Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 20. november 2014

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 9Co/889/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5112234113
Dátum vydania rozhodnutia: 20. 11. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jana Kotrčová

ECLI: ECLI:SK:KSZA:2014:5112234113.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jany Kotrčovej a

členovsenátuJUDr.JánaBurika,JUDr.LadislavaMejstríkavprávnejvecinavrhovateľaPOHOTOVOSŤ,
s.r.o., so sídlom v Bratislave, Pribinova 25, IČO: 35 807 598, zastúpeného spoločnosťou Fridrich Paľko,
s.r.o., so sídlom v Bratislave, Grosslingova 4, IČO: 36 864 421 proti odporcovi Slovenská republika,
Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, so sídlom v Bratislave, Župné námestie 13, v konaní o
náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, na odvolanie navrhovateľa proti rozsudku Okresného
súdu Žilina, č.k. 6C/276/2012-71 zo dňa 25. 4. 2014, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok okresného súdu p o t v r d z u j e .

Odporcovi náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom okresný súd zamietol návrh navrhovateľa, ktorým sa domáhal vo vzťahu k
odporcovi zaplatiť mu z titulu majetkovej škody 897,48 eur a z titulu nemajetkovej ujmy 179,50 eur.
Odporcovi náhradu trov konania nepriznal s poukazom na ust. § 142 ods. 1 a § 151 ods. 1, 3 O.s.p. s
prihliadnutím na úspech odporcu v spore a skutočnosť, že si návrhom trovy neuplatnil, tieto ani nevyčíslil.
Z výsledkov vykonaného dokazovania, najmä z obsahu spisu Okresného súdu Žilina sp. zn.
12Er/1783/2011, považoval za preukázané, že súdny exekútor doručil žiadosť o udelenie poverenia

na vykonanie exekúcie okresnému súdu 24. 8. 2011 na podklade exekučného titulu rozsudku
Stáleho rozhodcovského súdu spoločnosti Slovenská rozhodcovská, a.s. SR 02963/11 zo dňa 5. 5.
2011 s právoplatnosťou 20. 6. 2011 a vykonateľnosťou 23. 6. 2011. Okresný súd uznesením č.k.
12Er/1783/2011-19zodňa20.8.2012žiadosťsúdnehoexekútorazamietolaexekučnékonaniezastavil.
Výkon práv oprávneného (t.j. navrhovateľa v prejednávanej veci) podľa predmetnej rozhodcovskej
doložky považoval za nezlučiteľný s dobrými mravmi a normami na ochranu spotrebiteľa a postupoval
v zmysle ust. § 45 ods. 1 písm. c/ a ods. 2 zákona č. 244/2002 Z.z. a § 44 ods. 2 Exekučného poriadku.

Uviedol, že postup exekučného súdu, spočívajúci v prieskume materiálnej správnosti predmetného
rozhodcovského rozsudku v intenciách ust. § 45 ods. 1 písm. c/ zákona č. 244/2002 Z.z., ktorý sa
premietol v rozhodnutí exekučného súdu o zamietnutí žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie nemožno považovať za nesprávny úradný postup v zmysle § 9 ods. 1 zákona
č. 514/2003 Z.z. a súčasne samotné rozhodnutie exekučného súdu o zamietnutí žiadosti súdneho
exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, nemožno považovať za nezákonné rozhodnutie
v zmysle ust. § 5 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z.. V tomto kontexte nemožno uvažovať o protiprávnom

konaní exekučného súdu, a teda pre vznik zodpovednosti odporcu za navrhovateľom tvrdenú majetkovú
škodu nie je naplnený hneď prvý predpoklad, a to protiprávne konanie exekučného súdu. Zároveň
neexistuje ani príčinná súvislosť medzi neuspokojením pohľadávky navrhovateľa voči povinnému z
exekúcieajsjejpríslušenstvomapostupomexekučnéhosúdu,ktorýnašielsvojevyjadrenievdotknutomuznesení. Taktiež pokiaľ sa týka konštatovaného nesprávneho úradného postupu exekučného súdu,
spočívajúceho v zbytočných prieťahoch v jeho konaní, súd dospel k jednoznačnému záveru, že nemôže
byť v príčinnej súvislosti s neuspokojením pohľadávky navrhovateľa voči povinnému z exekúcie aj s jej

príslušenstvom, nakoľko je nepochybné, že táto by zostala neuspokojená aj v prípade, ak by konanie
exekučného súdu nebolo postihnuté zbytočnými prieťahmi. Z týchto dôvodov zamietol návrh v časti
o zaplatenie 897,48 eur z titulu majetkovej škody. Pokiaľ sa týkalo nároku na náhradu nemajetkovej
ujmy uviedol, že nie každé porušenie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov má takú
intenzitu, na základe ktorej by bolo možné automaticky pristúpiť k priznaniu odškodného vo forme

nemajetkovej ujmy v peniazoch. Toto je explicitne vyjadrené v ust. § 17 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z.,
a preto s prihliadnutím na okolnosti daného prípadu, ako i na osobu navrhovateľa, ktorý poskytoval
v rozhodnom čase úvery vo veľkom objeme a v rádovo desiatkach tisíc prípadov, z tejto činnosti
pri ním poskytovaných úverových podmienkach dosahoval i napriek vyššej miere podnikateľského
rizika nepochybne značné zisky a zároveň u navrhovateľa bez najmenších pochybností nešlo o súdne
konanie, ktoré by malo pre neho existenčný význam, dospel k záveru, že určite nie však z pohľadu

času mimoriadne významné zbytočné prieťahy v jednotlivom dotknutom konaní exekučného súdu
by mohli akýmkoľvek spôsobom vyvolať u navrhovateľa ním tvrdené následky v podobe vnútorných
zásahov do spoločnosti, ovplyvňovania podnikateľského plánovania a rozhodovania, porušenia jeho
práv, straty legitímnych očakávaní, a tým dôvery v právo a spravodlivé riešenie vecí a vyvolanie
rizík ohrozujúcich konečné vymoženie pohľadávky. Za takýchto okolností považoval za postačujúce

konštatovanie porušenia práva navrhovateľa bez priznania nemajetkovej ujmy.

Proti rozsudku okresného súdu, v zákonnej lehote, doručil odvolanie navrhovateľ.
V podanom odvolaní vytýkal, že v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1 O.s.p. - ak účastníkovi
konania sa postupom okresného súdu odňala možnosť konať pred súdom, v konaní došlo k vadám

uvedeným v § 221 ods. 1 O.s.p., ak rozhodoval vylúčený sudca, v konaní došlo k vadám uvedeným v §
221ods.1O.s.p.,prvostupňovýsúdnesprávnevecprávneposúdiltým,ženepoužilsprávneustanovenie
právneho predpisu, nedostatočne zistil skutkový stav. Súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav
veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy. Rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho
právneho posúdenia veci. Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia vyplýva, že súd prejednal vec v

neprítomnosti odporcu, jeho právneho zástupcu postupujúc podľa ust. § 101 ods. 2 O.s.p., a to aj
napriek tomu, že navrhovateľ podal elektronicky na zverejnenú e-mailovú adresu návrh na zrušenie
pojednávania. V tejto žiadosti poukázal na skutočnosť, že súdu boli v žalobe oznámené skutočnosti,
pre ktoré sú všetci sudcovia daného okresného súdu vylúčení z prejednávania a rozhodovania vo veci.
Na základe týchto skutočností mal súd postupovať podľa § 15 O.s.p. a predložiť vec na rozhodnutie

predsedovi súdu a ten vzhľadom na ust. § 12 O.s.p. mal predložiť vec na rozhodnutie o jej
pridelení inému súdu. Zdôraznil, že nedostatok nestrannosti sudcu je súčasťou pojmu „zákonný sudca“.
V konaní mal okresný súd uskutočňovať také úkony, ktoré nepripúšťajú odklad. Ústne pojednávanie vo
veci odklad pripúšťalo a nebolo neodkladným úkonom za danej procesnej situácie. Ďalej poukazoval,
že nemal možnosť vyjadriť sa k tvrdeniam odporcu, z ktorých súd pri svojom rozhodnutí vychádzal.

Zachytil ich aj v odôvodnení svojho rozhodnutia. Nemal možnosť vyjadriť sa ani k dôkazom, ktoré
vykonal a založil na nich svoje rozhodnutie. Vytýkal okresnému súdu, že sa dopustil viacerých omylov,
keď konštatoval, že navrhovateľom namietané lehoty na vydanie rozhodnutia boli dodržané, avšak
v odôvodnení prezentované časové úseky tomu nenasvedčujú. Koncepcia spravodlivého súdneho
konania zahŕňa aj právo na kontradiktórne konanie. Súd rozhodol bez toho, aby umožnil navrhovateľovi

ovplyvniť rozhodnutie všeobecného súdu vyjadriť sa ku skutkovým a právnym otázkam veci. Ako
strana konania nebol oboznámený s obsahom dôkazov a prednesov, nemal možnosť sa k týmto
dôkazom a prednesom vyjadriť a sám nemal možnosť navrhnúť dôkazy na podporu svojich protitvrdení.
Žiadal preto rozsudok okresného súdu zrušiť, vec mu vrátiť na ďalšie konanie. Právo na spravodlivý
proces vyžaduje, aby rozhodnutie bolo odôvodnené. Povinnosť všeobecných súdov odôvodniť svoje

rozhodnutie zdôrazňuje aj samotný Ústavný súd SR vo svojej konštantnej judikatúre. Súd vo svojom
rozhodnutí vôbec nevysvetlil, prečo nekonštatoval, že došlo k porušeniu práva žalobcu na prerokovanie
veci bez zbytočných prieťahov zaručeného článkom 48 ods. 2 Ústavy SR, ako aj práva na prejednanie
veci v primeranej lehote zaručeného článkom 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd a práva na rozhodnutie v zákonom stanovenom čase. Ďalej poukazoval, že

rozhodnutie súdu je vnútorne rozporné, keď na jednej strane súd zistil porušenie práv a nekonštatoval
ho. Na tejto chybe postavil svoje rozhodnutie o nepriznaní nemajetkovej ujmy navrhovateľovi. Namietol
skutočnosť, že okresný súd v odôvodnení rozhodnutia konštatoval, že navrhovateľ nepreukázal, že by
mu postupom exekučného súdu vznikla akákoľvek škoda s tým, že bližšie ani nešpecifikoval jednotlivénáklady vynaložené na správu a vedenie pohľadávky počas obdobia omeškania exekučného súdu,
avšak nevykonal dostatočné dokazovanie oboznámením sa s predloženým znaleckým posudkom.
Žiadal rozsudok okresného súdu zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie.

K podanému odvolaniu sa odporca nevyjadril.

Krajský súd, ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p), preskúmal rozsudok okresného súdu v rozsahu
vyplývajúcom z ustanovenia § 212 ods. 1 O.s.p. a bez nariadenia pojednávania podľa ust. § 214 ods. 2

O.s.p. v spojení s ust. § 156 ods. 3 O.s.p. tento rozsudok podľa § 219 ods. 1 O.s.p. ako vecne správny
potvrdil.

Pokiaľišlooskutkovézistenia,vyhodnotenierozhodujúcichskutočnostíaprávneposúdenieveci,vtomto
smere sa odvolací súd v celom rozsahu stotožnil s dôvodmi napadnutého rozhodnutia, ktoré v takomto
prípade nie je potrebné opakovať (ust. § 219 ods. 2 O.s.p.), keďže ani zo strany odvolateľa neboli v

priebehu odvolacieho konania tvrdené také skutočnosti, s ktorými by sa nevyporiadal súd prvého stupňa
v dôvodoch napadnutého rozhodnutia.

Zodôvodneniarozhodnutiavyplývavzťahmedziskutkovýmizisteniamiaúvahamiprihodnotenídôkazov
na strane jednej a právnymi závermi na strane druhej. Prvostupňový súd neporušil právo účastníkov

konania na spravodlivý proces, nakoľko v hodnotení skutkových zistení neabsentuje žiadna relevantná
skutočnosť alebo okolnosť, naopak okresný súd ich náležitým spôsobom v celom súhrne posúdil a aj
náležite vyhodnotil.

V sporovom konaní, o ktoré ide aj v prejednávanej veci, platí dispozičná a prejednacia zásada.

Prejednacia zásada spočíva v tom, že tvrdenie skutočností a navrhovanie dôkazov, ktoré ju preukazujú,
je zásadne vecou účastníkov konania. Úprava vychádza z toho, že iniciatíva pri zhromažďovaní
dôkazov leží zásadne na účastníkoch a ukladá im označiť dôkazy k preukázaniu tvrdenia. Účastník
má teda povinnosť tvrdenia (§ 79 ods. 1 a § 101 ods. 1 O.s.p.) a povinnosť dôkazu. K splneniu tejto
povinnosti je zaviazaný každý účastník konania. Pokiaľ navrhovateľ poukazuje na ust. § 101 ods. 2

O.s.p. a na to, že súd nepostupoval správne, keď vykonal pojednávanie bez prítomnosti navrhovateľa,
odvolací súd uvádza, že súd prvého stupňa postupoval správne, keď nepristúpil na rôzne konštrukcie
navrhovateľa, ktoré iba sťažujú priebeh konania a postup súdu v ňom. Ustanovenie § 101 ods. 2 O.s.p.
predpokladá pre prejednanie v neprítomnosti takého účastníka skutočnosť, že sa účastník nedostaví
na pojednávanie, ani nepožiadal z dôležitého dôvodu o odročenie. Navrhovateľ v danom prípade

nepožiadal o odročenie z dôležitého dôvodu. Z návrhu na zrušenie nariadeného pojednávania z dôvodu
porušenia nestrannosti súdu a sudcu je možné pri jeho obsahovom posúdení dôjsť k záveru, že týmto
úkonom by navrhovateľ mohol požiadať o odročenie pojednávania, no zároveň vzhľadom na uvedený
dôvod - nestrannosť sudcu, súdu - nie je možné v danej situácii vyhodnotiť takýto dôvod ako dôležitý,
nakoľko ak navrhovateľ spochybňoval v konaní zákonného sudcu s poukazom na ust. § 15 ods. 1

O.s.p., podľa názoru odvolacieho súdu v aktuálnom konaní nie sú zistené žiadne skutočnosti, ktoré by
spochybňovali nestrannosť zákonného sudcu.

Odvolací súd zdôrazňuje, že nebolo porušené právo na kontradiktórne konanie. Podľa ust. § 115 ods. 1,
2 O.s.p., ak tento zákon alebo osobitný predpis neustanovuje inak, súd nariadi na prejednanie veci samej

pojednávanie, na ktoré predvolá účastníkov a všetkých, ktorých prítomnosť je potrebná. Predvolanie sa
musí účastníkom doručiť tak, aby mali dostatok času na prípravu, spravidla najmenej päť dní pred dňom,
keď sa má pojednávanie konať.

Právo účastníka, aby jeho vec bola prejednávaná verejne a v jeho prítomnosti, zaručené čl. 48 ods.

2 Ústavy SR, je potrebné chápať tak, že súd je povinný umožniť účastníkovi uplatnenie práva konať
a rozhodnúť v jeho prítomnosti. Dokazovanie je časťou občianskeho súdneho konania, v ktorej si súd
vytvára poznatky potrebné na rozhodnutie vo veci. Účastníci konania majú procesnú dôkaznú povinnosť,
teda povinnosť uviesť dôkazy na preukázanie tvrdených skutočností. Procesný dôsledok spojený s
dôkaznou povinnosťou môže mať za následok neunesenie dôkazného bremena. Dôkaznú povinnosť

môže účastník plniť od začiatku konania, v návrhu na začatie konania, vo vyjadrení k nemu, mimo
týchto procesných úkonov, v rámci prípravy pojednávania pri odročovaní pojednávania. Jej cieľom je
unesenie dôkazného bremena v rozsahu, v ktorom dôkazné bremeno spočíva na účastníkovi konania
bez ohľadu na jeho procesné postavenie. Za dôkaz môžu slúžiť všetky prostriedky, ktorými možno zistiťstav veci, najmä výsluch svedkov, znalecký posudok, správy a vyjadrenia orgánov fyzických osôb a
právnických osôb, listiny, ohliadka a výsluch svedkov. Podľa ust. § 129 ods. 1 O.s.p. možno vykonať
dokazovanie listinami tak, že predseda senátu (samosudca) na pojednávaní listinu alebo jej časť prečíta

alebo oboznámi ich obsah. Podľa ust. § 122 ods. 1 O.s.p. súd vykonáva dokazovanie na pojednávaní,
ak neboli splnené podmienky na vydanie rozhodnutia bez ústneho pojednávania.
V danej veci bolo nariadené pojednávanie na presný termín v sídle súdu prvého stupňa, pričom
navrhovateľ bol riadne na toto pojednávanie predvolaný, no bez ospravedlnenia sa nedostavil, i keď
podal návrh na zrušenie pojednávania z dôvodu objektívneho porušenia zásady nestrannosti súdu a

sudcu. Krajský súd poukazuje na skutočnosť, že v zmysle § 18 O.s.p. majú účastníci v občianskom
súdnom konaní rovnaké postavenie a súd je povinný zabezpečiť im rovnaké možnosti na uplatnenie
ich práv, teda právo vykonávať procesné úkony, vo formách stanovených zákonom nazerať do spisu,
robiť si výpisy, vyjadriť sa k návrhom na dôkazy a všetkým dôkazom, ktoré sa vykonali § 123 O.s.p.,
byť predvolaní na súdne pojednávanie. Na pojednávaní sa súd oboznámil s obsahom spisu a obsahom
exekučného spisu súdu (sp. zn. 12Er/1783/2011). Pokiaľ teda okresný súd na pojednávaní vykonal

dôkazy navrhované navrhovateľom a poskytol možnosť obom účastníkom zúčastniť sa pojednávania,
čím mali možnosť vyjadriť sa k dôkazom, resp. navrhnúť ďalšie dôkazy na preukázanie svojich tvrdení,
tak týmto postupom okresného súdu nedošlo k porušeniu princípov kontradiktórnosti a princípu rovnosti
zbraní ako základných definičných prvkov práva na spravodlivé súdne konanie. Okresný súd dodržal i
zásadu priamosti a ústnosti vykonávania dôkazov ako jednu zo základných zásad občianskeho súdneho

konania, ktorú zaručuje nielen ústava (čl. 48 ods. 2), ale aj Dohovor (čl. 6 ods. 1), keďže táto zásada je
súčasťou práva účastníkov konania na spravodlivé prejednanie veci, týkajúce sa ich občianskych práv a
záväzkov a je aj zároveň špecifickým vyjadrením zásady kontradiktórnosti sporového konania. Práve zo
strany prvostupňového súdu dodržanie práva účastníka konania vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným
dôkazom je v zhode i s judikatúrou, o ktorú sa opiera aj ESĽP, ktorý vyslovil, že súčasťou koncepcie

spravodlivéhosúdnehokonaniajezásadakontradiktórnosti,vsúladesktoroumusiamaťúčastnícinielen
právo navrhnúť všetky dôkazy, ktoré považujú za nevyhnutné na preukázanie svojich tvrdení, ale aj
právo byť oboznámení a vyjadriť sa ku všetkým dôkazom a vyjadreniam predloženým s cieľom ovplyvniť
rozhodnutie súdu. Vo vzťahu k princípu rovnosti zbraní, ktorý bol prvostupňovým súdom dodržaný, bola
poskytnutá obom účastníkom konania primeraná možnosť predložiť svoje návrhy. Pokiaľ okresný súd v

rámci vykonávaného dokazovania vytvoril procesný priestor obom sporovým stranám na navrhovanie
dôkazov, oboznámenie sa a vyjadrenie sa k nim, tak neodňal navrhovateľovi ako účastníkovi konania
možnosť konať pred súdom, teda rešpektoval judikatúru ústavného súdu a ESĽP. Postupom okresného
súdu nedošlo k porušeniu práva vyjadriť sa ku každému z vykonaných dôkazov v zmysle čl. 48 ods. 2
Ústavy SR, k porušeniu zásad priamosti a ústnosti vykonávania dôkazov a kontradiktórnosti sporového

konania, teda zásad obsiahnutých v príslušných ustanoveniach O.s.p., v práve na spravodlivý proces,
ako ho vykladá ústavný súd a ESĽP.

Navrhovateľ v odvolaní tvrdil, že súd prvého stupňa konštatoval, že ním namietané lehoty na vydanie
rozhodnutia boli dodržané, odvolací súd konštatuje, že okresný súd sa podrobným spôsobom zaoberal

námietkami navrhovateľa, v tomto smere konštatoval čiastočné prieťahy v konaní, a to i napriek tomu,
že exekučný súd žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamietol
a takýto postup exekučného súdu nebol v zmysle ust. § 44 ods. 2 EP obmedzený žiadnou lehotou.
Správne na danú vec aplikoval ust. § 9 ods. 1, 2 zákona č. 514/2003 Z.z. účinného do 31. 12. 2012,
pričom podrobným a logickým spôsobom vysvetlil v napadnutom rozhodnutí, z akých dôvodov právo

navrhovateľa na náhradu majetkovej škody a náhradu nemajetkovej ujmy z nesprávneho úradného
postupu exekučného súdu navrhovateľovi nepriznal.

Pokiaľ navrhovateľ spochybňoval v konaní zákonného sudcu s poukazom na ust. § 15 ods. 1 O.s.p.,
odvolací súd zdôrazňuje, že o vylúčení zákonného sudcu už rozhodoval nadriadený súd uznesením

č.k. 8NcC/222/2013-21 zo dňa 28. 2. 2013, ktorý sudcu Okresného súdu Žilina Mgr. Andreja Kekelyho
nevylúčil z prejednania a rozhodnutia v predmetnej veci.

Ustanovenie Občianskeho súdneho poriadku (§ 14 a nasl. O.s.p.) predstavuje výnimku z významnej
ústavnejzásady,ženiktonesmiebyťodňatýsvojmuzákonnémusudcovi(čl.48ods.1ÚstavySlovenskej

republiky). Vzhľadom na to možno vylúčiť sudcu z prejednávania a rozhodovania pridelenej veci len
celkom výnimočne a len zo skutočne závažných dôvodov, ktoré sudcovi zjavne bránia rozhodnúť
v súlade so zákonom, objektívne, nezaujato a spravodlivo. Samotný subjektívny názor účastníka
konania, že v osobe určitého sudcu sú dané okolnosti vylučujúce ho z prejednávania a rozhodovaniaveci, nezakladá ešte bez ďalšieho dôvod pre legitímne obavy z jeho nestranného a nezaujatého
rozhodovania.
Dôvod na vylúčenie sudcu nezakladá ani skutočnosť, že sudca má prejednať a rozhodnúť vec, v ktorej

žalovanýmjesúd,naktoromtentosudcavykonávasúdnictvo(viďnapríkladuznesenieNajvyššiehosúdu
Slovenskej republiky z 31. mája 2010 sp. zn. 3 Nc 14/2010). Pre účely preskúmavanej veci odvolací súd
konštatuje, že dôvodom na vylúčenie sudcu nie je bez ďalšieho ani to, že vykonáva súdnictvo na súde,
ktorý údajne (podľa tvrdenia navrhovateľa) svojím nesprávnym úradným postupom v inej právnej veci
založil zodpovednosť odporcu za majetkovú a nemajetkovú ujmu v zmysle zákona č. 514/2003 Z.z..

K argumentácii navrhovateľa vzťahujúcej sa k majetkovej škode a nemajetkovej ujme odvolací súd
poznamenáva, že vzhľadom na skutočnosť, že nebol preukázaný základný zodpovednostný predpoklad
v danom prípade - nesprávny úradný postup, nezákonné rozhodnutie - sa nevenoval prvostupňový súd
týmto otázkam. Vzhľadom na to, že prvostupňový súd svoje rozhodnutie nezaložil na skutočnostiach,
ktoré mu navrhovateľka vo svojom odvolaní vytýkala, nemohol sa odvolací súd týmito dôvodmi zaoberať.

Pokiaľ navrhovateľ v odvolaní poukazoval na to, že súd neprerušil konanie, hoci mu bola doručená
žiadosť na zrušenie vytýčeného termínu pojednávania, je potrebné odlíšiť podanie žiadosti na odročenie
vytýčeného termínu pojednávania a návrhu na prerušenie konania. Takýto návrh odvolací súd z
obsahu spisu nezistil, preto ani okresnému súdu nevznikla povinnosť o takomto neexistujúcom návrhu

rozhodovať.

Odvolací súd sa stotožnil s právnym názorom vysloveným zo strany okresného súdu, a preto jeho
rozhodnutie ako vecne správne, stotožniac sa i s odôvodnením jeho rozhodnutia, potvrdil (§ 219 ods.
1, 2 O.s.p.).

O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 142 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p..
V odvolacom konaní bol úspešný odporca, ktorý si však náhradu trov odvolacieho konania postupom
podľa § 151 ods. 1 O.s.p. neuplatnil, resp. mu ani žiadne trovy nevznikli, preto rozhodol krajský súd tak,
ako je uvedené vo výroku tohto rozsudku.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku n i e j e odvolanie prípustné.