Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa pondelok 30. december 2013

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 8Co/427/2013

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5112233961
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 12. 2013
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Táňa Rapčanová

ECLI: ECLI:SK:KSZA:2013:5112233961.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

KrajskýsúdvŽiline,akosúdodvolací,vsenátezloženomzpredsedníčkysenátuJUDr.TáneRapčanovej

a sudcov JUDr. Františka Potockého a JUDr. Blaženy Stašíkovej, v právnej veci navrhovateľa:
POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom Bratislava, ul. Pribinova č. 25, IČO: 35 807 598, zastúpeného
splnomocneným zástupcom Fridrich Paľko, s.r.o., so sídlom Bratislava, ul. Grösslingova č. 4, IČO: 36
864 421, proti odporcovi: Slovenská republika, zastúpená Ministerstvo spravodlivosti SR, so sídlom
Bratislava, Župné námestie č. 13, o náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, o odvolaní
navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Žilina zo dňa 28. júna 2013 č. k. 18C/276/2012-88, takto

r o z h o d o l :

rozsudok okresného súdu p o t v r d z u j e .

Odporcovi náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

OkresnýsúdŽilinarozsudkomzodňa28.06.2013č.k.18C/276/2012-88žalobnýnávrhvcelomrozsahu
zamietol. Odporcovi náhradu trov konania nepriznal.
Konštatoval, že navrhovateľ žiadal, aby mu odporca nahradil majetkovú škodu vo výške 125 eur a
nemajetkovú ujmu vo výške 275 eur. Podľa uvedenia navrhovateľa škoda vznikla nesprávnym úradným
postupom súdu spočívajúcim v prieťahoch v konaní (poverenie nebolo vydané v zákonnej lehote 15 dní,
ale s omeškaním cca 5 mesiacov).

Súd mal preukázané, že exekučný súd o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zo dňa 07.
10. 2009 doručenej súdu dňa 15. 10. 2009 rozhodol až dňa 14. 01. 2010, a to rozhodnutím o poverení,
teda k rozhodnutiu došlo až po uplynutí zákonom stanovenej lehoty. Za nepochybné považoval, že súd
vydal poverenie na základe žiadosti z dôvodu exekučného titulu - rozhodnutia rozhodcovského súdu.
S poukazom na ust. § 41 ods. 2 písm. d/ zákona NR SR č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a
exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov (ďalej len „Exekučný
poriadok“) zdôraznil, že preto tento prípad výnimka, na základe ktorej nie je daná lehota 15 dní

na udelenie poverenia, neplatí, nakoľko nejde o rozhodnutie podľa § 41 ods. 2 písm. c/ alebo d/
Exekučného poriadku. Podľa okresného súdu nie je možné si zamieňať rozhodnutie rozhodcovského
súdu a rozhodnutie rozhodcovskej komisie, nakoľko ide o dve rôzne rozhodnutia vydávané dvoma
rôznymi orgánmi. Tento výklad potvrdzuje aj súčasná platná úprava, ktorá opätovne rozlišuje tieto
rozhodnutia vydávané dvoma rôznymi orgánmi, a to rozhodcovskými komisiami a rozhodcovskými
súdmi. Keby zákonodarca mal na mysli rozhodnutia obidvoch týchto orgánov, tak by do § 41 ods. 2
Exekučného poriadku zahrnul obe tieto rozhodnutia aj v čase platného znenia od 01. 06. 2009 do 31. 01.

2010. Z uvedeného je zrejmé, že v danom prípade súd bol povinný vydať poverenie do 15 dní, pričom
musel postupovať podľa Exekučného poriadku platného v čase podania žiadosti.
Ďalej súd konštatoval, že navrhovateľ nepreukázal vznik škody (majetkovej ujmy). Vyúčtované režijné
náklady navrhovateľa nemôžu byť považované za faktickú škodu, pretože sú vynakladané na celkovúpodnikateľskú činnosť navrhovateľa. Navrhovateľ je podnikateľský subjekt, náklady vynakladané v
príčinnej súvislosti s realizáciou predmetu obchodnej činnosti nemožno považovať za škodu. Nie
každý obchodný prípad podnikateľa musí byť ekonomicky výhodný. Podnikateľ znáša aj podnikateľské

riziko - možnosť ekonomického neúspechu obchodných prípadov. Navrhovateľ nepreukázal vznik
týchto nákladov v celkovej výške 125 eur. Tvrdenie, že vynaložil určité náklady, nie je postačujúce.
Taktiež je v rozpore s dobrými mravmi požadovať tieto náklady v takmer 45000 žalobách len z
titulu správy pohľadávok prostredníctvom svojich zamestnancov, ktorí samozrejme dostávajú mzdu,
ako aj za náklady za spracovanie urgencií súdom, kontrolu stavu konania na exekučnom súde a

za udržiavania a správu informačného systému, ktoré vyčíslil len nejakou paušalizovanou sumou
bez riadneho preukázania. Dokonca navrhovateľ nepreukázal nielen výšku týchto nákladov, ale ani
uvádzané urgencie. Teda navrhovateľ nepreukázal tieto náklady, ani ich výšku. Z dôvodu neunesenia
dôkazného bremena súd v tejto časti ohľadom majetkovej škody žalobný návrh zamietol, aj keď nebola
súdom dodržaná lehota. Čo sa týka náhrady nemajetkovej ujmy navrhovateľ uviedol, že považuje to za
satisfakciu za porušenie jeho zákonného nároku, absolútnu nemožnosť strateného času, čo vyvolalo u

navrhovateľa neistotu, nedôveru v právo a rovnosť spoločnosti, úzkosť, pocit frustrácie; zánik ďalších
podnikateľských aktivít, spôsobenie neistoty v plánovaní ďalších rozhodnutí, ktoré mohol prijať. Súd
však s týmto nesúhlasil a považoval to za účelovú a špekulatívnu obranu navrhovateľa. Dokonca
navrhovateľaniničímnepreukázalúdajné„následky“,akojepocitúzkosti,frustrácie,neistoty...Aninijako
nešpecifikoval, či nekonkretizoval zánik podnikateľských aktivít. Nespresnil, ani nepreukázal ako daná

situácia ovplyvnila jeho ďalšie podnikateľské postupy. Je nepochybné, že navrhovateľ aj ďalej vykonáva
svoju podnikateľskú činnosť.
Za nesporné považoval, že poverenie bolo vydané až cca po 2 mesiacoch, hoci bola povinnosť
súdu vydať poverenie do 15 dní (navrhovateľ zavádzajúco, nesprávne uvádzal viac ako 5 mesiacov).
Zákonom bola teda garantovaná lehota 15 dní, ktorá nebola dodržaná, čím bola narušená právna istota

navrhovateľa, ktorý mohol mať začatú exekúciu o cca 2 mesiace skôr. Navrhovateľ v dôsledku toho
požaduje nemajetkovú ujmu, pričom s poukazom na rozhodnutia Ústavného súdu SR požaduje 55 eur
za každý mesiac omeškania, pričom podľa jeho uvedenia omeškanie bolo viac ako 5 mesiacov, teda
155 dní. Toto tvrdenie je nesprávne, nakoľko súd mal vydať poverenie do 30. 10. 2009 a vydal ho až
dňa 14. 01. 2010, čo je cca 2 mesiace. Počas tejto doby skúmal či nie je rozpor so zákonom a zároveň

zabezpečoval podklady pre rozhodnutie. Taktiež je nepochybné, že žiadosť o poverenie bola na základe
exekučného titulu - rozhodcovského rozhodnutia vydaného na základe spotrebiteľského vzťahu pričom
súd vydal rozhodnutie po zákonom stanovenej 15-dňovej lehote, a to s 2-mesačným oneskorením, ale
vzhľadom na predmet veci, exekučný titul, exekučný súd správne postupoval, keď skúmal rozhodcovské
rozhodnutie, a to s poukazom na rozhodnutie Súdneho dvora Európskej únie vo veci C 40/08 a Asturcom

Telecomunicaciones SL proti Cristina Rodríguez Nogueira a zároveň si zabezpečoval podklady potrebné
pre rozhodnutie. V dôsledku toho všetkého nebolo možné rozhodnúť v zákonom stanovenej lehote, a
teda porušil právo navrhovateľa vydať poverenie v 15-dňovej lehote.
Vzhľadom na predmet tohto konania, správanie navrhovateľa a postavenie navrhovateľa ako
podnikateľského subjektu a na závažnosť porušenia súdu, súd v rámci svojej úvahy posúdil, že iba

samotné konštatovanie porušenia práva je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú
nesprávnym úradným postupom. Navrhovateľ ničím hodnoverným nepreukázal nemajetkovú ujmu.
Vzhľadom na uvedené skutočnosti a s poukazom aj na to, že navrhovateľ nepreukázal majetkovú škodu,
ako ani príčinnú súvislosť medzi vznikom a výškou škody, súd žalobný návrh v celom rozsahu zamietol.
Navrhovateľ navrhoval vo svojom elektronickom podaní zo dňa 26. 06. 2013 doplnenie dokazovania, a to

dodatočnýmpredloženímznaleckéhoposudku,ktorýsiobjednal,atonazodpovedanieotázoktýkajúcich
sa interpretácie a aplikácie Smernice Rady 93/13 EHS. Súd tento návrh zamietol a navrhovaný dôkaz
rozhodol, že nevykoná, pretože znalecký posudok, ktorý nebol vypracovaný v súdnom konaní nemá
charakter znaleckého posudku, ale iba listinného dôkazu. Zároveň navrhnutý dôkaz je pre rozhodnutie
súdu za tohto skutkového a právneho stavu právne irelevantný. Naviac znalecký posudok by mal

preukázať správnosť skutkových tvrdení navrhovateľa, nemôže nahrádzať skutkové tvrdenia či právne
posúdenie. Daný dôkaz však podľa uvedenia navrhovateľa by mal zodpovedať otázky týkajúce sa
interpretácie a aplikácie Smernice Rady 93/13 EHS, čo je však v danom prípade neprípustné, aby
bol znaleckým posudkom predkladaný nejaký právny názor, či stanovisko na interpretáciu či aplikáciu
smernice, toto je na posúdení súdov, berúc ohľad na zásadu „iura novit curia“.

O trovách konania súd rozhodol podľa ust. § 142 ods. 1 a § 151 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku
(ďalej len „O. s. p.“). V konaní bol úspešný odporca. Odporcovi teda patrí právo na náhradu trov konania.
Odporca si uplatnil náhradu trov konania, pričom ich ani nevyčíslil v zákonom stanovenej lehote. S
poukazomnauvedenésúdodporcovináhradutrovnepriznal,pričomaninezistilvzniktrovnajehostrane.Podľa ust. § 4 ods. 1 písm. k/ zákona o súdnych poplatkov, od poplatku je oslobodené súdne konanie
vo veciach náhrady škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho
nesprávnym úradným postupom. Z toho dôvodu súd nezaväzoval účastníkov na zaplatenie súdnych

poplatkov.

Proti tomuto rozsudku podal odvolanie navrhovateľ prostredníctvom svojho splnomocneného zástupcu.
Vodvolanínamietal,ževkonanídošlokvadám-účastníkovikonaniasapostupomsúduodňalamožnosť
konať pred súdom. - rozhodoval vylúčený sudca, - súd prvého stupňa nesprávne vec právne posúdil

tým, že nepoužil správne ustanovenie právneho predpisu a nedostatočne zistil skutkový stav, - neúplne
zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich
skutočností, - rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
K dôvodom odvolania bližšie uviedol:
Pokiaľ z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia vyplýva, že súd prejednal vec v neprítomnosti
odporcu a jeho splnomocneného zástupcu postupujúc podľa § 101 ods. 2 O. s. p. preto, že sa

navrhovateľ bez ospravedlnenia na pojednávanie nedostavil, tak poukázal na to, že podal dňa
14. 12. 2012 elektronicky na zverejnenú e-mailovú adresu súdu [email protected]
návrh na zrušenie pojednávania spolu s prílohou -
ústavnousťažnosťou.Navrhovateľtedariadneavčaspožiadalozrušeniepojednávania,uviedoldôležité
dôvody a predložil súdu listiny spájané s označenými dôvodmi. Súd preto nemohol postupovať podľa §

101 ods. 2 O. s. p. a vec prejednať v neprítomnosti navrhovateľa. Ak tak spravil, odňal mu tým právo
na konanie pred súdom.
Ďalej navrhovateľ uviedol, že uskutočnil podanie (obsiahnuté v texte návrhu), ktorým upovedomil súd
o skutočnostiach nasvedčujúcich tomu, že sudcu, ktorému bola vec pridelená systémom súdneho
manažmentu na prejednanie a rozhodnutie je potrebné z konania vylúčiť. Okolnosť, že krajský súd

nevzhliadol v označených skutočnostiach dôvod na vylúčenie sudcu nič nemení na tom, že v očiach
navrhovateľa a objektívne v očiach verejnosti nemožno tohto sudcu považovať za nestranného. Je
tomu tak aj preto (okrem dôvodov označených v návrhu), že rozhodnutie krajského súdu je v rozpore
s ustálenou rozhodovacou praxou iných krajských súdov v skutkovo a právne totožných veciach.
Je tiež v rozpore s judikatúrou Ústavného súdu SR a Európskeho súdu pre ľudské práva v oblasti

zachovávania práva na nestranný súd. Za takýchto okolností a s vedomím, že názor krajského súdu
vo veci nestrannosti pre rozpor s rozhodovacou praxou iných krajských súdov, Ústavného súdu SR
a Európskeho súdu pre ľudské práva v Štrasburgu neobstojí; navrhovateľ podal ústavnú sťažnosť
pre porušovanie jeho práva na nestranný súd, ktorej výsledkom bude zrušenie rozhodnutia krajského
súdu, nebolo a nie je prípustné, aby konanie pokračovalo ústnym pojednávaním, v ktorom vykonával

úkony a rozhodoval vylúčený sudca. V konaní bolo možné uskutočniť len také úkony, ktoré nepripúšťajú
odklad.Ústnepojednávanievoveciodkladpripúšťaloaneboloneodkladnýmúkonomzadanejprocesnej
situácie.
Podľa navrhovateľa konečné (meritórne) rozhodnutie vo veci súdom (vylúčeným sudcom) neprichádzalo
v čase jeho vydania do úvahy aj preto, že súd v ten istý deň rozhodol uznesením o zamietnutí návrhu

žalobcu na prerušenie konania podľa ust. § 109 ods. 1 písm. b/ O. s. p. a ust. § 109 ods. 2 písm. c/ O.
s. p., proti ktorému legálne pripustil odvolanie. Navrhovateľ podal proti rozhodnutiu o zamietnutí návrhu
na prerušenie konania odvolanie, pričom v čase podania tohto odvolania o ňom nebolo rozhodnuté.
Meritórne rozhodnutie súdu je prinajmenšom predčasné.
Navrhovateľ vytýkal tiež súdu, že sa nedostatočne oboznámil s podmienkami, za ktorých je možné

viesť konanie, keď ignoroval žiadosť navrhovateľa o zrušenie (odročenie) nariadeného pojednávania
z dôležitého dôvodu. Súd vychádzajúc z mylného skutkového stavu bez oboznámenia sa s obsahom
predloženej ústavnej sťažnosti nesprávne aplikoval ust. § 101 ods. 2 O. s. p. a viedol pojednávanie,
na ktorom za neprítomnosti navrhovateľa meritórne rozhodol. V žiadosti sa pritom zdôrazňovalo, že
navrhovateľ trvá na osobnej účasti právneho zástupcu na pojednávaní, avšak na takom, ktoré bude

vedené nestranným sudcom na nestrannom súde.
Napokon navrhovateľ poukázal na to, že sa nemal možnosť vyjadriť k tvrdeniam odporcu, z ktorých súd
pri svojom rozhodovaní vychádzal a zachytil ich aj v odôvodnení svojho rozhodnutia. Nemal tak možnosť
vyjadriť sa ani k dôkazom, ktoré súd vykonal a založil na nich svoje rozhodnutie. Za takejto procesnej
situácie došlo k degradácii zásady kontradiktórnosti, k porušeniu práva navrhovateľa na súdnu ochranu,

ako aj k odňatiu jeho možnosti konať pred súdom.
V konkrétnostiach napríklad navrhovateľ uviedol, že súd sa dopustil viacerých omylov keď konštatoval,
že navrhovateľom namietané lehoty na vydanie rozhodnutia boli dodržané, avšak v odôvodnení
prezentované časové úseky tomu nenasvedčujú.S poukazom na vyššie uvedenú argumentáciu a vytknuté procesné chyby žiadal, aby odvolací súd zrušil
rozsudok okresného súdu a vrátil vec tomuto súdu na opätovné prejednanie.

Odporca sa k odvolaniu navrhovateľa písomne nevyjadril.

Krajskýsúd,akosúdodvolací(§10ods.1O.s.p.),pozistení,žeodvolaniebolopodanévčasúčastníkom
konania (§ 204 ods. 1, § 201 O. s. p.), proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť týmto opravným
prostriedkom (§ 201 O. s. p.), bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2, § 156 ods. 3 O.

s. p.), preskúmal rozhodnutie v napadnutom rozsahu a z dôvodov uvedených v odvolaní (§ 212 ods. 1
O. s. p.) a rozsudok okresného súdu ako vecne správny potvrdil (§ 219 ods. 1 O. s. p.) z nasledovných
dôvodov:

Preskúmanímvecipodľaodvolaciehosúduokresnýsúdvykonalvovecidostatočnédokazovanie,pričom
so záverom z neho vyplývajúcim, tak skutkovým ako aj právnym, sa v plnom rozsahu stotožnil. Inak

povedané, prvostupňový súd v dostatočnom rozsahu zistil skutočnosti rozhodné pre posúdenie danej
veci, vec správne rozhodol a svoje rozhodnutie odôvodnil s poukazom na ust. § 157 ods. 2 O. s. p. V
odôvodnení preskúmavaného rozsudku sa riadne zaoberal so všetkými otázkami, ktoré boli pre jeho
rozhodnutie z hľadiska právneho posúdenia veci podstatné.

Vzhľadomktomu,žeodvolacísúdjerozsahomadôvodmiodvolaniaviazaný,priposudzovanídanejveci
sazaoberallennámietkaminavrhovateľauvedenýmivodvolaníaprocesnýmpostupomprvostupňového
súdu predchádzajúcim vydaniu napadnutého rozhodnutia z hľadiska, či došlo k vadám, ktoré mohli mať
za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.

V odvolaní navrhovateľ namietal, že uskutočnil podania (obsiahnuté v texte návrhu), ktorým upovedomil
súd o skutočnostiach nasvedčujúcich tomu, že sudcu, ktorému bola vec pridelená systémom súdneho
manažmentu na prejednanie a rozhodnutie je potrebné z konania vylúčiť.

Odvolací súd v prvom rade poukazuje na vyjadrenie navrhovateľa, ktorý na výzvu súdu uviedol, že

námietku zaujatosti podľa § 15a ods. 1 O. s. p. okresnému súdu nepodal (č.l. 15 spisu). Z obsahu
spisu okresného súdu tiež vyplýva, že Krajský súd v Žiline uznesením zo dňa 07. 03. 2013 č. k.
5NcC/177/2013-25 nevylúčil JUDr. Gabrielu Panákovú z prejednávania a rozhodovania veci aktuálne
vedenej na Okresnom súde Žilina pod sp. zn. 18C/276/2012. Nad rámec uvedeného odvolací súd
dopĺňa, že ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku (§ 14 a nasl. O. s. p.) predstavujú výnimku z

významnejústavnejzásady,ženiktonesmiebyťodňatýsvojmuzákonnémusudcovi(čl.48ods.1Ústavy
SR). Vzhľadom na to možno vylúčiť sudcu z prejednávania a rozhodovania pridelenej veci len celkom
výnimočne a len zo skutočne závažných dôvodov, ktoré sudcovi zjavne bránia rozhodnúť v súlade
so zákonom, objektívne, nezaujato a spravodlivo. Samotný subjektívny názor účastníka konania, že v
osobe určitého sudcu sú dané okolnosti vylučujúce ho z prejednávania a rozhodovania veci, nezakladá

ešte bez ďalšieho dôvod pre legitímne obavy z jeho nestranného a nezaujatého rozhodovania. Dôvod na
vylúčenie sudcu nezakladá ani skutočnosť, že sudca má prejednať a rozhodnúť vec, v ktorej odporcom
je súd, na ktorom tento sudca vykonáva súdnictvo (viď napr. uznesenie NS SR z 31. 05. 2010 sp. zn.
3Nc 14/2010). Pre účely preskúmavanej veci odvolací súd konštatuje, že dôvodom na vylúčenie sudcu
nie je bez ďalšieho ani to, že vykonáva súdnictvo na súde, ktorý údajne (podľa tvrdenia navrhovateľa)

svojím nesprávnym úradným postupom v inej právnej veci založil zodpovednosť odporcu na náhradu
škody a nemajetkovej ujmy v zmysle zákona č. 514/2003 Z. z. Aplikačná prax Najvyššieho súdu
SR pri zohľadnení tak subjektívneho, ako aj objektívneho hľadiska (teória zdania) sa v prevažujúcej
miere prikláňa k záveru o povinnosti, ako aj požiadavke na sudcu v každej veci zachovať vecný
profesionálny prístup, nadhľad, potrebnú dávku odstupu. Preto samotná skutočnosť, že predmetom

konania je nesprávny úradný postup, na ktorom sudca vykonával svoju funkciu, pričom tento nebol
zákonným sudcom v exekučnej veci, v ktorej malo dôjsť k nesprávnemu úradnému postupu, nezakladá
pomer k veci.

Navrhovateľ v súvislosti s postupom okresného súdu odvolaní namietal: - riadne a včas požiadal

o zrušenie pojednávania z dôležitého dôvodu, - súd rozhodol o zamietnutí návrhu navrhovateľa na
prerušenie konania s možnosťou podania opravného prostriedku, - nemal možnosť sa vyjadriť k tvrdeniu
odporcu, k dôkazom, ktoré súd vykonal a založil na nich svoje rozhodnutie.Z obsahu spisu okresného súdu vyplýva, že nariadil na deň 28. 06. 2013 pojednávanie. Predvolanie
doručil navrhovateľovi a jeho splnomocnenému zástupcovi dňa 24. 05. 2013 ako i odporcovi. E-
mailom došlým súdu dňa 27. 06. 2013 o 20.09 hod. bol doručený zo strany splnomocneného zástupcu

navrhovateľa návrh na zrušenie pojednávania z dôvodu objektívneho porušenia zásady nestrannosti
súdu a sudcu. Okresný súd vec prejednal na pojednávaní v neprítomnosti navrhovateľa a jeho
splnomocneného zástupcu. Z odôvodnenia rozhodnutia okresného súdu vyplýva, že neakceptoval jeho
návrh, nakoľko hoci navrhovateľ vo svojom žalobnom návrhu poukazoval na dôvody pre vylúčenie
sudcu, vo svojom podaní zo dňa 26. 10. 2012 výslovne uviedol, že nepodal námietku zaujatosti v

zmysle ust. § 15a ods. 1 O. s. p. s tým, že súd by mal postupovať zákonným spôsobom podľa §
12 O. s. p. s poukazom na ust. § 14 O. s. p. Súd preto postupoval v zmysle § 14, § 15, § 16 O. s.
p. a vec predložil nadriadenému súdu, ktorý uznesením zo dňa 07. 03. 2013 rozhodol, že zákonný
sudca v tejto veci nie je vylúčený z prejednávania a rozhodovania danej veci. Keďže navrhovateľ
neuplatnil procesné právo, neuplatnil námietku zaujatosti voči sudcovi, vec nebola nadriadenému súdu
predložená na rozhodnutie o vznesenej námietke zaujatosti navrhovateľa. Zákonná sudkyňa mala za

to, že o návrhu zákonnej sudkyne na vylúčenie z rozhodovania a prejednávania veci bolo zákonným
spôsobom rozhodnuté nadriadeným súdom. Na základe uvedeného nebol dôvod pre vyhovenie návrhu
navrhovateľa na zrušenie pojednávania a dôvody uvádzané navrhovateľom neboli relevantné v zmysle
ustanovení O. s. p.
S poukazom na uznesenie NS SR sp. zn. 3 Obdo 11/2013 prekážka alebo iná okolnosť musí

predstavovať „dôležitý dôvod“. Príčina, prečo sa účastník pojednávania zúčastniť nemôže a z
ktorej dôvodu žiada o odročenie pojednávania sa musí s ohľadom na jej povahu vyznačovať
nepredvídateľnosťou, záväznosťou, rozsahom alebo z iných dôvodov aspektom ospravedlniteľnosti.
Podľa odvolacieho súdu navrhovateľ a jeho splnomocnený zástupca (advokát), ktorí boli na
pojednávanie včas predvolaní, viac ako 5 dní pred termínom pojednávania (§ 115 ods. 2 O. s. p.)

sa pojednávania nezúčastnili z vlastného rozhodnutia. Dôvody uvedené navrhovateľom (objektívne
porušeniezásadynestrannostisúduasudcu)nebolomožnépovažovaťzadôležitédôvodypreodročenie
pojednávania v zmysle ust. § 101 ods. 2 O. s. p.
Tým si navrhovateľ a jeho splnomocnený zástupca sami zmarili možnosť realizovať na pojednávaní
svojeprocesnéoprávnenia,atonajmämožnosťnavrhovaťdôkazy,vyjadrovaťsakvykonanýmdôkazom

a tvrdeniam protistrany, právo na poučenia v zmysle ust. § 118 ods. 2 O. s. p. ako aj v zmysle ust. §
120 ods. 4 O. s. p., ktoré sa realizujú spravidla na pojednávaní (vo vzťahu k prítomným účastníkom).
Napriek uvedenému odvolací súd poukazuje na to, že okresný súd na pojednávaní vykonal dokazovanie
navrhnuté samotným navrhovateľom (č. l. 2 spisu) prečítaním listín z pripojeného exekučného spisu sp.
zn. 24Er/3739/2009, ktoré preto slúžili ako dôkaz v danom konaní.

Podľa odvolacieho súdu pokiaľ ide o vyjadrenie odporcu k návrhu na začatie konania, toto bolo doručené
okresnémusúdudňa27.06.2013.Zasituácie,žepojednávaniesamalokonaťdňa28.06.2013nebolov
technických možnostiach okresného súdu, aby vyjadrenie odporcu doručil navrhovateľovi. K tomu treba
poznamenať, že okresný súd nezaložil svoje rozhodnutie na námietke premlčania, ktorú odporca vo

vyjadrení k návrhu vzniesol, ale na skutočnostiach, ktoré zistil z obsahu spisu sp. zn. 24Er/3739/2009
a ktoré boli rozhodujúce pre právne posúdenie prejednávanej veci. To znamená, že i keby nedoručenie
vyjadrenia odporcu k návrhu bolo vadou konania v zmysle ust. § 114 ods. 2 O. s. p., nejde o vadu, ktorá
by mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 212 ods. 3 O. s. p.).

Navrhovateľ v odvolaní tvrdil, že okresný súd rozhodol uznesením o zamietnutí návrhu žalobcu na
prerušenie konania proti ktorému podal opravný prostriedok, o ktorom nebolo doposiaľ rozhodnuté a
preto meritórne rozhodnutie súdu je prinajmenšom predčasné. Podľa odvolacieho súdu z obsahu spisu
okresného súdu podanie takéhoto návrhu zo strany navrhovateľa nevyplýva a preto nebol dôvod o ňom
rozhodovať.

VzhľadomnauvedenéneexistovalpodľaodvolaciehosúdudôvodprevylúčeniezákonnejsudkyneJUDr.
Gabriely Panákovej z prejednávania a rozhodovania predmetnej veci a preto nerozhodoval vec vylúčený
sudca. Okresný súd v danom prípade vykonal tiež dokazovanie náležitým spôsobom a v potrebnom
rozsahu, spôsobom plne zodpovedajúcim kontradiktórnosti sporového konania umožnil účastníkom

realizáciu ich procesných práv a preto postupom okresného súdu nedošlo k odňatiu práva navrhovateľa
konať pred súdom.Pokiaľ podľa navrhovateľa súd prvého stupňa konštatoval, že ním namietané lehoty na vydanie
rozhodnutia boli dodržané, odvolací súd poukazuje na to, že z odôvodnenia rozsudku okresného súdu
uvedené nevyplýva. Ostatné odvolacie dôvody (súd prvého stupňa nesprávne vec právne posúdil

tým, že nepoužil správne ustanovenie právneho predpisu a nedostatočne zistil skutkový stav, neúplne
zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich
skutočností, rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci)
navrhovateľ v odvolaní len vymenoval bez toho, aby špecifikoval v čom vidí namietané pochybenie a
preto sa nimi nezaoberal.

Z týchto dôvodov odvolací súd rozsudok okresného súdu vrátane výroku o trovách konania ako vecne
správny potvrdil.

O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa ust. § 142 ods. 1 O. s. p. v spojení s ust. § 224
ods. 1 O. s. p. V odvolacom konaní bol úspešný odporca, ktorý si však náhradu trov odvolacieho konania

postupom podľa § 151 ods. 1 O. s. p. neuplatnil, resp. mu ani žiadne trovy nevznikli. Odvolací súd preto
rozhodol, že odporcovi náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.

Toto rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním v senáte pomerom 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e p r í p u s t n é .