Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 18. november 2015

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 10Co/498/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2113224046
Dátum vydania rozhodnutia: 18. 11. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Dušan Čimo

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2015:2113224046.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedu Mgr. Dušana Čima a sudcov JUDr. Zlatice Javorovej

a Mgr. Jozefa Mačeja v právnej veci žalobkyne: Intrum Justitia Slovakia s.r.o., Bratislava, Karadžičova
8, zast. advokátom: JUDr. Ján Šoltés, Bratislava, Karadžičova 8, proti žalovanému: W. W., nar. XX. F.
XXXX, trvale bytom T. XXX, t. č. na neznámom mieste, zast. opatrovníčkou. V. K., Okresný súd Trnava, o
245,65 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu Trnava z 5. augusta
2014 č. k. 8C/36/2014-44 takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti vo veci samej, týkajúcej sa určenia
neprijateľnosti zmluvnej podmienky m e n í tak, že určuje za neplatnú z dôvodu jej neprijateľnosti

zmluvnú podmienku z bodu 3 Zmluvy o pripojení spoločnosti Slovak Telekom, a.s., Bratislava,
Karadžičova 10 a žalovaného v znení :

„V prípade porušenia akejkoľvek povinnosti uvedenej v bode 2 tejto Zmluvy alebo v čl. 3 bod 3.6
Všeobecných podmienok alebo v čl. 5 bod 5.2 písm. a) až c) Všeobecných podmienok, v dôsledku
ktorej dôjde k následnému vypojeniu SIM karty zo strany Podniku, je Účastník povinný uhradiť Podniku
zmluvnú pokutu v sume 47,80 eur.“.

o d ô v o d n e n i e :

Napádaným rozsudkom súd prvého stupňa I. uložil žalovanému povinnosť zaplatiť sumu 197,85 eur

a úrok z omeškania 9% ročne zo sumy 35,27 eur od 6. septembra 2010 do zaplatenia, zo sumy
96,96 eur od 6. októbra 2010 do zaplatenia a zo sumy 65,62 eur od 6. novembra 2010 do zaplatenia,
všetko do 3 dní; II. v časti 47,80 eur žalobu zamietol; III. určil, za neprijateľnú (nie aj neplatnú -
pozn. odvolacieho súdu) zmluvnú podmienku uvedenú v bode 3 Zmluvy z 24. júla 2010, citovanú
(avšak nie celkom presne) príslušným čiastkovým výrokom rozsudku a IV. žalovanému uložil povinnosť
zaplatiť žalobkyni náhradu trov konania „ako náhradu trov právneho zastúpenia vo výške 41,15 eur
a za súdny poplatok vo výške 11,55 eur k rukám právneho zástupcu žalobkyne JUDr. Jána Šoltésa

(tu správne len „advokáta“ tejto účastníčky), taktiež do 3 dní. Rozhodnutia o čiastočnom zamietnutí
žaloby a neprijateľnosti jednej zo zmluvných podmienok (ako rozhodnutia spolu súvisiace) odôvodnil
právne ust. § 36 ods. 1, § 52 ods. 1, § 53 ods. 1, § 54 ods. 1, §§ 524 a 526 a § 544 ods. 1 a 2 O. z.
(Občianskeho zákonníka č. 40/1964 Zb. v znení neskorších zmien a doplnení) i s odkazmi na § 39 a §
53 ods. 4 rovnakého zákona, čl. 3 ods. 1 a 2 Smernice Rady 93/13/EHS a § 3 zákona č. 250/2007 Z.
z. (o ochrane spotrebiteľa), § 43 ods. 1 a 2 zákona č. 610/2003 Z. z. (o elektronických komunikáciách)
a § 153 ods. 3 a 4 O. s. p. (Občianskeho súdneho poriadku č. 99/1963 Zb. v znení neskorších zmien

a doplnení), poukazujúc pritom aj na obdobnú rozhodovaciu prax (judikatúru) viacerých tuzemských
súdov (Ústavného súdu SR, Najvyššieho súdu SR a krajských súdov v Nitre a Prešove) i Európskeho
súdu pre ľudské práva. Vecne okrem konštatovania existencie právneho vzťahu právnej predchodkyne
žalobkyne (obchodnej spoločnosti uvedenej vo výroku tohto rozsudku odvolacieho súdu) a žalovanéhona základe zmluvy o pripojení a následnom nadobudnutia pohľadávky žalobkyňou (postúpením) mal za
to, že dojednanie o zmluvnej pokute (ako o paušalizovanej náhrade škody) bolo treba považovať za
neprijateľnú zmluvnú podmienku, ak toto bolo súčasťou štandardného formulára právnej predchodkyne

žalobkyne (ktorého znenie nemal žalovaný v postavení spotrebiteľa možnosť ovplyvniť), jednostranne
zaťažovalo len spotrebiteľa (nezodpovedalo mu dojednanie zmluvnej pokuty i pre prípad porušenia
povinností dodávateľa) a bola tu tiež povinnosť na zaplatenie rovnakej výšky zmluvnej pokuty bez
ohľadu na čas ostávajúci do konca doby viazanosti. Žalobkyňa nepreukázala individuálne vyjednanie
dojednania o zmluvnej pokute a ani splnenie podmienok pre prípadnú zodpovednosť žalovaného za

škodu, pričom neprijateľnosť zmluvnej podmienky spôsobuje jej neplatnosť ako celok, takže žalobe
v časti zmluvnej pokuty nešlo vyhovieť a zodpovedajúcu zmluvnú podmienku bolo nutné určiť za
neprijateľnú, dôvodil tiež súd prvého stupňa.

Proti tomuto rozsudku podala včas odvolanie len žalobkyňa a to výslovne iba čo do určenia
neprijateľnostizmluvnejpodmienkysnávrhomnazrušenierozsudkuvnapadnutejčasti(keďalternatívny

odvolací návrh na zmenu rozsudku určením, že diskutovaná zmluvná podmienka nie je neprijateľnou a je
naopak platným zmluvným dojednaním, nemal v platnom procesnom práve oporu). Namietala odňatím
jej postupom súdu prvého stupňa možnosti konať pred súdom i nesprávnym právnym posúdením
veci takýmto súdom (odvolacie dôvody podľa § 205 ods. 2 písm. a/ a f/ O. s. p.). K odňatiu jej
možnosti konať pred súdom podľa nej došlo neposkytnutím (zo strany súdu prvého stupňa) možnosti

obhajovať podmienku určenú súdom za neprijateľnú (vyjadriť sa k nej). Neobstojí podľa nej ani výhrada
nedostatkom individuálneho vyjednania podmienky (aký charakter podľa odvolateľky malo rozhodnutie
sa žalovaného pre uzavretie zmluvy s dobou viazanosti a benefitom v podobe dvojnásobného počtu
voľnýchminútprepríslušnýprogramslužieb,hocimaltiežmožnosťuzavretiadodatkukzmluvebezdoby
viazanosti, benefitov i zmluvnej pokuty). Žalovaný zmluvu porušil už na začiatku doby viazanosti a ani

NajvyššísúdSRvrozsudkusp.zn.4Obdo4/99jednostrannédojednaniezmluvnejpokutyzaodporujúce
zásadám poctivého obchodného styku neoznačil. Určenie neprijateľnosti zmluvnej podmienky tu navyše
preferujenezodpovednéhoaľahkovážnehospotrebiteľanaúkorpoctivéhododávateľaavprejednávanej
veci ani nemalo opodstatnenie, ak žalobu nepodal sám dodávateľ, ale osoba nadobúdajúca pohľadávku
postúpením a nemôže byť naplnený účel úpravy, ktorým je zákaz ďalšieho používania podmienky.

Žalovaný odvolací návrh nepodal.

Odvolací súd prejednal podľa § 212 ods. 1 a ods. 2 písm. a/ O. s. p. vec v medziach odvolania žalobkyne,
teda s preskúmaním správnosti iba výslovne spochybňovaného výroku rozsudku o určení neprijateľnosti

zmluvnej podmienky (pretože rozhodnutie o čiastočnom zamietnutí žaloby a ďalšie rozhodnutie o
neprijateľnosti zmluvnej podmienky - pri vydaní druhého z takýchto rozhodnutí súdom bez návrhu - mali
charakter takých vzájomne súvisiacich rozhodnutí, pri ktorom platil pomer závislosti druhého na tom
prvom, nie však i naopak) a to podľa § 214 ods. 2 O. s. p. a contrario bez pojednávania (pretože tu
síce šlo o vec samu, na druhej strane ale nebola tu potreba dopĺňania ani opakovania dokazovania, súd

prvého stupňa prejednal aj rozhodol vec majúcu inak povahu drobného sporu na pojednávaní, nešlo
tu o konanie vo veci porušenia zásady rovnakého zaobchádzania a pojednávanie odvolacieho súdu si
nevyžadoval ani žiaden dôležitý verejný záujem), pričom dospel k záveru, že rozsudok v napadnutej
častitrebapovažovaťzasprávny(ikeďtotozdôvodovpriblíženýchneskôrplatilolenopodstatespôsobu
rozhodnutia, kde si nepresnosti z napadnutého výroku rozsudku vyžadovali jeho korekciu a takto právnu

zmenu a nie potvrdenie rozsudku).

Predovšetkým totiž odvolací súd nemal (napriek opačnému názoru odvolateľky) dôvod nesúhlasiť s
argumentáciou použitou súdom prvého stupňa na podporu ním zvoleného spôsobu rozhodnutia (tak ako
táto - rozumej argumentácia - vyplýva z odôvodnenia napádaného rozsudku). U dôvodov predostretých

okresným súdom dostatočne jasne a i objektívne presvedčivo (samozrejme bez ambície presvedčiť
kohokoľvek, najmä nie niekoho s celkom jednoznačným záujmom na inom výsledku konania) by tak
zásadne postačovalo i len konštatovať ich správnosť a odvolať sa na ne (prvá časť ust. § 219 ods. 2 O.
s. p.), odvolací súd však aj v tejto konkrétnej veci musí učiniť zadosť tiež povinnosti vyporiadať sa i s
tzv. odvolacími námietkami a preto, ale aj pre celkovú úplnosť nad rámec už uvedeného súdom prvého

stupňa dopĺňa (§ 219 ods. 2 O. s. p. in fine) nasledovné :

Vo vzťahu k procesnej stránke veci platí to, čo tunajší súd v minulosti uzavrel už v inej veci,
vedenej ním pod sp. zn. 10Co/362/2010 (inak vo veci Okresného súdu Dunajská Streda jeho sp. zn.8C/40/2010), teda že z úpravy ustanoveniami § 153 ods. 3 a 4 O. s. p. už k času rozhodovania
napádaným rozsudkom súdu prvého stupňa a i k času rozhodovania odvolacieho súdu týmto jeho
(práve odôvodňovaným) rozsudkom vyplýva, že už skôr existujúca možnosť súdu v rozsudku,

týkajúcom sa sporu zo spotrebiteľskej zmluvy aj bez návrhu vysloviť, že určitá podmienka používaná v
spotrebiteľských zmluvách dodávateľom je neprijateľná (podľa odseku 3 ustanovenia účinného od 15.
októbra 2008, v tejto súv. por. čl. I bod 72 a čl. IX zákona č. 384/2008 Z. z.) bola nahradená povinnosťou
vydať takéto rozhodnutie vtedy, ak súd určil niektorú zmluvnú podmienku v spotrebiteľskej zmluve
alebo všeobecných obchodných podmienkach za neplatnú z dôvodu neprijateľnosti takejto podmienky,

nepriznal plnenie dodávateľovi z dôvodu takejto podmienky alebo mu na základe takejto podmienky súd
uložil povinnosť vydať spotrebiteľovi bezdôvodné obohatenie, nahradiť škodu alebo zaplatiť primerané
finančnézadosťučinenie(odsek4ustanoveniaúčinnýod1.marca2010;tupor.čl.IIbod1ačl.IVzákona
č. 575/2009 Z. z.). Práve uvedeným a priamo z rozhodného ustanovenia zákona prevzatým výpočtom
procesných situácií, zakladajúcich povinnosť súdu aj bez návrhu vo výroku rozhodnutia uviesť zmluvnú
podmienku, označenú za neprijateľnú a preto i neplatnú, treba samozrejme považovať za vyvrátený

tiež základ tej námietky z odvolania žalobkyne v prejednávanej veci, podľa ktorej by takéto rozhodnutie
nemalo byť možným vtedy, ak práva majúce pôvod v spotrebiteľskej zmluve v súdnom konaní uplatňuje
iná osoba než dodávateľ (priamy poskytovateľ služby). Nepriznanie plnenia dodávateľovi je tu totiž
len jednou z celkom troch zákonom predpokladaných alternatív, z ktorých tou ďalšou je samotné
určenie (konštatovanie) neprijateľnosti (a neplatnosti) zmluvnej podmienky, na jej zanesenie do výroku

rozhodnutia postačujúce samo osebe (v čom je žiadúce doplniť, či skôr spresniť vyššie uvádzané závery
tunajšieho súdu zo skoršej ním prejednanej obdobnej veci). Na tomto pritom nie je spôsobilé absolútne
nič zmeniť ani to, že dnes by šlo zrejme len pomerne ťažko konštruovať hypotetickú situáciu, v ktorej by
na jednej strane bola predmetom konania len iná požiadavka než tá na plnenie a na strane druhej by tu
bola povinnosť súdu aj bez návrhu určiť neprijateľnosť a neplatnosť zmluvnej podmienky (odvolaciemu

súdutumomentálnenapadálensituácia,vktorejbysažalobcavpostaveníspotrebiteľadomáhalurčenia
neplatnosti spotrebiteľskej zmluvy ako celku a súd by jeho argumentácii prisvedčil len potiaľ, žeby do
výroku rozsudku iba čiastočne vyhovujúceho žalobe takpovediac vylúpol jednu alebo aj viac zmluvných
podmienok, u ktorých je stotožnenie sa s názorom o ich neprijateľnosti a neplatnosti namieste). Najmä tu
však platí, že úmyslu zákonodarcu nezodpovedá, aby procesným právom použitý pojem „dodávateľ“ bol

vykladaný reštriktívne (zužujúco), teda tak, že ním je výlučne priamy poskytovateľ služby či povedané
inak prvotný zmluvný partner spotrebiteľa, ale naopak nutný je tu výklad extenzívny (rozširujúci), ktorý
zaručí dopad úpravy aj na osoby nadobúdajúce práva a povinnosti dodávateľa z pôvodného zmluvného
vzťahu inak (o. i tiež postúpením). Len takáto interpretácia môže vylúčiť riziko špekulácií, ako aj úspech
snáh o vymanenie sa účastníkov súdnych konaní vo veciach celkom jednoznačne spadajúcich do rámca

spotrebiteľských vzťahov, spod rámca úpravy normami tzv. spotrebiteľského práva.

Stále inak platí aj to, že tu diskutovaná úprava je procesným ekvivalentom obdobnej úpravy
nachádzajúcej sa od 1. marca 2010 v ustanovení § 53a O. z. (teda v tzv. hmotnom práve), ktorej
špecifikom je, že na jej základe súd i v tzv. sporovom konaní (zásadne ovládanom dispozičným

princípom), hoc aj len v takom, kde má základná požiadavka žalobcu pôvod v spotrebiteľskej zmluve,
môže dotvoriť jeho predmet (konania) tým, že aj bez výslovného návrhu niektorého účastníka konania
(vyjadreného v žalobe alebo vzájomnej žalobe) určí neplatnosť zmluvnej podmienky s poukazom na
jej neprijateľnosť. Nie je pritom rozhodné, či žalobu v takejto veci podal dodávateľ (tu opäť rozumej
i jeho prípadný právny nástupca), spotrebiteľ alebo príslušné združenie, ale len to, že výsledky

vykonaného dokazovania smerujú k rozhodnutiu v neprospech dodávateľa alebo naopak v prospech
spotrebiteľa preto, že niektorá podmienka alebo aj viaceré takéto podmienky v spotrebiteľskej zmluve sú
neprijateľné. Určenie (neprijateľnosti a neplatnosti) je tu potom zjavne pre spotrebiteľa za účelom jeho
zvýšenej ochrany zaručovanej i na nadnárodnej úrovni (ustanovením povinnosti na porušenie noriem
spotrebiteľského práva reagovať aj bez výslovného návrhu spotrebiteľa) a tiež v smere eliminovania

rizika výskytu neprijateľných podmienok (v tejto súv. por. najmä tzv. hmotnoprávnu povinnosť dodávateľa
sa podľa § 53a ods. 1 O. z. zdržať používania podmienky určenej za neprijateľnú i vo vzťahoch s
ostatnými spotrebiteľmi), na druhej strane však i na ochranu dodávateľa takýmto určením dotknutého
(ako ustanovením možnosti brojiť aj proti samostatnému výroku o určení neprijateľnosti a neplatnosti
podmienky, ktorý by tu nebyť úpravy z ust. § 153 ods. 4 O. s. p. byť nemusel, tak i ustanovením

prípustnosti dovolania v takýchto prípadoch a umožnením tak osobe rozhodnutím dotknutej toto
napadnúť i za pomoci mimoriadneho opravného prostriedku).Ak potom i v tejto konkrétnej (tu odôvodňovanej) veci musia platiť závery z vyššie zmienenej skôr
prejednanej a tiež rozhodnutej inej veci, zopakovať je namieste (v tomto prípade už hmotnoprávne), že
vo vzťahu k určeniu dojednania o zmluvnej pokute za neprijateľnú zmluvnú podmienku neplatí to, čo u

úrokov z omeškania, čiže nie je tu obdoba žiadnej obraznej „záchrannej brzdy“ alebo ešte lepšie „siete“ v
podobe nástupu zákonných úrokov z omeškania (pre prípad výpadku tých dojednaných zmluvne, avšak
pri uplatnení noriem spotrebiteľského práva neprijateľne). Logickým dôsledkom toho (i pre odlišnosti
v charaktere ochrany normami spotrebiteľského práva - oproti úprave z noriem občianskeho práva vo
všeobecnosti) musí byť, že dojednanie o zmluvnej pokute môže z pohľadu prijateľnosti (a platnosti)

podmienky buď obstáť alebo naopak padnúť len ako celok (i so všetkými rizikami z toho pre strany
zmluvného vzťahu plynúcimi, opäť na rozdiel od bežnej úpravy zmluvných pokút v ust. § 544 - 545 O.
z. a práva súdu ich výšku znížiť podľa § 545a O. z.).

Slovenský právny poriadok síce neustanovuje pre výšku zmluvných pokút (na rozdiel od výšky úrokov
z omeškania) žiaden strop (obmedzenie), niet tu zásadne ani žiadneho obmedzenia v tom, aké

porušeniazmluvnýchpovinnostímožnozmluvnoupokutousankcionovaťaprincipiálnebyšloakceptovať
i obhajobu konkrétnej výšky zmluvnej pokuty či už záujmom operátora mobilnej telekomunikačnej siete
na dosiahnutí primeraného zisku (spravidla odvodzovaného od poskytovania ním zákazníkom buď zliav
na cene telefónov alebo iných zvýhodnení, medzi ktoré nepochybne patria i tu uvádzané tzv. voľné
hovorovéminúty,všetkéhovšaksočakávanímriadnehoplneniasipovinnostízostranyzákazníkaapopri

tom samozrejme i od možnosti, že sa takéto očakávanie nenaplní); k záverom ustálenej rozhodovacej
praxe tunajšieho súdu v obdobných veciach však patrí i ten, že prijať nejde konkrétnu podobu dojednania
o pevnej zmluvnej pokute, nezohľadňujúcej najmä faktor dĺžky zotrvania spotrebiteľa pri riadnom plnení
povinností, vyplývajúcich mu zo zmluvy, ale ani ďalší faktor primeranosti náhrady majúcej byť takto
získanej zo strany jeho - rozumej spotrebiteľovho - zmluvného partnera.

Práve toto (nezakotvenie - v zmluvnom dojednaní, o ktoré tu ide - takého spôsobu určenia výšky
zmluvnej pokuty, ktorý by bol schopný vyhodnocovať aj pomer dĺžky času „stráveného“ riadnym plnením
si zmluvných povinností spotrebiteľom a dĺžky času, v ktorom to takto naopak nebolo) i v spojitosti
s nutnosťou dodávateľa (veriteľa) sa v spotrebiteľských vzťahoch takpovediac „trafiť“ (aby dojednanie

ešte šlo považovať za prijateľné a preto tiež za platné) potom aj v prejednávanej veci spôsobovalo
nedostatok dôvodu ustupovať od ďalšieho už v minulosti tunajším súdom vysloveného názoru, že takéto
počínanie musí mať za následok 1. záver o neprijateľnosti a neplatnosti tejto zmluvnej podmienky aj
2. nemožnosť vyhovenia žalobe v časti opretej o takúto podmienku (s nemožnosťou zmeny na tomto
ničoho akýmkoľvek dôkazom vrátane tých naznačovaných odvolaním.

Za situácie, v ktorej žalobkyňa odvolaním napadla len výrok rozsudku súdu prvého stupňa o určení
neprijateľnosti zmluvnej podmienky (prinesený bez návrhu samým súdom), odvolací súd riadiaci sa
vyššie priblíženými úvahami a osvojujúci si aj dôvody súdu prvého stupňa vo veci preto rozsudok súdu
prvého stupňa v napadnutej časti fakticky potvrdil (podľa § 219 ods. 1 a 2 O. s. p.), právne ho však

musel zmeniť (podľa § 220 O. s. p.).

Dôvodom, prečo sa tak stalo, boli zákonné príkazy na určenie i neplatnosti podmienky, o ktorú tu ide (nie
teda len jej neprijateľnosti) a tiež na uvedenie takto kvalifikovanej podmienky aj vo výroku rozhodnutia.
Druhej požiadavke ide učiniť zadosť len presným prevzatím znenia príslušnej podmienky do výroku

rozsudku a rovnako presnou identifikáciou i úkonu, ktorého súčasťou bola takáto podmienka, pričom
práve k tomu v prejednávanej veci nedošlo jednak pre výpadok slova „povinnosti“ a tiež pre neuvedenie,
že tu šlo o zmluvu žalovaného a právnej predchodkyne žalobkyne o pripojení.

Celkom záverom sa pritom k argumentácii žalobkyne z jej odvolania žiada uviesť i to, že odvolací súd

nezdieľa ani názor odvolateľky, podľa ktorého by na individuálne vyjednanie zmluvnej podmienky bolo
treba usudzovať už z rozhodnutia sa žalovaného pre jeden spomedzi viacerých právnou predchodkyňou
žalobkyne ponúkaných účastníckych programov a takto i z uzrozumenia spotrebiteľa s tým, že výhode
v podobe vyššieho počtu voľných minút zodpovedá okrem nevýhody v podobe doby viazanosti i
ďalšia v podobe zmluvnej pokuty. V tzv. spotrebiteľských veciach je totiž preukazovanie vyjednania

zmluvných podmienok individuálne povinnosťou dodávateľa (ide o jeho dôkazné bremeno) a za
ochranu nezodpovedného či ľahkovážneho spotrebiteľa na úkor poctivého dodávateľa (citované z
odvolania) môže byť považované len odmietnutie zmluvnej podmienky napriek uzavretiu zmluvy
takúto podmienku obsahujúcu zo strany náležite informovaného spotrebiteľa (čo žalobkyňa taktiežnepreukázala). Napokon prijať nešlo ani argumentáciu odňatím žalobkyni postupom súdu prvého stupňa
možnosť konať pred súdom. Jednak záver o neprijateľnosti zmluvnej podmienky reprezentovanej
dojednaním o pevnej zmluvnej pokute mobilného operátora je jedným z ustálených záverov konštantnej

rozhodovacej praxe slovenských súdov v tzv. spotrebiteľských veciach, na čo aj súd prvého stupňa v
odôvodnení napádaného rozsudku upozornil a za takéhoto stavu veci by sa naopak žiadalo účastníkov
pred rozhodnutím vo veci oboznámiť s iným nazeraním na vec (pretože práve ono by vykazovalo atribúty
prekvapivosti), okrem toho však žalobkyni ostala zachovaná možnosť proti ňou neprijímanému názoru
súdu prvého stupňa brojiť odvolaním (ktorá možnosť aj v tejto veci využitá bola).

Pri takomto výsledku odvolacieho konania v ňom síce bola plne neúspešnou žalobkyňa a naopak plne
úspešný žalovaný, konanie v odvolaním dotknutej časti však malo charakter konania zahájiteľného i bez
návrhu a v tom platí bezvýnimočné pravidlo, že žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania
(§ 146 ods. 1 písm. a/ O. s. p.). Práve neexistencia možnosti rozhodnúť inak, než prevzatím do výroku
rozhodnutia zákonom ustanoveného pravidla, spôsobila, žeby tu o rozhodovanie (výber z prinajmenšom

dvoch protikladných možností) ani nešlo a to bol i dôvod vedomého opomenutia odvolacieho súdu
rozhodnúť o trovách tohto odvolacieho konania.

K prijatiu tohto rozsudku došlo pomerom hlasov 3 : 0, čiže jednomyseľne (čl. I § 3 ods. 9 posledná veta
zákona č. 757/2004 Z. z. v znení neskorších zmien a doplnení).

Poučenie:

Tento rozsudok nemožno napadnúť odvolaním. Ak povinnosti uložené rozsudkom súdu prvého stupňa
v spojení s týmto rozsudkom nebudú splnené dobrovoľne v lehote na to určenej, možno sa ich splnenia
domáhať exekučne.