Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 14. august 2014

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 6Co/420/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5112234284
Dátum vydania rozhodnutia: 14. 08. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jana Urbanová

ECLI: ECLI:SK:KSZA:2014:5112234284.4

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jany Urbanovej

a členov senátu JUDr. Yvetty Dzugasovej a Mgr. Miroslava Šeptáka v právnej veci navrhovateľa:
POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom Pribinova 25, 811 09 Bratislava, IČO: 35 807 598, zastúpeného
spoločnosťou: Fridrich Paľko, s.r.o., so sídlom Grösslingova 4, 811 09 Bratislava, IČO: 36 864 421,
proti odporcovi: Slovenská republika, za ktorú koná Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky,
so sídlom Župné námestie 13, 813 11 Bratislava, v konaní o náhradu majetkovej škody a náhradu
nemajetkovejujmy,oodvolanínavrhovateľaprotirozsudkuOkresnéhosúduŽilinač.k.17C/295/2012-61
zo dňa 13.11.2013, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok Okresného súdu Žilina č. k. 17C/295/2012-61 zo dňa 13.11.2013 vo vetách II. a III. výroku
p o t v r d z u j e .

Vozvyšnejčasti(vetaI.výroku)zostávarozsudokOkresnéhosúduŽilina č.k.17C/295/2012-61
zo dňa 13.11.2013 n e d o t k n u t ý .

Odporcovi náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom okresný súd zamietol návrh navrhovateľa na prerušenie konania do

právoplatného rozhodnutia Ústavného súdu SR o ústavnej sťažnosti, ktorej predmetom je rozhodnutie
o porušení práva navrhovateľa na zákonného sudcu a práva na nestranný súd (veta I. výroku
rozsudku). Súčasne návrh navrhovateľa v celom rozsahu zamietol (veta II. výroku rozsudku) a vyslovil,
že odporcovi náhradu trov konania nepriznáva (veta III. výroku rozsudku).
V dôvodoch svojho rozhodnutia uviedol, že nevyhovel procesnému návrhu, ktorým sa navrhovateľ
domáhal zrušenia nariadeného termínu pojednávania a prerušenia konania (§ 109 ods.
1 písm. b) O.s.p. a § 109 ods. 2 písm. c) O.s.p.) do právoplatného rozhodnutia Ústavného súdu SR

o jeho ústavnej sťažnosti ohľadne tvrdeného porušenia práva na zákonného
sudcu a nestranný súd. Poukazoval na fakultatívnu povahu inštitútu prerušenia konania podľa § 109
ods. 2 písm. c) O.s.p., ktorá ponecháva možnosť prerušenia na úvahu konajúceho súdu. V súdenej veci
nebolopreukázanénaplnenieniektoréhozuvedenýchdôvodov,prektorébymoholsúdkonanieprerušiť.
Dôvodom prerušenia konania podľa § 109 ods. 1 písm. b) O.s.p. je závislosť súdneho rozhodnutia
od otázky, ktorú nie je súd oprávnený v tomto konaní riešiť ani ako otázku predbežnú. V danom
prípade krajský súd ako nadriadený orgán rozhodoval o vylúčení/nevylúčení sudcov okresného súdu z

prejednania veci (uznesenie Krajského súdu v Žiline č.k. 7NcC/108/2013-19 zo dňa 06.02.2013), a preto
už nie je žiaden dôvod zaoberať sa otázkou zaujatosti sudcu. Vo väzbe na uvedené prvostupňový súd
konštatoval nesplnenie zákonných predpokladov pre postup v zmysle § 109 ods. 1 písm. b) O.s.p..Z dôvodov tohto rozhodnutia tiež vyplýva, že okresný súd v súlade s ust. § 101 ods. 2 O.s.p. konal a
rozhodol a na pojednávaní v neprítomnosti účastníkov a právneho zástupcu navrhovateľa, ktorí mali
doručenie predvolania na pojednávanie riadne a včas vykázané. V rámci dokazovania sa súd oboznámil

s obsahom listín založených spise, ako aj s obsahom pripojeného spisu Okresného súdu Žilina sp. zn.
18Er/2992/2010, pričom zistil a ustálil nasledovný skutkový a právny stav:
Prvostupňový súd uviedol, že z obsahu spisu Okresného súdu Žilina sp. zn. 18Er/2992/2010 vyplýva, že
dňa 25.05.2010 bola exekučnému súdu doručená žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie, na základe exekučného titulu - rozsudku Stáleho rozhodcovského súdu spoločnosti

Slovenská rozhodcovská, a.s., sp. zn. SR 14995/10 zo dňa 25.09.2009, právoplatného dňa 19.10.2009
a vykonateľného dňa 22.10.2009. V predmetnej exekučnej veci vydal Okresný súd Žilina uznesenie
sp. zn. 18Er/2992/2010 zo dňa 17.12.2010, ktorým žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie zamietol. Svoje rozhodnutie odôvodnil ust. § 45 zákona č. 244/2002 Z. z. o
rozhodcovskom konaní v spojení s § 44 ods. 2 Exekučného poriadku v znení účinnom do 31.05.2011,
keď konštatoval, že výkon práv oprávneného podľa rozhodcovskej doložky považuje za nezlučiteľný s

dobrými mravmi a normami na ochranu spotrebiteľa a po preskúmaní exekučného titulu z hľadiska jeho
súladu so zákonom ho preskúmal aj z hľadiska reflektovania rozhodcu na normy spotrebiteľského práva,
ktoré v rozsudku absolútne neboli zohľadnené, hoci sú kogentné a nemožno ich meniť ani dohodou
zmluvných strán. Uvedené rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť dňa 19.01.2011. Následne Okresný
súd Žilina uznesením č.k. 18Er/2992/2010-29 zo dňa 17.07.2012 exekučné konanie na vymoženie

pohľadávky zastavil s poukazom na ust. § 44 ods. 3 Exekučného poriadku.

Zákon č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene
niektorých zákonov (ďalej aj „zákon č. 514/2003 Z. z.“) vo svojich ustanoveniach taxatívne vymedzuje
podmienky úspešného uplatnenia nároku na náhradu škody pri ktorých štát zodpovedá za škodu

spôsobenú orgánom verejnej moci pri výkone verejnej moci: nezákonné rozhodnutie, resp. nesprávny
úradný postup, vznik škody a príčinná súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím, resp. nesprávnym
úradným postupom a vzniknutou škodou.

V prerokovávanej veci si navrhovateľ uplatnil náhradu majetkovej škody vo výške 2.816,07

Eur a nemajetkovú ujmu v peniazoch vo výške 563,21 Eur z dôvodu nesprávneho úradného postupu
exekučného súdu (v exekučnej veci Okresného súdu Žilina sp. zn. 18Er/2992/2010), ktorý nerozhodol
o žiadosti súdneho exekútora o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie
v exekučnom konaní v zákonom stanovenej lehote (§ 44 ods. 2 zákona NR SR č. 233/1995 Z. z. o
súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov

účinného v čase začatia exekučného konania). Podľa názoru prvostupňového súdu k navrhovateľom
namietanémunesprávnemuúradnémupostupuexekučnéhosúduspočívajúcemuvnevydanírozhodnutí
a v zákonom stanovenej lehote v predmetnom exekučnom konaní nedošlo. V rozhodnom čase bolo
účinné ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, ktoré upravovalo lehotu vo všeobecnosti pre prípad, že
exekučný súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo

exekučného titulu so zákonom. Táto lehota však výslovne v zmysle zákona neplatí ani v prípade, ak
súd síce nezistí uvedené rozpory, ak ide o exekučný titul podľa ust. § 41 ods. 2 písm. d) Exekučného
poriadku, t. j. ak je exekučným titulom vykonateľné rozhodnutie rozhodcovských komisií a zmier nimi
schválený. Rozhodcovský rozsudok považoval okresný súd za exekučný titul podľa § 41 ods. 1 písm.
d) Exekučného rozsudku. V danom prípade išlo o rozhodcovský rozsudok v spotrebiteľskej zmluve, v

ktorej sa vyžaduje zvýšená ochrana spotrebiteľa a súd má povinnosť preskúmať materiálnu správnosť
rozhodcovského rozsudku, nekalú povahu rozhodcovskej doložky, a preskúmať či rozhodcovské
konanieprebehlo nazákladeuzavretejrozhodcovskejzmluvy.Takétopreskúmaniejeposkutkovej
ajprávnejstránke,právespoukazomnacharaktertejtoveciakospotrebiteľskej,kdejepotrebnévenovať
osobitnú pozornosť vzhľadom na právne zvýšenú ochranu spotrebiteľov a v spojitosti s rozhodcovskými

konaniami, nevyhnutne zložitejšie a náročnejšie, a to aj po časovej stránke. Pokiaľ teda exekučný
súd hodnotil listiny predložené zo strany oprávneného, právne ich posudzoval, išlo o činnosť priamo
smerujúcu k vydaniu rozhodnutia a pre takúto činnosť nie je možné považovať za úradný postup, ktorý by
bolomožnévyhodnotiťakonesprávnyanemožnohohodnotiťaniakonesústredený,neefektívnypostup.
Na podporu svojich tvrdení poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3MCdo 11/2010 zo dňa

26.09.2011 a tiež rozhodnutie Súdneho dvora Európskej únie C-76/10 vo veci Pohotovosť/Kočkovská.
V súlade s uvedeným mal súd prvého stupňa za to, že exekučný súd pri rozhodovaní o žiadosti
navrhovateľa v pozícii oprávneného konal v predmetnej veci priebežne bez zbytočných prieťahov. Keďže
okresný súd nemal preukázaný nesprávny úradný postup ako jeden z kumulatívnych predpokladovpre vznik zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom, považoval za
nadbytočné a nehospodárne dokazovať a vyjadrovať sa k splneniu ďalších podmienok, a to vzniku škody
ako majetkovej či nemajetkovej ujmy a príčinnej súvislosti medzi nesprávnym úradným postupom a

vznikom škody a návrh navrhovateľa ako nedôvodný v celom rozsahu zamietol.
Pokiaľ ide o vznesenú námietku premlčania zo strany odporcu, prvostupňový súd poznamenal, že súd
skúma premlčanie len u existujúceho nároku a v danom prípade nárok navrhovateľa nepovažoval za
preukázaný.
O trovách konania okresný súd rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p. pri aplikácii ust. § 151

ods. 1 O.s.p. a odporcovi, ktorý bol v konaní úspešný, ich nepriznal, keďže si tieto nevyčíslil a z obsahu
spisu mu vznik žiadnych trov nevyplýva, a preto mu v písomnom vyhotovení rozsudku náhradu trov
konania nepriznal.

Proti tomuto rozsudku ( jeho II. a III. vetám výroku ) podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie
navrhovateľ, ktorý sa domáhal jeho zrušenia a vrátenia veci okresnému súdu na ďalšie konanie.

Súdu vytýkal, že nebol pred vynesením rozsudku oboznámený s písomným vyjadrením odporcu k
žalobe a toto mu bolo doručené až so samotným rozsudkom vo veci samej. Uvedené považuje za
porušenie základného práva na kontradiktórny súdny proces, ako aj porušenie § 114 ods. 2 O.s.p.,
pričom osobitne zdôraznil, že odporca vo vyjadrení vzniesol námietku premlčania a na túto námietku
nemohol navrhovateľ akýmkoľvek spôsobom reagovať. Poukázal na koncepciu spravodlivého súdneho

konania zahŕňajúceho právo na kontradiktórne konanie, v rámci ktorého musia
mať strany možnosť oboznámiť sa so všetkými predloženými dôkazmi alebo
stanoviskami a vyjadriť sa k nim, s cieľom ovplyvniť súdne rozhodnutie. Odvolateľ tiež namietal, že pred
vynesením rozhodnutia nebol oboznámený ani s listinnými dôkazmi uloženými v exekučnom spise a k
vykonanému dokazovaniu sa nemal možnosť vyjadriť a navrhnúť dôkazy na podporu svojich tvrdení. V

danej veci podľa navrhovateľa nebolo možné rozhodnúť bez nariadenia pojednávania. V situácii, kedy
bolo potrebné vo veci vykonať dokazovanie navrhnutým dôkazom - listinami založenými v exekučnom
spise a za stavu, kedy sa odporca vôbec nevyjadril k podanej žalobe, mal súd umožniť navrhovateľovi
uplatňovať svoje stanoviská k skutkovým aj právnym otázkam nastoleným samotným súdom. Pokiaľ
vnútroštátny súd dospel (podľa odvolateľa na základe dokazovania, ktorého obsah, rozsah si bez

akéhokoľvek dôvodu určil sám) k záveru, že existuje okolnosť brániaca vydať pre navrhovateľa pozitívne
rozhodnutie, musí vo všeobecnosti o tom informovať účastníkov konania v spore a umožniť im, aby sa
k tomu vyjadrili. Upozornil, že súd vykonal dokazovanie listinami, ktorých pôvod nie je z odôvodnenia
rozhodnutia poznateľný a nie je zrejmé, či išlo o listiny založené v exekučnom spise.
Zároveň navrhovateľ poukázal na svoje podanie (obsiahnuté v texte žaloby), ktorým upovedomil

súd o skutočnostiach nasvedčujúcich tomu, že sudcu, ktorému bola vec pridelená na prejednanie
a rozhodnutie, je potrebné z konania vylúčiť. Okolnosť, že krajský súd nevzhliadol v označených
skutočnostiach dôvod na vylúčenie sudcu, nič nemení na tom, že v očiach navrhovateľa a objektívne v
očiach verejnosti nemožno tohto sudcu považovať za nestranného. Uvedené rozhodnutie
krajského súdu bolo podľa odvolateľa vydané v rozpore s ustálenou judikatúrou v iných krajských

súdoch v skutkovo a právne totožných veciach. Zároveň je v rozpore s judikatúrou Ústavného súdu SR,
Európskeho súdu pre ľudské práva v oblasti zachovávania práva na nestranný súd.
Navrhovateľ zotrval na tvrdení, že zákonom stanovená lehota na rozhodnutie súd o žiadosti súdneho
exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie v predmetnom exekučnom konaní nebola
exekučným súdom dodržaná, čo potvrdzuje aj odôvodnenie napadnutého rozsudku. V dôsledku toho bol

v súdenej veci preukázaný navrhovateľom tvrdený nesprávny úradný postup, spočívajúci vo viacerých
skutočnostiach, a nielen jednej z nich. Konajúci súd sa mal preto vysporiadať pri rozhodovaní vo veci
so všetkými vytýkanými zložkami nesprávneho úradného postupu.

Odporca zostal v odvolacom konaní nečinný.

Krajský súd, ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p.), po zistení, že odvolanie podal k tomu oprávnený
účastník konania (§ 201 veta prvá O.s.p.) v zákonom stanovenej lehote (§ 204 ods. 1 O.s.p.),
preskúmal vec v rozsahu vymedzenom ust. § 212 ods. 1, 2 písm. b) O.s.p. a bez nariadenia odvolacieho
pojednávania postupom podľa § 156 ods. 3 O.s.p. v spojení s § 214 ods. 2 a § 211 ods. 2 O.s.p. rozsudok

okresného súdu ako vecne správny podľa § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil.

Primárne je zo strany odvolacieho súdu potrebné poukázať na zodpovednosť navrhovateľa za obsahové
vymedzenie svojho odvolania, v spojitosti s nevyhnutnosťou odvolacieho súdu rešpektovať svojuviazanosťodvolacímidôvodmi(§212ods.1O.s.p.).Vtejtosúvislostijezjavné,že(nepochybnezdôvodu
predkladania enormného množstva typových podaní navrhovateľom na súdy), že (hmotno-právne)
odvolacie dôvody nekorešpondujú s právnymi dôvodmi a skutkovými zisteniami, na ktorých je založené

napadnuté rozhodnutie. V odvolaní navrhovateľa niet jedinej zmienky (tobôž protiargumetnácie) vo
vzťahu k argumentácii okresného súdu obsiahnutej v napadnutom rozhodnutí, že pri rozhodovaní
Okresného súdu Žilina v exekučnej veci, z ktorej si uplatňuje svoj nárok navrhovateľ žalobou v tomto
súdnom, v štádiu konania o žiadosti o udelenie poverenia, došlo k prieťahom (t.j. nesprávnemu
úradnému postupu), v dôsledku čoho, by navrhovateľovi mala vzniknúť materiálna škoda vo výške

2.816,07 Eur a náhrada nemajetkovej ujmy vo výške 563,21 Eur s poukazom na § 17 ods. 1 a 2 zákona
č. 514/2003 Z. z. Odvolací súd nie je oprávnený preskúmať prvostupňové rozhodnutie na základe iných,
než účastníkom konania v odvolaní vznesených námietok.

Podstatná časť odvolacích námietok navrhovateľa je založená na tvrdení, že vo veci nerozhodoval
nestranný sudca. Krajský súd v Žiline, ako súd nadriadený, rozhodol uznesením sp. zn.

7NcC/108/2013-19 zo dňa 06.02.2013, že zákonná sudkyňa Okresného súdu Žilina JUDr. Anna
Majeriková nie je vylúčená z prejednávania a rozhodovania veci. Od vydania tohto rozhodnutia, v ktorom
nadriadený súd podrobne uviedol dôvody, pre ktoré zákonného sudcu možno považovať za nestranného
zo subjektívneho aj objektívneho hľadiska, nedošlo ku žiadnym novým skutočnostiam majúcim vplyv
na nestrannosť zákonného sudcu, preto je argumentácia odvolateľa o konaní vylúčeného sudcu

bezpredmetná. Nad rámec uvedeného odvolací súd dopĺňa, že aktuálna aplikačná prax Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky pri zohľadnení tak subjektívneho, ako aj objektívneho hľadiska
(teória zdania) sa v prevažujúcej miere prikláňa k záveru o povinnosti, ako aj požiadavke na sudcu v
každej veci zachovať vecný, profesionálny prístup, nadhľad, potrebnú dávku odstupu, pričom samotná
skutočnosť, že predmetom konania je nesprávny úradný postup, na ktorom sudca vykonával aj svoju

funkciu, nezakladá pomer sudcu k veci, teda dôvod pre jeho vylúčenie.
Je nutné rozlišovať medzi pojmom „súd“ a „sudcovia“ a z hľadiska zásad spravodlivého procesu
citlivo zvažovať ich vzťah v posudzovaných súvislostiach. Nezodpovedá právnym pomerom priliehavosť
názoru o mechanickom vzťahu medzi súdom a sudcami tohto súdu. Vzťah sudcov je pri výkone
rozhodovacej činnosti riadený princípom prezumpcie nezávislosti súdnej moci, ktorá nepodlieha

subjektívnym pocitom sudcov pri ich rozhodovaní a nie je ničím zaťažovaná v ich postojoch voči súdu.
Pôsobenie sudcov na určitom súde je vždy objektívne dané, len samá táto
skutočnosť nemôže byť dôvodom ich vylúčenia. Sudcovia ako reprezentanti verejnej moci by tak a
priori stáli vo svetle spochybňujúcom ich profesionálne schopnosti. Vzájomný vzťah medzi sudcom a
súdom nie je vzťahom zamestnaneckým alebo služobným. Vymenovaním za sudcu vzniká a zánikom

funkcie sudcu zaniká osobitný vzťah sudcu k štátu, z ktorého vyplývajú vzájomné práva a povinnosti
sudcu a štátu. Sudca je pri výkone funkcie sudcu nezávislý a zákony a iné všeobecne záväzné právne
predpisy vykladá podľa svojho najlepšieho vedomia a svedomia, rozhoduje nestranne, spravodlivo, bez
zbytočných prieťahov, len na základe skutočnosti zistených v súlade so zákonom (§ 2 ods. 2 zákona č.
385/2000 Z. z.). Nezávislosť sudcu je nevyhnutné vnímať aj ako nezávislosť v rámci samotnej súdnej

moci, celého súdneho systému, aj konkrétneho súdu na ktorom sudca pôsobí. Iba takéto chápanie
nezávislosti je predpokladom nestrannosti sudcu, ktorú nesmie nikto ohroziť (uznesenie Najvyššieho
súdu SR sp. zn. 1Nc 86/2011 zo dňa 24.11.2011). Sudca je povinný v každej súdenej veci zachovávať
vecný a profesionálny prístup, potrebnú dávku odstupu, pričom samotná skutočnosť, že predmetom
konaniajenesprávnyúradnýpostupsúdu,naktoromsudcavykonávasvojufunkciu(keďvprejednávanej

veci zákonná sudkyňa nekonala a nerozhodovala v exekučnej veci, v ktorej malo dôjsť k nesprávnemu
úradnému postupu), nezakladá pomer sudcu k veci, a teda neexistuje dôvod pre vylúčenie zákonnej
sudkyne JUDr. Anny Majerikovej z prejednávania a rozhodovania predmetnej veci.

Odvolací súd nespochybňuje, že súčasťou kontradiktórneho konania je právo účastníka byť

oboznámený s predloženými dôkazmi, vyjadriť sa k nim a podávať dôkazné návrhy. Zásadu
kontradiktórnosti však nemožno vykladať absolútne, resp. formalisticky, ale len vo väzbe s ostatnými
zásadami/ustanoveniami procesného predpisu. Predovšetkým účastník konania realizuje svoje
procesné práva v rámci súdneho pojednávania, na ktoré bol navrhovateľ riadne a včas predvolaný,
pričom o možnosť ich uplatnenia sa obral sám svojím postupom - bezdôvodnou neúčasťou na

súdnom pojednávaní. Termín pojednávania (13.11.2013) prvostupňový súd vytýčil dňa 19.09.2013 a
navrhovateľovi bolo toto predvolanie doručené prostredníctvom jeho splnomocneného zástupcu dňa
25.09.2013. Až dňa 12.11.2013 bol konajúcemu súdu doručený návrh navrhovateľa na „zrušenie
pojednávania z dôvodu objektívneho posúdenia porušenia zásady nestranného súdu a sudcu“, pričomokresný súd sa s návrhom na odročenie vysporiadal zákonom predpísaným spôsobom keď na
pojednávaní uznesením žiadosti právneho zástupcu navrhovateľa o odročenie pojednávania nevyhovel.
Správnym je aj samotné vecné vyhodnotenie uplatneného dôvodu odročenia ako nie dôležitého (§

119 ods. 1 O.s.p.), ako to korešponduje s vyššie uvedeným záverom o neopodstatnenosti tvrdení
navrhovateľa o konaní „vylúčeného“ sudcu. Ustanovenie § 101 ods. 2 O.s.p. umožňuje súdu konať
v dôvodných prípadoch v neprítomnosti účastníkov konania. Dôvodom žiadosti navrhovateľa o
odročenie pojednávanie bola námietka zaujatosti sudkyne, ktorá vec prejednáva, z dôvodu absencie
jej nestrannosti. Ak sudkyňa takémuto návrhu na odročenie pojednávania nevyhovela a vec následne

prejednala a rozhodla v neprítomnosti účastníkov a právneho zástupcu navrhovateľa, postupovala v
plnom súlade s ust. § 101 ods. 2 O.s.p., keďže o jej nevylúčení z prejenávania a rozhodovania veci
z tých istých dôvodov už bolo právoplatne rozhodnuté nadriadeným súdom. Účasť na pojednávaní
súdu je právom, ktoré v prejednávanej veci navrhovateľom a jeho právnym zástupcom nebolo využité.
Súčasne v tejto veci neexistoval (iný) dôležitý dôvod na odročenie pojednávania. Inými slovami, v
prípade pojednávania bez prítomnosti účastníka za podmienok predpokladaných zákonom, nemôže

dôjsťkodňatiuprávaúčastníkakonaťpredsúdom(uznesenieNajvyššiehosúduSRsp.zn.4Cdo116/93)
a zároveň nie je porušená zásada kontradiktórnosti sporového konania. Ustanovenie § 101 ods. 2 (v
spojení s § 119 O.s.p.) umožňuje súdu zvážiť dôvodnosť návrhu na odročenie pojednávania a
nadväzne konať v dôvodných prípadoch v neprítomnosti účastníkov konania. Iné chápanie predmetného
ustanovenia by viedlo k jeho obsolentnosti a zároveň k nežiaducim prieťahom v konaní, ktorých (tvrdená)

existencia je v konečnom dôsledku základom samotného nároku uplatňovaného navrhovateľom v
žalobe.

Písomné vyjadrenie odporcu vo veci samej bolo súdu doručené 04.09.2013 (č.l. 33 - 43 spisu) a dňa
23.09.2013 bolo odoslané navrhovateľovi súdom na vyjadrenie (§ 114 ods. 2 veta posledná O.s.p.),

ktoré prevzal jeho právny zástupca dňa 25.09.2013 (č.l. 44 spisu). Navrhovateľ mal teda možnosť i
dostatočný časový priestor vyjadriť sa k obrane odporcu uvedenej v jeho vyjadrení k žalobe.

Odvolací súd zároveň zdôrazňuje, že navrhovateľ bol zo strany súdu poučený o svojich procesných
právach a povinnostiach ako účastník konania, vrátane poučenia podľa ust. § 120 ods. 1 a 4 O.s.p. (č.l.

23 - 24 spisu). Toto poučenie prevzal právny zástupca navrhovateľa dňa 27.03.2013.

Bez akéhokoľvek racionálneho základu sú tvrdenia odvolateľa v tom smere, že súd si určil sám okruh a
rozsah dokazovania, resp. že z odôvodnenia nie je poznateľné, či išlo o listiny (ktorými bolo vykonané
dokazovanie) založené v exekučnom spise. Zo zápisnice v súdnom pojednávaní je mimo rámca

akýchkoľvek pochybností zjavné, že dokazovanie bolo vykonané oboznámením listinnými dôkazmi
nachádzajúcimi sa v spise a podstatným obsahom exekučného spisu Okresného súdu Žilina sp. zn.
18Er/2992/2010 - ktorý dôkaz výslovne (na str. 2 spisu) požadoval samotný navrhovateľ. Inú skutočnosť
nie je možné vyvodiť ani z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia (č. l. 61 - 70 spisu).

Odvolacie námietky navrhovateľa sa nedotýkajú hmotno-právnych dôvodov, pre ktoré okresný súd
žalobu zamietol.

Hmotno-právnym dôvodom zamietnutia uplatneného nároku navrhovateľa bolo nepreukázanie
nesprávneho úradného postupu, ako základného predpokladu pre vznik zodpovednosti za škodu

spôsobenú nesprávnym úradným postupom. Navrhovateľ v danom prípade odôvodňoval nesprávny
úradný postup exekučného súdu nedodržaním zákonom stanovenej 15-dňovej lehoty na rozhodnutie
súdu o žiadosti súdneho exekútora o vydanie poverenia na exekúciu. Okresný súd vykonaním
dokazovaním dospel k záveru, že v súdenej veci nedošlo k prieťahom s poukazom na skutkový stav
popísaný vyššie. Súd potom nemal za preukázaný nesprávny úradný postup ako jeden z predpokladov

pre vznik zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom. Akékoľvek ďalšie
dokazovanie vo veci by bolo preto nadbytočné.

Navrhovateľ nijako nenapadol uvedené skutkové a právne závery okresného súdu, ktoré boli hmotno-
právnym dôvodom zamietnutia návrhu, a preto nie sú predmetom odvolacieho prieskumu.

Na základe konštatovaného odvolací súd dospel k záveru, že okresný súd vykonal v prejednávanej
veci dokazovanie náležitým spôsobom a v potrebnom rozsahu, spôsobom plne zodpovedajúcim
kontradiktórnosti sporového konania umožnil účastníkom realizáciu ich procesných práv a nadväznezákonným spôsobom vyhodnotil tak procesnú aktivitu účastníkov konania, ako aj meritum veci. Po
vykonaní a vyhodnotení dokazovania zákonným spôsobom a v potrebnom rozsahu vydal vecne správne
rozhodnutie, ktoré zodpovedajúcim spôsobom v zmysle ust. § 157 ods. 2 O.s.p. aj správne a presvedčivo

odôvodnil.

Odvolací súd ako vecne správny potvrdil aj odvolaním výslovne nenapadnutý, ale od rozhodnutia
vo veci samej závislý výrok o trovách prvostupňového konania.

Vo zvyšnej časti (odvolaním nenapadnutej), t.j. vo vete I. výroku, zostal rozsudok okresného súdu
nedotknutý týmto rozhodnutím odvolacieho súdu.

O trovách odvolacieho konania rozhodol krajský súd podľa § 142 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1
O.s.p. Navrhovateľ nebol v odvolacom konaní úspešný, a preto je povinný nahradiť odporcovi trovy, ktoré
mu v súvislosti s týmto konaním vznikli. Keďže si odporca náhradu trov odvolacieho konania neuplatnil

(§ 151 ods. 1 O.s.p.) a z obsahu spisu mu vznik trov tohto odvolacieho konania ani nevyplýva, odvolací
súd mu náhradu trov odvolacieho konania nepriznal.

Toto rozhodnutie senátu odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním pomerom hlasov 3 : 0 .

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné.