa piatok 31. január 2014

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 8Co/20/2014
Identifikačné číslo súdneho spisu: 5112233455
Dátum vydania rozhodnutia: 31. 01. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Táňa Rapčanová
ECLI: ECLI:SK:KSZA:2014:5112233455.3

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Táne Rapčanovej
a sudcov JUDr. Františka Potockého a JUDr. Blaženy Stašíkovej, v právnej veci navrhovateľa:
POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom Bratislava, ul. Pribinova č. 25, IČO: 35 807 598, zastúpeného
splnomocneným zástupcom Fridrich Paľko, s.r.o., so sídlom Bratislava, ul. Grösslingova č. 4, IČO: 36
864 421, proti odporcovi: Slovenská republika, zastúpená Ministerstvo spravodlivosti SR, so sídlom
Bratislava, Župné námestie č. 13, o náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, o odvolaní
navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Žilina zo dňa 17. októbra 2013, č. k. 18C/243/2012-77,
takto

r o z h o d o l :

rozsudok okresného súdu p o t v r d z u j e.

Odporcovi náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

Okresný súd Žilina rozsudkom zo dňa 17. októbra 2013 č. k. 18C/243/2012-77, žalobný návrh zamietol.
Odporcovi náhradu trov konania nepriznal.
Rozhodnutie odôvodnil tým, že navrhovateľ žiadal, aby mu odporca nahradil škodu vo výške 125
eur a nemajetkovú ujmu vo výške 440 eur z dôvodu nesprávneho úradného postupu, ktorý spočíval
v prieťahoch v konaní (poverenie nebolo vydané v zákonnej lehote 15 dní, ale s omeškaním, hoci
neexistovala žiadna okolnosť, ktorá by umožňovala exekučnému súdu konať nesústredene a so
zbytočnými prieťahmi). Odporca vzniesol námietku premlčania podľa § 19 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.
z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov (ďalej
len „zákona č. 514/2003 Z. z.) tvrdiac, že k nesprávnemu úradnému postupu došlo pred marcom 2009,
ku dňu podania návrhu 27. 09. 2012 uplynula trojročná premlčacia lehota. Citujúc ust. § 19 ods. 1, 2 a 3
zákona č. 514/2003 Z. z. súd konštatoval, že o tvrdenej škode sa navrhovateľ dozvedel/mohol dozvedieť
najneskôr vydaním poverenia dňa 13. 01. 2009, doručené dňa 19. 01. 2009. Za nepochybné považoval,
že žiadosť o udelenie poverenia podal na súde dňa 09. 10. 2008, ale až dňa 13. 01. 2009 bolo vydané
poverenie napriek stanovenej 15 dňovej lehote. Prvýkrát právo teda mohol navrhovateľ uplatniť 14. 01.
2009, resp. 20. 01. 2009, trojročná premlčacia lehota by uplynula dňa 20. 01. 2012. S poukazom na ust.
§ 19 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z. z. (neplynutie lehoty najviac 6 mesiacov od podania žiadosti z dôvodu
predbežného prerokovania u odporcu), aj keď nie je zrejmé, kedy bola podaná konkrétna žiadosť v danej
veci, nepochybné je však, že všetky žiadosti (podávané v dňoch 23. 04. 2012, 27. 04. 2012, 30. 04.
2012, 25. 05. 2012, 30. 05. 2012 a 25. 09. 2012) boli podané po uplynutí zákonom stanovenej lehoty.
V danom prípade je však nepochybné, že navrhovateľ so svojou žiadosťou sa obrátil na odporcu už po
uplynutí premlčacej lehoty, keďže premlčacia lehota uplynula 20. 01. 2012 a teda aj žalobný návrh bol
podaný po danej lehote. Navrhovateľ bol povinný poslať žiadosť odporcovi v rámci premlčacej lehoty,
avšak v danom prípade ju podal až po lehote.

Z toho dôvodu súd žalobný návrh bez ďalšieho zamietol z dôvodu premlčania nároku navrhovateľa.
Napriek uvedenému záveru súd poukázal v odôvodnení rozhodnutia na ďalšie zistené skutočnosti v
rámci dokazovania. Konštatoval, že k vydaniu poverenia došlo po zákonom stanovenej lehote (§ 44 ods.
2 zákona NR SR č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti /Exekučný poriadok/ a o
zmene a doplnení ďalších zákonov (ďalej len „Exekučný poriadok“ účinného do 31. 05. 2009). Na daný
právny vzťah primárne aplikoval zákon č. 514/2003 Z. z. účinný ku dňu 31. 12. 2012. Poukázal na to, že
nie každý prieťah v konaní možno vyhodnotiť ako zbytočný prieťah v konaní. Nedodržanie zákonných
lehôt sa nepovažuje vždy automaticky za porušenie základného práva na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov (článok 48 ods. 2 Ústavy SR). Sú rozhodujúce všetky okolností danej veci. Musí ísť
o významné prieťahy v konaní, ktoré možno kvalifikovať ako zbytočné prieťahy, neefektívny postup (I. ÚS
16/02, I. ÚS 63/00). Z dôvodu neunesenia dôkazného bremena súd v časti ohľadom majetkovej škody
žalobný návrh zamietol, aj keď nebola súdom dodržaná lehota. Navrhovateľ nepreukázal ani príčinnú
súvislosť medzi vznikom a výškou škody. Rovnako tak ani nemajetkovú ujmu.
Navrhovateľ nepreukázal splnenie ani jednej podmienky, preto keby nárok nebol premlčaný súd by z
daných dôvodov návrh v celom rozsahu taktiež zamietol.
O trovách konania súd rozhodol podľa § 142 ods. 1 O. s. p. V konaní bol úspešný odporca, ktorému preto
patrí právo na náhradu trov konania. Odporca si uplatnil náhradu trov konania, pričom ich ani nevyčíslil
v zákonom stanovenej lehote. S poukazom na uvedené súd odporcovi náhradu trov konania nepriznal,
pričom ani nezistil vznik trov na jeho strane.
S poukazom na ust. § 4 ods. 1 písm. k/ zákona o súdnych poplatkov nezaväzoval účastníkov na
zaplatenie súdnych poplatkov.

Proti tomuto rozsudku podal odvolanie navrhovateľ prostredníctvom svojho splnomocneného zástupcu.
Vytýkal súdu, že v konaní došlo k vadám podľa ust. § 221 O. s. p. - účastníkovi konania sa postupom
súdu odňala možnosť konať pred súdom, rozhodoval vylúčený sudca, súd prvého stupňa neprávne
vec právne posúdil tým, že nepoužil správne ustanovenie právneho predpisu a nedostatočne zistil
skutkový stav, neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na
zistenie rozhodujúcich skutočností, rozhodnutie súdu vychádza z neprávneho právneho posúdenia veci.
K dôvodom odvolania bližšie uviedol:
Navrhovateľ ako strana konania nebol pre vynesením rozsudku oboznámený s písomným vyjadrením
odporcu k návrhu a toto mu bolo doručené až so samotným rozsudkom vo veci samej. Takýto procesný
postup nepredstavuje len porušenie základného práva navrhovateľa na kontradiktórny súdny proces, ale
aj priame porušenie ust. § 114 ods. 2 O. s. p., osobitne to platí za situácie, keď súd vo veci neuskutočnil
ústne pojednávanie s prítomnými účastníkmi konania. Upozornil, že porušením kontradiktórnosti
konania navrhovateľ trpí zásadne tam, kde navyše vo vyjadrení k návrhu odporca vzniesol námietku
premlčania a na túto námietku nedal súd navrhovateľovi možnosť akokoľvek pred vyhlásením rozsudku
reagovať. Tiež navrhovateľ ako strana konania nebol pred vynesením rozsudku oboznámený so súdom
vykonanými listinnými dôkazmi uloženými v exekučnom spise, k vykonanému dokazovaniu nemal
možnosť vyjadriť sa a sám nemal možnosť navrhnúť dôkazy na podporu svojich tvrdení. Dodal, že
súd vykonal dokazovanie listinami, ktorých pôvod nie je z odôvodnenia rozhodnutia poznateľný a nie
je zrejmé, či išlo o listiny založené v exekučnom spise. Za dôkaz však v danom konaní môžu slúžiť
len listiny založené v exekučnom spise, a to vzhľadom k faktu, že vec sa týka nesprávneho úradného
postupu štátneho orgánu. Navrhovateľ aj tvrdil, že v danej veci nebolo možné rozhodnúť bez nariadenia
pojednávania.
Ďalej poukazoval na to, že uskutočnil podanie (obsiahnuté v texte návrhu), ktorým upovedomil súd
o skutočnostiach nasvedčujúcich tomu, že sudcu, ktorému bola vec pridelená systémom súdneho
manažmentu na prejednanie a rozhodnutie, je potrebné z konania vylúčiť. Okolnosť, že krajský súd
nevzhliadol v označených skutočnostiach dôvod na vylúčenie sudcu nič nemení na tom, že v očiach
navrhovateľa a objektívne v očiach verejnosti nemožno tohto sudcu považovať za nestranného. Je
tomu tak aj preto (okrem dôvodov označených v návrhu), že rozhodnutie krajského súdu je v rozpore
s ustálenou rozhodovacou praxou iných krajských súdov v skutkovo a právne totožných veciach.
Je tiež v rozpore s judikatúrou Ústavného súdu SR a Európskeho súdu pre ľudské práva v oblasti
zachovávania práva na nestranný súd. Za takýchto okolností a s vedomím, že: - názor krajského súdu
vo veci nestrannosti pre rozpor z rozhodovacou praxou iných krajských súdov, Ústavného súdu SR
a Európskeho súdu pre ľudské práva v Štrasburgu, neobstojí; - navrhovateľ podal ústavnú sťažnosť
pre porušovanie jeho práva na nestranný súd, ktorej výsledkom bude zrušenie rozhodnutia krajského
súdu; - nebolo a nie je prípustné, aby konanie pokračovalo ústnym pojednávaním, v ktorom vykonával
úkony a rozhodoval vylúčený sudca. V konaní bolo možné uskutočniť len také úkony, ktoré nepripúšťajú

odklad. Ústne pojednávanie vo veci odklad pripúšťalo a nebolo neodkladným úkonom za danej procesnej
situácie.
V konkrétnostiach napríklad navrhovateľ uviedol, že súd sa dopustil viacerých omylov keď konštatoval,
že ním namietané lehoty na vydanie rozhodnutia boli dodržané, avšak
v odôvodnení prezentované časové úseky tomu nenasvedčujú. Je nepochybné, že tvrdený nesprávny
úradný postup bol v konaní jednoznačne preukázaný. Súd bol bezdôvodne nečinný, spôsobil tak
zbytočné prieťahy v konaní a nerozhodol o návrhu navrhovateľa v zákonnej lehote. Ako je zrejmé,
nesprávny úradný postup exekučného súdu spočíva hneď v niekoľkých skutočnostiach, nie len v
jednej z nich. Konajúci súd sa musel preto vysporiadať so všetkými vytýkanými zložkami nesprávneho
úradného postupu. V napadnutom rozhodnutí tomu tak nie je, čo robí rozhodnutie nepreskúmateľným
pre nedostatok dôvodov.
S poukazom na vyššie uvedenú argumentáciu a vytknuté procesné chyby žiadal, aby odvolací súd zrušil
rozsudok okresného súdu a vrátil vec tomuto súdu na opätovné prejednanie.

Odporca sa k odvolaniu navrhovateľa písomne nevyjadril.

Krajský súd, ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O. s. p.), po zistení, že odvolanie bolo podané včas účastníkom
konania (§ 204 ods. 1, § 201 O. s. p.), proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť týmto opravným
prostriedkom (§ 201 O. s. p.), bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2, § 156 ods. 3 O.
s. p.), preskúmal rozhodnutie v napadnutom rozsahu a z dôvodov uvedených v odvolaní (§ 212 ods. 1
O. s. p.) a rozsudok okresného súdu ako vecne správny potvrdil (§ 219 ods. 1 O. s. p.) z nasledovných
dôvodov:

Preskúmaním veci podľa odvolacieho súdu okresný súd vykonal vo veci dostatočné dokazovanie k
posúdeniu vznesenej námietky premlčania, pričom so záverom z neho vyplývajúcim, tak skutkovým ako
aj právnym, sa v plnom rozsahu stotožnil. Inak povedané, prvostupňový súd v dostatočnom rozsahu zistil
skutočnosti rozhodné pre posúdenie danej veci, vec správne rozhodol a svoje rozhodnutie odôvodnil s
poukazom na ust. § 157 ods. 2 O. s. p. V odôvodnení preskúmavaného rozsudku sa riadne zaoberal so
všetkými otázkami, ktoré boli pre jeho rozhodnutie z hľadiska právneho posúdenia veci podstatné.

Vzhľadom k tomu, že odvolací súd je rozsahom a dôvodmi odvolania viazaný, pri posudzovaní danej veci
sa zaoberal len námietkami navrhovateľa uvedenými v odvolaní a procesným postupom prvostupňového
súdu predchádzajúcim vydaniu napadnutého rozhodnutia z hľadiska, či došlo k vadám, ktoré mohli mať
za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.

V odvolaní navrhovateľa namietal, že uskutočnil podania (obsiahnuté v texte návrhu), ktorým upovedomil
súd o skutočnostiach nasvedčujúcich tomu, že sudcu, ktorému bola vec pridelená systémom súdneho
manažmentu na prejednanie a rozhodnutie je potrebné z konania vylúčiť.

Odvolací súd v prvom rade poukazuje na vyjadrenie navrhovateľa, ktorý na výzvu súdu uviedol, že
námietku zaujatosti podľa § 15a ods. 1 O. s. p. okresnému súdu nepodal (č. l. 14 spisu). Z obsahu
spisu okresného súdu tiež vyplýva, že Krajský súd v Žiline uznesením zo dňa 21. 03. 2013 č.k.
10NcC/187/2013-25 rozhodol, že sudkyňa Okresného súdu Žilina JUDr, Gabriela Panáková nie je
vylúčená z prejednávania a rozhodovania veci vedenej na tomto súde pod sp. zn. 18C/243/2012.
Nad rámec uvedeného odvolací súd dopĺňa, že ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku (§ 14 a
nasl. O. s. p.) predstavujú výnimku z významnej ústavnej zásady, že nikto nesmie byť odňatý svojmu
zákonnému sudcovi (čl. 48 ods. 1 Ústavy SR). Vzhľadom na to možno vylúčiť sudcu z prejednávania
a rozhodovania pridelenej veci len celkom výnimočne a len zo skutočne závažných dôvodov, ktoré
sudcovi zjavne bránia rozhodnúť v súlade so zákonom, objektívne, nezaujato a spravodlivo. Samotný
subjektívny názor účastníka konania, že v osobe určitého sudcu sú dané okolnosti vylučujúce ho z
prejednávania a rozhodovania veci, nezakladá ešte bez ďalšieho dôvod pre legitímne obavy z jeho
nestranného a nezaujatého rozhodovania. Dôvod na vylúčenie sudcu nezakladá ani skutočnosť, že
sudca má prejednať a rozhodnúť vec, v ktorej odporcom je súd, na ktorom tento sudca vykonáva
súdnictvo (viď napr. uznesenie NS SR z 31. 05. 2010 sp. zn. 3Nc/14/2010). Pre účely preskúmavanej
veci odvolací súd konštatuje, že dôvodom na vylúčenie sudcu nie je bez ďalšieho ani to, že vykonáva
súdnictvo na súde, ktorý údajne (podľa tvrdenia navrhovateľa) svojím nesprávnym úradným postupom
v inej právnej veci založil zodpovednosť odporcu na náhradu škody a nemajetkovej ujmy v zmysle
zákona č. 514/2003 Z. z. Aplikačná prax Najvyššieho súdu SR pri zohľadnení tak subjektívneho, ako

aj objektívneho hľadiska (teória zdania) sa v prevažujúcej miere prikláňa k záveru o povinnosti, ako
aj požiadavke na sudcu v každej veci zachovať vecný profesionálny prístup, nadhľad, potrebnú dávku
odstupu. Preto samotná skutočnosť, že predmetom konania je nesprávny úradný postup, na ktorom
sudca vykonával svoju funkciu, pričom tento nebol zákonným sudcom v exekučnej veci, v ktorej malo
dôjsť k nesprávnemu úradnému postupu, nezakladá pomer k veci.

Navrhovateľ v súvislosti s postupom okresného súdu v odvolaní namietal: - nedoručenie vyjadrenia
odporcu k návrhu, - nemožnosť oboznámiť sa s obsahom dôkazom a tvrdeniam, - nemožnosť navrhnúť
dôkazy na podporu svojich tvrdení, - nenariadenie pojednávania.

Z obsahu spisu okresného súdu vyplýva, že nariadil na deň 17. 10. 2013 o 8.15 hod. pojednávanie.
Predvolanie doručil navrhovateľovi a jeho splnomocnenému zástupcovi dňa 24. 04. 2013 ako i odporcovi.
Dňa 30. 09. 2013 došlo súdu vyjadrenie odporcu k návrhu, ktoré bolo splnomocnenému zástupcovi
navrhovateľa doručené dňa 04. 10. 2013. Dňa 16. 10. 2013 o 22.11 hod. bol doručený súdu zo
strany splnomocneného zástupcu navrhovateľa návrh na zrušenie nariadeného pojednávania z dôvodu
objektívneho porušenia zásady nestrannosti súdu a sudcu. Okresný súd oznámil splnomocnenému
zástupcovi navrhovateľa dňa 17. 10. 2013, že neakceptuje jeho žiadosť o odročenie pojednávania,
nakoľko nie sú dané dôvody.

Podľa odvolacieho súdu pokiaľ ide o vyjadrenie odporcu k návrhu na začatie konania, toto bolo doručené
okresnému súdu dňa 30. 09. 2013, ktorý ho následne doručil splnomocnenému zástupcovi odporcu dňa
04. 10. 2013. Bolo preto nepravdivé, pokiaľ navrhovateľ v odvolaní uvádzal, že nemal možnosť vyjadriť
sa k tvrdeniam odporcu a teda ani k vznesenej námietke premlčania.

Rovnako nebolo preukázaným ani nenariadenie pojednávania vo veci. Jeho uskutočnenie vyplýva zo
zápisnice o pojednávaní (č.l. 76 spisu).

Je právom a zároveň povinnosťou účastníkov sa nariadeného pojednávania zúčastniť. Pojednávanie
môže byť odročené iba z dôležitého dôvodu. S poukazom na uznesenie NS SR sp. zn. 3 Obdo
11/2013 prekážka alebo iná okolnosť musí predstavovať „dôležitý dôvod“. Príčina, prečo sa účastník
pojednávania zúčastniť nemôže a z ktorej dôvodu žiada o odročenie pojednávania sa musí s ohľadom na
jej povahu vyznačovať nepredvídateľnosťou, záväznosťou, rozsahom alebo z iných dôvodov aspektom
ospravedlniteľnosti.
Podľa odvolacieho súdu navrhovateľ a jeho splnomocnený zástupca boli na pojednávanie včas
predvolaní, viac ako 5 dní pred termínom pojednávania (§ 115 ods. 2 O. s. p.). Dôvody uvedené
navrhovateľom predstavuje objektívne porušenie zásady nestrannosti súdu a sudcu v dôsledku čoho
trval na osobnej účasti splnomocneného zástupcu na pojednávaní, ktoré bude vedené nestranným
sudcom na nestrannom súde za stavu právoplatného súdneho rozhodnutia o nevylúčení sudcu nebolo
možné považoval za dôležité dôvody pre odročenie pojednávania v zmysle ust. 101 ods. 2 O. s. p. Tým
si navrhovateľ a jeho splnomocnený zástupca sami zmarili možnosť realizovať na pojednávaní svoje
procesné oprávnenia, a to najmä možnosť navrhovať dôkazy, vyjadrovať sa k vykonaným dôkazom a
tvrdeniam protistrany, právo na poučenia v zmysle ust. § 118 ods. 2 O. s. p. ako aj v zmysle ust. §
120 ods. 4 O. s. p., ktoré sa realizujú spravidla na pojednávaní (vo vzťahu k prítomným účastníkom).
Napriek uvedenému odvolací súd poukazuje na to, že okresný súd na pojednávaní vykonal dokazovanie
navrhnuté samotným žalobcom (č. l. 2 spisu) prečítaním listín z pripojeného exekučného spisu sp. zn.
24Er/2599/2008, ktoré preto slúžili ako dôkaz v danom konaní.

Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti neexistoval podľa odvolacieho súdu dôvod pre vylúčenie
zákonnej sudkyne JUDr. Gabriely Panákovej z prejednávania a rozhodovania predmetnej veci a preto
nerozhodoval vec vylúčený sudca. Okresný súd v danom prípade vykonal tiež dokazovanie náležitým
spôsobom a v potrebnom rozsahu, spôsobom plne zodpovedajúcim kontradiktórnosti sporového
konania umožnil účastníkom realizáciu ich procesných práv a preto postupom okresného súdu nedošlo
k odňatiu práva navrhovateľa konať pred súdom.

Ďalej navrhovateľ tvrdil, že nesprávny úradný postup bol v konaní jednoznačne preukázaný, súd
nerozhodol o jeho návrhu v zákonnej lehote, bol bezdôvodne nečinný, spôsobil tak zbytočné prieťahy v
konaní. Okrem toho nesprávny úradný postup exekučného súdu spočíval v niekoľkých skutočnostiach,
nielen v jednej z nich a súd sa mal vysporiadať so všetkými jeho vytýkanými zložkami.

K tomuto odvolací súd uvádza, že uvedená námietka nekorešponduje s rozhodujúcim dôvodom pre ktorý
okresný súd návrh navrhovateľa zamietol a tým bolo akceptovanie námietky premlčania vznesenej zo
strany odporcu. V tomto smere navrhovateľ v odvolaní rozhodnutie okresného súdu nespochybňoval.

Z týchto dôvodov odvolací súd rozsudok okresného súdu vrátane výroku o trovách konania ako vecne
správny potvrdil.

O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa ust. § 142 ods. 1 O. s. p. v spojení s ust. § 224
ods. 1 O. s. p. V odvolacom konaní bol úspešný odporca, ktorý si však náhradu trov odvolacieho konania
postupom podľa § 151 ods. 1 O. s. p. neuplatnil, resp. mu ani žiadne trovy nevznikli. Odvolací súd preto
rozhodol, že odporcovi náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.

Toto rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním v senáte pomerom 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné.