Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 29. október 2014

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 19Co/163/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3112226152
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 10. 2014

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Viera Škultétyová
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2014:3112226152.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky JUDr. Viery Škultétyovej a sudkýň JUDr.
Aleny Záhumenskej a Mgr. Zuzany Holúbkovej v právnej veci navrhovateľa B., zastúpeného J. proti
odporcovi M., o náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, na odvolanie navrhovateľa proti
rozsudku Okresného súdu Trenčín, č.k. 22C/357/2012-61 zo dňa 07. októbra 2013, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok okresného súdu p o t v r d z u j e .

Odporcovi sa náhrada trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom okresný súd zamietol návrh, ktorým sa navrhovateľ domáhal zaplatenia
majetkovej škody a nemajetkovej ujmy z dôvodu nesprávneho úradného postupu Okresného súdu
Trenčín. Po právnej stránke svoje rozhodnutie odôvodnil § 3 ods. 1 písm. d), § 3 ods. 2, § 9 ods. 1, 2
zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci (ďalej
len zákon č. 514/2003 Z. z.), § 44 ods. 2 Exekučného poriadku účinného do 31.05.2010 a § 44 ods.

2 Exekučného poriadku účinného od 01.06.2010 do 31.05.2011 a založil najmä na skutkovom základe
vyplývajúcom z pripojeného spisu Okresného súdu Trenčín, sp. zn. 62Er/359/2010. Z uvedeného spisu
zistil, že navrhovateľ sa v procesnom postavení oprávneného domáhal vymoženia svojej peňažnej
pohľadávky. Dňa 18.02.2010 bola Okresnému súdu Trenčín doručená žiadosť navrhovateľa o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie. O predmetnej žiadosti rozhodol okresný súd uznesením, č.k.
62Er/359/2010-10 zo dňa 10.05.2011 tak, že žiadosť o udelenie poverenia zamietol z

dôvodu porušenia práv na ochranu spotrebiteľa, ku ktorému došlo pri vydávaní exekučného titulu. Na
základetaktozistenéhoskutkovéhostavupotomsúdprvéhostupňauzavrel,ženavrhovateľnepreukázal
splnenie ani jedného z predpokladov zodpovednosti za škodu. V prvom rade nedošlo k
nesprávnemu úradnému postupu, pretože 15-dňová lehota stanovená § 44 ods. 2 Exekučného poriadku
sa vzťahovala iba na prípad vydania poverenia a nie na zamietnutie žiadosti, o ktorom nebolo
potrebné rozhodnúť v tejto lehote. V ďalšom sa súd prvého stupňa zaoberal neexistenciou škody, keď
navrhovateľ nepreukázal jej vznik a nedostatkom príčinnej súvislosti. Nakoľko neboli

splnené zákonom vyžadované podmienky vzniku zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nesprávnym
úradným postupom orgánu verejnej moci podľa zákona č. 514/2003 Z. z., súd návrh navrhovateľa na
náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy v celom rozsahu ako nedôvodný zamietol. O náhrade
trov konania rozhodol podľa §142 ods. 1 O.s.p. a úspešnému odporcovi náhradu trov nepriznal, pretože
mu nevznikli.

Proti tomuto rozsudku podal včas odvolanie navrhovateľ z dôvodov, že v konaní došlo k vadám
uvedeným v § 221 ods. 1 O.s.p., a to, že v spojení s § 205 ods. 2 písm. a) O.s.p. sa mu postupom
súdu odňala možnosť konať pred súdom, v spojení s § 221 ods. 1 písm. f) O.s.p., v konaní rozhodovalvylúčený sudca (§ 205 ods. 2 písm. a) O.s.p. v spojení s § 221 ods. 1 písm. g) O.s.p.), súd prvého stupňa
nesprávne právne posúdil podľa § 205 ods. 2 písm. a) O.s.p. v spojení s § 221 ods. 1 písm.
h) O.s.p., súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy,

zároveň dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam. Doteraz zistený
skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti, dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatňované
a rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Namietal, že súd
prvého stupňa vec prejednal v neprítomnosti odporcu a jeho právneho zástupcu, postupujúc podľa § 101
ods. 2 O.s.p. s tým, že navrhovateľ riadne a včas požiadal o zrušenie pojednávania. Navrhovateľ

uskutočnil podanie, ktorým upovedomil súd o skutočnostiach nasvedčujúcich k
tomu, že sudcu, ktorému bola vec pridelená systémom súdneho manažmentu, je potrebné z konania
vylúčiť, pričom okolnosť, že krajský súd nevzhliadol v označených veciach a skutočnostiach dôvod
na vylúčenie sudcu, nič nemení na tom, že v očiach navrhovateľa a objektívne v očiach
verejnosti nemožno tohto sudcu považovať za nestranného. Poukázal na rozhodovaciu prax iných
krajských súdov. Uviedol, že konečné rozhodnutie vo veci súdom (vylúčeným sudcom) neprichádzalo

v čase jeho vydania do úvahy aj preto, že súd v rovnakom rozhodnutí rozhodol aj o zamietnutí návrhu
na prerušenie konania podľa § 109 ods. 2 O.s.p., proti ktorému legálne pripustil odvolanie. Súd sa
nedostatočne oboznámil s podmienkami, za ktorých je možné viesť konanie, keď ignoroval žiadosť
navrhovateľa o odročenie nariadeného pojednávania z dôležitého dôvodu. Nemal možnosť vyjadriť sa k
tvrdeniamodporcu,zktorýchsúdprisvojomrozhodovanívychádzalazachytilichajvodôvodnenísvojho

rozhodnutia. Súd sa tiež dopustil viacerých omylov, keď konštatoval, že navrhovateľom namietané
lehoty na vydanie rozhodnutia boli dodržané, avšak v odôvodnení prezentované časové úseky tomu
nenasvedčujú. Namietal porušenie svojho práva na kontradiktórne konanie, kedy navrhovateľ ako
strana konania nebol oboznámený s obsahom dôkazov a prednesov, nemal možnosť sa k týmto
dôkazom a prednesom vyjadriť a sám nemal možnosť navrhnúť dôkazy na

podporu svojich protitvrdení. Kontradiktórnosť súdneho procesu sa neobmedzuje len na oprávnenie
vyjadrovať sa k tvrdeniam protistrany, ale vzťahuje sa aj na rovnaké oprávnenie voči dôkazom, ktoré
súd získal z vlastnej iniciatívy. Čo sa týka skutočnosti, že v danej veci nebolo možné rozhodnúť bez
nariadenia pojednávania, poukázal na skutočnosť, že súd vykonal dokazovanie, ktorého obsah a rozsah
si bez uvedenia akéhokoľvek dôvodu určil sám. Poukázal tiež na judikatúru Ústavného súdu, koncepciu

spravodlivého súdneho konania s tým, že kontradiktórnosť súdneho procesu sa neobmedzuje len na
oprávnenie vyjadrovať sa k tvrdeniam protistrany, ale aj na rovnaké oprávnenie voči
dôkazom, ktoré súd získal z vlastnej iniciatívy, pričom nie je ani dôležité to, či tieto skutočnosti boli
známe iba jednej strane, alebo žiadnej z nich. Súd vykonal dokazovanie listinami, ktorých pôvod nie je
v odôvodnení rozhodnutia poznateľný a nie je zrejmé, či išlo o listiny založené v exekučnom spise. Súd

bez nariadenia pojednávania doplnil skutkový základ dokazovaním, ktoré obsah a rozsah
si určil sám, kedy navrhovateľ žiadal vykonať dokazovanie všetkými listinami, ktoré tvoria exekučný
spis. Súd sa v odôvodnení rozhodnutia zaoberal len škodou, ktorá mala súvisieť so správou pohľadávky
počas nečinnosti súdu a opisuje ju ako škodu, ktorá vznikla v príčinnej súvislosti s konaním
dlžníka povinného. Súd však úplne ignoroval všetky tvrdenia o majetkovej škode, ktorá vznikla z titulu na

udržiavanie a správy informačného systému a z titulu výdajov na administratívne spracovanie
textov, publikačné výdaje, poštovné a telekomunikačné výdaje. Z odôvodnenia rozsudku
vôbec nie je zrejmé, akou úvahou súd dospel k presvedčeniu, že majetková škoda nevznikla. Rovnako
sa to však týka chýbajúcich dôvodov pri nemajetkovej ujme. Navyše napriek tomu, že skutkový dej a
skutkový základ v tomto konaní je jedinečný, odôvodnil súd svoje negatívne rozhodnutie

rovnakými dôvodmi opísanými tými istými vetami ako v iných svojich rozhodnutiach. Nesúhlasil tiež
s tvrdením, že náklady na správu pohľadávky počas nečinnosti súdu zapríčinil dlžník, teda povinný.
Pravým právnym titulom je v danej veci nesprávny úradný postup exekučného súdu a za ten dlžník
nemôže niesť zodpovednosť. Navrhovateľ hodlal v konaní pred súdom prostredníctvom vykonaného
pojednávania predložiť dôkazy o výške majetkovej škody, a to aj prostredníctvom znaleckého

posudku, ktorého vyhotovenie si zabezpečil. Poukázal tiež na skutočnosť, že aj po podaní žaloby škoda
ďalej narastá. Súd vo svojom rozhodnutí vôbec nevysvetlil, prečo nekonštatoval, že došlo k porušeniu
práva žalobcu na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Sám súd zistil, že o návrhu nebolo
rozhodnuté v zákonom stanovenom čase a pre túto nečinnosť a nesprávny úradný postup nenašiel
žiaden objektívne udržateľný ospravedlňujúci dôvod. Rozhodnutie súdu je preto vnútorne rozporné a

napriek tomu, že súd zistil porušenie práva nekonštatoval ho a na tejto chybe postavil svoje rozhodnutie
o nepriznaní nemajetkovej ujmy navrhovateľovi. Uviedol, že sú irelevantné úvahy súdu o tom, aké
spôsoby judikovania pohľadávky si navrhovateľ zvolil a tiež sú irelevantné úvahy o podstate a rozsahu
podnikateľského rizika. Všetky a akékoľvek problémy, ktoré boli vyvolané v právnej sfére navrhovateľanerešpektovaním zákonnej lehoty zo strany exekučného súdu, svedčia o potrebe nastoliť spravodlivosť
poskytnutím finančnej satisfakcie za porušené práva. Žiadal preto, aby odvolací súd zrušil napadnutý
rozsudok súdu prvého stupňa a vec mu vrátil na opätovné prejednanie.

Odporca sa k podanému odvolaniu písomne nevyjadril.

Krajský súd v Trenčíne preskúmal vec podľa § 212 ods. 1 O.s.p. bez nariadenia odvolacieho
pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p. a dospel k záveru, že napadnutý rozsudok okresného súdu je

potrebné ako vecne správny potvrdiť podľa § 219 ods. 1, 2 O.s.p.

Odvolací súd sa zároveň stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia a jeho dôvody
spočívajúce v nepreukázaní nesprávneho úradného postupu považuje za správne, vyčerpávajúce a pre
rozhodnutie vo veci za dostatočné (§ 219 ods. 2 O.s.p.). Súd prvého stupňa správne považoval lehotu
15 dní za lehotu stanovenú iba pre rozhodnutie o udelení poverenia a nie aj pre rozhodnutie o zamietnutí

žiadosti.
V sporovom konaní, o ktoré ide aj v prejednávanej veci, platí dispozičná a prejednacia zásada.
Prejednacia zásada spočíva v tom, že tvrdenie skutočností a navrhovanie dôkazov, ktoré ju preukazujú,
je zásadne vecou účastníkov konania. Úprava vychádza z toho, že iniciatíva pri zhromažďovaní dôkazov
leží zásadne na účastníkoch a ukladá im označiť dôkaz k preukázaniu tvrdenia. Účastník má povinnosť

tvrdenia (§ 79 ods. 1 a § 101 ods. 1 O.s.p.) a povinnosť dôkazu. K splneniu tejto povinnosti
je viazaný každý účastník konania. Pokiaľ navrhovateľ poukazuje na § 101 ods. 2 O.s.p., odvolací súd
zdôrazňuje, že § 101 ods. 2 O.s.p. predpokladá pre prejednanie v neprítomnosti účastníka konania
skutočnosť, že sa účastník nedostaví na pojednávanie a nepožiada z dôležitého dôvodu o odročenie.
Navrhovateľ v prejednávanej veci bol riadne predvolaný na konanie pred súdom prvého

stupňa nariadené na 07.10.2013, navrhovateľ predvolanie na pojednávanie prevzal dňa 28.08.2013,
možnosť zúčastniť sa na pojednávaní bez ospravedlniteľného dôvodu nevyužil bez toho, aby mal na to
dôležité dôvody, preto súd prvého stupňa správne vo veci rozhodoval v zmysle § 101 ods. 2 O.s.p. v
neprítomnosti riadne predvolaného navrhovateľa, ako aj v neprítomnosti riadne predvolaného odporcu,
ktorý svoju neúčasť ospravedlnil.

Odvolací súd preto zdôrazňuje, že v prejednávanej veci nebolo porušené právo na
kontradiktórnekonanie.Podľa§115ods.1,2O.s.p.,aktentozákonaleboosobitnýpredpisneustanovuje
inak, súd nariadi vo veci samej pojednávanie, na ktoré predvolá účastníkov a všetkých,
ktorých prítomnosť je potrebná. Predvolanie sa musí doručiť účastníkom tak, aby mali dostatok času na

prípravu, spravidla najmenej 5 dní pred dňom, keď sa má pojednávanie konať.

Právo účastníka, aby jeho vec bola prejednávaná verejne a v jeho prítomnosti zaručené čl. 48 ods. 2
Ústavy Slovenskej republiky je potrebné chápať tak, že súd je povinný umožniť účastníkovi uplatnenie
práva konať a rozhodnúť v jeho neprítomnosti. Dokazovanie je časťou občianskeho súdneho konania, v

ktorejsisúdvytvárapoznatkypotrebnénarozhodnutie voveci.Účastnícikonaniamajúprocesnú,
dôkaznú povinnosť, teda povinnosť uviesť dôkazy na preukázanie tvrdených skutočností. Procesný
dôsledok spojený s dôkaznou povinnosťou môže mať za následok neunesenie dôkazného bremena.
Dôkaznú povinnosť môže plniť účastník od začiatku konania v návrhu na začatie konania, vo vyjadrení k
nemu mimo týchto procesných úkonov v rámci prípravy pojednávania, pri odročovaní pojednávania. Jej

cieľom je unesenie dôkazného bremena v rozsahu, v ktorom dôkazné bremeno spočíva na účastníkovi
konania bez ohľadu na jeho procesné postavenie. Za dôkaz môžu slúžiť všetky prostriedky, ktorými
možno zistiť stav. Podľa § 129 ods. 1 O.s.p. možno vykonať dokazovanie listinami tak, že predseda
senátu (samosudca) na pojednávaní listinu alebo jej časť prečíta, alebo oboznámi ich obsah. Podľa §
122 ods. 1 O.s.p. súd vykonáva dokazovanie na pojednávaní, ak neboli splnené podmienky

na vydanie rozhodnutia bez ústneho pojednávania.

Navrhovateľ v množstve svojich podaní na súdoch tvrdí, že súd mu svojím postupom odňal možnosť
konať pred súdom, avšak ako bolo vyššie konštatované, v danej veci bolo nariadené pojednávanie
na konkrétny termín, navrhovateľ bol riadne a včas predvolaný, bez ospravedlnenia

sa nedostavil a dôvod, ktorý pre odročenie uviedol, teda že je potrebné vyčkať do rozhodnutia o
ústavnej sťažnosti podanej pre rozhodnutie vylúčeným sudcom, nemožno považovať za dôvod pre
odročenie pojednávania, tak ako to predpokladá § 119 O.s.p. O námietke zaujatosti zákonného sudcu
totiž bolo právoplatne a vykonateľne rozhodnuté Krajským súdom v Trenčíne uznesením, č.k. 6NcC155/2012-12 tak, že pôvodná zákonná sudkyňa Mgr. Martina Trnavská nebola vylúčená z prejednávania
a rozhodovania veci sp. zn. 22C/357/2012, a preto súd prvého stupňa nemal dôvod vyčkávať na ďalšie
rozhodnutia súvisiace s otázkou jej zaujatosti, zvlášť, keď medzičasom došlo k zmene zákonného

sudcu pre zmeny v personálnom obsadení súdu. Na pojednávaní sa súd oboznámil s obsahom spisu a
obsahom exekučného spisu súdu. Pokiaľ teda okresný súd na pojednávaní vykonal dôkazy navrhované
navrhovateľom a poskytol možnosť obom účastníkom zúčastniť sa pojednávania, čím mali možnosť
vyjadriť sa k dôkazom, resp. navrhnúť ďalšie dôkazy na preukázanie svojich tvrdení,
takýmto postupom okresného súdu nedošlo k porušeniu princípov kontradiktórnosti, princípu rovnosti

zbraní ako základných definičných prvkov práva na spravodlivé súdne konanie. Okresný súd preto v
prejednávanej veci dodržal zásadu priamosti, ústnosti vykonávania dôkazov ako jednu zo základných
zásad občianskeho súdneho konania, ktorú zaručuje nielen Ústava (čl. 48 ods. 2), ale aj Dohovor (čl.
6 ods. 1), keďže táto zásada je súčasťou práva účastníkov konania na spravodlivé prejednanie veci
týkajúce sa ich občianskych práv a záväzkov. Postupom súdu prvého stupňa preto nedošlo k
porušeniu práva vyjadriť sa ku každému z vykonaných dôkazov v zmysle čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej

republiky k porušeniu zásad priamosti a ústnosti vykonávaných dôkazov a kontradiktórnosti
sporového konania.

Ďalej má odvolací súd za to, že ani zaujatosť sudkyne JUDr. Martiny Dubovcovej, rozhodujúcej vo veci,
tvrdená navrhovateľom a uplatnená ako odvolací dôvod daná nie je. Z obsahu spisu súdu

prvého stupňa vyplýva, že daná vec bola v priebehu konania pridelená na základe pokynu č. 21/13-
II. Spr. 214/2013 na prejednanie a rozhodnutie sudkyni JUDr. Martine Dubovcovej. JUDr.
Martina Dubovcová v úradnom zázname zo dňa 01.10.2013 uviedla, že ako zákonná sudkyňa, ktorej
bola vec pridelená dňa 14.02.2013, nebola sudcom, ani zamestnancom Okresného súdu Trenčín ku dňu
vznesenia námietky zaujatosti a ani v čase rozhodovania Okresného súdu Trenčín v exekučnej veci, v

súvislosti s ktorou navrhovateľ uplatňuje svoje nároky v tomto konaní. V prípade zákonnej
sudkyne JUDr. Martiny Dubovcovej nebola zistená žiadna z okolností, ktorá by ju v zmysle § 14 a
nasl. O.s.p. vylučovala z prejednávania a rozhodovania veci.

Čo sa týka samotnej námietky ohľadom rozhodovania vylúčeným sudcom, odvolací súd zdôrazňuje, tak

ako bolo uvedené už v predchádzajúcom rozhodnutí, že dôvodom na vylúčenie sudcu
nie je bez ďalšieho ani to, že vykonáva súdnictvo na súde, ktorý údajne podľa tvrdenia navrhovateľa
svojím nesprávnym úradným postupom v inej právnej veci založil zodpovednosť odporcu za majetkovú
a nemajetkovú ujmu v zmysle zákona 514/2003 Z. z. Odvolací súd tiež poukazuje na to, že Ústavný súd
Slovenskej republiky opakovane odmietol sťažnosti navrhovateľa, ktorými namietal porušenie svojich

základných práv na súdnu ochranu a spravodlivý proces z dôvodu, že krajský súd
nevylúčil všetkých sudcov okresných súdov, pričom svoj nárok odvodzuje od postupu tohto okresného
súdu. V danom prípade neboli zistené žiadne okolnosti, z ktorých by bolo možné vyvodiť, že je tu dôvod
pochybovať o nezaujatosti namietanej sudkyne rozhodujúcej vo veci a odvolací dôvod spočívajúci v
zaujatosti rozhodujúceho sudcu preto nebol uplatnený dôvodne.

O náhrade trov odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 224 ods. 1 v spojení s § 142
ods. 1 a § 151 ods. 2 O.s.p., kedy úspešnému odporcovi v konaní náhrada trov odvolacieho konania
priznaná nebola, nakoľko tento si žiadne trovy odvolacieho konania neuplatnil a z obsahu spisu mu trovy
odvolacieho konania ani nevyplývajú.

Rozhodnutie bolo senátom prijaté jednohlasne.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e p r í p u s t n é .