Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 16. december 2014

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 5Co/100/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1212225114
Dátum vydania rozhodnutia: 16. 12. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Juraj Považan

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2014:1212225114.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Juraja Považana a členov senátu

JUDr. Blanky Malichovej a JUDr. Milana Chalupku, v právnej veci navrhovateľa: POHOTOVOSŤ, s.r.o.,
IČO: 35 807 598, so sídlom v Bratislave, Pribinova č. 25, zast. Fridrich Paľko, s.r.o., IČO: 36864421,
so sídlom v Bratislave, Grösslingova 4, proti odporcovi: Slovenská republika zastúpená Ministerstvom
spravodlivosti Slovenskej republiky, so sídlom v Bratislave, Župné námestie č. 13, o náhradu škody a
nemajetkovej ujmy, na odvolania navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Bratislava II v Bratislave
zo dňa 08. novembra 2013 č.k. 50C/110/2012-140 a proti uzneseniu rovnakého súdu zo dňa 08. októbra
2013 č.k. 50C/110/2012-73 takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e.
Napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .
Odporcovi náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zamietol návrh navrhovateľa na prerušenie konania,
súčasne zamietol návrh navrhovateľa, ktorým sa voči odporcovi domáhal náhrady majetkovej škody vo
výške 125 Eur a náhrady nemajetkovej ujmy vo výške 275 Eur, z titulu nesprávneho úradného postupu
Okresného súdu Bratislava II v exekučnom konaní. O náhrade trov konania rozhodol tak, že v konaní
úspešnému odporcovi (§ 142 ods. 1 O.s.p.) náhradu trov konania nepriznal, nakoľko si ju neuplatnil.

Svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že navrhovateľ v konaní nepreukázal splnenie všetkých zákonom
stanovených predpokladov pre založenie zodpovednosti štátu za škodu, spôsobenú nesprávnym
úradným postupom.

Pred rozhodnutím vo veci súd najskôr rozhodol o návrhu navrhovateľa na prerušenie konania až do
právoplatného rozhodnutia Ústavného súdu SR, o ústavnej sťažnosti pre porušenie práva navrhovateľa
na zákonného sudcu a na nestranný súd, a to podľa § 109 ods. 2 písm. c) O.s.p., podľa ktorého pokiaľ

súd neurobí iné vhodné opatrenia, môže konanie prerušiť, ak prebieha konanie, v ktorom sa rieši otázka,
ktorá môže mať význam pre rozhodnutie súdu, alebo ak súd dal na takéto konanie podnet. Podľa § 109
ods. 2 O.s.p. prerušenie konania nie je obligatórne a teda súd môže konanie prerušiť a tiež nemusí.
Dôvodom prerušenia konania podľa § 109 ods. 2 písm. c) O.s.p. musí byť však vždy tá skutočnosť, že
prebieha konanie, v ktorom sa rieši tzv. predbežná (prejudiciálna) otázka. Túto otázku si však súd môže
vyriešiť aj sám (§ 135 ods. 2 O.s.p.), keďže o námietke navrhovateľa o zaujatosti zákonného sudcu bolo
rozhodnuté Krajským súdom v Bratislave ako súdom nadriadeným, postupom podľa § 16 ods. l O.s.p.

uznesením zo dňa 17.10.2012 č.k. 4NcC 109/2012-22 tak, že sudcovia Okresného súdu Bratislava II
nie sú vylúčení z prejednávania a rozhodovania vo veci vedenej na Okresnom súde Bratislava II pod
sp. zn. 50C/110/2012. Predmetné uznesenie nadobudlo právoplatnosť dňom 13.12.2012. Vzhľadom
na uvedené, keďže navrhovateľ' si uplatnil svoje zákonné právo namietať nestrannosť súdu a o jehonámietke ako aj prikázaniu veci inému súdu už bolo zákonným postupom aj rozhodnuté, súd prvého
stupňa nevidel dôvody pre prerušenie konania a jeho návrh na prerušenie ako nedôvodný zamietol.
Z vykonaného dokazovania súd zistil, že v exekučnej veci oprávneného navrhovateľa proti povinnému

Z. Z., vedenej na prvostupňovom súde pod sp. zn. 53Er/558/2011, vydal súd dňa 20.07.2011, na základe
žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie doručenej súdu dňa 22.03.2011, poverenie na
vykonanie exekúcie č. 5102100325* a uznesením zo dňa 20.07.2011 zastavil toto exekučné konania v
časti vymáhania úroku z omeškania prevyšujúceho zákonnú výšku. Z uvedených skutkových okolností
sa dá usudzovať, že súd pri rozhodovaní o vydaní poverenia na vykonanie exekúcie iba čiastočne

nedodržal zákonnú 15-dňovú lehotu a exekútora poveril vykonaním exekúcie po 120 dňoch od podania
žiadosti, zároveň však žiadosti o udelenie poverenia čiastočne nevyhovel, keď exekučné konanie v časti
úrokov z omeškania vymáhaných nad rámec zákonných úrokov z omeškania pre ich rozpor s dobrými
mravmi zastavil. Z ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku totiž vyplýva, že 15-dňová lehota platí
iba v prípade, že súd nezistí rozpor exekučného titulu so zákonom. V danom prípade súd zistil čiastočný
rozpor exekučného titulu so zákonom, a to v časti úroku z omeškania. Na rozhodnutie o zamietnutí

žiadosti o udelenie poverenia zákon žiadnu lehotu nestanovuje. Zákon tiež nerieši, v akej lehote má súd
rozhodnúť v prípade, že zistí čiastočný rozpor exekučného titulu so zákonom.
Navrhovateľ sa po tom, čo odporca jeho žiadosti na predbežné prerokovanie veci nevyhovel, domáhal
náhrady majetkovej a nemajetkovej ujmy proti odporcovi z dôvodu nesprávneho úradného postupu
exekučného súdu.

Súdprvéhostupňakonštatoval,žepredpokladomzodpovednostištátuzaškoduspôsobenúnesprávnym
úradným postupom ako zodpovednosti objektívnej, je kumulatívne splnenie podmienok, ktorými sú
existencia nesprávneho úradného postupu, existencia majetkovej ujmy resp. nemajetkovej ujmy a
príčinná súvislost' medzi škodou a nesprávnym úradným postupom. Nesprávnym úradným postupom v
súlade s § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. je aj porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť úkon

alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote.
Podľa súčasného znenia zákona č. 514/2003 Z.z. všeobecný súd nie je oprávnený skúmať existenciu
nesprávneho úradného postupu. Nakoľko však právna úprava zákona č. 514/2003 Z. z., účinná v období
namietaného nesprávneho úradného postupu, nevyžadovala vychádzať pri posudzovaní nesprávneho
úradného postupu súdu spočívajúceho v porušení povinnosti urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v

zákonom ustanovenej lehote, v nečinnosti pri výkone verejnej moci alebo v zbytočných prieťahoch v
konaní len z výsledkov vybavenia sťažnosti na prieťahy, žiadosti o prešetrenie vybavenia sťažnosti na
prieťahy, z právoplatného rozhodnutia vydaného v disciplinárnom konaní, ktorým sa rozhodlo o tom,
že sudca sa dopustil disciplinárneho previnenia, ktoré má za následok prieťahy v súdnom konaní,
právoplatného rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorým sa rozhodlo, že bolo porušené

právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov alebo právoplatného rozhodnutia Ústavného súdu
Slovenskej republiky o ústavnej sťažnosti, ktorým Ústavný súd Slovenskej republiky konštatoval, že
sa porušilo právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, súd dospel v súlade s § 27 ods. 1
zákona č. 514/2003 Z. z. k záveru, že je oprávnený skúmať existenciu nesprávneho úradného postupu
spočívajúceho v nedodržaní zákonnej lehoty.

V danej veci konajúci súd dospel k záveru, že došlo k nesprávnemu úradnému postupu prvostupňového
súdu,ktorýdo15dníodpodaniažiadostioudeleniepoverenianavykonanieexekúcienepoverilsúdneho
exekútora vykonaním exekúcie, ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku je potrebné vykladať tak, že aj
v prípade, že súd zistí čiastočný rozpor exekučného titulu so zákonom, má aj tak vydať poverenie v
časti, ktorá neodporuje zákonu v 15-dňovej lehote. Podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, účinného

v čase podania žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, bol súd povinný poveriť súdneho
exekútora vykonaním exekúcie do 15 dní bez ohľadu na druh exekučného titulu.
Pokiaľ ide o druhý predpoklad zodpovednosti štátu za škodu, a to existencie majetkovej škody a
nemajetkovej ujmy, súd prvého stupňa dospel k záveru, že navrhovateľ ich v konaní nepreukázal.
Navrhovateľ v konaní nepredložil ani neoznačil žiaden dôkaz preukazujúci vznik majetkovej škody a

škodu vyčíslil paušálne, pritom dôkazné bremeno preukázať vznik a výšku skutočnej škody zaťažovalo
navrhovateľa. Z uvedeného dôvodu súd jeho návrh v časti o náhradu škody zamietol.
To isté platí i v prípade náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch, ktorú si navrhovateľ v konaní uplatnil.
Aj tu platí povinnosť navrhovateľa preukázať vznik nemajetkovej ujmy. Len samotné konštatovanie
porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným

rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom. Nedodržanie zákonnej lehoty automaticky
nezakladá nárok na náhradu nemajetkovej ujmy, ale i tu treba prihliadať na okolnosti prípadu, na
dopad nesprávneho postupu súdu a následkov, pričom konanie o náhradu škody je konaním súdnym,
keď dôkazné bremeno znáša navrhovateľ. Aj z uznesenia Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn. II. ÚS 467/08 vyplýva, že právo na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom
štátnehoorgánuniejeabsolútne,alevzáujmezaisteniaprávnejistotypodliehazákonnýmobmedzeniam
upravujúcim predpoklady na jej uplatnenie. Predpokladom na uplatnenie nemajetkovej ujmy v súlade

s § 17 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z.z. je práve preukázanie následkov, ktoré vznikli poškodenému
v súkromnom živote a následkov, ktoré vznikli poškodenému v spoločenskom uplatnení. Medzi prvky
nemateriálnej ujmy u právnických osôb patrí povesť spoločnosti, ale taktiež neistota v plánovaní,
rozhodovaní a problémy spôsobené vedeniu spoločnosti.
Navrhovateľ tvrdil, že nezákonným zásahom vyvolaná situácia ovplyvnila jeho ďalšie podnikateľské

postupy, spôsobila neistotu v plánovaní ďalších rozhodnutí, ktoré mohol prijať a spôsobila u členov
riadiacich orgánov navrhovateľa, ako aj u jej majiteľov pocity frustrácie, úzkosti, nespravodlivosti,
neistoty a nedôvery v právo a rovnosť v spoločnosti, avšak tieto tvrdenia ničím nepreukázal.
Nemajetková ujma nezávisí automaticky len od konštatovania nedodržania zákonnej lehoty, ale odvíja
sa aj od okolností jednotlivého prípadu. Z obsahu exekučného spisu je zrejmé, že rozhodcovský
rozsudokakoexekučnýtitulzaväzovalpovinnéhonaplnenie,ktorévčastiúrokuzomeškaniaodporovalo

dobrým mravom. Z tohto dôvodu bola na strane súdu pri rozhodovaní o vydaní poverenia na vykonanie
exekúcie potrebná dôkladnejšia analýza skutkového stavu a komplexnejšie právne zhodnotenie žiadosti
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, čo mohlo mať za následok nedodržanie zákonnej lehoty
na vydanie poverenia. V danej veci mal súd za to, že by bolo neprimerané a neúčelné, aby bola
navrhovateľovi, ktorý v spotrebiteľskej zmluve použil zmluvnú podmienku odporujúcu dobrým mravom,

priznaná nemajetková ujma v peniazoch.
Nedodržanie zákonnej lehoty na vydanie poverenia v danej exekučnej veci nemohlo spôsobiť neistotu,
alebo vznik akejkoľvek škody či nemajetkovej ujmy, pretože podľa súdu prvého stupňa za 120 dní
nemohlo dôjsť k tak závažnej ujme, ako uviedol navrhovateľ. Vzhľadom na dĺžku času, ktorá ubehla od
uplynutia 15-dňovej lehoty na rozhodnutie o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie do

rozhodnutia súdu a na ostatné okolnosti daného prípadu, mal súd za to, že konštatovanie porušenia
jeho práva je dostatočným zadosťučinením pre navrhovateľa.
K vznesenej námietke premlčania odporcom súd uviedol, že k premlčaniu nároku navrhovateľa nedošlo
a to s poukazom na § 19 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. V danom prípade mohlo dôjsť k vzniku
škody resp. nemajetkovej ujmy u navrhovateľa najskôr po uplynutí l5-dňovej lehoty odo dňa podania

žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie (22.03.2011), teda dňa 07.04.2011. Prvé žiadosti
o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody, počas ktorého predbežného prerokovania nároku
neplynie premlčacia lehota, boli doručené odporcovi (podľa jeho vyjadrenia) dňa 23.04.2012. Návrh
navrhovateľa na začatie konania bol doručený súdu dňa 27.09.2012, teda pred uplynutím 3-ročnej
premlčacej lehoty.

S poukazom na vyššie uvedené súd prvého stupňa návrh ako nedôvodný zamietol.
O náhrade trov konania súd rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p., odporca si náhradu trov konania
neuplatnil, preto mu ich súd nepriznal.
Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie navrhovateľ, ktorý z odvolacích dôvodov
uvedených v § 205 ods. 2 O.s.p. žiadal napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa podľa § 221 ods. 1

písm.f/,g/,h/O.s.p.vcelomrozsahuzrušiťavecmuvrátiťnaďalšiekonanie.Súduprvéhostupňavyčítal
prejednanie veci v neprítomnosti právneho zástupcu navrhovateľa, nakoľko vo veci neboli splnené
podmienky podľa § 101 ods. 2 O.s.p., keď navrhovateľ riadne a včas požiadal z dôležitých dôvodov,
ktorých existenciu preukázal priloženými listinnými dôkazmi, o zrušenie nariadeného pojednávania
a vyslovil, že trvá na osobnej účasti právneho zástupcu na predmetnom pojednávaní. Uvedeným

postupom súdu došlo k degradácii zásady kontradiktórnosti konania, keď navrhovateľ nemal možnosť
sa vyjadriť k tvrdeniam a dôkazom odporcu, z ktorých súd pri svojom rozhodovaní vychádzal.
Opätovne navrhovateľ poukázal na skutočnosť, že sudcu, ktorému bola vec pridelená náhodným
výberom na prejednanie a rozhodnutie veci, je potrebné z konania vylúčiť. Len samotná skutočnosť,
že krajský súd nevzhliadol dôvod na vylúčenie sudcu, nič nemení na tom, že v očiach navrhovateľa a

objektívne v očiach verejnosti nemožno tohto sudcu považovať za nestranného. Podľa navrhovateľa
je tomu tak aj preto, že rozhodnutie krajského súdu o námietke zaujatosti je v rozpore s ustálenou
rozhodovacou praxou iných krajských súdov v skutkovo a právne totožných veciach (napr. uznesenie
KrajskéhosúduvTrnavezodňa17.10.2012, sp.zn.11NcC/46/2012-24).Vzhľadomnanavrhovateľom
podanú ústavnú sťažnosť pre porušenie práva na nestranný súd, ktorej výsledkom bude zrušenie

rozhodnutia krajského súdu, nebolo a nie je prípustné, aby sa pokračovalo v konaní, v ktorom vykonával
úkony a rozhodoval vylúčený sudca. Z uvedeného dôvodu navrhovateľ napadol aj vecnú správnosť
výroku o zamietnutí návrhu navrhovateľa na prerušenie konania. Meritórne rozhodnutie veci vylúčeným
sudcom pritom neprichádzalo v čase jeho vydania do úvahy aj z dôvodu, že v rovnakom rozhodnutírozhodol aj o zamietnutí návrhu navrhovateľa na prerušenie konania podľa § 109 ods. 2 písm. c/ O.s.p.,
proti ktorému je prípustné odvolanie.
V ďalšom navrhovateľ tvrdil, že vo veci nebolo možné rozhodnúť bez nariadenia pojednávania. V

situácii, kedy bolo vo veci potrebné vykonať dokazovanie listinami, založenými v exekučnom spise
a za stavu, kedy sa odporca vôbec nevyjadril k podanej žalobe, mal súd navrhovateľovi umožniť
uplatňovať svoje stanoviská k skutkovým, ale aj právnym otázkam nastoleným samotným súdom v
súvislosti s nesprávnym úradným postupom a výškou spôsobenej škody, a ak tak neurobil a vo veci s
konečnou platnosťou meritórne rozhodol, porušil právo navrhovateľa na kontradiktórny súdny proces.

Naviac z odôvodnenia rozhodnutia nie je poznateľný pôvod listín, oboznámením ktorých bolo vykonané
dokazovanie, t. j. či sa skutočne jednalo o listiny založené v exekučnom spise. Prvostupňový súd tiež
ignoroval ust. § 153b O.s.p. a vo veci nerozhodol kontumačným rozsudkom, ktorého základom by bol
navrhovateľom tvrdený skutkový stav, a to aj napriek tomu, že odporca na výzvu súdu, aby predložil
písomné vyjadrenie k žalobnému návrhu, nereagoval.

V časti nepriznanej náhrady majetkovej škody navrhovateľ označil napadnuté rozhodnutie za
nepreskúmateľné a arbitrárne, keď z odôvodnenia rozhodnutia vôbec nie je zrejmé, akou úvahou súd
dospel jednoznačne a nepochybne k presvedčeniu o tom, že majetková škoda navrhovateľovi nevznikla.
Súdu vyčítal aj to, že napriek jedinečnosti skutkového základu v tomto konaní, súd prvého stupňa
odôvodnil svoje zamietavé rozhodnutie úplne rovnakými dôvodmi, opísanými tými istými vetami ako v

iných svojich rozhodnutiach, v ktorých vystupuje navrhovateľ a odporca, avšak v ktorých boli rozdielne
skutkové okolnosti. Pri dodržiavaní práva navrhovateľa na odôvodnenie súdneho rozhodnutia nemožno
ústavnoprávne akceptovať, že súd vytvára odôvodnenia rozsudkov formulárovým spôsobom.

Navrhovateľ nesúhlasil ani s tvrdením súdu, že náklady na správu pohľadávky počas nečinnosti súdu

zapríčinil dlžník (povinný). V prípade, ak by došlo k rozhodnutiu súdu o návrhu v zákonnej lehote,
náklady na správu by prešli na súdneho exekútora a boli by časom transformované do podoby
trov exekúcie. Dlžník však nemôže byť zaťažený plnením náhrady nákladov tam, kde tieto vznikli z
iného právneho titulu než je výkon exekúcie pre nezaplatenie pohľadávky veriteľovi. Pravým právnym
titulom je v danej veci nesprávny úradný postup exekučného súdu a za ten dlžník nemôže niesť

zodpovednosť. Nemôže byť teda ani tým, kto by znášal náklady spojené so správou pohľadávky,
ktoré vznikli vykonaním nesprávneho úradného postupu. Navrhovateľ pritom chcel v konaní pred
súdom prostredníctvom vykonaného pojednávania predložiť dôkazy o výške majetkovej škody, a
to aj prostredníctvom znaleckého posudku, ktorého vyhotovenie zabezpečil. Súd však dokazovanie
neprípustne skrátil len na dôkazy vykonávané ex offo, navrhovateľa nepoučil podľa § 120 ods. 4 O. s. p.

a neoznámil mu, že hodlá vyhlásiť rozhodnutie vo veci samej, aby tak mal priestor navrhnúť a predložiť
ďalšie dôkazy.

K návrhom uplatnenej náhrade nemajetkovej ujmy navrhovateľ uviedol, že súd žiadnym spôsobom
nevysvetlil, prečo nekonštatoval, že došlo k porušeniu práva navrhovateľa na prerokovanie veci bez

zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy SR, ako aj práv na prejednanie veci v primeranej
lehote zaručeného v čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
a práva na rozhodnutie v zákonom stanovenom čase. Za irelevantné označil úvahy súdu o tom, aké
spôsoby judikovania pohľadávky si navrhovateľ zvolil, naviac keď súdne rozhodnutia všeobecných
súdov sú rovnocenné s rozhodnutiami rozhodcovských súdov, rovnako irelevantnými sú aj úvahy súdu

o podstate a rozsahu podnikateľského rizika, ktoré nemožno pre existenciu čl. 2 ods. 2 Ústavy SR
vzťahovať na možnosť vopred predpokladať porušovanie zákona štátnym orgánom a úvahy súdu
o udržiavaní kontaktu súdneho exekútora, keď tento nemôže byť činný, kým nezíska poverenie na
vykonanie exekúcie od súdu.

Odporca sa k podanému odvolaniu v súdom stanovenej lehote nevyjadril.

Odvolací súd, viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 212 ods. 1 O.s.p.), preskúmal napadnutý
rozsudok, prejednal odvolanie navrhovateľa bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 214 ods.
2 O.s.p. a dospel k záveru, že odvolanie nie je dôvodné.

V prejednávanej veci súd prvého stupňa svoje rozhodnutie založil na správne a dostatočne zistenom
skutkovomstaveveci,ktorýpoprávnejstránkesprávneposúdilasvojeúvahy,ktorýmisaprirozhodovaní
riadil, aj náležite a presvedčivo odôvodnil (§ 157 ods. 2 O.s.p.). Odvolací súd sa plne stotožňuje
so záverom súdu prvého stupňa, podľa ktorého navrhovateľ v konaní nepreukázal splnenie všetkýchzákonom kumulatívne stanovených podmienok pre založenie objektívnej zodpovednosti odporcu za
škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom súdu v exekučnom konaní v zmysle zák. č. 514/2003
Z. z. v znení účinnom v rozhodnom čase (existencia nesprávneho úradného postupu, vznik majetkovej

škody, resp. nemajetkovej ujmy a kauzálny nexus medzi vzniknutou škodou a nesprávnym úradným
postupom).
Za nesprávny úradný postup sa v zmysle ust. § 9 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za
škodu, spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom
do 31. 12. 2012 (ďalej len „zák. č. 514/2003 Z. z.“) považuje aj porušenie povinnosti orgánu verejnej

moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť orgánu verejnej
moci pri výkone verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah do práv, právom
chránených záujmov fyzických osôb a právnických osôb. Skúmanie existencie nesprávneho úradného
postupu podľa zák. č. 514/2003 Z. z. v znení účinnom do 31. 12. 2010 nebolo viazané na výsledky
vybavenia sťažnosti na prieťahy, žiadosti na prešetrenie vybavenia sťažnosti na prieťahy, právoplatné
rozhodnutie vydané v disciplinárnom konaní, ktorým sa rozhodlo o tom, že konajúci sudca sa dopustil

disciplinárneho previnenia, majúceho za následok prieťahy v súdnom konaní, právoplatné rozhodnutie
Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorým sa rozhodlo, že bolo porušené právo na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov, či právoplatné rozhodnutie Ústavného súdu SR o ústavnej sťažnosti, ktorým
by bolo konštatované porušenie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Súd prvého
stupňa bol preto v predmetnom konaní sám oprávnený posudzovať existenciu nesprávneho úradného

postupu.
Súčasne súd prvého stupňa konštatoval, že návrhu navrhovateľa nebolo možné vyhovieť, aj pokiaľ
postup exekučného súdu bol vyhodnotený ako zbytočné prieťahy v konaní, nakoľko navrhovateľ
žiadnym spôsobom nepreukázal vznik majetkovej škody a príčinnú súvislosť medzi údajnou škodou a
nesprávnym úradným postupom. Prvostupňový súd správne s poukazom na ust. § 17 zák. č. 514/2003

Z. z. uviedol, že poškodenému sa priznáva skutočná škoda, ako reálny úbytok na jeho majetkových
hodnotách a ušlý zisk ako očakávané rozmnoženie majetkových hodnôt pri pravidelnom a škodovou
udalosťou neovplyvnenom priebehu vecí. Zo spisu je pritom aj odvolaciemu súdu zrejmé, že navrhovateľ
nepredložil žiaden relevantný dôkaz na preukázanie vzniku a výšky majetkovej škody, ktorá mu údajne
mala vzniknúť nesprávnym úradným postupom exekučného súdu. Obsah exekučného spisu pritom

nepotvrdil ani vznik výdavkov navrhovateľa v súvislosti s urgenciami exekučného súdu. Naviac škoda,
tak ako si ju vyčíslil navrhovateľ, t. j. paušálne vyčíslené administratívne výdavky, nemôže v žiadnom
prípade odrážať skutočnú škodu vzniknutú navrhovateľovi v tomto konkrétnom prípade, ktorú by bolo
možné aj riadnym spôsobom verifikovať. Nakoľko navrhovateľ nepreukázal vznik skutočnej majetkovej
škody, nemôže byť v danom prípade splnená ani tretia podmienka zodpovednostného vzťahu, ktorou je

kauzálny nexus medzi nesprávnym úradným postupom a spôsobenou škodou.
Súd prvého stupňa vyhodnotil, že navrhovateľ neuniesol dôkazné bremeno ani v časti nároku na
náhradu nemajetkovej ujmy, keď vzhľadom na dĺžku času, ktorá ubehla od uplynutia 15-dňovej lehoty
na rozhodnutie o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie do rozhodnutia súdu a na
ostatné okolnosti daného prípadu, mal súd za to, že konštatovanie porušenia jeho práva je dostatočným

zadosťučinením pre navrhovateľa.
Skutočnosť, že právo na náhradu škody, spôsobenej nesprávny úradným postupom, nie je absolútne,
ale podlieha zákonným obmedzeniam, upravujúcim predpoklady na jej uplatnenie, potvrdil už Ústavný
súd Slovenskej republiky vo veci vedenej pod sp. zn. II. ÚS 467/08. K týmto predpokladom patrí v
zmysle ust. § 17 ods. 3 zák. č. 514/2003 Z. z. preukázanie následkov, ktoré vznikli poškodenému

v príčinnej súvislosti s nesprávnym úradným postupom orgánu verejnej moci v súkromnom živote a
spoločenskom uplatnení. U právnických osôb sa skúma predovšetkým dopad nesprávneho úradného
postupu na dobrú povesť právnickej osoby, či neistota v plánovaní, rozhodovaní a problémy spôsobené
vedeniu spoločnosti. Navrhovateľ síce tvrdil, že nezákonným zásahom vyvolaná situácia ovplyvnila jeho
ďalšie podnikateľské postupy a zneistila ho v plánovaní ďalších rozhodnutí, ktoré mohol prijať, avšak

ani na podporu týchto (subjektívnych) tvrdení nepredložil žiadne dôkazy, čo prvostupňový súd správne
vyhodnotil v jeho neprospech. Pokiaľ navrhovateľ v súvislosti s nárokom na nemajetkovú ujmu ujmu
poukazoval na porušenie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného čl. 48 ods. 2
ÚstavySRaprávanaprejednanievecivprimeranomčasezaručenéhočl.6ods.1Európskehodohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd, odvolací súd len dopĺňa, že samotné porušenie práva na

prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov patrí výlučne do právomoci ústavného súdu. Všeobecný
súd by preto nemohol v tomto konaní skúmať, či bolo porušené ústavné právo navrhovateľa a žiadne
konanie, v ktorom bol konštatovaný prieťah v konaní sa neviedlo, resp. navrhovateľ túto skutočnosťnetvrdil, ani nepreukázal. Naviac aj v prípade potvrdeného porušenia ústavných práv by navrhovateľ
musel preukázať existenciu konkrétnej nemajetkovej ujmy, čo v danom prípade splnené nebolo.
K procesným námietkam odvolateľa, týkajúcim sa porušenia práva na kontradiktórny proces z dôvodu

prejednania veci v neprítomnosti navrhovateľa, s odkazom na ust. § 101 ods. 2 O.s.p. odvolací súd
uvádza, že nezistil pochybenie ani v postupe súdu prvého stupňa, ktorý vec prejednal v neprítomnosti
účastníkov konania. Z obsahu spisu totiž vyplýva, že navrhovateľ dňa 08.11.2013 doručil súdu žiadosť
o zrušenie termínu pojednávania, nariadeného na 08.11.2013 z dôvodu objektívneho porušenia zásady
nestrannosti súdu a sudcu a návrh na prerušenie konania do právoplatného rozhodnutia Ústavného

súdu SR o ústavnej sťažnosti navrhovateľa. Súd prvého stupňa správne vyhodnotil predmetnú žiadosť
navrhovateľa ako nedôvodnú, keďže o námietke navrhovateľa o zaujatosti zákonného sudcu bolo
rozhodnuté Krajským súdom v Bratislave ako súdom nadriadeným, postupom podľa § 16 ods. l O.s.p.
uznesením zo dňa 17.10.2012 č.k. 4NcC 109/2012-22 tak, že sudcovia Okresného súdu Bratislava II
nie sú vylúčení z prejednávania a rozhodovania vo veci vedenej na Okresnom súde Bratislava II pod
sp. zn. 50C/110/2012. Predmetné uznesenie nadobudlo právoplatnosť dňom 13.12.2012. Vzhľadom

na uvedené, keďže navrhovateľ' si uplatnil svoje zákonné právo namietať nestrannosť súdu a o jeho
námietke ako aj prikázaniu veci inému súdu už bolo zákonným postupom aj rozhodnuté, súd prvého
stupňa správne nevidel dôvody pre prerušenie konania a jeho návrh na prerušenie ako nedôvodný
zamietol.
Právne bezvýznamným je aj tvrdenie navrhovateľa, že mu postupom súdu bola odňatá možnosť

konať pred súdom, nakoľko prostredníctvom vykonaného pojednávania chcel predložiť dôkazy o
výške vzniknutej majetkovej škody, a to znalecký posudok, ktorého vypracovanie zabezpečil, nakoľko
povinnosťou účastníka konania je podľa § 120 ods. 1 O.s.p. označiť dôkazy na preukázanie svojich
tvrdení, pričom navrhovateľ si túto povinnosť nesplnil, keď na existenciu znaleckého posudku ani v
návrhu na začatie konania nepoukázal a tento v priebehu prvostupňového konania (a ani v odvolacom

konaní) súdu nepredložil.

Relevantnosť odvolacej námietky nestrannosti a zaujatosti konajúcej sudkyne vylučuje skutočnosť,
že po postupe podľa § 16 ods. 1 O.s.p. bolo Krajským súdom v Bratislave ako nadriadeným súdom
uznesením zo dňa 17. 10. 2012 č.k. 4NcC/109/2012-22 rozhodnuté, že zákonná sudkyňa JUDr.

Ivana Dančová nie je vylúčená z prejednávania a rozhodovania danej veci. Ani v odvolacom konaní
druhostupňový súd nezistil žiadne iné skutočnosti spochybňujúce nestrannosť zákonnej sudkyne.

Za neopodstatnenú považuje odvolací súd aj námietku navrhovateľa, že súd prvého stupňa odôvodňuje
rozhodnutia v obdobných veciach „formulárovým spôsobom.“ Z úradnej činnosti je konajúcim súdom

známe, že navrhovateľ podal na súdy množstvo žalôb, týkajúcich sa rovnakých účastníkov, s totožným
skutkovýmzákladom.Sámnavrhovateľvšetkynávrhynazačatiekonaniaanasledovnéprocesnénávrhy
odôvodnil identicky (t. j. „formulárovo“), pričom rozdiely sa týkajú iba označenia exekučných konaní,
mien súdnych exekútorov a obdobia, po ktoré bol exekučný súd v omeškaní s rozhodnutím o návrhu na
vydanie poverenia na vykonanie exekúcie, resp. návrhu na zmenu súdneho exekútora. Za tejto situácie

nemožno súdu prvého stupňa vytýkať rovnaké, či obdobné odôvodňovanie vecí, pokiaľ vychádza zo
správne zisteného skutkového stavu. Naviac zo žiadneho ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku
nemožno vyvodiť, že by tento postup súdu prvého stupňa bol nezákonný.

Rovnako nedôvodnou je aj námietka arbitrárnosti a nepreskúmateľnosti odôvodnenia napadnutého

rozhodnutia, ktoré plne zodpovedá požiadavkám kladeným na odôvodnenie rozsudku uvedeným v ust.
§ 157 ods. 2 O.s.p., a preto nemôže zakladať odvolací dôvod podľa § 221 ods. 1 písm. f/ O.s.p.
(odňatie možnosti konať pred súdom). Odvolaciemu súdu sa javia byť bez akéhokoľvek racionálneho
základu aj tvrdenia navrhovateľa v tom smere, že z odôvodnenia rozhodnutia nie je poznateľné, či
išlo o listiny (ktorými bolo vykonané dokazovanie) založené v exekučnom spise. Z obsahu spisového

materiálu,akoajzodôvodnenianapadnutéhorozhodnutiajezrejmé,žesúdprvéhostupňaskutkovýstav
zisťoval aj z pripojeného exekučného spisu Okresného súdu Bratislava II sp. zn. 53Er/558/2011, ktorého
oboznámenie požadoval samotný navrhovateľ. Inú skutočnosť nie je možné vyvodiť ani z odôvodnenia
napadnutého rozhodnutia.

Vzhľadom k vyššie uvedenému, odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa, ako vecne
správny podľa § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil.O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 224 ods. 1 O.s.p., § 142 ods. 1 v spojení
s § 151 ods. 1 O.s.p., a v odvolacom konaní úspešnému odporcovi náhradu trov odvolacieho konania
nepriznal, nakoľko si náhradu neuplatnil.

Napadnutým uznesením súd prvého stupňa nevyhovel žiadosti navrhovateľa o vrátenie súdneho
poplatku za vznesenú námietku zaujatosti.
V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že navrhovateľ sa návrhom na začatie konania zo dňa 27.
09. 2012 domáhal voči odporcovi náhrady majetkovej škody a náhrady nemajetkovej ujmy, spôsobenej
navrhovateľovi nesprávnym úradným postupom Okresného súdu Bratislava II. V návrhu na začatie

konania navrhovateľ súčasne požiadal o prikázanie veci inému súdu z dôvodu vylúčenia všetkých
sudcov Okresného súdu Bratislava II z prejednávania a rozhodovania veci. Vzhľadom na uvedený
procesnýnávrhprvostupňovýsúduznesenímzodňa04.10.2012,č.k.50C/110/2012-15 navrhovateľovi
uložil povinnosť zaplatiť súdny poplatok za námietku zaujatosti vo výške 66,- Eur, vyrubený podľa
položky 17a Sadzobníka súdnych poplatkov. Krajský súd v Bratislave ako nadriadený súd uznesením
zo dňa 17.10.2012, č. k. 4NcC/109/2012-22 rozhodol o tom, že sudcovia menovaní vo výroku tohto

uznesenia nie sú (s výnimkou JUDr. Gabriely Sobolovskej) vylúčení z prejednávania a rozhodovania v
danej veci.
Podaním doručeným súdu dňa 18.09.2012 sa navrhovateľ odvolal proti uzneseniu súdu, ktorým mu bola
uložená poplatková povinnosť za vznesenú námietku zaujatosti.
Krajský súd v Bratislave uznesením zo dňa 18. 12. 2012, č. k. 2Co/446/2012-32 napadnuté uznesenie

súdu prvého stupňa zo dňa 04. 10. 2012, č. k. 50C/110/2012-15 potvrdil.
Dovolanie navrhovateľa smerujúce proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu Najvyšší súd Slovenskej
republiky uznesením zo dňa 12.06.2013, č. k. 7Cdo/109/2013-46 odmietol.
Podaním doručeným súdu dňa 31.07.2013 navrhovateľ požiadal o vrátenie súdneho poplatku
vyrubeného za námietku zaujatosti dôvodiac, že námietku zaujatosti v danej veci nepodal a konajúce

súdy proti navrhovateľom výslovne prejavenej vôli posúdili jeho prejav ako námietku zaujatosti, a to aj
napriek tomu, že nespĺňala zákonom predpísané náležitosti. V žiadosti tiež uviedol, že Krajský súd v
Bratislave po obsahovej stránke tejto (ne)námietke zaujatosti vyhovel a vylúčil z konania a rozhodovania
vo veci najmenej jedného sudcu Okresného súdu Bratislava II. Navrhovateľ mal v zmysle uvedeného
za to, že ak Krajský súd v Bratislave vylúčil sudcov na základe predmetného podania, táto (ne)námietka

bola podaná dôvodne a navrhovateľovi má byť podľa § 11 ods. 1 zák. č. 71/1992 Zb. v znení neskorších
predpisov vrátený súdny poplatok za námietku zaujatosti, resp. má dôjsť k zrušeniu uznesenia o uložení
povinnosti zaplatiť tento súdny poplatok.
Prvostupňový súd s odkazom na ust. § 11 ods. 1 zák. č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku
za výpis z Registra trestov v znení neskorších predpisov vyhodnotil žiadosť navrhovateľa o vrátenie

súdneho poplatku ako nedôvodnú. Poukázal pritom aj na názor Krajského súdu v Bratislave, podľa
ktorého nutná delegácia v zmysle ust. § 12 ods. 1 O. s. p. je vždy dôsledkom vylúčenia všetkých
sudcov súdu v zmysle ust. § 14 O. s. p., pričom k ich vylúčeniu dôjde buď na základe námietky
zaujatosti vznesenej účastníkom konania alebo na tom základe, že samotní sudcovia sa cítia byť vo
veci zaujatí. Návrh navrhovateľa na nutnú delegáciu v zmysle ust. § 12 ods. 1 O. s. p. preto musel byť

podmienený vznesením námietky zaujatosti všetkých sudcov tohto súdu a z toho dôvodu mal Krajský
súd v Bratislave za to, že súd prvého stupňa postupoval správne, keď uznesením uložil navrhovateľovi
povinnosť zaplatiť poplatok za vznesenie námietky zaujatosti. V predmetnom prípade Krajský súd v
Bratislave návrhu navrhovateľa na prikázanie veci vedenej na Okresnom súde Bratislava II pod sp.
zn. 50C/110/2012 inému súdu nevyhovel. Nadriadený súd taktiež nevylúčil sudcu, ktorý predmetnú vec

prejednáva a rozhoduje. Účel námietky zaujatosti - dosiahnuť, aby vec neprejednával sudca, ktorému
bola vec pridelená podľa rozvrhu práce, teda nebol dosiahnutý. S poukazom na uvedené skutočnosti
a ust. § 11 ods. 1 zákona o súdnych poplatkoch žiadosti navrhovateľa o vrátenie súdneho poplatku
nevyhovel.
Proti uvedenému rozhodnutiu podal navrhovateľ v zákonnej lehote odvolanie, v ktorom navrhol

napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie a rozhodnutie, alebo
alternatívne zmeniť tak, že súd navrhovateľovi vráti súdny poplatok za námietku zaujatosti v sume 66,-
Eur. Súdu prvého stupňa vyčítal nesprávne právne posúdenie veci, keď uzavrel, že námietka zaujatosti
je dôvodná len vtedy, ak dôjde k vylúčeniu sudcu, ktorý je aktuálne konajúcim sudcom. Opätovne
namietal, že vo veci nepodal námietku zaujatosti. Je nepochybné, že navrhovateľova (ne)námietka

zaujatosti bola odôvodnená, nakoľko len na jej základe došlo k vylúčeniu aspoň jedného sudcu. A
contrario (ne)námietka zaujatosti by nebola podaná odôvodnene v prípade, ak by na jej základe nedošlo
k vylúčeniu žiadneho sudcu, čo zjavne nie je okolnosť prejednávanej veci.Odvolací súd prejednal vec podľa § 212 ods. 1 O.s.p. bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa
§ 214 ods. 2 O.s.p., dospel pritom k záveru, že odvolanie dôvodné nie je.
Súčasťou návrhu navrhovateľa vo veci samej je aj konštatovanie, že ak bol sám okresný súd ako

štátny orgán škodcom v spore medzi navrhovateľom a štátom, tak je vylúčené, aby prostredníctvom
sudcov rozhodoval predmetný spor. Pridelenie veci niektorému zo sudcov daného súdu by porušilo
právo navrhovateľa na prerokovanie veci nezávislým a nestranným súdom, pretože podľa rozvrhu práce
na súde neexistuje sudca, ktorý by nebol vo veci zaujatý. Vzhľadom na pomer sudcov súdu k veci a k
účastníkom konania navrhovateľ žiadal v zmysle § 12 O.s.p. rozhodnúť o prikázaní veci inému súdu.

Prikázanie veci podľa ust. § 12 ods. 1 O.s.p. inému súdu prichádza do úvahy len vtedy, ak súd nemôže
vo veci konať, lebo jeho sudcovia sú vylúčení. Delegácia nutná v zmysle tohto zákonného ustanovenia
je viazaná na ustanovenie § 14 ods. 1 O.s.p., z ktorého vyplývajú skutočnosti zakladajúce dôvod, pre
ktorý je sudca vylúčený z prejednávania a rozhodovania veci. Navrhovateľ vo svojom návrhu žiadal,
aby nadriadený súd rozhodol pred prvotným prejednaním veci o prikázaní veci (tohto sporu) inému
súdu, pretože sudcovia miestne a vecne príslušného okresného súdu sú vylúčení z prejednávania

a rozhodovania veci vzhľadom na ich pomer k veci a účastníkom konania. To znamená, že uplatnil
námietku zaujatosti všetkých sudcov okresného súdu v zmysle § 14 a § 15a O.s.p. Navrhovateľovi
vznesenímnámietkyzaujatostivzmyslePoložky17a Sadzobníkasúdnychpoplatkovvzniklapoplatková
povinnosť vo výške 66,-€.
O vylúčení v tomto zmysle možno však rozhodovať len vo vzťahu ku konkrétnej osobe sudcu resp.

sudcov,ktorísapodieľajúalebomôžupodieľaťna prejednávaníarozhodovaníveci. Prípadnázaujatosť
je výsledkom osobného vzťahu sudcu k veci, k účastníkom konania alebo k ich zástupcom, preto je
tento pomer potrebné zisťovať individuálne u každého sudcu zvlášť. Vzhľadom k tomu Krajský súd v
Bratislave (§ 16 ods. 1 O.s.p.), pokiaľ rozhodoval o vylúčení všetkých sudcov okresného súdu, resp.
všetkých, ktorí sú podľa rozvrhu práce určení na prejednávanie občianskoprávnych vecí, rozhodoval

nad rozsah zákonnej povinnosti resp. potreby, keď pre zistenie neexistencie podmienok pre nutnú
delegáciu postačuje už len zistenie, že nie je z prejednávania a rozhodovania veci vylúčený ten sudca
okresného súdu, ktorý má podľa rozvrhu práce prejednať a rozhodnúť predmetnú vec. V danom prípade
navrhovateľ uplatnil námietku zaujatosti všetkých sudcov okresného súdu, nedošlo k ich vylúčeniu
z rozhodovania veci a následnej potrebe nutnej delegácie veci, čo nakoniec navrhovateľ podanou

námietkou sledoval. Navrhovateľom vznesená námietka zaujatosti tak nebola uplatnená odôvodnene,
neboli preto splnené podmienky pre vrátenie zaplateného súdneho poplatku za vznesenú námietku
zaujatosti.

Z vyššie uvedených dôvodov neostalo odvolaciemu súdu než aj napadnuté uznesenie súdu prvého
stupňa potvrdiť podľa § 219 ods. 1 O.s.p., z hľadiska jeho vecnej správnosti.

Poučenie:

Tento rozsudok nemožno napadnúť odvolaním.