Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 25. november 2015

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 5Co/860/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4213220703
Dátum vydania rozhodnutia: 25. 11. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Vladimír Pribula

ECLI: ECLI:SK:KSNR:2015:4213220703.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Vladimíra Pribulu a sudcov JUDr.

Renáty Pátrovičovej a JUDr. Borisa Minksa, v právnej veci navrhovateľa: GENERAL FACTORING
a.s., so sídlom Bratislava, Košická 56, IČO: 35838825, zastúpený: HMG&PARTNERS s.r.o., so sídlom
Bratislava, Štefanovičova 12, IČO: 35885459, proti odporkyni: J. T., nar. XX.XX.XXXX, bytom U. X. XXX,
o zaplatenie 1.261,33 eura s príslušenstvom, o odvolaní navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu
Komárno zo dňa 13. augusta 2014, č. k. 10C/123/2014-73, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti výroku o zamietnutí zvyšnej časti návrhu
a v časti výroku o náhrade trov konania p o t v r d z u j e.

Odporkyni nepriznáva náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

Okresný súd Komárno (prvostupňový súd v zmysle § 9 ods. 1 OSP) rozsudkom zo dňa 13.08.2014,
č. k. 10C/123/2014-73 (ďalej len „napadnutý rozsudok“) rozhodol, že odporkyňa je povinná zaplatiť
navrhovateľovi 18,75 Eur, dohodnutý úrok vo výške 17,30 % ročne zo sumy 18,75 Eur od 21.09.2010
do zaplatenia a úrok z omeškania vo výške 9 % ročne zo sumy 18,75 Eur od 21.09.2010 do zaplatenia,
všetko v lehote 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku. Vo zvyšnej časti návrh zamietol a o trovách
konania rozhodol tak, že žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania.

V odôvodnení rozhodnutia poukázal na to, že navrhovateľ sa návrhom došlým súdu 12.09.2013 domáhal
zaviazania odporkyne na zaplatenie 1.261,33 Eur, riadneho úroku vo výške 17,30 % % ročne z istiny
1.058,19 Eur od 22.12.2010 do zaplatenia, úroku z omeškania vo výške 17,30 % ročne z istiny 1.058,19
Eur od 22.12.2010 do zaplatenia a náhradu trov konania, ktoré pozostávajú zo súdneho poplatku a
z trov právneho zastúpenia. Návrh odôvodnil tým, že predmetnú pohľadávku nadobudol od veriteľa
Slovenská sporiteľňa a.s. na základe Zmluvy o postúpení pohľadávok zo dňa 21.12.2010. Postúpenie
pohľadávky bolo oznámené odporkyni listom zo dňa 28.12.2010. Jeho právny predchodca a odporkyňa

uzatvorili dňa 03.10.2005 Zmluvu o splátkovom úvere č. 0212093368, na základe ktorej jeho právny
predchodcaposkytolodporkyniúvervovýške663,88Eurpriúrokovejsadzbe17,30%ročne.Odporkyňa
sa zaviazala úver splácať mesačnou splátkou vždy k 20-mu dňu toho ktorého mesiaca. Prvá splátka bola
splatná 20.11.2005, konečná splatnosť úveru bola dohodnutá na 20.09.2010. Odporkyňa svoj záväzok
vyplývajúci zo zmluvy neplnila, poskytnutý úver nesplatila ani do dňa dohodnutej konečnej splatnosti.
Ku dňu postúpenia pohľadávky pohľadávka postupcu činila 1.261,33 Eur a pozostáva z istiny 1.058,19
Eur, riadneho úroku 46,78 Eur a úrokov z omeškania 156,36 Eur. Popri samotnom plnení požaduje od

odporkyne aj úroky z omeškania vo výške 17,30 % ročne od 22.12.2010 do zaplatenia.
Súd konajúc podľa § 101 ods. 1 O.s.p. v neprítomnosti riadne predvolaných účastníkov konania z
listinných dôkazov zistil, že právny predchodca navrhovateľa a odporkyňa uzatvorili dňa 03.10.2005
Zmluvu o splátkovom úvere č. 0212093368, na základe ktorej veriteľ poskytol odporkyni spotrebnýbezúčelový úver vo výške 20.000,- Sk (663,88 Eur). Dlžníčka sa v bode II. Zmluvy zaviazala úver splácať
v dohodnutom čase, k 20. dňu v mesiaci spolu s úrokmi a poplatkami podľa Sadzobníka a náklady
veriteľa spojené s úverom. Prvá splátka bola splatná 20.11.2005, posledná 20.09.2010 po 565,- Sk

(18,75 Eur). Úrokovú sadzbu dohodli vo výške 17,30 % ročne, poplatok za správu úveru 50,- Sk (1,65
Eur) mesačne. V bode III. 4 Zmluvy sa dohodli, že dlžníčka je povinná v prípade omeškania so splácaním
pohľadávky z úveru platiť úrok z omeškania vo výške určenej veriteľom zverejnením. Dlžníčka zároveň
súhlasila s tým, že z došlých súm veriteľ najskôr uhradí splatné poplatky a náklady súvisiace s úverom,
úroky z omeškania, úroky a istinu. V bode IV.2 Zmluvy dohodli ročnú percentuálnu mieru nákladov

10,76 %-mi. Neoddeliteľnú súčasť Zmluvy tvorili Všeobecné obchodné podmienky (ďalej len VOP) a
SadzobníkSLSPa.s.ZvýpisuzobchodnéhoregistraOkresnéhosúduBratislava,vl.č.601/Bvyplýva,že
navrhovateľmávpredmetepodnikaniaajposkytovanieúverovzvlastnýchfinančnýchzdrojov.SLSPa.s.
svoju pohľadávku voči odporkyni spolu s jej príslušenstvom postúpila Zmluvou o postúpení pohľadávok
č. 1424/2010/CE zo dňa 21.12.2010 navrhovateľovi, ktorý týmto nadobudol všetky práva postupcu
voči odporkyni. Oznámenie sporiteľne o postúpení pohľadávky zo dňa 28.12.2010 odporkyňa prevzala

07.02.2011. Úver odporkyňa splácala nepravidelne. Poslednú úhradu uskutočnila 16.11.2006, spolu
uhradila 18 splátok v celkovej výške 389,89 Eur, ktorú sumu navrhovateľ započítal na istinu vo výške
377,38 Eur a na úrok z omeškania vo výške 12,51 Eur. Prvýkrát sa odporkyňa dostala do omeškania so
splátkou splatnou 21.02.2006, následkom čoho navrhovateľ účtuje úrok z omeškania v sume 156,36 Eur
za obdobie od 21.02.2006 do 20.09.2010 (26,40 % do 14.01.2009 a od 15.01.2009 vo výške 8 % ročne).

V istine vo výške 1.058,19 Eur sú obsiahnuté dohodnuté úroky v sume 631,97 Eur (od uzavretia zmluvy
do 20.09.2010 vo výške 17,30 % ročne), poplatky za vedenie účtu v sume 116,48 Eur (v mesačnej výške
50,- Sk od októbra 2005 do júna 2006, vo výške 60,- Sk od júla 2006 do decembra 2008, vo výške 1,99
Eur od januára 2009 do septembra 2010) a poplatky za upomienky zo dňa 26.07.2006 v sume 200,-
Sk (6,64 Eur) a zo dňa 24.08.2006 v sume 500,- Sk (16,60 Eur). Dohodnuté úroky vo výške 46,78 Eur

navrhovateľ účtoval z istiny 1.058,19 Eur od 21.09.2010 do postúpenia pohľadávky, t.j. do 21.12.2010
vo výške 17,30 % ročne.
Zistený skutkový stav prvostupňový súd právne posúdil podľa ust. § 2 písm. a/, b, § 3 ods. 1, 2, § 4
ods. 1, 5 zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom do 30.06.2006 a o
zmene a doplnení zákona Slovenskej národnej rady č. 71/1986 Zb. o Slovenskej obchodnej inšpekcii

v znení neskorších predpisov a podľa § 52 ods. 1, § 53 ods. 1, 2, § 54 ods. 1, 2 a § 879d ods. 3, 4
Občianskeho zákonníka v znení platnom do 31.12.2007. Uviedol, že zákonom č. 150/2004 Z. z., ktorým
bol novelizovaný Občiansky zákonník bola prebratá Smernica Rady č. 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o
nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách (Úradný vestník Európskych spoločenstiev L 095,
21/4/1993, str. 29-34). Túto smernicu je nevyhnutné využívať ako interpretačné pravidlo k ustanoveniam

právneho poriadku, upravujúcich režim spotrebiteľských zmlúv. Účinná ochrana spotrebiteľa sa môže
dosiahnuť len keď súd má právomoc zhodnotiť neprimerané podmienky z úradnej povinnosti, čiže
určiť či je podmienka nečestná. Iba takto je možné chrániť spotrebiteľa pred záväzkom voči nečestnej
podmienke. Podmienkou pre posudzovanie zmlúv ako spotrebi-teľských je skutočnosť, že zmluvnými
stranami sú dodávateľ a spotrebiteľ, pričom ich charakteristickým znakom je to, že spotrebiteľ vstupuje

do zmluvného vzťahu s dodávateľom za podmienok, ktoré si vopred určil dodávateľ bez možnosti
spotrebiteľa tieto podmienky individuálne ovplyvniť. Tieto zmluvy sú spravidla vopred pripravené na
formulároch a nie je vytvorený priestor na dojednávanie obsahu týchto zmlúv alebo ich zmeny. Súčasťou
formulárovej Zmluvy o úvere sú Všeobecné obchodné podmienky veriteľa, ktoré však odporcovia
ovplyvniť nemohli, nakoľko neboli dohodnuté individuálne, ale boli vopred pripravené pre veľký počet

spotrebiteľov. Odporcovi ako spotrebitelia mohli zmluvu prijať ako celok alebo ju odmietnuť.
Daný právny vzťah medzi účastníkmi konania súd v zmysle ustanovení Zákona č. 258/2001
Z. z. o spotrebiteľských úveroch platnom v čase uzatvorenia zmluvy, ako aj vzhľadom na ustanovenie
§ 52 ods.1 Občianskeho zákonníka v znení platnom do 31.12.2007 posúdil ako občianskoprávnu vec
(spotrebiteľskú zmluvu), pretože bola uzavretá medzi veriteľom (t.j. právnickou osobou, ktorá má v

predmete svojej činnosti okrem iného poskytovanie úverov) a spotrebiteľom (t.j. fyzickou osobou, ktorej
bol poskytnutý spotrebiteľský úver na iný účel ako na výkon zamestnania, povolania alebo podnikania).
Medzi spotrebiteľské zmluvy neboli zaradené zmluvy o úvere, ale až novela Občianskeho zákonníka č.
379/2008 Z. z. v § 52 ods. 1 definovala spotrebiteľskú zmluvu ako každú zmluvu bez ohľadu na právnu
formu, ktorú uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom. Právna úprava spotrebiteľských zmlúv sa týka aj

právnej úpravy zmlúv, ktoré dodávatelia uzatvorili so spotrebiteľmi pred nadobudnutím účinnosti zákona
č. 150/2004 Z. z. Tvrdenie navrhovateľa o poskytnutí úveru, o spôsobe jeho splácania odporkyňou a o
výške ňou uhradenej sumy spochybnené nebolo.Súd prvého stupňa ďalej poukázal na ustanovenie § 5b Zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa
(doplneného Zákonom č. 102/2014 s účinnosťou od 01.05.2014) podľa ktorého orgán rozhodujúci o
nárokochzospotrebiteľskejzmluvyprihliadaajbeznávrhunanemožnosťuplatneniapráva,naoslabenie

nároku predávajúceho voči spotrebiteľovi, vrátane jeho premlčania alebo na inú zákonnú prekážku alebo
zákonný dôvod, ktoré bránia uplatniť alebo priznať plnenie predávajúceho voči spotrebiteľovi, aj keď by
inak bolo potrebné, aby sa spotrebiteľ týchto skutočností dovolával.
Citujúc ustanovenia § 100 ods. 1, 2 a § 101 Občianskeho zákonníka súd uviedol, že premlčaním sa
rozumie kvalifikované uplynutie času, v dôsledku ktorého nárok (súdnu vymáhateľnosť) možno odvrátiť

námietkou. Premlčanie je teda uplynutie času ustanoveného v zákone na vykonanie práva, ktorý uplynul
bez toho, že by právo bolo bývalo vykonané. Použitie tejto námietky má za následok zánik súdnej
vymáhateľnosti nároku, v dôsledku čoho premlčané právo nemožno oprávnenému súdne priznať. Právo
môže byť vykonané po prvý raz, keď vznikne možnosť na jeho základe podať návrh na súd, teda obvykle
vtedy, ak je záväzok splatný.
Predmetom konania je zaplatenie dlžnej sumy vyplývajúcej z povinnosti odporkyne splácať úver

poskytnutý právnym predchodcom navrhovateľa v mesačnej výške 18,75 Eur spolu s dohodnutým
úrokom a úrokom z omeškania. Toto právo sa premlčuje vo všeobecnej trojročnej premlčacej dobe.
Posledná splátka bola splatná dňa 20.09.2010, čiže premlčacia doba pre túto splátku plynula od
21.09.2010 a uplynula dňom 21.09.2013. Nakoľko návrh bol podaný súdu 12.09.2013, súd konštatoval,
žepohľadávkanavrhovateľa,ažnaposlednúsplátkusplatnú20.09.2010vsume18,75Eur,jepremlčaná

a vzhľadom na ustanovenie § 5b Zákona č. 250/2007 Z. z. v znení účinnom od 01.05.2014 nie je
možné priznať navrhovateľovi úspech na uhradenie splátok splatných do 20.08.2010. Preto s poukazom
na ustanovenie § 100 a nasl. Občianskeho zákonníka návrh pre premlčanie pohľadávky nad sumu
18,75Eurspríslušenstvomzamietol.Sargumentáciounavrhovateľaprednesenejnapojednávaní13.08.
2014 súd nesúhlasil. Bol toho názoru, že Zákon č. 250/2007 Z. z. z toho dôvodu nemá ustanovenie

o retroaktivite, nakoľko premlčanie pohľadávky súd skúma ku dňu podania návrhu, a to do účinnosti
tohto zákona na námietku účastníka konania, po 01.05.2014 v prípade rozhodovania o nárokoch zo
spotrebiteľskej zmluvy aj bez námietky dlžníka. Pre premlčanie súd odporkyňu zaviazal na uhradenie
poslednejnepremlčanejsplátkyspolusdohodnutýmúrokom17,30%ročneod21.09.2010dozaplatenia
aúrokomzomeškaniapodľa§517Občianskehozákonníkavspojenísustanovením§3ods.1Vládneho

nariadenia č. 87/95 Z. z. vo výške 9 % ročne, keďže základná úroková sadzba ECB od 13.05.2009
do 12.04.2011 bola 1 %. K dátumu 21.09.2010, od ktorého priznal navrhovateľovi dohodnuté úroky a
úroky z omeškania súd udáva, že i keď navrhovateľ v návrhu si uplatnil tieto úroky iba od 22.12.2010 a
súd je návrhom viazaný, priznal mu dohodnuté úroky a úroky z omeškania od 21.09.2010, keďže tieto
navrhovateľ vypočítal a zahrnul do istiny 1.261,33 Eur.

Podľa § 517 ods. 1, 2 Zákona č. 509/91 Z. z. v znení noviel dlžník, ktorý svoj dlh riadne a včas nesplní,
je v omeškaní. Ak ide o omeškanie s plnením peňažného dlhu, má veriteľ právo požadovať od dlžníka
popri plnení úroky z omeškania, ak nie je podľa tohto zákona povinný platiť poplatok z omeškania.
Výšku úrokov z omeškania a poplatku z omeškania ustanovuje vykonávací predpis (ktorým je Vládne
nariadenie č. 87/95 Z. z.). Výška úrokov z omeškania podľa § 3 ods. 1 Vládneho nariadenia č. 87/95 Z.

z. (v znení účinnom od 01.01.2009) je o 8 percentuálnych bodov vyššia ako základná úroková sadzba
Európskej centrálnej banky platná k prvému dňu omeškania s plnením peňažného dlhu.
Otrováchkonaniaprvostupňovýsúdrozhodolpodľa§142ods.1,2O.s.p.,vzmyslektorého účastníkovi,
ktorý mal vo veci plný úspech, súd prizná náhradu trov potrebných na účelné uplatňovanie alebo
bránenie práva proti účastníkovi, ktorý vo veci úspech nemal. Ak mal účastník vo veci úspech len

čiastočný, súd náhradu trov konania pomerne rozdelí, prípadne vysloví, že žiadny z účastníkov nemá
na náhradu trov konania nárok.
Navrhovateľ mal vo veci nepatrný úspech, odporkyni žiadne trovy nevznikli, preto súd o trovách konania
rozhodol, že žiadny z účastníkov nemá právo na ich náhradu.
Proti tomuto rozsudku podal navrhovateľ v zákonnej lehote odvolanie , a to proti výroku o zamietnutí

zvyšnej časti návrhu a výroku o náhrade trov konania, dôvodiac tým, že rozhodnutie súdu prvého stupňa
vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Poukázal na to, že súd svojím rozhodnutím zamietol
celý návrh z dôvodu, že prihliadal na premlčanie bez podnetu odporcu v zmysle § 5b zák. č. 250/2007
Z. z. o ochrane spotrebiteľa a o zmene zákona o priestupkoch (ďalej len Zákon o ochrane spotrebiteľa).
Nesúhlasil s aplikáciou ustanovenia § 5b zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa a o zmene

zákona o priestupkoch, ktorý nadobudol účinnosť dňa 01.05.2014, t. j. pred začatím súdneho konania
(žaloba súdu doručená dňa 12.09.2013). Dôvodom nesúhlasu je skutočnosť, že takýmto postupom súdu
dochádza k porušeniu zásady retroaktivity, ktorá je jednou zo základných čŕt právneho štátu. Zároveň
poukázal na znenie § 29b Zákona o ochrane spotrebiteľa, ktorý predstavuje prechodné ustanovenia kúpravámúčinnýmod1.mája2014,ktorýustanovuje:„Ustanoveniami§5aods.1písm.b/aods.2až4sa
spravujú aj právne vzťahy vzniknuté pred 1. májom 2014; vznik týchto právnych vzťahov, ako aj nároky z
nichvzniknutépred1.májom2014savšakposudzujúpodľapredpisovúčinnýchdo30.apríla2014.“Toto

ustanovenie možno považovať za zakotvenie nepravej retroaktivity vo vzťahu k taxatívne vymenovaným
ustanoveniam. Medzi týmito ustanoveniami sa však § 5b nenachádza. Z uvedeného potom vyplýva, že
spôsob prechodnej aplikácie § 5b Zákona o ochrane spotrebiteľa nie je vôbec upravený. V tejto súvislosti
považuje za nevyhnutné opätovne poukázať na skutočnosť, že k imanentným znakom právneho štátu
neodmysliteľnepatríajpožiadavka„princípuprávnejistoty“aochranydôveryobčanovvprávnyporiadok,

súčasťou čoho je i zákaz spätného (retroaktívneho) pôsobenia právnych predpisov. V podmienkach
demokratického štátu právny predpis, resp. jeho ustanovenia pôsobia iba do budúcnosti a nie do
minulosti. Nemožno predsa od právnych subjektov očakávať, aby vopred poznali budúcu právnu úpravu.
Zároveň im nemožno niečo prikazovať alebo zakazovať spätne, keď už nemajú možnosť svoje správanie
zmeniťtak,abybolovsúladesozákonom.Ztohtodôvodusaretroaktivitapriečipodstateprávnehoštátu.
V právnej teórii sa zvykne rozlišovať medzi retroaktivitou pravou a nepravou. Pravá retroaktivita vyvoláva

právne účinky na vzťahy už existujúce predtým ako daný retroaktívny prameň nadobudol platnosť a
od adresátov vyžaduje, aby svoje správanie usmernili v zmysle budúcej, v tom čase ešte neexistujúcej
úpravy. V Slovenskej republike je všeobecne pravá retroaktivita zakázaná. Existujú výnimočné situácie,
kedy je aplikovanie predpisov s retroaktívnym účinkom dovolené, priam žiaduce, a to v trestnoprávnej
oblasti. V žiadnom prípade nesúhlasí, že aplikácia predmetného ustanovenia je retroaktivitou nepravou

(aj tá ale musí byť v prípade jej použitia upravená v prechodných ustanoveniach zákona). Má za
to, že aplikácia § 5b Zákona o ochrane spotrebiteľa na vzťahy, ktoré vznikli pred jeho účinnosťou je
pravou retroaktivitou, čo analogicky vyplýva aj z nálezu Ústavného súdu ČR, sp. zn.: I ÚS 505/05
z 24.04.2006, podľa ktorého: „Ústavní soud se neztotožňuje s výkladem Krajského soudu v Plzni a
uplatnění prekluzívni lhůty na nároky vzniklé před účinností novely č. 265/2001 Sb. považuje za pravou

retroaktivitu, z ústavního hlediska nepřípustnou.“ Uznáva, že v predmetnej veci nejde o preklúziu, ale
o premlčanie, avšak práve skutočnosť, že predmetné ustanovenie radikálne mení nazeranie súdov
na plynutie premlčania v spotrebiteľských vzťahoch, kde im ukladá povinnosť ex offo prihliadať na
premlčanie práv a povinností, sporné ustanovenie by sa malo aplikovať len na konania, ktoré začali po
účinnosti predmetného ustanovenia. V tejto súvislosti poukázal navrhovateľ aj na rozsudok NS SR sp.

zn. 5Sž/20/2010 zo dňa 10.03.2011. Uviedol, že sa nejedná o normu procesnoprávnej povahy. Inštitút
premlčania je hmotnoprávny inštitút, čo bolo právnou vedou ako aj súdnou praxou viac krát potvrdené.
Zjavne to vyplýva už len zo skutočnosti, že premlčanie je upravené len v hmotnoprávnych predpisoch
(Občiansky a Obchodný zákonník). Na podporu uvedeného slúži aj rozsudok NS ČR spis. zn. 28 Cdo
2893/2005 zo dňa 27.06.2006, podľa ktorého: „Dovolací soud v tomto směru připomíná, že námitka

promlčení je institutem práva hmotného, ježto je upravena v ustanovení § 100 odst. 1 o.z. Podle tohoto
ustanovení se právo promlčí, jestliže nebylo vykonáno v době v tomto zákoně stanovené (§ 101 až 110
o.z.). Námitka promlčení jako institut hmotného práva neztrácí tuto svou povahou jen proto, že byla
uplatnena v průběhu soudního řízení ve formě procesního úkonu účastníka“.
Uvedené napokon aj vyplýva z § 5 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok, podľa ktorého súdy

majú poučovaciu povinnosť len vo vzťahu k procesných právam a povinnostiam, nie k hmotnoprávnym.
Ak by opak bol pravdou, tak by doplnené ustanovenie § 5b Zákona o ochrane spotrebiteľa, ktoré je
vo vzťahu k § 100 a nasl. OZ predpisom lex specialis, nemalo význam, pretože súdy by o možnosti
a následkoch premlčania mohli účastníkov konania poučovať. Má za to, že je nelogické, aby norma,
ktorá hovorí, že „Na premlčanie súd prihliadne len na námietku dlžníka.“ mala mať hmotnoprávny

charakter, ale ustanovenie „Orgán rozhodujúci o nárokoch zo spotrebiteľskej zmluvy prihliada aj bez
návrhu na nemožnosť uplatnenia práva, na oslabenie nároku predávajúceho voči spotrebiteľovi, vrátane
jeho premlčania alebo na inú zákonnú prekážku alebo zákonný dôvod, ktoré bránia uplatniť alebo
priznať plnenie predávajúceho voči spotrebiteľovi, aj keď by inak bolo potrebné, aby sa spotrebiteľ týchto
skutočností dovolával.“ už procesnoprávny. V zmysle uvedeného má za to, že vzhľadom na potreby

zachovania princípu právnej istoty nemožno ustanovenie § 5b Zákona o ochrane spotrebiteľa aplikovať
na vzťahy, ktoré vznikli pred 1. májom 2014.
Podľa názoru navrhovateľa je na predmetný záväzkový vzťah potrebné aplikovať ustanovenie zákona
č. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník (ďalej len OBZ), pretože ten upravuje zmluvu o úvere a podľa
neho aj bola uzatvorená Zmluva o úvere. Obchodný zákonník zaraďuje úverovú zmluvu medzi absolútne

obchodné záväzkové vzťahy v ust. § 261 ods. 3 písm. d/ OBZ. Vzťahy zo zmluvy o úvere sa spravujú
ustanoveniamiObchodnéhozákonníkabezohľadunapovahuzmluvnýchstrán,tedabezohľadunato,či
zmluvnou stranou je podnikateľ alebo nepodnikateľ. Zákon o spotrebiteľských úveroch č. 258/2001 Z. z.
síce v § 1 ods. 1 „Upravuje niektoré podmienky poskytovania spotrebiteľského úveru, náležitosti zmluvyo spotrebiteľskom úvere, spôsob výpočtu celkových nákladov spotrebiteľa spojených s poskytovaním
spotrebiteľského úveru a ďalšie opatrenia na ochranu spotrebiteľa“, avšak nikde neustanovuje, že
zmluvné podmienky upravené spotrebiteľskou zmluvou sa nemôžu odchýliť od tohto zákona v

neprospech spotrebiteľa a už vôbec nie obligatórne použitie Občianskeho zákonníka. Občiansky
zákonník v ustanovení § 52 účinného v čase uzatvorenia zmluvy nezaraďoval zmluvy upravené podľa
Obchodného zákonníka (úverovú zmluvu v zmysle § 261 ods. 3 OBZ) pod režim spotrebiteľských
zmlúv. Záväzkové vzťahy zo zmlúv upravených v § 261 ods. 3 písm. d/ OBZ budú mať vždy charakter
absolútnych obchodov, to znamená, že vždy budú podliehať režimu Obchodného zákonníka. V opačnom

prípade inštitút absolútneho obchodu stráca na svojom význame. Napokon aj zo zákona č. 102/2014
Z. z., ktorým sa s účinnosťou od 01.04.2015 dopĺňa ustanovenie § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka
o poslednú vetu, t. j.: „Na všetky právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, sa vždy prednostne
použijú ustanovenia Občianskeho zákonníka, aj keď by sa inak mali použiť normy obchodného práva.“
vyplýva, že do účinnosti predmetnej novely je na predmetný záväzkový vzťah nevyhnutné aplikovať
ustanovenia Obchodného zákonníka. V tejto súvislosti navrhovateľ poukázal aj na uznesenie NS SR

sp. zn. 6MCdo/4/2012 z 27.03.2013.V zmysle uvedeného má za to, že na prejednávaný záväzkový
vzťah sa majú aplikovať ustanovenia Obchodného zákonníka, a zároveň súdom aplikované ustanovenie
§ 5b Zákona o ochrane spotrebiteľa je v rozpore s ústavným princípom právnej istoty. Navrhol, aby
odvolací súd napadnutý rozsudok Okresného súdu Komárno č. k. 10C/123/2014-73 zo dňa 13.08.2014
v napadnutej časti zrušil a vrátil mu vec na ďalšie konanie.

Odporkyňa sa k odvolaniu nevyjadrila.
Krajský súd v Nitre ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 OSP), po zistení, že odvolanie bolo podané včas
(§ 204 ods. 1 OSP), oprávnenou osobou - účastníkom konania (§ 201 OSP), proti rozhodnutiu, proti
ktorému je odvolanie prípustné (§ 201 a § 202 OSP), po skonštatovaní, že odvolanie má zákonom
predpísané náležitosti (§ 205 ods. 1 OSP) a že odvolateľ použil zákonom prípustné odvolacie dôvody

(§ 205 ods. 2 písm. c/ a f/ OSP), preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom a
dôvodmi odvolania (§ 212 ods. 1 OSP), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214
ods. 2 OSP), keď deň vyhlásenia rozsudku bol zverejnený minimálne 5 dní vopred na úradnej tabuli
súdu (§ 156 ods. 3 v spojení s § 211 ods. 2 OSP) a v elektronickej podobe na webovej stránke súdu
v ten istý deň ako sa vyvesil na úradnej tabuli (§ 21 ods. 2 vyhl. č. 543/2005 Z. z.) a dospel k záveru,

že odvolanie navrhovateľa nie je dôvodné, keďže napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa je vecne
správny, v dôsledku čoho boli splnené podmienky na jeho potvrdenie v zmysle § 219 ods. 1 OSP.
Podľa § 219 ods. 1 OSP odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.
Podľa § 219 ods. 2 OSP ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením
napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov

napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie
dôvody.
Predmetom prieskumu odvolacieho súdu s poukazom na uplatnené odvolacie dôvody, s prihliadnutím na
odôvodnenie preskúmavaného rozsudku bolo posúdiť, či v danom prípade boli splnené podmienky pre
nepriznanie žalobou uplatneného nároku navrhovateľovi nad sumu priznanú v napadnutom rozsudku,

t. j. nad sumu 18,75 eura s dohodnutým úrokom vo výške 17,30 % ročne zo sumy 18,75 eura od
21.09.2010 do zaplatenia a úrokom z omeškania vo výške 9 % ročne zo sumy 18,75 eura od 21.09.2010
do zaplatenia, z dôvodu jeho premlčania.
Pretože odvolací súd preberá súdom prvého stupňa zistený skutkový stav, pokiaľ ide o skutočnosti
právne rozhodné pre posúdenie navrhovateľom tvrdeného nároku, ktorý vo vyčerpávajúcom rozsahu

vykonal dokazovanie potrebné na posúdenie uplatneného nároku, výsledky dokazovania jednotlivo i
vo vzájomných súvislostiach dôkladne a správne vyhodnotil, pričom i podľa odvolacieho súdu dospel
k správnym skutkovým zisteniam, a pretože v celom rozsahu zdieľa i jeho právny záver vo veci, keď
vec správne právne posúdil, s poukazom na ust. § 219 ods. 2 OSP odvolací súd odkazuje na správne
odôvodnenie písomného vyhotovenia preskúmavaného rozsudku. Odvolací súd nenachádza dôvod, pre

ktorý by sa mal od záverov prvostupňového súdu odchýliť, a preto nemôže dať za pravdu navrhovateľovi.
Odvolací súd sa predovšetkým sústredil na vyriešenie otázky nastolenej odvolateľom, či ust. § 5b zák.
č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa... zavedené novelou zákona č. 102/2014 Z. z., je možné
retroaktívneaplikovaťinaprávnevzťahy,ktorévzniklipredjehoúčinnosťou,tedapreddňom01.05.2014,
pričom dospel k rovnakému záveru ako súd prvostupňový, že áno. Zodpovedanie tejto otázky súvisí

s časovou pôsobnosťou právnych noriem. Rozdiel medzi časovou pôsobnosťou hmotnoprávnych a
procesných noriem pritom nie je zásadný, pravidlom je, že právna norma reguluje spoločenské vzťahy
dopredu a nie spätne. V danom prípade ust. § 5b Zákona o ochrane spotrebiteľa normuje procesnú
činnosť orgánu rozhodujúceho o nároku zo spotrebiteľskej zmluvy (teda aj súdu), má teda charakterprocesnoprávny, atobezohľadunato,žejeobsiahnutévhmotnoprávnompredpise.Keďžezároveňtáto
norma neobsahuje žiadne intertemporálne ustanovenia o časovej pôsobnosti novely, ktorá ho zaviedla,
musí platiť pravidlo okamžitej aplikovateľnosti tohto ustanovenia. Ak teda platí, že právna norma § 5b

Zákona o ochrane spotrebiteľa má procesný charakter a zákonodarca nestanovil osobitný právny režim
intertemporality, má súd prihliadať na premlčanie ex offo vo všetkých aj pred nadobudnutím účinnosti
tohto ustanovenia začatých konaniach podliehajúcich pod hypotézu tejto právnej normy. Z uvedeného
možno jednoznačne vyvodiť záver, že ustanovenie § 5b zákona o ochrane spotrebiteľa pôsobí odo dňa
nadobudnutia jeho účinnosti na všetky súdmi prejednávané spory. Vzhľadom na to prvostupňový súd,

ktorý vo veci preskúmavaným rozsudkom rozhodol po účinnosti novelizovaného znenia § 5b zák. č.
250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa (ktorý nadobudol účinnosť dňom 01.05.2014) správne ex offo
citované ustanovenie zohľadnil a v konaní aplikoval.
V zmysle § 5b zák. č. 250/2007 o ochrane spotrebiteľa v znení účinnom od 01.05.2014 po novelizácii
zák. č. 103/2014 Z. z. orgán rozhodujúci o nárokoch zo spotrebiteľskej zmluvy prihliada aj bez návrhu
na nemožnosť uplatnenia práva, na oslabenie nároku predávajúceho voči spotrebiteľovi, vrátane jeho

premlčania alebo na inú zákonnú prekážku alebo zákonný dôvod, ktoré bránia uplatniť alebo priznať
plnenie predávajúceho voči spotrebiteľovi, aj keď inak by bolo potrebné, aby sa spotrebiteľ týchto
skutočností dovolával.
S poukazom na uvedené zákonné ustanovenia a právne závery odvolací súd konštatuje, že súd prvého
stupňa sa správne vyporiadal s otázkou premlčania uplatneného nároku ak dospel k záveru, že nárok

žalovaných splátok za obdobie od 21.09.2010 do 21.09.2013 a takisto k nim pripadajúci dohodnutý úrok
a úrok z omeškania je premlčaný. Súd vychádzal z všeobecnej trojročnej premlčacej lehoty počítanej
od dňa dohodnutej konečnej splatnosti úveru 20.09.2010 a na základe týchto skutočností súd návrh
zamietol.
Z ustanovenia § 5b zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa vyplýva jednoznač-ne povinnosť,

aby orgán rozhodujúci o nárokoch zo spotrebiteľskej zmluvy z úradnej moci, a takýmto orgánom je
samozrejme aj, a predovšetkým súd, skúmal a vyhodnocoval prekážky uplatnenia práva predávajúceho
voči spotrebiteľovi. Toto ustanovenie upravuje predovšetkým procesnú činnosť orgánu, ktorý rozhoduje
o nároku zo spotrebiteľskej zmluvy, preto je toto ustanovenie potrebné považovať za procesnoprávne
ustanovenie bez ohľadu na to, že premlčanie je upravené v hmotnoprávnom predpise, keďže samotné

uplatnenie námietky premlčania dlžníkom alebo na tej istej úrovni v zmysle citovaného § 5b zákona
o ochrane spotrebiteľa postavená povinnosť súdu ex offo prihliadnuť na skutočnosti, ktoré bránia
priznať plnenie zo spotrebiteľskej zmluvy, vrátane jeho premlčania, je nepochybne procesnoprávneho
charakteru (deje sa totiž v rámci procesu na súde, resp. hovorí o konkrétnej činnosti v rámci súdneho
konania, teda o procesnej činnosti súdu). Uvedené ustanovenie je špeciálnym ustanovením vo vzťahu

k Občianskemu zákonníku ako všeobecnému právnemu predpisu, ktorý v ustanovení § 100 ods. 1
stanovuje, že na premlčanie súd prihliadne len na námietku dlžníka.
V ustanovení § 5b zákona o ochrane spotrebiteľa tak zákonodarca priznal ochranu subjektívnemu
právu spotrebiteľa ako slabšej strany v spotrebiteľských vzťahoch a to v konkrétnom, najmä však v
občianskoprávnom súdnom konaní.

Odvolací súd sa nestotožnil ani s námietkou odvolateľa, že súd prvého stupňa na predmetný záväzkový
vzťah mal aplikovať ustanovenie zákona č. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník, ďalej len OBZ), pretože
ten upravuje zmluvu o úvere a podľa neho aj bola uzatvorená Zmluva o úvere a že ani Občiansky
zákonník v ustanovení § 52 účinného v čase uzatvorenia zmluvy, nezaraďoval zmluvy upravené podľa
Obchodného zákonníka (úverovú zmluvu v zmysle § 261 ods. 3 OBZ) pod režim spotrebiteľských zmlúv,

preto záväzkové vzťahy zo zmlúv upravených v § 261 ods. 3 písm. d/ OBZ budú mať vždy charakter
absolútnych obchodov, a teda vždy budú podliehať režimu Obchodného zákonníka.
Podľa § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka (v znení účinnom od 1. mája 2014) ustanovenia o
spotrebiteľských zmluvách,ako aj všetky iné ustanovenia upravujúce právne vzťahy, ktorých účastníkom
je spotrebiteľ, použijú sa vždy, ak je to na prospech zmluvnej strany, ktorá je spotrebiteľom. Odlišné

zmluvné dojednania alebo dohody, ktorých obsahom alebo účelom je obchádzanie tohto ustanovenia,
sú neplatné. Na všetky právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, sa vždy prednostne použijú
ustanovenia Občianskeho zákonníka, aj keď by sa inak mali použiť normy obchodného práva.
Ustanovenie § 5b zákona o ochrane spotrebiteľa ako aj ustanovenie § 52 ods. 2 tretia veta Občianskeho
zákonníka nadobudli účinnosť 1. mája 2014 a právne predpisy, ktorých súčasťou sú, nemajú prechodné

ustanovenia. To znamená, že od ich účinnosti sa vzťahujú aj na právne vzťahy založené pred týmto
dňom (pozri aj rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 8MCdo13/2014 z 28.02.2015) .
Aj podľa rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 21. apríla 2015, sp. zn. 3MCdo 14/2014
„Ustanovenie § 52 ods. 2 tretej vety Občianskeho zákonníka, podľa ktorého na všetky právne vzťahy,ktorých účastníkom je spotrebiteľ, sa vždy prednostne použijú ustanovenia Občianskeho zákonníka, aj
keď by sa inak mali použiť normy obchodného práva, sa vzťahuje aj na právne vzťahy založené pred
jeho účinnosťou.“

Vzhľadom k hore uvedeným právnym záverom odvolací súd odvolaním napadnutý rozsudok súdu
prvého stupňa podľa § 219 ods. 1 OSP ako vecne správny potvrdil.
O trovách odvolacieho konania rozhodol podľa ust. § 224 ods. 1 OSP za použitia ust. § 142 ods. 1
OSP a v odvolacom konaní úspešnej odporkyni nepriznal náhradu trov odvolacieho konania, pretože
jej žiadne trovy nevznikli.

Toto rozhodnutie prijal senát krajského súdu pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 posledná veta zák. č.
757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustné odvolanie.