Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 19. február 2014

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 6Co/563/2013

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5112233807
Dátum vydania rozhodnutia: 19. 02. 2014

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jana Urbanová
ECLI: ECLI:SK:KSZA:2014:5112233807.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jany Urbanovej
a členov senátu JUDr. Yvetty Dzugasovej a Mgr. Miroslava Šeptáka v právnej veci navrhovateľa:
POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom Pribinova 25, 811 09 Bratislava, IČO: 35 807 598, zastúpeného
spoločnosťou: Fridrich Paľko, s.r.o., so sídlom Grösslingova 4, 811 09 Bratislava, IČO: 36 864 421,
proti odporcovi: Slovenská republika, za ktorú koná Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky,

so sídlom Župné námestie 13, 813 11 Bratislava, v konaní o náhradu majetkovej škody a náhradu
nemajetkovejujmy,oodvolanínavrhovateľaprotirozsudkuOkresnéhosúduŽilinač.k.18C268/2012-85
zo dňa 26. 09. 2013, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok Okresného súdu Žilina č. k. 18C 268/2012-85 zo dňa 26. 09. 2013 p
o t v r d z u j e .

Odporcovi náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom okresný súd návrh navrhovateľa v celom rozsahu zamietol. Súčasne vyslovil,
že odporcovi náhradu trov konania nepriznáva.
Z dôvodov tohto rozhodnutia vyplýva, že okresný súd v súlade s ust. § 101 ods. 2 O.s.p. konal a
rozhodol a na pojednávaní v neprítomnosti účastníkov a právneho zástupcu navrhovateľa, ktorí mali
doručenie predvolania na pojednávanie riadne a včas vykázané. V rámci dokazovania sa súd oboznámil
s obsahom listín založených spise, ako aj s obsahom pripojeného spisu Okresného súdu Žilina sp. zn.

18Er/1605/2010, pričom zistil a ustálil nasledovný skutkový a právny stav:
Prvostupňový súd vyhodnotil odporcom vznesenú námietku premlčania ako nedôvodnú. Ďalej uviedol,
že z obsahu spisu vyplýva, že Okresný súd Žilina poverenie nevydal v 15-dňovej zákonnej lehote
na vydanie poverenia - žiadosť o udelenie poverenia mu bola doručená dňa 26.04.2010, poverenie
bolo vydané dňa 14.12.2010. V predmetnom konaní však exekučný súd postupoval v zmysle platnej
legislatívy účinnej v čase podania návrhu na vydanie poverenia (§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku),
keď preskúmaval exekučný titul - rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu sp. zn. SR 18652/09 zo dňa

18.11.2009, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 14.12.2009 a vykonateľnosť dňa 17.12.2009. Exekučný
súd vykonával úkony za účelom zabezpečovania podkladov pre rozhodnutie o žiadosti, čo je
zrejmé z exekučného spisu. Zároveň však okresný súd konštatoval, že nie každý prieťah v konaní možno
hodnotiť ako zbytočný prieťah v konaní. Nedodržanie zákonných lehôt sa nepovažuje vždy
automaticky za porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov (čl.
48 ods. 2 Ústavy SR). Rozhodujúce sú všetky okolnosti danej veci. Musí ísť o významné prieťahy, ktoré

možno kvalifikovať ako zbytočné prieťahy, neefektívny postup (I. ÚS 16/02, I. ÚS 63/00). Je nepochybné,
že exekučný súd vydal poverenie cca. 7 mesiacov po zákonom stanovenej lehote. Počas tejto doby
však skúmal, či nie je rozpor so zákonom, keďže išlo o rozhodcovské rozhodnutie spotrebiteľskej veci.Oprávnenosť takéhoto skúmania exekučného súdu vyplýva aj z rozhodnutia Súdneho dvora Európskej
únie vo veci C-40/08 Asturcom Telecomunicationes SL proti Cristina Rodríguez Nogueira. Žiadosť o
vydanie poverenia bola vydaná na základe exekučného titulu - rozhodcovského rozhodnutia vydaného

na základe spotrebiteľského vzťahu. Vzhľadom na problematiku spotrebiteľských vzťahov a na
rozsiahlu právnu úpravu týkajúcu sa ochrany spotrebiteľa, bolo potom povinnosťou exekučného súdu
skúmať v rámci exekučného konania toto rozhodcovské rozhodnutie, s poukazom aj na rozhodnutie
Súdneho dvora EÚ uvedeného vyššie, v zmysle ktorého smernicu 93/13 treba vykladať v tom zmysle,
že vnútroštátny súd, ktorý rozhoduje o návrhu na nútený výkon právoplatného rozhodcovského

nálezu vydaného bez účasti spotrebiteľa, musí, pokiaľ má na tento účel k dispozícii nevyhnutné
informácie o právnom a skutkovom stave, aj bez návrhu posúdiť neprimeranosť rozhodcovskej doložky
obsiahnutej v zmluve uzatvorenej predávajúcim alebo poskytovateľom so spotrebiteľom, ak je podľa
vnútroštátnych procesných pravidiel možné vykonať takéto posúdenie v rámci obdobných konaní na
základe vnútroštátneho práva. Ak ide o neprimeranú doložku, prináleží tomuto súdu vyvodiť všetky
dôsledky, ktoré z toho vyplývajú podľa vnútroštátneho práva, aby sa uistil, že tento spotrebiteľ nebude

uvedenou doložkou viazaný (bod 59). Pre rozhodnutie súdu o žiadosti o udelenie poverenia
nie je postačujúca len žiadosť, ale aj ďalšie podklady, ktoré však príslušným súdnym exekútorom neboli
zaslané súdu. Rozhodnutie o žiadosti o udelenie poverenia musí vychádzať z objektívneho zistenia a
posúdenia veci (súd nie je len nejaký „štatista“, ktorý automaticky udeľuje poverenia na
žiadosťexekútora).Hocizákonomstanovená15-dňoválehotanaudeleniepoverenianebolaexekučným

súdom dodržaná, vzhľadom na všetky okolnosti prípadu, s poukazom na zvýšenú ochranu
spotrebiteľa, aj prípadné jej nedodržanie, nie je tak závažné, ako by bolo závažným porušenie predpisov
týkajúcich sa ochrany spotrebiteľa. Nedodržanie zákonom stanovenej lehoty na vydanie poverenia tak
bolo síce porušením súdu, ku ktorému však došlo objektívne z dôvodov zvýšenej ochrany spotrebiteľa.
Prvostupňový súd síce konštatoval porušenie práva, no vzhľadom na všetky uvádzané skutočnosti,

(ako je dĺžka porušenia, vykonávanie úkonov súdu počas tejto doby na zabezpečovanie podkladov pre
rozhodnutie, s poukazom na zvýšenú ochranu spotrebiteľov), bol toho názoru, že konštatovanie takého
porušenia je dostatočným zadosťučinením. Navyše, súd I. stupňa nezistil, že by v danej exekučnej
veci navrhovateľ využil nejaké právne prostriedky do vydania udelenia poverenia za účelom zvrátenia
vzniknutého stavu, v ktorom podľa jeho uvedenia pociťoval neistotu, frustráciu. Okrem toho, samotný

navrhovateľ v konaní hodnoverne nepreukázal vznik majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, ktorú
uplatňoval v tomto súdnom konaní. Tvrdená škoda nemá bezprostrednú a priamu príčinnú súvislosť s
rozhodnutím exekučného súdu a ním tvrdenými prieťahmi. Navrhovateľ v konaní nepreukázal, že bez
vydania rozhodnutia exekučného súdu bez tvrdených prieťahov, by nebolo došlo k vzniku tvrdenej škody.
Z uvedeného vyplýva, že navrhovateľ v tomto konaní nepreukázal tak majetkovú škodu, ako aj príčinnú

súvislosť medzi jej vznikom a výškou.
Súčasne navrhovateľ vo svojom elektronickom podaní zo dňa 23.09.2013 navrhol doplnenie
dokazovania, a to dodatočným predložením znaleckého posudku, ktorý si objednal za účelom
zodpovedania otázok týkajúcich sa interpretácie a aplikácie Smernice Rady 93/13 EHS. Okresný súd
tento návrh zamietol a nevykonal, pretože znalecký posudok, ktorý nebol vypracovaný v súdnom konaní,

nemá charakter znaleckého posudku, ale iba listiny a pre rozhodnutie súdu
za zisteného skutkového a právneho stavu je právne irelevantný. Naviac, znalecký posudok by mal
preukázať správnosť skutkových tvrdení navrhovateľa, nemôže však tieto skutkové tvrdenia nahrádzať,
resp. nahrádzať právne posúdenie. Aj podľa samotného navrhovateľa by ním predložený znalecký
posudok mal zodpovedať otázky na interpretácie a aplikácie smernice Rady 93/13 EHS.

Je však neprípustné, aby bol znaleckým posudkom predkladaný nejaký právny názor, či stanovisko na
interpretáciu, resp. aplikáciu Smernice s ohľadom na zásadu „iura novit curia“.
Zákon č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene
niektorých zákonov (ďalej aj „zákon č. 513/2003 Z. z.“) vo svojich ustanoveniach taxatívne vymedzuje
podmienky úspešného uplatnenia nároku na náhradu škody pri ktorých štát zodpovedá za škodu

spôsobenú orgánom verejnej moci pri výkone verejnej moci: nezákonné rozhodnutie, resp. nesprávny
úradný postup, vznik škody a príčinná súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím, resp. nesprávnym
úradným postupom a vzniknutou škodou.
V prerokovávanej veci si navrhovateľ uplatnil náhradu majetkovej škody vo výške 125,00 Eur a
nemajetkovú ujmu v peniazoch vo výške 660,00 Eur z dôvodu nesprávneho úradného postupu,

ktorý nerozhodol o žiadosti súdneho exekútora v exekučnom konaní v zákonom stanovenej lehote.
Nesprávnym úradným postupom je porušovanie povinností pri uskutočňovaní úkonov v konaní,
najmä jeho nesprávne vykonanie alebo vykonanie bez splnenia zákonných podmienok a nesprávnym
úradným postupom je aj opomenutie urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom stanovenej lehote,a aj nevydanie rozhodnutia je nesprávnym úradným postupom. V súlade s vyššie uvedeným mal súd I.
stupňa za to, že exekučný súd pri rozhodovaní o žiadosti súdneho exekútora síce rozhodol oneskorene
(s omeškaním cca 7 mesiacov), čo možno považovať za nesprávny úradný postup. Toto omeškanie

však bolo spôsobené aplikáciou noriem na ochranu spotrebiteľa a skutočnosťou, že exekučným titulom
bol rozhodcovský rozsudok. Navrhovateľ však v konaní nepreukázal majetkovú škodu, ako aj príčinnú
súvislosť medzi vznikom a výškou škody a z uvedeného dôvodu súd návrh navrhovateľa ako nedôvodný
zamietol.
O trovách konania okresný súd rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p. pri aplikácii ust. § 151

ods. 1 a 2 O.s.p. a odporcovi, ktorý bol v konaní úspešný, ich nepriznal, keďže tieto si nevyčíslil a z
obsahu spisu mu vznik žiadnych trov nevyplýva, a preto mu v písomnom vyhotovení rozsudku náhradu
trov konania nepriznal.
Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie navrhovateľ, ktorý sa domáhal jeho
zrušenia a vrátenia veci okresnému súdu na ďalšie konanie.
Poukázal na koncepciu spravodlivého súdneho konania zahŕňajúceho právo na

kontradiktórne konanie, v rámci ktorého musia mať strany možnosť oboznámiť sa so
všetkými predloženými dôkazmi alebo stanoviskami a vyjadriť sa k nim, s cieľom ovplyvniť súdne
rozhodnutie. Odvolateľ tiež namietal, že pred vynesením rozhodnutia nebol oboznámený ani s listinnými
dôkazmi uloženými v exekučnom spise a k vykonanému dokazovaniu sa nemal možnosť vyjadriť a
navrhnúť dôkazy na podporu svojich tvrdení. Navrhovateľ pritom trval na osobnej účasti svojho právneho

zástupcu na pojednávaní, ale pred nestranným súdom. Súd mal umožniť navrhovateľovi uplatňovať
svoje stanoviská k skutkovým aj právnym otázkam nastoleným samotným súdom. Pokiaľ vnútroštátny
súd dospel (podľa odvolateľa na základe dokazovania, ktorého obsah, rozsah si bez akéhokoľvek
dôvodu určil sám) k záveru, že existuje okolnosť brániaca vydať pre navrhovateľa pozitívne rozhodnutie,
musí vo všeobecnosti o tom informovať účastníkov konania v spore a umožniť im, aby sa k tomu vyjadrili.

Zároveň navrhovateľ poukázal na svoje podanie (obsiahnuté v texte žaloby), ktorým upovedomil
súd o skutočnostiach nasvedčujúcich tomu, že sudcu, ktorému bola vec pridelená na prejednanie
a rozhodnutie, je potrebné z konania vylúčiť. Okolnosť, že krajský súd nevzhliadol v označených
skutočnostiach dôvod na vylúčenie sudcu, nič nemení na tom, že v očiach navrhovateľa a objektívne v
očiach verejnosti nemožno tohto sudcu považovať za nestranného. Uvedené rozhodnutie

krajského súdu bolo podľa odvolateľa vydané v rozpore s ustálenou judikatúrou v iných krajských
súdoch v skutkovo a právne totožných veciach. Zároveň je v rozpore s judikatúrou Ústavného súdu SR,
Európskeho súdu pre ľudské práva v oblasti zachovávania práva na nestranný súd.
Navyšekonečné(meritórne)rozhodnutievoveci(vylúčenýmsudcom)neprichádzalovčasejehovydania
do úvahy aj preto, že súd v ten istý deň rozhodol uznesením o zamietnutí návrhu navrhovateľa na

prerušenie konania podľa ust. § 109 ods. 1 písm. b) a ust. § 109 ods. 2 písm. c) O.s.p., proti ktorému
legálne pripustil odvolanie. Navrhovateľ podal proti rozhodnutiu o zamietnutí návrhu na prerušenie
konania odvolanie, pričom v čase podania tohto odvolania o ňom nebolo rozhodnuté. Takýto postup
súdu zakladá porušenie práva navrhovateľa na súdnu ochranu, osobitne marí jeho možnosť konať pred
súdom. Meritórne rozhodnutie súdu je tak prinajmenšom predčasné.

Navrhovateľ zotrval na tvrdení, že zákonom stanovená lehota na vydanie poverenia v predmetnom
exekučnom konaní nebola exekučným súdom dodržaná, čo potvrdzuje aj odôvodnenie napadnutého
rozsudku. V dôsledku toho bol v súdenej veci preukázaný navrhovateľom tvrdený nesprávny úradný
postup.

Odporca zostal v odvolacom konaní nečinný.

Krajský súd, ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p.), po zistení, že odvolanie podal k tomu oprávnený
účastník konania (§ 201 veta prvá O.s.p.) v zákonom stanovenej lehote (§ 204 ods. 1 O.s.p.),
preskúmal vec v rozsahu vymedzenom ust. § 212 ods. 1, 2 písm. b) O.s.p. a bez nariadenia odvolacieho

pojednávania postupom podľa § 156 ods. 3 O.s.p. v spojení s § 214 ods. 2 a § 211 ods. 2 O.s.p. rozsudok
okresného súdu ako vecne správny podľa § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil.

Primárne je zo strany odvolacieho súdu potrebné poukázať na zodpovednosť navrhovateľa za obsahové
vymedzenie svojho odvolania, v spojitosti s nevyhnutnosťou odvolacieho súdu rešpektovať svoju

viazanosťodvolacímidôvodmi(§212ods.1O.s.p.).Vtejtosúvislostijezjavné,že(nepochybnezdôvodu
predkladania enormného množstva typových podaní navrhovateľom na súdy), že (hmotno-právne)
odvolacie dôvody nekorešpondujú s právnymi dôvodmi a skutkovými zisteniami, na ktorých je založené
napadnuté rozhodnutie. V odvolaní navrhovateľa niet jedinej zmienky (tobôž protiargumentácie) vovzťahu k argumentácii okresného súdu obsiahnutej v napadnutom rozhodnutí, že v súvislosti s
rozhodovaním Okresného súdu Žilina v exekučnej veci, z ktorej si uplatňuje svoj návrh navrhovateľ
žalobou v tomto súdnom konaní, v štádiu konania o žiadosti o udelenie poverenia síce došlo k

nedodržaniu zákonom stanovenej lehoty na jeho vydanie (t.j. nesprávnemu úradnému postupu),
navrhovateľ však nepreukázal v konaní existenciu ďalších zložiek zodpovednosti za škodu, a to vznik
materiálnej škody vo výške 125,00 Eur a príčinnú súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom súdu
a vznikom tejto škody, ako aj jej výšky a tiež nepreukázal v konaní, že by mu vznikol nárok na náhradu
nemajetkovej ujmy vo výške 660,00 Eur s poukazom na § 17 ods. 1 a 2 zákona č. 514/2003 Z. z..

Odvolací súd nie je oprávnený preskúmať prvostupňové rozhodnutie na základe iných, než účastníkom
konania v odvolaní vznesených námietok.

Podstatná časť odvolacích námietok navrhovateľa je založená na tvrdení, že vo veci nerozhodoval
nestranný sudca. Krajský súd v Žiline, ako súd nadriadený, rozhodol uznesením sp. zn. 6NcC/324/2013
zo dňa 28. 03. 2013, že zákonná sudkyňa Okresného súdu Žilina JUDr. Gabriela Panáková nie je

vylúčená z jej prejednávania a rozhodovania. Od vydania tohto rozhodnutia, v ktorom nadriadený súd
podrobne uviedol dôvody, pre ktoré zákonnú sudkyňu možno považovať za nestrannú zo subjektívneho
aj objektívneho hľadiska, nedošlo ku žiadnym novým skutočnostiam majúcim vplyv na nestrannosť
zákonnej sudkyne, preto je argumentácia odvolateľa o konaní vylúčeného sudcu bezpredmetná. Nad
rámec uvedeného odvolací súd dopĺňa, že aktuálna aplikačná prax Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky pri zohľadnení tak subjektívneho, ako aj objektívneho hľadiska (teória zdania)
sa v prevažujúcej miere prikláňa k záveru o povinnosti, ako aj požiadavke na sudcu v každej veci
zachovať vecný, profesionálny prístup, nadhľad, potrebnú dávku odstupu, pričom samotná skutočnosť,
že predmetom konania je nesprávny úradný postup, na ktorom sudca vykonával aj svoju funkciu,
nezakladá pomer sudcu k veci, teda dôvod pre jej vylúčenie.

Je nutné rozlišovať medzi pojmom „súd“ a „sudcovia“ a z hľadiska zásad spravodlivého procesu
citlivo zvažovať ich vzťah v posudzovaných súvislostiach. Nezodpovedá právnym pomerom priliehavosť
názoru o mechanickom vzťahu medzi súdom a sudcami tohto súdu. Vzťah sudcov je pri výkone
rozhodovacej činnosti riadený princípom prezumpcie nezávislosti súdnej moci, ktorá nepodlieha
subjektívnym pocitom sudcov pri ich rozhodovaní a nie je ničím zaťažovaná v ich postojoch voči súdu.

Pôsobenie sudcov na určitom súde je vždy objektívne dané, len samá táto
skutočnosť nemôže byť dôvodom ich vylúčenia. Sudcovia ako reprezentanti verejnej moci by tak a
priori stáli vo svetle spochybňujúcom ich profesionálne schopnosti. Vzájomný vzťah medzi sudcom a
súdom nie je vzťahom zamestnaneckým alebo služobným. Vymenovaním za sudcu vzniká a zánikom
funkcie sudcu zaniká osobitný vzťah sudcu k štátu, z ktorého vyplývajú vzájomné práva a povinnosti

sudcu a štátu. Sudca je pri výkone funkcie sudcu nezávislý a zákony a iné všeobecne záväzné právne
predpisy vykladá podľa svojho najlepšieho vedomia a svedomia, rozhoduje nestranne, spravodlivo, bez
zbytočných prieťahov, len na základe skutočnosti zistených v súlade so zákonom (§ 2 ods. 2 zákona č.
385/2000 Z. z.). Nezávislosť sudcu je nevyhnutné vnímať aj ako nezávislosť v rámci samotnej súdnej
moci, celého súdneho systému, aj konkrétneho súdu na ktorom sudca pôsobí. Iba takéto chápanie

nezávislosti je predpokladom nestrannosti sudcu, ktorú nesmie nikto ohroziť (uznesenie Najvyššieho
súdu SR sp. zn. 1Nc 86/2011 zo dňa 24.11.2011). Sudca je povinný v každej súdenej veci zachovávať
vecný a profesionálny prístup, potrebnú dávku odstupu, pričom samotná skutočnosť, že predmetom
konaniajenesprávnyúradnýpostupsúdu,naktoromsudcavykonávasvojufunkciu(keďvprejednávanej
veci zákonná sudkyňa nekonala a nerozhodovala v exekučnej veci, v ktorej malo dôjsť k nesprávnemu

úradnému postupu), nezakladá pomer sudcu k veci, a teda neexistuje dôvod pre vylúčenie zákonnej
sudkyne JUDr. Gabriely Panákovej z prejednávania a rozhodovania predmetnej veci.

Odvolací súd nespochybňuje, že súčasťou kontradiktórneho konania je právo účastníka byť
oboznámený s predloženými dôkazmi, vyjadriť sa k nim a podávať dôkazné návrhy. Zásadu

kontradiktórnosti však nemožno vykladať absolútne, resp. formalisticky, ale len vo väzbe s ostatnými
zásadami/ustanoveniami procesného predpisu. Predovšetkým účastník konania realizuje svoje
procesné práva v rámci súdneho pojednávania, na ktoré bol navrhovateľ riadne a včas predvolaný,
pričom o možnosť ich uplatnenia sa obral sám svojím postupom - bezdôvodnou neúčasťou na súdnom
pojednávaní. Z obsahu spisu vyplýva, že termín pojednávania (26.09.2013) okresný súd vytýčil dňa

26.06..2013 a až dňa 26.09.2013 o 07.57 hod. (t.j. v deň pojednávania) navrhovateľ zaslal súdu I. stupňa
návrh na zrušenie nariadeného pojednávania z dôvodu objektívneho porušenia zásady nestrannosti
súdu a sudcu, pričom okresný súd sa s návrhom na odročenie vyporiadal predpísaným spôsobom.
Správnym je aj samotné vecné vyhodnotenie uplatneného dôvodu odročenia ako nedôležitého (§119 ods. 1 O.s.p.), ako to korešponduje s vyššie uvedeným záverom o neopodstatnených tvrdeniach
navrhovateľa o konaní „vylúčeného“ sudcu. Ustanovenie § 101 ods. 2 O.s.p. (v spojení s § 119 O.s.p.)
umožňuje súdu zvážiť dôvodnosť návrhu na odročenie pojednávania a nadväzne konať v dôvodných

prípadoch v neprítomnosti účastníkov konania. Iné chápanie ustanovenia by viedlo k jeho obsolentnosti
a zároveň k nežiaducim prieťahom, ktorých (tvrdená) existencia je v konečnom dôsledku základom
samotného nároku uplatňovaného navrhovateľom v žalobe.

Písomné vyjadrenie odporcu vo veci samej bolo súdu doručené dňa 12.07.2013 (č.l. 44-53 spisu) a

dňa 15.07.2013 bolo odoslané navrhovateľovi na vyjadrenie (§ 114 ods. 2 veta posledná O.s.p.), ktoré
prevzal jeho právny zástupca dňa 18.07.2013 (č.l. 74 spisu). Navrhovateľ mal teda možnosť i dostatočný
časový priestor vyjadriť sa k obrane odporcu uvedenej v jeho vyjadrení k žalobe.

Zo zápisnice o súdnom pojednávaní je mimo rámca akýchkoľvek pochybností zjavné, že dokazovanie
bolovykonanévýlučneoboznámenímpodstatnéhoobsahuexekučnéhospisuOkresnéhosúduŽilinasp.

zn. 18Er/1605/2010 - ktorý dôkaz výslovne (č.l. 2 spisu) požadoval samotný navrhovateľ. Inú skutočnosť
nie je možné vyvodiť ani z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia (č. l. 85-102 spisu).
Úplne zmätočným je tvrdenie odvolateľa, že v danej veci bolo neprípustné meritórne rozhodnúť, keďže
súd prvého stupňa v ten istý deň rozhodol o jeho návrhu na prerušenie konania podľa ust. § 109 ods.
1 písm. b) O.s.p. a ust. § 109 ods. 2 písm. c) O.s.p., proti ktorému zákon pripúšťa odvolanie, nakoľko z

obsahu spisového materiálu vyplýva, že takýto procesný návrh navrhovateľ v prejednávanej veci vôbec
nepodal.

Odvolacie námietky navrhovateľa sa nedotýkajú hmotno-právnych dôvodov, pre ktoré okresný súd
žalobu zamietol.

Hmotno-právnym dôvodom zamietnutia uplatneného nároku navrhovateľa bola skutočnosť, že hoci
súd I. stupňa rozhodol cca 7 mesiacov po uplynutí lehoty o žiadosti súdneho exekútora na vydanie
poverenia, navrhovateľ v konaní nepreukázal vznik škody a jej výšku, ako aj príčinnú súvislosť
medzi konaním súdu v predmetnej exekučnej veci a vznikom škody. Navrhovateľ v danom prípade

odôvodňoval nesprávny úradný postup exekučného súdu nedodržaním zákonom stanovenej 15-dňovej
lehoty na vydanie poverenia. Okresný súd vykonaním dokazovaním dospel k záveru, že v súdenej veci
nevznikol navrhovateľovi nárok na náhradu škody a nemajetkovej ujmy s poukazom na skutkový stav
popísaný vyššie. Keďže súd nemal preukázaný vznik škody, jej výšku, ako aj príčinnú súvislosť medzi
konštatovaným nesprávnym úradným postupom a vznikom škody, a v konaní navrhovateľ nepreukázal

ani vznik nároku na náhradu nemajetkovej ujmy, akékoľvek ďalšie dokazovanie vo veci by bolo preto
nadbytočné.

Navrhovateľ nijako nenapadol uvedené skutkové a právne závery okresného súdu, ktoré boli hmotno-
právnym dôvodom zamietnutia návrhu, a preto nie sú predmetom odvolacieho prieskumu.

Na základe konštatovaného odvolací súd dospel k záveru, že okresný súd vykonal v prejednávanej
veci dokazovanie náležitým spôsobom a v potrebnom rozsahu, spôsobom plne zodpovedajúcim
kontradiktórnosti sporového konania umožnil účastníkom realizáciu ich procesných práv a nadväzne
zákonným spôsobom vyhodnotil tak procesnú aktivitu účastníkov konania, ako aj meritum veci. Po

vykonaní a vyhodnotení dokazovania zákonným spôsobom a v potrebnom rozsahu vydal vecne správne
rozhodnutie, ktoré zodpovedajúcim spôsobom v zmysle ust. § 157 ods. 2 O.s.p. aj správne a presvedčivo
odôvodnil.
Odvolací súd ako vecne správny potvrdil aj odvolaním výslovne nenapadnutý, ale od rozhodnutia
vo veci samej závislý výrok o trovách prvostupňového konania.

O trovách odvolacieho konania rozhodol krajský súd podľa § 142 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1
O.s.p. Navrhovateľ nebol v odvolacom konaní úspešný, a preto je povinný nahradiť odporcovi trovy, ktoré
mu v súvislosti s týmto konaním vznikli. Keďže si odporca náhradu trov odvolacieho konania neuplatnil

(§ 151 ods. 1 O.s.p.) a z obsahu spisu mu vznik trov tohto odvolacieho konania ani nevyplýva, odvolací
súd mu náhradu trov odvolacieho konania nepriznal.Toto rozhodnutie senátu odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním pomerom hlasov 3 : 0 .

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné.