Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa piatok 27. jún 2014

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 10Co/372/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5112233777
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 06. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Róbert Urban

ECLI: ECLI:SK:KSZA:2014:5112233777.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

KrajskýsúdvŽiline,akosúdodvolací,vsenátevzloženízpredsedníčkysenátuJUDr.AmáliePaulerovej

ačlenovsenátuJUDr.RóbertaUrbanaaJUDr.ErikaVarguvprávnejvecinavrhovateľa:POHOTOVOSŤ,
s.r.o., so sídlom Bratislava, Pribinova 25, IČO: 35 807 598, právne zastúpená spoločnosťou Fridrich
Paľko, s.r.o., so sídlom Bratislava, Grösslingova 4, proti odporcovi: Slovenská republika, za ktorú
koná Ministerstvo spravodlivosti SR, Bratislava, Župné námestie 13, o náhradu majetkovej škody a
nemajetkovej ujmy, na základe odvolania navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Žilina č. k.
7C/264/2012-66 zo dňa 26. februára 2014, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok okresného súdu p o t v r d z u j e.

Účastníkom náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Okresný súd napadnutým rozsudkom v celom rozsahu zamietol návrh, ktorým sa navrhovateľ domáhal
uložiťodporcovipovinnosťzaplatiťnavrhovateľovimajetkovúškoduakoajnemajetkovúujmuspôsobenú
nesprávnym úradným postupom exekučného súdu - Okresného súdu Žilina. Nesprávnosť postupu mala
spočívať v okolnosti, že v exekučnej veci (navrhovateľa ako oprávneného) vedenej súdnym exekútorom
JUDr. Rudolfom Krutým pod sp. zn. Ex 12223/08 exekučný súd nerozhodol o žiadosti oprávneného o
udelenie poverenia v zákonnej 15-dňovej lehote, ale s omeškaním viac než 10 mesiacov..

Za preukázanú považoval okolnosť podania žiadosti o predbežné prerokovanie nároku na náhradu
škody pred príslušným orgánom. Nadväzne, v čase rozhodovania prvostupňového súdu už uplynula
zákonnálehotanavybaveniepredmetnejžiadosti.Vsúvislostismeritórnymposúdenímveciokresnýsúd
vychádzal zo skutočnosti, že v exekučnej veci vedenej pod sp. zn. 20Er 48/2008 na základe exekučného
titulu - rozsudku Stáleho rozhodcovského súdu sp. zn. SR 07703/08 zo dňa 21.8.2008 - bola dňa
12.1.2009 exekučnému súdu doručená žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Exekučný
súd za účelom skúmania podmienok v súvislosti s výkonom rozhodcovského rozsudku (§ 44 ods. 2

Exekučného poriadku a § 45 zákona č. 244/2002 Z.z.) dňa 21.4.2009 vyzval rozhodcovský súd na
predloženie listinných dôkazov a následne dňa 27.7.2009 vydal poverenie pre súdneho exekútora.
Súd prvého stupňa konštatoval, že nesprávny úradný postup možno vymedziť ako porušenie právnou
normou predpísaného postupu alebo účelu postupu štátneho orgánu, pokiaľ tento postup nenašiel svoj
bezprostredný výraz vo vydanom rozhodnutí. Rozvinúc túto úvahu, samotná rozhodovacia činnosť, t.j.
posúdenie veci a vydanie rozhodnutia nie je nesprávnym úradným postupom. Pokiaľ teda exekučný
súd zhromažďoval podklady pre svoje rozhodnutie, tieto hodnotil a právne ich posudzoval, išlo o činnosť

priamo smerujúcu k vydaniu rozhodnutia a takúto činnosť nie je možné považovať za nesprávny
úradný postup, nakoľko svoje vyjadrenie našiel (opísaný postup) v súdnom rozhodnutí. Zároveň
súd prvého stupňa poukázal na závery rozhodovacej praxe Ústavného súdu SR, v zmysle ktorých
nedodržanie zákonných lehôt nie je automaticky porušením základného práva na prerokovanie veci bezzbytočných prieťahov. Musí ísť o prieťahy významné, ktoré možno kvalifikovať ako zbvtočné. Z toho
aspektu za významnú považoval povinnosť exekučného súdu z úradnej moci (rozhodnutie Súdneho
dvora Európskej únie vo veci C 40/08 Asturcom) preskúmať neprimeranosť rozhodcovskej doložky v

spotrebiteľskom vzťahu (akým je i súdená vec), s čím je spojená vyššia náročnosť po právnej stránke
a súd musí mať pre svoje rozhodnutie k dispozícii nevyhnutné informácie o právnom a skutkovom
stave. Zdôraznil pritom, že súd nie je administratívnym orgánom, automaticky udeľujúcim poverenia,
ale orgánom vydávajúcim rozhodnutia vychádzajúce z objektívneho posúdenia, na ktoré však v čase
doručenia žiadosti o udelenie poverenia nedisponoval potrebnými podkladmi, preto objektívne nebolo

možné dodržanie zákonom stanovenej lehoty. S poukazom na význam spotrebiteľskej ochrany však
nedodržanie predmetnej lehoty nie je tak závažným, akým by bolo porušenie práve požiadavky ochrany
spotrebiteľa. Za významnú z daného pohľadu považoval tiež okolnosť, že navrhovateľ inicioval vysoký
počet exekučných konaní, preto (v zmysle záverov Ústavného súdu SR) je v takýchto prípadoch možné
akceptovať relatívne dlhšiu dobu trvania takýchto súdnych konaní.
Vzhľadom na opísané okolnosti súd prvého stupňa dĺžku konania v trvaní 6 mesiacov nepovažoval

za neprimeranú, v dôsledku čoho nebolo možné konštatovať prieťahy v konaní a nadväzne ani
nesprávnyúradnýpostupakozákladnúpodmienkupredmetnéhozodpovednostnéhovzťahu.Nadrámec
uvedeného prvostupňový súd uzavrel, že navrhovateľ nepreukázal splnenie ani ďalších (kumulatívnych)
podmienok zodpovednosti za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom, t.j. vznik majetkovej
škody, príčinnú súvislosť medzi škodou a nesprávnym úradným postupom a vzhľadom na absenciu

nesprávneho úradného postupu za nedôvodný považoval i uplatnený nárok na nemajetkovú ujmu.

O trovách konania rozhodol s poukazom na § 142 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 151 ods. 1 O.s.p. tak,
že procesne neúspešnému odporcovi náhradu trov konania nepriznal, nakoľko tento si náhradu trov
konania neuplatnil.

Proti tomuto rozsudku podal odvolanie navrhovateľ, domáhajúc sa zrušenia napadnutého rozhodnutia
a vrátenia veci na opätovné prejednanie. Poukázal na koncepciu spravodlivého súdneho konania
zahŕňajúceho právo na kontradiktórne konanie a v danej spojitosti súdu vytýkal, že navrhovateľ nebol
oboznámený s obsahom dôkazov a prednesov, nemal možnosť vyjadriť sa k týmto dôkazom, ako i

tvrdeniam odporcu a nemal možnosť navrhnúť dôkazy na podporu svojich tvrdení. Za takejto situácie
došlo podľa odvolateľa k degradácii zásady kontradiktórnosti konania.
Namietal, že súd sa nedostatočne oboznámil s podmienkami, za ktorých je možné viesť konanie, keď
ignoroval predloženú žiadosť o odročenie pojednávania z dôležitého dôvodu. Vychádzal z mylného
skutkového stavu, bez oboznámenia sa s obsahom predloženej ústavnej sťažnosti a nesprávne

aplikoval § 101 ods. 2 O. s. p., v dôsledku čoho viedol pojednávanie, na ktorom za neprítomnosti
navrhovateľa meritórne rozhodol. V žiadosti sa pritom zdôrazňovalo, že navrhovateľ trvá na osobnej
účasti právneho zástupcu na pojednávaní. Zároveň však odvolateľ prvostupňovému súdu vytýka, že
nemohol rozhodnúť bez nariadenia pojednávania. Pokiaľ totiž podľa odvolateľa vnútroštátny súd dospel
(na základe dokazovania, ktorého obsah, rozsah si bez akéhokoľvek dôvodu určil sám) k záveru, že

existuje okolnosť brániaca vydať pre navrhovateľa pozitívne rozhodnutie, musí vo všeobecnosti o tom
informovaťúčastníkovkonaniavsporeaumožniťim,abysaktomukontradiktórnevyjadrili.Upozornil,že
okresný súd vykonal dokazovanie listinami, ktorých pôvod nie je z odôvodnenia rozhodnutia poznateľný
a nie je zrejmé, či išlo o listiny založené v exekučnom spise. Osobitne zdôraznil, že pokiaľ odporca
nereagoval na výzvu súdu, aby predložil písomné vyjadrenie k žalobnému návrhu, mal súd rozhodnúť

o návrhu rozsudkom pre zmeškanie. Taktiež označil meritórne rozhodnutie za predčasné z dôvodu,
že konajúci súd nevyčkal právoplatnosť rozhodnutia o zamietnutí návrhu na prerušenie konania, proti
ktorému podáva odvolanie.
Navrhovateľ (opakovane) poukázal na svoje tvrdenia o tom, že konajúceho sudcu, bolo potrebné z
rozhodovania vylúčiť. Okolnosť, že krajský súd nevzhliadol v označených skutočnostiach dôvod na

vylúčenie sudcu, nič nemení na tom, že v jeho očiach a objektívne v očiach verejnosti nemožno tohto
sudcu považovať za nestranného. Uvedené rozhodnutie krajského súdu bolo podľa odvolateľa vydané
v rozpore s ustálenou praxou iných krajských súdov v skutkovo a právne totožných veciach. Zároveň je
v rozpore s judikatúrou Ústavného súdu SR, Európskeho súdu pre ľudské práva v oblasti zachovávania
práva na nestranný súd.

Vo vzťahu k vecnému posúdeniu uplatneného nároku odvolateľ vytýkal súdu prvého stupňa viacero
omylov, z ktorých „príkladmo“ uviedol konštatovanie súdu, že navrhovateľom namietané lehoty na
vydanie rozhodnutia boli dodržané, hoci v odvolaní prezentované časové úseky tomu nenasvedčujú. Zavýznamné považoval nie len skúmanie okamihu, kedy exekučný súd o vydaní poverenia rozhodol, ale
i momentu, kedy poverenie súdnemu exekútorovi doručil.
Podľa navrhovateľa okresný súd v spojitosti s uplatnenou majetkovou škodou ignoroval všetky

tvrdenia o jej vznik z titulu udržiavania a správy informačného systému, výdajov na administratívne
spracovanie textov urgencií, publikačných výdajov spojených s vyhotovením urgencií a poštovných a
telekomunikačnýchvýdajov.Vtejtočastipovažujerozhodnutiesúduzanepreskúmateľnéprenedostatok
dôvodov. Nie je totiž podľa odvolateľa z odôvodnenia rozsudku zrejmé, akou úvahou súd dospel
k jednoznačnému presvedčeniu o tom, že majetková škoda nevznikla. Nakoľko je skutkový základ

danej veci jedinečný, považuje navrhovateľ za neakceptovateľný stav, keď súd svoje rozhodnutie
odôvodní úplne rovnakými vetami ako v iných svojich rozhodnutiach, v rámci ktorých vystupuje identický
navrhovateľ a odporca.
Odvolateľ tiež nesúhlasí s tvrdením, že náklady na správu pohľadávky počas nečinnosti zapríčinil dlžník
- povinný. Dlžník totiž nemôže byť zaťažený plnením náhrady nákladov tam, kde tieto vznikli z iného
právneho titulu, než je výkon exekúcie pre nezaplatenie pohľadávky veriteľovi. Pravým právnym titulom

v danej veci je nesprávny úradný postup exekučného súdu a za ten dlžník nemôže niesť zodpovednosť.
Zopakoval, že nie je možné korešpondenčne predložiť účtovné doklady z dôvodov nutnosti ochrany
osobných údajov, obchodného tajomstva a dôverných informácií. V konaní pred súdom však navrhovateľ
hodlal prostredníctvom znaleckého posudku, ktorého vyhotovenie zabezpečil, predložiť dôkaz o výške
majetkovej škody, súd však dokazovanie neprípustne skrátil len na dôkazy vykonávané ex offo. navyše

množstvo dôkazov vzniklo po podaní žaloby, pretože aj po podaní žaloby škoda ďalej narastá.
V spojitosti s uplatnenou nemajetkovou ujmou podľa odvolateľa súd vôbec nevysvetlil, prečo
nekonštatoval, že došlo k porušeniu práva navrhovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov.
Rozhodnutie prvostupňového súdu preto považuje navrhovateľ za vnútorne rozporné, nakoľko súd
na jednej strane zistil, že o návrhu nebolo rozhodnuté v zákonom stanovenej lehote, pričom pre túto

nečinnosť a nesprávny úradný postup nenašiel žiadny objektívny udržateľný, ospravedlňujúci dôvod,
na druhej strane však porušenie práva nekonštatoval a svoje rozhodnutie nevysvetlil. Namiesto toho
súd analyzuje okolnosti, ktoré s vecou vôbec nesúvisia a tieto okolnosti vydal za odôvodnenie svojho
rozhodnutia

Odporca ostal v odvolacom konaní nečinný.

Krajský súd ako súd odvolací (§ 10 ods.1 O.s.p.), po zistení, že odvolanie podal k tomu oprávnený
účastník konania (§ 201 prvá veta O.s.p.) v zákonom stanovenej lehote (§ 204 ods. 1 O.s.p.), preskúmal
vec v rozsahu vymedzenom v ustanovení § 212 ods. 1,2 písm. b/ O.s.p. a bez nariadenia odvolacieho

pojednávania postupom podľa § 156 ods. 3 O.s.p. v spojení s § 214 ods. 2 a § 211 ods. 2 O.s.p. rozsudok
ako vecne správny podľa § 219 O.s.p. potvrdil.

Vo všeobecnosti je akceptovateľná úvaha odvolateľa, že súčasťou kontradiktórneho konania je právo
byť oboznámený s predloženými dôkazmi, vyjadriť sa k nim a podávať dôkazné návrhy. Zásada

kontradiktórnosti však predovšetkým pojmovo predvída procesnú aktivitu účastníkov konania. Ťažiskom
realizácie procesných práv účastníkov súdneho konania je pojednávanie, na ktoré bol navrhovateľ
riadne a včas predvolaný a svojim postupom - bezdôvodnou neúčasťou na súdnom pojednávaní - sa
o ich bezprostredné naplnenie sám obral. V prípade účasti na pojednávaní by sa navrhovateľ zúčastnil
vykonávania dokazovania, mohol by navrhovať jeho doplnenie, resp. k vykonanému dokazovaniu sa

vyjadriť a bol by poučený (aj) o predbežnom právnom posúdení - § 118 ods. 2 O.s.p.). V tejto súvislosti
sú potom ďalšie tvrdenia i námietky navrhovateľa dotýkajúce sa odňatia práva konať pred súdom a
porušenia zásady kontradiktórnosti bezvýznamné.
Z obsahu spisu vyplýva, že spolu s predvolaním na určený termín pojednávania (26.2.2014) bolo
právnemu zástupcovi navrhovateľa doručené (12.2.2014) aj vyjadrenie odporcu k veci, čím je vyvrátená

zásadná odvolacia námietka navrhovateľa, že sa nemal možnosť vyjadriť tvrdeniam protistrany. Žiadna
iná argumentácia (než vyplývajúca z uvedeného písomného vyjadrenia) totiž zo strany odporcu v konaní
predložená nebola.
Navrhovateľ svoju neúčasť na pojednávaní žiadnym spôsobom neospravedlnil, nežiadal o odročenie
pojednávania, okresný súd preto v súlade s § 101 ods. 2 O.s.p. pojednával a rozhodol v neprítomnosti

účastníkov konania (odporca svoju neúčasť ospravedlnil, nežiadal o odročenie pojednávania).

Bezpredmetnou je námietka odvolateľa o neprípustnom konaní vylúčeného sudcu. Zodpovedá
totiž doterajšiemu priebehu konania a stavu veci, že zákonná sudkyňa (správne) postupovala vintenciách záväzného rozhodnutia nadriadeného súdu o jej nevylúčení. Odvolateľ ani v posudzovanom
odvolaní neuviedol žiadne iné/ďalšie okolnosti, ktoré by mali zakladať jej vylúčenie, než tie, ktoré už boli
predmetom posúdenia nadriadeného súdu. Zároveň dotknutý záver o nevylúčení rešpektuje aktuálnu

rozhodovaciu prax Najvyššieho súdu SR (napr. uznesenia sp. zn. 3 Nc 14/2010 z 31.5.2010; 6 Cdo
201/2013 z 19.6.2013) v otázkach posudzovania inštitútu sudcovskej nestrannosti.
Zmätočnú povahu vykazuje tvrdenie navrhovateľa o predčasnosti meritórneho rozhodnutia z dôvodu,
že konajúci súd nevyčkal právoplatnosť rozhodnutia o zamietnutí návrhu na prerušenie konania. V
súdenej veci totiž nebol podaný návrh na prerušenie konania, nadväzne okresný súd o takomto návrhu

ani nemohol rozhodovať, preto neexistuje žiadne neprávoplatné rozhodnutie o zamietnutí návrhu na
prerušenie konania, na právoplatnosť ktorého by bolo možné vyčkať.

S ohľadom na uplatnené odvolacie námietky je potrebné zo strany odvolacieho súdu poukázať
na zodpovednosť navrhovateľa za obsahové vymedzenie jeho odvolania, osobitne v spojitosti s
viazanosťou odvolacieho súdu konkrétnymi odvolacími dôvodmi (§ 212 ods. 1 O.s.p.). Je pritom zjavné,

že (nepochybne aj z dôvodu predkladania enormného množstva typových podaní navrhovateľom
na rôzne súdy) hmotnoprávne odvolacie dôvody nekorešpondujú s právnymi dôvodmi a skutkovými
zisteniami, na ktorých je založené napadnuté rozhodnutie. Ide o púhu sumarizáciu rozličných odvolacích
dôvodov reagujúcich na rôzne dôvody zamietnutia, vyslovené súdmi v obdobných sporoch vedených
navrhovateľom.

Vo svetle týchto skutočností je nenáležitým tvrdenie navrhovateľa o neakceptovateľnosti takého
postupusúdu,ktorývytváraodôvodnenierozsudkuformulárovýmspôsobom,nerešpektujúcimjedinečné
skutkové okolnosti. Práve navrhovateľom predložené odvolanie je totiž svojou zmätočnosťou (namieta
zároveň okolnosť, že súd nevykonal pojednávanie, ako aj okolnosť, že pojednávanie vykonané bolo) ako
aj odôvodneniu rozsudku nekorešpondujúcim obsahom (napr. zásadný nesúhlas odvolateľa s tvrdením

súdu, že náklady na správu pohľadávku zapríčinil dlžník, resp. so záverom okresného súdu o dodržaní
namietaných lehôt - takéto tvrdenia však súd nevyslovil) ilustráciou nesprávneho šablónovitého/
typového podávania odvolaní.

V protiklade s odvolaním navrhovateľa, odôvodnenie rozhodnutia prvostupňového súdu ako celok

spĺňa parametre zákonného odôvodnenia, súd uviedol rozhodujúci skutkový stav, primeraným
spôsobom opísal priebeh konania, stanoviská účastníkov, procesný stav v prejednávanej veci, výsledky
vykonaného dokazovania, citoval právne predpisy, ktoré na danú vec aplikoval, svoje právne
závery primerane vysvetlil, pričom dostatočne objasnil, z akých úvah vychádzal. Rozhodnutie nemožno
považovať za svojvoľné, naopak, rozsudok náležite zodpovedal relevantné právne otázky súvisiace

s uplatneným nárokom, pri výklade a aplikácii zákonných predpisov sa súd neodchýlil od znenia
príslušných ustanovení, nepoprel ich účel a podstatu, rozhodnutie je preto ústavne konformné a
nevykazuje znaky (tvrdenej) vnútornej rozpornosti.
Nadväzne platí, že odvolací súd nemôže v sporovom/kontradiktórnom konaní nahrádzať nevyhnutnú
procesnú aktivitu účastníka/odvolateľa a formulovať namiesto neho odvolacie dôvody, resp.

preskúmavať rozhodnutie na základe iných, než účastníkom konania v odvolaní vznesených námietok.
Takisto je však neprípustné/nemožné konfrontovať okresný súd so skutkovými závermi, ktoré nevyslovil.
Z tohto pohľadu je v úplnom rozpore so skutočným obsahom odôvodnenia napadnutého rozhodnutia
odvolacia námietka, v zmysle ktorej súd síce zistil, že o návrhu nebo rozhodnuté v zákonom stanovenej
lehote a napriek tomu, že pre túto nečinnosť nenašiel žiaden objektívne udržateľný ospravedlňujúci

dôvod. Naopak, okresný súd jednoznačne pomenoval/označil dôvody zamietnutia návrhu navrhovateľa
a nadväzne je výlučne na ťarchu odvolateľa, že vo vzťahu k vecnej argumentácii, na ktorej okresný
súd založil svoje meritórne zamietajúce rozhodnutie, nepredložil relevantnú, resp. akúkoľvek konkrétnu
protiargumentáciu.
Nenáležitou je tiež požiadavka odvolateľa, že v prípade, ak sa odporca k návrhu nevyjadril, mal súd

rozhodnúťrozsudkomprezmeškanie.Jevýlučnevecouprocesnejautonómieodporcu,čisakpodanému
návrhu vyjadrí a nadväzne je vecou posúdenia listinných dôkazov konajúcim súdom, či predstavujú
podklad pre pozitívne rozhodnutie o uplatnenom nároku. Samotné nevyjadrenie sa odporcu (odhliadnuc
od okolnosti, že v súdenej veci sa odporca vyjadril) nepochybne bez ďalšieho neznamená povinnosť
súdu rozhodnúť pre zmeškanie.

Neopodstatnenými sú tvrdenia odvolateľa, že z odôvodnenia nie je poznateľné, či išlo o listiny
(ktorými bolo vykonané dokazovanie) založené v exekučnom spise. Zo zápisnice o pojednávaní je
nepochybné, že dokazovanie bolo vykonané výlučne oboznámením podstatného obsahu exekučnéhospisu 20Er/48/2009, ktorý dôkaz výslovne (č.l. 2 spisu) požadoval navrhovateľ. Inú skutočnosť nie je
možné vyvodiť ani z obsahu odôvodnenia napadnutého rozhodnutia (č.l. 70 spisu).

Nemožno z pohľadu odvolacieho súdu tiež nepoznamenať, že formulovanie odvolacích dôvodov
„príkladmo“ je z pohľadu rozhodovacej praxe odvolacieho súdu ojedinelým zjavom, predovšetkým s
ohľadom na zastúpenie navrhovateľa advokátom, t.j. osobou znalou práva

Za danej situácie, kedy nebol navrhovateľom preukázaný ani prvý z kumulatívnych predpokladov

zodpovednosti štátu za nesprávny úradný postup, sú z hľadiska procesnej ekonómie ďalšie námietky
odvolateľa smerujúce proti záverom okresného súdu o ne/unesení dôkazného bremena vo vzťahu k
vzniku škody (resp. nemajetkovej ujmy) bezpredmetné.

Na základe konštatovaného odvolací súd dospel k záveru, že okresný súd vykonal dokazovanie
náležitým spôsobom a v potrebnom rozsahu, spôsobom plne zodpovedajúcim kontradiktórnosti

sporového konania umožnil účastníkom konania realizáciu ich procesných práv a nadväzne zákonným
spôsobom vyhodnotil tak procesnú aktivitu účastníkov konania, ako aj meritum veci.

Nakoľko odvolacie dôvody navrhovateľa boli neopodstatnené (v zmysle § 212 ods. 1 O.s.p. je krajský
súd viazaný konkrétnymi dôvodmi odvolania) a neboli zistené ani nedostatky v postupe okresného súdu,

na ktoré odvolací súd prihliada z úradnej povinnosti (§ 212 ods. 3 O.s.p.), potvrdil napadnutý rozsudok
ako vecne správny.

Odvolací súd ako vecne správny potvrdil aj odvolaním výslovne nenapadnutý, ale od rozhodnutia vo veci
samej závislý, výrok o trovách prvostupňového konania. Okresný súd náležite aplikoval zásadu úspechu

v spore i návrhový charakter rozhodovania o náhrade trov.

O trovách odvolacieho konania rozhodol tak, že účastníkom ich náhradu nepriznal. Odvolateľ -
navrhovateľ nebol v tomto štádiu konania úspešný, a preto podľa § 142 ods. 1 v spojení s § 224
ods. 1 O.s.p. nemá právo na náhradu trov odvolacieho konania. Naproti tomu odporca si náhradu trov

aktuálnehoodvolaciehokonanianeuplatnil(§151ods.1O.s.p.)afaktickymuanižiadnetrovyvsúvislosti
s odvolacím konaním nevznikli.

Toto rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním v senáte v pomere hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie prípustné n i e j e .