Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 18. december 2014

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 19Co/269/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3812218688
Dátum vydania rozhodnutia: 18. 12. 2014

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Viera Škultétyová
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2014:3812218688.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

KrajskýsúdvTrenčínevsenátezloženomzpredsedníčkyJUDr.VieryŠkultétyovejasudkýňJUDr.Beáty
Čupkovej a JUDr. Aleny Záhumenskej v právnej veci navrhovateľa I., zastúpeného X. proti odporcovi C.,
o náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, na odvolanie navrhovateľa proti rozsudku Okresného
súdu Prievidza, č.k. 8C/164/2012-58 zo dňa 11. septembra 2013, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok okresného súdu p o t v r d z u j e .

Odporcovi sa náhrada trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom okresný súd zamietol návrh, ktorým sa navrhovateľ domáhal, aby súd zaviazal
odporcuzaplatiťmusumu1.782,16Eurztitulumajetkovejškodyasumu356,43Eurztitulunemajetkovej
ujmy, ktorá mu mala vzniknúť nesprávnym úradným postupom Okresného súdu Prievidza. Okresný
súd mal z vykonaného dokazovania za preukázané, že žiadosť o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie bola súdu doručená dňa 04.01.2010. Súd uznesením, č.k. 9Er/1/2010

zo dňa 22.04.2010, právoplatným dňa 05.12.2010 v spojení s uznesením Krajského súdu v Trenčíne
zo dňa 21.10.2010, sp. zn. 19CoE/363/2010 žiadosť o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie v celosti zamietol, z dôvodu že dňa 03.03.2010 vyzval oprávneného na predloženie
zmluvy o úvere, ktorej oprávnený nevyhovel. Súd preto nemohol pre nepreskúmateľnosť exekučného
titulu, teda či nezaväzuje na plnenie odporujúce zákonu alebo dobrým mravom, vyhovieť žiadosti o
udeleniepoverenianavykonanieexekúcieatútovcelostizamietol.Poprávnejstránkesvojerozhodnutie

odôvodnil § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, ďalej § 3 ods. 1 písm. d), § 4 ods. 1 písm. a) bod 1, § 9
ods. 1, 2, § 16 ods. 1, § 17 ods. 1, 2 zákona č. 514/2003 Z. z o zodpovednosti za škody spôsobenú
pri výkone verejnej moci (ďalej len zákon č. 514/2003 Z. z.), ako aj § 45 ods. 1, 2 zákona č. 244/2002
Z. z. o rozhodcovskom konaní. Po zhodnotení výsledkov vykonaného dokazovania dospel k záveru, že
návrh navrhovateľa je nedôvodný, nakoľko navrhovateľ v konaní nepreukázal splnenie ani jedného zo
zákonných predpokladov zodpovednostného právneho vzťahu. Navrhovateľ namietal nesprávny úradný
postup exekučného súdu pri rozhodovaní o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, svoje

nároky oprel o tvrdenie, že súd rozhodol o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia po
zákonnej lehote. Poukázal na to, že podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku účinného od
01.06.2010 do 31.05.2011 platila uvedená právna úprava s tým, že lehota na vydanie poverenia
neplatila ak išlo o exekučný titul podľa § 41 ods. 2 písm. c) a d) Exekučného poriadku. S účinnosťou
od 01.06.2011 do citovaného ustanovenia bola zavedená len úprava ohľadom exekučných titulov podľa
zákona č. 231/1999 Z. z. o štátnej pomoci v platnom znení. Novela Exekučného poriadku vykonaná

zákonom č. 144/2010 Z. z. s účinnosťou od 01.06.2010 vypustila zákonnú 15-dňovú
lehotu na vydanie poverenia súdnemu exekútorovi, pokiaľ ide o exekučné tituly podľa § 41 ods. 2
písm. c) a d) Exekučného poriadku. Doplnil, že následne novelou Exekučného poriadku č. 102/2011Z. z. s účinnosťou od 01.06.2011 bolo ust. §41 ods. 2 písm. d) Exekučného poriadku doplnené aj o
exekučnýtitul-rozhodcovskýrozsudok,pričomtátonovelaprocesnéhocharakteruneobsahovalažiadne
prechodné ustanovenia, preto sa vzťahuje na všetky konania, v ktorých súd k 01.06.2011 nerozhodol

o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Podľa jeho názoru vychádzajúc z výslovného
znenia ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku v ktoromkoľvek znení, prípadná 15-dňová lehota sa
vzťahovala vždy len na udelenie poverenia na vykonanie exekúcie v prípade, ak súd nezistil rozpor
žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrhu na vykonanie exekúcie a exekučného titulu
sozákonom.PokiaľtedanavrhovateľpovažovalzanesprávnyúradnýpostupnečinnosťOkresnéhosúdu

Prievidza v exekučnom konaní, v ktorom súd zamietol žiadosť o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie po zákonnej 15 -dňovej lehote, toto jeho tvrdenie označil za nepravdivé, pretože
na zamietnutie žiadosti o udelenie poverenia zákon lehotu neupravuje. Ďalej poukázal na to, že vo
veci namietaného porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa
čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote
podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru postupom Okresného súdu Zvolen v konaniach

vedených pod sp. zn. 27Er/539/2010 a sp. zn. 22Er/915/2010 Ústavný súd Slovenskej republiky (Nález
Ústavného súdu Slovenskej republiky (I.), č.k. II. ÚS 520/2012-39 z 10.07.2013 o
sťažnosti navrhovateľa) rozhodol, že základné práva navrhovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov porušené neboli. Hoci konania na okresnom súde trvali ku dňu podania sťažnosti 20, resp.
24 mesiacov (súd v oboch prípadoch zamietol žiadosť súdneho exekútora na vyhovenie exekúcie),

ústavný súd v náleze konštatoval, že je významná, priam kľúčová, skutočnosť, že sťažovateľka pred
okresným súdom iniciovala značne vysoký počet exekučných konaní, pričom je nevyhnutné vziať daný
fakt do úvahy, a to smerom ku kritériám posudzovania prieťahov a v záujme ochrany práv a
slobôd iných. K námietke, že okresný súd nerozhodol v zákonom ustanovenej lehote 15 dní, ústavný
súd konštatoval, že z ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku vyplýva, že zákon upravuje procesnú

lehotu 15 dní na vydanie poverenia na vykonanie exekúcie pre prípad, že exekučný súd nezistí rozpor
žiadosti o udelenie poverenia alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom.
Táto lehota pritom výslovne v zmysle zákona neplatí, ak ide o exekučný titul podľa ust. § 41 ods. 2
písm. c) a d). Zákon upravuje túto výnimku z dôvodu potreby preverenia prípadnej existencie dôvodov
neprípustnosti exekúcie. Navyše, z § 44 ods. 2 Exekučného poriadku nevyplýva, že lehota 15 dní by

sa mala vzťahovať na prípad, ak exekučný súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného
titulu so zákonom a žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne. Naopak,
zákon takúto lehotu v prípade negatívneho rozhodnutia exekučného súdu neukladá, čo platilo aj pred
01.06.2010 (I. ÚS 86/02, IV. ÚS 440/2012). Súd prvého stupňa ďalej dôvodil, že k rozhodnutiu súdu
došlo po necelých 4 mesiacoch od doručenia žiadosti o udelenie poverenia na

vykonanieexekúcie,keďsúdoprávnenéhobezvýslednežiadalopredloženieúverovejzmluvy.Doloženie
zmluvy bolo nevyhnutné k tomu, aby súd mohol posúdiť, či exekučný titul, ktorým je rozhodcovský
rozsudok nezaväzuje povinného na plnenie nemožné, nedovolené, alebo v rozpore
s dobrými mravmi. Následne súd vo veci rozhodol, pričom rozhodnutie riadne zdôvodnil a poukázal
na nečinnosť oprávneného. Navrhovateľ tiež namietal, že exekučný súd nesprávne úradne postupoval,

keďže rozhodol o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie tak, že nevydal poverenie,
ale žiadosť o udelenie poverenia zamietol, z pozície orgánu vykonávajúceho komplexné preskúmanie
exekučného titulu, pričom nebol ani legitímne schopný k vykonávaniu takýchto úkonov. Vychádzajúc zo
skutkových tvrdení navrhovateľa s poukazom na § 45 ods. 1, 2 zákona č. 244/2002 Z. z. o
rozhodcovskom konaní v spojitosti s § 44 ods. 2 Exekučného poriadku nepovažoval návrh navrhovateľa

za dôvodný. V tejto súvislosti dal do pozornosti výklad pojmu nesprávneho úradného postupu, ktorý
uviedol Najvyšší súd Slovenskej republiky vo svojom rozsudku, sp. zn. 4Cdo 24/2004, podľa
ktorého pojem nesprávny úradný postup nemá legálnu definíciu, v súlade s rozhodovacou praxou súdov
ho možno vymedziť ako porušenie právnou normou ustanoveného predpísaného postupu štátneho
orgánu, resp. porušenie účelu postupu štátneho orgánu, ktorý - či už súvisí s

rozhodovacou činnosťou štátneho orgánu, alebo s ňou nesúvisí, nenašiel svoj bezprostredný výraz
vo vydanom rozhodnutí. Z uvedeného mu vyplynulo, že postup súdu zahrňujúci právne posúdenie
veci, skutočnosť, že súd je oprávnený v exekučnom konaní preskúmavať exekučný titul, na tento účel
zistiť skutkový stav, vybrať, aplikovať zvolený právny predpis na skutkový stav, ktorý následne nájde
výraz vo vydanom rozhodnutí, nemožno považovať za nesprávny úradný postup na účely zákona č.

514/2003 Z. z. a zodpovednosť štátu za takýto nesprávny úradný postup je vylúčená. Doplnil, že už
vôbec neprichádza do úvahy zodpovednosť za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím, pretože
ani jedno rozhodnutie z tohto druhu nebolo zrušené pre nezákonnosť. Oprávnenie a zároveň povinnosť
exekučného súdu skúmať exekučný titul - rozsudok rozhodcovského súdu pred udelením povereniapritom vyplýva nielen z citovaných zákonných ustanovení, ale i z takmer jednotnej a dlhodobej súdnej
praxe, podporovanej i rozsudkami Súdneho dvora Európskej únie. Zároveň poukázal i na uznesenie
NajvyššiehosúduSlovenskejrepubliky,sp.zn.3Cdo146/2011zodňa 13.10.2011.Vzmysleuvedeného

rozhodnutia je správnosť postupu exekučného súdu, ktorý „vstupuje“ do rozsudku rozhodcovského súdu
a posudzuje platné uzavretie rozhodcovskej doložky, potvrdená, pričom pripomenul, že i pred vydaním
tohto uznesenia Najvyšším súdom Slovenskej republiky bola súdna prax v exekučných konaniach
v tomto smere takmer jednotne ustálená. Za nesprávny považoval názor navrhovateľa, že vydaný
rozhodcovský rozsudok tvorí prekážku veci rozhodnutej, pretože rozhodcovský rozsudok ako tzv. paakt,

nikdy nemal účinky právoplatného a vykonateľného rozsudku (ÚS IV. 78/2011). Na podporu toho
poukázal na ust. § 106 ods. 1 O.s.p., v ktorom je upravený postup súdu na prejednanie veci
aj vtedy, ak sa zistí, že vec nemôže byť podľa práva Slovenskej republiky podrobená rozhodcovskej
zmluve, alebo že rozhodcovská zmluva je neplatná. Pokiaľ teda rozhodcovská zmluva alebo doložka
je neplatná, nebráni to veriteľovi uplatňovať svoje právo na súde bez hrozby prekážky veci rozsúdenej
v prípade vydania rozhodcovského rozsudku. V zmysle uvedeného považoval tvrdenia navrhovateľa

o nesprávnom úradnom postupe súdu za neopodstatnené. Mal za to, že navrhovateľovi nemohla za
žiadnych okolností vzniknúť tvrdená materiálna škoda, resp. nemateriálna ujma. Pokiaľ by exekučný
súd dôsledne a precízne posudzoval platnosť rozhodcovskej zmluvy, resp. rozhodcovskej doložky a
vyvodilprávnyzáver,žetátorozhodcovskádoložkajeneplatná,rozhodcovskýsúdnemaloprávnenievec
prejednaťarozhodnúťrozsudkom,bolbytentojehopostuplegitímny.Nazákladeuvedenýchskutočností

dospel k záveru, že návrh navrhovateľa nebol podaný dôvodne, a preto ho v celom rozsahu
zamietol. O náhrade trov konania bolo rozhodnuté podľa ust. § 142 ods. 1 O.s.p., a nakoľko odporca
ako úspešný účastník náhradu trov konania neuplatnil a nešpecifikoval, o jeho trovách
súd prvého stupňa ani nerozhodoval. Náhradu trov konania uplatnil navrhovateľ, ktorý však v konaní
úspešný nebol, jeho návrh zamietol, preto mu náhrada trov konania neprináleží.

Proti tomuto rozsudku podal včas odvolanie navrhovateľ z dôvodov, že v konaní došlo k vadám
uvedeným v § 221 ods. 1 O.s.p., a to, že v spojení s § 205 ods. 2 písm. a) O.s.p. sa mu postupom
súdu odňala možnosť konať pred súdom, v spojení s § 221 ods. 1 písm. f) O.s.p., v konaní rozhodoval
vylúčený sudca (§ 205 ods. 2 písm. a) O.s.p. v spojení s § 221 ods. 1 písm. g) O.s.p.), súd prvého stupňa

nesprávne právne posúdil podľa § 205 ods. 2 písm. a) O.s.p. v spojení s § 221 ods. 1 písm.
h) O.s.p., súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy,
zároveň dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam. Doteraz zistený
skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti, dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatňované
a rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Namietal, že súd

prvého stupňa vec prejednal v neprítomnosti odporcu a jeho právneho zástupcu, postupujúc podľa § 101
ods. 2 O.s.p. s tým, že navrhovateľ riadne a včas požiadal o zrušenie pojednávania. Navrhovateľ
uskutočnilpodanie,ktorýmupovedomilsúd oskutočnostiachnasvedčujúcichktomu,žesudcu,
ktorému bola vec pridelená systémom súdneho manažmentu, je potrebné z konania vylúčiť, pričom
okolnosť, že krajský súd nevzhliadol v označených veciach a skutočnostiach dôvod na vylúčenie sudcu,

nič nemení na tom, že v očiach navrhovateľa a objektívne v očiach verejnosti nemožno tohto sudcu
považovať za nestranného. Poukázal na rozhodovaciu prax iných krajských súdov. Uviedol, že konečné
rozhodnutie vo veci súdom (vylúčeným sudcom) neprichádzalo v čase jeho vydania do úvahy aj preto,
že súd v rovnakom rozhodnutí rozhodol aj o zamietnutí návrhu na prerušenie konania podľa § 109
ods. 2 O.s.p., proti ktorému legálne pripustil odvolanie. Súd sa nedostatočne oboznámil s podmienkami,

za ktorých je možné viesť konanie, keď ignoroval žiadosť navrhovateľa o odročenie nariadeného
pojednávania z dôležitého dôvodu. Nemal možnosť vyjadriť sa k tvrdeniam odporcu, z ktorých súd pri
svojom rozhodovaní vychádzal a zachytil ich aj v odôvodnení svojho rozhodnutia. Súd sa tiež dopustil
viacerých omylov, keď konštatoval, že navrhovateľom namietané lehoty na vydanie rozhodnutia boli
dodržané, avšak v odôvodnení prezentované časové úseky tomu nenasvedčujú. Namietal porušenie

svojho práva na kontradiktórne konanie, kedy navrhovateľ ako strana konania nebol oboznámený s
obsahom dôkazov a prednesov, nemal možnosť sa k týmto dôkazom o prednesom vyjadriť
a sám nemal možnosť navrhnúť dôkazy na podporu svojich protitvrdení. Kontradiktórnosť súdneho
procesu sa neobmedzuje len na oprávnenie vyjadrovať sa k tvrdeniam protistrany, ale vzťahuje sa aj
na rovnaké oprávnenie voči dôkazom, ktoré súd získal z vlastnej iniciatívy. Čo sa týka skutočnosti,

že v danej veci nebolo možné rozhodnúť bez nariadenia pojednávania, poukázal na skutočnosť, že
súd vykonal dokazovanie, ktorého obsah a rozsah si bez uvedenia akéhokoľvek dôvodu určil sám.
Poukázal tiež na judikatúru Ústavného súdu, koncepciu spravodlivého súdneho konania s tým, že
kontradiktórnosť súdneho procesu sa neobmedzuje len na oprávnenie vyjadrovať sa ktvrdeniam protistrany, ale aj na rovnaké oprávnenie voči dôkazom, ktoré súd získal z vlastnej
iniciatívy, pričom nie je ani dôležité to, či tieto skutočnosti boli známe iba jednej strane, alebo žiadnej z
nich. Súd vykonal dokazovanie listinami, ktorých pôvod nie je v odôvodnení rozhodnutia

poznateľnýaniejezrejmé,čiišloolistinyzaloženévexekučnomspise.Súdbeznariadeniapojednávania
doplnil skutkový základ dokazovaním, ktorého obsah a rozsah si určil sám, kedy navrhovateľ žiadal
vykonať dokazovanie všetkými listinami, ktoré tvoria exekučný spis. Súd sa v odôvodnení rozhodnutia
zaoberal len škodou, ktorá mala súvisieť so správou pohľadávky počas nečinnosti súdu a opisuje ju
ako škodu, ktorá vznikla v príčinnej súvislosti s konaním dlžníka povinného. Súd však úplne

ignoroval všetky tvrdenia o majetkovej škode, ktorá vznikla z titulu na udržiavanie a správy informačného
systému a z titulu výdajov na administratívne spracovanie textov, publikačné výdaje,
poštovné atelekomunikačnévýdaje.Zodôvodneniarozsudkuvôbecniejezrejmé,akouúvahou
súddospelkpresvedčeniu,žemajetkováškodanevznikla.Rovnakosatovšaktýkachýbajúcichdôvodov
pri nemajetkovej ujme. Navyše napriek tomu, že skutkový dej a skutkový základ v tomto konaní
je jedinečný, odôvodnil súd svoje negatívne rozhodnutie rovnakými dôvodmi opísanými tými istými

vetami ako v iných svojich rozhodnutiach. Nesúhlasil tiež s tvrdením, že náklady na správu pohľadávky
počas nečinnosti súdu zapríčinil dlžník, teda povinný. Pravým právnym titulom je v danej veci nesprávny
úradný postup exekučného súdu a za ten dlžník nemôže niesť zodpovednosť. Navrhovateľ hodlal v
konaní pred súdom prostredníctvom vykonaného pojednávania predložiť dôkazy o výške majetkovej
škody, a to aj prostredníctvom znaleckého posudku, ktorého vyhotovenie si zabezpečil.

Poukázal tiež na skutočnosť, že aj po podaní žaloby škoda ďalej narastá. Súd vo svojom rozhodnutí
vôbec nevysvetlil, prečo nekonštatoval, že došlo k porušeniu práva žalobcu na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov. Sám súd zistil, že o návrhu nebolo rozhodnuté v zákonom stanovenom čase a pre
túto nečinnosť a nesprávny úradný postup nenašiel žiaden objektívne udržateľný ospravedlňujúci dôvod.
Rozhodnutiesúdujepretovnútornerozpornéanapriektomu,žesúdzistilporušenieprávanekonštatoval

ho a na tejto chybe postavil svoje rozhodnutie o nepriznaní nemajetkovej ujmy navrhovateľovi. Uviedol,
že sú irelevantné úvahy súdu o tom, aké spôsoby judikovania pohľadávky si navrhovateľ zvolil a tiež sú
irelevantné úvahy o podstate a rozsahu podnikateľského rizika. Všetky a akékoľvek problémy, ktoré boli
vyvolané v právnej sfére navrhovateľa nerešpektovaním zákonnej lehoty zo strany exekučného súdu,
svedčia o potrebe nastoliť spravodlivosť poskytnutím finančnej satisfakcie za porušené práva. Žiadal

preto, aby odvolací súd zrušil napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa a vec mu vrátil na opätovné
prejednanie.

Odporca sa k podanému odvolaniu písomne nevyjadril.

Krajský súd v Trenčíne vec preskúmal podľa § 212 ods. 1 O.s.p. bez nariadenia odvolacieho
pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p. a dospel k záveru, že napadnutý rozsudok okresného súdu je
potrebný ako vecne správny potvrdiť podľa § 219 ods. 1 O.s.p., pričom v náväznosti na § 219 ods.
2 O.s.p. sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s vecne správnym a vyčerpávajúcim odôvodnením
súdu prvého stupňa, na ktoré v celom rozsahu poukazuje.

Okresný súd neporušil právo účastníkov konania na spravodlivý proces, nakoľko v hodnotení
skutkových zistení neabsentuje žiadna relevantná skutočnosť alebo okolnosť, naopak okresný súd ich
náležitým spôsobom v celom súhrne posúdil aj náležite vyhodnotil (nález Ústavného súdu Slovenskej
republiky,sp.zn.IIIÚS36/2010).Jehoúvahyadôvodypodporujúpríslušnýzáveronedôvodnostinároku

navrhovateľa. Rozhodnutie súdu je presvedčivé, premisy zvolené v rozhodnutí, rovnako aj záver, ku
ktorým na základe týchto premís okresný súd dospel sú pre právnickú, ale i laickú verejnosť prijateľné,
racionálne aj spravodlivé.

Navrhovateľ založil svoj nárok v prejednávanej veci na tom skutkovom základe, že exekučný súd

rozhodol o žiadosti o udelenie poverenia dňa 16.08.2010, pričom konanie začalo dňa 07.12.2009, t.z.
že k rozhodnutiu o žiadosti o udelenie poverenia došlo po uplynutí zákonom stanovenej lehoty, pričom
omeškanie predstavuje viac ako 252 dní.

Ako vyplýva z vykonaného dokazovania pred okresným súdom, žiadne z týchto tvrdení sa nezakladá

na pravde.

Ako správne konštatoval súd prvého stupňa a odvolací súd sa s týmto konštatovaním v celom
rozsahu stotožňuje, navrhovateľ podáva žiadosť o udelenie poverenia prostredníctvom súdnehoexekútora na Okresný súd Prievidza dňa 04.01.2010 a k zamietnutiu žiadosti o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie dochádza uznesením Okresného súdu Prievidza zo dňa 22.04.2010, ktoré
nadobúda právoplatnosť dňa 05.12.2010 v spojení s uznesením Krajského súdu v Trenčíne zo dňa

21.10.2010.

Odvolací súd v tomto prípade zdôrazňuje, že podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku lehota 15 dní
od doručenia žiadosti sa vzťahuje len na situáciu, keď exekučný súd vydá poverenie pre exekúciu, aby
vykonal exekúcie. Z textu ustanovenia nevyplýva, že by procesná lehota 15 dní dopadala aj na prípady,

keď súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu zo zákonom a žiadosť o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne. Z tohto pohľadu potom nemožno konštatovať
žiadne porušenie lehoty na rozhodnutie.

Zároveň odvolací súd zdôrazňuje, že čo sa týka postupu súdu v exekučnom konaní s poukazom
na § 45 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní v náväznosti na

ustanovenia Zákona o ochrane spotrebiteľov v Občianskom zákonníku, Zákone o
spotrebiteľských úveroch, je exekučný súd vždy ex offo povinný skúmať, či rozhodcovský rozsudok
nezaväzuje spotrebiteľa na plnenie právom nedovolené a v rozpore s dobrými mravmi. Spotrebiteľské
právojednoznajdynamickejšiesarozvíjajúcichodvetvísúkromnéhopráva,ktorépriamoalebonepriamo
ovplyvňujú aj právne predpisy na úrovni Európskeho spoločenstva vrátane judikatúry Súdneho dvora

EÚ. Nemožno sa preto v žiadnom prípade stotožniť s tvrdením navrhovateľa, že v prejednávanej veci
sa nejednalo po právnej stránke o zložitú vec.

Zároveň odvolací súd dodáva, že čo sa týka nesprávneho úradného postupu v dôsledku
prieťahov v exekučnom konaní, je nutné konštatovať, že existenciu zbytočných prieťahov v súdnom

konaní môže určiť len Ústavný súd Slovenskej republiky, ktorý má právomoc rozhodovať o porušení
ústavných práv fyzických a právnických osôb. Napriek tomu súd poukazuje na judikatúru Ústavného
súdu Slovenskej republiky (1ÚS 27/02, 1ÚS 197/03, 1ÚS 38/04), podľa ktorej dôvodom
na odmietnutie sťažnosti ako zjavne neopodstatnenej je aj zistenie, že sa postup všeobecného súdu
nevyznačoval takými významnými prieťahmi, ktoré by bolo možné kvalifikovať ako zbytočné prieťahy.

Nie každý zistený prieťah v súdnom konaní má nevyhnutne za následok porušenie základného práva
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky.
S ohľadom na konkrétne okolnosti veci sa totiž postupom dotknutého súdu nemusí vyznačovať takými
významným prieťahmi, ktoré by bolo možné kvalifikovať ako zbytočné prieťahy. V zmysle záverov
Ústavného súdu potom možno konštatovať, že zamietnutie žiadosti o udelenie poverenia (za stavu, kedy

právny predpis v tomto čase v sebe nezakotvoval žiadnu lehotu, v ktorej má exekučný súd zamietnuť
žiadosť o udelenie poverenia, čo nie je možné zamieňať s pojmom vydanie poverenia) v lehote 3
mesiacov a 18 dní od doručenia žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na exekučný súd,
nemožno považovať za prieťahy v súdnom konaní.

Preto odvolací súd poukazuje, že na to, aby bolo možné zaoberať sa samotnou skutočnou škodou,
prípadne ušlým ziskom by bolo potrebné v prvom rade konštatovať, že došlo k nesprávnemu úradnému
postupu tak, ako to predpokladá § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z.

V náväznosti na vyššie uvedené je potom nutné uviesť, že na to, aby sa ďalej súd mohol zaoberať

prípadnou nemajetkovou ujmou, tak ako to predpokladá ust. § 17 ods. 1, 2, 3 zákona č. 514/2003 Z.
z. by v prvom rade muselo dôjsť k nesprávnemu úradnému postupu. Pokiaľ vychádzame zo základnej
premisy, že k nesprávnemu úradnému postupu zo strany exekučného súdu vôbec nedošlo, nie je dôvod
sa v prejednávanej veci zaoberať ani prípadnou výškou nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa ods. 2
citovaného zákona.

Čo sa týka jednotlivých odvolacích námietok, odvolací súd nezistil, že by bola navrhovateľovi postupom
súdu odňatá možnosť konať pred súdom, že by vo veci rozhodoval vylúčený sudca, prípadne, že by
súd nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, ani že súd dospel k
nesprávnymskutkovýmzisteniamnazákladevykonanýchdôkazovažerozhodnutiesúduprvéhostupňa

vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Okresný súd neporušil právo účastníkov konania na spravodlivý proces s tým, že neobstojí námietka
zo strany navrhovateľa v tom smere, že v prejednávanej veci rozhodoval vylúčený sudca. Ako vyplývaz obsahu spisu súdu prvého stupňa o námietke navrhovateľa ohľadom námietky zaujatosti sudcu,
ktorému bola vec pridelená na prejednanie bolo právoplatne rozhodované uznesením Krajského súdu
v Trenčíne zo dňa 16.01.2013 pod sp. zn. 17NcC/16/2013-22, kedy krajský

súd rozhodol, že sudkyňa Okresného súdu Prievidza JUDr. Beata Gešvantnerová nie je vylúčená z
prejednania a rozhodovania veci. Čo sa týka samotnej námietky ohľadom rozhodovania vylúčeným
sudcom, odvolací súd zdôrazňuje, tak ako bolo uvedené už v predchádzajúcom rozhodnutí, že dôvodom
navylúčeniesudcuniejebezďalšiehoanito,ževykonávasúdnictvonasúde,ktorýúdajnepodľatvrdenia
navrhovateľa svojim nesprávnym úradným postupom v inej právnej veci založil zodpovednosť odporcu

za majetkovú a nemajetkovú ujmu v zmysle zákona 514/2003 Z. z. Odvolací súd tiež poukazuje na
to, že Ústavný súd Slovenskej republiky opakovane odmietol sťažnosti navrhovateľa, ktorými namietal
porušenie svojich základných práv na súdnu ochranu a spravodlivý proces z dôvodu, že
krajský súd nevylúčil všetkých sudcov okresných súdov, pričom svoj nárok odvodzuje od postupu tohto
okresného súdu.

Pokiaľ navrhovateľ poukazuje na § 101 ods. 2 O.s.p. odvolací súd zdôrazňuje, že §
101 ods. 2 O.s.p. predpokladá pre prejednanie v neprítomnosti účastníka konania skutočnosť, že sa
účastník nedostaví na pojednávanie a nepožiada z dôležitého dôvodu o odročenie.
Navrhovateľ v prejednávanej veci bol riadne predvolaný na konanie pred súdom prvého stupňa, súd
prvého stupňa vytýčil termín pojednávania na 11.09.2013, navrhovateľ predvolanie na pojednávanie

prevzal dňa 21.08.2013, svoju neúčasť písomne neospravedlnil, nepožiadal z dôležitého dôvodu o
odročenie pojednávania a preto súd prvého stupňa správne vo veci rozhodoval v zmysle § 101 ods. 2
O.s.p. v neprítomnosti riadne predvolaného navrhovateľa ako aj v neprítomnosti riadne predvolaného
odporcu, ktorý na rozdiel od navrhovateľa svoju neúčasť ospravedlnil a súhlasil s tým,
aby súd prvého stupňa pojednával vo veci v jeho neprítomnosti.

Rovnako ďalšie odvolacie námietky zo strany navrhovateľa neobstoja z dôvodu, že odporca sa k
podanému návrhu vyjadril písomne s tým, že toto vyjadrenie bolo zároveň doručené pred nariadením
samotného pojednávania navrhovateľovi prostredníctvom právneho zástupcu dňa 21.08.2013, pričom
termín pojednávania bol v prejednávanej veci vytýčený na 11.09.2013, teda navrhovateľovi

nebola súdom odňatá možnosť vyjadriť sa k tvrdeniam odporcu v konaní. Túto možnosť nevyužil ani po
poučení podľa § 120 ods. 4 O.s.p. o tom, že všetky dôkazy a skutočnosti musí predložiť alebo označiť
najneskôr do vyhlásenia uznesenia, ktorým sa končí dokazovanie a vo veciach, v ktorých sa nenariaďuje
pojednávanie podľa § 115a O.s.p., najneskôr do vyhlásenia rozhodnutia vo veci samej, pretože
na dôkazy a skutočnosti predložené a označené neskôr súd neprihliada. Skutočnosti

a dôkazy uplatnené neskôr sú odvolacím dôvodom len za podmienok uvedených v § 205a. Poučenie
súdu prvého stupňa podľa § 120 ods. 4 O.s.p. bolo doručené právnemu zástupcovi navrhovateľa dňa
21.08.2013, ako to vyplýva z obsahu spisu súdu prvého stupňa.

Zároveň odvolací súd na záver dodáva, že pokiaľ sa navrhovateľ vo svojom odvolaní domáha z hľadiska

skutkového deja jedinečnosti daného deja, ktorý súd prvého stupňa odôvodnil úplne rovnakými dôvodmi,
odvolací súd zdôrazňuje, že samotný návrh, ako aj podané odvolanie sú z väčšej časti zmätočné a
nezakladajú sa na skutkových zisteniach, pretože podstata odvolacích dôvodov zo strany navrhovateľa
spočíva v nacyklostilovaných dôvodov, ktoré sa z 90 % nevzťahujú na prejednávaný prípad.

Odvolací súd rovnako nezistil, že by súd prvého stupňa v prejednávanej veci aplikoval nesprávne právne
predpisy a preto v konečnom dôsledku rozhodnutie ako vecne správne potvrdil.

O náhrade trov odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 224 ods. 1 v spojení s § 142
ods. 1 a § 151 ods. 1, 2 O.s.p., kedy úspešnému odporcovi v konaní náhrada trov odvolacieho konania

priznaná nebola, nakoľko tento si žiadne trovy odvolacieho konania neuplatnil a z obsahu spisu mu trovy
odvolacieho konania nevyplývajú.

Rozhodnutie bolo senátom prijaté jednohlasne.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e p r í p u s t n é .