Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 27. január 2016

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 11Co/10/2016

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2113204455
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 01. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Fedor Benka

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2016:2113204455.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedu senátu Mgr. Fedora Benku a sudkýň JUDr.

Silvie Hýbelovej a Mgr. Kataríny Arnouldovej, v právnej veci žalobcu: POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom
Pribinova 25, Bratislava, IČO: 35 807 598, zastúpeného splnomocnencom: Fridrich Paľko, s.r.o., so
sídlom Grösslingova 4, Bratislava, IČO: 36 864 421, proti žalovanej: Slovenská republika, konajúca
prostredníctvom Ministerstva spravodlivosti SR, Župné námestie 13, Bratislava, IČO: 00 166 073, o
náhradumajetkovejškodyanemajetkovejujmy,oodvolanínavrhovateľaprotirozsudkuOkresnéhosúdu
Trnava 20. marca 2015, č. k. 8C/59/2013-62, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .

Žalovanej sa náhrada trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Súd prvého stupňa rozsudkom, napadnutým odvolaním, zamietol návrh žalobcu a žalovanej nepriznal
náhradu trov konania. Svoje rozhodnutie súd právne odôvodnil použitím ust. § 3 ods. 1 písm. d), § 3
ods. 2, § 4 ods. 1 písm. a) bod 1, § 9 ods. 1, 2, § 15 ods. 1, § 16 ods. 4,5, § 17 ods. 1, 2, § 19
ods. 1, 3 zák. č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a zmene
niektorých zákonov, § 41 ods. 2 písm. d), § 44 ods. 2 zák. č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch
a exekučnej činnosti, vecne svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že nárok žalobcu na náhradu škody

spôsobenej nesprávnym úradným postupom Okresného súdu Senica vyhodnotil ako neopodstatnený,
aj keď Okresnému súdu Senica bola doručená žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie dňa
03.04.2009, pričom súd vydal poverenie až 20.04.2009, t.j. na 17. deň od jej doručenia (nie s omeškaním
198 dní ako v žalobe uvádzal žalobca). Ohľadne prípadného prieťahu sa neviedlo žiadne disciplinárne
konanie, neriešila sa sťažnosť na prieťahy v konaní, nerozhodoval Ústavný súd SR, či Európsky súd pre
ľudské práva. V rámci exekučného konania má súd právo preskúmať dôkazy aj bez návrhu účastníkov,
akoajexoffopreskúmaťmateriálnusprávnosťrozhodcovskéhorozsudku,nekalúpovahurozhodcovskej

doložky, či priebeh rozhodcovského konania, pričom podľa názoru súdu žalobca žiadnym spôsobom
nepreukázal, že by počas doby od doručenia žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie
do rozhodnutia o jeho vydaní bol v neistote a hrozila mu akákoľvek škoda; nepreukázal tiež, že táto
doba viedla k strate jeho legitímnych očakávaní (že nastane zákonom predpokladaný stav), a že by
toto vyvolalo riziko ohrozujúce konečné vymoženie pohľadávky, keďže v mnohých iných exekučných
veciach žalobcu ako oprávneného bola spochybnená právomoc rozhodcovského súdu, resp. materiálna
vykonateľnosť rozhodcovského rozsudku. Je zrejmé, že o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie

exekúcie bolo rozhodnuté, pričom v postupe Okresného súdu Senica neboli zistené žiadne pochybenia,
súd konal riadne a možno konštatovať, že konajúci súd sa nedopustil nesprávneho úradného postupu.
Vzhľadom k uvedenému absentuje prvotná podmienka pre vznik zodpovednosti štátu, a to nesprávny
úradnýpostuporgánuverejnejmoci(resp.nebolvkonanípreukázaný).Vovzťahukuplatnenémunárokuna náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy žalobca neuniesol dôkazné bremeno, nepodarilo
sa mu vôbec preukázať, že by mu v súvislosti s postupom Okresného súdu Senica v exekučnej veci
vznikla akákoľvek škoda, či ujma. Samotné vedenie exekučného konania bez ohľadu na jeho dĺžku, nie

je objektívnou prekážkou na udržiavanie kontaktu oprávneného, resp. exekútora s povinným a nie je ani
dôvodom k vzniku insolventnosti povinného, pretože spravidla dôvodom neplnenia dlhu povinného je
jeho insolventnosť ešte v čase pred rozhodnutím v základnom konaní - tieto riziká sú i rizikom každého
podnikateľského subjektu. Preto, ak by aj žalobcovi vznikla majetková škoda a nemajetková ujma,
nebola by preukázaná súvislosť ich vzniku s postupom Okresného súdu Senica v exekučnej veci. V

konaní žalovaný vzniesol námietku premlčania, ak došlo k uplynutiu 15-dňovej lehoty od doručenia
žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie pred dňom 23.4.2009, čo bol aj
prípadprejednávanejveciaokresnýsúdvyhodnotiltútonámietkuakovznesenúdôvodne,keďžežiadosť
súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie bola súdu doručená dňa 03.04.2009,
dňa 18.04.2009 začala žalobcovi plynúť 3-ročná premlčacia lehota na uplatnenie tohto nároku, pričom
žalobca doručil predmetnú žalobu až dňa 27.09.2012, teda po uplynutí premlčacej doby, z čoho vyplýva,

že nárok uplatnený žalobcom v tomto konaní, ktorý bol i tak nedôvodný, by bol i premlčaný. Rozhodnutie
o trovách konania súd odôvodnil právne ust. § 142 ods. 1 O. s. p. (Občianskeho súdneho poriadku č.
99/1963 Zb. v znení neskorších zmien a doplnení) a vecne úspechom žalovanej, ktorej ale trovy konania
nevznikli.

Proti tomuto rozsudku súdu prvého stupňa podala včas odvolanie žalobkyňa, navrhla rozsudok zrušiť,
vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Namietala, že postupom súdu prvého stupňa jej bola
odňatá možnosť konať pred súdom, ďalej že okresný súd vec nesprávne právne posúdil tým, že nepoužil
správne ustanovenie právneho predpisu a nedostatočne zistil skutkový stav a tiež, že neúplne zistil
skutkový stav, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností. Súd

prvého stupňa podľa nej rozhodol v merite veci na základe (a s použitím) „inšpirácie“ novou právnou
úpravou (obsiahnutou v ustanovení § 9 ods. 2 zodpovednostného zákona v znení zákona č. 412/2012
Z. z.), hoci interpretácia hmotného práva platného v čase vzniku právnej skutočnosti aj založenia
zodpovednostného právneho vzťahu pomocou hmotného práva, ktoré sa stalo súčasťou právneho
poriadku až po vzniku právnej skutočnosti aj po tom, čo už došlo k založeniu zodpovednostného

právneho vzťahu, nie je možná. Uplatnením opačného názoru de iure aj de facto došlo k aplikácii
princípu priamej retroaktivity, čo je neprípustné. Súdu prvého stupňa tiež vytkla, že vôbec nevysvetlil,
prečo zastáva názor, že účastníkovi nevznikol stav právnej neistoty a len s poukazom na skutočnosť,
že on sám nepozná dôkazy, ktoré by ho uspokojovali v tvrdení o výške škody, zamietol návrh na
znalecké dokazovanie (čím jej znemožnil objektívnym spôsobom preukázať výšku materiálnej škody

a mechanizmus jej vzniku a rozhodnutie založil na nedostatočne zistenom skutkovom stave). Súdu
neprislúcha polemizovať o vhodnosti limitácie dĺžky konaní zákonnými lehotami, má aplikovať platné
právo a akékoľvek úvahy de lege ferenda sú neprípustným súdnym aktivizmom, na ktorom nemožno
založiť meritórne rozhodnutie, pričom súd prvého stupňa svojimi úvahami úplne neguje doposiaľ
vytvorenú a stabilizovanú judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ktorá je základom štandardu

ochrany základných práv v Európe, teda aj práva na spravodlivý súdny proces a osobitne práva na
prerokovanie veci v primeranom čase). Zodpovednosť štátu podľa uvedenej judikatúry vzniká aj vtedy,
ak súdy konajú náležite, ale dĺžku konania ovplyvňujú „mimosúdne“ faktory, napr. rozsah nevybavenej
súdnej agendy, keď je to najmä štát, ktorý musí plniť svoj pozitívny záväzok vo vzťahu k právu na
prerokovanie veci v primeranej lehote. Ďalej uviedla, že predložila ako dôkaz o vzniku škody spoločnosti

POHOTOVOSŤ, s.r.o., znalecký posudok č. 1, ktorý vypracoval Znalecký ústav Ekonomickej univerzity
v Bratislave, ktorým je preukázané, že nesprávny úradný postup mal na žalobkyňu negatívny dopad
a objektívne spôsobil zníženie jej majetku a to v posudku určenej výške. Súd nevykonal dostatočné
dokazovanie oboznámením sa s predloženým znaleckým posudkom. Tiež namietala, že súdu, ak bol
doručený v čase predchádzajúcom nariadenému súdnemu pojednávaniu návrh na prerušenie konania z

dôvodu, že prebieha konanie o prejudiciálnej otázke, ktorou je rozhodnutie o porušení práva žalobkyne
na zákonného sudcu a práva na nestranný súd na základe ústavnej sťažnosti podanej na Ústavnom
súde SR bol súd povinný pred samotným rozhodnutím vo veci samej o tomto návrhu osobitne rozhodnúť.

Krajský súd v Trnave ako súd odvolací po zistení, že odvolanie podala včas oprávnená osoba - účastník

konania proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok prípustný, preskúmal napadnutý
rozsudok v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania podľa § 212 ods. 1 O.s.p., postupom bez
nariadenia odvolacieho pojednávania podľa ust. § 214 ods. 2 O.s.p., zverejnením termínu vyhláseniarozhodnutia na úradnej tabuli súdu podľa § 156 ods. 3 O.s.p. a dospel k záveru, že napadnutý rozsudok
treba navzdory námietkam žalobkyne považovať za vecne správny.

Predovšetkým totiž odvolací súd nemal dôvod nesúhlasiť s argumentáciou použitou súdom prvého
stupňa na podporu ním zvoleného spôsobu rozhodnutia. U dôvodov predostretým okresným súdom
dostatočne a jasne aj objektívne presvedčivo by tak zásadne postačovalo i len konštatovať ich správnosť
a odvolať sa na ne (prvá časť ust. § 219 ods. 2 O.s.p.), odvolací súd však aj v tejto konkrétnej veci musí
učiniť zadosť tiež povinnosti vysporiadať sa i s tzv. odvolacími námietkami a preto, ale aj pre celkovú

úplnosťnadrámecužuvedenéhosúdomprvéhostupňadopĺňa(§219ods.2O.s.p.infine)nasledovné:

Časť námietok, urobených súčasťou odvolania proti rozsudku v prejednávanej veci, nemohla obstáť
pre ich absolútnu nepatričnosť a na ďalšiu časť z nich nešlo dosť dobre reagovať pre ich len
najvšeobecnejšie možné uplatnenie, pri ktorom síce voči úvahám odvolávajúcej sa žalobkyne zásadne
nešlo nič namietať (a ani s nimi polemizovať), práve prílišná všeobecnosť výhrad a nemožnosť ich

vztiahnutia aj na prípad v tejto konkrétnej veci však bránili konštatovaniu, žeby súd prvého stupňa
pri svojom rozhodovaní či tomuto predchádzajúcom postupe naozaj konal v rozpore s požiadavkami
na spravodlivé súdne konanie. Nech aj v tejto konkrétnej veci neplatil záver o nenáležitosti námietky
týkajúcej sa použitia novelizovaného znenia ustanovenia § 9 ods. 2 zodpovednostného zákona, keďže tu
súd prvého stupňa takéto znenie zákona použil (nech aj nie celkom priamo, ale len s vyslovením názoru

o potrebe konštatovania prieťahu spôsobom predpokladaným v ust. § 9 ods. 2 zodpovednostného
zákona v znení zákona č. 412/2012 Z. z., v tejto súv. por. najmä str. 9 prvopisu písomného vyhotovenia
rozsudku, § 9 ods. 2 zodpovednostného zákona v znení platnom a účinnom do 31. decembra 2012 aj
po takomto čase a tiež čl. I bod 8 a čl. II zákona č. 412/2012 Z. z.) a súhlasiť bolo treba so žalobkyňou,
že tak (pre skorší nástup zhliadanej tzv. škodovej udalosti) urobiť nemal, toto z dôvodov uvedených

neskôr (odvolacím súdom považovaných za nosné) na správnosť konečnej úvahy o nedôvodnosti
žaloby nemalo žiaden vplyv. Pokiaľ šlo o ostatné výhrady, namietané úvahy o nevysvetlení názoru,
podľa ktorého účastníkom (zrejme exekučného konania, tvoriaceho podklad nárokov uplatňovaných v
prejednávanej veci) nevznikol stav právnej neistoty, neboli v prejednávanej veci relevantnými (ako bude
uvedené i neskôr) a to isté platilo aj v prípade námietky z obdobných vecí údajnou nesprávnosťou

odmietnutia návrhu na tzv. znalecké dokazovanie (ktoré môže byť namieste až vtedy, ak nemožno
mať pochybnosti o existencii žalobou uplatneného práva, pričom akceptovanie opačného názoru by
malo za následok nehospodárne postupy súdov a neúmerné predražovanie súdnych konaní, v ktorých
by vykonané dôkazy nemohli na jednoznačnom výsledku konania nič zmeniť). Aj povinnosť (štátov
všeobecne i Slovenskej republiky osobitne) garantovať právo účastníkov súdnych konaní na spravodlivé

súdne konanie a v jeho rámci tiež právo na rozhodnutie v primeranej lehote tu nepochybne je, avšak
podmienky realizácie takýchto práv na vnútroštátnej úrovni určujú práve zákony a z tých práve ten pre
rozhodnutie v prejednávanej veci kľúčový spôsobom podsúvaným odvolateľkou vyložiť nešlo.
Podľa čl. I § 44 ods. 2 E. p. (v znení rozhodnom aj pre exekučné konanie tvoriace základ pre nárok
uplatnený žalobou v prejednávanej veci, teda do 31. mája 2010 vrátane, čiže pred nadobudnutím

účinnosti zákona č. 144/2010 Z. z. a všetkých po ňom nasledujúcich zákonov, novelizujúcich E. p.)
súd preskúma žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a
exekučný titul. Ak súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu
na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti písomne
poverí exekútora, aby vykonal exekúciu. Ak súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného

titulu so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne. Proti
tomuto uzneseniu je prípustné odvolanie.
Z obsahu spisu bolo zistené, že súdny exekútor doručil Okresnému súdu Senica žiadosť o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie vedenú pod sp. zn. 4Er/184/2009 dňa 03.04.2009 a Okresný súd
Senica o tejto žiadosti rozhodol dňa 20.04.2009 vydaním poverenia súdnemu exekútorovi, t.j. na 17.

deň po doručení žiadosti.

Pre priznanie náhrady škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom je nevyhnutné súčasné
splnenie troch podmienok: 1) nesprávny úradný postup, 2) vznik škody a 3) príčinná súvislosť medzi
nesprávnym úradným postupom a vznikom škody. Predpoklad kumulatívneho splnenia uvedených

podmienok znamená, že ak chýba čo i len jedna z podmienok, náhradu škody nie je možné priznať.
Dôkazné bremeno preukázať podmienky náhrady škody spočíva na poškodenom, v preskúmavanej veci
na žalobkyni.Pojem „nesprávny úradný postup“ nie je zákonodarcom v ustanovení § 9 ods. 1 zodpovednostného
zákona v rozhodnom znení výslovne definovaný, je uvedený len príkladmo. Je však možné a to aj z
ustálenej judikatúry vyvodiť, že ide o taký úradný postup, ktorý má vadu, ktorý nie je v súlade s príslušnou

právnou úpravou. Jedná sa o postup, pri ktorom dôjde k porušeniu pravidiel stanovených právnymi
predpismi pre konanie orgánu verejnej moci alebo k porušeniu poriadku, ktorý vyplýva z povahy, funkcie
alebo cieľa tejto činnosti, teda o postup nezákonný. Skutočnosť, že ide o nesprávny úradný postup
taktiež určuje fakt, že musí ísť o postup priamo súvisiaci s výkonom právomocí orgánu verejnej moci.
Nesprávnym úradným postupom nie sú len prípady, v ktorých orgán verejnej moci priamo koná (pri

rozhodovacej činnosti), ale aj pri porušení povinnosť urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom
stanovenej lehote, prípadne ak ide o nečinnosť pri výkone verejnej moci.
Žalobkyňa v prejednávanej veci predovšetkým nepreukázala naplnenie primárneho atribútu
zodpovednostného vzťahu za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a to nesprávny úradný postup.
Tvrdenie žalobkyne v žalobe o nevydaní poverenia na vykonanie exekúcie exekučným súdom po dobu
viac ako 6 mesiacov nebolo pravdivé. Z pripojeného exekučného spisu bolo jednoznačne preukázané,

že k vydaniu poverenia došlo po uplynutí 17 dní ( teda zmeškanie zákonnej lehoty bolo zanedbateľné),
pričom žalobkyňa žiadnym spôsobom neodôvodnila zásah do jej práva prekročením lehoty. Exekučný
súd bol povinný náležite skúmať exekučný titul, ktorým bol rozhodcovský rozsudok, a to už v štádiu
rozhodovania o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia. Podľa ustálenej judikatúry Ústavného
súdu SR (napr. sp. zn. I. ÚS 16/02) nedodržanie zákonom stanovenej lehoty sa nepovažuje automaticky

za porušenie základného práva účastníka konania, pretože je potrebné zohľadniť všetky okolnosti
prípadu. Zámerom zákonom stanovenej lehoty na vydanie poverenia v trvaní 15 dní bolo zefektívnenie
exekučného konania a snaha dosiahnuť, aby poverenie na vykonanie exekúcie nebolo zdržiavané
nečinnosťouexekučnéhosúdu.Uvedenálehotajepresúdzáväználendotejmiery,akbyjejnedodržanie
mohlo byť označované za zbytočný prieťah. Táto lehota bola ideálnou predstavou zákonodarcu o dobe

potrebnej na to, aby sa poverenie mohlo vydať. Primeraná rýchlosť konania je jednou z podmienok
spravodlivého procesu v širšom zmysle slova. Príliš dlhé konanie ohrozuje jeho účinnosť, pomalá
spravodlivosť je považovaná za odmietnutú spravodlivosť. Rýchlosť však neznamená prenáhlenosť.
Konanie musí byť čo najrýchlejšie ale tak, aby tým neutrpela jeho kvalita. Nesmie ísť na úkor riadneho
výkonu spravodlivosti a rešpektovania ostatných základných princípov konania (rozhodnutie ESĽP vo

veci Neumeister v. Rakúsko z 27. decembra 1968). V rozhodnutí vo veci Bodaerdd v. Belgicko z
22. októbra 1992 ESĽP uviedol, že čl. 6 Dohovoru o ľudských právach predpisuje rýchlosť súdneho
konania, ale súčasne zakotvuje všeobecnejší princíp riadneho výkonu spravodlivosti (Dohovor taktiež
ráta s tým, že konanie sa nemá príliš unáhliť). Nemohlo tak obstáť tvrdenie žalobkyne o „polemizovaní“
súdu o limitácií dĺžky konaní zákonnými lehotami. Výklad jednotlivých právnych predpisov nesmie byť

formalistický, má byť ústavne konformný, eurokonformný ako aj teleologický (nachádzajúci zmysel a
účel zákona). Nebolo tiež možné prehliadať okolnosti prípadu, ktoré spočívali v postupe samotnej
žalobkyne, ktorá podávala návrhy na vykonanie exekúcie v enormne hromadnom počte, ktorý objektívne
znemožnil zamestnancom súdu, vybavujúcim exekučnú agendu, konať v kratších stagnačných lehotách.
Na uvedený postup takýchto subjektov reagovala aj legislatíva, keď zákonodarca upravil osobitný

procesný postup súdu v prípade tzv. hromadných podaní (§ 42a O. s. p. a § 139a a nasl. vyhlášky č.
543/2005 Z. z. o Spravovacom a kancelárskom poriadku pre okresné súdy, krajské súdy, špeciálny súd
a vojenské súdy). Cieľom uvedenej úpravy bolo zamedziť paralyzovaniu činnosti súdov (predovšetkým
exekučných oddelení), keďže súd bol povinný konať a poskytovať súdnu ochranu vo všetkých ďalších
veciach exekučnej ako aj každej inej agendy. Finálna legislatívna úprava ustanovenia § 44 ods. 2 E.

p. vyňala vykonateľné rozhodnutia rozhodcovských súdov zo zákonom stanovenej 15-dňovej lehoty na
vydanie poverenia od doručenia žiadosti súdneho exekútora.
S poukazom na uvedené došlo k vyvráteniu už samotného skutkového základu primárneho atribútu
zodpovednostného vzťahu (žalobkyňa neuniesla dôkazné bremeno o nesprávnom úradnom postupe
exekučného súdu), preto ak súd prvého stupňa žalobu zamietol rozhodol vecne správne. Ak už tento

atribút chýbal, bezpredmetné bolo zaoberanie sa prípadnou existenciou tých ďalších, pretože by to na
bezzákladnosti žaloby o náhradu škody a nemajetkovej ujmy z takéhoto dôvodu nemohlo nič zmeniť.
Odvolací súd preto napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej podľa § 219 ods. 1 a 2
O. s. p. ako vecne správny potvrdil. Vecne správny bol rozsudok súdu prvého stupňa aj v časti trov
konania, v prvostupňovom konaní úspešná žalovaná proti rozsudku súdu prvého stupňa v časti trov

konania nepodala odvolanie (a tým sa procesného práva na náhradu prípadných jej vzniknutých trov
prvostupňového konania vzdala s konečnou platnosťou), iné rozhodnutie, než nepriznanie náhrady
žalovanej tu ani nebolo možným a preto bolo namieste potvrdenie napadnutého rozsudku súdu prvého
stupňa aj v časti trov konania podľa § 219 ods. 1 O. s. p..O náhrade trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 224 ods. 1 O.s.p. v spojení s ust.
§ 142 ods. 1 O.s.p. a v odvolacom konaní úspešnému odporcovi náhradu trov odvolacieho konania
nepriznal, pretože si žiadne neuplatnil a ani mu nevyplývajú z obsahu spisu.

K prijatiu tohto rozsudku došlo pomerom hlasov 3 : 0, čiže jednomyseľne (čl. I § 3 ods. 9 posledná veta
zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch v znení neskorších zmien a doplnení).

Poučenie:

Tento rozsudok nemožno napadnúť odvolaním.