Rozsudok ,
Prvostupňové nenapadnuté opravnými prostriedkami Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 10. február 2016

Súd: Okresný súd Humenné
Spisová značka: 11C/388/2012

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8112231242
Dátum vydania rozhodnutia: 10. 02. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Peter Sivák

ECLI: ECLI:SK:OSHE:2016:8112231242.5

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Humenné sudcom Mgr. Petrom Sivákom v právnej veci žalobcu POHOTOVOSŤ, s.r.o.,

so sídlom Pribinova 25, 811 09 Bratislava, IČO: 35 807 598, právne zastúpený Fridrich Paľko, s.r.o.,
so sídlom Grösslingova 4, 811 09 Bratislava, proti žalovanej Slovenskej republike - Ministerstvo
spravodlivosti Slovenskej republiky, v konaní o náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, takto

r o z h o d o l :

Súd žalobu z a m i e t a.

Žalovanej náhradu trov konania n e p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

Žalobca pôvodnými žalobami doručenými Okresnému súdu Prešov dňa 27.9.2012 (vo veciach sp.
zn. 8C/276/2012, 8C/277/2012, 8C/283/2012, 8C/286/2012, 8C/287/2012, 8C/290/2012, 8C/293/2012,

8C/296/2012, 8C/297/2012, 8C/298/2012) sa domáhal od žalovanej zaplatenia náhrady majetkovej
škody a nemajetkovej ujmy.

Uznesením č.k. 8C/276/2012-7 zo dňa 10.10.2012 Okresný súd Prešov predmetné veci spojil na
spoločné konanie v zmysle § 112 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku. Krajský súd v Prešove
uznesením č.k. 6NcC 43/2012-10 zo dňa 19.10.2012 rozhodol o vylúčení sudcov Okresného súdu
Prešov z prejednávania a rozhodovania v tejto veci a vec bola prikázaná Okresnému súdu Humenné.

Súd vo veci už raz rozhodol rozsudkom zo dňa 19.08.2014 (čl.82), ktorým žalobu zamietol, avšak
odvolací súd po podaní odvolania zo strany žalobcu svojim Uznesením z 29.04.2015 (čl.101) rozsudok
zrušil z dôvodu, že je nepreskúmateľný, pretože 1.stupňový súd nárok posudzoval len pre porušenie
zákonnej lehoty na vydanie poverenia, avšak zo žaloby je zrejme, že žalobca si uplatňuje nárok aj z
dôvodu nerozhodnutia o návrhu oprávneného na zmenu súdneho exekútora v 30 dňovej zákonnej
lehote, a uplatňuje si nárok aj z titulu nerozhodnutia o žiadosti u udelenie poverenia na vykonanie

exekúcie pre súdneho exekútora v 15 dňovej zákonnej lehote od doručenia návrhu súdu.
Konkrétne sa žalobca domáhal náhrady škody a nemajetkovej ujmy z titulu nerozhodnutia o žiadosti
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie v zákonnej lehote 15 dní určenej na vydanie poverenia v
zmysleust.§44ods.2Exekučnéhoporiadku,atovexekučnýchkonaniachvedenýchnaOkresnomsúde
pod sp. zn. 17Er 337/2010, sp. zn. 23Er 3299/2008, sp. zn. 27Er 850/2010, sp. zn. 23Er 3338/2008, sp.
zn. 2Er 41/2009, sp. zn. 18Er 313/2009 a sp. zn. 23Er 3296/2008. V exekučných konaniach vedených na
Okresnom súde Prešov pod sp. zn. 26Er 2759/2005, sp. zn. 23Er 3085/2005 a sp. zn. 26Er 4119/2004,

žalobca namietal, že súd nerozhodol v zákonnej lehote 30 dní o návrhu oprávneného na zmenu súdneho
exekútora v zmysle ust. § 44 ods. 8 Exekučného poriadku, a z tohto dôvodu si uplatnil náhradu škody
a náhradu nemajetkovej ujmy.Žaloby o nerozhodnutí o zmene exekútora žalobca odôvodnil tým, že je slovenskou právnickou osobou,
ktorá vykonáva na základe registrácie podnikateľskú činnosť v prevažujúcej miere v oblasti poskytovania
krátkodobých úverov. Ako oprávnený, navrhol podľa ustanovení zák. č. 233/1995 Z. z. súdnemu

exekútorovi vykonať exekúciu proti povinným dlžníkom. Exekútor následne požiadal Okresný súd
Prešov, ako exekučný súd o udelenie poverenia. Okresný súd Prešov žiadosti (ďalej len žiadosť) prijal
na ďalšie konanie a teda mu vznikla povinnosť sa danou žiadosťou zaoberať a rozhodnúť o nej v
rámci zákonom stanovenej lehoty. V niektorých prípadoch exekučný súd vydal poverenie, no následne
oprávnený žalobca podal návrh na zmenu exekútora. Žalobca očakával, že o nej súd rozhodne v

zákonom stanovenej lehote.
Žalobcapoukázalnazmenuprávnejúpravyprocesnéhopostupuexekučnéhosúduvovecirozhodovania
o zmene exekútora a to v obdobiach od 1.9.2005 a v období od 1.12.2006.
a) Podľa § 44 odsek 7 exekučného poriadku platného od 1.9.2005, oprávnený môže kedykoľvek v
priebehu exekučného konania aj bez uvedenia dôvodu podať na príslušný okresný súd návrh na zmenu
exekútora. Súd rozhodne o zmene exekútora do 30 dní od doručenia návrhu oprávneného na zmenu

exekútora.
b) Podľa exekučného poriadku platného od 1.12.2006 bol ten istý text zahrnutý pod § 44 odsek 8.
Podľa žalobcu, na základe týchto procesných pravidiel je založená povinnosť exekučného súdu
rozhodnúť o žiadosti súdneho exekútora o zmene exekútora do 30 dní od doručenia takejto žiadosti.
Žalobca tvrdil, že hoci prejednávaná vec nevykazovala prvky nadmernej právnej zaťaženosti a

nevyžadovala si takú spoluprácu s účastníkmi konania, ktorá by mohla mať svojou komplexnosťou
podstatný vplyv na čas potrebný k posúdeniu a rozhodnutiu, nerozhodol súd o žiadosti o zmene
exekútora v zákonom stanovenom čase. Exekučný súd teda postupoval v rozpore s § 44/7 a neskôr §
44/8 exekučného poriadku.
Poukázal na to, že nedisponuje rovnopisom príslušného exekučného titulu, ani rovnopisom príslušného

návrhu na vykonanie exekúcie, ktorý by obsahoval vyznačený dátum doručenia súdu. Tieto listiny
doručil exekučnému súdu a to prostredníctvom exekútora, spolu so žiadosťou o udelenie poverenia na
vykonanieexekúcie.Exekučnékonaniesapritomzačínadňom,vktorombolexekútorovidoručenýnávrh
na vykonanie exekúcie. Preto žalobca ako dôkaz navrhol pripojiť príslušný exekučný spis Okresného
súdu Prešov, ktorý obsahuje všetky podstatné listiny vysvetľujúce právne významné skutočnosti.

Žalobca si z dôvodu nesprávneho úradného postupu exekučného súdu uplatnil náhradu majetkovej
škody, ktorú vyčíslil nasledovne. Žalobcovi vznikla majetková škoda predstavujúca náhradu účelne
vynaložených nákladov spojených s jeho činnosťou uskutočňovanou vo veci správy a udržateľnosti
pohľadávky v období, ktoré zbytočne uplynulo medzi doručením návrhu na zmenu súdneho exekútora
a rozhodnutím o ňom. Žalobca vynaložil v tomto období na správu pohľadávky prostredníctvom

pracovných výkonov zamestnancov pomocou informačného systému sumu 70 eur, na udržiavanie
a správu informačného systému 40 eur, na administráciu listín a komunikáciu s pôvodným súdnym
exekútorom sumu 50 eur a na administratívne spracovanie textov urgencií adresovaných exekučnému
súdu, na publikačné výdaje spojené s vyhotovením urgencií adresovaných exekučnému súdu, na
poštovné a telekomunikačné výdaje spojené s urgovaním a kontrolou stavu konania na exekučnom súde

sumu 15 eur. Celkovo tak žalobca vyčíslil majetkovú škodu na sumu 175 eur.

Zároveň si žalobca vo všetkých konaniach uplatnil náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, pretože
samotné konštatovanie porušenie práva na rozhodnutie o návrhu na zmenu súdneho exekútora
v zákonom stanovenej dobe, v spojení s porušením práva na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov zaručeného Článkom 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie veci
v primeranom čase, zaručeného Článkom 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd, nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nesprávnym
úradným postupom. Márnym uplynutím času boli reálne ohrozené legitímne očakávania poškodeného,
že nastanú účinky predpokladané ustanovením § 44 ods. 8 Exekučného poriadku a správnym postupom

exekučného súdu dôjde k zámene súdneho exekútora, čo bude viesť k efektívnemu a účinnému
vymoženiu jeho pohľadávky. Nesprávny úradný postup exekučného súdu vystavil oprávnené záujmy
žalobcu nasledovným rizikám - neskorým ukončením procedúry zmeny súdneho exekútora exekučným
súdom, nastalo riziko zániku povinného, neskorým ukončením procedúry zmeny súdneho exekútora
exekučným súdom nastalo riziko zmarenia účelu konania pre stratu kontaktu s povinným, neskorým

ukončením procedúry zmeny súdneho exekútora exekučným súdom nastalo riziko insolventnosti
povinného.Žalobca návrhy z titulu nevydania poverenia v zákonom stanovenej lehote (nie o zmene exekútora)
zasa odôvodňoval tým, že : Je slovenskou právnickou osobou, ktorá vykonáva na základe registrácie
podnikateľskú činnosť v prevažujúcej miere v oblasti poskytovania krátkodobých úverov. Ako oprávnený

navrhol podľa ustanovení zák. č. 233/1995 Z. z. súdnemu exekútorovi vykonať exekúciu proti povinným
dlžníkom. Exekútor následne požiadal Okresný súd Prešov ako exekučný súd o udelenie poverenia.
Okresný súd Prešov žiadosť (ďalej len žiadosť) prijal na ďalšie konanie a teda mu vznikla povinnosť sa
danou žiadosťou zaoberať a rozhodnúť o nej v rámci zákonom stanovenej lehoty. Poukázal na zmenu
právnej úpravy procesného postupu exekučného súdu vo veci rozhodovania o udelení poverenia na

vykonanie exekúcie a to v obdobiach od 1.6.2011, v období od 1.6.2010 do 31.5.2011 a v období
od 1.2.2002 do 31.5.2010. Na základe citácie jednotlivých zákonných ustanovení v týchto obdobiach
poukázal na rozdiel medzi exekučnými titulmi v období od 1.6.2010. Za obdobie od 1.6.2010 do
31.5.2011 povinnosť exekučného súdu rozhodnúť o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie do 15 dní od doručenia takejto žiadosti nebola založená vo vzťahu k notárskym
zápisniciam a vykonateľným rozhodnutiam rozhodcovských komisií a zmierov nimi schválených.

Žalobca disponuje exekučnými titulmi, ktorými sú rozsudky Stáleho rozhodcovského súdu v zmysle Zák.
č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní a nejde tu teda o rozhodnutia rozhodcovskej komisie alebo o
rozsudokrozhodcovskéhosúdu.Podľajehotvrdenia,nazákladetýchtoprocesnýchpravidieljezaložená
povinnosťexekučnéhosúdurozhodnúťožiadostisúdnehoexekútoraoudeleniepoverenianavykonanie
exekúcie do 15 dní od doručenia takejto žiadosti a kde exekučným titulom je vykonateľné rozhodnutie

rozhodcovského súdu.
Podľa ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, platného a účinného od 1.2.2002 do 31.5.2010,
sa nerobil rozdiel medzi exekučnými titulmi a preto exekučný súd mal zákonnú povinnosť rozhodnúť
o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie do 15 dní od doručenia
takejto žiadosti, a to bez ohľadu na to, či exekučným titulom pre ktorý sa exekúcia navrhovala vykonať,

bolo rozhodnutie všeobecného súdu, rozhodnutie rozhodcovského súdu alebo exekučným titulom bola
napríklad notárska zápisnica.
Ďalej tvrdil, že hoci prejednávaná vec nevykazovala prvky nadmernej právnej zaťaženosti a
nevyžadovala si takú spoluprácu s účastníkmi konania, ktorá by mohla mať svojou komplexnosťou
podstatný vplyv na čas potrebný k posúdeniu a rozhodnutiu, rozhodol súd o žiadosti o udelenie

poverenia na vykonanie exekúcie, a to rozhodnutím o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia, avšak
po uplynutí zákonom stanovenej lehoty. Nedisponuje rovnopisom príslušného exekučného titulu, ani
rovnopisom príslušného návrhu na vykonanie exekúcie, ktorý by obsahoval vyznačený dátum doručenia
súdu. Tieto listiny doručil exekučnému súdu, a to prostredníctvom exekútora, spolu so žiadosťou o
udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Exekučné konanie sa pritom začína dňom, ktorým bol

exekútorovi doručený návrh na vykonanie exekúcie. Preto ako dôkaz navrhol pripojiť príslušný exekučný
spis Okresného súdu Prešov, ktorý obsahuje všetky podstatné listiny vysvetľujúce právne významné
skutočnosti.
Žalobca ďalej uplatnený nárok odôvodnil nesprávnym úradným postupom súdu, ktorý je
charakterizovaný nevydaním rozhodnutia v zákonom stanovenej lehote, resp. v primeranom čase a bez

zbytočných prieťahov a vykonaním úradného postupu bez splnenia zákonných podmienok. Tým bola
žalobcovi spôsobená materiálna škoda a nemajetková ujma.
Exekučný súd vykonaním postupu podľa ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku spôsobom
odporujúcim zákonu, t. j. vykonaním procedúry preskúmania bez splnenia zákonných podmienok,
keď bez ďalších legálnych predpokladov založil svoju právomoc, dôsledkom ktorej zrealizoval úplný

judiciálny proces zahŕňajúci zistenie skutkového stavu veci, výberu právnych noriem, aplikácie a
interpretácie zvolených právnych noriem na skutkový stav a meritórne rozhodnutie vo veci, čím sa
postavil do pozície orgánu vykonávajúceho komplexné preskúmavanie exekučného titulu metódou,
ktorá mu v rámci zverenej právomoci ako exekučnému súdu neprináleží, prekročil mieru možného
rozhodovania o zákonom vymedzenom okruhu spoločenských vzťahov a porušil tak fundamentálnu

zásadu právneho štátu - zásadu legality. Ak všeobecný súd v pozícii exekučného súdu koná tak,
že sám rozhoduje vo veci samej, uskutočňuje činnosť, ktorá by mu náležila len vtedy, ak by konal
v pozícii meritórneho súdu odvodzujúceho svoju právomoc od ustanovenia § 40 a nasl. Zák. č.
244/2002 Z. z.. Exekučný súd však nie je takým súdom, nekoná o zrušení rozhodcovského rozsudku
a ani nepokračuje v konaní vo veci v rozsahu uvedenom v žalobe alebo v rozsahu uvedenom vo

vzájomnej žalobe. Ak nedôjde k včasnému splneniu formálnych a materiálnych podmienok obsiahnutých
v ustanovení § 40 hore citovaného zákona, zanikne právomoc všeobecného súdu meritórne rozhodovať
o veci zrealizovaním úplného judiciálneho procesu zahŕňajúceho zistenie skutkového stavu veci, výberu
právnych noriem a aplikácie a interpretácie zvolených právnych noriem na skutkový stav. Dôsledkomrealizácie takejto právomoci je zrušenie rozhodcovského rozsudku. Exekučný súd tým, že svojím
nelegálnym postupom vykonal opätovné posúdenie práva žalobcu na zaplatenie dlhu v časti istiny, a
to bez splnenia zákonných podmienok na takýto postup, formálne vyvolal stav, ktorý založil prekážku

veci rozhodnutej v právnom vzťahu medzi žalobcom ako oprávneným a dlžníkom ako povinným. Na
jednej strane existuje právne relevantný exekučný titul - rozsudok rozhodcovského súdu, ktorý nie je
možné zrušiť pre uplynutie lehoty podľa § 44 Zákona o rozhodcovskom konaní, a na druhej strane
nie je možné zo strany žalobcu iniciovať občianske súdne konanie a požadovať súdnu ochranu práva
na zaplatenie istiny a príslušenstva, pretože existenciou rozsudku rozhodcovského súdu je vytvorená

prekážka veci právoplatne rozhodnutej. Preto žalobca hodnotil postup exekučného súdu ako nesprávny
a v rozpore so zákonom. V predmetnom prípade neexistuje okolnosť, ktorá by umožňovala exekučnému
súdu postupovať nesústredene a so zbytočnými prieťahmi tak, že k vydaniu rozhodnutia o žiadosti o
udelenie poverenia na vykonanie exekúcie pristúpil až po veľmi dlhej dobe, a rovnako tak neexistuje
okolnosť, ktorá by umožňovala vytvoriť stav zakladajúci reálnu nevymožiteľnosť istiny a jej príslušenstva
založením prekážky veci rozhodnutej.

Žalobca si uplatnil náhradu majetkovej škody, ako aj nemajetkovej ujmy v peniazoch. Majetková škoda
predstavuje podľa žalobcu jeho náklady spojené so správou a vymáhaním pohľadávky za obdobie od
doručenia žiadosti exekútora o vydanie poverenia do rozhodnutia o ňom. Čo sa týka nemajetkovej ujmy,
za jej primeranú náhradu žalobca vychádzajúc z rozhodnutí Ústavného súdu považuje sumu 55,00 eur
za každý začatý mesiac omeškania činnosti exekučného súdu.

Žalobca z dôvodu nesprávneho úradného postupu exekučného súdu uplatnil náhradu majetkovej
škody, ako aj nemajetkovej ujmy v peniazoch, ktorú vyčíslil tak, že majetková škoda predstavuje
náhradu účelne vynaložených nákladov spojených s jeho činnosťou uskutočňovanou vo veci správy
a vymáhania pohľadávky v období, ktoré zbytočne uplynulo medzi doručením žiadosti o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie a rozhodnutím o nej. Poškodený vynaložil v tomto období - na správu

pohľadávky prostredníctvom pracovných výkonov zamestnanca pomocou informačného systému sumu
70 eur, na udržiavanie a správu informačného systému sumu 40 eur, na administratívne spracovanie
textov urgencií adresovaných exekučnému súdu, na publikačné výdaje spojené s vyhotovením urgencií
adresovaných exekučnému súdu sumou, na poštovné a telekomunikačné výdaje spojené s urgovaním a
kontrolou stavu konania na exekučnom súde sumu 15 eur. Celkovo vynaložil poškodený vo veci správy

a vymáhania svojej pohľadávky v období, ktoré zbytočne uplynulo medzi doručením žiadosti o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie a rozhodnutím o nej, a to výlučne vplyvom nesústredenej činnosti
exekučného súdu márne sumu 125 eur. Táto suma by nezaťažila poškodeného, ak by exekučný súd
postupoval správne a pri rozhodovaní o udelení poverenia na vykonanie exekúcie by dodržal zákonom
stanovenú dobu.

Žalobca požaduje aj náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, pretože samotné konštatovanie
porušenie práva na súdnu ochranu zaručeného Článkom 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a
práva na spravodlivý súdny proces, zaručeného Článkom 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd, nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú

nesprávnymúradnýmpostupom.Nesprávnyúradnýpostupokresnéhosúdujepodľažalobcudôsledkom
jeho nesústredenej činnosti takej intenzity, ktorá má za následok zmarenie nútenej vymožiteľnosti
majetkového práva žalobcu. Žalobca mohol vďaka skorému rozhodnutiu exekučného súdu v zákonnej
lehote a včas, efektívne a účinne uskutočniť rad iných krokov smerujúcich k zvýšeniu úspechu
mimosúdneho zabezpečenia vymožiteľnosti jeho pohľadávky a jej príslušenstva, pretože by vedel, že

žiadosť o udelenie poverenia bola zamietnutá. Ako ďalšie dôvody pre priznanie nemajetkovej ujmy
uviedolneexistenciuakéhokoľvekúčinnéhovnútroštátnehoprostriedkunápravy,spôsobiléhoreštituovať
vzniknutú situáciu a absolútnu nemožnosť súdneho uplatňovania pohľadávky a jej príslušenstva. Takáto
situácia vyvolala u žalobcu, resp. u členov riadiacich orgánov spoločnosti ako aj u jej majiteľov
pocity frustrácie, úzkosti, nespravodlivosti, neistoty a nedôvery v právo a rovnosť v spoločnosti.

Vytvorenie absolútnej nemožnosti súdneho uplatňovania pohľadávky a jej príslušenstva spôsobilo v
súvislosti s vymáhanou pohľadávkou a jej príslušenstvom, zánik ďalších plánovaných podnikateľských
aktivít žalobcu, ako aj zánik už vytvorených podnikateľských plánov. Toto spôsobilo hospodársku
stratu na strane žalobcu a jeho majiteľov. Vzniknutá situácia ovplyvnila ďalšie podnikateľské postupy
žalobcu a spôsobila neistotu v plánovaní ďalších rozhodnutí, ktoré mohol prijať. Potreba náhrady

nemajetkovej ujmy vo výške 772,64 eur má svoj základ v požiadavke na spravodlivé usporiadanie
vzťahov a dosiahnutie adekvátnej nápravy a primeranej satisfakcie za porušenie základných práv a
princípov právneho štátu. Primeranú náhradu nemajetkovej ujmy si uplatňuje za vnútorné zásahy do
spoločnosti, ovplyvňovanie podnikateľského plánovania a rozhodovania, porušenie jeho práv, stratulegitímnych očakávaní, že nastane v zákonnom čase stav predpokladaný zákonom, stratu dôvery v
právo a spravodlivé riešenie vecí a zamedzenie vymoženiu pohľadávky cestou exekúcie. Deklaroval,
že postupoval podľa ustanovenia § 15 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. a písomnou žiadosťou požiadal

žalovanú o predbežné prerokovanie jeho nároku na náhradu škody. Žalovaná však do podania žaloby
na jeho žiadosť pozitívne nereagovala. Preto je nutné deklarovať porušenie práva žalobcu na súdnu
ochranu zaručeného článkom 46 ods. 1 Ústavy SR a práva na spravodlivý súdny proces zaručeného
článkom 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, pretože
súdna ochrana nebola poskytnutá v zákonom predpokladanej kvalite, deklarovať porušenie princípov

právneho štátu nesprávnym úradným postupom exekučného súdu, nahradiť žalobcovi nemajetkovú
ujmu a majetkovú škodu, ktorá mu bola spôsobená v priamej príčinnej súvislosti s porušením jeho práv
uvedených vyššie.

Ako ďalšie dôvody pre priznanie nemajetkovej ujmy žalobca uviedol neexistenciu akéhokoľvek účinného
vnútroštátneho prostriedku nápravy, spôsobilého reštituovať vzniknutú situáciu a absolútnu nemožnosť

súdneho uplatňovania pohľadávky a jej príslušenstva. Takáto situácia vyvolala u žalobcu, resp. u členov
riadiacich orgánov spoločnosti ako aj u jej majiteľov pocity frustrácie, úzkosti, nespravodlivosti, neistoty
a nedôvery v právo a rovnosť v spoločnosti. Vytvorenie absolútnej nemožnosti súdneho uplatňovania
pohľadávky a jej príslušenstva spôsobilo v súvislosti s vymáhanou pohľadávkou a jej príslušenstvom,
zánik ďalších plánovaných podnikateľských aktivít žalobcu, ako aj zánik už vytvorených podnikateľských

plánov. Toto spôsobilo hospodársku stratu na strane žalobcu a jeho majiteľov. Vzniknutá situácia
ovplyvnila ďalšie podnikateľské postupy žalobcu a spôsobila neistotu v plánovaní ďalších rozhodnutí,
ktoré mohol prijať.
Potreba náhrady nemajetkovej ujmy má svoj základ v požiadavke na spravodlivé usporiadanie vzťahov
a dosiahnutie adekvátnej náhrady a primeranej satisfakcie za porušenie základných práv a princípov

právneho štátu.
Pri určovaní primeranej náhrady nemajetkovej ujmy vychádzal žalobca zo sumy 55,32 eur za každý
mesiac omeškania v činnosti exekučného súdu a to na základe doktríny ústavného súdu, že pri
nečinnosti súdu patrí za jeden rok poškodenému suma 663,88 eur.

Žalobca postupoval podľa § 15 ods. 1 Zák. č. 514/2003 Z. z. a písomnou žiadosťou požiadal žalovanú
o predbežné prerokovanie jeho nároku na náhradu škody. Žalovaná však do podania žaloby na
žiadosť pozitívne nereagovala. Preto je nutné deklarovať porušenie práva žalobcu na súdnu ochranu
zaručeného Článkom 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivý súdny proces
zaručeného článkom 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd,

pretože súdna ochrana nebola poskytnutá v zákonom predpokladanej kvalite, deklarovať porušenie
princípov právneho štátu nesprávnym úradným postupom exekučného súdu, nahradiť žalobcovi
nemajetkovú ujmu a majetkovú škodu, ktorá mu bola spôsobená v priamej príčinnej súvislosti s
porušením jeho práv. Žalobca preto navrhol, aby súd vo veci rozhodol medzitýmnym rozsudkom o
základe veci tak, že žalovaná je zodpovedná za škodu, ktorá žalobcovi vznikla.

Žalovaná žiadala žalobu zamietnuť.
V prvom rade poukázala na zmätočnosť samotného návrhu žalobcu. V žalobnom návrhu sa v tomto
prípade vyskytujú viaceré nedostatky, napr. že žalobca nedokázal uviesť ani len spisovú značku
príslušného exekučného konania, pod ktorou je vedené na súde, chýbajú relevantné údaje ako dátum

doručenia podania na súd, ktoré majú význam pre posúdenie celej veci a dátum, kedy sa žalobca
dozvedel o vzniku škody. Vo všeobecnosti musí namietať, že žalobca nepriložil ani jeden relevantný
dôkaz, ktorý by preukazoval vôbec existenciu predmetného exekučného konania, vznik skutočnej škody,
nemajetkovej ujmy, atď... Žalobca síce uviedol časť dôkazov, najmä odkazuje na exekučný spis, ale
v skutočnosti prenáša celú dôkaznú povinnosť na súd napriek tomu, že dôkazné bremeno má znášať

žalobca sám.
Poukázala aj na to, že nie je jasný ani titul nároku na náhradu škody. Jednak žalobca namieta
nezákonné konanie v podobe nerozhodnutia o návrhu na zmenu súdneho exekútora v zákonom
ustanovenej lehote, ale zároveň namieta nesprávny úradný postup v podobe prieťahov. Žalobca uvádza
rozhodnutie o zamietnutí žiadosti na vydanie poverenia na vykonanie exekúcie, čo by sa mohlo vysvetliť

ako namietanie nezákonného rozhodnutia, ale zároveň namieta nesprávny úradný postup v podobe
prieťahov. Z takto formulovanej žaloby nie je jednoznačne jasné, na základe akého titulu si žalobca
uplatňuje škodu, keďže v žalobe sa tieto tituly prelínajú a žalobca jednoznačne neuvádza, z ktorého
titulu/titulov si uplatňuje svoj nárok. Nie je zrejmé, či si žalobca uplatňuje nárok z titulu nesprávnehoúradného postupu z dôvodu prieťahov, z dôvodu rozhodnutia o zamietnutí žiadosti o vydanie poverenia
alebo z dôvodu nerozhodnutia v zákonom stanovenej lehote.
Čo sa týka uvádzaných prieťahov v konaní v prvom rade je potrebné poznamenať, že žalobca neuvádza

kroky, ktoré podnikol na odstránenie neželaného stavu. Žalobca neuviedol, ani po vyžiadanej súčinnosti
v rámci predbežného prerokovania zo strany žalovanej, či využil možnosť podania sťažnosti na zbytočné
prieťahy v príslušnom konaní predsedovi okresného súdu, resp. možnosť podania ústavnej sťažnosti.
Judikatúra Ústavného súdu SR, konkrétne v náleze z 03.05.2011, č. k. III. ÚS 69/2011-25, taktiež
poukazuje na skutočnosť, že sťažovateľ má predovšetkým postupovať v zmysle zásady vigilantibus iura

(každý nech si stráži svoje právo). To, že tak žalobca nekonal, je možné pripísať iba jemu. V druhom
rade, má za to, že všeobecný súd v konaní o náhradu škody nie je oprávnený posudzovať prieťahy v
konaní súdu, túto právomoc má iba predseda súdu alebo Ústavný súd SR.
Poukazuje ďalej na to, že dňa 23.04.2012 jej boli doručené prvé žiadosti o predbežné prerokovanie
nároku na náhradu škody zo dňa 23.04.2012. Vzhľadom na skutočnosť, že už dňa 27.09.2012 bola
okresnému súdu doručená predmetná žaloba vo veci, je zrejmé, že žalobca ju nepodal po uplynutí 6-

mesačnej lehoty, ale skôr.
Z ustanovení zákona č. 514/2003 Z. z. vyplýva, že poškodený sa práva na náhradu škody spôsobenej
pri výkone verejnej moci môže domáhať na súde až po uplynutí šiestich mesiacov odo dňa prijatia jeho
žiadosti (doručenia na príslušný orgán) o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody. Má za to,
že ide o predčasne uplatnený nárok na súde.

Zákon č. 514/2003 Z. z. ustanovuje nasledujúce všeobecné podmienky, pri splnení ktorých štát
zodpovedá za škodu spôsobenú orgánom verejnej moci pri výkone verejnej moci:
1/nezákonné rozhodnutie, resp. nesprávny úradný postup,
2/vznik škody,
3/príčinná súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím, resp. nesprávnym úradným postupom a

vzniknutou škodou.

Pre vznik zodpovednosti štátu musia byť splnené všetky tri podmienky súčasne.
Vo všeobecnosti je taktiež potrebné poukázať na judikatúru Ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 16/02 ktorá
konštatuje, že "Pri posúdení, či došlo alebo nedošlo k porušeniu práva na prerokovanie veci bez

zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavný súd prihliada síce na lehoty, ktoré
sú uvedené v ústave alebo v zákone (napr. rozhodnutie ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 64/97, na ktoré
sťažovateľ vo svojej sťažnosti poukazuje), ale ich nedodržanie nepovažuje automaticky za porušenie
uvedeného základného práva, pretože aj v týchto prípadoch sú rozhodujúce všetky okolnosti danej
veci. Pojem "zbytočné prieťahy" obsiahnutý v čl. 48 ods. 2 ústavy je pojem autonómny, ktorý nemožno

vykladať a aplikovať len s ohľadom na lehoty uvedené v zákone. S ohľadom na konkrétne okolnosti
veci sa totiž ani v týchto prípadoch postup dotknutého štátneho orgánu nemusí vyznačovať takými
významnými prieťahmi, ktoré by bolo možné kvalifikovať ako zbytočné prieťahy v zmysle čl. 48 ods. 2
ústavy (I. ÚS 63/00)."
Vo veciach, v ktorých žalobca uplatnil nárok v súvislosti s tým, že podľa jeho tvrdenia súd oneskorene

rozhodol o zámene exekútora žalovaná vo vyjadrení uviedla, že všeobecným predpokladom na zmenu
súdneho exekútora je žiadosť oprávneného na zmenu súdneho exekútora spolu s uvedením súdneho
exekútora, ktorý má nahradiť pôvodného exekútora. Následne exekučný súd predloží túto žiadosť
pôvodnému exekútorovi na vyjadrenie a vyčíslenie jeho doterajších trov. Následne vykonaním exekúcie
poverí exekútora, ktorého navrhne oprávnený a vec mu postúpi spolu s exekučným spisom súdneho

exekútora, ktorý bol vykonaním exekúcie pôvodne poverený.
Žalovaná pripúšťa, že v jednotlivých prípadoch mohol exekučný súd rozhodnúť o návrhoch oprávneného
na zmenu súdneho exekútora po uplynutí zákonom stanovenej 30-dňovej lehoty od doručenia takéhoto
návrhu, najmä v prípadoch, ak pôvodný súdny exekútor neposkytol exekučnému súdu svoju plnú
súčinnosť; v takých prípadoch exekučný súd objektívne nemohol dodržať zákonnú 30-dňovú lehotu

na rozhodnutie o návrhu oprávneného a to tak, aby v tejto lehote rozhodol aj o trovách pôvodného
exekútora. Súčasne v tejto lehote nebolo možné postúpiť pôvodný spis novo ustanovenému exekútorovi.
Ak oprávnený mal podozrenie, že exekučný súd nekoná dostatočne rýchlo, nič mu nebránilo využiť
účinný prostriedok nápravy, ktorým bezpochyby bolo podanie sťažnosti predsedovi príslušného súdu.
Ak žalobca tento prostriedok nápravy nevyužil, zanedbal svoju všeobecnú preventívnu povinnosť, keďže

si nepočínal tak, aby ku škode na jeho majetku nedošlo. Žalovaná aj v tomto prípade poukázala na
judikatúru ústavného súdu pod sp. zn. I. ÚS 16/02.
Vzhľadom na povahu úkonu - rozhodnutie o zmene súdneho exekútora, zákonom ustanovenú lehotu,
lehotu,vktorejsarozhodlo,nečinnosťžalobcuinevyhnutnosťvykonaťpredresp.súčasnesrozhodnutími iné úkony /výzva na vyjadrenie pôvodnému exekútorovi, vyjadrenie pôvodného exekútora a vyčíslenie
jeho trov, doručenie exekučného spisu a jeho zaslanie novému exekútorovi a rozhodnutie o trovách
pôvodného exekútora/, nie je možné nerozhodnutie o návrhu na zmenu súdneho exekútora v lehote

ustanovenej zákonom považovať za zbytočné prieťahy a teda nesprávny úradný postup.
Zároveň žalovaná poukazovala na ustanovenie § 44 ods. 8 a 9 EP, z ktorého je zrejmé, že pôvodný
súdny exekútor vykonáva úkony exekučného konania až do času rozhodnutia súdu o zmene súdneho
exekútora. To znamená, že v súvislosti s nerozhodnutím v lehote nemohlo dôjsť k vzniku žiadnej
materiálnej škody, lebo pôvodný súdny exekútor mal a mohol pokračovať vo vymáhaní pohľadávky, na

ktorú mal poverenie.
Vzhľadom na skutočnosť, že žalobca na niektorých miestach vo svojom žalobnom návrhu namieta
prieťahy v konaní, žalovaná odkazuje na ustanovenie § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z. v znení
zákona č. 412/2012 Z. z., kde je explicitne uvedené, z čoho výlučne je možné vychádzať pri posudzovaní
nesprávneho úradného postupu súdu spočívajúceho v zbytočných prieťahoch v konaní.
V zmysle ustanovenia § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z. súd konajúci o náhrade škody môže pri

posudzovaní nároku na náhradu škody vychádzať z existencie prieťahov v súdnom konaní len v prípade,
ak by tieto boli konštatované vo výsledkoch vybavenia sťažnosti na prieťahy, žiadosti o prešetrenie
vybavenia sťažnosti na prieťahy, v právoplatnom rozhodnutí vydanom v disciplinárnom konaní, ktorým
sa rozhodlo o tom, že sudca sa dopustil disciplinárneho previnenia, ktoré má za následok prieťahy v
súdnom konaní, právoplatnom rozhodnutí Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorým sa rozhodlo, že

bolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov alebo v právoplatnom rozhodnutí
Ústavného súdu Slovenskej republiky o ústavnej sťažnosti, ktorým Ústavný súd Slovenskej republiky
konštatoval, že sa porušilo právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov.
Ako vyplýva zo skutkových okolností uvádzaných žalobcom v niektorých žalobách, k nesprávnemu
úradnému postupu okresného súdu malo dôjsť v období pred 23.4.2009. Podľa ustanovenia § 19 ods.

1 zákona č. 514/2003 Z. z., právo na náhradu škody sa premlčí za tri roky odo dňa, keď sa poškodený
dozvedel o škode. Ak je podmienkou uplatnenia práva na náhradu škody zrušenie alebo zmena
právoplatného rozhodnutia, plynie premlčacia lehota odo dňa doručenia (oznámenia) rozhodnutia. V
zmysle ustanovenia § 19 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z., žalovaná z dôvodu opatrnosti vzniesla
námietku premlčania, ktorú pri jednotlivých typoch žalôb odôvodnila nasledovným spôsobom.

V prípade, ak mala žalobcovi vzniknúť škoda nesprávnym úradným postupom spočívajúcim v tom, že
okresný súd nerozhodol o návrhu na zmenu súdneho exekútora v zákonnej lehote, lehota na uplatnenie
tohto nároku uplynula po troch rokoch od momentu uplynutia 30-dňovej lehoty od doručenia návrhu na
zmenu súdneho exekútora. Vzhľadom na uvedené, žalovaná vznáša námietku premlčania pri každom
uplatnenom nároku, pri ktorom došlo k uplynutiu 30-dňovej lehoty od doručenia návrhu na zmenu

súdneho exekútora pred dňom 23.4.2009 /t. j. 3 roky pred dňom, kedy boli žalovanej doručené prvé
žiadosti o predbežné prerokovanie nároku/.
Žalobca sa vo svojej žalobe domáha náhrady materiálnej škody pozostávajúcej z materiálnej škody v
paušálnej sume 125 eur, resp. 175 eur.
Podľa ustanovenia § 17 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z., uhrádza sa skutočná škoda a ušlý zisk, ak

osobitný predpis neustanovuje inak.
Pre úspešné uplatnenie nároku na náhradu škody podľa zákona č. 514/2003 Z. z. je okrem iného
nevyhnutné preukázať existenciu škody. Podľa názoru žalovaného žalobca nepreukázal existenciu
škody a nároky, ktoré si uplatňuje, je možné považovať za hypotetické.
Žalobca vyčíslil uplatnenú škodu na základe paušalizácie reálnych vecných nákladov, ktoré spočívajú v

administratívnych výdajoch, funkčných výdajoch, mzdových výdajoch a výdajoch spojených so stratou
času zamestnanca a to bez ohľadu na dĺžku trvania prieťahov. Taktiež uvádza, že škoda zaťažila
žalobcu výlučne v období medzi doručením žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie a
rozhodnutím o nej. Ako podstatné zložky vyčíslenej sumy uvádza správu pohľadávky prostredníctvom
pracovnýchvýkonovzamestnancapomocouinformačnéhosystému,udržiavanieasprávuinformačného

systému a administratívne spracovanie textov urgencií, publikačné výdaje, poštovné. Na tomto mieste
žalovaná poukazuje na skutočnosť, že žalobca v žalobách neuvádza, či predmetné vecné náklady
predstavujú podľa § 17 ods. 1 Zák. č. 514/2003 Z. z. skutočnú škodu, alebo ušlý zisk. Žalovaná zastáva
názor, že žalobcom uvedenú paušalizáciu vecných nákladov nemožno považovať ani za zmenšenie
majetku poškodeného, ani za ušlý majetkový prospech. Žalovaná poukazuje na to, že žalobca ako

spoločnosť, ktorá sa zaoberá spotrebiteľskými úvermi k svojej činnosti nepochybne potrebuje a využíva
informačný systém. Takýto systém musel žalobca využívať nielen počas domnelých prieťahov, ale aj
pred týmto obdobím a po ňom. Akákoľvek výška nákladov prevádzkovania na správu informačného
systému vzniká žalobcovi bez ohľadu na tvrdené prieťahy a jej uplatnenie považuje žalovaná za účelové.Pokiaľ ide o „udržiavanie systému“, tiež ide o činnosť, ktorú musí žalobca vykonávať na každodennej
báze. Požadovať paušálne sumy za spomínané veľmi všeobecne uvedené činnosti je nesprávne a
účelové. Skutočnú škodu je potrebné dokázať listinami, skutočnosťami, ktoré preukážu požadovaný

nárok, v opačnom prípade by mohlo dochádzať k ľubovoľnému a subjektívnemu vyčísleniu škody zo
strany žalobcu a preskúmanie predmetného nároku je znemožnené. Žalovaná má za to, že žalobca
nepreukázal jednak vznik, ani výšku škody.

Mimo nároku na náhradu materiálnej škody žiada žalobca priznať aj nemajetkovú ujmu a tu žalovaná

poukázala na ustanovenie § 17 ods. 2, 3 Zák. č. 514/2003 Z. z.
V prvom rade, je potrebné poznamenať, že vznik nemajetkovej ujmy u právnických osôb a fyzických
osôb je odlišný.
Samotná judikatúra poukazuje na tento aspekt v rozsudku Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 30Cdo
675/2011, kde je uvedené, že odškodnenie právnickej osoby za nemajetkovú ujmu spôsobenú
prípadnými prieťahmi v konaní nie je možné vzťahovať na fyzické osoby, ktoré sa na činnosti právnickej

osoby nejakým spôsobom zúčastňujú, lebo im nevzniká ujma priamo. Žalobca uvádza aj "zánik
podnikateľskýchaktivítapodnikateľskýchplánov",aletietoniesúbližšiekonkretizované.Taktiežžalobca
nespresnil, v čom a ako situácia "ovplyvnila ďalšie podnikateľské postupy žalobcu."
Žalobca zároveň zjavne opomína, že pri uplatňovaní nároku na náhradu nemajetkovej ujmy je
potrebné preukázať, že konštatovanie porušenia práva nie je dostačujúcim zadosťučinením. Uvedené

zo žalobného návrhu nevyplýva a z toho dôvodu žalovaný nemá za preukázaný tak vznik nemajetkovej
ujmy ako ani to, že by sa mala poskytovať jej náhrada v peniazoch.
Podľa § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka výkon práv a povinností vyplývajúcich z občianskoprávnych
vzťahov nesmie bez právneho dôvodu zasahovať do práv a oprávnených záujmov iných a nesmie byť
v rozpore s dobrými mravmi.

Žalovaná poukázala na potrebu zohľadnenia vyššie citovaného ustanovenia, ako aj ustanovenia § 17
ods. 2 a 3 zákona č. 514/2003 Z. z. pri formovaní záveru o potrebe priznania náhrady nemajetkovej ujmy
v peniazoch, resp. o výške takejto náhrady.
V tejto súvislosti nie je možné opomenúť povahu a predmet konaní, v ktorých malo k nesprávnemu
úradnémupostupudôjsť,atoprizohľadnenípovahypodnikateľskejčinnostižalobcuapovedomí,ktoréje

okolo žalobcu v spojení s touto podnikateľskou činnosťou vytvorené. V posledných rokoch všetky zložky
štátnej moci zamerali svoju pozornosť na ochranu spotrebiteľských práv, pričom je všeobecne známe, že
potrebu ochrany práv spotrebiteľov podmienila najmä činnosť žalobcu na trhu spotrebiteľských úverov.
Práve uplatňovanie rôznych pohľadávok z titulu spotrebiteľských úverov je predmetom exekučných
konaní, ktoré žalobca inicioval a v ktorých malo dôjsť k nesprávnemu úradnému postupu.

Žalovaná zastáva názor, že žalobca nepreukázal podmienky vzniku zodpovednosti štátu za škodu,
súlad postupu žalobcu s dobrými mravmi, ako aj nedostatočnosť konštatovania porušenia práva.
Zároveň aplikujúc ustanovenie § 17 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z. z. po zohľadnení osoby poškodeného
a vnímania doterajšieho pôsobenia žalobcu (ako spoločnosti s negatívnou povesťou využívajúcu
neprijateľné podmienky), minimálnej závažnosti prípadnej ujmy a následky, ktoré žalobcovi mohol

namietaný nesprávny úradný postup spôsobiť, nemôže byť podľa žalovanej žalobcovi priznaná žiadna
náhrada nemajetkovej ujmy v peniazoch.

Podľa ustanovenia § 5 ods. 1, § 9 ods. 4 zákona č. 514/2003 Z. z., je zrejmé, že pre úspešné uplatnenie
práva na náhradu škody podľa zákona č. 514/2003 Z. z. je nevyhnutné okrem existencie nesprávneho

úradného postupu/nezákonného rozhodnutia, vzniku škody či nemajetkovej ujmy, preukázať aj príčinnú
súvislosť medzi týmito zložkami.
Podľa ustálenej súdnej praxe príčinná súvislosť, ako ďalší predpoklad vzniku zodpovednosti za škodu,
je priama väzba javov (objektívnych súvislostí), v rámci ktorého jeden jav (príčina) vyvoláva druhý jav
(následok). V postupnom slede javov je každá príčina niečím vyvolaná (sama je následkom niečoho)

a každý ňou spôsobený následok sa stáva príčinou ďalšieho javu. Zodpovednosť však nemožno robiť
závislou na neobmedzenej kauzalite. Atribútom príčinnej súvislosti je totiž "priamosť" pôsobenia príčiny
na následok, pri ktorej príčina priamo (bezprostredne) predchádza následku a vyvoláva ho. Vzťah príčiny
a následku musí byť preto priamy, bezprostredný, neprerušený; nestačí, ak je iba sprostredkovaný.
Vychádzajúc zo základnej charakteristiky príčinnej súvislosti, ako priameho a bezprostredného vzťahu

príčiny a následku, nemožno tvrdiť, že žalobcovi vznikla škoda postupom okresného súdu.
Na základe všetkých vyššie uvedených skutočností je žalovaná toho názoru, že žalobca nepreukázal,
že by činnosťou súdu v namietanom konaní došlo k nesprávnemu úradnému postupu, nepreukázal
vznik ani výšku skutočnej škody, ani prípadnej nemajetkovej ujmy, a tým pádom neexistuje ani príčinnásúvislosť medzi nesprávnym úradným postupom súdu (spočívajúcim v tom, že súd nerozhodol o návrhu
na zmenu súdneho exekútora v zákonom ustanovenej lehote) a uplatnenou majetkovou škodou a
nemajetkovou ujmou. Stav, v ktorom sa žalobca ocitol, si zavinil sám, a to spôsobom vykonávania

podnikateľskej činnosti, pasivitou pri obhajovaní svojich práv, a najmä je už v súčasnosti zrejmé, že
žalobca si uplatňuje ničím neodôvodnené a ničím nepreukázané čiastky, či už v podobe majetkovej
škody alebo nemajetkovej ujmy. Z dôvodu nepreukázania splnenia základných zákonných podmienok,
ktoré sú potrebné pre priznanie náhrady škody v zmysle zákona č. 514/2003 Z. z., považuje žalobu za
právne neopodstatnenú.

Žalovaná sa vyjadrila aj vo veciach žalôb z titulu nevydania poverenia na vykonanie exekúcie v zákonom
stanovenej 15. dňovej lehote. Konkrétne uviedla, že prax ukázala už dávnejšie, že lehota na poverenie
exekútora je výraznou prekážkou toho, aby mohli súdy objektívne posúdiť zákonnosť exekúcie, ak
exekučným titulom je notárska zápisnica alebo rozhodcovský rozsudok, najmä v prípadoch existencie
dôvodov podľa § 45 ods. 1 písm. c) zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní. Samotný žalobca

uvádza znenie ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku účinného od 01.06.2011. Ustanovenie
§41 ods. 2 písm. d) Exekučného poriadku znie: "vykonateľných rozhodnutí rozhodcovských súdov a
rozhodcovských komisií a zmierov nimi schválených".

Z týchto ustanovení jednoznačne vyplýva skutočnosť, že 15-dňová lehota na vydanie poverenia neplatí

pri rozhodnutí rozhodcovského súdu ako exekučnom titule. Toto znenie je účinné od 01.06.2011, kedy
bol Exekučný poriadok novelizovaný zákonom č. 102/2011 Z. z., čo znamená, že akýkoľvek nárok
žalobcu vychádzajúci z nesprávneho úradného postupu v podobe nerozhodnutia v 15-dňovej lehote v
namietanýchexekučnýchkonaniachzačatýchpo01.06.2011nemážiadnuoporuvzákone.Zuvedeného
tiež vyplýva, že samotné nedodržanie zákonom stanovenej lehoty, neznamená automaticky prieťahy

v konaní. Zo skutkových okolností, ktoré sa týkajú rozhodovania o žiadosti o vydanie poverenia na
vykonanie exekúcie, je zrejmé, že skúmanie vykonateľnosti rozhodcovských rozsudkov si vyžaduje
osobitnúprávnuúvahunajmäsohľadomnato,žetietosatýkajúprávnychvzťahovpodliehajúcichrežimu
spotrebiteľských zmlúv.

Žalobca si v súvislosti so zamietnutím návrhu na vydanie poverenia uplatňuje svoj nárok titulom
nesprávneho úradného postupu, ktorý podľa neho spočíva v nesprávnej aplikácii právnych predpisov.

Je nepochybné, že posúdenie veci a vyjadrenie právneho názoru súdu vo vzťahu k žiadosti o vydanie
poverenia, ktoré sa naplno odrazili v rozhodnutí, ktorým ju súd zamietol, nie je možné považovať za

nesprávny úradný postup, ale za splnenia ďalších zákonných podmienok by mohli viesť len k záveru o
existencii nezákonného rozhodnutia.

Podľa ustanovenia § 6 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z., ak tento zákon neustanovuje inak, právo
na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím možno uplatniť iba vtedy, ak právoplatné

rozhodnutie, ktorým bola škoda spôsobená, bolo zrušené alebo zmenené pre nezákonnosť príslušným
orgánom. Súd, ktorý rozhoduje o náhrade škody, je viazaný rozhodnutím tohto orgánu.

Poukázala v tejto súvislosti aj na ustanovenie § 44 ods. 2 Exekučného poriadku účinného od 01.06.2011

Z uvedených zákonných ustanovení je zrejmé, že pre úspešné uplatnenie nároku na náhradu škody
spôsobenej nezákonným rozhodnutím je, okrem iného, nevyhnutné, aby nezákonnosť rozhodnutia bola
konštatovaná príslušným orgánom, ktorý toto už právoplatné rozhodnutie z dôvodu nezákonnosti zmení
alebo zruší v príslušnom konaní o opravnom prostriedku podanom proti rozhodnutiu. Táto podmienka
nepochybne nie je v prípadoch zamietnutia žiadostí o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie

namietaných žalobcom splnená. Predmetné rozhodnutie okresného súdu nie je možné považovať za
nezákonné a zároveň jeho zákonnosť/nezákonnosť nie je možné posudzovať v tomto konaní. Ide o
namietanie samotného rozhodnutia, a preto nie je možné hovoriť o nesprávnom úradnom postupe.

Zároveň v tejto súvislosti poukázala aj na tú skutočnosť, že zo samotnej dikcie §44 ods. 2 Exekučného

poriadku vyplýva, že lehota 15 dní sa nevzťahuje na vydanie rozhodnutia v podobe zamietnutia žiadosti
o vydanie poverenia. 15-dňová lehota sa týka prípadu, keď súd poverí exekútora vykonaním exekúcie
na základe exekučného titulu (okrem exekučného titulu podľa §41 ods. 2 písm. c) a d) Exekučného
poriadku). Ak ho súd nepoverí, 15-dňová lehota neplatí a ani sa logicky nedá predpokladať, že by tobol zámer zákonodarcu, keďže ide o zložitý proces posudzovania žiadosti o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie, návrhu na vykonanie exekúcie a exekučného titulu.

Žalobca ďalej uvádza, že súd prekročil svoju rozhodovaciu právomoc, keď vykonal "opätovné posúdenie
práva žalobcu na zaplatenie dlhu". V tejto súvislosti žalovaná poukázala na to, že uznesenie Ústavného
súdu SR z 3. marca 2011, č. k. IV. ÚS 60/2011-13, uznesenie Najvyššieho súdu SR z 13. októbra
2011, sp. zn. 3 Cdo 146/2011, uznesenia Najvyššieho súdu SR z 26. septembra 2011, sp. zn. 3 MCdo
11/2010 a uznesenie Najvyššieho súdu SR z 29. marca 2011, sp. zn. 5Cdo 291/2010, podľa ktorých

vnútroštátny súd má povinnosť ex offo preskúmať materiálnu správnosť rozhodcovského rozsudku,
nekalú povahu rozhodcovskej doložky rozhodcovského súdu vydaného bez účasti spotrebiteľa,
preskúmať či rozhodcovské konanie prebehlo na základe uzavretej rozhodcovskej zmluvy, a to v
takom rozsahu, v akom mu to umožňujú vnútroštátne procesné pravidlá v rámci obdobných opravných
prostriedkov vnútroštátnej povahy.

Vzhľadom na skutočnosť, že žalobca na niektorých miestach vo svojom žalobnom návrhu namieta
prieťahy v konaní, žalovaná odkazuje na ustanovenie § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z. v znení
zákona č. 412/2012 Z. z., kde je explicitne uvedené, z čoho výlučne je možné vychádzať pri posudzovaní
nesprávneho úradného postupu súdu spočívajúceho v zbytočných prieťahoch v konaní. V zmysle
ustanovenia § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z. súd konajúci o náhrade škody môže pri posudzovaní

nároku na náhradu škody vychádzať z existencie prieťahov v súdnom konaní len v prípade, ak by
tieto boli konštatované vo výsledkoch vybavenia sťažnosti na prieťahy, žiadosti o prešetrenie vybavenia
sťažnosti na prieťahy, v právoplatnom rozhodnutí vydanom v disciplinárnom konaní, ktorým sa rozhodlo
o tom, že sudca sa dopustil disciplinárneho previnenia, ktoré má za následok prieťahy v súdnom konaní,
právoplatnom rozhodnutí Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorým sa rozhodlo, že bolo porušené

právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov alebo v právoplatnom rozhodnutí Ústavného súdu
Slovenskej republiky o ústavnej sťažnosti, ktorým Ústavný súd Slovenskej republiky konštatoval, že sa
porušilo právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov.

Ako vyplýva zo skutkových okolností uvádzaných žalobcom v niektorých žalobách, k nesprávnemu

úradnémupostupuokresnéhosúdumalodôjsťvobdobípredmarcom2009.Podľaustanovenia§19ods.
1 zákona č. 514/2003 Z. z., právo na náhradu škody sa premlčí za tri roky odo dňa, keď sa poškodený
dozvedel o škode. Ak je podmienkou uplatnenia práva na náhradu škody zrušenie alebo zmena
právoplatného rozhodnutia, plynie premlčacia lehota odo dňa doručenia (oznámenia) rozhodnutia. Ak
teda mala žalobcovi vzniknúť škoda práve nesprávnym úradným postupom spočívajúcim v zamietnutí

žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, a to po 15-dňovej lehote, lehota na uplatnenie
tohto nároku uplynula po troch rokoch od momentu uplynutia 15-dňovej lehoty od doručenia žiadosti
súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Vzhľadom na uvedené žalovaná
vzniesla námietku premlčania pri každom uplatnenom nároku, pri ktorom došlo k uplynutiu 15-dňovej
lehoty od doručenia žiadosti o udelenie poverenia pred dňom 23. 4. 2009 (t. j. tri roky pred dňom, kedy

mu boli doručené prvé žiadosti o predbežné prerokovanie nároku).

Žalobca sa vo svojej žalobe domáha náhrady materiálnej škody vo výške nákladov na správu a
vymáhanie pohľadávky. Podľa ustanovenia § 17 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z., uhrádza sa skutočná
škoda a ušlý zisk, ak osobitný predpis neustanovuje inak.

Pre úspešné uplatnenie nároku na náhradu škody podľa zákona č. 514/2003 Z. z. je, okrem iného,
nevyhnutné preukázať existenciu škody. Podľa názoru žalovanej žalobca nepreukázal existenciu škody,
a nároky, ktoré si uplatňuje, je možné považovať za hypotetické. Žalobca vyčíslil uplatnenú škodu
na základe paušalizácie reálnych vecných nákladov, ktoré spočívajú v administratívnych výdajoch,

funkčných výdajoch, mzdových výdajoch a výdajoch spojených so stratou času zamestnanca, a to bez
ohľadu na dĺžku trvania prieťahov. Taktiež uvádza, že škoda zaťažila žalobcu výlučne v období medzi
doručením žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie a rozhodnutím o nej. Ako podstatné
zložky vyčíslenej sumy uvádza správu pohľadávky prostredníctvom pracovných výkonov zamestnanca
pomocou informačného systému, udržiavanie a správu informačného systému a administratívne

spracovanie textov urgencií, publikačné výdaje, poštovné. Na tomto mieste žalovaná poukazuje na
skutočnosť, že žalobca v žalobách neuvádza, či predmetné vecné náklady predstavujú podľa § 17
ods. 1 Zák. č. 514/2003 Z. z. skutočnú škodu, alebo ušlý zisk. Žalovaná zastáva názor, že žalobcom
uvedenú paušalizáciu vecných nákladov nemožno považovať ani za zmenšenie majetku poškodeného,ani za ušlý majetkový prospech. Žalovaná poukazuje na to, že žalobca ako spoločnosť, ktorá sa zaoberá
spotrebiteľskými úvermi, k svojej činnosti nepochybne potrebuje a využíva informačný systém. Takýto
systém musel žalobca využívať nielen počas domnelých prieťahov, ale aj pred týmto obdobím a po

ňom. Akákoľvek výška nákladov prevádzkovania na správu informačného systému vzniká žalobcovi bez
ohľadu na tvrdené prieťahy a jej uplatnenie považuje žalovaná za účelové. Pokiaľ ide o „udržiavanie
systému“, tiež ide o činnosť, ktorú musí žalobca vykonávať na každodennej báze. Požadovať paušálne
sumy za spomínané veľmi všeobecne uvedené činnosti je nesprávne a účelové. Skutočnú škodu je
potrebné dokázať listinami, skutočnosťami, ktoré preukážu požadovaný nárok, v opačnom prípade by

mohlo dochádzať k ľubovoľnému a subjektívnemu vyčísleniu škody zo strany žalobcu a preskúmanie
predmetnéhonárokujeznemožnené.Žalovanámázato,žežalobcanepreukázaljednakvznik,anivýšku
škody. Na základe všetkých uvedených skutočností je toho názoru, že nemôže niesť zodpovednosť a
nahrádzať žalobcovi materiálnu škodu tak, ako si ju uplatnil v tomto konaní, pretože nepreukázal jednak
vznik a ani výšku škody.

Žalobcasavosvojejžalobedomáhaajnáhradynemajetkovejujmyvpeniazochvovýške55eurzakaždý
mesiac omeškania exekučného súdu, podľa doktríny ÚS SR, ktorá má byť spravodlivou satisfakciou za
utrpený zásah do základných práv a má kompenzovať každé porušenie práva na súdnu ochranu, ktoré
žalobca uplatňoval podaním návrhu na začatie občianskeho súdneho konania.

Žalovaná v tejto súvislosti poukázala na ustanovenie § 17 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z., § 17 ods.
3 zákona č. 514/2003 Z. z..

V prvom rade, je potrebné poznamenať, že vznik nemajetkovej ujmy u právnických osôb a fyzických
osôb je odlišný. Samotná judikatúra poukazuje na tento aspekt v rozsudku Najvyššieho súdu ČR

sp. zn. 30Cdo 675/2011, kde je uvedené, že odškodnenie právnickej osoby za nemajetkovú ujmu
spôsobenú prípadnými prieťahmi v konaní nie je možné vzťahovať na fyzické osoby, ktoré sa na
činnostiprávnickejosobynejakýmspôsobomzúčastňujú,leboimnevznikáujmapriamo.Žalobcauvádza
aj "zánik podnikateľských aktivít a podnikateľských plánov", ale tieto nie sú bližšie konkretizované.
Taktiež nespresnil, v čom a ako situácia "ovplyvnila ďalšie podnikateľské postupy žalobcu." V druhom

rade požadovaná náhrada nemajetkovej ujmy nie je podložená akýmikoľvek reálnymi skutočnosťami
či rozumnou úvahou za krajne nesprávny spôsob určenia náhrady nemajetkovej ujmy percentuálnou
čiastkou z tvrdenej skutočnej škody. Žalobca zároveň zjavne opomína, že pri uplatňovaní nároku
na náhradu nemajetkovej ujmy je potrebné preukázať, že konštatovanie porušenia práva nie je
dostačujúcim zadosťučinením. Uvedené zo žalobného návrhu nevyplýva a z toho dôvodu žalovaný

nemá za preukázaný tak vznik nemajetkovej ujmy, ako ani to, že by sa mala poskytovať jej náhrada v
peniazoch.

Podľa § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka, výkon práv a povinností vyplývajúcich z občianskoprávnych
vzťahov nesmie bez právneho dôvodu zasahovať do práv a oprávnených záujmov iných a nesmie byť

v rozpore s dobrými mravmi.

Žalovaná poukázala na potrebu zohľadnenia vyššie citovaného ustanovenia, ako aj ustanovenia § 17
ods. 2 a 3 zákona č. 514/2003 Z. z. pri formovaní záveru o potrebe priznania náhrady nemajetkovej ujmy
v peniazoch, resp. o výške takejto náhrady.

V tejto súvislosti nie je možné opomenúť povahu a predmet konaní, v ktorých malo k nesprávnemu
úradnémupostupudôjsť,atoprizohľadnenípovahypodnikateľskejčinnostižalobcuapovedomí,ktoréje
okolo žalobcu v spojení s touto podnikateľskou činnosťou vytvorené. V posledných rokoch všetky zložky
štátnej moci zamerali svoju pozornosť na ochranu spotrebiteľských práv, pričom je všeobecne známe, že

potrebu ochrany práv spotrebiteľov podmienila najmä činnosť žalobcu na trhu spotrebiteľských úverov.
Práve uplatňovanie rôznych pohľadávok z titulu spotrebiteľských úverov je predmetom exekučných
konaní, ktoré žalobca inicioval a v ktorých malo dôjsť k nesprávnemu úradnému postupu.

Žalovaná zastáva názor, že žalobca nepreukázal podmienky vzniku zodpovednosti štátu za škodu, súlad

postupu žalobcu s dobrými mravmi, ako aj nedostatočnosť konštatovania porušenia práva. Zároveň
aplikujúc ustanovenie § 17 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z. z. a po zohľadnení osoby poškodeného
a vnímania doterajšieho pôsobenia žalobcu (ako spoločnosti s negatívnou povesťou využívajúcu
neprijateľné podmienky), minimálnej závažnosti prípadnej ujmy a následky, ktoré žalobcovi moholnamietaný nesprávny úradný postup spôsobiť, nemôže byť podľa žalovanej žalobcovi priznaná žiadna
náhrada nemajetkovej ujmy v peniazoch.

Z ustanovenia § 5 ods. 1, § 9 ods. 4 zákona č. 514/2003 Z. z. je zrejmé, že pre úspešné uplatnenie
práva na náhradu škody podľa tohto zákona je nevyhnutné okrem existencie nesprávneho úradného
postupu/nezákonného rozhodnutia, vzniku škody či nemajetkovej ujmy, preukázať aj príčinnú súvislosť
medzi týmito zložkami.

Podľa ustálenej súdnej praxe, príčinná súvislosť ako ďalší predpoklad vzniku zodpovednosti za škodu,
je priama väzba javov (objektívnych súvislostí), v rámci ktorého jeden jav (príčina) vyvoláva druhý jav
(následok). V postupnom slede javov je každá príčina niečím vyvolaná (sama je následkom niečoho)
a každý ňou spôsobený následok sa stáva príčinou ďalšieho javu. Zodpovednosť však nemožno robiť
závislou na neobmedzenej kauzalite. Atribútom príčinnej súvislosti je totiž "priamosť" pôsobenia príčiny
na následok, pri ktorej príčina priamo (bezprostredne) predchádza následku a vyvoláva ho. Vzťah príčiny

a následku musí byť preto priamy, bezprostredný, neprerušený; nestačí, ak je iba sprostredkovaný.
Vychádzajúc zo základnej charakteristiky príčinnej súvislosti ako priameho a bezprostredného vzťahu
príčiny a následku, nemožno tvrdiť, že žalobcovi vznikla škoda postupom okresného súdu.

Na základe všetkých vyššie uvedených skutočností je žalovaná toho názoru, že žalobca nepreukázal,

že by činnosťou súdu v namietanom konaní došlo k nesprávnemu úradnému postupu, nepreukázal
vznik ani výšku skutočnej škody, ani prípadnej nemajetkovej ujmy, a tým pádom neexistuje ani príčinná
súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom súdu (spočívajúcim v tom, že rozhodol o zamietnutí
návrhu na vydanie poverenia, a to po zákonom stanovenej lehote) a uplatnenou majetkovou škodou
a nemajetkovou ujmou. Stav, v ktorom sa žalobca ocitol, si zavinil sám, a to spôsobom vykonávania

podnikateľskej činnosti, pasivitou pri obhajovaní svojich práv, a najmä je už v súčasnosti zrejmé, že
žalobcasiuplatňujeničímneodôvodnenéaničímnepreukázanéčiastkyčiužvpodobemajetkovejškody
alebo nemajetkovej ujmy. Z dôvodu nepreukázania splnenia základných zákonných podmienok, ktoré
sú potrebné pre priznanie náhrady škody v zmysle zákona č. 514/2003 Z. z., považuje žalobu za právne
neopodstatnenú.

Okresný súd Humenné nariadil vo veci pojednávanie na deň 10.02.2016, ktorého sa nezúčastnil
žalobca, právny zástupca žalobcu a žalovaná, napriek riadne vykázanému doručeniu predvolania na

pojednávanie. Právny zástupca žalobcu a žalovaný svoju neúčasť ospravedlnili a súhlasili, aby súd
konal aj bez ich prítomnosti. Podľa § 101 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku súd pojednával v
neprítomnosti žalobcu, právneho zástupcu žalobcu a žalovanej.

Súd vo veci vykonal dokazovanie, predovšetkým vyjadrením žalovanej k podaným žalobám, písomnými

vyjadreniami žalobcu, pripojenými spismi alebo fotokópiami exekučných spisov Okresného súdu Prešov
a správami o ex. konaniach : sp. zn. 17Er 337/2010, sp. zn. 23Er 3299/2008, sp. zn. 27Er 850/2010,
sp. zn. 23Er 3338/2008, sp. zn. 2Er 41/2009, sp. zn. 18Er 313/2009, sp. zn. 23Er 3296/2008, sp. zn.
26Er 2759/2005, sp. zn. 23Er 3085/2005 a sp. zn. 26Er 4119/2004 a oboznámil sa tiež so znaleckým
posudkom č. 1/2014 Ekonomickej univerzity v Bratislave, registrovaný na OS Humenné pod Spr. 263/14

+ v spise na čl.120 a nasl. a so znaleckým posudkom N.. C.. D.. G. E., D.., Paneurópska vysoká škola
č. 1/2013, registrovaný na OS Humenné pod Spr. 660/13, ako aj s ostatnými listinnými dôkazmi, ktoré
tvoria súčasť spisu a zistil nasledovný skutkový stav.

Žalobca v predmetnom konaní pôvodnými žalobami doručenými dňa 27.9.2012 na Okresný súd Prešov

pod sp.zn. 8C 276/2012, sp. zn. 8C/277/2012, sp. zn. 8C/283/2012, sp. zn. 8C/286/2012, sp. zn.
8C/287/2012, sp. zn. 8C/290/2012, sp. zn. 8C/293/2012, sp. zn. 8C/296/2012, sp. zn. 8C/297/2012
a sp. zn. 8C/298/2012, ktoré súd spojil na spoločné konanie tak, že konanie sa bude viesť pod sp.
zn. 8C 276/2012, sa domáhal od žalovanej zaplatenia náhrady majetkovej škody a nemajetkovej ujmy
pre nedodržanie lehoty na rozhodnutie o zmene exekútora a z konkrétnych spisov vyplýva, že aj pre

porušenie lehoty na vydanie poverenia na vykonanie exekúcie v niektorých prípadoch.
Krajský súd v Prešove uznesením sp. zn. 6NcC 43/2012 zo dňa 19.10.2012, vylúčil sudcov Okresného
súdu Prešov z prejednávania a rozhodovania veci vedenej pod sp. zn. 8C 276/2012 a vec prikázal
Okresnému súdu Humenné. Z obsahu spisu ďalej vyplýva, že predmetom konania mali byť veci pôvodnevedené na Okresnom súde Prešov pod sp. zn. 8C 297/2012 (exekučné konanie vedené pod sp. zn.
23Er 3085/2005 proti povinnému Blažejovi Karasovi), sp. zn. 8C 283/2012 (exekučné konanie vedené
pod sp. zn. 26Er 4119/2004 proti povinnej C. D.), sp. zn. 8C 277/2012 (exekučné konanie vedené pod

sp. zn. 17Er 337/2010 proti povinnému G. L.), sp. zn. 8C 286/2012 (exekučné konanie vedené pod
sp. zn. 23Er 3299/2008 proti povinnej F.H.), sp. zn. 8C 287/2012 (exekučné konanie vedené pod sp.
zn. 27Er 850/2010 proti povinnému A. F.), sp. zn. 8C 290/2012 (exekučné konanie vedené pod sp.
zn. 23Er 3338/2008 proti povinnému C. H.), sp. zn. 8C 293/2012 (exekučné konanie vedené pod sp.
zn. 2Er 41/2009 proti povinnému A. R.), sp. zn. 8C 296/2012 (exekučné konanie vedené pod sp. zn.

18Er 313/2009 proti povinnej K. T.) a sp. zn. 8C 298/2012 (exekučné konanie vedené pod sp.zn. 23Er
3296/2008 proti povinnému H. R.).

Súd zistil, že žalobca si uplatnil nárok na náhradu škody spôsobenú nesprávnym úradným postupom
súdu tým, že Okresný súd Prešov podľa § 44 ods. 7, alebo § 44 ods. 8 Exekučného poriadku neskoro
rozhodol o návrhu na zmenu súdneho exekútora, respektíve neskoro rozhodol o žiadosti o vydanie

poverenia na vykonanie exekúcie podľa § 44 ods. 2. EP.

Predmetom žalobcu je tak jednak nárok z titulu porušenia lehoty na vydanie poverenia a jednak z titulu
porušenia lehoty na zmenu exekútora. Konkrétne sa žalobca domáhal náhrady škody a nemajetkovej
ujmy z titulu nerozhodnutia o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie v zákonnej lehote

15 dní určenej na vydanie poverenia v zmysle ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku v exekučných
konaniachvedenýchnaOkresnomsúdepodsp.zn.17Er337/2010,sp.zn.23Er3299/2008,sp.zn.27Er
850/2010, sp. zn. 23Er 3338/2008, sp. zn. 2Er 41/2009, sp. zn. 18Er 313/2009 a sp. zn. 23Er 3296/2008.
V exekučných konaniach vedených na Okresnom súde Prešov pod sp. zn. 26Er 2759/2005, sp. zn. 23Er
3085/2005 a sp. zn. 26Er 4119/2004, žalobca namietal, že súd nerozhodol v zákonnej lehote 30 dní o

návrhu oprávneného na zmenu súdneho exekútora v zmysle ust. § 44 ods. 8 Exekučného poriadku.

Z exekučných spisov Okresného súdu Prešov a zo správ súdov z ex. spisov súd zistil, vo veci sp.zn. :
- 26Er/2759/2005, že žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie bola podaná na súd
21.11.2005, pričom súd dňa 25.11.2005 vydal poverenie na vykonanie exekúcie, návrh na zmenu

exekútora z 18.11.2010 bez podpisu, súd uznesením z 11.04.2012 vyhlásil exekúciu za neprípustnú a
zastavil ju.
- 23Er/3085/2005, že žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie bola podaná na súd
20.12.2005, pričom súd dňa 23.12.2005 vydal poverenie na vykonanie exekúcie, návrh na zmenu
exekútora 18.11.2010 bez podpisu, 24.11.2011 súd vyzval na doplnenie podpisu, súd uznesením z

17.04.2012 vyhlásil exekúciu za neprípustnú a zastavil ju.
- 26Er/4119/2004, že žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie bola podaná na súd
8.11.2004,pričomsúddňa9.11.2004vydalpoverenienavykonanieexekúcie,návrhnazmenuexekútora
29.06.2009, doručený súdu 02.07.2009, súd uznesením z 10.04.2012 vyhlásil exekúciu za neprípustnú
a zastavil ju. Uznesenie potvrdil aj odvolací Krajský súd v Prešove a Najvyšší súd SR.

- 17Er/337/2010, že žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie bola podaná na súd 8.06.2010,
pričom súd dňa 4.5.2011 vydal poverenie na vykonanie exekúcie.
- 23Er/3299/2008, že žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie bola podaná na súd
4.11.2008, pričom súd dňa 15.12.2008 vydal poverenie na vykonanie exekúcie. Poverenie vrátené pre
vymoženie pohľadávky.

- 27Er/850/2010, že žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie bola podaná na súd
29.11.2010, pričom súd dňa 8.2.2011 vydal poverenie na vykonanie exekúcie.
- 23Er/3338/2008, že žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie bola podaná na súd
6.11.2008, pričom súd dňa 15.12.2008 vydal poverenie na vykonanie exekúcie.
- 2Er/41/2009, že žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie bola podaná na súd 12.1.2009 ,

pričom súd dňa 20.1.2009 vydal poverenie na vykonanie exekúcie
- 18Er/313/2009, že žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie bola podaná na súd 5.11.2009,
pričom súd dňa 17.12.2009 vydal poverenie na vykonanie exekúcie.

- 23Er/3296/2008, že žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie bola podaná na súd

4.11.2008, pričom súd dňa 15.12.2008 vydal poverenie na vykonanie exekúcie

Z obsahu znaleckého posudku znalca N.. C.. D.. G. E., D.. č. 1/2013 súd zistil, že tento obsahuje právne
hodnotenie predmetu sporu a to otázky spotrebiteľského práva EÚ a SR. Podľa platných predpisovvšak konajúci súd nie je viazaný právnym posúdením nejakej otázky a to bez ohľadu na to, že sa
jedná o znalecký posudok. Okrem toho, závery uvedeného znaleckého posudku nemajú vplyv na právne
posúdenie veci a rozhodnutie súdu, tak, ako je to uvedené nižšie.

Z obsahu znaleckého posudku č. 1/2014 Ekonomickej univerzity v Bratislave súd zistil, že týmto
znaleckým posudkom boli vyčíslené náklady na činnosti žalobcu spojené s neskorým rozhodnutím o
vydaní poverenia na vykonanie exekúcie alebo pri neskorom vydaní poverenia na vykonanie exekúcie.
Išlo o tieto činnosti - overenie skutočnosti, či súd rozhodol v exekučnej veci, overenie skutočnosti ako

súd rozhodol o žiadosti o vydanie poverenia, urgovanie vydania rozhodnutia, urgencie a spracovanie
sťažnosti na postup súdu, úhrada poplatkov, spracovanie reakcie súdu, prípadne vypracovanie nového
stanoviska, overovanie bonity dlžníka, komunikácia s dlžníkom, overovanie prijatia elektronického
podania - urgencie/sťažnosti. Tieto závery však nič nemenia na pr. názore súdu v tomto rozhodnutí o
zamietnutí žaloby pre neslnenie a nepreukázanie ( zo strany žalobcu) zákonom stanovených podmienok
na náhradu škody a nemajetkovej ujmy.

Vychádzajúc z vykonaného dokazovania súd dospel k záveru, že žalobu bolo potrebné zamietnuť.
Žalobca totiž v konaní nepreukázal splnenie zákonom stanovených podmienok na náhradu škody a
nemajetkovej ujmy.

Podľa článku 46 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky, každý má právo na náhradu škody spôsobenej
nezákonným rozhodnutím súdu, iného štátneho orgánu, či orgánu verenej správy, alebo nesprávnym
úradným postupom.

Podľa článku 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, každý má právo, aby sa jeho vec verejne

prerokovala bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým
vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.

Podľa § 3 ods. 1 zákona 514/2003 Z. z., o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a
o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, štát zodpovedá za podmienok ustanovených

týmto zákonom za škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi verejnej moci, okrem tretej časti tohto zákona,
pri výkone verejnej moci
a/ nezákonným rozhodnutím,
b/ nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody,
c/ rozhodnutím o treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe, alebo

d/ nesprávnym úradným postupom.

Podľa § 4 ods. 1 písm. a/ Zák. č. 514/2003 Z. z., o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone
verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, vo veci náhrady škody, ktorá
bola spôsobená orgánom verejnej moci podľa § 3 ods. 1, koná v mene štátu Ministerstvo spravodlivosti

SR, ak
1. škoda vznikla v dôsledku rozhodnutia vydaného súdom alebo ak škoda bola spôsobená nesprávnym
úradným postupom súdu,
2. škodu spôsobil notár pri výkone verejnej moci,
3. škodu spôsobil súdny exekútor pri výkone exekučnej činnosti vykonávanej z poverenia súdu podľa

osobitného predpisu.

Podľa § 5 ods. 1 zákon č. 514/2003, účinný k 27.09.2012, právo na náhradu škody spôsobenej
nezákonným rozhodnutím má účastník konania, ktorému vznikla škoda v dôsledku rozhodnutia
vydaného v tomto konaní.

Podľa § 6 ods. 1 zákona č. 514/2003, účinný k 27.09.2012, ak tento zákon neustanovuje inak, právo
na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím možno uplatniť iba vtedy, ak právoplatné
rozhodnutie, ktorým bola škoda spôsobená, bolo zrušené alebo zmenené pre nezákonnosť príslušným
orgánom. Súd, ktorý rozhoduje o náhrade škody, je viazaný rozhodnutím tohto orgánu.

Podľa § 9 ods. 1, 2 zákona č. 514/2003, účinný k 27.09.2012, štát zodpovedá za škodu spôsobenú
nesprávnym úradným postupom. Za nesprávny úradný postup sa považuje aj porušenie povinnosti
orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie zákonom ustanovenej lehote, nečinnosťorgánu verejnej moci pri výkone verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah
do práv, právom chránených záujmov fyzických osôb a právnických osôb. Právo na náhradu škody
spôsobenej nesprávnym úradným postupom má ten, komu bola takým postupom spôsobená škoda.

Podľa § 15 ods. 1 zákona č. 514/2003, účinný k 27.09.2012, nárok na náhradu škody spôsobenej
nezákonnýmrozhodnutím,nezákonnýmzatknutím,zadržanímaleboinýmpozbavenímosobnejslobody,
rozhodnutím o treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe, ako aj nárok na náhradu škody
spôsobenej nesprávnym úradným postupom je potrebné vopred predbežne prerokovať na základe

písomnej žiadosti poškodeného o predbežné prerokovanie nároku (ďalej len "žiadosť") s príslušným
orgánom podľa § 4 a 11.

Podľa § 17 ods. 1, 2, 3 zákona č. 514/2003, účinný k 27.09.2012, uhrádza sa skutočná škoda a ušlý
zisk, ak osobitný predpis neustanovuje inak. 1a). V prípade, ak iba samotné konštatovanie porušenia
práva nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím

alebo nesprávnym úradným postupom, uhrádza sa aj nemajetková ujma v peniazoch, ak nie je možné
uspokojiť ju inak. Výška nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa odseku 2 sa určuje s prihliadnutím najmä
na
a) osobu poškodeného, jeho doterajší život a prostredie, v ktorom žije a pracuje,
b) závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k nej došlo,

c) závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v súkromnom živote,
d) závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v spoločenskom uplatnení.

Podľa § 19 ods. 1 zákona č. 514/2003, účinný k 27.09.2012, právo na náhradu škody sa premlčí za
tri roky odo dňa, keď sa poškodený dozvedel o škode. Ak je podmienkou uplatnenia práva na náhradu

škody zrušenie alebo zmena právoplatného rozhodnutia, plynie premlčacia lehota odo dňa doručenia
(oznámenia) rozhodnutia.

Podľa § 41 ods. 2 písm. d/ zákona č. 233/1995, účinný k 01.06.2010, podľa tohto zákona možno vykonať
exekúciu aj na podklade vykonateľných rozhodnutí rozhodcovských komisií a zmierov nimi schválených.

Podľa § 44 ods. 6 Exekučného poriadku platného do 31.8.2005, ak oprávnený požiada súd o zmenu
exekútora a súd po vyjadrení exekútora žiadosti oprávneného vyhovie, vykonaním exekúcie poverí
súd exekútora, ktorého navrhne oprávnený a vec mu písomne postúpi. Účinky pôvodného návrhu
oprávneného na vykonanie exekúcie zostávajú zachované. Odmena pôvodného exekútora sa vypočíta

tak, ako keby došlo k zastaveniu exekúcie.

Podľa § 44 ods. 7 Exekučného poriadku platného od 1.9.2005, oprávnený môže kedykoľvek v priebehu
exekučnéhokonaniaajbezuvedeniadôvodupodaťnapríslušnýokresnýsúdnávrhnazmenuexekútora.
Súd rozhodne o zmene exekútora do 30 dní od doručenia návrhu oprávneného na zmenu exekútora.

Podľa § 44 ods. 8 Exekučného poriadku platného od 1.12.2006, oprávnený môže kedykoľvek v priebehu
exekučnéhokonaniaajbezuvedeniadôvodupodaťnapríslušnýokresnýsúdnávrhnazmenuexekútora.
Súd rozhodne o zmene exekútora do 3 dní od doručenia návrhu oprávneného na zmenu exekútora.

Podľa § 243 ods. 1 Zák. č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti, tento zákon sa
vzťahuje aj na konania začaté predo dňom účinnosti tohto zákona.

V konaní žalobca uplatnil nárok na náhradu škody spôsobenú nesprávnym úradným postupom súdu
tým, že Okresný súd Prešov podľa § 44 ods. 7, alebo § 44 ods. 8 Exekučného poriadku neskoro rozhodol

o návrhu na zmenu súdneho exekútora, respektíve neskoro rozhodol o žiadosti o vydanie poverenia na
vykonanie exekúcie podľa § 44 ods. 2. EP.

V súvislosti s procesnou námietkou žalovanej o zmätočnosti podania žalobcu podľa názoru súdu,
podanie žalobu má náležitosti v zmysle § 42 a 79 O. s. p., pričom z petitu žaloby je zrejmý uplatnený

nárok žalobcu.

Žalovaná vzniesla vo vyjadrení k žalobe námietku premlčania každého uplatneného nároku, pri ktorom
došlo k uplynutiu 30-dňovej lehoty od doručenia návrhu na zmenu exekútora pred dňom 23.4.2009.Súd prihliadol na vznesenú námietku premlčania podľa § 19 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. a dospel
k názoru, že právo žalobcu domáhať sa náhrady škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom
v tomto prípade nie je premlčané vo veci sp. zn. 8C/277/2012, 8C/287/2012, 8C/296/2012, pretože

žalobca v týchto konaniach uplatňuje nároky vyplývajúce z exekučných konaní sp. zn. 17Er/337/2010,
27Er/850/2010, 18Er/313/2009, s tým, že z týchto spisov vyplýva, že žiadosť o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie bola doručená súdu po dátume 23.4.2009, a preto v týchto konaniach nárok žalobcu
nie je premlčaný.

Súd prihliadol na vznesenú námietku premlčania podľa § 19 ods. 1 Zák. č. 514/2003 Z. z. a dospel k
názoru, že právo žalobcu uplatňovať náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom vo
vyššie uvedených prípadoch nie je premlčané.

Pre vznik zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú orgánom verejnej moci pri výkone verejnej moci
musiabyťsplnenévšetkytripodmienkyuvedenévzákoneč.514/2003Z.z.,atonezákonnérozhodnutie,

resp. nesprávny úradný postup, vznik škody, príčinná súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím, resp.
nesprávnym úradným postupom a vzniknutou škodou.

Z uvedených zákonných ustanovení je zrejmé, že pre úspešné uplatnenie nároku na náhradu škody
spôsobenej nezákonným rozhodnutím je okrem iného nevyhnutné, aby nezákonnosť rozhodnutia bola

konštatovaná príslušným orgánom, ktorý toto už právoplatné rozhodnutie z dôvodu nezákonnosti zmení
alebo zruší v príslušnom konaní o opravnom prostriedku podanom proti rozhodnutiu. V konaniach, na
základe ktorých žalobca uplatňuje nároky, neboli vydané žiadne rozhodnutia, lebo poverenie súdu pre
súdnehoexekútoraniejesúdnymrozhodnutím.Tedanemohlodôjsťanikzrušeniutakéhotorozhodnutia.
Nemožno teda hovoriť o nesprávnom úradnom postupe z dôvodu nezákonného rozhodnutia.

Vzhľadom na skutočnosť, že žalobca na niektorých miestach vo svojom žalobnom návrhu namieta
prieťahy v konaní, je potrebné poukázať na ustanovenie § 9 Zák. č. 514/2003 Z. z. v znení k 27.9.2012,
kde je explicitne uvedené, z čoho výlučne je možné vychádzať pri posudzovaní nesprávneho úradného
postupu súdu spočívajúceho v zbytočných prieťahoch v konaní.

Podľa odseku 1 hore citovaného ustanovenia, štát zodpovedá za škodu spôsobenú nesprávnym
úradným postupom. Za nesprávny úradný postup sa považuje aj porušenie povinnosti orgánu verejnej
moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť orgánu verejnej moci
pri výkone verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah do práv, právom

chránených záujmov fyzických osôb a právnických osôb.

Pri nárokoch žalobcu týkajúcich sa neskorého rozhodnutia o návrhu na zmenu exekútora súd konštatuje,
že nebolo účelné rozhodovať o zmene exekútora, keďže súd vyhlásil exekučné konania za neprípustné
a exekúcie zastavil.

Navyše v exekučných konaniach, ktoré začali do 31.8.2005, v tom čase platná právna úprava
neustanovovala povinnosť exekučného súdu rozhodnúť o návrhu oprávneného na zmenu exekútora
do 30 dní od doručenia návrhu oprávneného na zmenu exekútora, k čomu došlo až s účinnosťou od
1.9.2005. S poukazom na ustanovenie § 238 ods. 1 zákona č. 233/1995 Z. z., konania začaté pred 1.

septembrom 2005 sa dokončia podľa práva platného do 31.8.2005, ak odsek 2 neustanovuje inak.

Ustanovenie § 238 ods. 2 zákona č. 233/1995 Z. z. taxatívne vymedzuje ustanovenia Exekučného
poriadku,ktorésapoužitúajnakonaniazačatépred1.septembrom2005,avšaksvýnimkouustanovenia
§ 44 ods. 7 Exekučného poriadku.

Taktiež úprava obsiahnutá v ustanovení § 44 ods. 8 Exekučného poriadku platného od 1.12.2006 sa
nevzťahuje na konania, ktoré sa začali pred 1.12.2006, ako to vyplýva z ustanovenia § 240 ods. 1 a 2
zákona č. 233/1995 Z. z.
Žalobca sa vo svojej žalobe domáha náhrady materiálnej škody vo výške administratívnych úkonov
spojených s vedením konania do vydania poverenia.

Podľa ustanovenia § 17 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z., uhrádza sa skutočná škoda a ušlý zisk, ak
osobitný predpis neustanovuje inak.Pre úspešné uplatnenie nároku na náhradu škody podľa zákona č. 514/2003 Z. z. je okrem iného
nevyhnutné preukázať existenciu škody. Podľa názoru súdu žalobca nepreukázal existenciu škody a
nároky, ktoré si uplatňuje, je možné považovať za hypotetické.

Žalobcom tvrdená majetková škoda nebola nijako preukázaná, pričom na žalobcovi je dôkazná
povinnosť. Žalobca svoje tvrdenia o škode v žalobe všeobecne popísané nijako nedokladoval. Určenie
výšky škody v žalobe nie je dôkaz o vzniknutej škode. Žalobca síce predložil znalecký posudok, ten
sa však netýka uplatňovaného nároku, ale preukazuje náklady na administratívne činnosti, ktoré podľa

jeho tvrdení vznikli žalobcovi v dôsledku komunikácie so súdom, účastníkom, exekútorom a podobne.
Tu súd poukazuje na svoje skoršie odôvodnenie a má za to, že žalobca v danom prípade nepreukázal
ani vznik materiálnej škody, ani jej výšku.

Ďalšou z nevyhnutných podmienok pre priznanie nároku žalobcovi je preukázanie tzv. príčinnej súvislosti
medzi nesprávnym úradným postupom a škodou. V právnej teórii sa týmto vzťahom označuje priama

väzba javov /objektívnych súvislostí/, v rámci ktorého jeden jav /príčina/ vyvoláva druhý jav /následok/.
O vzťah príčinnej súvislosti ide, ak je medzi nesprávnym úradným postupom a škodou, vzťah príčiny a
následku. To znamená, že príčinná súvislosť medzi škodou a nesprávnym úradným postupom je daná
len vtedy, ak by škoda pri absencii nesprávneho úradného postupu nevznikla. Otázka príčinnej súvislosti
nie je otázkou právnou, ide o skutkovú otázku, ktorá môže byť riešená len v konkrétnych súvislostiach.

Pri zisťovaní príčinnej súvislosti treba škodu izolovať zo všeobecných súvislostí a skúmať, ktorá príčina
ju vyvolala. Pritom nie je rozhodujúce časové hľadisko, ale vecná súvislosť príčiny a následku.

Pre naplnenie týchto predpokladov zodpovednosti za škodu je potrebné preukázať, či nedodržanie
zákonnej lehoty malo za následok zníženie, či zánik možnosti žalobcu získať z titulu vedenej exekúcie

plnenie. Toto žalobca nepreukázal a nedokladoval. Súd má za to, že žalobca na podporu svojich tvrdení
nepredložil, ani neoznačil žiaden dôkaz a teda v tomto smere neuniesol dôkazné bremeno tak, ako to
vyžaduje ustanovenie § 101 O. s. p.

Z hľadiska príčinnej súvislosti medzi škodou, ktorá mala žalobcovi vzniknúť a postupom príslušného

súdu, ktorý žalobca považuje za nesprávny, nemožno ustáliť, že následkom takého postupu súdu
vznikla žalobcovi škoda, spočívajúca v rozdiele medzi reálne a hypoteticky vymoženou sumou. Príčinnú
súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom a škodou nemožno len predpokladať, ale táto musí byť
jednoznačne preukázaná. Keďže podmienky vzniku zodpovednosti za škodu spôsobenú nesprávnym
úradným postupom sú stanovené kumulatívne, v prípade nesplnenia čo i len jednej z nich, nie je táto

zodpovednosť daná.

K nesprávnemu úradnému postupu - rozhodnutie o žiadosti o vydanie poverenia po 15-dňovej lehote súd
poukazuje na to, že prax ukázala už dávnejšie, že lehota na poverenie exekútora je výraznou prekážkou
toho,abymohlisúdyobjektívneposúdiťzákonnosťexekúcie,akexekučnýmtitulomjenotárskazápisnica

alebo rozhodcovský rozsudok, najmä v prípadoch existencie dôvodov podľa § 45 ods. 1 písm. c) zákona
č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní.
Žalobca sám uvádza znenie ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku účinného od 01.06.2011.
Ustanovenie §41 ods. 2 písm. d) Exekučného poriadku znie: "vykonateľných rozhodnutí rozhodcovských
súdov a rozhodcovských komisií a zmierov nimi schválených".

Z týchto ustanovení jednoznačne vyplýva skutočnosť, že 15-dňová lehota na vydanie poverenia neplatí
pri rozhodnutí rozhodcovského súdu ako exekučnom titule. Toto znenie je účinné od 01.06.2011, kedy
bol Exekučný poriadok novelizovaný zákonom č. 102/2011 Z. z., čo znamená, že akýkoľvek nárok
žalobcu vychádzajúci z nesprávneho úradného postupu v podobe nerozhodnutia v 15-dňovej lehote v
namietaných exekučných konaniach začatých po 01.06.2011 nemá žiadnu oporu v zákone.

Pred 01.06.2011 § 41 ods. 2 písm. d) Exekučného poriadku znel "vykonateľných rozhodnutí
rozhodcovských komisií a zmierov nimi schválených". V samotnej dôvodovej správe, je k
novelizovanémuustanoveniu§41ods.2písm.d)Exekučnéhoporiadkuuvedené,žesprávnosťaplikácie
dotknutého ustanovenia na rozhodcovský rozsudok ako exekučný titul osvedčila svojim autentickým
výkladom aj Národná rada Slovenskej republiky ako zákonodarný zbor SR. Skutočnosť, že sa do

formulácie vložili slová "rozhodnutí rozhodcovských súdov", predstavovala len explicitnejšie ujasnenie
litery zákona, aby sa predišlo mylným interpretáciám tohto ustanovenia. Argumentácia žalobcu je
v interpretácii toho, čo zamýšľal zákonodarca, nefundovaná a nepravdivá a § 41 ods. 2 písm. d)
Exekučného poriadku sa správne aplikoval na rozhodcovské rozsudky aj pred 01.06.2011.Vo všeobecnosti je taktiež potrebné poukázať na judikatúru Ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 16/02 ktorá
konštatuje, že "Pri posúdení, či došlo alebo nedošlo k porušeniu práva na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavný súd prihliada síce na lehoty, ktoré

sú uvedené v ústave alebo v zákone (napr. rozhodnutie ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 64/97, na ktoré
sťažovateľ vo svojej sťažnosti poukazuje), ale ich nedodržanie nepovažuje automaticky za porušenie
uvedeného základného práva, pretože aj v týchto prípadoch sú rozhodujúce všetky okolnosti danej
veci. Pojem "zbytočné prieťahy" obsiahnutý v čl. 48 ods. 2 ústavy je pojem autonómny, ktorý nemožno
vykladať a aplikovať len s ohľadom na lehoty uvedené v zákone. S ohľadom na konkrétne okolnosti

veci sa totiž ani v týchto prípadoch postup dotknutého štátneho orgánu nemusí vyznačovať takými
významnými prieťahmi, ktoré by bolo možné kvalifikovať ako zbytočné prieťahy v zmysle čl. 48 ods. 2
ústavy (I. ÚS 63/00)."
Z uvedeného vyplýva, že samotné nedodržanie zákonom stanovenej lehoty, neznamená automaticky
prieťahy v konaní. Zo skutkových okolností, ktoré sa týkajú rozhodovania o žiadosti o vydanie poverenia
na vykonanie exekúcie, je zrejmé, že skúmanie vykonateľnosti rozhodcovských rozsudkov si vyžaduje

osobitnúprávnuúvahunajmäsohľadomnato,žetietosatýkajúprávnychvzťahovpodliehajúcichrežimu
spotrebiteľských zmlúv.
Žalobca si v súvislosti so zamietnutím návrhu na vydanie poverenia uplatňuje svoj nárok titulom
nesprávneho úradného postupu, ktorý podľa neho spočíva v nesprávnej aplikácii právnych predpisov.
Je nepochybné, že posúdenie veci a vyjadrenie právneho názoru súdu vo vzťahu k žiadosti o vydanie

poverenia, ktoré sa naplno odrazili v rozhodnutí, ktorým ju súd zamietol, nie je možné považovať za
nesprávny úradný postup ale za splnenia ďalších zákonných podmienok by mohli viesť len k záveru o
existencii nezákonného rozhodnutia.

Súd preto konštatuje, že skúmať len všeobecne nedodržanie lehoty bez ohľadu na okolnosti konkrétnej

veci nemožno.
Konštatované okolnosti veci, ako sú reálne nepreukázanie škody, neexistencia konštatovania prieťahov
v konaní, či porušenia povinností, prístup oprávneného, chýbajúca príčinná súvislosť medzi nesprávnym
úradným postupom a vznikom škody, prípadne exekučný titul v rozpore so zákonom, viedli samostatne
i vo vzájomnom kontexte k zamietnutiu žaloby.

Žalobca tiež uplatnil nárok na nemajetkovú ujmu. Tu zjavne opomína, že pri uplatňovaní nároku
na náhradu nemajetkovej ujmy je potrebné preukázať, že konštatovanie porušenia práva nie je
dostačujúcim zadosťučinením. Uvedené zo žalobného návrhu nevyplýva a z toho dôvodu nie je
preukázaný tak vznik nemajetkovej ujmy, ako ani to, že by sa mala poskytovať jej náhrada v peniazoch.

Je potrebné konštatovať, že žalobca nepreukázal žiadnym spôsobom dôvody pre priznanie
nemajetkovej ujmy, o ktorú žiadal. Ani jeden z dôvodov pre priznanie nemajetkovej ujmy v peniazoch
ničím nepodložil a nepreukázal a preto nemožno akceptovať ako dôvod pre takéto priznanie to, že
neskorým ukončením procedúry exekučným súdom mohlo dôjsť k zániku povinného, k zmareniu

účelu konania pre stratu kontaktu s povinností, alebo k insolvencii povinného, prípadne, že táto
situácia si vyžadovala kroky smerujúce k zabezpečeniu vymožiteľnosti pohľadávky a príslušenstva,
pretože samotná žaloba tieto okolnosti udáva len ako možné riziká bez ich dostatočného podloženia a
preukázania.Súdtedapodanúžalobuzamietolajvčasti,vktorejžalobcažiadalopriznanienemajetkovej
ujmy v peniazoch.

Žalobca v podanej žalobe žiadal rozhodnúť medzitýmnym rozsudkom o základe nároku tak, že žalovaná
Slovenská republika, v mene ktorej koná Ministerstvo spravodlivosti SR, je zodpovedná za škodu, ktorá
žalobcovi vznikla nesprávnym úradným postupom Okresného súdu Prešov, pretože tento nerozhodol o
žiadosti o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie v exekučnom konaní.

Okresný súd zamietol nárok žalobcu na náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy čo do základu a
teda nepriznal žalobcovi materiálnu škodu a nemajetkovú ujmu v žiadnom rozsahu. Teda rozhodnutie o
základe nároku žalobcu stratilo svoje opodstatnenie a preto súd medzitýmny rozsudok vo veci nevydal.

Súd zamietol žalobu aj vzhľadom na § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. účinný od 1.1.2003, podľa
ktorého pri posudzovaní nesprávneho úradného postupu súdu spočívajúceho v porušení povinnosti
urobiť úkon, alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, v nečinnosti pri výkone verejne
moci, alebo zbytočných prieťahov v konaní, možno vychádzať len z výsledkov vybavenia sťažnosti naprieťahy, žiadosti o prešetrenie vybavenia sťažnosti na prieťahy, z právoplatného rozhodnutia vydaného
vdisciplinárnomkonaní,ktorýmsarozhodlootom,žesudcasadopustildisciplinárnehoprevinenia,ktoré
má za následok prieťahy v súdnom konaní, právoplatného rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské

práva, ktorým sa rozhodlo, že bolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov,
alebo z právoplatného rozhodnutia Ústavného súdu SR o ústavnej sťažnosti, ktorým Ústavný súd SR
konštatoval, že sa porušilo právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Totiž v danom prípade
nejde o pravú retroaktivitu, ale o nepravú retroaktivitu, pri ktorej zákonodarca uznáva právne skutočnosti,
na základe ktorých podľa predchádzajúcej právnej normy došlo k vzniku určitých právnych vzťahov.

O nepravú retroaktivitu môže ísť napriek tomu, že zákonodarca prípadne novým právnym predpisom
zároveň s účinnosťou do budúcna prinesie určité zmeny, aj tých práv alebo povinností, ktoré vznikli za
platnosti skoršieho zákona. Nepravá retroaktivita teda nebráni zákonodarcovi novou právnou úpravou
vstúpiť aj do tých právnych vzťahov, ktoré vznikli na základe skôr prijatej právnej normy, a meniť ich
režim. Za prípustné sa považuje, pokiaľ nová právna úprava uznávajúc práva a povinnosti nadobudnuté
podľa skoršieho právneho predpisu zavádza do budúcna nový režim a mechanizmus (procedúru)

uplatnenia týchto práv, alebo pokiaľ právam nadobudnutým za skoršej právnej úpravy priznáva odo dňa
účinnosti neskoršej právnej úpravy nový obsah. V konečnom dôsledku nepôsobí nepravá retroaktivita
do minulosti. Akceptuje stav, ktorý nastal za skôr platnej a účinnej platnej právnej úpravy, tento stav ale
rieši až v čase účinnosti novej právnej úpravy. Teda nová právna úprava neneguje účinky nesprávneho
úradného postupu v zmysle § 9 ods. 1, akceptuje tento stav, avšak tento stav rieši až v čase účinnosti

novej právnej úpravy a zavádza nový režim a mechanizmus uplatnenia týchto práv, respektíve právam
nadobudnutým za skoršej právnej úpravy priznáva odo dňa účinnosti neskoršej právnej úpravy nový
obsah.
V tejto súvislosti je potom dôležité to, že pri posudzovaní nesprávneho úradného postupu súdu
spočívajúceho v porušení povinnosti urobiť úkon, alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej

lehote, možno vychádzať len z výsledkov vybavenia sťažnosti na prieťahy, žiadosti o prešetrenie
vybavenia sťažnosti na prieťahy, z právoplatného rozhodnutia vydaného v disciplinárnom konaní, ktorým
sa rozhodlo o tom, že sudca sa dopustil disciplinárneho previnenia, ktoré má za následok prieťahy v
súdnom konaní, právoplatného rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorým sa rozhodlo, že
bolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, alebo z právoplatného rozhodnutia

Ústavného súdu SR o ústavnej sťažnosti, ktorým Ústavný súd SR konštatoval, že sa porušilo právo
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Tieto podmienky uvedené v ust. § 9 ods. 2 zákona
č. 514/2003 Z.z. však naplnené neboli, ale len za ich splnenia by bolo možné prijať záver, že došlo k
nesprávnemu úradnému postupu súdu spočívajúceho v porušení povinnosti urobiť úkon, alebo vydať
rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote

Podľa § 142 ods. 1 O. s. p., účastníkovi, ktorý mal vo veci plný úspech, súd prizná náhradu trov
potrebných na účelné uplatňovanie alebo bránenie práva proti účastníkovi, ktorý vo veci úspech nemal.

Podľa § 151 ods. 1, 2 O. s. p., o povinnosti nahradiť trovy konania rozhoduje súd na návrh spravidla v

rozhodnutí, ktorým sa konanie končí. Účastník, ktorému sa prisudzuje náhrada trov konania, je povinný
trovy konania vyčísliť najneskôr do troch pracovných dní od vyhlásenia tohto rozhodnutia. Ak účastník
v lehote podľa odseku 1 trovy nevyčísli, súd mu prizná náhradu trov konania vyplývajúcich zo spisu
ku dňu vyhlásenia rozhodnutia s výnimkou trov právneho zastúpenia; ak takému účastníkovi okrem
trov právneho zastúpenia iné trovy zo spisu nevyplývajú, súd mu náhradu trov konania neprizná a v

takom prípade súd nie je viazaný rozhodnutím o prisúdení náhrady trov konania tomuto účastníkovi v
rozhodnutí, ktorým sa konanie končí.

Žalovaná bola v konaní úspešná, avšak trovy konania v lehote do troch pracovných dní od vyhlásenia
rozhodnutia si nevyčíslila a zo spisu ku dňu vyhlásenia rozhodnutia jej žiadne trovy konania nevyplývali,

súd preto o trovách konania rozhodol tak, že žalovanej ako úspešnému účastníkovi ich nepriznal.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je prípustné odvolanie, ktoré možno podať v lehote 15 dní odo dňa jeho doručenia
na Krajský súd v Prešove, prostredníctvom tunajšieho súdu.Odvolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo podané po uplynutí lehoty preto, že sa odvolateľ spravoval
nesprávnym poučením súdu o lehote na podanie odvolania. Ak rozhodnutie neobsahuje poučenie o
lehote na podanie odvolania, alebo ak obsahuje nesprávne poučenie o tom, že odvolanie nie je

prípustné, možno podať odvolanie do 3 mesiacov od doručenia.

V podanom odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach ( § 42 ods. 3 OSP ) uviesť, proti ktorému
rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje
za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha ( § 205 ods. 1 OSP ).

Odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej, možno odôvodniť
len tým, že
a) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku
b) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci
c) súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal nevyhnutné dôkazy, potrebné

na zistenie rozhodujúcich skutočností
d) súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam
e) doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré
doteraz neboli uplatnené ( § 205a O.s.p.)
f) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Podľa ustanovenia §205 ods. 3 O.s.p. rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda a dôvody odvolania môže
odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na odvolanie.