Uznesenie ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 23. február 2016

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 5Co/606/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5114239993
Dátum vydania rozhodnutia: 23. 02. 2016

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Dagmar Cabadajová
ECLI: ECLI:SK:KSZA:2016:5114239993.1

Uznesenie

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Dagmar
Cabadajovej a členov senátu JUDr. Miroslava Jamricha a JUDr. Gabriely Veselovej, v právnej veci
navrhovateľa: Ing. L. D., nar. X.X.XXXX, bydliskom M. XXXX/XX, Z. S. X., právne zastúpená: STEHURA
& partners, s.r.o., so sídlom F. Kráľa 2080, Čadca, proti odporcovi: POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom
Bratislava, Pribinova 25, IČO: 35 807 598, o zrušenie rozhodcovského rozsudku, o odvolaní odporcu

proti rozsudku Okresného súdu Žilina č.k. 14C/380/2014-49 zo dňa 18. júna 2015, takto

r o z h o d o l :

Krajský súd rozsudok okresného súdu p o t v r d z u j e .

Odporca j e p o v i n n ý nahradiť navrhovateľke trovy odvolacieho konania v sume 87,50 eur na
účet právneho zástupcu navrhovateľky do 3 dní od právoplatnosti rozsudku.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom prvostupňový súd zrušil rozhodcovský rozsudok vydaný Stálym
rozhodcovským súdom zriadeným Slovenská rozhodcovská a.s., sp. zn. SR 08723/14 zo dňa 5.11.2014.
Po právoplatnosti rozsudku bude v konaní vo veci v rozsahu uvedenom v žalobe pokračovať všeobecný
súd.Odporcoviuložilpovinnosťnahradiťnavrhovateľketrovykonaniavovýške343,82euratietozaplatiť
na účet právneho zástupcu navrhovateľky do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Odporcovi uložil
povinnosť zaplatiť súdny poplatok z podaného návrhu vo výške 331,50 eur do troch dní od právoplatnosti

rozsudku.

Okresný súd svoj rozsudok odôvodnil poukazom na ustanovenia zák. č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom
konaní, ust. § 40 ods. 1 zákona o rozhodcovskom konaní v znení zák. č. 71/2009 Z.z. účinnom od
1.7.2009,ust.§40ods.2zákonaorozhodcovskomkonanívznenízák.č.521/2005Z.z.vzneníúčinnom
od 1.1.2006, ust. § 52 - § 54 Občianskeho zákonníka, ustanovenia zák. č. 250/2007 Z.z. o ochrane

spotrebiteľa, ustanovenia smernice Rady č. 93/13/EHS z 5. apríla 1993 a vykonané dokazovanie, na
základe ktorého dospel k nasledovným skutkovým a právnym záverom:
Účastník rozhodcovského konania sa môže domáhať zrušenia rozhodcovského rozsudku žalobou
podanou na príslušnom súde (cit. ust. § 40 ods. 1 ZRK) podanou v lehote 30 dní od doručenia
rozhodcovského rozsudku (cit. ust. § 41 ods. 1 ZRK). Keďže na vecnú a miestnu príslušnosť súdov
a konanie pred nimi sa v zmysle cit. ust. § 51 ods. 1 ZRK vzťahujú ustanovenia O.s.p. je potrebné

posudzovať vecnú a miestnu príslušnosť súdu v konaní o zrušení rozhodcovského rozsudku podľa ust.
§ 9 a nasl. (vecná) a ust. § 84 a nasl. (miestna) O.s.p. V zmysle ust. § 9 ods. 1 a ust. § 88 ods. 2
posledná veta za bodkočiarkou O.s.p. je vecne a miestne príslušným súdom na podanie žaloby podľa
cit. ust. § 40 ods. 1 ZRK, ak je navrhovateľom spotrebiteľ, okresný súd, v obvode ktorého má spotrebiteľ
bydlisko (pozri Ústavného súdu Slovenskej republiky z 31. mája 2012 č. k. IV. ÚS 270/2012-27).
Súd tak v prejedávanej veci opätovne konštatuje, že návrh vo veci samej vzhľadom k tomu, že

napadnutý rozhodcovský rozsudok bol vydaný 5.11.2014, preukázateľne doručený navrhovateľke bol
14.11.2014, vzhľadom na to, že navrhovateľka je v právnom vzťahu existujúcom medzi účastníkmiv pozícii spotrebiteľa - cit. ust. § 52 ods. 4 OZ, keďže pri uzatváraní a plnení dotknutej úverovej
zmluvy bez najmenších pochybností nekonala v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej
podnikateľskej činnosti a odporca v pozícii dodávateľa - cit. ust. § 52 ods. 4 OZ, keďže bez najmenších

pochybností pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy konal v rámci predmetu svojej obchodnej
alebo inej podnikateľskej činnosti - poskytovanie úverov, v lehote 30 dní od doručenia rozhodcovského
rozsudku, bol podaný na príslušnom súde a v lehote podľa ust. § 41 ods. 1 ZRK. Zároveň súd
konštatuje, že navrhovateľ ako účastník dotknutého rozhodcovského konania (žalovaná), ktorý napáda
návrhom podľa ust. § 40 ods. 1 ZRK napadnutý rozhodcovský rozsudok je aktívne vecne legitimovaný

v konaní a odporca ako žalobca (druhý účastník) v dotknutom rozhodcovskom konaní je pasívne vecne
legitimovaný v konaní.
Na úvod súd považoval za potrebné vysporiadať sa so zmenou právnych predpisov podľa ust. § 243d
ods. 1 Ex. por., kde súd poukazuje na skutočnosť, že aj keď v čase rozhodnutia súdu je zrejmé, že
na základe rozhodcovského rozsudku nebude možné vykonať exekúciu, pretože v čase rozhodovania
súdu nie je možné podať návrh na exekúciu do 3 mesiacov od účinnosti zák. č. 335/2014 Z.z. ktorým

bol doplnený a zmenený zákon č. 233/1995 Z. z., takéto rozhodnutie nezaniklo ani nebolo zrušené, len
fakticky je obsolétne.
Podľa exekučného konania na podklade rozhodcovského rozhodnutia vydaného v rozhodcovskom
konaní, ktorého predmetom je spor spĺňajúci podmienky podľa osobitného predpisu,4ead) vydaného
pred 1. januárom 2015, možno začať len do troch mesiacov od účinnosti tohto zákona. Na základe

návrhu na vykonanie exekúcie podaného po tejto lehote nemožno udeliť poverenie na vykonanie
exekúcie; rozhodcovské rozhodnutie prestáva účastníkov rozhodcovského konania zaväzovať.
Podľa ust. § 243d ods. 1 Ex. por. na exekučné konania začaté v súlade s odsekom 1 alebo vedené na
podklade rozhodcovského rozhodnutia vydaného v rozhodcovskom konaní, ktorého predmetom je spor
spĺňajúci podmienky podľa osobitného predpisu,4ead) a ktoré neboli ukončené k 1. januáru 2015, sa

použijú predpisy účinné do 31. decembra 2014.
Pokiaľsatýkarozhodnutiaonávrhunavrhovateľa,tedadôvodnostiamožnostizrušeniarozhodcovského
rozsudku, v prvom rade súd považuje za potrebné uviesť, že spor prejednávaný v dotknutom
rozhodcovskom konaní bol zjavne sporom, ktorý vyplýva z právneho vzťahu medzi účastníkmi, ktorý mal
byť založený medzi nimi uzavretou poistnou zmluvou. Vzhľadom na to (ako už bolo vyššie uvedené),

že odporca nepochybne pri uzatváraní predmetnej zmluvy ako poisťovateľ konal v rámci predmetu
svojej obchodnej činnosti (cit. ust. § 52 ods. 3 OZ) a navrhovateľ ako poistník nepochybne nekonal v
rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti (cit. ust. § 52 ods. 4 OZ), ide bez
najmenších pochybností o vzťah zo spotrebiteľskej zmluvy (cit. ust. § 52 ods. 1 OZ).
Súd aj s poukazom na vyššie uvedený výklad Európskeho súdneho dvora o právomoci súdov smerujúcej

k dosiahnutiu cieľa sledovaného smernicou Rady č. 93/13/EHS z 5. apríla 1993, považoval za
potrebné nepristupovať k danému prípadu formalisticky a týmto spôsobom sťažovať navrhovateľovi
ako spotrebiteľovi prístup k súdnej ochrane jeho práv ako spotrebiteľa, ktoré svojim účelom aj citovaná
smernicaRadyč.93/13/EHSz5.apríla1993garantuje,apretomalzaúplnepostačujúcenavrhovateľom
produkované skutkové vymedzenie žalobného dôvodu podľa cit. ust. § 40 ods. 1 ZRK, konkrétne písm.

c). Súčasne navrhovateľ v návrhu na začatie konania právne vymedzila dôvod podľa ust. § 40 ods. 1
písm. c) ZRK.
Podľa § 2 písm. a/ zák. č. 129/2010 Z.z. v znení v čase uzavretia zmluvy, na účely tohto zákona sa
rozumie spotrebiteľom fyzická osoba, ktorej je ponúkaný alebo bol poskytnutý spotrebiteľský úver na iný
účel ako na výkon zamestnania, povolania alebo podnikania.

Súd vzhľadom na účel poskytnutia úveru, označený ako iný účel ako zamestnanie, podnikanie a
povolanie sa jedná o spotrebiteľský úver a o spotrebiteľský vzťah, ktorý bol upravený zák. č. 250/2007
Z.z. a Občianskym zákonníkom, nakoľko zák. č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch je len
špeciálnym zákonom k úprave záväzkových vzťahov zo zmluvy o úvere (pôžičke).
Na to, aby mohol súd prejudiciálne vysloviť neplatnosť spornej rozhodcovskej doložky podľa cit. ust. § 53

ods. 5 OZ, musel dospieť k záveru o naplnení dvoch podmienok, a to, že sporná rozhodcovská doložka
ako zmluvná podmienka nebola v danom prípade s navrhovateľkou individuálne dojednaná (cit. ust. §
53 ods. 1 veta druhá in fine OZ) a súčasne (kumulatívne), že spôsobuje značnú nerovnováhu v právach
a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa (cit. ust. § 53 ods. 1 veta prvá OZ).
Čo sa týka prvej podmienky, odporca namietal, že rozhodcovská doložka bola s navrhovateľom

individuálne dojednaná. Súd túto námietku odporcu nepovažoval za dôvodnú (opätovne aj napriek
argumentácii odporcu s poukazom na rozhodnutia viacerých či už okresných alebo krajských súdov).
Podľa názoru súdu za individuálne so spotrebiteľom zo strany dodávateľa dohodnutú zmluvnú
podmienku možno považovať len takú, ktorej obsah bol predmetom rokovaní medzi účastníkmi zmluvyv procese jej kontraktácie a jej znenie bolo napokon spoločným konsenzom oboch zmluvných strán
vyplývajúcim z týchto rokovaní. Inými slovami povedané, na to, aby mohla byť zmluvná podmienka
považovaná za individuálne dojednanú medzi účastníkmi spotrebiteľskej zmluvy, nestačí len to, aby

spotrebiteľ mal možnosť s vopred dodávateľom pripravenou a formulovanou podmienkou, či už vyjadriť
svoj súhlas, alebo svoj nesúhlas, a to či už začiarknutím takejto možnosti vo vopred pripravenom
formulárovom texte zmluvy, alebo svojím podpisom pod takýmto textom, ale aby ešte v samotnom
procese kontraktácie bol schopný pochopiť jej význam a následne bez akýchkoľvek ďalších podmienok
sa mohol rozhodnúť, či takúto podmienku prijíma alebo nie. Len takýto výklad podľa názoru súdu

korešponduje so znením, zmyslom a napokon aj cieľom právnej úpravy zakotvenej v cit. ust § 53
ods. 2 OZ, ako aj v ust. čl. 3 ods. 2 smernice Rady č. 93/13/EHS z 5. apríla 1993. Odporca však
takýto spôsob kontraktácie spornej rozhodcovskej zmluvy v dotknutom prípade nepreukázal (neuniesol
dôkazné bremeno podľa ust. § 120 ods. 1 O.s.p. v spojení s cit. ust. § 53 ods. 3 OZ, ktoré prezumuje
vyvrátiteľnú právnu domnienku o tom, že zmluvné dojednanie v spotrebiteľskej zmluve sa nepovažuje so
spotrebiteľom za individuálne dojednané, ktorú právnu domnienku môže dodávateľ vyvrátiť, ak preukáže

opak).
Podľa § 53 ods. 4 písm. r/ Obč. zák. v znení platnom v čase uzavretia zmluvy, za neprijateľné podmienky
uvedené v spotrebiteľskej zmluve sa považujú najmä ustanovenia, ktoré vyžadujú v rámci dojednanej
rozhodcovskejdoložkyodspotrebiteľa,abysporysdodávateľomriešilvýlučnevrozhodcovskomkonaní.
Podľa § 3 ods. 1 zák. č. 244/2002 Z.z. rozhodcovská zmluva je dohoda medzi zmluvnými stranami o

tom, že všetky alebo niektoré spory, ktoré medzi nimi vznikli alebo vzniknú v určenom zmluvnom alebo
v inom právnom vzťahu, sa rozhodnú v rozhodcovskom konaní.
Súd je s poukazom na uvedené názoru, že rozhodcovská zmluva v konaní, kde vystupuje spotrebiteľ
(podľa vtedy platne právnej úpravy), môže byť platná len vtedy, ak je výsledkom individuálneho
dojednania medzi veriteľom a spotrebiteľom a rešpektuje všetky zákonom stanovené podmienky.

Súd súhlasí s tvrdením navrhovateľa, že pre realizáciu práv spotrebiteľa je výhodnejšie konanie
pred všeobecným súdom, kde je mu priznané oslobodenie od platenia súdnych poplatkov, konanie
je dvojinštančné, je možných viacero opravných a mimoriadnych opravných prostriedkov, v prípade
porušenia práv je možné sa domáhať ochrany aj ústavnou sťažnosťou. Navyše konanie je vedené podľa
procesných predpisov stanovených zákonom, ktoré sú každému známe, o ktorých súd spotrebiteľa

bez náležitého zastúpenia či právnického vzdelania poučuje, naproti tomu konanie pred rozhodcom je
vedené podľa interných predpisov rozhodcovského súdu, ktoré ani nemusia byť spotrebiteľovi známe.
Súd preto považuje za nevyhnutné, nie len aby rozhodcovská zmluva či doložka nebola neprijateľnou
zmluvnou podmienkou, ale aby predstavovala skutočnú vôľu účastníkov, aby ich prípadný spor mohol
byť rozhodovaný aj v konaní pred rozhodcom, aby aj výber rozhodcovského súdu bol transparentný,

nebol len vôľou veriteľa a pod.. Uzavretiu zmluvy museli v danom čase predchádzať náležité poučenia o
právach a povinnostiach, vedomosť o procesných postupoch pred rozhodcovským súdom (ich obsahu,
výhodách a nevýhodách) a výsledok musí byť prejavom slobodnej a vážnej vôle oboch účastníkov
podrobiť sa prípadnému rozhodcovskému konanie.
V súdenej veci však súd zistil, že síce rozhodcovská zmluva ponúkala možnosť voľby uplatnenia

nároku pred všeobecným a rozhodcovským súdom, avšak rozhodcovská zmluva obsahovala
predtlač pripravenú veriteľom - odporcom, pre prípad možnosti rozhodcovského konania stanovovalo
právomoc Stáleho rozhodcovského súdu zriadeného spoločnosťou Slovenská rozhodcovská a.s., teda
rozhodcovský súd ktorý podľa vedomostí súdu rozhoduje úplne prevažnú väčšinu sporov odporcu, ak
nie všetky ním podané návrhu proti dlžníkom.

Súd nezistil, že by teda odporca, ktorý pripravoval rozhodcovskú zmluvu, sa vôbec venoval informovaniu
navrhovateľa o základných právach a povinnostiach, výhodách a najmä nevýhodách rozhodcovského
konania, teda že celé konanie malo aspoň charakter obdobný ako individuálne dojednanej zmluvy a
postupoval čestne, v úcte k právam spotrebiteľa.
Z uvedeného dôvodu súd musel vyvodiť záver, že rozhodcovská zmluva je neplatným právnym úkonom

z dôvodu jej rozporu s dobrými mravmi podľa § 39 Obč. zák., neplatné zmluvné ustanovenie nemohlo
založiť právomoc rozhodcovského súdu a preto rozhodca nemohol v rozhodcovskom konaní ani o
návrhu rozhodovať.
Pokiaľ ide o druhý predpoklad neprijateľnosti zmluvnej podmienky (§ 53 ods. 1 veta prvá OZ), súd dospel
k záveru, že táto podmienka spôsobovala značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných

strán v neprospech spotrebiteľa.
Pri svojom posúdení (ne)prijateľnosti dotknutej zmluvnej podmienky (rozhodcovskej doložky) súd
vychádzal z hodnotiacich kritérií stanovených v ust. čl. 4 ods. 1 Smernice Rady č. 93/13/EHS z 5.
apríla 1993, v zmysle ktorých, nekalosť zmluvných podmienok sa hodnotí so zreteľom na povahu tovarualebo služieb, na ktoré bola zmluva uzavretá a na všetky okolnosti súvisiace s uzavretím zmluvy, v
dobe uzavretia zmluvy a na všetky ostatné podmienky zmluvy alebo na inú zmluvu, na ktorej je závislá.
Ust. čl. 4 ods. 1 Smernice Rady č. 93/13/EHS z 5. apríla 1993 bolo v zásade transformované do

znenia ust. § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka, ktoré s účinnosťou od 01.03.2010 priniesla novela
Občianskeho zákonníka zákon č. 575/2009 Z. z. (ku dňu vyhlásenia tohto rozsudku ide o ust. § 53 ods.
11 Občianskeho zákonníka v znení zákona č. 106/2014 Z. z.) Uvedené hodnotiace pravidlo tak možno z
dôvodunepriamychúčinkovsmernicevovzťahukvnútroštátnemuprávuSR(vnútroštátnysúdajsprávny
orgán sú povinné vykladať vnútroštátne právo čo najviac v zmysle znenia a cieľov smernice, aby sa

dosiahol smernicou sledovaný výsledok) aj napriek jeho priamemu nezakotveniu v právnom poriadku
SR v čase uzavretia poistnej zmluvy medzi účastníkmi (28.04.2008) aplikovať aj v dotknutom prípade.
Z uvedeného hodnotiaceho pravidla možno nepochybne vyvodiť, že hodnotenie prijateľnosti zmluvnej
podmienky sa vykonáva pri zohľadňovaní okolností, ktoré existovali v čase dojednania takejto zmluvnej
podmienky,niepodľaokolností,ktorébolivčase(t.j.ktorénastaliažnáslednepočaseuzavretiazmluvy),
kedy došlo k naplneniu hypotézy predmetnej zmluvnej podmienky. Výkladom možno dospieť k záveru,

že už v čase dojednania zmluvnej podmienky musí táto prejsť testom prijateľnosti, ktorý spočíva v tom,
že táto zmluvná podmienka sa javí ako prijateľná, a to bez ohľadu na konkrétne skutkové okolnosti,
ktoré môžu nastať v rámci doby trvania zmluvného vzťahu založeného spotrebiteľskou zmluvou a na
základe ktorých nastania následne dôjde k naplneniu hypotézy predmetnej zmluvnej podmienky, resp.
sa javí prijateľná, ak sa zoberú do úvahy všetky možné skutkové okolnosti, na základe ktorých nastania

následne dôjde k naplneniu hypotézy predmetnej zmluvnej podmienky.
Súd vychádzajúc z uvedeného hodnotiaceho kritéria v kontexte nastolenej otázky, či sporná
zmluvná podmienka spôsobovala značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v
neprospech spotrebiteľa, keď síce formálne ponechávala možnosť voľby medzi všeobecným súdom
a rozhodcovským súdom, avšak fakticky daný stav bol vytvorený veriteľom pre možnosť uplatnenia

nároku pred rozhodcovským súdom, kde možnosť uplatnenia nárokov zo strany dlžníka, už len pre
povinnosť zaplatiť poplatok spod ktorého je spotrebiteľ v konaní pred všeobecným súdom oslobodený,
sťažuje jeho možnosti. O uvedenom svedčí aj povinnosť zaplatiť trovy mediačného konania 201,97 eur,
rozhodcovského konania 329,14 eur, poplatok za upomienky 20,- eur, hoci súd vykonanie mediačného
konania pred mediátorom vedenom v príslušnom zozname ani len nezistil. Len táto skutočnosť v

kontexte znenia cit. ust. čl. 3 ods. 3 v spojení s ust. bodu 1 písm. q) prílohy smernice Rady č. 93/13/
EHS z 5. apríla 1993, ako aj cit. ust. § 53 ods. 4 písm. r) OZ, spôsobuje absolútnu neplatnosť spornej
rozhodcovskej doložky podľa cit. sut. § 53 ods. 5 OZ. Súd však považuje za potrebné uviesť, že sporná
rozhodcovská zmluva spôsobila značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v
neprospech spotrebiteľa, ktorá sa prejavovala aj v tom, že dodávateľ v zmysle spornej rozhodcovskej

doložky získal v podstate prevažne jednostranný vplyv v prípade sporu vyvolaného dotknutou poistnou
zmluvou na výber rozhodcu, ako aj na spôsob vedenia rozhodcovského konania.
Naviac rozhodcovské konania bolo vedené v sídle veriteľa a nie odporcu, čo aj takáto skutočnosť popri
povinnosti úhrady súdnych poplatkov je spôsobilá vyvolať zjavnú nerovnováhu a znemožnenie práv
dlžníka s poukazom na jeho finančnú a sociálnu situáciu. Akékoľvek povinnosti, ktoré znevýhodňujú

dlžníka a sťažujú uplatnenie jeho práv nad mieru všeobecne poskytovanú štátom, je preto potrebné
vyjednať osobitne a individuálne, rovnako tak prejaviť vôľu účastníkov o tom, aby vôbec spotrebiteľský
spor mohol byť prejedávaný v rozhodcovskom konaní, rovnako ako je potrebné preukázať v danom
prípade oboznámenie sa dlžníka so štatútom rozhodcovského súdu, podmienkami rozhodcovského
konania ako aj rozdielnosťami oboch konaní. Len vtedy je možné tvrdiť, že skutočne listina -

rozhodcovská zmluva nebola uzavretá ako jedna z listín prílohy zmluvy, ale ako samostatná zmluva
o ktorej účastníci mali plnú vedomosť. Bez uvedeného postupu podpis rozhodcovskej zmluvy
preformulovanej veriteľom, do ktorej boli len vpísané údaje dlžníka a číslo úveru nie je možné považovať
za platný právny úkon pre jeho neprijateľnosť.
S poukazom na uvedené dôvody, ako aj na citovanú judikatúru Najvyššieho súdu SR, rozhodovaciu

prax Okresných a Krajských súdov (napríklad aj rozhodnutia Krajského súdu Trenčín, uznesenie č.k.
16Coe/265/2014,uznesenieKrajskéhosúduvBanskejBystriciz26.októbra2012č.k.17CoE/175/2012,
č.k. 17Coe/170/2012). považoval argumentáciu odporcu uvedenú v jeho vyjadrení za nedôvodnú.
Súd tak po vykonanom prieskume platnosti dotknutej rozhodcovskej doložky dospel k záveru, že táto je
absolútne neplatná (§ 53 ods. 4 OZ) a teda, že v prejednávanej veci je daný dôvod podľa ust. § 40 ods.

1 písm. c) ZRK. Preto návrhu navrhovateľa vyhovel a zrušil navrhovateľom napadnutý rozhodcovský
rozsudok. V ďalšom sa tak z dôvodu nadbytočnosti súd už nezaoberal navrhovateľom opísanými
skutkovými okolnosťami odôvodňujúcimi návrh na zrušenie napadnutého rozhodcovského rozsudku v
kontexte ust. § 40 ods. 1 písm. j) zákona č. 44/2002 Z. z..Súd dokonca vyslovuje názor, že za daného stavu po novele exekučného poriadku je daná situácia
výhodnejšia pre samotného odporcu, pretože aj v prípade zamietnutia žaloby by bol rozsudok
rozhodcovského súdu nevykonateľný.

Zároveň v súlade s ust. § 43 ods. 1 ZRK vyslovil, že po právoplatnosti tohto rozsudku bude v konaní
pokračovať a vec žaloby odporcu bude prejednaná v občianskom súdnom konaní, avšak postupom
podľa zák. č. 335/2014 Z.z..
O náhrade trov konania súd rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p., tak, že súd úspešnému navrhovateľovi
priznal náhradu trov právneho zastúpenia a to za štyri úkony právnej pomoci podľa § 13a ods. 1 písm.

a/zák. č. 655/2004 Z.z. príprava a prevzatie zastúpenia 10.12.2014, podľa § 13a ods. 1 písm. c/ zák.
č. 655/2004 Z.z. podanie návrhu na súd 12.12.2014 a podľa § 13a ods. 1 písm. d/ zák. č. 655/2004
Z.z.. zastupovanie na pojednávaní dňa 21.4.215 18.6.2015 vo výške úkonu určeného podľa § 11 ods.
1 písm. a/ vyhl. č. 655/2004 Z.z. za dva úkony v roku 2014 vo výške á 61,84 eur + 8,04 eur paušálne
náhrady nákladov podľa § 16 ods. 3 cit. vyhl., za dva úkony v roku 2015 vo výške 64,53 eur + 8,39 eur
paušálne náhrady nákladov podľa § 16 ods. 3 vyhl. č. 655/2004 Z.z. spolu vo výške 286,68 eur. Súd

zároveň priznal navrhovateľovi náhradu DPH podľa § 18 ods. 3 vyhl. č. 655/2004 Z.z. vo výške 20 %,
t.j. 57,14 eur.
Súd podľa § 149 ods. 1 O.s.p. zaviazal odporcu na zaplatenie náhrady trov konania vo výške 343,82
eur na účet právneho zástupcu navrhovateľa.
Nakoľko navrhovateľ ako spotrebiteľ je oslobodený od platenia súdnych poplatkov, súd podľa § 2 ods.

2 zák. č. 71/1992 Zb. zaviazal odporcu aj na zaplatenie súdneho poplatku z podaného návrhu vo výške
331,50 eur.

V zákonom stanovenej lehote proti rozsudku súdu prvého stupňa podal odvolanie odporca. Navrhoval
odvolaciemu súdu napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa v zmysle ust. § 221 ods. 1 písm. h) O.s.p.

zrušiť a vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Vo svojom odvolaní poukazoval na to, že
okresný súd dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a napadnuté
rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Uvádzal, že
je nepochybné, že rozhodcovská zmluva, resp. doložka dohodnutá medzi účastníkmi konania je
tzv. nevýhradnou rozhodcovskou zmluvou, nakoľko umožňuje každej zmluvnej strane domáhať sa

ochrany svojich práv buď prostredníctvom rozhodcovského konania alebo súdneho konania. Platnosť
právneho úkonu treba hodnotiť v čase jeho uzavretia a bez hypotetického zvažovania okolnosti,
ktoré môžu ale nemusia nastať po jeho uzavretí. Dôležité je to, či doložka v čase jej uzavretia
sama o sebe umožňovala alebo neumožňuje spotrebiteľovi uskutočniť voľbu medzi súdom alebo
alternatívnym riešením sporu. Z ust. § 53 Občianskeho zákonníka v žiadnom prípade nevyplýva

úmysel zákonodarcu zakázať rozhodcovské konanie úplne, ale iba ho obmedziť. Rozhodcovské konanie
má plne oporu v zákone o rozhodcovskom konaní, ktorý arbitrabilitu v spotrebiteľských sporoch
nevylučuje a nezakazuje. Prípustnosť rozhodcovského konania vyplýva aj z právnej úpravy týkajúcej sa
spotrebiteľských úverov. Platné a účinné ustanovenia týkajúce sa spotrebiteľských úverov vo vzťahu k
právnej úprave spotrebiteľských zmlúv v Občianskom zákonníku nielen lex specialis, ale aj lex posterior,

a teda jednoznačne majú prednosť pri aplikácii. Prípustnosť rozhodcovského konania v spotrebiteľských
sporochvyplývajednoznačneajzodporúčaniakomisieč.98/257/ESozásadáchpoužiteľnýchnaorgány
zodpovedné za mimosúdne riešenie spotrebiteľských sporov. Medzi účastníkmi bola v predmetnom
prípade uzatvorená rozhodcovská zmluva a to na samostatnom liste papiera oddelene od samotnej
zmluvy o úvere. Uzavretie zmluvy o úvere v predmetnom prípade teda nebolo podmienené uzatvorení

rozhodcovskej zmluvy. V prípade rozhodcovskej zmluvy sa teda jedná o individuálne dojednanú zmluvnú
podmienku. Nestotožnila sa s úhradou trov konania, nakoľko vo veci nebolo ešte vydané právoplatné
rozhodnutie, keďže rozhodnutie súdu prvého stupňa považuje za vydané predčasne a nesprávne.
Nesúhlasí s úhradou súdneho poplatku, nakoľko sa nestotožňuje s tým, že navrhovateľ požíva status
spotrebiteľa.

K odvolaniu odporcu proti rozsudku súdu prvého stupňa podala písomné vyjadrenie navrhovateľka
prostredníctvom svojho právneho zástupcu. Navrhovala odvolaciemu súdu napadnutý rozsudok súdu
prvého stupňa potvrdiť ako vecne správny a zaviazať odporcu na úhradu trov odvolacieho konania v
sume 87,50 eur. Vo svojom vyjadrení uviedla, že súd prvého stupňa dospel na základe vykonaného

dokazovania k správnym skutkovým zisteniam a vec správne právne posúdil. Správne konštatoval, že
za individuálne dohodnutú zmluvnú podmienku možno považovať len takú, ktorej obsah je predmetom
rokovaní medzi účastníkmi zmluvy v procese jej kontraktácie a jej znenie je napokon spoločným
konsenzom oboch zmluvných strán vyplývajúcim z týchto rokovaní. V danom prípade bola predmetnározhodcovská zmluva jej daná na podpis spolu s úverovou zmluvou s tým, že ak chcem pôžičku, musím
akceptovať všetky podmienky či už úverovej zmluvy alebo rozhodcovskej zmluvy. V predmetnom konaní
ďalej namieta to, že v danom prípade malo ísť o nevýhradnú rozhodcovskú zmluvu, pričom v skutočnosti

tomu tak nie je. To, že v tejto rozhodcovskej zmluve je daná nejaká alternatíva neznamená, že ide o
nevýhradnú rozhodcovskú zmluvu, nakoľko v danom prípade odporca podaním, ktoré uskutočnil na
rozhodcovský súd, uskutočnil len výber predvídaný v rozhodcovskej zmluve. Uvedené v konečnom
dôsledku zabráni spotrebiteľovi v uplatnení jeho práv na všeobecnom súde. Nakoľko nemá faktickú
možnosť podať návrh na začatie konania pred všeobecným súdom a musí sa podrobiť rozhodcovskému

konaniu, ktoré nerešpektuje všeobecne záväzné pravidlá o ochrane spotrebiteľa, predovšetkým zákon
o spotrebiteľských úveroch.

Krajský súd ako súd odvolací preskúmal napadnutý rozsudok v intenciách uvedených v ust. § 212 ods. 1
O.s.p. a postupom v súlade s ust. § 156 ods. 3 O.s.p. v spojení s ust. § 214 ods. 2 O.s.p. bez nariadenia
ústneho pojednávania rozsudok okresného súdu potvrdil v súlade s ust. § 219 ods. 1,2 O.s.p.

V zmysle ust. § 219 ods. 1 O.s.p., odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.

V zmysle ust. § 219 ods. 2 O.s.p., ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením
napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov

napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie
dôvody.

Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozhodnutia, prislúchajúceho spisového materiálu,
vyhodnotení toho, čo uviedli v rámci odvolacieho konania účastníci konania ako aj vo svojich

vyjadreniach k odvolaniam konštatuje, že prvostupňový súd v dostatočnom rozsahu zistil skutočnosti
potrebné pre posúdenie veci, vykonal dokazovanie, ktoré vyhodnotil v súlade s ust. § 132 a nasl. O.s.p.
a dospel k skutkovým a právnym záverom, s ktorými sa odvolací súd v plnom rozsahu stotožnil, a preto
s poukazom na citované ust. § 219 ods. 2 O.s.p., keďže sa v celom rozsahu stotožnil s odôvodnením
napadnutého rozhodnutia, obmedzuje sa len na skonštatovanie správnosti jeho dôvodov. Rozhodnutie

prvostupňového súdu zodpovedá zákonným požiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutia.
Okresnýsúdvodôvodnenísvojhorozhodnutiauviedolrozhodujúciskutkovýstav,primeranýmspôsobom
opísal priebeh konania, stanoviská procesných strán k prejednávanej veci, výsledky vykonaného
dokazovania a citoval právne predpisy, ktoré aplikoval na prejednávaný prípad, a z ktorých vyvodil svoje
právne závery. Prijaté právne závery primerane vysvetlil.

Srozhodnutímprvostupňovéhosúdu,právnymposúdením,akoajsozdôvodnenímrozsudkusaodvolací
súd plne stotožnil a v zmysle ust. § 219 ods. 2 O.s.p. na tento poukazuje.

Odporca ako odvolateľ k veci samotnej neuviedol žiadne skutočnosti, s ktorými by sa prvostupňový súd

nevysporiadal a ktoré by boli spôsobilé inak vyhodnotiť skutkový stav a následne prijaté právne závery.
Keďže prvostupňový súd sa vysporiadal so všetkými skutočnosťami, ktoré boli uvedené aj v podanom
odvolaní a na ktoré poukazoval odvolateľ aj v priebehu prvostupňového konania, odvolanie nepovažoval
odvolací súd za dôvodné.

Keďže rozhodnutie súdu prvého stupňa nebolo vydané predčasne a nesprávne, bolo potrebné
rozhodnúť prvostupňovým súdom o náhrade trov konania, ako aj o zaplatenie súdneho poplatku, keďže
navrhovateľka ako spotrebiteľ bola oslobodená od povinnosti platiť súdny poplatok z návrhu.

S poukazom na vyššie uvedené závery odvolací súd neuznal opodstatnenosť argumentácii odvolateľa,

na ktorých založil svoje odvolacie dôvody, a preto napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil ako
vecne správny.

Pri rozhodovaní o náhrade trov odvolacieho konania odvolací súd aplikoval ust. § 224 ods. 1 O.s.p. v
spojení s ust. § 142 ods. 1 O.s.p. Navrhovateľka ako úspešná účastníčka v odvolacom konaní si uplatnila

náhradu trov odvolacieho konania - trov právneho zastúpenia, ktoré boli vyčíslené v sume 87,50 eur v
súlade s vyhl. MS SR č. 655/2004 Z.z. (jeden úkon právnej pomoci: vyjadrenie k odvolaniu - 64,54 eur,
režijný paušál 8,39 eur, DPH 20 % 14,57 eur, spolu 87,50 eur).Rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním v pomere hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.