Uznesenie ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 28. október 2015

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 41CoE/447/2015
Identifikačné číslo súdneho spisu: 6615206283
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 10. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Miroslava Púchovská
ECLI: ECLI:SK:KSBB:2015:6615206283.1

Uznesenie
Krajský súd v Banskej Bystrici, ako súd odvolací v exekučnej veci oprávneného PRO CIVITAS s.r.o., so
sídlom Vajnorská 100/A, 831 04 Bratislava, IČO: 45 869 464, právne zast. JUDr. Veronika Kubriková,
PhD., advokát so sídlom Martinčekova 13, 821 01 Bratislava, proti povinnému X. I., nar. XX.XX.XXXX,
bytom F. X. XX, XXX XX F. X., štátny občan SR, vedenej súdnym exekútorom JUDr. Ing. Jánom
Gasperom, PhD., Exekútorský úrad Rimavská Sobota, so sídlom K. Mikszátha 268, 979 01 Rimavská
Sobota, pod spis. zn. EX 1774/2015, o vymoženie sumy 927,65 Eur s príslušenstvom, o odvolaní
oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Lučenec č.k. 9Er/340/2015-11 zo dňa 20. mája 2015,
takto

r o z h o d o l :

Okresného súdu Lučenec č.k. 9Er/340/2015-11 zo dňa 20. mája 2015 p o t v r d z u j e.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým uznesením okresný súd zamietol žiadosť súdneho exekútora na udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie proti povinnému. V odôvodnení uviedol, že súdneho exekútora poveril vykonaním
exekúcie proti povinnému na základe rozsudku Stálym rozhodcovským súdom zriadeným spoločnosťou
ROZHODCOVSKÁ, MEDIAČNÁ A ARBITRÁŽNA, a.s, Bratislava (ďalej len „rozhodcovský súd“), sp.
zn. IDB12100375 zo dňa 23.03.2012 (ďalej len „rozhodcovský rozsudok“). Rozhodcovský rozsudok bol
vydaný na základe zmluvy o úvere uzavretej medzi právnym predchodcom oprávneného a povinným,
súčasťou ktorej sú aj Obchodné podmienky pre úver, ktoré obsahujú v bode 11.2 rozhodcovskú
doložku. Vzťah vyplývajúci zo zmluvy medzi oprávneným a povinným okresný súd vyhodnotil ako
spotrebiteľský vzťah podľa § 2, § 3 ods. 1 a 2 zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch
v znení účinnom v čase podpísania zmluvy. S ohľadom na túto skutočnosť poukázal na ust. čl. 144
ods. 1 Ústavy SR, z obsahu ktorého vyplýva slovenským súdom povinnosť dodržiavať komunitárne
právo a pri rozhodovaní sú sudcovia viazaní aj medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 2 Ústavy, teda
Zmluvou o Európskej únii, Zmluvou o založení Európskeho spoločenstva, ale aj ostatnými prameňmi
primárneho práva Európskej únie. Súd pri posudzovaní podmienok uzatvorenej spotrebiteľskej zmluvy
aplikoval aj ustanovenia Smernice Rady č. 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v
spotrebiteľských zmluvách (ďalej len Smernica), konkrétne čl. 6 ods. 1, ktorý stanovil podmienky, aby
nekalé podmienky uvedené v zmluve uzavretej medzi dodávateľom a spotrebiteľom neboli záväzné pre
spotrebiteľa. Tiež poukázal na ust. čl 3 ods. 1 Smernice a prílohu Smernice obsahujúcu indikatívny
zoznam neprijateľných podmienok, najmä na bod 1 písm. q) spomínanej prílohy. V súvislosti s
aplikáciou Smernice okresný súd poukázal na rozhodnutia Súdneho dvora vo veciach Océano Grupo
Editorial C-240/98 až C-244/98 a Cofidis C-473/00, v zmysle ktorých Smernica zaisťuje spotrebiteľom
ochranu, v rámci ktorej je vnútroštátny súd povinný posudzovať ex offo nekalú povahu zmluvnej
podmienky aj v prípade ak sa spotrebiteľ zdrží namietania nekalej povahy tejto podmienky, a tým
vyrovnávať nerovnováhu, ktorá existuje medzi spotrebiteľom a dodávateľom. Uviedol, že Smernica je
priamo vykonateľným prameňom komunitárneho práva aj v dôsledku nedostatočnej alebo neúplnej
transpozície so slovenského právneho poriadku, preto je exekučný súd povinný aplikovať jej ustanovenia
na prebiehajúce exekučné konanie ex offo zohľadňujúc ich prioritu pred vnútroštátnou úpravou

spotrebiteľských vzťahov v Občianskom zákonníku. Poukázal na to, že rozhodcovská doložka, ktorá
mala v predmetnom konaní založiť legitimitu pre exekučný titul, nemôže byť zo strany súdu považovaná
za individuálne dojednanú, pretože núti spotrebiteľa použiť na riešenie sporov iba rozhodcovský súd.
Túto skutočnosť je potrebné považovať za neprijateľnú podmienku, a to v neprospech spotrebiteľa.
Rozhodcovskú doložku si spotrebiteľ osobitne nevyjednal a ani nemal na výber vzhľadom na jej splynutie
s ostatnými štandardnými podmienkami. Mohol len zmluvu ako celok odmietnuť alebo podrobiť sa
všetkým všeobecným obchodným podmienkam, teda aj podmienkam o rozhodcovskom konaní, ak
ho vyvolal dodávateľ. Svoj záver o neprijateľnosti rozhodcovskej doložky vyvodil okresný súd z faktu,
že rozhodcovská doložka spôsobuje hrubý nepomer v právach a povinnostiach medzi dodávateľom
a spotrebiteľom v neprospech spotrebiteľa. Rozhodcovskú doložku označil za neprijateľnú, pretože
nebola spotrebiteľom osobitne vyjednaná a núti spotrebiteľa neodvolateľne sa podrobiť rozhodcovskému
konaniu. S ohľadom na tieto skutočnosti okresný súd zamietol žiadosť súdneho exekútora o udelenie
poverenia podľa ust. § 44 ods. 2 zákona č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti
a o zmene a doplnení ďalších zákonov (ďalej len „Exekučný poriadok“).

Proti rozhodnutiu podal oprávnený v zákonnej lehote odvolanie, v ktorom napadol rozhodnutie
okresného súdu. V odôvodnení uviedol, že exekučným titulom je rozhodcovský rozsudok, ktorý je
právoplatný a vykonateľný, preto ho už nemožno preskúmať podľa ust. § 37 zákona č. 244/2002
Z.z. o rozhodcovskom konaní (ďalej len „ZoRK“). Zdôraznil, že rozhodcovský rozsudok má rovnaké
účinky, ako rozsudok všeobecného súdu, a preto je v zmysle ust. § 159 ods. 2 O.s.p. záväzný
pre účastníkov konania, ako aj pre všetky orgány. Exekučný súd nie je oprávnený skúmať vecnú
správnosť právoplatného a vykonateľného rozhodnutia, nie je oprávnený ho rušiť, či meniť, pretože
nedisponuje takou právomocou. Skúmanie správnosti rozhodcovského rozsudku pripúšťa len ust. §
45 ods. 1 písm. c) ZoRK. Z tohto ustanovenia vyplýva, že rozpor s dobrými mravmi je viazaný
na plnenie, nie iba na to, či samotná zmluva obsahuje neprijateľnú podmienku, pretože nie každá
skutočnosť hodnotená ako neprijateľná podmienka spôsobuje aj rozpor plnenia s dobrými mravmi.
Ďalším nedostatkom rozhodnutia okresného súdu podľa vyjadrení odvolateľa je opomenutie ust. § 93b
zákona č. 483/2001 Z.z. o bankách a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o bankách“), v zmysle ktorého bol oprávnený povinný ponúknuť svojim
klientom neodvolateľný návrh na uzavretie rozhodcovskej zmluvy o tom, že ich prípadné vzájomné
spory z obchodov budú rozhodnuté v rozhodcovskom konaní stálym rozhodcovským súdom zriadeným
podľa osobitného zákona. Exekučný súd nesprávne aplikoval § 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka a
porušil ust. § 153 ods. 1 O.s.p.. Je arbitrárne a nezákonné skúmať platnosť rozhodcovskej doložky a
porušením čl. 2 ods. 3 Ústavy SR a možno konštatovať, že ide o neplatnosť rozhodcovskej doložky z
dôvodu, že spôsobila hrubú nerovnováhu v právach a povinnostiach ku škode spotrebiteľa bez uvedenia,
v čom má údajná nerovnováha spočívať. Odvolateľ ďalej namietol, že okresný súd pri skúmaní žiadosti
o udelenie poverenia vykonával samostatne nové dokazovanie skutkového stavu, na základe ktorého
dospel k odlišným právnym záverom, ako rozhodcovský súd v nachádzacom konaní. Oprávnený nemal
možnosť vyjadriť sa k takto vykonávaným dôkazom a k nanovo vytvorenému skutkovému stavu. Okresný
súd uprel oprávnenému právo byť účastným na takomto zisťovaní skutkového stavu, čím zasiahol do
jeho práva podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy SR. K aplikácii sekundárneho práva Európskej únie a judikatúry
Európskeho súdneho dvora oprávnený uviedol, že záver súdu o neplatnosti rozhodcovskej doložky
nie je možné oprieť o Smernicu EHS č. 93/13/EHS, nakoľko tento nepriamy normatívny akt, ktorý je
súčasťou úniového práva, je aktom výlučne sekundárnej povahy. Taktiež nie je možné brať do úvahy
judikatúru Európskeho súdneho dvora , nakoľko judikatúra Európskeho súdneho dvora vzťahujúca sa
na rozhodcovské doložky všeobecne, alebo rozhodcovské doložky v spotrebiteľských zmluvách, nie je
voči jednotlivcom, a teda ani voči účastníkom tohto konania bezprostredne záväzná. Zdôraznil, že teóriu
o tzv. eurokonformnom výklade právnych noriem národného práva je možné uplatniť len v medziach
vnútroštátneho právneho poriadku. Podľa článku 288 konsolidovaného znenia Zmluvy o Európskej únii a
Zmluvy o fungovaní Európskej únie zverejnené pod č. 2012/C326/01, (pôvodný článok 249), rozhodnutie
je záväzné v celom rozsahu a rozhodnutie, ktoré označuje tých, ktorým je určené, je záväzné len pre
nich. Odvolateľ dospel k záveru, že postupom okresného súdu bol porušený princíp rovnosti účastníkov,
keďže bez toho, aby povinný urobil akýkoľvek právny úkon, ho nezákonne zvýhodňuje len na základe
jeho postavenia. Okresný súd, ako exekučný súd týmto postupom nahrádza pasivitu povinného svojim
konaním a svojou vôľou bez toho, aby povinný urobil akýkoľvek úkon. Súdy tak motivujú účastníkov
právnych vzťahov k pasivite. Exekučný súd svojim postupom znemožnil oprávnenému uplatniť svoje
právo priznané exekučným titulom, ktorého účinky sa v zásade zhodujú s účinkami právoplatného
rozsudku. S ohľadom na tieto skutočnosti odvolateľ navrhol, aby odvolací súd napadnuté uznesenie

zmenil tak, že súdneho exekútora poverí vykonaním exekúcie alternatívne, aby odvolací súd napadnuté
rozhodnutie zrušil a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie.

Krajský súd v Banskej Bystrici, ako súd odvolací preskúmal vec v rozsahu danom odvolaním podľa §
212 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „O.s.p.“) bez nariadenia pojednávania podľa § 214
ods. 2 O.s.p. a odvolaním napadnuté uznesenie okresného súdu ako vecne správne podľa § 219 ods.
1, 2 O.s.p. potvrdil.

Odvolací súd z predloženého spisu zistil, že oprávnený (právny predchodca- spoločnosť V. O., a.s.,
O.) a povinná uzavreli dňa 26.11.2007 Zmluvu, na základe ktorej oprávnený poskytol povinnému úver
vo výške 995,82 Eur. Povinní sa v zmluve zaviazali poskytnutú sumu splatiť v 11- ich mesačných
splátkach po 39,50 Eur. V článku 11 bod 11.2 VOP sa zmluvné strany dohodli na rozhodcovskej
doložke v tom znení, že všetky spory, ktoré vzniknú z predmetnej zmluvy, budú riešené pred Stálym
rozhodcovským súdom zriadeným pri Rozhodcovská, arbitrážna a mediačná, a.s., Bratislava podľa
jeho vnútorných predpisov. Predmetná Dohoda bola podkladom pre vydanie rozhodcovského rozsudku.
Okresný súd v napadnutom rozhodnutí označil rozhodcovský rozsudok (exekučný titul) za vydaný v
rozpore so zákonom. Poukázal na ust. § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého spotrebiteľské
zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach
zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa a ust. § 53 ods. 4 písm. r) Občianskeho zákonníka. Ďalej
okresný súd za použitia Smernice, ktorá podľa názoru okresného súdu slúži pre výklad vnútroštátneho
práva ako interpretačné pravidlo v spotrebiteľských právnych vzťahoch, označil rozhodcovskú doložku,
na základe ktorej konal rozhodcovský súd, za neprijateľnú podmienku.

Na základe námietky odvolateľa sa odvolací súd zaoberal otázkou, či Zmluva, ktorá založila záväzkový
vzťah medzi oprávneným, resp. pôvodným veriteľom a povinným je spotrebiteľskou zmluvou. V právnom
poriadku Slovenskej republiky je úverová zmluva upravená v Obchodnom zákonníku, ktorý možno
aplikovať bez ohľadu na to, či je úver poskytovaný spotrebiteľovi alebo podnikateľskému subjektu. Zákon
č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch upravuje úverovú zmluvu v prípade, keď je úver poskytovaný
spotrebiteľovi mimo jeho podnikateľskej činnosti, alebo povolania a vo vzťahu k Obchodnému zákonníku
má účinky normy lex specialis. Popri tejto špeciálnej norme výraznú ochranu pre spotrebiteľa poskytuje
inštitút neprijateľnej zmluvnej podmienky v spotrebiteľskej zmluve, vrátane služieb na finančnom trhu,
upravený v ustanovení § 53 a nasl. Občianskeho zákonníka (v spojení s ustanovením § 3 ods. 3
zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa). Je tak zjavné, že aj na právny vzťah založený medzi
oprávneným a povinným zmluvou, od ktorej sa uplatnený nárok oprávneného v danej exekučnej veci
odvíja, je nutné aplikovať ustanovenia Zákona o spotrebiteľských úveroch platné a účinné v čase
uzatvorenia zmluvy, ako aj príslušné ustanovenia Občianskeho zákonníka zaoberajúce sa problematikou
spotrebiteľských vzťahov a ochrany práv spotrebiteľa - a to aj napriek tomu, že zmluva o úvere bola
uzavretá podľa ustanovení Obchodného zákonníka. Klauzula o aplikácii Obchodného zákonníka nie je
žiadnou prekážkou na aplikáciu všeobecných ustanovení Občianskeho zákonníka, medzi ktoré patria
aj ustanovenia § 52 a nasl. týkajúce sa ochrany spotrebiteľa, na ktoré odkazuje aj odvolací súd.
Odvolací súd tiež poukazuje na ustanovenie § 2 zákona o ochrane spotrebiteľa, ktoré definuje zmluvné
strany. Podľa ust. § 4 ods. 8 zákona o ochrane spotrebiteľa je zakázané konanie v rozpore s dobrými
mravmi, pričom konaním v rozpore s dobrými mravmi sa na účely vyššie uvedených zákonov rozumie
konanie, ktoré je v rozpore so vžitými tradíciami, a ktoré vykazuje zjavné znaky diskriminácie, alebo
vybočenia z pravidiel morálky uznávanej pri predaji výrobku a poskytovaní služby, prípadne ktoré
môže privodiť ujmu účastníkovi obchodného vzťahu pri nedodržaní dobromyseľnosti, čestnosti, zvyklosti
a praxe a pri ktorom sa využíva najmä omyl, lesť, vyhrážka, výrazná nerovnosť zmluvných strán a
porušovanie zmluvnej slobody. Zmluva dojednaná medzi oprávneným a povinným obsahuje ustanovenia
(dojednania), ktoré sú v rozpore s deklarovanými zásadami, preto, ako je už vyššie uvedené, túto zmluvu
možno nesporne považovať za typovú zmluvu podľa zákona o ochrane spotrebiteľa v znení účinnom
ku dňu uzavretia zmluvy a § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka. Vychádzajúc z tohto ustanovenia, je
možné za spotrebiteľské zmluvy v širšom ponímaní považovať zmluvy uzavreté podľa Občianskeho i
podľa Obchodného zákonníka, ako aj všetky iné zmluvy, ktorých charakteristickým znakom je, že sa
uzatvárajú vo viacerých prípadoch a je obvyklé, že spotrebiteľ obsah zmluvy podstatným spôsobom
neovplyvňuje. Význam spotrebiteľských zmlúv možno vidieť v rovine zvýšenej ochrany slabšieho prvku
záväzkového vzťahu - spotrebiteľa z jeho práv. Východiskom spotrebiteľskej ochrany je postulát, podľa
ktorého sa spotrebiteľ ocitá vo fakticky nerovnom postavení s profesionálnym dodávateľom, a to s
ohľadom na okolnosti, za ktorých dochádza ku kontaktu, s ohľadom na vyššiu profesionálnu skúsenosť

dodávateľa, lepšiu znalosť práva a jednoduchšiu dostupnosť právnych služieb a zo zreteľom na možnosť
určiť zmluvné podmienky jednostranne prostredníctvom formulárových zmlúv. Ochrane spotrebiteľa
venuje mimoriadnu pozornosť aj Európska únia, a preto aj odvolací súd poukazuje na Smernicu, ktorá je
základným právnym aktom ochrany spotrebiteľa. Táto bola do slovenského právneho poriadku prebratá
zákonom č. 150/2004 Z.z. (účinným od 1. apríla 2004, okrem § 60, ktorý nadobudol účinnosť dňom
nadobudnutia platnosti zmluvy o pristúpení Slovenskej republiky k Európskej únii). Okrem toho, že tento
zákon novelizoval Občiansky zákonník, Smernica má aj tzv. nepriame účinky, takže je záväzná pre
Slovenskú republiku a slúži ako interpretačné pravidlo pre výklad spotrebiteľských právnych vzťahov,
čo však neznamená, že nemožno na ňu odkazovať pri výklade vnútroštátneho práva. Táto námietka
odvolateľa je neopodstatnená, keďže okresný súd napadnuté rozhodnutie odôvodnil práve aplikáciou
vnútroštátnych prepisov, na komunitárne právo odkazuje len podporne. S ohľadom na tieto skutočnosti
odvolací súd dospel k záveru, že napriek aplikácii ustanovení Občianskeho zákonníka v nesprávnom
znení, okresný súd správne posúdil vzťah medzi oprávneným a povinným, ako spotrebiteľský. Zmluva
ako neoddeliteľná súčasť exekučného titulu, obsahuje dojednanie rámcovej rozhodcovskej doložky,
ktorá je súčasťou formulárovej zmluvy, ktorej obsah povinný nielenže nemohol ovplyvniť, ale znením
rozhodcovskej doložky bola povinnému odňatá aj zákonná možnosť neprijať návrh rozhodcovskej
doložky, pretože v predtlačenom formulári zmluvy vyhotovenom oprávneným, je rovno vyjadrený súhlas
dlžníka banky, teda povinného, na riešení sporov stálym rozhodcovským súdom.
Na základe vyššie uvedených skutočností odvolací súd dospel k záveru, že rozhodcovská doložka v
zmluve nie je dojednaná individuálne, čo zjavne vyplýva z jej zaradenia všeobecnej časti formulárovej
zmluvy. Spôsob, akým bola rozhodcovská doložka koncipovaná, formálne napĺňa podmienku uvedenú
v písm. q) bodu 1 prílohy Smernice v tom zmysle, že rozhodcovské konanie bolo dojednané ako výlučný
prostriedok riešenia sporov zo zmluvy, čím sa povinný reálne vopred vzdal práva na účinnú procesnú
obranu (či už z nevedomosti alebo nemožnosti vplývať na obsah zmluvy), čo je v podmienkach právneho
štátu neprijateľným javom - podmienkou. Obsah rozhodcovskej doložky bol veriteľom vopred pripravený
ešte pred uzavretím samotnej zmluvy a rozhodcovská doložka, ktorá mala v predmetnom konaní založiť
legitimitu pre exekučný titul všeobecne znemožňuje voľbu spotrebiteľa dosiahnuť rozhodovanie sporu
štátnym súdom. Tým došlo k prehĺbeniu už aj tak fakticky nerovného stavu medzi poskytovateľom
úveru - oprávneným a spotrebiteľom - povinným. Odvolací súd tiež poukazuje na priložené obchodné
podmienky, ktoré mali byť podľa čl. III bod 6 zmluvy neoddeliteľnou súčasťou zmluvy. S ohľadom na
skutočnosť, že priložená kópia obchodných podmienok nie je ani datovaná, ani podpísaná, súd vyjadruje
pochybnosť nad tým, či povinný mal vôbec možnosť oboznámiť sa s ich obsahom.

V súvislosti s námietkou odvolateľa, že okresný súd nie je oprávnený materiálne preskúmavať vec, o
ktorej už rozhodol rozhodcovský súd, odvolací súd poukazuje na nález Ústavného súdu SR č. II.ÚS
545/2010 z 10.decembra 2010, v ktorom konštatoval, že „...exekučný súd je oprávnený a povinný
skúmať zákonnosť exekučného titulu v ktoromkoľvek štádiu už začatého exekučného konania a nielen
v súvislosti s vydaním poverenia na vykonanie exekúcie, a to napr. aj pre účely zistenia existencie
dôvodu, pre ktorý bolo potrebné už začaté exekučné konanie zastaviť, pričom exekučný súd tak môže
urobiť na návrh účastníka konania, ako aj bez návrhu (§ 58 ods.1 Exekučného poriadku). Vzhľadom
na skutočnosť, že Exekučný poriadok pojednáva o skúmaní súladu exekučného titulu so zákonom
ako takým, t.j. či už so zákonom hmotnoprávneho charakteru, alebo so zákonom procesnoprávneho
charakteru, podľa názoru Ústavného súdu SR tak exekučný súd môže exekučný titul preskúmavať
aj z hľadiska príslušných hmotnoprávnych ustanovení a nielen z procesného hľadiska“. Odvolací súd
tiež poukazuje aj na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp.zn. 3Cdo/164/1996 z 27. januára 2007
(publikovaný v Zbierke stanovísk a rozhodnutí pod č. R 58/1997, R 56/1995, R 70/1998 a R 72/1998)
a na novšie rozhodnutie sp. zn. 4 Cdo 11/2011, v odôvodnení ktorého NS SR rozoberal aj otázku
zastavenia exekúcie z dôvodu nulitného právneho aktu. S ohľadom na vyššie uvedené skutočnosti
je teda nepochybné, že v kompetencii exekučného súdu je skúmanie tak formálnej i materiálnej
vykonateľnosti exekučného titulu. Prvostupňový súd sa od uvedeného neodklonil, keď skúmal, či je
exekučný titul materiálne vykonateľný, t.j. či ho vydal oprávnený subjekt.
Odvolací súd považuje za podstatné aj rozhodnutie Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 23Cdo
1201/2009, z ktorého je zrejmé, že okresný súd postupoval správne a zákonne, keď posudzoval
charakter zmluvy a dospel k záveru, že predmetná úverová zmluva je typická adhézna zmluva o
spotrebiteľskom úvere. Pre tento záver bolo postačujúce oboznámiť sa s písomným vyhotovením
zmluvy a nebolo potrebné osobitne skúmať, či povinný pri jej uzatváraní vzniesla nejaké pripomienky
proti obsahu zmluvy, pretože už na prvý pohľad je zrejmé, že ide o zmluvu formulárovú, štandardne
používanú oprávneným, ako dodávateľom, ktorej text vzhľadom na veľkosť a hustotu písma je

nečitateľný a neprehľadný, ťažko čitateľný je aj text pripojených úverových zmluvných podmienok.
Rozhodcovská doložka sa nijak neodlišuje od ostatného textu všeobecných podmienok a podpis
spotrebiteľa sa nenachádza za všeobecnými podmienkami vrátane rozhodcovskej doložky, ale na
prvej strane úverovej zmluvy. Oprávnený bezdôvodne vytýka okresnému súdu nesprávne skutkové
zistenia. Odvolací súd sa stotožnil s názorom okresného súdu, že rozhodcovská doložka nebola
osobitne spotrebiteľom vyjednaná, ale vyplýva zo štandardnej zmluvy, a teda zo vzťahu fakticky
nevyváženého. Na základe toho zastáva názor, že pokiaľ exekučným titulom je rozhodcovský rozsudok
rozhodcu, alebo rozhodcovského súdu, ktorý svoju právomoc odvodzoval z neprijateľnej rozhodcovskej
zmluvy (§ 39, § 53 ods. 5 OZ, § 45 ods. 1 písm. c/, ods. 2 ZRK), exekučný súd konanie zastaví, v
skoršom štádiu exekučného konania zamietne návrh na vydanie poverenia. Rozhodcovská doložka
začlenená do rámca podmienok štandardnej zmluvy podľa názoru odvolacieho súdu nebola individuálne
dojednaná, jej znenie obchádza zákon a poškodzuje práva spotrebiteľa, čo je v rozpore s dobrými
mravmi a spôsobuje hrubý nepomer v právach a povinnostiach v neprospech spotrebiteľa (§ 53
ods. l Občianskeho zákonníka). Z vyššie uvedeného vyplýva, že rozhodcovské konanie, ktorého
výsledkom je exekučný titul sa uskutočnilo bez riadneho zmocnenia zo strany zmluvných strán, pretože
v zmysle výkladu Smernice, ak bola rozhodcovská doložka obsiahnutá v zmluve v čase jej uzatvárania
neprijateľnou podmienkou v zmysle § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka, tak bola ako taká už od
počiatku neplatná podľa § 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka. Rozhodcovský rozsudok vydaný v takomto
konaní, nemôže byť spôsobilým exekučným titulom na vykonanie exekúcie aj z tohto dôvodu. Odvolací
súd tiež poukazuje na ust. § 39 Občianskeho zákonníka v tej súvislosti, že právny úkon, obsahom
ktorého je ustanovenie, ktoré vedie k tomu, aby zákon dodržaný nebol, je obchádzaním zákona. Ide o
vylúčenie záväzného pravidla zámerným použitím prostriedku, resp. inštitútu, ktorý sám o sebe nie je
zákonom zakázaný, ale jeho cieľom je dosiahnutie z hľadiska pozitívneho práva nespochybniteľného
stavu. Právny úkon obchádzajúci zákon je spravidla urobený v súlade so zákonom tak, aby bol
ním dosiahnutý výsledok právnou normou zakázaný alebo nežiadúci. V tomto prípade rozhodcovský
súd neskúmal rozhodcovskú doložku, ani zmluvu z hľadiska ochrany práv spotrebiteľa, ale plnenia z
predmetnej zmluvy priznal oprávnenému v súlade s jeho žalobou. Takto sa využitie inštitútu dojednania
rozhodcovskej doložky, ktorý je vo všeobecnosti inštitútom právom dovoleným a predvídaným, navonok
javí v súlade s pozitívnym právom. V tomto prípade však bola povinnému odopretá ochrana poskytovaná
príslušnými ustanoveniami Smernice, ako aj Občianskeho zákonníka o spotrebiteľských zmluvách,
keď rozhodcovský súd nerešpektoval príslušné kogentné európske a vnútroštátne normy o ochrane
spotrebiteľa. Takto prostredníctvom využitia zákonom dovoleného inštitútu došlo v predmetnej veci
k dosiahnutiu výsledku právom zakázaného. Z uvedených dôvodov odvolací súd zastáva názor,
že dojednanie rozhodcovskej doložky je právny úkon obchádzajúci zákon, ktorý je sankcionovaný
absolútnou neplatnosťou, na čo má súd povinnosť prihliadnuť ex offo.

Podľa ust. § 93b ods. 1 zákona o bankách v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy, banky a
pobočky zahraničných bánk sú povinné ponúknuť svojim klientom neodvolateľný návrh na uzavretie
rozhodcovskej zmluvy o tom, že ich prípadné vzájomné spory z obchodov [ § 5 písm. i)] budú rozhodnuté
v rozhodcovskom konaní stálym rozhodcovským súdom zriadeným podľa osobitného zákona.

Podľa ust. § 93b ods. 2 zákona o bankách v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy, návrh rozhodcovskej
zmluvy podľa odseku 1 sú banky a pobočky zahraničných bánk povinné predložiť svojim klientom
najneskôr pri uzatváraní obchodu, na ktorý sa nevzťahuje už uzavretá rozhodcovská zmluva. Klient
nie je povinný prijať návrh rozhodcovskej zmluvy predložený podľa odseku 1; ak klient neprijme návrh
rozhodcovskej zmluvy predložený podľa odseku 1, tak prípadné spory z obchodu s takýmto klientom sa
riešia postupom podľa osobitných predpisov.

K argumentu odvolateľa, že v zmysle zákona o bankách bol povinný ponúknuť svojim klientom
neodvolateľný návrh na uzavretie rozhodcovskej zmluvy, odvolací súd poukazuje na znenie ust. §
93b ods. 1 a 2 zákona o bankách, v znení účinnom do 31. 12. 2008, v zmysle ktorého banky a
pobočky zahraničných bánk sú povinné ponúknuť svojim klientom neodvolateľný návrh na uzavretie
rozhodcovskej zmluvy o tom, že ich prípadné vzájomné spory z obchodov (§ 5 ods. 1 písm. i/)
budú rozhodnuté v rozhodcovskom konaní stálym rozhodcovským súdom zriadeným podľa osobitného
zákona. Návrh rozhodcovskej zmluvy podľa odseku 1 sú banky a pobočky zahraničných bánk povinné
predložiť svojim klientom najneskôr pri uzatváraní obchodu, na ktorý sa nevzťahuje už uzavretá
rozhodcovská zmluva. Klient nie je povinný prijať návrh rozhodcovskej zmluvy predložený podľa odseku
1; ak klient neprijme návrh rozhodcovskej zmluvy predložený podľa odseku 1, tak prípadné spory z

obchodu s takýmto klientom sa riešia postupom podľa osobitných predpisov. Z obsahu Zmluvy však
odvolaciemu súdu nevyplýva, že by banka- právny predchodca oprávneného pri podpise zmluvy poučila
povinného, ako klienta o tom, že má zákonnú povinnosť ponúknuť klientovi pri uzatváraní zmluvy návrh
rozhodcovskej zmluvy a že klient nie je povinný prijať návrh rozhodcovskej zmluvy. V texte zmluvy nie
je ani vyhlásenie o tom, že by klient návrh na uzavretie rozhodcovskej zmluvy prijal. Rozhodcovská
doložka podľa názoru odvolacieho súdu nebola v danom prípade platne uzavretá.
Záverom ešte odvolací súd poukazuje na skutočnosť, že odvolateľ v podanom odvolaní poukazuje
na odlišnú rozhodovaciu prax všeobecných súdov. Odvolací súd v tejto súvislosti konštatuje, že
rozhodovacia prax je odlišná v závislosti od formy rozhodcovskej doložky, či rozhodcovskej zmluvy.

Na základe uvedených skutočností odvolací súd odvolaním napadnuté uznesenie okresného súdu ako
vecne správne podľa ustanovenia § 219 ods. 1, 2 O.s.p. potvrdil.

Uznesenie bolo schválené členmi senátu jednomyseľne.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustné odvolanie.