Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 29. september 2015

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 5Co/565/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1710211274
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 09. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Juraj Považan

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2015:1710211274.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Juraja Považana a členov senátu

JUDr. Milana Chalupku a JUDr. Janky Richterovej, v právnej veci navrhovateľa: Ľ. T., U.. XX.XX.XXXX,
R. H. D., N.B. X, zast. JUDr. Jitkou Hasíkovou, advokátkou v Bratislave, Jakubovo námestie 13,
proti odporcovi: Mestský podnik služieb, príspevková organizácia Mesta Pezinok, IČO: 30 853 362,
so sídlom v Pezinku, Trnavská 10, o určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru výpoveďou
a náhradu mzdy, na odvolanie odporcu proti rozsudku Okresného súdu Pezinok zo dňa 25. apríla
2014 č.k. 9C/275/2010-178 v znení opravného uznesenia rovnakého súdu zo dňa 11. júla 2014 č.k.
9C/275/2010-197 takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutých častiach p o t v r d z u j e .
Navrhovateľovi nepriznáva náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

Súd prvého stupňa rozsudkom určil, že výpoveď z pracovného pomeru zo dňa 27.07.2010 daná
odporcom navrhovateľovi je neplatná, pracovný pomer medzi navrhovateľom a odporcom naďalej trvá.
Odporcovi uložil povinnosť zaplatiť navrhovateľovi náhradu mzdy vo výške priemerného mesačného
zárobku 768,14 eur mesačne od 26.1.2011 do právoplatnosti tohto rozsudku, spolu s úrokom z
omeškania vo výške 9% ročne, od 11.2.2011 do zaplatenia, všetko do troch dní odo dňa právoplatnosti
tohto rozsudku, konanie v časti nároku na zaplatenie náhrady mzdy vo výške 805 eur mesačne od

21.04.2010do30.09.2010spolusúrokomzomeškaniavovýške9%ročneod21.04.2010do30.09.2010
zastavil, vo zvyšujúcej časti návrh navrhovateľa na náhradu mzdy zamietol. Napokon odporcovi uložil
povinnosť zaplatiť navrhovateľovi náhradu trov konania v sume 5.138,31 eur, do troch dní odo dňa
právoplatnosti rozsudku.
Vychádzal zo zistenia, že na základe pracovnej zmluvy zo dňa 01.01.2009 vznikol pracovný pomer
navrhovateľa u odporcu, s pracovným zaradením: vedúci plavárne a športových stredísk. Pracovný
pomer bol dohodnutý na dobu určitú, do 01.12.2009. Uvedenú prácu vykonával navrhovateľ i po

tomto dátume. Dňa 01.01.2010 mu odporca predložil Dodatok č. 1 k pracovnej zmluve, ktorým zmenil
pracovný pomer na dobu neurčitú. Zároveň mu bola stanovená mzda na sumu 731 eur, neskôr od
01.3.2010 upravená na sumu 805 eur. Dňa 20.04.2010 bol navrhovateľ písomne odvolaný z funkcie
vedúceho plavárne a športových stredísk. Na základe príkazu riaditeľa zo dňa 23.4.2010 mu bolo určené
miesto výkonu práce v objekte plavárne, U. Príkazom riaditeľa zo dňa 30.04.2010 mu bolo uložené
vykonávať prácu v pozícii plavčíka. Túto navrhovateľ vykonával až do 30.09.2010. Dňa 31.05.2010
bola navrhovateľovi predložená zmena pracovnej zmluvy zo dňa 01-10.2008, na základe ktorej mal

vykonávať prácu v pozícii plavčíka, so mzdou 600 eur mesačne. Keďže išlo o zmenu neexistujúce
pracovnej zmluvy, odmietol ju navrhovateľ podpísať. Dňa 27.07.2010 bola navrhovateľovi odovzdaná
výpoveď z pracovného pomeru, s tým, že pracovný pomer končí uplynutím výpovednej lehoty dňa
30.09.2010. Výpovedným dôvodom bol § 63 ods. 1 písm. d/ bod 2 Zákonníka práce.Navrhovateľ tvrdil, že podpisu pracovnej zmluvy nepredchádzalo žiadne menovanie navrhovateľa do
funkcie vedúceho plavárne a športových stredísk a je nesporné, že z nej nemohol byť ani odvolaný.
Odvolanie zo dňa 20.4.2010 preto nie je možné považovať za platné. Zriaďovacia listina v bode 7

uvádza, že na čele každého zo stredísk je vedúci strediska, ktorého vymenúva a odvoláva riaditeľ
Mestského podniku služieb. Uvedené nie je formulované ako požiadavka, ktorá by mala predchádzať
vzniku pracovného pomeru. Vymenovanie ako požiadavka na výkon funkcie vedúceho nie je v žiadnom
vnútornom predpise výslovne vymedzená a teda nie je možné predpokladať, že navrhovateľ v čase
vzniku pracovného pomeru mal vôbec túto požiadavku spĺňať a nemohol ani počas trvania pracovného

pomeru prestať spĺňať. Použite § 63 ods. 1 písm. d/ bod 2 odporcom uvedený ako dôvod skončenia
pracovného pomeru, odporuje logickému výkladu ustanovenia Zákonníka práce.
Odporca na svoju obranu konštatoval, že je pravdou, že navrhovateľ nebol nikdy do funkcie vedúceho
menovaný. Založenie pracovného pomeru navrhovateľa bez výberového konania je pre rozpor so
zákonom neplatné. Preto nový riaditeľ po dôkladnej analýze veci odvolal všetkých štyroch vedúcich
stredísk. Právny výklad navrhovateľa, že nemohol byť odvolaný, ak nebol menovaný, je absurdný. Viedol

bykdôsledku,žebynavrhovateľovivzniklavečnáfunkciaaskončiťsnímpracovnýpomerbybolomožné
iba z úzkeho počtu dôvodov uvedených v Zákonníku práce. Keďže navrhovateľ odvolaním z funkcie
vedúcehostratilpracovnúnáplň,bolivydanépríkazyriaditeľa,ktorýmibolonavrhovateľoviurčenémiesto
plavčíka. Neskôr bol navrhovateľovi predložený dodatok k pracovnej zmluve, kde bolo aktualizované
pracovné zaradenie i mzda. Navrhovateľ principiálne odmietol dodatok podpísať, rovnako ako každú

inú písomnosť od zamestnávateľa. Nebol ochotný prejsť na inú prácu, ktorú mu zamestnávateľ ponúkol.
Vzhľadom na uvedené skutočnosti, žiadal odporca návrh na začatie konania ako nedôvodný zamietnuť.
Súd prvého stupňa rozhodol dňa 27.05.2011 medzitýmnym rozsudkom č.k. 9C 275/2010-65, ktorým
určil, že výpoveď daná odporcom navrhovateľovi je neplatná a pracovný pomer trvá. Zároveň súd
vyslovil, že o nárokoch navrhovateľa z neplatne skončeného pracovného pomeru rozhodne po

právoplatnosti medzitýmneho rozsudku. Odporca podal proti rozhodnutiu v zákonnej lehote odvolanie.
Krajský súd v Bratislave uznesením zo dňa 25. 6. 2013 č.k 5Co/362/2011 - 90 rozhodnutie súdu prvého
stupňa zrušil a vrátil mu vec na ďalšie konanie. V odôvodnení rozhodnutia odvolací súd konštatoval, že
sa sčasti stotožnil s právnym posúdením vyjadreným v odôvodnení napadnutého rozsudku a to najmä v
tom, že pracovný poriadok zamestnancov Mestského podniku služieb v Pezinku stanovuje, že výberové

konanie na miesta vedúcich zamestnancov sa vyžadujú na obsadenie miesta vedúceho strediska. Aj
odvolací súd dospel k záveru, že vyhlásenie výberového konania ako predpokladu obsadenia funkcie
vedúcehostrediskaprivýkoneprácevoverejnomzáujmesavyžadovaloprefunkciuvedúcehostrediska.
Až po úspešnom absolvovaní výberového konania mohlo dôjsť ku uzatvoreniu pracovnej zmluvy.
Zároveň z pracovného poriadku vyplynulo, že vymenovanie alebo voľba ako predpoklad na vykonávanie

verejnej služby sa vyžadovala iba v prípade riaditeľa MPS, teda v žiadnom prípade nie pre funkciu
vedúceho strediska. Ďalej však odvolací súd v rozpore s názorom súdu prvého stupňa konštatoval,
že ustanovenie § 17 ods. 2 Zákonníka práce nie je možné na daný prípad aplikovať, teda nemožno
posudzovať platnosť alebo neplatnosť uzavretia pracovného pomeru na základe tohto ustanovenia.
Subsidiárne je nutné použiť ustanovenie § 1 ods. 4 Zákonníka práce na určenie platnosti uzavretia

pracovného pomeru. Podľa § 39 Občianskeho zákonníka je nutné konštatovať, že uzavretie pracovného
pomeru medzi účastníkmi je neplatný právny úkon, ktorý svojím obsahom odporoval zákonu a je to
absolútne neplatný právny úkon, pretože odporoval by § 5 ods. 1 zákona číslo 552 /2003 Z.z. o
výkone práce vo verejnom záujme, ale i ustanoveniu § 2 ods. 1 pracovného poriadku, keďže v prípade
navrhovateľa výberové konanie vyhlásené nebolo, čo je v rozpore s § 5 ods. 1 zákona číslo 552 /2003

Z.z. ako aj v rozpore s § 2 pracovného poriadku. Na absolútnu neplatnosť právneho úkonu je povinný
súd prihliadať bez ohľadu na návrhy účastníkov konania a to v každom štádiu konania.
Súd prvého stupňa opätovne posúdil vykonané dokazovanie a dospel k zisteniu nasledujúceho
skutkového stavu:
Dňa 27.7.2010 doručil odporca navrhovateľovi výpoveď v zmysle ustanovenia § 63 ods. 1 písm. d/ bod

2 Zákonníka práce. V odôvodnení sa uvádza, že dňa 20.4.2010 bol navrhovateľ odvolaný z funkcie
vedúceho plavárne a športových stredísk. Dňa 31.5.2010 mu bola predložená zmena pracovnej zmluvy
s novým pracovným zaradením, ktorú odmietol podpísať. Nebol teda ochotný prejsť na inú prácu a tým
bola splnená podmienka výpovede v ustanovení § 63 ods. 2 písm. b/ Zákonníka práce.
V zmysle Pracovného poriadku zamestnancov MPS, výberové konania sa vyžadujú na miesta vedúcich

zamestnancov v zmysle ust. § 9 Zákonníka práce, ktorými sú: vedúci stredísk. Výberové konanie
uskutočňuje komisia, ktorú zriaďuje zamestnávateľ. Voľba alebo vymenovanie ako predpoklad na
vykonávanie verejnej služby sa vyžaduje v prípade funkcie - riaditeľa MPS.Dňa 05.11.2010 Mestské zastupiteľstvo v Pezinku zobralo na vedomie informáciu o kontrole v Mestskom
podniku služieb. V Protokole o výsledku kontroly č. 37/2010, ods. 6/ je konštatované, že napriek tomu,
že navrhovateľ vykonával funkciu vedúceho na základe pracovnej zmluvy a nikdy nebol do funkcie

menovaný, bol z funkcie odvolaný bez uvedenia dôvodu. Bola mu predložená zmena pracovnej zmluvy
zo dňa 01.10.2008 , ktorá neexistuje. Revíznym zistením je porušenie § 54 a § 63 zákona Zákonníka
práce.
Na pojednávaní dňa 23. 10. 2013 právna zástupkyňa navrhovateľa uviedla, že rešpektuje názor
Krajského súdu v Bratislave, avšak domnieva sa, že tento názor sa vzťahuje iba k obsadeniu funkcie

vedúceho strediska a neviaže sa na neplatnosť pracovného pomeru ako celku. Navrhovateľ uzatvoril
pracovnú zmluvu dňa 1.1. 2009, čo je nesporné. Od 23. 4. 2010 navrhovateľ nevykonával prácu
vedúceho strediska a odporca ho zaradil na inú pracovnú pozíciu. Nie je možné, aby bol takto založený
pracovný pomer posudzovaný ako absolútne neplatný právny úkon, nakoľko tento pracovný pomer
viazal na seba i ďalšie právne skutočnosti, ako napríklad zdravotné a dôchodkové zabezpečenie.
Ak by súd posudzoval tento pracovný pomer ako absolútne neplatný, bolo by to v rozpore s § 15

zákonníka práce a s § 17 ods. 3 zákonníka práce. § 1 zákonníka práce zakazuje svojvoľné prepúšťanie
a diskrimináciu zamestnancov. V prípade že by si súd neosvojil právny názor navrhovateľa, uplatňuje
si navrhovateľ nárok na náhradu škody podľa § 17 ods. 3 zákonníka práce v rovnakej výške akou je
náhrada mzdy ak to od 21. 4. 2010 do právoplatnosti rozhodnutia vo výške 805 euro mesačne spolu
s úrokom z omeškania.

Súd prvého stupňa po zistení, že v zmysle výpovede danej dňa 27.7.2010 mal pracovný pomer
skončiť dňa 30.09.2010 a žaloba o neplatnosť skončenia pracovného pomeru bola doručená súdu dňa
05.10.2010 ustálil, že právo bolo uplatnené v prekluzívnej lehote.
Pracovno-právny vzťah medzi navrhovateľom a odporcom bol založený dňom 1.1.2009 na základe
písomnej zmluvy, v ktorej bol stanovený druh práce: vedúci plavárne a športových stredísk. Pôvodne

uzatvorený pracovný pomer na dobu určitú, bol neskôr dodatkom č. 1 k zmluve zmenený na dobu
neurčitú. Dňa 20.4.2010 bol navrhovateľ s okamžitou platnosťou odvolaný povereným riaditeľom MPS,
z funkcie vedúceho plavárne a športových stredísk. Na základe príkazu riaditeľa zo dňa 23. 4. 2010
mu bolo určené miesto výkonu práce v objekte plavárne s pracovnou dobou od pondelka do piatku od
7.00 do 15 .00. Príkazom riaditeľa zo dňa 30. 4. 2010 bolo navrhovateľovi uložené vykonávať prácu

v pozícii plavčíka v zmennej prevádzke podľa zariadenia , ktoré určí poverená vedúca a vykonávať
úlohy podľa pokynov nadriadených. Prácu plavčíka navrhovateľ vykonával do 30.09.2010, kedy mu
uplynula výpovedná doba. Za vykonávanú prácu aj po odvolaní z funkcie poberal mzdu vo výške 805
euro mesačne.
Mestský podnik služieb je príspevkovou organizáciou zriadenou Mestom Pezinok v zmysle príslušných

ustanovení zákona 369/1990 o obecnom zriadení.
Práva a povinnosti zamestnancov a zamestnávateľov pri výkone práce vo verejnom záujme upravuje
zákon č. 552/2003 Z.z. o výkone práce vo verejnom záujme, ktorý v § 1 písm. d/ hovorí, že
zamestnávateľmi sú právnické osoby zriadené o.i. i obcou. Citovaný zákon v § 5 ods. 1 uvádza, že
miesto vedúceho zamestnanca, ktorý vykonáva funkciu štatutárneho orgánu zamestnávateľa podľa § 1

ods. 2 a ďalšieho vedúceho zamestnanca, u ktorého to určí pracovný poriadok, sa obsadzuje na základe
výberového konania, to neplatí ak osobitný zákon ustanovuje voľbu alebo vymenovanie zamestnanca
kolektívnym orgánom.
Z uvedeného je možné vyvodiť, že zákon z výberového konania vylučuje miesta vedúcich
zamestnancov, ktorí sú na svoje miesta volení alebo menovaní kolektívnym orgánom, napríklad

obecným zastupiteľstvom. Osobitný predpis, t.j. zákon 369/1990 Zb. o obecnom zriadení v znení
neskorších predpisov upravuje spôsob voľby či menovania vedúcich (riaditeľov) rozpočtových a
príspevkových organizácií.
Ustanovenie § 5 ods. 1 zákona 552/2003 Z.z. teda hovorí, že u ďalších vedúcich sa vyhlasuje výberové
konanie, ak to určí pracovný poriadok. Pracovný poriadok zamestnancov Mestského podniku služieb v

Pezinku v § 2 ods. 2 stanovuje, že výberové konanie na miesta vedúcich zamestnancov sa vyžadujú
na obsadenie miesta - vedúceho strediska. V § 2 ods. 1 pracovný poriadok stanovuje, že voľba a
vymenovanie ako predpoklad na vykonávanie verejnej služby sa vyžaduje pri funkcii riaditeľa MPS.
Výkladom vyššie uvedených ustanovení zákona č. 552/2003 Z.z. a Pracovného poriadku zamestnancov
MPS súd prvého stupňa dospel k záveru, že vyhlásenie výberového konania ako predpokladu obsadenia

funkcie vedúceho pri výkone práce vo verejnom záujme sa vyžadovalo pre funkciu vedúceho strediska.
Až po úspešnom absolvovaní výberového konania mohlo dôjsť k uzatvoreniu pracovnej zmluvy.
V prípade navrhovateľa výberové konanie vyhlásené nebolo, čo je v rozpore s § 5 ods. 1 zákona č.
552/2003 Z.z. ako aj v rozpore s § 2 ods. 2 pracovného poriadku.Jezrejmé,žeodvolaniezfunkciezodňa20.4.2010jeprávnymúkonomneplatným,nakoľkonemážiadnu
oporu v zákone, resp. ho svojím obsahom obchádza.
Z pohľadu aplikácie § 39 Občianskeho zákonníka je pracovná zmluva zo dňa 01.01.2009 absolútne

neplatným právnym úkonom a na základe nej navrhovateľovi pracovný pomer nevznikol. Príkazom
riaditeľa zo dňa 23.04.2010 bola odporcom navrhovateľovi ako zamestnancovi uložená povinnosť
okrem iného vykonávať podľa pokynov vedúcej funkciu plavčíka s účinnosťou odo dňa vydania do
30.04.2010. Ako miesto výkonu práce bol navrhovateľovi určený objekt plavárne s pracovnou dobou
od pondelka do piatka od siedmej do pätnástej, mimo tohto času podľa pokynov vedúcej. Príkazom

riaditeľa zo dňa 30.04.2010 bola navrhovateľovi ako zamestnancovi uložená povinnosť od 03.05.2010
do odvolania vykonávať funkciu plavčíka aj ďalšie úlohy podľa pokynov nadriadených. Dňa 31.05.2010
bola navrhovateľovi doručená zmena pracovnej zmluvy zo dňa 01.10.2008, podľa ktorej mal
navrhovateľ nastúpiť do práce dňa 01.01.2009 v pracovnom zaradení 17. 02. 03 - zabezpečovanie
dodržiavania prevádzkového poriadku plavárne alebo kúpaliská vrátane záchrany a poskytovania prvej
pomoci, kontroly vody, vzduchu, čistoty bazénu a hygienického stavu vody. Navrhovateľ uvedenú zmenu

pracovnej zmluvy odmietol podpísať.
Súd prvého stupňa po opätovnom posúdení týchto krokov zo strany odporcu dospel k záveru, že počnúc
dňom 23.04.2010 vznikol navrhovateľovi samostatný pracovný pomer. Nemohlo sa jednať o zmenu
pracovnej zmluvy zo dňa 01.01.2009, nakoľko táto pracovný pomer nekreovala. Dňom 23.4.2010 vznikol
pracovný pomer nový, nakoľko od uvedeného dňa vykonával navrhovateľ prácu na pozícii plavčík,

poberal mzdu, odporca zaň odvádzal odvody do Sociálnej poisťovne. V tejto súvislosti súd poukázal na
Nález Ústavného súdu SR sp.zn. IV. ÚS 460/2012.
Podľa § 18 Zákonníka práce zmluva podľa tohto zákona alebo iných pracovnoprávnych predpisov
je uzatvorená, len čo sa účastníci dohodli na jej obsahu. Z citovaných ustanovení Zákonníka práce
vyplýva, že nedodržanie písomnej formy pracovnej zmluvy nie je sankcionované jej neplatnosťou, t.

j. Zákonník práce nevylučuje možnosť uzavretia pracovného pomeru i konkludentne. Aj konkludentný
právny úkon však musí spĺňať zákonom ustanovené náležitosti, ktoré determinujú platnosť prejavu vôle
smerujúceho ku vzniku, zmene alebo zániku práv, ktoré právne predpisy s takýmto prejavom spájajú.
Požiadavkou, aby pracovná zmluva bola uzavretá v písomnej forme, sa na jednej strane vyjadruje
princíp ochrany zamestnanca pre prípad vzniku pochybnosti o vzniku pracovného pomeru a na strane

druhej sa súčasne zakladá povinnosť zamestnávateľa dbať o splnenie tejto požiadavky v záujme právnej
istoty a preukázateľnosti rozhodujúcich skutočností pre prípad sporu o vzniku pracovného pomeru a
o náležitostiach pracovnej zmluvy (rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 M Cdo
14/2010 z 30. marca 2011).
Ťažiskom pre posúdenie, či ide o právny úkon, je prejav vôle, pričom musí existovať jednota vôle a jej

prejavu. Existencia vôle (ako psychického vzťahu konajúcej fyzickej osoby k zamýšľanému následku
tohto konania) sa musí skúmať (bez ohľadu na konajúcu osobu) vždy konkrétne, pričom východiskom
sú objektívne okolnosti, za ktorých došlo k prejavu vôle.
Obdobný názor zaujal k danej problematike i Najvyšší súd Českej republiky : " K posúdeniu otázky, či
došlo k uzatvoreniu pracovnej zmluvy, nie sú rozhodujúce subjektívne predstavy účastníkov o vzniku

pracovného pomeru, významné je objektívne zistenie, či a kedy nastali také skutočnosti, s ktorými
právna norma spája vznik pracovnej zmluvy (rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 21
Cdo 2287/2002 zo 7. mája 2003)".
Ako už bolo vyššie konštatované, pracovná zmluva zo dňa 01.01.2009 uzavretá medzi navrhovateľom
a odporcom, ktorou bol navrhovateľ zaradený do funkcie vedúceho plavárne a športových stredísk, bola

neplatná pre rozpor s § 39 OZ. Tým, že navrhovateľ za súčasného súhlasu odporcu začal vykonávať
určitú, dohodnutú prácu, vznikol mu samostatný pracovný pomer uzavretý v súlade s § 18 ZP, kedy sa
navrhovateľ a odporca dohodli na jeho obsahu. V kontexte tohto záveru je právne bezvýznamné tvrdenie
odporcu, že navrhovateľ odmietol preradenie na inú prácu. Zmena pracovnej zmluvy zo dňa 31.5.2010
nemohla založiť platný právny stav, nakoľko sa jednalo o zmenu zmluvy, ktorá nikdy neexistovala.

Pracovný pomer založený dňa 23.04.2010 nemohol byť skončený výpoveďou zo dňa 27.07.2010.
Výpoveď sa vzťahovala k pracovnému pomeru, ktorý nikdy nevznikol a mal byť založený pracovnou
zmluvou zo dňa 01.01.2009. Pracovný pomer je skončený neplatne, ak právny úkon ktorý smeruje ku
skončeniu pracovného pomeru, nespĺňa náležitosti alebo formu, ktorú vyžaduje zákon, alebo ak nie sú
splnené iné podmienky jeho platnosti.

Po právnom posúdení zistených skutočností súd dospel k jednoznačnému záveru, že výpoveď z
pracovného pomeru daná navrhovateľovi dňa 27.07.2010 zo strany odporcu, je neplatná, nakoľko sa
vzťahuje k neexistujúcemu pracovnému pomeru a nemá vzťah k pracovnému pomeru vzniknutému
dňom 23.4.2010.Pokiaľ ide navrhovateľom o namietané okolnosti týkajúce sa nedoručenia výpovede a falšovania
podpisu navrhovateľa, tieto skutočnosti zo strany navrhovateľa preukázané v konaní neboli. Je však
prinajmenšom zvláštne, že tak závažné tvrdenie (falšovanie jeho podpisu a nedoručenie výpovede)

namieta navrhovateľ prvý raz po takmer 4 rokoch súdneho sporu a takmer vo fáze skončenia konania
(pred vyhlásením rozsudku). V návrhu na začatie konania navrhovateľ tvrdil, že mu bola dňa 27.07.2010
výpoveď odovzdaná. Súd, keďže v časti určenia neplatnosti skončenia pracovného pomeru ustálil návrh
na začatia konania dôvodným, zároveň v súlade s petitom návrhu určil, že pracovný pomer medzi
navrhovateľom a odporcom naďalej trvá. Pracovný pomer založený v súlade s § 18 ZP dňom 23.04.2010

nebol nikdy platne ukončený, uzavrel súd prvého stupňa.
V ďalšom súd konštatoval, že súd môže na žiadosť zamestnávateľa náhradu mzdy za čas presahujúci
12 mesiacov primerane znížiť, prípadne vôbec nepriznať len výnimočne, a to v prípadoch, ak výkon
práva na náhradu mzdy z neplatného skončenia pracovného pomeru, zaručeného ustanovením § 79
ods. 1 Zákonníka práce, by bol v rozpore s dobrými mravmi v zmysle čl. 2 Zákonníka práce. Takýto
výklad je ústavne súladný nielen z dôvodu, že chráni hodnotu slobody konania, ale aj z dôvodu, že

rešpektuje zároveň najvšeobecnejšiu hodnotu právneho štátu a to hodnotu spravodlivosti. Tejto hodnote
zodpovedáposkytnutieochranyprotibezpráviuanaplnenievšeobecnýchprávnychzásad,podľaktorých
každý je povinný znášať dôsledky svojho protiprávneho konania a nikto nemôže mať prospech z vlastnej
nepoctivosti. To zároveň znamená, že ustanovenie § 79 ods. 2 Zákonníka práce nemôže byť aplikované
takým spôsobom, aby sa tým prakticky negovalo poskytnutie ochrany zamestnancovi vyplývajúcej

z odseku 1 tohto ustanovenia a aby sa vyplatilo konať protiprávne. (Uznesenie Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky, sp. zn. 6 Cdo 157/2010).
Odporca sa v rámci pracovnoprávneho vzťahu dopustil niekoľkých protiprávnych konaní. Neplatné
obsadzovanie funkcií vedúcich stredísk, obchádzanie zákona, snaha spätne meniť pracovné zmluvy,
neplatné výpovede, že jeho snaha o využitie moderačného práva súdu na zníženie náhrady mzdy

je v rozpore s dobrými mravmi. Za takýchto okolností je nedôvodná požiadavka odporcu, aby súd
zisťoval majetkové pomery navrhovateľa ku dňu skončenia pracovného pomeru. Navrhovateľ sa v
dôsledku protiprávneho konania odporcu ocitol v situácii, kedy mu najprv neplatne vznikol pracovný
pomer, stal sa neplatne vedúcim strediska a následne bol z tejto funkcie neplatne odvolaný. Na
základe pokynu riaditeľa začať vykonávať inú prácu, čim mu konkludentne vznikol pracovný pomer

nový. Odporca sa následne pokúšal o zmenu jeho pracovnej zmluvy spätne, čo je neprípustné. Keďže
navrhovateľ odmietol takto formulovanú zmenu pracovnej zmluvy podpísať, dal odporca navrhovateľovi
neplatnú výpoveď. Z vykonaného dokazovania vyplynulo (výsluchy svedkov), že prípad navrhovateľa
nebol ojedinelým. Za tejto situácie by mal odporca konečne prijať zodpovednosť za svoje správanie a
rešpektovať záväzky, ktoré mu v súvislosti s jeho konaním vznikli. Súd bol toho názoru, že nikto nemôže

od navrhovateľa spravodlivo očakávať, že po skončení pracovného pomeru bude nezamestnaný, bude
existovať iba na sociálnych dávkach alebo nečinne čakať, ako sa skončí súdny spor. Vzhľadom k
uvedenému súd považoval požiadavku odporcu na zníženie náhrady mzdy alebo jej nepriznanie za
nedôvodnú a nevyhovel jej.
Súd za dôvodný považoval nárok navrhovateľa na zaplatenie náhrady mzdy za obdobie od 26.1.2011

do právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej. Vo zvyšujúcej časti návrh navrhovateľa na náhradu mzdy
spolu jej príslušenstvom zamietol. (obdobie od 21.04.2010 do 25.1.2011). Splatnosť náhrady mzdy
nenastáva až právoplatnosťou rozsudku o určení neplatnosti spornej výpovede, ale je v zmysle §
132 Zákonníka práce v spojení s § 129 ods. 1 Zákonníka práce a § 130 ods. 2 Zákonníka práce
splatná pozadu za mesačné obdobie a to v dohodnutom výplatnom termíne. Podľa Pracovného poriadku

zamestnancov MPS v Pezinku, § 9 ods. 4, mzda je splatná pozadu v jednom výplatnom termíne,
najneskôr 10. dňa nasledujúceho mesiaca. Mzda za mesiac január 2011, bola splatná dňa 10.2.2011.
Nezaplatením náhrady mzdy v lehote splatnosti vznikla odporcovi povinnosť zaplatiť navrhovateľovi
aj úroky z omeškania podľa všeobecných ustanovení Občianskeho zákonníka (§ 1 ods. 4 Zákonníka
práce - v tomto smere je za všeobecné ustanovenia považovať aj prvú hlavu ôsmej časti Občianskeho

zákonníka, kam patrí aj ustanovenie § 517 Občianskeho zákonníka), nakoľko Zákonník práce ani zákon
č. 552/2003 Z.z., či zákon č. 553/2003 Z.z. následky omeškania s plnením náhrady mzdy výslovne
neupravuje. Súd nárok navrhovateľa na zaplatenie úroku z omeškania mal za dôvodný počnúc dňom
11.2.2011, deň po splatnosti mzdy za mesiac január, nakoľko v zmysle právneho stanoviska súdu patrí
náhrada mzdy navrhovateľovi počnúc dňom 26.1.2011.

Navrhovateľ mal v konaní úspech, okrem pomerne nepatrnej časti (zamietnutie časti návrhu na náhradu
mzdy za obdobie od 21.04.2010 do 25.1.2011), o trovách konania preto súd rozhodol podľa § 142 ods.
3 O.s.p.Proti tomuto rozsudku v návrhu vyhovujúcej časti podal včas odvolanie odporca z dôvodu, že napadnuté
rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Poukázal na
uznesenie Krajského súdu v Bratislave zo dňa 25. 6. 2013 sp. zn. 5 Co/362/2011, ktorým bol zrušený v

poradí prvý rozsudok prvostupňového súdu so záverom, že pracovný pomer navrhovateľa bol založený
neplatnýmprávnymúkonom,pracovnouzmluvouuzatvorenoubezvykonaniavýberovéhokonania,ktoré
na danú pracovnú pozíciu predpisoval zákon. Súd prvého stupňa však vo veci opätovne rozhodol,
že pracovný pomer naďalej trvá, ktorý záver odôvodnil tým, že síce pôvodný pracovný pomer medzi
navrhovateľom a odporcom bol pre rozpor so zákonom neplatný, avšak konštatoval, že dňom 23. 4.

2010 navrhovateľovi vznikol samostatný pracovný pomer. K tomu malo dôjsť tým, že navrhovateľ na
základe príkazu riaditeľa zo dňa 23. 4. 2010 a zo dňa 30. 4. 2010 začal vykonávať prácu plavčíka,
za ktorú poberal mzdu a boli za neho odvádzané odvody do Sociálnej poisťovne. Nesprávne právne
posúdenie veci sa podľa odvolateľa týka práve tohto bodu odôvodnenia. Skutočnosť, že navrhovateľ
vykonával prácu plavčíka a za prácu poberal mzdu, nie je sama osebe dôkazom, že vznikol pracovný
pomer. Identická situácia existovala už pred týmto dátumom, kedy navrhovateľ vykonával prácu na

základe neplatnej pracovnej zmluvy. Hoci tento vzťah mal vonkajšie znaky pracovného pomeru, neplatný
pracovný pomer tým nebol konvalidovaný. Na základe príkazov riaditeľa došlo podľa odvolateľa iba k
zmene obsahu faktického pracovného pomeru, ktorý trval od 1. 1. 2009 až do 30. 9. 2010, nie ku vzniku
nového pracovného pomeru. Navrhovateľ sa už predtým pri výkone práce riadil pokynmi nadriadeného,
rozdiel spočíval iba v tom, že tieto boli písomné.

Ďalší dôvod, prečo nemohlo dôjsť k vzniku pracovného pomeru, spočíva podľa názoru odvolateľa v
tom, že v danej situácii absentoval základný prvok zmluvného vzťahu - vôľa strán smerujúca k vzniku
pracovného pomeru.
V neposlednom rade odvolateľ poukázal na ustanovenie § 42 ods. 1 Zákonníka práce, v zmysle ktorého
pracovný pomer sa zakladá písomnou pracovnou zmluvou. V súdenej veci teda nebola pre vznik

pracovného pomeru splnená požiadavka formy, ktorú výslovne určuje zákon. Pri subsidiárnom použití
ustanovenia § 40 ods. 1 Občianskeho zákonníka takýto právny úkon nie je možné považovať za platný.
Z uvedeného teda vyplýva, že počas celej doby, kedy navrhovateľ vykonával pre odporcu prácu, išlo o
faktickýpracovnýpomer,ktorýzadanýchokolnostínebolopotrebnéukončiťinaknežfaktickýmprejavom
vôle, aby zamestnanec viac nevykonával pre zamestnávateľa prácu. Za takýto faktický prejav vôle je

podľa názoru odporcu možné považovať aj výpoveď danú navrhovateľovi, hoci sa vzťahovala k neplatne
založenému pracovnému pomeru.
Na základe vyššie uvedeného odvolateľ navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého
stupňa zrušil, prípadne zmenil a návrh navrhovateľa v celom rozsahu zamietol.
Navrhovateľ sa k odvolaniu odporcu písomne nevyjadril.

Odvolací súd prejednal vec v rozsahu a z dôvodov podaného odvolania v zmysle § 212 ods. 1 O.s.p., bez
nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p., dospel pritom k záveru, že odvolanie
odporcu dôvodné nie je.
Faktickýpracovnýpomervznikávdôsledkutakýchvádpracovnejzmluvy,ktoréspôsobujejejneplatnosť,
nevzniká teda právnym úkonom platnej pracovnej zmluvy, ale ako dôsledok neplatnej pracovnej zmluvy.

Tým, že faktický pracovný pomer vzniká pri výkone závislej práce, výkon ktorej už nastal, hoci na základe
neplatnej pracovnej zmluvy, je právne korektné, že zákonodarca upravuje aj právne následky takto
vzniknutej právnej situácie. O situáciu neplatnej pracovnej zmluvy, a tým aj o faktický pracovný pomer
ide vtedy, keď pracovná zmluva celkom chýba, ale aj v prípade, keď písomne uzatvorená pracovná
zmluva je v rozpore so zákonom alebo je v rozpore s dobrými mravmi (napr. v rozpore so zákonom bol

so zamestnancom dojednaný druh práce zamestnancovi - žene, mladistvému - zakázaný).
Podľa § 15 Zákonníka práce prejav vôle treba vykladať tak, ako to so zreteľom na okolnosti, za ktorých
sa urobil, zodpovedá dobrým mravom.
Podľa § 42 ods. 1 Zákonníka práce pracovný pomer sa zakladá písomnou pracovnou zmluvou medzi
zamestnávateľom a zamestnancom, ak tento zákon neustanovuje inak. Jedno písomné vyhotovenie

pracovnej zmluvy je zamestnávateľ povinný vydať zamestnancovi.
Podľa § 17 ods. 2 Zákonníka práce právny úkon, na ktorý neudelil predpísaný súhlas príslušný orgán
alebo zákonný zástupca alebo na ktorý neudelili predpísaný súhlas zástupcovia zamestnancov, právny
úkon, ktorý nebol vopred prerokovaný so zástupcami zamestnancov, alebo právny úkon, ktorý sa
neurobil formou predpísanou týmto zákonom, je neplatný, len ak to výslovne ustanovuje tento zákon

alebo osobitný predpis.
Rozpor so zákonom predstavuje i situácia, keď bola pracovná zmluva uzavretá inou ako písomnou
formou (§ 42 ods. 1, veta prvá Zákonníka práce). Pretože však podľa ustanovenia § 17 ods. 2 Zákonníka
práce právny úkon, ktorý nebol urobený formou predpísanou týmto zákonom, je neplatný, len ak tostanovívýslovnetentozákon,apretožeZákonníkpráce(predovšetkýmjehoustanovenie§42ods.1)ani
iný zákon sankciu neplatnosti pre prípad nedodržania písomnej formy pracovnej zmluvy neustanovuje,
je mimo akúkoľvek pochybnosť, že pracovná zmluva je platná aj vtedy, ak bola uzavretá len ústne,

prípadne iba konkludentne.
K posúdeniu otázky, či došlo k uzatvoreniu pracovnej zmluvy, nie sú rozhodujúce subjektívne predstavy
účastníkov o vzniku pracovného pomeru, významné je objektívne zistenie, či a kedy nastali také
skutočnosti, s ktorými právna norma spája vznik pracovnej zmluvy. Vzhľadom k tomu, že zamestnávateľ
je povinný so zamestnancom dohodnúť druh práce, na ktorý je zamestnanec prijímaný, miesto výkonu

práce (obec a organizačnú jednotku alebo inak určené miesto), deň nástupu do práce a mzdové
podmienky, je pracovná zmluva uzatvorená, v okamihu keď sa účastníci dohodli na obsahu týchto
podstatných (esenciálnych) náležitostiach. K tomuto môže dôjsť písomne, tak aj ústne alebo iným
spôsobom nevzbudzujúcim pochybnosti o tom, čo chceli účastníci prejaviť.
V danom prípade z obsahu vykonaného dokazovania vyplynulo, že príkazom riaditeľa odporcu zo dňa
23.04.2010 bola navrhovateľovi ako zamestnancovi uložená povinnosť okrem iného vykonávať podľa

pokynov vedúcej funkciu plavčíka s účinnosťou odo dňa vydania do 30.04.2010. Ako miesto výkonu
práce bol navrhovateľovi určený objekt plavárne s pracovnou dobou od pondelka do piatka od siedmej
do pätnástej, mimo tohto času podľa pokynov vedúcej. Príkazom riaditeľa zo dňa 30.04.2010 bola
navrhovateľovi ako zamestnancovi uložená povinnosť od 03.05.2010 do odvolania vykonávať funkciu
plavčíka aj ďalšie úlohy podľa pokynov nadriadených.

Z vyššie uvedeného je tak nepochybné, že názor odporcu, podľa ktorého príkazmi riaditeľa došlo
iba k zmene obsahu faktického pracovného pomeru, ktorý trval od 1. 1. 2009 až do 30. 9. 2010,
nie ku vzniku nového pracovného pomeru, nemôže obstáť, keď tým, že navrhovateľ za súčasného
súhlasu odporcu začal vykonávať určitú, novo dohodnutú prácu, vznikol mu samostatný pracovný
pomer uzavretý v súlade s § 18 Zákonníka práce, pretože sa navrhovateľ a odporca dohodli na jeho

obsahu. Základný prvok zmluvného vzťahu - vôľa strán smerujúca k vzniku pracovného pomeru - teda
v súdenej veci neabsentoval, zamestnávateľ mohol dovtedajší faktický pracovný pomer jednoducho
ukončiť resp. zamestnancovi prácu neprideľovať, v skutočnosti však svojimi príkazmi a súčasne ich
prijatím zamestnancom došlo ku vzniku nového pracovného pomeru.
Súd prvého stupňa teda správne ustálil, že počnúc od 23.04.2010 už medzi účastníkmi nešlo o faktický

pracovný pomer, ale o riadny pracovný pomer, ktorý nebolo možné ukončiť faktickým prejavom vôle,
aby zamestnanec viac nevykonával pre zamestnávateľa prácu, ale ani výpoveďou, ktorá sa skutočne
vzťahovala k faktickému pracovnému pomeru. Za faktický prejav vôle, ktorým by bolo možné ukončiť
faktický pracovný pomer, by bolo možné považovať výpoveď danú navrhovateľovi len za situácie, kedy
by platný a riadne dojednaný pracovný pomer nevznikol, čo však nebol prípad súdenej veci.

Z vyššie uvedeného je tak zrejmé, že právne posúdenie veci súdom prvého stupňa bolo správne,
odvolaciemu súdu potom neostalo než jeho rozsudok v odvolaním napadnutých častiach potvrdiť, z
hľadiska jeho vecnej správnosti podľa § 219 ods. 1 O.s.p.
O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 142 ods. 1 O.s.p. s použitím § 224
ods. 1 O.s.p., v odvolacom konaní úspešný navrhovateľ náhradu trov neuplatnil (§ 151 ods. 1 O.s.p.),

nebolo tak možné mu náhradu trov odvolacieho konania priznať.

Poučenie:

Tento rozsudok nemožno napadnúť odvolaním.