Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 26. jún 2013

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 11Co/203/2013

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7011899163
Dátum vydania rozhodnutia: 26. 06. 2013
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Angela Čechová

ECLI: ECLI:SK:KSKE:2013:7011899163.10

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Angely Čechovej a sudcov

JUDr. Jarmily Čabaiovej a JUDr. Ľuboša Kunaya vo veci žalobcov 1/ Ing. D. Sabolovej, bytom U., H.
jednoty 7, 2/ N. B., rod. W., bytom U., E. 6, 3/ J. H., bytom U., V. XX, všetci zast. JUDr. Mariom Hollerom,
advokátom, Košice, Krmanova 1, proti žalovanému I. podnik mesta U., a.s., U., Y. 6, o zriadenie vecného
bremena, o odvolaní žalovaného proti rozsudku 14C 638/97-228 zo 7.9.2007 Okresného súdu Košice I

r o z h o d o l :

Potvrdzuje rozsudokvzneníopravnéhouzneseniavnapadnutýchvýrokoch,atovovýrokuI.,ktorým
sa zriaďuje časovo neobmedzené vecné bremeno v prospech žalovaného, ktorému zodpovedá právo
nerušene užívať časť nehnuteľnosti žalobcov, pôvodne zapísanej v pozemnoknižnej vložke č. XXXX,

kat. územie U., ako parcela č. XXXX/X, o výmere 1747m2, ktorej zodpovedajú novovytvorené parcely
č.XXXX/XX, o výmere 853m2 a č.XXXX/XX o výmere 894m2, ktoré sú vyznačené na geometrickom
pláne, ktorý je súčasťou znaleckého posudku č.X/XXXX vypracovaného Ing. D. L., znalcom z odboru:
Geodézia a kartografia, ktorý je neoddeliteľnou súčasťou rozsudku s tým, že žalovaný je povinný zaplatiť
žalobkyni v 1.rade sumu 89.303,1268 €, žalobkyni v 2.rade sumu 22.325,9310 € a žalobcovi v 3.rade
sumu 22.325,9310 €, a to do 3 dní od právoplatnosti rozsudku a vo výrokoch o náhrade trov konania
účastníkov (IV) a náhrade trov štátu (VI).

O trovách konania účastníkov bude rozhodnuté samostatným uznesením.

o d ô v o d n e n i e :

Súd prvého stupňa napadnutým rozsudkom rozhodol o žalobe pôvodných žalobcov (M.. J. B., G. B.,
D. H.) tak, že jej vo vzťahu k vtedy žalovanému v X.rade I. podnik mesta U., a.s. vyhovel a zriadil
časovo neobmedzené vecné bremeno v prospech žalovaného v 1. rade, ktorému zodpovedá právo
nerušene užívať časť nehnuteľnosti žalobcov, pôvodne zapísaných v pozemnoknižnej vložke č. XXXX,
kat. územie U., ako parcela č. XXXX/X, o výmere 1747 m2, ktorej zodpovedajú novovytvorené parcely
č. XXXX/XX, o výmere 853 m2 a č. XXXX/XX o výmere 894 m2, ktoré sú vyznačené na geometrickom

pláne, ktorý je súčasťou znaleckého posudku č. X/XXXX vypracovaného M.. D. L., znalcom z odboru:
Geodézia a kartografia, ktorý je neoddeliteľnou súčasťou rozsudku. Súčasne žalovaného v 1. rade
zaviazal zaplatiť žalobcovi v 1. rade sumu 2.690.346,- Sk, žalobcovi v 2. rade sumu 672.591,- Sk a
žalobkyni v 3. rade sumu 672.591,- Sk do 3 dní od právoplatnosti rozsudku (výrok pod č. I.). V poradí
druhým výrokom (označený ako II.) v časti o uloženie povinnosti žalovaným v 1. a 2. rade odstrániť na
vlastné náklady stavbu postavenú na pozemku žalobcov, ktorý bol pôvodne vedený v pozemnoknižnej
vložke č. XXXX, kat. územie Košice, ako parcela č. XXXX/X, o výmere XXXX m2, ktorej toho času

zodpovedajú novovytvorené parcely č. XXXX/XX, o výmere 894 m2 a č. XXXX/XX, o výmere 853 m2
podľa geometrického plánu, ktorý je súčasťou znaleckého posudku č. X/XXXX vypracovaného znalcom
M.. D. L., ktorý je neoddeliteľnou súčasťou rozsudku, konanie zastavil. Výrokom označeným ako III
zamietol proti žalovanému v 2. rade žalobu na zriadenie vecného bremena. Žalovaného v 1. radezaviazal nahradiť trovy konania žalobcovi v 1. rade 74.903,- Sk, žalobcovi v 2. rade 46.766,- Sk a
žalobkyni v 3. rade 46.766,- Sk na účet ich právneho zástupcu do 3 dní od právoplatnosti rozsudku
(výrok pod poradovým č. IV.), ďalším výrokom (V.) žalovanému v 2. rade náhradu trov konania nepriznal

a napokon žalovanému v 1. rade uložil povinnosť nahradiť trovy štátu v sume 19.975,50 Sk na účet
svojho súdu do 3 dní od právoplatnosti rozsudku (výrok pod poradovým č. VI.). V čase jeho rozhodnutia
bol účastníkom konania aj žalovaný v 2.rade a to Mesto Košice, Košice, Tr. SNP č. 48/A. Žaloba
žalobcov voči tomuto žalovanému bola zamietnutá, žalobcovia voči tomuto výroku odvolanie nepodali,
preto rozsudok 14C 638/97-228 zo 4.1.2007 vo vzťahu medzi týmito účastníkmi konania nadobudol

právoplatnosť. Odvolací súd preto na strane žalovanej koná už iba s jediným účastníkom a to žalovaným
I. podnik mesta U., a.s.

H. prvého stupňa vykonaným dokazovaním zistil, že nehnuteľnosť pôvodne zapísaná v pozemnoknižnej
vložke č. XXXX kat. územie U., ako parcela č. XXXX/X, roľa na Troch brodoch, o výmere XXXX m2 bola
v spoluvlastníctve N. B. v podiele X/X, E. B. v podiele X/X a mal. L. B. v podiele X/X, že na žiadosť I.

podniku mesta U. došlo v roku 1988 k vyvlastneniu časti predmetnej nehnuteľnosti o výmere 1747 m2
(pozn. odvolacieho súdu, v odôvodnení nesprávne uvedených m3) v prospech Československého štátu,
že v čase vyvlastňovacieho konania a tiež v čase vydania vyvlastňovacieho rozhodnutia boli už všetci
pôvodní spoluvlastníci mŕtvi, lebo N. B. zomrela XX.X.XXXX a dedičstvo po nej nadobudli deti G. B., D.
H. a N. D., t.j. žalobcovia v 2. až 4. rade, L. B. zomrela XX.X.XXXX a dedičstvo po nej nadobudol brat E.

B., ktorý zomrel X.X.XXXX a dedičstvo po ňom nadobudol M.. J. B., žalobca v 1. rade. Konštatoval, že
podľa § 460 Obč. zák. platného v tom čase, dedičstvo sa nadobúdalo smrťou poručiteľa, že v dôsledku
zásady univerzálnej sukcesie nastúpili do majetkoprávnych vzťahov týchto pozemnoknižných zomretých
spoluvlastníkov okamihom ich smrti ich dedičia, že k prechodu vlastníctva na právnych nástupcov titulom
dedenia nebolo potrebné odovzdanie dedičstva rozhodnutím štátneho notárstva, keďže toto rozhodnutie

iba deklarovalo prechod vlastníctva na dedičov a nekonštituovalo by ho, vychádzajúc z čoho teda
nepochybne vlastníkmi predmetnej časti nehnuteľnosti už v čase vyvlastňovacieho konania a aj v celom
jeho priebehu a v čase rozhodnutia o vyvlastnení boli žalobcovia, napriek tomu vyvlastňovacie konanie
sa viedlo nesprávne proti pôvodnej pozemnoknižnej vlastníčke N. B. a proti neznámym dedičom po L.
B. a E. B.. Po nebohej L. B. a E. B. boli dedičia známi a zdržiavali sa na známych adresách, preto

keď im bol ustanovený opatrovník, tento postup nebol v súlade so zákonom. Vyvlastnenie je správny
akt, ktorým prechádza vlastníctvo k nehnuteľnosti z doterajšieho preukázaného skutočného vlastníka
na nového vlastníka. Pokiaľ však príslušný orgán štátnej správy vykonávajúci toto vyvlastnenie konal
ako s vyvlastňovaným s niekym iným ako vlastníkom a vlastnícke právo k veci, ktorá je predmetom
sporu patrilo subjektom odlišným od vyvlastňovaných, nemohli nastať právne účinky, ktoré zákon s

vyvlastňovaním spája. Na základe neúčinného vyvlastňovacieho konania a rozhodnutia nemohlo dôjsť
k prechodu vlastníctva na Čsl. štát, ani na organizáciu, v prospech ktorej bola nehnuteľnosť vyvlastnená
(3Cdo 96/98). Z týchto dôvodov podľa jeho názoru ani nemožno považovať vyvlastňovacie rozhodnutie
za titul, ktorý by zakladal dobromyseľnosť štátu, ktorá sa vyžadovala pre oprávnenú držbu. Žalovaný
v 2. rade vstúpil do držby dňom 1.5.1991, t.j. dňom účinnosti zákona o majetku obcí č. 138/1991 Zb.

a 10-ročná lehota podľa ust. § 134 ods. 1 OZ by mu uplynula až 1.5.2001, žalobcovia si však svoj
žalobný nárok proti nemu uplatnili 20.12.2000, kedy tomuto žalovanému bolo doručené uznesenie 14C
638/97-33 a žaloba a tento žalovaný si do 10-ročnej vydržacej doby nemôže započítať dobu, po ktorú
mal vec v držbe jeho právny predchodca, teda Čsl. štát, lebo tento nebol dobromyseľný z hľadiska
§ 129 ods. 1 OZ, nakoľko predmetné vyvlastňovacie rozhodnutie nemožno považovať za titul, ktorý

by zakladal dobromyseľnosť štátu. Vychádzajúc z tohto uzavrel, že žalobcovia sú vlastníkmi spornej
nehnuteľnosti, na ktorej žalovaný v 1. rade zriadil stavbu: „Trolejbusová doprava I. stupňa Košice“, na
ktorú stavbu Národný výbor mesta Košice mu vydal 7.11.1996 stavebné povolenie. S poukazom na ust.
§ 135c ods. 1, 2 a 3 OZ mal za to, že v danej veci odstránenie stavby na pozemku žalobcov by bolo
neúčelné a keďže žalobcovia nemajú záujem o prikázanie stavby do ich vlastníctva, rozhodol o zriadení

vecného bremena v prospech žalovaného v 1. rade. Toto vecné bremeno je časovo neobmedzené
a preto žalobcom za jeho zriadenie patrí náhrada, ktorú (po predchádzajúcom zistení zo znaleckého
posudku vypracovaného znalcom Ing. Milanom L. č. X/XXXX, že časť pôvodnej pozemnoknižnej parcely
bola zlúčená do KN parcely č. XXXX/X a XXXX/XX a zistení, že žalovaný v 1. rade v skutočnosti užíva
nehnuteľnosť patriacu žalobcom o výmere 1747 m2 ako novovytvorenú parcelu č. XXXX/XX o výmere

XXX mX a parcelu č. XXXX/XX o výmere 853 m2), vyčíslil znalec Ing. G. D. v znaleckom posudku č.
8/2007 sumou 2.310,- Sk za 1 m2, čo pri užívaní výmery 1747 m2 predstavuje sumu 4.035.570,- Sk a
preto priznal žalobcom (v odôvodnení zrejme nesprávne uvedené žalovaným) sumu zodpovedajúcu ich
podielom. Proti žalovanému v 2. rade, ktorý nie je vlastníkom stavby postavenej na pozemku žalobcova ani tento pozemok neužíva, žalobu v dôsledku nedostatku pasívnej legitimácie zamietol. Zastavenie
konania v časti o uloženie povinnosti obidvom žalovaným odstrániť na vlastné náklady stavbu zastavil na
základe späťvzatia žaloby žalobcami so súhlasom žalovaných (§ 96 ods. 1, 2 O.s.p.) Pokiaľ rozhodoval o

trovách konania účastníkov vo vzťahu medzi žalobcami a žalovaným v 2. rade, úspešnému žalovanému
v 2. rade trovy nepriznal, keďže si ich neuplatnil a pokiaľ ide o vzťah medzi žalobcami a žalovaným v
1. rade, úspešným žalobcom priznal náhradu trov konania pozostávajúcu z trov právneho zastúpenia.
Neúspešného žalovaného v 1. rade zaviazal aj na zaplatenie náhrady trov štátu, ktoré predstavujú
preddavkovo vyplatenú odmenu a náhradu výdavkov znalcom.

Rozsudok napadol včas podaným odvolaním žalovaný (vtedy ako žalovaný v 1.rade). Uviedol, že
s rozhodnutím o zriadení časovo neobmedzeného vecného bremena v jeho prospech na parcely
č. XXXX/XX a XXXX/XX k. ú. Brody a s povinnosťou zaplatiť žalobcom, ako aj štátu náhradu trov,
sa nestotožňuje. Dôvody (v časti označenej ako 1.), že I. E. D. U., š.p. podal 8.3.1988 na bývalý

Obvodný národný výbor Košice I návrh na vyvlastnenie v žalobe vymenovaných parciel pre Čsl. štát
za účelom potrebnej investičnej výstavby a to z dôvodu, že pokusy o získanie vlastníckeho práva k
predmetným parcelám na vyvlastnenie zlyhali a to z dôvodu, že vlastníci pôdy v určenej lehote na
ich výzvy - ponuky na výkup pôdy nereagovali, boli na neznámom mieste alebo zomreli a dedičia boli
buď neznámi alebo nereagovali na ich písomnú výzvu, že k návrhu na vyvlastnenie o.i. pripojili tiež

rozhodnutie o trvalom odňatí poľnohospodárskej pôdy z poľnohospodárskeho pôdneho fondu, že pred
podaním návrhu listom z 10.7.1987 požiadali národný výbor o zistenie bydliska majiteľov pozemkov,
na základe čoho potom vyzývali známych vlastníkov dotknutých pozemkov, že v konkrétnom prípade
vyzvali E. B., bytom R. č. XXX, N. B., R. č. 409 a M.. G. B., R., V. č. XX, že od týchto na písomné
výzvy nedostali odpoveď, napriek tomu, že Ing. G. B. osobne potvrdil 27.12.1987 na doručenke svojím

podpisom prevzatie výzvy, že taktiež v prípade výzvy adresovanej E. B. potvrdila prevzatie výzvy na
doručenke 4.1.1988 jeho neter a že odpoveď neprišla a ani doručenka sa nevrátila ani v prípade výzvy
adresovanej L. B., z čoho mal za nepochybné, že výzvy sa dostali do rúk rodinným príslušníkom a
teda dedičom vlastníkov dotknutých pozemkov, pričom ich upozornili, že ak v 15-dňovej lehote nepríde
žiadna odpoveď, budú to považovať za nesúhlas s podmienkami na odpredaj nehnuteľnosti a požiadajú

o vyvlastnenie nehnuteľnosti podľa platných predpisov. Mal tak za to, že I. podnik mesta U., š.p. vykonal
všetky potrebné kroky, ktoré mohol vykonať a vynaložil maximálne úsilie k dohode a k zisteniu vlastníkov
dotknutých pozemkov a ich právnych nástupcov. Ďalej poukázal na to, že v čase vyvlastnenia bolo
skončené dedičské konanie po E. a L. B., a dedičské konanie po N. B. bolo skončené až 18.4.1991,
teda po tom, čo prebehlo vyvlastňovacie konanie, so zreteľom načo ustanovenie opatrovníka, keď boli

predložené úmrtné listy E. a N. B. príslušnému národnému výboru, bolo plne v súlade s § 16 zákona
o správnom konaní. Zdôraznil, že právoplatné vyvlastňovacie rozhodnutie nebolo nikdy napadnuté
ani riadnym ani mimoriadnym opravným prostriedkom, čím sa stalo vykonateľným, že za vyvlastnené
pozemky, boli uhradené nemalé sumy za vyňatie pôdy z poľnohospodárskeho pôdneho fondu (okolo
1 mil. korún), že odo dňa správoplatnenia vyvlastňovacieho rozhodnutia bol dobromyseľný, že mu

vyvlastnená nehnuteľnosť patrí, keďže nikto nespochybňoval vlastníctvo, ako aj správne konanie, ktoré
predchádzalo vyvlastňovaciemu rozhodnutiu a keďže vyvlastnenie vykonal kompetentný štátny orgán,
nemal dôvod pochybovať o jeho krokoch a postupe a že jeho dobromyseľnosť trvala až do 1.5.1991,
kedy vlastníctvo prešlo na Mesto Košice. V časti odvolania označenej 2. poukázal na skutočnosť, že
žalobcoviamalidostatokmožnostínauplatneniesvojichprávpor.1989nazákladeprijatýchreštitučných

zákonov, najmä podľa zák.č. 229/1991 Zb. o úprave vlastníckych vzťahoch k pôde a neskôr zák.č.
503/2003 Z.z., v ktorých bola stanovená konkrétna lehota na uplatnenie práva a že otvárať problematiku
usporiadania majetkových vzťahov mimo rámca spomínaných zákonov prináša pochybnosti o ich prijatí,
zneisťuje terajších dobromyseľných vlastníkov a že nastávajú prípady zneužívania práv a špekulácie,
čím sa v značnej miere oslabuje filozofia prijatia uvedených zákonov. Ďalej v odvolaní (3.) konštatoval,

že vo veci boli vypracované dva znalecké posudky, a to znalecký posudok vypracovaný Ing. D. L., ktorý
vyhotovil geometrický plán na obnovenie hraníc časti pôvodnej nehnuteľnosti č. XXXX/X, že v liste z
31.8.2004 uviedol, že novovzniknuté parcely č. XXXX/XX a XXXX/XX siahajú až za oplotenie areálu,
pričom súd sa s touto námietkou vôbec nezaoberal a pri rozhodnutí nezohľadnil skutočnosť, že časť
pôvodnej parcely XXXX/X, ktorá siaha, že nevyužíva tú časť, mimo jeho areál a preto považuje za

chybu, že súd toto jeho stanovisko ignoroval a vyniesol rozhodnutie bez toho, aby sa s touto otázkou
vysporiadal. Nesúhlasil (bod 4 odvolania) tiež s výškou hodnoty vyčísleného vecného bremena - 2.310,-
Sk/ m2 stanovenej v znaleckom posudku Ing. D. a trval na tom, že znalec mal určiť cenu vecného
bremena s ohľadom na stav pozemku v r. 1988 a s cenovými reláciami platnými v tomto období, keďžežalobcoviasanijakonepričiniliovylepšenieazhodnoteniestavunehnuteľnosti,ktorávčasevyvlastnenia
bola poľnohospodárskou pôdou a nie stavebným pozemkom s lukratívnou cenou. Zdôraznil, že pojem
časovo neobmedzené vecné bremeno nie je pre existujúci stav vyhovujúci, pretože mu nie je známe,

aká je časová dĺžka neobmedzeného vecného bremena a nie sú mu známe ďalšie problémy, ktoré môžu
vzniknúť na podnet žalobcov v budúcnosti, že za túto hodnotu vecného bremena by už nemalo dôjsť k
obnoveniuvlastníckychprávpôvodnýchvlastníkov(žalobcov),aleponechaťvlastníctvožalovanémuv2.
rade. Okrem toho aj výšku hodnoty vecného bremena považoval za vysoko nadhodnotenú a zdôraznil,
že táto v sebe zahŕňa naviac aj časť parcely č. XXXX/X, ktorá siaha mimo areál trolejbusovej dopravy,

a že znalec mal vychádzať pri vyčíslení hodnoty vecného bremena zo zák.č. 205/1988 Zb. o cenách
stavieb, pozemkov, trvalých porastov a náhrad za dočasné užívanie pozemkov.

K odvolaniu podali žalobcovia vyjadrenie, v ktorom uviedli, že v odvolaní sú uvedené nepravdivé a
zavádzajúce skutočnosti. Poukázali na to, že podstatnou skutočnosťou, ktorá je charakteristická pre
vyvlastňovanie pozemkov v rokoch 1980 a neskôr je to, že vtedajšie socialistické organizácia a ani

orgány štátnej správy nedostatočne plnili svoje úlohy, čo sa prejavovalo tak, že ako účastníci stavebných
a vyvlastňovacích konaní boli aj fyzické osoby, ktoré už reálne nežili, niektoré viac ako 20 rokov.
Rovnako nepravdivé je tvrdenie žalovaného, že sa jednalo o osoby, ktorých pobyty neboli známe, lebo
majiteľmi vyvlastňovaných pozemkov boli prevažne obyvatelia obce R., korí na svojich adresách bývali
po celé svoje životy a nemenili ich, že v danom období nedochádzalo ku masívnemu sťahovaniu sa

za prácou ako je to dnes. Za dôležité treba podľa nich považovať aj to, že sa spravidla jednalo o
vzdialených rodinných príslušníkov, ktorí sa navzájom poznali, takže aj keby vyvlastňovacie orgány
mali záujem o doručenie písomností a doručili by ich niekam inam, tak by sa k správnemu adresátovi
skôr či neskôr dostali. Mali za to, že v predmetnom súdnom konaní boli všetky osoby, ktorým boli
pozemkyvyvlastnenéužmŕtve,niejepretomožné,abyprávnypredchodcažalovanéhov1.rade,orgány

štátnej správy akokoľvek kontaktovali, či s nimi písomne komunikovali, že ich smrť a následné dedičské
konania nezostalo pre štát žiadnym spôsobom utajené, pretože ich smrť bola riadne evidovaná a
rovnako vtedajšie štátne notárstvo prejednávalo ich pozostalosti. Pokiaľ ide o dobromyseľnosť, na ktorú
žalovaný poukazuje v odvolaní uviedli, že nemohol byť dobromyseľný od právoplatnosti vyvlastňovacej
vyhlášky a to z niekoľkých dôvodov, z ktorých uviedol, že žalovaný sám vedel, že vo vyhláške sú

uvedené mená osôb, ktoré v čase vyvlastnenia nežili, pretože na to sám príslušné orgány upozorňoval.
K námiekam žalovaného smerujúcim k tomu, že nároky si mali uplatniť podľa reštitučných zákonov
uviedli, že takýmto postupom nemohli nikdy postupovať, pretože nespĺňali nevyhnutné požiadavky, ktoré
tieto právne predpisy vyžadovali. Pokiaľ ide o zák.č. 403/1990 Zb. konštatovali, že podmienkou jeho
aplikácie bolo, aby išlo o následky spôsobené odňatím vlastníckeho práva podľa presne vymedzených

právnych predpisov, pričom stavebný zákon v tejto enumerácii chýba, pokiaľ ide o reštitučné nároky a ich
uplatňovanie podľa zák.č. 87/1991 Zb. poukázali na jeho § 6, v ktorom sú výslovne uvedené prípady, v
ktorých bolo možné žiadať o vydanie veci a v zmysle ktorého postupovať nemohli. Pokiaľ ide o reštitučný
zák.č. 229/1991 Zb. vychádzali z toho, že tento právny predpis sa vzťahuje na „pôdu, ktorá tvorí
poľnohospodársky pôdny fond alebo do neho patrí a v rozsahu ustanoveným týmto zákonom aj na pôdu,

ktorá tvorí lesný pôdny fond“ (§ 1 ods. 1 písm.a/), že v časovom období, keď si oprávnené osoby mohli
svoje nároky uplatniť, podľa tohto zákona boli po sebe účinné dva právne predpisy, ktoré vymedzovali,
čo je poľnohospodársky pôdny fond, a to zák.č. 53/1966 Zb. o ochrane poľnohospodárskeho pôdneho
fondu a zák.č. 307/1992 Zb. o ochrane poľnohospodárskeho pôdneho fondu, ktorým bol zrušený zák.č.
53/1996 a ktorý v § 2 ods. 1 definoval, že „poľnohospodársky pôdny fond tvoria poľnohospodárske

pozemky, ktoré sú v katastri nehnuteľností členené na ornú pôdu, chmeľnice, vinice, záhrady, ovocné
sady a trvalé trávne porasty. Do poľnohospodárskeho pôdneho fondu patria aj pozemky, ktoré slúžia
na zabezpečenie účelu využívania jednotlivých druhov pozemkov.“ Podľa zák.č. 229/1991 Zb. si mohli
oprávnené uplatniť vlastnícke právo aj k pôde, ktorá tvorí lesný pôdny fond, tento podľa § 2 ods. 1
zák.č. 61/1977 Zb. tvoria „pozemky, ktoré sú trvale určené na plnenie funkcií lesov, pričom zákon pod

písmenami a/ - c/ tieto lesné pozemky špecifikuje.“ Z vyššie uvedeného im vyplynulo, že oprávnené
osoby mohli do 31.12.1992 svoje právo uplatniť iba proti pozemkom, ktoré tvorili poľnohospodársky a
lesný fond, že pozemky o ktoré sa v tomto spore jedná však v roku 1991 a 1992 neboli pozemkami, ktoré
patrili do poľnohospodárskeho alebo lesného pôdneho fondu, naopak boli to zastavané plochy, ktoré
boli súčasťou intravilánu mesta Košice už omnoho skôr, čím považovali za vylúčené, aby postupovali

podľa tohto reštitučného zákona vrátane zák.č. 503/2003 Z.z. Z doposiaľ vykonaného dokazovania
tak je zrejmé, že si skutočne nemohli svoje nároky uplatniť podľa vtedy platných aj dnes platnom
reštitučnom zákone. Ďalší dôvod, ktorý vylučuje aplikáciu reštitučných zákonov vyplýva podľa ich názoru
zo samotného faktu, že vyhláška, ktorou došlo ku vyvlastneniu, je absolútne neplatná a že podobnúskutočnosť konštatuje vo svojom rozsudku z 25.2.1999 sp.zn. 3Cdo 96/99 Najvyšší súd Slovenskej
republiky, v ktorom potvrdzuje ich tvrdenia, že vyvlastňovacie konanie neprebehlo v súlade s právnym
poriadkom a jeho výsledkom je paakt, ktorý nemá žiadne právne účinky. Poukázali na to, že právna

prax sa v mnohých takýchto prípadoch priklonila ku jednoznačnému názoru, že prijatie reštitučných
zákonov v prípade, ak vlastník neprišiel o vlastnícke právo k nehnuteľnostiam ku dňu nadobudnutia
účinnosti týchto reštitučných zákonov (a oni o svoje vlastnícke právo neprišli, pretože vyvlastňovacie
konanie spolu s vyhláškou je absolútne neplatné) nič nemôžu zmeniť na tom, že na základe neplatného
právneho úkonu nie je možné nadobudnúť ani stratiť vlastnícke právo k hnuteľným a nehnuteľným

veciam. V prípade, ak vlastník neprišiel o vlastníctvo, nie je možné zo skutočnosti, že mohol uplatniť i
reštitučný nárok vyvodzovať, že už nemôže uplatňovať ochranu svojho vlastníctva podľa všeobecných
občianskoprávnych predpisov, napr. rozhodnutie Najvyššieho súdu Českej republiky z 3.5.2001, sp.zn.
22Cdo 2163/2000, rovnako 22Cdo 560/99 z 21.8.2000. Navrhli potvrdiť rozsudok súdu prvého stupňa v
napadnutej časti a priznať im náhradu trov odvolacieho konania.

Rozsudok vo výrokoch pod poradovým číslom II., III. a V. nebol odvolaním napadnutý, nadobudol
právoplatnosť (§ 206 O.s.p.), preto v týchto výrokoch nebol v odvolacom konaní preskúmavaný.

Krajský súd v Košiciach ako odvolací súd rozhodol o odvolaní žalovaného v 1.rade už predtým a to

rozsudkom 11Co 114/2007-268 z 9.9.2009 tak, že rozsudok v napadnutom výroku, t.j. pokiaľ ním bolo
zriadené časovo neobmedzené vecné bremeno za náhradu vo vzťahu žalobcov a žalovaného v 1.rade
zmenil a žalobu zamietol, súčasne rozhodol o trovách konania účastníkov a aj trovách štátu.

Odvolací súd vo svojom rozhodnutí vychádzal z toho, že žaloba žalobcov je podľa § 135c OZ

tzv. vlastníckou žalobou, na podanie ktorej má výlučnú aktívnu legitimáciu iba vlastník pozemku. V
tejto súvislosti konštatoval, že základným predpokladom úspechu každej vlastníckej žaloby, teda aj
tejto, je preukázanie, že žalobca je vlastníkom nehnuteľnosti, ochrany ktorej sa žalobou domáha. So
zreteľom na to, aj v prejednávanej veci rozhodujúci právny význam mala otázka (názor vyslovený
Najvyšším súdom SR v rozsudku 3Cdo 96/99, str. 5), či žalobcovia sú vlastníkmi pozemkov, ku ktorým

navrhli usporiadať pomery vo vzťahu k žalovanému v 1. rade. Od vyriešenia tejto základnej otázky,
ktorú súd si mal prejudiciálne posúdiť, záviselo hmotnoprávne postavenie žalobcov (mať práva) ako
aktívne legitimovaných účastníkov. Nedostatok tejto vecnej legitimácie bez ďalšieho totiž by musel
viesť k zamietnutiu žaloby. Odvolací súd v tejto súvislosti konštatoval, že žalobcovia svoju aktívnu
vecnú legitimáciu vyvodzovali zo skutočnosti, že sú vlastníkmi nehnuteľností, lebo tieto rozhodnutím o

vyvlastnení vydaným ObNV Košice I pod č. Výst. 667/88-Ga z 3.6.1988 neprešli do vlastníctva Čsl. štátu,
z dôvodov na ktoré v žalobe a aj počas konania poukazovali, a preto majú právo s nimi disponovať.
Tvrdenie opreli aj o rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky 3Cdo 96/99 z 25.2.1999, ktoré
vo fotokópii pripojili.

Súd prvého stupňa v tejto otázke si osvojil tvrdenia a aj právny názor žalobcov, lebo z odôvodnenia
rozhodnutia je zrejmý jeho záver s odkazom aj na citovaný rozsudok Najvyššieho súdu SR „o neúčinnosti
uvedeného vyvlastňovacieho rozhodnutia, z ktorého dôvodu nemohlo dôjsť k prechodu vlastníctva
na Čsl. štát, ani na organizáciu, v prospech ktorej bola nehnuteľnosť vyvlastnená.“ Z odôvodnenia

rozsudku ďalej vyplýva, že súd osobitne posudzoval aj to, či vyvlastňovacie rozhodnutie mohlo založiť
dobromyseľnosť štátu a následne D. U. a uzavrel, že tento predpoklad (dobromyseľnosť držby) nebol
splnený, teda žalobcovia sú vlastníkmi spornej nehnuteľnosti.

S názorom súdu prvého stupňa (vyplývajúcim z už citovaného rozsudku NS SR 3Cdo 96/99), že
rozhodnutie o vyvlastnení vydané bývalým ObNV Košice I pod č. Výst. 667/88-Ga z 3.6.1998 z dôvodov,
na ktoré poukázali žalobcovia, voči právnym predchodcom žalobcov (a ani voči žalobcom) nenadobudlo
právoplatnosť a preto ani nenastali právne účinky, ktoré zákon v tom čase spájal s vyvlastnením, to
znamená prechod vlastníctva k týmto pozemkom na štát sa odvolací súd stotožnil a dodal, že takýmto

rozhodnutím preto súd ani nebol viazaný v zmysle § 135 ods. 1 O.s.p. a nebol ani povinný z neho podľa
ust. § 135 ods. 2 O.s.p. vychádzať. Konštatoval však súčasne, že za tejto situácie však súd nielenže
mohol, ale aj mal samostatne a nezávisle od rozhodnutia o vyvlastnení dôsledne prejudiciálne riešiť
otázku vlastníctva žalobcov k spornému pozemku (citovaný rozsudok 3Cdo 96/99 - str. 6). Podľa názoruodvolacieho súdu v prejednávanej veci však súd prvého stupňa práve s ohľadom na tieto nesporné
skutočnosti otázku vlastníctva žalobcov k predmetným pozemkom neposúdil správne.

Odvolací súd v uvedenom rozsudku 11 Co 114/2007 zastával názor, že ak štát, resp. štátny podnik (I.
š.p. U.) na základe tohto neúčinného vyvlastňovacieho rozhodnutia začal predmetné pozemky fakticky
užívať na účel vyvlastnenia (investičná výstavba), chopil sa ich držby bez akéhokoľvek právneho
titulu, išlo teda o prevzatie bez právneho dôvodu, čo je jeden z reštitučnými zákonmi typizovaných

dôvodov pre vydanie veci oprávneným osobám podľa § 6 ods. 1 písm.p/ zák.č. 229/1991 Zb. o
úprave vlastníckych vzťahov k pôde a inému poľnohospodárskemu majetku, keďže k prevzatiu došlo
v rozhodnej dobe. Tento predpis, rovnako ako aj ostatné reštitučné predpisy vychádzali z domnienky,
že vec prešla v rozhodnom období na štát a to aj v prípadoch jej prevzatia bez právneho dôvodu
(aj tzv. okupáciou), pričom oprávnené osoby, ktoré si uplatnili nárok podľa týchto predpisov, sa stali
vlastníkmi veci až jej vydaním. Tento reštitučný predpis, rovnako ako aj ostatné reštitučné predpisy,

sú k všeobecným predpisom akým je najmä Občiansky zákonník vo vzťahu špeciality. Tento vzťah
sa rieši podľa zásady lex specialis derogat legi generali, to znamená, že tam, kde existuje špeciálna
úprava, nemožno použiť úpravu všeobecnú. Ak sa možno domáhať ochrany práva postupom podľa
reštitučného predpisu ako špeciálneho, teda ak je daný reštitučný nárok, nemožno uplatniť nárok na
ochranu vlastníctva podľa všeobecných právnych predpisov, najmä podľa § 126 ods. 1 Obč. zák. a ani

formouurčeniavlastníckehoprávapodľa§80písm.c/O.s.p.Prevzatievecištátomnazákladesprávneho
rozhodnutia, ktoré nenadobudlo právoplatnosť (nevyvolalo účinky) je prevzatím veci bez právneho
dôvodu. Najvyšší súd SR vo svojich rozhodnutiach (rozsudok 4Cdo 130/2007 z 25.2.2009) vyslovil
názor, že v prípadoch prevzatia veci štátom v rozhodnom období bez právneho dôvodu neuplatnenie
ochranypodľareštitučnýchpredpisovmalozanásledokstratumožnostidomáhaťsatejtohmotnoprávnej

i procesnoprávnej ochrany podľa všeobecných predpisov, že aj keď zák.č. 141/1950 Zb. a ani zák.č.
40/1964 Zb. (teraz platný Obč. zákonník) okupáciu, t.j. prevzatie veci štátom bez právneho dôvodu
ako právny titul nadobudnutia vlastníckeho práva štátom nepoznali, nepochybne k faktickej okupácii
za účinnosti oboch týchto noriem dochádzalo. Prostredníctvom prijatia reštitučných predpisov však
zákonodarca akceptoval, že k takýmto situáciám skutočne a nie výnimočne dochádzalo, na základe jeho

vôle vyjadrenej v reštitučných predpisoch sa potom z okupácie (prevzatia veci štátom bez právneho
dôvodu) stal formálne právny titul nie pre nadobudnutie veci zo strany štátu, ale pre vznik nároku na
vydanie veci a teda obnovu formálneho vlastníckeho práva, pričom nevyužitím možnosti domáhať sa
takéhoto nároku v zákonnej lehote došlo k nezvratnému zániku (preklúzii) práva a tým aj k nemožnosti
dosiahnuť revíziu krokov štátu urobených v rozhodnom období. Obdobný názor o vzťahu reštitučných

zákonov ako špeciálnej úpravy k všeobecnej právnej úprave zaujal Najvyšší súd Slovenskej republiky
aj v rozsudku 3Cdo 120/03 z 29.4.2004. V danej veci nebolo sporné, že žalobcovia v rámci reštitučných
predpisov ako oprávnené osoby nárok na vydanie predmetných pozemkov neuplatnili. Neuplatnením
tejto možnosti došlo k zániku ich práva na obnovu (formálneho) ich vlastníckeho práva. Ak im teda
predmetné nehnuteľnosti neboli vydané podľa reštitučných predpisov, ako špeciálnej právnej úpravy

(hoci aj z dôvodu, že o ich vydanie nepožiadali), nemohli nadobudnúť k nim vlastnícke právo, lebo ich
vlastníkmi by sa stali až ich vydaním.

Za tohto stavu odvolací súd uzavrel, že žalobcov nemožno považovať za vlastníkov pozemkov, ku
ktorým sa domáhajú zriadenia vecného bremena voči žalovanému v 1. rade a preto im nesvedčí aktívna

legitimácia vyplývajúca z hmotného práva na podanie takejto žaloby. Takýto nedostatok bez ďalšieho
vedie k zamietnutiu žaloby, preto musel byť rozsudok v napadnutom výroku zmenený, keďže súd prvého
stupňa žalobe vyhovel (vychádzajúc z iného právneho názoru o aktívnej legitimácii žalobcov) a to bez
toho, aby sa odvolací súd zaoberal aj ďalšími odvolacími námietkami odvolateľa a vecnou správnosťou
rozsudku, pokiaľ žalobe vo vzťahu k žalovanému v 1. rade vyhovel a zriadil vecné bremeno.

Voči tomuto rozsudku odvolacieho súdu podali žalobcovia dovolanie. Najvyšší súd Slovenskej republiky
ako dovolací súd uznesením 2Cdo 126/2010 z 19.7.2011 rozsudok odvolacieho súdu v znení opravného
uzneseniaz10.9.2009zrušilavecmuvrátilnaďalšiekonanie.Zodôvodneniatohtorozhodnutiavyplýva,

že dovolací súd sa nezaoberal napadnutým rozhodnutím odvolacieho súdu z hľadiska jeho vecnej
správnosti a ani ďalšími námietkami uvedenými žalobcami v dovolaní a že rozsudok zrušil pre zistenú
vadu - nedostatok procesnej podmienky na konanie (§ 103 O.s.p.) v konaní odvolacieho súdu podľa
§ 237 písm. b/ O.s.p. a to, že odvolací súd konal s niekým, kto nebol účastníkom konania - počasodvolacieho konania totiž zomrel žalobca v 1.rade a aj žalobkyňa v 3.rade, s ktorými odvolací súd konal.
Správne mal konať s ich právnymi nástupcami.

Odvolací súd po zrušení predchádzajúceho rozsudku a vrátení veci opätovne konal a rozhodoval
o odvolaní žalovaného. Na strane žalobcov konal už s právnymi nástupcami (univerzálna sukcesia)
pôvodných žalobcov, ktorí počas prebiehajúceho konania zomreli (listiny o úmrtí a dedičské rozhodnutia
sú súčasťou spisu). Ku dňu rozhodnutia odvolacieho súdu sú titulom právneho nástupníctva žalobcami:
1. M.. T. H., po pôvodnom žalobcovi Ing. J. B., 2. N. B., rod. W., po pôvodnom žalobcovi G. B., 3. J.

H., po pôvodnej žalobkyni D. H..

Odvolací súd prejednal vec v rozsahu vyplývajúcom z § 212 ods. 1,3 O.s.p. a dospel k záveru, že
rozsudok v napadnutom výroku žalovaným (pôvodne žalovaným v 1.rade) je vo výroku vecne správny,
preto ho potvrdil podľa § 219 ods. 1 O.s.p, vrátane súvisiacich výrokoch a trovách konania.

Podľa obsahu odvolania, žalovaný predovšetkým vyčíta súdu prvého stupňa nesprávny záver, pokiaľ
považoval vyvlastňovacie rozhodnutie vydané Ob NV Košice I. dňa 3.6.1988 č. Výst. 667/88 za
neúčinné v dôsledku čoho nemohlo dôjsť k prechodu vlastníctva pozemku - parc.č. XXXX/X zap. v E.
XXXX k.ú. U. na B.. štát. Uvedená odvolacia námietka nie je náležitá, lebo súd prvého stupňa vyvodil
správny záver o neúčinnosti vyvlastňovacieho rozhodnutia, keďže z vykonaného dokazovania mal za

preukázané, že správny orgán vykonávajúci toto vyvlastnenie konal v rozhodnom čase s niekým iným
ako vlastníkom vyvlastňovaného pozemku. V súvislosti s vyvlastňovacím rozhodnutím ďalej žalovaný
v odvolaní poukazoval na to, že žalobcovia mali dostatok času na uplatnenie svojich práv podľa
reštitučných zákonov a že usporiadaním svojich majetkových práv mimo rámca týchto zákonov zneisťujú
dobromyseľných vlastníkov.

Túto odvolaciu námietku žalovaného odvolací súd vo svojom predchádzajúcom rozhodnutí 11 Co
114/2007 považoval za dôvodnú. Opierajúc sa o v tom čase (rok 2009) aktuálnu rozhodovaciu činnosť
Najvyššieho súdu SR (napr. rozhodnutie 4Cdo 130/2007 z 25.2.2009, 3 Cdo 120/03 z 29.4.2004) ale
aj v tom čase už ustálenú súdnu prax v Českej republike, odvolací súd zastával názor, že v prípadoch

prevzatia veci štátom v rozhodnom období bez právneho dôvodu (ako to je aj v tomto prípade),
neuplatnenie ochrany podľa reštitučných predpisov malo za následok stratu možnosti domáhať sa
ochrany podľa všeobecných predpisov, napr. podľa Obč. zákonníka žalobou na ochranu vlastníctva.
V posudzovanej veci žalobcom v reštitučnom konaní pozemky vydané neboli, lebo si reštitučný nárok
neuplatnili, preto sa ich vlastnícke právo neobnovilo. Aj iné senáty Krajského súdu v Košiciach pri

riešení tejto otázky v obdobných veciach (napr. 6 Co 281/2008, 1 Co 267/2008) zastávali rovnaký názor.
Tento názor považoval za správny aj Najvyšší súd Slovenskej republiky vyslovený v rozhodnutiach
napr. 4 Cdo 180/5010 z 13.9.2011, 3 Cdo 93/2010 z 27.2.2012. Ústavný súd Slovenskej republiky
však v Náleze sp. zn. III. ÚS 16/2013 z 28.3.2012, ktorým zrušil rozsudok Najvyššieho súdu SR
4Cdo 180/2010 vyslovil názor, že „reštitučné predpisy neboli vydané pre ten účel, aby spôsobili zánik

vlastníckeho práva oprávnených osôb, ale aby im uľahčili obnovenie tohto vlastníckeho práva. Preto,
ak došlo k zabratiu majetku štátom bez právneho dôvodu, osoba nestratila svoj vlastnícky vzťah k
tomuto majetku a nič nebráni tomu, aby sa svojho nároku resp. finančnej náhrady domáhala žalobou
opierajúcou sa o všeobecné predpisy občianskeho práva [podľa nástrojov ochrany vlastníckeho práva -
žalôburčovacích,vindikačných(navydanieveci),negatórnychapod(III.ÚS178/06)]ažezozákladných

zásad občianskeho práva možno vyvodiť, že v situácii, keď povinnej osobe (štátu) nesvedčí žiadny
právny titul nadobudnutia vlastníckeho práva k nehnuteľnosti, ostalo naďalej k nehnuteľnosti zachované
vlastnícke právo toho subjektu, ktorý bol jej posledným vlastníkom predo dňom zápisu vlastníckeho
práva štátu, hoci zápis v evidencii nehnuteľnosti tomu nezodpovedá. Tento názor bol vyslovený
Ústavným súdom SR aj v Náleze sp. zn. II. ÚS 478/2012, ktorým bol zrušený rozsudok Najvyššieho súdu

SR 3 Cdo 93/2010 (ide o obdobnú vec zriadenia vecného bremena, kde účastníkom - žalovaným je I.
E. D. U. a.s.). Podľa vedomosti odvolacieho súdu aj Najvyšší súd SR v súčasnosti už pri rozhodovaní
v obdobných veciach vychádza z názoru, že „ak došlo k zabratiu majetku štátu bez právneho dôvodu,
osoba nestratila svoj vlastnícky vzťah k tomuto majetku a nič nebráni tomu, aby sa svojho nároku
domáhala žalobou opierajúcou sa o všeobecné predpisy občianskeho práva - pozri napr. uznesenie

NS SR 5 Cdo 47/2011 z 18.9.2012. V danej veci odvolací súd vzhľadom na uvedený vývoj judikatúry
a najmä na už zmienený Nález Ústavného súdu II. ÚS 478/2012, nemôže zotrvať na právnom názore
vyslovenom vo svojom rozsudku 11Co 114/2007 z 9.9.2009 a v zmysle uvedeného posudzuje otázku
vlastníckeho práva k pozemkom užívaných žalovaným tak, že v dôsledku neúčinnosti predmetnéhovyvlastňovaciehorozhodnutianedošlokprechoduvlastníctvapozemkovnaštátapretožalobcovia(resp.
ich právni predchodcovia) nestratili svoj vlastnícky vzťah k pozemkom. Žaloba žalobcov je prípustná a
žalobcovia majú aktívnu legitimáciu na jej podanie.

Ďalšie odvolanie námietky žalovaného smerujú proti výške súdom priznanej finančnej náhrady za
zriadené vecné bremeno.

Podľa § 135c ods. 3 OZ súd môže usporiadať pomery medzi vlastníkom pozemku a vlastníkom stavby

aj inak, najmä tiež zriadiť za náhradu vecné bremeno, ktoré je nevyhnutné na výkon vlastníckeho práva
k stavbe.

Súd prvého stupňa priznal žalobcom náhradu za zriadenie vecného bremena v rozsahu
zodpovedajúcom výmere 1747 m2. Žalovaný v odvolaní namieta, že časť pôvodnej parcely 9882/1
siaha až za oplotenie areálu, ktorý užíva, že na túto skutočnosť poukázal v konaní, avšak súd sa tým

nezaoberal. Pri skúmaní dôvodnosti tejto odvolacej námietky odvolací súd zo spisu zistil, že súd prvého
stupňa na základe tejto námietky žalovaného zadal znalcovi M.. L. doplniť znalecký posudok č. X/XXXX
a vyčísliť koľko m2 v skutočnosti užíva žalovaný. Podľa doplnenia znalca z 30.4.2007 (č.l. 213), žalovaný
z pôvodnej parcely č. XXXX/X užíva časť o výmere XXXX m2. Znalec súčasne opravil svoj posudok
tak, že touto výmerou sa zasahuje do parcely CKN č. XXXX/X a XXXX/XX miesto parcely č. XXXX/

X. Žalovaný k uvedenému doplneniu znalca výhrady nemal. Odvolaciu námietku žalovaného vyššie
uvedenú tak odvolací súd nepovažuje za náležitú.

Žalovaný vo svojom odvolaní napokon nesúhlasil s ustálením výšky náhrady t.j. 2310,- Sk/m2 trvajúc na
tom, že súd mal určiť cenu podľa stavu pozemku v r. 1988 t.j. orná pôda a v cenových reláciách podľa

vtedy platných cenových relácií.

Podľa obsahu spisu, súd na určenie finančnej náhrady za zriadenie vecného bremena nariadil znalecké
dokazovanie. Podľa znaleckého posudku č. 8/2007, znalec pri určení ceny vychádzal z vyhl. č. 492/2004
Z.z. o stanovení všeobecnej hodnoty majetku. Aj podľa názoru odvolacieho súdu, prvostupňový súd

nepochybil, pokiaľ si osvojil cenu takto znalcom zistenú. Keďže ide o zriadenie časovo neobmedzeného
práva vecného bremena, tzv. trvalé zriadenie, treba túto cenu považovať za tzv. obvyklú (trhovú) cenu,
ktorá by prichádzala do úvahy aj pri prevode (kúpe) pozemku v súčasnosti.

V odvolacom konaní žalobcovia mali úspech podľa výsledku (§ 224 ods. 1, § 142 ods. 1 O.s.p.), náhradu

trov odvolacieho konania si aj uplatnili (§ 151 ods. 1 O.s.p.), ktorú však do dňa vyhlásenia rozsudku
nevyčíslili, preto odvolací súd o trovách konania účastníkov rozhodne samostatným uznesením.

Rozhodnutie prijaté senátom pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 zák. č. 757/2004 Z.z. v znení účinnom

od 1. mája 2011).

Poučenie:

Proti rozsudku odvolacieho súdu odvolanie nie je prípustné.