Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 20. august 2014

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 5Co/220/2013

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4312216827
Dátum vydania rozhodnutia: 20. 08. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Vladimír Pribula

ECLI: ECLI:SK:KSNR:2014:4312216827.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre ,v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Vladimíra Pribulu a sudcov JUDr.

Renáty Pátrovičovej a JUDr. Borisa Minksa, v právnej veci žalobcu: POHOTOVOSŤ s.r.o., so sídlom
v Bratislave, Pribinova 25, IČO: 35 807 598, zastúpený Advokátskou kanceláriou Fridrich Paľko, s.r.o.,
so sídlom v Bratislave, Grösslingova 4, za ktorú koná advokát a konateľ Doc. JUDr. Branislav Fridrich.
PhD.,protižalovanému:Slovenskárepublika,vmenektorejkoná:MinisterstvospravodlivostiSlovenskej
republiky, so sídlom Bratislava, Župné námestie 13, o zaplatenie majetkovej škody a nemajetkovej ujmy,
o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Nitra zo dňa 16. apríla 2013, č. k. 25C/342/2012-73,
takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .
Žalovanému nepriznáva náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

Okresný súd Nitra (súd prvého stupňa v zmysle § 9 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku, ďalej len
„OSP“) rozsudkom zo dňa 16. apríla 2013, č. k. 25C/342/2012-73 (ďalej len „napadnutý rozsudok“)
zamietol návrh (správne žalobu, lat. actio) a odporcovi (správne žalovanému) nepriznal náhradu trov
konania. V odôvodnení rozsudku uviedol, že navrhovateľ (správne žalobca) sa písomne podanou
žalobou, doručenou na súd dňa 28. 09. 2012, domáhal od žalovaného zaplatenia náhrady škody v
celkovej výške 785 eur, pozostávajúcej z náhrady majetkovej škody v sume 125 eur a z náhrady

nemajetkovej ujmy v sume 660 eur, dôvodiac tým, že Okresný súd Levice po dobu viac ako 12 mesiacov
nerozhodol o vydaní poverenia vo veci vedenej u exekútora pod exekučným číslom EX1333/2009.
Žalobca v žalobe uvádzal, že ako oprávnený prostredníctvom súdneho exekútora podal návrh na
Okresný súd Levice na vykonanie exekúcie voči povinnému: J. M. a tento okresný súd vydal poverenie
po uplynutí zákonom stanovenej doby s omeškaním viac ako 12 mesiacov, keď pre daný prieťah
neexistoval dôvod. Majetková škoda predstavovala náklady žalobcu v období medzi doručením žiadosti
o udelenie poverenia a rozhodnutím o nej. Pracovné výkony zamestnancov pomocou informačného

systému predstavovali sumu 70 eur. Náklady na udržiavanie a správu informačného systému sumu
40 eur a administratívne náklady v sume 15 eur. Žalobca sa zároveň domáhal náhrady nemajetkovej
ujmy, keď márnym uplynutím času boli reálne ohrozené legitímne očakávania žalobcu na vymoženie
pohľadávky, keď mohlo dôjsť k zániku povinného, k strate kontaktu s povinným, k insolventnosti
povinného. Nemajetková ujma má predstavovať satisfakciu za konkrétne porušenie zákona. Pri výške
nemajetkovej ujmy žalobca vychádzal z toho, že Ústavný súd SR za prieťahy v konaní priznáva
priemerne 660 eur ročne a žalobca sa domáhal sumy 660 eur za 12 mesiacov.

Žalovaný v písomnom vyjadrení k žalobe žiadal žalobu zamietnuť z dôvodu, že žalobný návrh je
zmätočný, pretože žalobca žiadne dôkazy nepredložil, nie je jasný ani titul jeho nároku na náhradu škody
a žalobca nepodnikol žiadne kroky na odstránenie neželaného stavu prieťahov v konaní. Žalobný návrh
považoval za predčasný, keďže neuplynula 6 mesačná doba na predbežné prerokovanie nároku, v rámciktorej žalobca neposkytol žiadnu súčinnosť, na základe čoho žalovaný nepovažoval nárok za predbežne
prerokovaný. K samotnému postupu súdu žalovaný uvádzal, že z praktického hľadiska je lehota na
vydanie poverenia výraznou prekážkou, aby súdy mohli objektívne posúdiť zákonnosť exekúcie, ak je

exekučným titulom notárska zápisnica alebo rozhodcovský rozsudok. Od 01. 06. 2011 pätnásťdňová
lehota na vydanie poverenia pre uvedené exekučné tituly neplatí. Poukazoval na to, že v prípade
posudzovania prieťahov v konaní v zmysle § 9 zákona č. 514/2003 Z. z., je treba tieto posudzovať aj v
zmysle ust. § 9 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z. z. Žalobca vo vzťahu k predpokladom posúdenia existencie
zbytočných prieťahov v zmysle citovaného ustanovenia svoje tvrdenie nepreukázal. Žalovaný namietal

vyčíslenie materiálnej škody, majúc za to, že požadovať paušálnu sumu je nesprávne a účelové, keďže
je potrebné preukázať skutočnú škodu listinnými dôkazmi, čo žalobca nepreukázal. K nemajetkovej
ujme uviedol, že poskytovanie finančného zadosťučinenia nie je automatické a podlieha podrobnému
skúmaniu prípadu, pričom prieťahy v konaní môže posudzovať len Ústavný súd. Taktiež je potrebné brať
do úvahy, či ide o vznik nemajetkovej ujmy u fyzických, či právnických osôb, keď treba prihliadať aj na
dobré mravy u poškodenej osoby. V tomto prípade žalovaný poukazoval na nie vždy legitímne postupy

žalobcu vo vzťahu k spotrebiteľom. Vzhľadom na to, že išlo o spotrebiteľský vzťah, bolo na mieste
podrobné skúmanie pri vydávaní poverenia, vzhľadom na zvýšené riziko ohrozenia alebo porušenie
práva spotrebiteľa. Z tohto pohľadu je návrh žalobcu v rozpore s dobrými mravmi, pretože požaduje
od štátu náhradu škody, ktorá mala vzniknúť pri spornej a negatívne vnímanej podnikateľskej aktivite
žalobcu. Žalovaný namietal aj premlčanie návrhu, keď 15 dňová lehota na vydanie poverenia uplynula

pred dňom 23. 04. 2009, teda tri roky pred uplatnením si nároku v rámci predbežného prerokovania veci.
Vychádzajúc zo základnej charakteristiky príčinnej súvislosti ako priameho a bezprostredného vzťahu
príčiny a následku, podľa žalovaného nemožno tvrdiť, že žalobcovi vznikla škoda postupom okresného
súdu. Podľa jeho názoru žalobca nepreukázal, že by v namietanom konaní došlo k nesprávnemu
úradnému postupu a že by mu vznikla nemajetková ujma, či majetková škoda.

Žalobca v písomnom vyjadrení uviedol, že nie je dôvod pre postup podľa § 43 OSP. Titul nároku je určený
ustanovením § 9 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z. z. a ide o nesprávny úradný postup. Poukázal na to, že
vyvinul enormné úsilie, aby docielil vecný posun v exekučnom konaní a primäl súd k vydaniu rozhodnutia
podaniami zo dňa 18. 02. 2009, 20. 05. 2009, 23. 09. 2010, 27. 09. 2010. Súd musí v 15-dňovej lehote
preskúmať súlad vykonania exekúcie so zákonom. Rozhodnutie rozhodcovskej komisie je úplne iný

právny inštitút ako rozsudok rozhodcovského súdu. Rozsudok rozhodcovského súdu je exekučným
titulom podľa § 41 ods. 2 písm. i/ Exekučného poriadku. Žalobca nijako nemaril predbežné prerokovanie
nároku na náhradu škody, reagoval na podnety žalovaného, ktorý nemal v úmysle odškodniť žalobcu.
Vysoká zaťaženosť okresného súdu nemôže byť dôvodom pre nedodržanie zákonnej lehoty. Štát má
dostatočne zabezpečiť súdy personálne. Vydanie poverenia nie je po právnej a faktickej stránke zložitou

vecou. Výklad zákona o zodpovednosti za škodu podľa ktorého by nebol všeobecný súd oprávnený
preskúmavať existenciu zbytočných prieťahov v konaní, je ústavne nekonformný. Nečinnosť súdu
spôsobila zmenu v pracovných aktivitách žalobcu a to v smere zvýšenia objemu prác a postupov.
Žalobca túto majetkovú ujmu zdokladuje znaleckým posudkom, prípadne ju súd môže určiť podľa §
136 OSP. V rámci nemajetkovej ujmy treba zohľadniť aj povesť podniku, neistotu v plánovaní ako aj

úzkosť a nepríjemnosti členov riadiacich orgánov spoločnosti. K nemajetkovej ujme by nedošlo, ak by
súd vydal rozhodnutie včas. Príčina a následok tak sú zrejmé, ich spojenie je priame, bezprostredné
a neprerušené. V námietke premlčania žalobca uvádzal, že o nevydaní poverenia sa mal možnosť
dozvedieť len od exekútora, konkrétne špecifikovať dátum, kedy sa o nevydaní poverenia dozvedel,
uviesť nevedel.

Súd prvého stupňa z vykonaného dokazovania uvedeného v odôvodnení rozsudku zistil, že žalobný
návrh bol dostatočne špecifikovaný v zmysle § 43 OSP a zákona č. 233/1995 Z. z. platného v čase
podania návrhu. Žalobca v petite žaloby uviedol, čoho sa domáha, voči komu a z akého dôvodu.
Nepredloženie dôkazov nie je dôvod na zastavenie konania, ale na prípadné zamietnutie návrhu. Z
exekučného spisu považoval za preukázané, že návrh na začatie konania o vydanie poverenia bol

podaný na Okresný súd Levice dňa 03. 04. 2009 o 11.11 hod. a bol zapísaný pod sp. zn. 8Er/40/2009,
poverenie č. 5402 059630 v predmetnej exekučnej veci bolo okresným súdom vydané dňa 30. 04.
2009. Dňa 06. 07. 2009 podal žalobca ako oprávnený žiadosť o informáciu o stave konania, keďže
exekútor neobdŕžal poverenie, hoci poverenie bolo exekútorovi doručené dňa 06. 05. 2009. Podľa
zistení súdu poverenie bolo vydané 27 dní od doručenia návrhu, teda nešlo o viac ako 12 mesačné

omeškanie,akototvrdilžalobcavžalobe.Kvydaniupoverenianedošlovzákonnej15dňovejlehote.Súd
neskúmal, či prišlo k prieťahom v konaní, ale zisťoval, z akého dôvodu došlo k nedodržaniu zákonnej
lehoty a či je to dôvod na náhradu škody, resp. či vôbec nejaká škoda vznikla. V zmysle § 41 ods.
2 písm. d/ zákona č. 233/1995 Z. z. bolo v čase podania návrhu na vydanie poverenia možné vydaťpoverenie na základe vykonateľných rozhodnutí rozhodcovských komisií a zmierov nimi schválených,
ako exekučného titulu. Až neskôr bol zákon v uvedenej časti novelizovaný tak, že exekučným titulom boli
vykonateľné rozhodnutia rozhodcovských súdov. Podľa žalobcu je rozhodcovský rozsudok exekučný

titul podľa § 41 ods. 2 písm. i/ Exekučného poriadku pred novelou účinnou od 01. 06. 2011. Podľa názoru
súdu by bola takáto novela nadbytočná, ak by išlo o exekučný titul podľa písmena i/. Skutočnosť, že
rozhodcovský rozsudok sa za exekučný titul považoval podľa písmena d/ svedčí aj komentár k § 44
ods. 2 Exekučného poriadku, podľa ktorého k novele účinnej od 01. 06. 2010 o zániku 15 dňovej lehoty
na vydanie poverenia na základe rozhodcovského rozsudku došlo z dôvodu potreby preskúmavania

písomností pre prípad neprípustnosti exekúcie. Novela č. 14/2010 Z. z. sa vzťahuje aj na konania začaté
pred účinnosťou tohto zákona (ASPI komentár k § 44 Exekučného poriadku). K vydávaniu poverení,
na základe exekučného titulu rozhodcovského rozsudku dochádzalo a dochádza podľa § 41 ods. 2
písm. d/ Exekučného poriadku. Zhodný názor vyplýva i z rozhodnutia KS v Prešove sp. zn. 6 CoE
60/2011 z 19. 05. 2011. Pre výklad zákona je podstatný úmysel zákonodarcu. Prvostupňový súd ďalej
konštatoval,žepodľazdôvodneniažalobcubysúdmuselvydávaťpoverenienazákladerozhodcovského

rozsudku v lehote 15 dní s poukazom na § 41 ods. 2 písm. i/ Exekučného poriadku i v súčasnosti, čo
je nižšie uvádzanou judikatúrou vyvrátené. V predmetnej veci, z ktorej sa žalobca domáhal náhrady
škody, bol exekučným titulom rozhodcovský rozsudok. Exekučné konanie nie je právoplatne skončené.
Účastníkom exekučného konania nerozhodnutím v zákonnej lehote nevznikol stav právnej neistoty.
Žalobcom tvrdená majetková škoda nebola nijako preukázaná a bolo na ňom preukázať svoje, v žalobe

všeobecne popísané tvrdenia o škode, ktoré nijako nedokladoval. Určenie výšky škody v návrhu nie
je dôkaz o vzniknutej škode. Žalobca navrhoval predloženie znaleckého posudku, resp. vykonanie
znaleckého dokazovania, alebo postup podľa § 136 OSP, avšak aj k takémuto postupu je potrebné, aby
účastník predložil podklady - dôkazy, pretože bez nich nie je možné posudok vypracovať, či rozhodnúť
podľa § 136 OSP. Znalecký posudok je na preskúmanie správnosti preukázaných tvrdení účastníkov

konania. Z tohto dôvodu súd návrh na doplnenie dokazovania znaleckým posudkom ako nehospodárny
zamietol, a to i s poukazom na ďalšie dôvody pre zamietnutie žalobného návrhu. Nestotožnil sa ani
s názorom žalobcu, že možno priamo porovnávať nemajetkovú ujmu za nedodržanie zákonnej lehoty
na vydanie rozhodnutia s nárokom priznávaným Ústavným súdom SR za prieťahy v konaní. Súd
však nevidel dôvod, aby sa nejakou výškou škody vôbec zaoberal, keďže mal za to, že k vzniku

škody ani nedošlo. Konštatoval, že úlohou súdu je spravodlivé rozhodnutie v celom kontexte vzájomne
sa odvíjajúcich skutočností. Ukladať súdu zákonodarcom zákonnú lehotu je riešenie, ktoré nemôže
dostatočne zohľadňovať okolnosti toho ktorého prípadu. Lehoty nemôžu zohľadniť množstvo podaní, o
ktorých ten ktorý súd v danom čase rozhoduje. Nemožno zvyšovať počet pracovníkov na súdoch len
z dôvodu dočasného i keď podstatného zvýšenia množstva práce. Sám žalobca žiadal v exekučnom

konaní o predĺženie lehoty na vyjadrenie pre veľké množstvo vecí a prípisov zo súdov (exekučný spis
OS Levice 8 Er 40/2009 založený v spise 25C/352/2012 OS Nitra). Objektívne tak nie je vždy možné
rozhodnúť v zákonnej lehote. Konštatoval, že exekučný súd vydal poverenie po 15 dňoch od návrhu,
keďže bolo vydané na 27. deň, teda súd lehotu prekročil o 13 dní, avšak ide o dobu, ktorá je v rámci
súdneho konania časovo absolútne zanedbateľná. Z pohľadu súdnictva sa o uvedenej dobe dá hovoriť

ako o veľmi výrazne krátkom časovom intervale. Žalobca ako oprávnený v exekučnej veci v danej
lehote vydanie poverenia nepresadzoval zákonnými možnosťami, len sa na konanie informoval. Žalobca
uvádzal minimálne štyri urgencie vo veci vydania poverenia, ktoré sa v exekučnom spise nenachádzajú
a všetky nekorešpondujú ani s časom omeškania s vydaním poverenia, jeho údaje sú nesprávne, priam
zavádzajúce, a vyplýva z nich, že žalobca ako oprávnený nemal o veci prehľad, na základe čoho

vyznievajú jeho vyjadrenia o údajnej majetkovej škode, či dôvodoch pre nemajetkovú škodu značne
nedôveryhodne. Táto skutočnosť nárok žalobcu vyvracia. Rozhodovaciu činnosť, ktorá je podstatou
súdnictva nemožno hodnotiť ako nesprávny úradný postup. Súd nie je presvedčený, že by bol počas
tejtodobyžalobcavneistoteahrozilabymuakákoľvekškoda.Nedodržaniezákonnejlehotyautomaticky
nezakladá nárok na náhradu škody. Je potrebné vyhodnotiť, či nedodržanie zákonnej lehoty súdom na

vydanie poverenia po dobu 13 dní, čo je zanedbateľné, má mať za následok priznanie škody. Majetková
ujma nebola preukázaná a nemajetková ujma nezávisí automaticky len od konštatovania nedodržania
zákonnej lehoty, ale aj od okolností, ktoré sú v tejto veci v odôvodnení konštatované, na základe ktorých
súd nevidel dôvod pre finančnú satisfakciu vo forme nemajetkovej ujmy. Podľa súdu sa žalobca snaží
predmetným podaním eliminovať po finančnej stránke svoje nesprávne obchodnoprávne rozhodnutia

vo svojej podnikateľskej aktivite, ktorá i podľa súdnej praxe nie v súlade s dobrými mravmi. O návrhu
na vydanie poverenia bolo rozhodnuté. Všeobecný súd v tomto konaní nie je oprávnený konštatovať,
či išlo o prieťah a žiadne konanie, v ktorom by bolo možné konštatovať prieťahy v konaní sa nekonalo.
Nebola preukázaná ani príčinná súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom a vznikom škody. Súdprvého stupňa ďalej konštatoval, že 1./ žalobcovi žiadna škoda nevznikla a 2./ ak by aj teoreticky žalobca
nejakú škodu reálne dokladoval, nepreukázal jej spojitosť s nedodržaním zákonnej lehoty na vydanie
poverenia, teda že by mu tvrdené náklady nevznikli aj tak, keďže exekúcia nie je doteraz skončená.

Prvostupňový súd poukázal aj na tú skutočnosť, že aj exekútor, u ktorého oprávnený navrhovateľ
podal návrh na začatie exekúcie, nedodržal lehotu podľa § 44 ods. 1 Exekučného poriadku na podanie
návrhu na súd do 15 dní, z čoho však žalobca v tejto žalobe žiadne podobné závery nevyvodzoval.
Z dokazovania nebolo možné zistiť, kedy sa žalobca ako oprávnený dozvedel o nevydaní poverenia
v 15 dňovej lehote. Od uplynutia 15 dňovej lehoty (dňa 18. 04. 2009) po podaní návrhu na vydanie

poverenia dňa 03. 04. 2009 do uplatnení si náhrady škody priamo u žalovaného dňa 23. 04. 2012
uplynula trojročná doba a žalovaný namietal premlčanie nároku. Exekútor nemá povinnosť informovať
oprávneného o doručení či nedoručení poverenia. Exekútor mal pritom poverenie doručené dňa 06. 05.
2009, čo je v rámci trojročnej lehoty spätne od uplatnenia si škody a v spise nie je údaj o informovanosti
oprávneného o nevydaní poverenia. Súd mal za to, že návrh nie je premlčaný. Žalobca vo svojich
žalobách (bolo podaných veľké množstvo žalôb, v ktorých si uplatňuje nárok podľa § 9 ods. 1 zákona č.

514/2003 Z. z. voči žalovanému) v podstate žiada, aby okresný súd opätovne preskúmaval rozhodnutia
okresných súdov v exekučnom konaní. Súd preto k veci dodal, že by predmetné poverenie nevydal,
keďže exekučný titul nie je vydaný v súlade so zákonom, lebo rozhodcovská doložka bola v rozpore s
dobrými mravmi, resp. išlo o neprijateľnú zmluvnú podmienku. Súdy SR v predmetných veciach majú
rovnaký právny názor, nielen ohľadne žalobcu, napríklad zhodne rozhodoval Krajský súd v Nitre napr.

vo veciach 26CoE/140/2012, 8CoE/121/2012, 7CoE/13/2013, Krajský súd v Banskej Bystrici vo veciach
16CoE 228/2012, 17CoE 47/2011, Krajský súd v Prešove vo veci 6CoE 167/2012, Najvyšší súd SR
vo veciach 1 Cdo 103/2012, 2 Cdo 216/2012, 3 Cdo 46/2012, 5Cdo 42/2012, 6Cdo 98/2012, ako
aj Ústavný súd ČR vo veci č. k. II.ÚS 2164/2010. Nemožno skúmať nedodržanie lehoty bez ohľadu
na okolnosti veci. Všetky konštatované okolnosti veci ako sú zanedbateľná dĺžka nedodržania lehoty,

nepravdivé údaje navrhovateľa o dĺžke nedodržania lehoty, reálne nepreukázanie škody, neexistencia
konštatovania prieťahov v konaní, či porušenia povinnosti, vykonávanie dokazovania ako podstata
súdnictva, chýbajúca príčinná súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom a vznikom škody,
exekučný titul v rozpore so zákonom viedli samostatne i vo vzájomnom kontexte súd k zamietnutiu
návrhu.

Na zistený skutkový stav prvostupňový súd z hľadiska právneho posúdenia aplikoval ustanovenia § 4
ods. 1 písm. a/ bod 1., § 9 ods. 1, 2, § 16 ods. 1, § 17 ods. 1 až 3, § 19 ods. 1, 3 zákona č. 514/2003
Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov, §
41 ods. 1, ods. 2 písm. c/, d/ a i/, § 44 ods. 1 a 2 zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a
exekučnej činnosti (ďalej len „Exekučný poriadok) v znení platnom v čase začatia exekúcie i v znení

aktuálnom v čase rozhodovania súdu.
O trovách konania súd rozhodol podľa § 142 ods. 1 OSP a žalovanému, ktorý mal vo veci úspech,
nepriznal náhradu trov konania, keďže žiadne trovy nešpecifikoval a ani mu žiadne trovy mu nevznikli.
Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca, domáhajúc sa ním zrušenia
napadnutéhorozsudkuavráteniavecisúduprvéhostupňanaďalšiekonanie.Dôvodiltým,žea/vkonaní

došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1 OSP - účastníkovi sa postupom súdu odňala možnosť konať
pred súdom (ust. § 205 ods. 2 písm. a/ OSP v spojení s ust. § 221 ods. 1 písm. f/ OSP), b/ v konaní
došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1 OSP - súd prvého stupňa nesprávne vec právne posúdil tým,
že nepoužil správne ustanovenie právneho predpisu a nedostatočne zistil skutkový stav (ust. § 205 ods.
2 písm. a/ OSP v spojení s ust. § 221 ods.1 písm. h/ OSP), c/ súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový

stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností (ust.
§ 205 ods. 2 písm. c/ OSP), d/ rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho
posúdenia veci (ust. § 205 ods. 2 písm. f/ OSP). Žalobca zásadne namietal, že súd rozhodol v merite
na základe (a s použitím) „inšpirácie“ novou právnou úpravou obsiahnutou v ust. § 9 ods. 2 zákona
č. 514/2003 Z. z. V právnom štáte a osobitne v spravodlivom súdnom konaní nie je možné, aby súd

interpretoval hmotné právo platné v čase vzniku právnej skutočnosti a založenia zodpovednostného
právneho vzťahu pomocou hmotného práva, ktoré sa stalo súčasťou právneho poriadku až po vzniku
právnej skutočnosti a po tom, čo už došlo k založeniu zodpovednostného právneho vzťahu. Ak súd
založil svoje rozhodnutie na takejto neprípustnej interpretácii, dopustil sa nesústredeného postupu,
ktorý má dôsledok v nesprávnosti súdneho rozhodnutia a takéto rozhodnutie musí byť zrušené. Súd

bol jednoznačne pri svojom rozhodovaní viazaný ust. § 9 ods. 1 vyššie citovaného zákona v znení
účinnom pred prijatím zák. č. 412/2012 Z. z. a nemohol interpretovať toto ustanovenie prostredníctvom
ust. § 9 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z. z. v znení zákona č. 412/2012 Z. z. Súd svojím rozhodnutím
de iure a de facto aplikoval princíp priamej retroaktivity, čo je neprípustné. Žalobca namietal, že súdvytvára konštrukciu, podľa ktorej je nárok žalobcu na náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy
anulovaný značnou nedôveryhodnosťou údajov. Súd nemôže založiť odôvodnenie o zániku nároku
na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom na nedôveryhodnosti údajov. Žalobca

nemal k dispozícii súdny spis exekučného súdu, a tak mohol niektoré skutočnosti len usudzovať, a to
podľa sekundárnych prejavov, ktoré mal v realite. Preto aj ako dôkaz označil exekučný spis a žiadal, aby
boli použité v ňom obsiahnuté listiny. To však žiadal už pri predbežnom prerokovaní nároku na náhradu
škody pred Ministerstvom spravodlivosti SR, ktoré jeho opakované žiadosti a návrhy ignorovalo, čím ho
utvrdilo v správnosti jeho postupu. Samotná nedôveryhodnosť údajov nemohla nič zmeniť na fakte, že

zo strany štátneho orgánu došlo k nesprávnemu úradnému postupu, a to preto, že rozhodnutie nebolo
vydané v zákonom ustanovenej lehote. Súd prvého stupňa vôbec nevysvetlil, prečo zastáva názor,
že účastníkom nevznikol stav právnej neistoty. Právna neistota existuje vždy do času, kým nedôjde
ku konečnému rozhodnutiu. V danom prípade zákonodarca vytvoril legitímnu sféru tolerancie trvania
právnej neistoty určením zákonnej lehoty. Exekučný súd však ignoroval túto legitímnu sféru, na čo zo
zákona nemal oprávnenie a posunul trvanie právnej neistoty do času, ktorý bol z hľadiska ochrany

základného práva na spravodlivý súdny proces neakceptovateľný. Exekučný súd rozhodoval o udelení
poverenia na vykonanie exekúcie, s čím nemal nič spoločné rozhodcovský súd. Právna istota ohľadom
riadneho výkonu exekúcie nemohla byť odstránená rozhodnutím rozhodcovského súdu, ale len súdu
exekučného.
K zamietnutiu návrhu na vykonanie znaleckého dokazovania žalobca uviedol, že súd prvého stupňa

mu znemožnil objektívnym spôsobom preukázať výšku materiálnej škody a mechanizmus jej vzniku,
pričom na zamietnutie znaleckého dokazovania neboli žiadne udržateľné dôvody, lebo je zrejmé,
že znalecké dokazovanie je na mieste nariadiť tam, kde je výšku škody potrebné určiť s použitím
odborných znalostí, ktoré právna veda neposkytuje. Žalobca pred súdom uviedol, že zadal vypracovanie
znaleckého posudku, a teda predložil znaleckému ústavu dôkazy o ekonomickej podstate veci. Keďže

výsledok znaleckého dokazovania mal tvoriť jeden zo základov pre rozhodnutie všeobecného súdu
vo veci samej, súd založil svoje rozhodnutie na nedostatočne zistenom skutkovom stave. Žalobca
vytýkal, že súdu neprislúcha polemizovať o vhodnosti limitácie dĺžky konaní zákonnými lehotami. Súd
mal aplikovať platné právo a akékoľvek úvahy de lege ferenda boli neprípustným súdnym aktivizmom,
na ktorom nebolo možné založiť meritórne rozhodnutie. Navyše, súd svojimi úvahami úplne negoval

doposiaľ vytvorenú a stabilizovanú judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva v Štrasburgu, ktorá
bola základom štandardu ochrany základných práv v Európe, teda aj práva na spravodlivý súdny proces
a osobitne práva na prerokovanie veci v primeranom čase. Štrasburský súd opakovane uviedol, že
zodpovednosť štátu za prieťahy v konaní vzniká aj vtedy, ak súdy konajú náležite, ale dĺžku konania
ovplyvňujú „mimosúdne“ faktory ako napr. nárast ekonomickej trestnej činnosti, rozsah nevybavenej

súdnej agendy atď.. Tento súd opakovane uviedol, že „Dohovor zaväzuje zmluvné štáty, aby organizovali
svoj právny poriadok takým spôsobom, aby vyhovel požiadavkám článku 6 ods. 1, zahrňujúc aj právo
na rozhodnutie veci v primeranej lehote.“ Žalobca vôbec nechápe, aký môže mať na výsledok konania
dopad skutočnosť, že súd vyjadril svoje presvedčenie o rozpore exekučného titulu so zákonom. Ide
o prejav nesústredenej činnosti súdu, kedy súd vyhodnocoval aj také skutočnosti, ktoré s predmetom

konania nesúviseli. Žalobca nesúhlasil s tým, ako súd vyhodnotil vznesenú námietku premlčania a tvrdí,
že k premlčaniu práva nedošlo, lebo ako zásadný moment pri posudzovaní námietky premlčania súd
zvažuje, kedy sa poškodený dozvedel o škode. Súd však vôbec nepriradil pojmu „škoda“ reálny význam
a nespojil ho s konkrétnou škodou, ktorú si žalobca v tomto konaní uplatňuje. Poukázal na ust. § 19
ods. 1 zák. č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene

niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, ktoré upravuje subjektívnu premlčaciu dobu tri roky,
začínajúcu plynúť dňom, v ktorý sa poškodená fyzická alebo právnická osoba dozvedela o škode. V
tejto súvislosti poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3Cdo/145/2004.
Poukázal na to, že ako žalobca si žalobou uplatnil právo na úhradu majetkovej škody a právo na
úhradu nemajetkovej ujmy, ale súd prvého stupňa jednotlivé práva pri posudzovaní premlčania vôbec

nerozlišoval, hoci to bolo potrebné. Zdôraznil, že o majetkovej škode spočívajúcej v náhrade účelne
vynaložených nákladov spojených s jeho činnosťou, uskutočňovanou vo veci správy a vymáhania
pohľadávky, sa dozvedel vtedy, keď nastali skutkové okolnosti, z ktorých možno vyvodiť vznik škody a jej
rozsah tak, aby bolo možné určiť výšku škody v peniazoch. O majetkovej škode sa teda dozvedel vtedy,
keď reálne vynaložil majetkové prostriedky v spojení s konkrétnou potrebou sanácie stavu omeškania

v rozhodovaní a tieto prostriedky bolo možné určiť konkrétnou sumou v peniazoch. Moment, kedy sa
poškodený dozvedel o škode, je nutné pre účely posúdenia premlčania spájať s momentom, kedy sa
poškodený dozvedel o vydaní rozhodnutia súdom, ktoré ukončilo nesprávny úradný postup a kedy už
viac nebolo mysliteľné, aby mu v súvislosti s nesprávnym úradným postupom vznikala majetková škoda.O nemajetkovej ujme spočívajúcej v porušení práva na rozhodnutie o podanom návrhu v zákonom
stanovenej dobe v spojení s porušením práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov sa
žalobca dozvedel až momentom, kedy definované práva prestali byť porušované. Len vtedy sa mu

mohol stať známy rozsah porušenia jeho práv, ktorý bolo možné odškodniť finančnou satisfakciou v
konkrétnej výške, čo znamená, že jeho práva prestali byť porušované až vtedy, keď sa dozvedel o
vydaní rozhodnutia, pretože tým došlo zároveň k ukončeniu nesprávneho úradného postupu. Žalobca
navyše poznamenal, že v tomto prípade mal byť aplikovaný všeobecný právny predpis, a to ust. §
102 zák. č. 40/1964 Zb. (Občiansky zákonník) v znení neskorších predpisov, a to z dôvodu, že i pri

nesprávnom úradnom postupe zákon o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci
zakladá podmienku uplatniť právo na náhradu škody voči zodpovednej osobe, a to formou písomnej
žiadosti o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody. Je nesporné, že ak došlo zo strany orgánu
štátu k nesprávnemu úradnému postupu, bude poškodená osoba povinná najskôr uplatniť svoj nárok na
náhradu škody písomnou žiadosťou voči zodpovednostnému orgánu (čo žalobca aj učinil), keď v súlade
s vyššie citovaným ustanovením obsiahnutým v Občianskom zákonníku bude potom premlčacia lehota

plynúť až počnúc dňom uplatnenia tohto práva voči zodpovednostnému orgánu.
Žalovaný sa k odvolaniu žalobcu nevyjadril.
Krajský súd v Nitre ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku - ďalej len „OSP“), po
zistení, že odvolanie bolo podané oprávnenou osobou - účastníkom konania včas (§ 201 a § 204 OSP)
proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné (§ 201 OSP), po skonštatovaní, že odvolanie

má zákonom predpísané náležitosti (§ 205 ods. 1 OSP) a že odvolateľ v odvolaní použil zákonom
prípustné odvolacie dôvody (§ 205 ods. 2 písm. a/, c/ a f/ OSP),preskúmal napadnuté rozhodnutie
v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 212 ods. 1OSP), postupom bez nariadenia
odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2), keď deň vyhlásenia rozsudku bol zverejnený na úradnej tabuli
súdu najmenej päť dní pred jeho vyhlásením (§ 156 ods. 3 v spojení s § 211 ods. 2 OSP) a v elektronickej

podobe na webovej stránke súdu v ten istý deň ako bol vyvesený na úradnej tabuli (§ 21 ods. 2 vyhl. č.
543/2005 Z. z.) a dospel k záveru, že odvolanie nie je dôvodné, keďže napadnutý rozsudok súdu prvého
stupňa je vo výroku vecne správny, preto ho podľa § 219 ods. 1 OSP potvrdil.
Podľa § 219 ods. 1 OSP odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.
Odvolací súd poukazuje na to, že odvolacie dôvody uvádzané v odvolaní nekorešpondujú s právnymi

dôvodmi a skutkovými zisteniami, na ktorých je založený napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa.
Žalobca podal množstvo návrhov s rovnakým predmetom konania, pričom vo všetkých konaniach
podáva odvolania s totožným obsahom bez ohľadu na konkrétne okolnosti danej veci.
Prieskumná činnosť odvolacieho súdu zahŕňa tak hmotnoprávnu, ako aj procesnoprávnu oblasť.
Odvolací súd musí preto preskúmať zákonnosť rozhodnutia so zreteľom k hmotnému právu, ale tiež

zákonnosť konania, z ktorého napadnuté rozhodnutie vzišlo. Pri rozhodovaní odvolacieho súdu o
odvolaní proti napadnutému rozsudku je však odvolací súd viazaný ako rozsahom odvolania, tak aj
dôvodmi podaného odvolania. Odvolateľ v podanom odvolaní fakticky svojim dispozičným úkonom
vymedzuje nielen rozsah, ale aj dôvody preskúmavacej činnosti odvolacieho súdu. Ustanovenie § 212
ods. 2 OSP vymedzuje výnimky, kedy odvolací súd nie je viazaný rozsahom podaného odvolania. Ide o

výnimky len vo vzťahu k rozsahu podaného odvolania, pričom dôvodmi podaného odvolania je odvolací
súd viazaný vždy.
Odvolací sa pri posudzovaní danej veci preto zaoberal len námietkami žalobcu uvedenými v odvolaní
a procesným postupom súdu prvého stupňa predchádzajúcemu vydaniu napadnutého rozsudku z
hľadiska toho, či nedošlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.

Súd prvého stupňa riadne zistil skutkový stav veci, keď vykonal dokazovanie v rozsahu potrebnom na
zistenie rozhodujúcich skutočností (§ 120 ods. 1 OSP) z hľadiska posúdenia opodstatnenosti žaloby,
výsledky vykonaného dokazovania správne zhodnotil (§ 132 OSP) a na ich základe dospel k správnym
skutkovýmaprávnymzáverom,ktorévnapadnutomrozhodnutíajnáležiteodôvodnil(§157ods.2OSP).
K odvolacím námietkam o nesprávnych skutkových záveroch prvostupňového súdu odvolací súd

uvádza, že vnútorné presvedčenie súdu (ako výsledok hodnotenia dôkazov), by sa malo vytvárať na
základe starostlivého uváženia a zhodnotenia jednotlivých dôkazov jednotlivo aj v ich komplexnosti tak,
aby vychádzalo z pravidiel formálnej logiky.
Všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na
tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ

rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto
odôvodnenierozhodnutiavšeobecnéhosúdu(prvostupňového,aleajodvolacieho),ktoréstručneajasne
objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plnerealizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (Uznesenie Ústavného súdu Slovenskej
republiky sp. zn. IV.ÚS 115/03 z 3. júla 2003).
Z obsahu spisu v preskúmavanej veci vyplýva, že žalobca sa v žalobe domáhal proti žalovanému

náhrady škody, a to z titulu majetkovej škody zaplatenia sumy 125 eur, predstavujúcej náhradu účelne
vynaložených nákladov spojených s jeho činnosťou uskutočňovanou vo veci správy a vymáhania
pohľadávky v období, ktoré zbytočne uplynulo medzi doručením žiadosti o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie a rozhodnutím o nej. Žalobca podľa vlastného tvrdenia vynaložil v tomto období
na správu pohľadávky prostredníctvom pracovných výkonov zamestnanca pomocou informačného

systému sumu 70 eur, na udržiavanie a správu informačného systému sumu 40 eur, na administratívne
spracovanie textov urgencií adresovaných exekučnému súdu, na publikačné výdaje spojené s
vyhotovovaním urgencií adresovaných exekučnému súdu, na poštové a telekomunikačné výdaje
spojené s urgovaním a kontrolou stavu konania na exekučnom súde sumu 15 eur. Zároveň si žalobca
uplatnil aj náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch v sume 660 eur, pretože samotné konštatovanie
porušenia práva na rozhodnutie o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie v zákonom

stanovenej dobe v spojení s porušením práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
zaručeného čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie veci v primeranom
čase zaručeného v čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nesprávnym úradným postupom.
Pri výpočte sumy 660 eur žalobca vychádzal analogicky z doktríny prijatej ústavným súdom,

podľa ktorej, pokiaľ ide o zbytočné prieťahy v súdnom konaní, je spravodlivé, ak sa na každý rok
poznačený prieťahmi vzťahuje satisfakcia vo výške 20.000,- Sk, t. j. cca 660 eur. Nárok na náhradu
nemajetkovej ujmy odôvodnil žalobca tým, že nesprávnym úradným postupom došlo k zmareniu jeho
legitímneho očakávania, že správnym a zákonným postupom súdu dôjde k vymoženiu jeho pohľadávky.
Tvrdil, že mohol vďaka skorému rozhodnutiu exekučného súdu v zákonnej lehote včas, efektívne

a účinne uskutočniť rad iných krokov smerujúcich k zvýšeniu úspechu mimosúdneho zabezpečenia
vymožiteľnosti jeho pohľadávky a jej príslušenstva, pretože by vedel, že žiadosť o udelenie poverenia
bola zamietnutá. Skutočnosť že exekučný súd nerozhodol o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie v lehote 15 dní podľa ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku považoval žalobca za
nesprávny úradný postup exekučného súdu.

Z výsledkov vykonaného dokazovania súdom prvého stupňa a z obsahu spisu vyplýva, že exekučným
titulom v tejto veci bol rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu zriadeného zriaďovateľom Slovenská
rozhodcovská a. s. so sídlom v Bratislave sp. zn. SR 09709/08 zo dňa 07. 10. 2008. Exekučné konanie
bolo vedené pod sp. zn. 8Er/40/2009 a v širšom zmysle sa začalo spísaním návrhu oprávneného u
súdneho exekútora JUDr. Rudolfa Krutého dňa 07. 03. 2009. Súdny exekútor podal na Okresnom súde

Levice žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie v predmetnej veci dňa 03. 04. 2009 a tento
exekučný súd vydal poverenie číslo : 5402 059630* na vykonanie exekúcie pre súdneho exekútora dňa
30. 04. 2009.
Podľa § 3 ods. 1 písm. d/ zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone
verejnej moci v znení účinnom do 31. 12. 2012, teda v čase, kedy malo dôjsť k spôsobeniu škody (ďalej

len citovaný zákon), štát zodpovedá za podmienok ustanovených týmto zákonom za škodu, ktorá bola
spôsobená orgánmi verejnej moci, okrem tretej časti tohto zákona, pri výkone verejnej moci nesprávnym
úradným postupom.
Podľa § 9 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z. z. v znení účinnom do 31. 12. 2012, štát zodpovedá za škodu
spôsobenú nesprávnym úradným postupom. Za nesprávny úradný postup sa považuje aj porušenie

povinnosti orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie zákonom ustanovenej lehote,
nečinnosť orgánu verejnej moci pri výkone verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný
nezákonný zásah do práv, právom chránených záujmov fyzických osôb a právnických osôb.
Podľa ods. 2, právo na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom má ten, komu bola
takým postupom spôsobená škoda.

Podľa § 15 ods. 1 citovaného zákona nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím,
nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody, rozhodnutím o treste,
o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe, ako aj nárok na náhradu škody spôsobenej
nesprávnym úradným postupom je potrebné vopred predbežne prerokovať na základe písomnej žiadosti
poškodeného o predbežné prerokovanie nároku (ďalej len „žiadosť“) s príslušným orgánom podľa § 4

a 11.
Podľa § 16 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z. z. v znení do 31. 12. 2012, ak príslušný orgán neuspokojí nárok
na náhradu škody alebo jeho časť do šiestich mesiacov odo dňa prijatia žiadosti, môže sa poškodený
domáhať uspokojenia nároku alebo jeho neuspokojenej časti na súde.Podľa ods. 2 tohto ustanovenia každý je povinný bez zbytočného odkladu na požiadanie príslušného
orgánu, ktorý koná v mene štátu, písomne oznámiť skutočnosti, ktoré majú význam pre predbežné
prerokovanie nároku.

Podľa § 19 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z. z. v znení do 31. 12. 2012, právo na náhradu škody sa premlčí za
tri roky odo dňa, keď sa poškodený dozvedel o škode. Ak je podmienkou uplatnenia práva na náhradu
škody zrušenie alebo zmena právoplatného rozhodnutia, plynie premlčacia lehota odo dňa doručenia
(oznámenia) rozhodnutia.
Podľa ods. 2 tohto ustanovenia najneskôr sa právo na náhradu škody premlčí za desať rokov odo dňa,

keďbolopoškodenémudoručené(oznámené)rozhodnutie,ktorýmmubolaspôsobenáškoda;toneplatí,
ak ide o škodu na zdraví alebo škodu spôsobenú rozhodnutím podľa § 7 a 8.
Podľa ods. 3 lehota neplynie počas predbežného prerokovania nároku podľa § 15 odo dňa podania
žiadosti do skončenia prerokovania, najdlhšie však počas šiestich mesiacov.
Podľa § 44 ods. 1 Exekučného poriadku (EP) v znení od 01. 09. 2005 do 31. 05. 2010, exekútor, ktorému
boldoručenýnávrhoprávnenéhonavykonanieexekúcie,predložítentonávrhspolusexekučnýmtitulom

najneskôr do 15 dní od doručenia alebo odstránenia vád návrhu súdu (§ 45) a požiada ho o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie.
Podľa ods. 2 citovaného ustanovenia súd preskúma žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul. Ak súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so

zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti písomne poverí exekútora, aby vykonal exekúciu. Ak súd
zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie uznesením zamietne. Proti tomuto uzneseniu je prípustné odvolanie.
Z hľadiska dikcie ust. § 9 ods. 1, 2 zák. č. 514/2003 Z. z. nemožno stotožňovať porušenie povinnosti
orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom stanovenej lehote a zbytočné

prieťahy v konaní, keďže ide o osobitné dôvody nesprávneho úradného postupu. Ak zákonodarca
explicitne ustanovil, že za nesprávny úradný postup sa považuje porušenie orgánu verejnej moci urobiť
úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom stanovenej lehote, akýkoľvek extenzívny výklad by bol v
rozpore s účelom zákona. Pokiaľ nebola dodržaná zákonná 15-dňová lehota na vydanie poverenia (ak
bola zákonom v danom období stanovená), takýto stav predstavuje nesprávny úradný postup súdu.

Právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím štátneho orgánu alebo jeho nesprávnym
úradným postupom nie je absolútne, ale v záujme právnej istoty podlieha zákonným obmedzeniam
upravujúcim predpoklady na jej uplatnenie. V súlade s ustálenou súdnou praxou možno nesprávny
úradný postup vymedziť tak, že ide o porušenie právnou normou ustanoveného predpísaného postupu
štátneho orgánu, resp. o porušenie účelu postupu štátneho orgánu, ktorý nenašiel svoj bezprostredný

výraz vo vydanom rozhodnutí. Pod slovo „postup“ možno podriadiť ako konanie (činnosť) štátneho
orgánu, tak aj jeho nekonanie (nečinnosť, omisívnosť, alebo opomenutie). Nesprávnym úradným
postupom sa rozumie porušenie pravidiel pre správanie sa štátneho orgánu pri jeho činnosti a spravidla
ide o postup, ktorý nesúvisí s rozhodovacou činnosťou. Podľa konkrétnych okolností môže ísť o
akúkoľvek činnosť spojenú s výkonom právomoci štátneho orgánu, ak pri nej alebo v jej dôsledku

dôjde k porušeniu pravidiel predpísaných právnymi normami pre správanie sa štátneho orgánu alebo k
porušeniu poriadku určeného povahou a funkciou postupu.
Nesprávnym úradným postupom je aj porušenie povinnosti urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v
zákonom určenej lehote. Správnosť úradného postupu je treba posudzovať aj z hľadiska účelu, k
dosiahnutiu ktorého postup štátneho orgánu smeruje.

Zodpovednosť podľa ustanovenia § 9 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z. z. v znení účinnom do 31. 12. 2012 je
jednou z foriem objektívnej zodpovednosti štátu (bez ohľadu na zavinenie).
Predpokladom vzniku zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom je
súčasné ( kumulatívne) splnenie troch základných predpokladov: 1./ nesprávny úradný postup, 2./
vznik škody ako majetkovej či nemajetkovej ujmy a 3./ príčinná súvislosť (kauzálny nexus) medzi

nesprávnym úradným postupom a vznikom škody. O vzťah príčinnej súvislosti by išlo vtedy, ak škoda
vznikla následkom nesprávneho úradného postupu, t. j. vtedy, ak nesprávny úradný postup a škoda by
boli vo vzájomnom pomere príčiny a následku a ak bolo preukázané, že ak by nedošlo k nesprávnemu
úradnému postupu, ku škode by nebolo bývalo došlo.
Podľa § 442 ods. 1 zákona č. 40/1964 Zb. v znení neskorších predpisov (Občiansky zákonník, skr. „OZ“)

uhrádza sa skutočná škoda a to, čo poškodenému ušlo (ušlý zisk).
Právna teória i prax považujú škodu za ujmu, ktorá nastala v majetkovej sfére poškodeného a
je objektívne vyjadriteľná všeobecným ekvivalentom, t. j. peniazmi. Ušlý zisk je v podstate ušlým
majetkovým prospechom spočívajúcim v nenastalom zväčšení (rozmnožení) majetku poškodeného,ktoré by bolo možné dôvodne očakávať s ohľadom na pravidelný beh vecí, pokiaľ by nebolo došlo k
škodnej udalosti (pozri stanovisko Najvyššieho súdu ČSSR Cpj 87/70).
Spôsob zisťovania ušlého zisku podnikateľa závisí v každom jednotlivom prípade na skutkových

tvrdeniach poškodeného, ktorými je uplatnený nárok na náhradu škody odôvodnený (NS ČR sp. zn. 25
Cdo 1920/99).
Okolnosť, že žalobca v exekučnom súdnom konaní pre nečinnosť súdu nedosiahol v zákonom
stanovenej lehote vydanie požadovaného súdneho rozhodnutia, prípadne poverenia na vykonanie
exekúcie ešte nezaručuje samo osebe dôvodnosť a priznanie nároku na náhradu škody.

Poverenie na vykonanie exekúcie je individuálny právno-aplikačný akt, ktorý má priame právne účinky
len voči osobe súdneho exekútora. Ide o procesný úkon exekučného súdu adresovaný súdnemu
exekútorovi, na základe ktorého súdny exekútor môže začať vykonávať exekúciu (§ 36 ods. 2 druhá
veta Exekučného poriadku) a ktorým súdny exekútor preukazuje svoje oprávnenie exekúciu vykonávať
(uznesenie Najvyššieho súdu SR z 1. februára 2012, sp. zn. 5 Cdo 205/2011).
Príčinná súvislosť medzi vznikom škody a nesprávnym úradným postupom je daná vtedy, ak je škoda

podľa všeobecnej povahy, obvyklého chodu vecí a skúsenosti adekvátnym dôsledkom protiprávneho
úkonu alebo škodnej udalosti. Súčasne sa musí preukázať, že škoda by nebola nastala bez tejto príčiny.
Pre zodpovednosť za škodu nie je nevyhnutné, aby vznik určitej škody bol pre konajúceho (škodcu)
konkrétne predvídateľný, ale je postačujúce, že pre optimálneho pozorovateľa nie je vznik škody vysoko
nepravdepodobný (ČR I.ÚS 3438/11).

Právne posúdenie príčinnej súvislosti môže iba spočívať v stanovení toho, medzi akými skutkovými
okolnosťami má byť jej existencia stanovená, prípadne určenie, či a aké okolnosti sú spôsobilé
tento vzťah vylúčiť. Vzťah príčinnej súvislosti musí preukázať poškodený, ktorému je treba poskytnúť
dostatočný dôkazný priestor, t.j. príležitosť preukázať existenciu takých skutkových tvrdení, ktoré sú z
hľadiska potencionálnej príčinnej súvislosti relevantné.

Súd prvého stupňa v napadnutom rozsudku podrobne odôvodnil nenaplnenie ďalších predpokladov
vzniku zodpovednosti štátu, keď konštatoval, že žalobca nepreukázal vznik škody a príčinnú súvislosť
medzi škodou a nesprávnym úradným postupom. Žalobca relevantným spôsobom nenapadol podrobné
skutkové a právne závery súdu prvého stupňa o nenaplnení ďalších predpokladov vzniku zodpovednosti
štátu za škodu, a preto ani nemohli byť predmetom prieskumu odvolacieho súdu. Žalobca si svoju

dôkaznú povinnosť nesplnil a nepreukázal splnenie zákonných predpokladov na vznik zodpovednosti
štátu za nesprávny úradný postup exekučného levického súdu, žalované sumy bližšie nešpecifikoval
a ani ich ničím nepreukázal, pričom jeho tvrdenia o vzniku škody predstavujúcej náhradu účelne
vynaložených nákladov spojených s činnosťou uskutočňovanou vo veci správy a vymáhania pohľadávky
v období medzi doručením žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie a rozhodnutím

exekučného súdu o tejto žiadosti, sa javia ako účelové. Žalobca ako právnická osoba, ktorej náplňou
činnosti je práve vymáhanie pohľadávok, nesporne na zabezpečenie svojej činnosti musí viesť databázu
vymáhaných pohľadávok prostredníctvom informačného systému až do ich vymoženia, prípadne
zániku iným spôsobom. Pracovné výkony zamestnancov v súvislosti so správou týchto pohľadávok,
administratívnymi prácami, udržiavaním informačného systému a pod. tak nepredstavujú zmenšenie

majetku žalobcu v čase nerozhodnutia súdu o žiadosti exekútora. Preto absentuje príčinná súvislosť
medzi konaním exekučného súdu a žalobcom tvrdenou škodou. Žalobca taktiež nešpecifikoval a ničím
nepreukázal ani uplatnenú nemajetkovú ujmu.
Napadnutýrozsudoksúduprvéhostupňajevovýrokuvecnesprávny.Odvolacísúdsavšaknestotožňuje
so záverom súdu prvého stupňa, že v čase rozhodovania o žiadosti súdneho exekútora na vydanie

poverenie neexistovala lehota 15 dní na vydanie poverenia v prípade exekučných titulov, ktorými boli
rozsudky rozhodcovských súdov.
V zmysle § 35 zák. č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní doručený rozhodcovský rozsudok, ktorý
už nemožno preskúmať podľa § 37, má pre účastníkov rozhodcovského konania rovnaké účinky ako
právoplatný rozsudok súdu.

Podľa § 44 ods. 2 zákona o rozhodcovskom konaní tuzemský rozhodcovský rozsudok, ktorý sa stal
právoplatným, je po uplynutí lehoty na plnenie v Slovenskej republike vykonateľný podľa osobitných
predpisov.
Týmto osobitným predpisom je zákon Národnej rady Slovenskej republiky č. 233/1995 Z. z. o súdnych
exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení

neskorších predpisov a v ňom uvedený § 41 ods. 2.
Podľa § 41 ods. 1 Exekučného poriadku v znení účinnom od 01. 09. 2005 do 31. 05. 2009, exekučným
titulom je vykonateľné rozhodnutie súdu, ak priznáva právo, zaväzuje k povinnosti alebo postihuje
majetok.Podľa tohto zákona možno vykonať exekúciu aj na podklade a) rozhodnutí orgánov Európskej únie,
b) rozhodnutí osvedčených ako európsky exekučný titul, c) notárskych zápisníc, ktoré obsahujú
právny záväzok a v ktorých je vyznačená oprávnená osoba a povinná osoba, právny dôvod,

predmet a čas plnenia, ak povinná osoba v notárskej zápisnici s vykonateľnosťou súhlasila, d)
vykonateľných rozhodnutí rozhodcovských komisií a zmierov nimi schválených, e) osvedčení o
dedičstve, vykonateľných rozhodnutí bývalých štátnych notárstiev a dohôd nimi schválených, f)
vykonateľných rozhodnutí orgánov verejnej správy a územnej samosprávy vrátane blokov na pokutu
nezaplatenú na mieste, g) platobných výmerov, výkazov nedoplatkov vo veciach daní a poplatkov,

ako aj zmierov schválených týmito orgánmi, h) vykonateľných rozhodnutí a výkazov nedoplatkov vo
veciach sociálneho zabezpečenia, sociálneho poistenia a starobného dôchodkového sporenia, i) iných
vykonateľných rozhodnutí a schválených zmierov, ktorých výkon pripúšťa zákon (§ 41 ods. 2).
Podľa § 41 ods. 1 Exekučného poriadku v znení účinnom od 01. 06. 2011, exekučným titulom je
vykonateľné rozhodnutie súdu, ak priznáva právo, zaväzuje k povinnosti alebo postihuje majetok.
Podľa tohto zákona možno vykonať exekúciu aj na podklade a) rozhodnutí orgánov Európskej únie, b)

rozhodnutí osvedčených ako európsky exekučný titul, c) notárskych zápisníc, ktoré obsahujú právny
záväzok a v ktorých je vyznačená oprávnená osoba a povinná osoba, právny dôvod, predmet a
čas plnenia, ak povinná osoba v notárskej zápisnici s vykonateľnosťou súhlasila, d) vykonateľných
rozhodnutí rozhodcovských súdov a rozhodcovských komisií a zmierov nimi schválených, e) osvedčení
o dedičstve, vykonateľných rozhodnutí bývalých štátnych notárstiev a dohôd nimi schválených, f)

vykonateľných rozhodnutí orgánov verejnej správy a územnej samosprávy vrátane blokov na pokutu
nezaplatenú na mieste, g) platobných výmerov, výkazov nedoplatkov vo veciach daní a poplatkov, ako
aj zmierov schválených týmito orgánmi, h) vykonateľných rozhodnutí a výkazov nedoplatkov vo veciach
sociálneho zabezpečenia, sociálneho poistenia, starobného dôchodkového sporenia a vo veciach
verejného zdravotného poistenia, i) iných vykonateľných rozhodnutí a schválených zmierov, ktorých

výkon pripúšťa zákon, j) dokladov vydaných podľa právneho predpisu platného v inom členskom štáte
Európskej únie, ak ide o vymáhanie pohľadávky podľa osobitného predpisu (§ 41 ods. 2).
Vzhľadom k tomu je nepochybné, že rozhodcovský rozsudok je exekučným titulom rovnako ako
rozsudok súdu všeobecného. Ustanovenie § 41 ods. 2 Exekučného poriadku stanovuje popri
vykonateľných rozhodnutiach súdu i ďalšie exekučné tituly. Do 31. 05. 2011 uvedené ustanovenie

neobsahovalo výslovne uvedenie rozhodcovského rozsudku, v písm. d/ boli uvedené vykonateľné
rozhodnutia rozhodcovských komisií a zmierov nimi schválených. Na základe toho ustanovenia sú pod
písm. i/ za exekučné tituly považované aj iné rozhodnutia
a zmiery za podmienky, že ich súdnu exekúciu pripúšťajú osobitné právne predpisy.
Až novelou Exekučného poriadku uskutočnenou zákonom č. 102/2011 Z. z. účinnou od 01. 06. 2011

boli do ustanovenia § 41 ods. 2 písm. d/ priamo uvedené rozhodcovské rozsudky. Vzhľadom k tomu
rozhodcovské rozsudky bolo možné vykonať ako exekučné tituly do 31. 05. 2011 v zmysle § 41 ods.
2 písm. i/ EP.
Exekučný poriadok v § 44 ods. 2 v znení do 31. 05. 2010 stanovil 15 dňovú lehotu na vydanie poverenia
na vykonanie exekúcie bez výnimky, pričom táto lehota plynula od doručenia žiadosti o vydanie

poverenia. Novelou Exekučného poriadku uskutočnenou zákonom č. 144/2010 Z. z. s účinnosťou od
01. 06. 2010 bola do uvedeného ustanovenia zakotvená výnimka, podľa ktorej na vydanie poverenia
na vykonanie exekúcie na základe exekučných titulov uvedených v § 41 ods. 2 písm. c/ a d/ EP nie je
žiadna lehota. Keďže rozhodcovský rozsudok bol zakotvený do ust. § 41 ods. 2 písm. d/ až od 01. 06.
2011, z tohto vyplýva, že aj pre rozhodcovský rozsudok ako exekučný titul do 31. 05. 2011 existovala

15 dňová lehota na vydanie poverenia na vykonanie exekúcie na podklade rozhodcovského rozsudku a
od 01. 06. 2011 už preň táto lehota nie je. Rozhodcovské rozsudky, ktoré boli vydané pred 31. 05. 2011
boli do 31. 05. 2011 exekučnými titulmi podľa ust. § 41 ods. 2 písm. i/ Exekučného poriadku ako iné
vykonateľné rozhodnutia, ktorých výkon pripúšťa zákon č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní a od
01. 06. 2011 už ide o exekučný titul podľa § 41 ods. 2 písm. d/ Exekučného poriadku, z čoho vyplýva, že

od 01. 06. 2011 je za exekučný titul podľa ust. § 41 ods. 2 písm. d/ Exekučného poriadku považovaný
aj rozhodcovský rozsudok vydaný rozhodcovským súdom pred 01. 06. 2011.
Vychádzajúc z uvedenej právnej argumentácie odvolací súd zastáva právny názor, že podľa právnej
úpravy účinnej v čase začatia exekúcie bol rozhodcovský rozsudok exekučným titulom podľa § 41 ods.
2 písm. i/ Exekučného poriadku. Vzhľadom k uvedenému je zrejmé, že 15-dňová lehota na vydanie

poverenia sa vzťahovala na predmetnú exekučnú vec a exekučný súd mal postupovať tak, aby zákonnú
lehotu dodržal.
K odvolaciemu argumentu žalobcu o vyvrátení nároku navrhovateľa konštrukciou súdu o
nedôveryhodnosti údajov žalobcu uvedených v žalobe, odvolací súd uvádza, že súd prvého stupňazamietnutie nároku neodôvodnil nedôveryhodnosťou údajov žalobcu, ale na rozhodnutie mal k dispozícii
exekučný spis Okresného súdu Levice sp. zn. 8Er/40/2009, s obsahom ktorého sa oboznámil a
vychádzal z neho.

K odvolaciemu argumentu žalobcu ohľadne trvania stavu právnej neistoty a ohľadne dĺžky a
obmedzenosti súdu lehotou odvolací súd dodáva, že aj samotný oprávnený ovplyvnil dĺžku exekučného
konania, keď spolu s návrhom na vykonanie exekúcie nepredložil všetky potrebné doklady a hlavne
podával návrhy na vykonanie exekúcie hromadne, teda v rovnakom čase zaťažil exekučný súd veľkým
počtom podaní a tak v dôsledku jeho subjektívneho konania došlo k rozhodovaniu exekučného súdu aj s

určitým časovým odstupom, ktoré bolo ovplyvnené i tým, že exekučný súd náležitým spôsobom skúmal
exekučné tituly (vrátane zmlúv uzavretých medzi účastníkmi, návrhov na vykonanie exekúcie i žiadosti
súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, atď.). Súd prvého stupňa v danej veci
správne aplikoval platné právo a rozhodol v súlade s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva, v
súlade s právom na spravodlivý súdny proces a v súlade s právom na prerokovanie veci v primeranom
čase. V konaní nebolo zistené, že by v exekučnej veci, od ktorej si žalobca uplatňuje svoj nárok,

nebolo rozhodnuté v primeranom čase. Vzhľadom k uvedeným skutočnostiam odvolací súd sa stotožnil
so záverom súdu prvého stupňa, že žalobca nepreukázal vznik majetkovej škody ani nemajetkovej
ujmy, ktoré mu údajne mali vzniknúť následkom nesprávneho úradného postupu exekučného súdu
spočívajúceho v nevydaní poverenia na vykonanie exekúcie v zákonom ustanovenej lehote v zmysle §
9 ods. 1 zák. č. 514/2002 Z. z., čím žalobca ako poškodený nepreukázal predpoklad pre zodpovednosť

žalovaného na náhradu škody a nemajetkovú ujmu, preto odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého
stupňa ako vecne správny potvrdil.
O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 224 ods. 1 a § 142 ods. 1 a § 151
ods. 1 OSP tak, že žalovanému náhradu trov odvolacieho konania nepriznal, pretože si ich náhradu
neuplatnil.

Toto rozhodnutie prijal senát krajského súdu pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 posledná veta zák. č.
757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustné odvolanie.