Uznesenie ,
Zrušujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 2. marec 2016

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 25Co/216/2015
Identifikačné číslo súdneho spisu: 2110218628
Dátum vydania rozhodnutia: 02. 03. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Martina Valentová
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2016:2110218628.1

Uznesenie
Krajský súd v Trnave v právnej veci navrhovateľa: EOS KSI Slovensko, s.r.o., so sídlom Bratislava,
Pajštúnska 5, IČO: 35 724 803, zastúpeného spoločnosťou: TOMÁŠ KUŠNÍR, s.r.o., so sídlom
Bratislava, Pajštúnska 5, IČO: 36 613 843, proti odporcovi: J. Y., nar. XX.X.XXXX, bytom B. XXX/
XX, zastúpenému ustanovenou opatrovníčkou: JUDr. H. L., vyššia súdna úradníčka Okresného súdu
Piešťany, za účasti vedľajšieho účastníka na strane odporcu: Združenie na ochranu občana spotrebiteľa
HOOS, so sídlom Prešov, Važecká 16, zastúpeného advokátom: JUDr. Igor Šafranko, so sídlom
Svidník, ul. Sovietskych hrdinov 163/66, o zaplatenie sumy 497,57 Eur s príslušenstvom, na odvolanie
vedľajšieho účastníka proti uzneseniu Okresného súdu Trnava zo dňa 1.8.2012 č.k. 17C/28/2011-72 -
v časti o trovách konania, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd uznesenie súdu prvého stupňa v napadnutej časti o trovách konania r u š í a vec
mu v r a c i a na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým uznesením prvostupňový súd konanie v časti o zaplatenie sumy 341,23 Eur s 8,5% úrokom
z omeškania ročne z tejto sumy od 30.6.2007 do zaplatenia zastavil, navrhovateľovi vrátil v časti
späťvzatia návrhu súdny poplatok z návrhu titulom jeho krátenia v sume 13,83 Eur prostredníctvom
Daňového úradu Bratislava, po nadobudnutí právoplatnosti tohto uznesenia, žiadnemu z účastníkov
nepriznal právo na náhradu trov konania a poslednou výrokovou vetou zrušil platobný rozkaz Okresného
súdu Trnava, č.k. 8 Ro/91/2010-19, zo dňa 24.8.2010.

Rozhodnutie súd v napadnutej časti trov konania odôvodnil len odkazom na ust. § 146 ods. 1 písm.
c) O.s.p.

Proti uzneseniu, v časti trov konania, podal odvolanie prostredníctvom právneho zastúpenia vedľajší
účastník, ktorým sa domáhal, aby odvolací súd uznesenie súdu prvého stupňa v napadnutej časti
o trovách konania zmenil tak, že zaviaže navrhovateľa zaplatiť mu náhradu trov celého konania
pozostávajúcej z trov právneho zastúpenia prvostupňového a odvolacieho konania vo výške 78,06 Eur.
Odvolateľ poukázala na to, že vo veci malo byť rozhodnuté podľa § 146 ods. 2 veta prvá O.s.p., s
použitím § 151 ods. 4 O.s.p., pričom poukazuje na množstvo citovaných rozhodnutí súdov SR.

Navrhovateľ i odporca odvolací návrh nepodali, k doručenému odvolaniu vedľajšieho účastníka sa
písomne vyjadril prostredníctvom právneho zastúpenia len navrhovateľ, v ktorom vyjadrení uviedol, že
sa stotožňuje s rozhodnutím súdu, ktorým nepriznal vedľajšiemu účastníkovi náhradu trov konania,
nakoľko má za to, že v danom prípade nemožno hovoriť o trovách účelne vynaložených na uplatnenie
alebo bránenie práva. Zároveň poukazuje na to, že nepriznaním náhrady trov konania súd neporušuje
základné právo na právnu pomoc a rovnosť účastníkov konania podľa čl. 47 ods. 2 a 3 Ústavy SR,
najmä keď trovy konania nie sú účelne vynaložené a nie sú ani v príčinnej súvislosti s procesným
postojom vedľajšieho účastníka k predmetu konania. Obdobný právny názor vyslovil Ústavný súd SR v

Náleze II.ÚS 78/03. Krajské súdy sa už vo viacerých rozhodnutiach zaoberali účelnosťou trov vedľajšieho
účastníka. Tento sa však rôznymi argumentmi snaží presvedčiť súdy o účelnosti vynaložených trov
právneho zastúpenia. Najvyšší súd SR sa s týmito dôvodmi, ako ani s argumentmi o nepriznaní náhrady
trov konania vedľajšiemu účastníkovi nestotožnil, pričom v tejto súvislosti poukazuje na rozhodnutie
Najvyššieho súdu SR zo dňa 19.3.2014 sp. zn. 6MCdo/5/2013. Na priznanie náhrady trov konania je
nevyhnutné splnenie podmienok vyžadovaných § 142 O.s.p. a to najmä účelnosť vynaložených trov
konania, ktorú by mal súd pri rozhodovaní o priznaní náhrady trov konania vždy skúmať. Nárok na
náhradu trov právneho zastúpenia nemožno priznať, ak sa určité procesné podanie nadbytočne opakuje
bez uvedenia nových, procesne významných skutočností. Tu poukazuje na to, že podania vedľajšieho
účastníka sú abstraktné, všeobecné, bez znalosti prejednávanej veci s automaticky uplatňovanou
nedôvodnou námietkou premlčania. Vedľajší účastník - Združenie na ochranu spotrebiteľa pritom
musí byť sám z podstaty svojej existencie schopný poskytnúť právnu pomoc pri súdnych konania v
spotrebiteľských veciach. Účelom združení na ochranu spotrebiteľa je okrem iného kolektívna ochrana
spotrebiteľov, zastupovanie spotrebiteľov v občianskom súdnom konaní a vstup do spotrebiteľských
sporov v pozícii vedľajšieho účastníka. Je zrejmé, že na to, aby združenie mohlo napĺňať svoje ciele
a vykonávať svoju činnosť, musí reálne disponovať zodpovedajúcou materiálnou ako aj personálnou
základňou, minimálne v rozsahu zabezpečenia možnosti vykonávania základných proklamovaných
cieľov. Ak združenie už v čase svojej registrácie aktívne pôsobilo v oblasti ochrany spotrebiteľa, znamená
to, že už v tomto čase musel spĺňať základné materiálne a personálne predpoklady na vykonávanie
aktívnej činnosti v tejto oblasti. Má preto za to, že úmyslom zákonodarcu pri umožnení vstupu právnickej
osoby ako vedľajšieho účastníka do konania, bolo umožniť kvalifikovanú ochranu spotrebiteľa priamo
na ten účel zriadeným subjektom, ktoré budú spôsobilé poskytnúť spotrebiteľovi kvalifikovanú pomoc,
a ktoré budú v danej oblasti aj materiálne aj personálne vybavené a odborne kompetentné. Združenie
vstupuje do množstva konaní bez ohľadu na stav konania vôľu odporcu, pričom nemá žiadnu vedomosť
o prejednávanom prípade, ale len z označenia účastníkov konania usudzuje, že ide o spotrebiteľskú
vec. Paušálny vstup združenia zastúpeného advokátom do konaní, v ktorých pre vstup nebol žiaden
dôvod, iba zbytočne navyšuje trovy konania a navodzuje dojem, že účelom vstupu nebola ochrana
práv spotrebiteľa, ale získanie finančných prostriedkov v podobe náhrady trov právneho zastúpenia. V
zmysle uvedeného preto nevidí význam v právnom zastúpení vedľajšieho účastníka a zastáva názor,
že konaním vedľajšieho účastníka v podobe jeho právneho zastúpenia dochádza k nadbytočnému
navyšovaniu trov konania a nehospodárnosti konania, a na túto skutočnosť súd správne prihliadol
a vedľajšiemu účastníkovi náhradu trov konania nepriznal. Odvolaciemu súdu preto navrhuje, aby
napadnutý výrok o trovách konania preskúmal a v zmysle § 219 O.s.p. ho potvrdil. Zároveň si uplatňuje
trovy konania v odvolacom konaní vo výške 29,99 Eur s DPH.

Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p.), po zistení, že odvolanie bolo podané
včas (§ 204 ods. 1 O.s.p.), oprávnenou osobou - účastníkom konania (§ 201 O.s.p. v spojení s ust.
§ 93 ods. 4 O.s.p.), proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné (§ 201 a § 202 O.s.p.),
po skonštatovaní, že odvolanie má zákonom predpísané náležitosti (§ 205 ods. 1 O.s.p.), preskúmal
napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 212 ods. 1 O.s.p.),
postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2 O.s.p.) a dospel k záveru, že odvolaniu
vedľajšieho účastníka je možné priznať úspech, pretože uznesenie súdu prvého stupňa v napadnutej
časti o trovách konania je nevyhnutné zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie.

Predmetom odvolacieho konania je preskúmanie správnosti postupu a rozhodnutia súdu prvého stupňa
o náhrade trov konania.

Podľa § 221 ods. 1 písm. f) O.s.p. súd (odvolací) rozhodnutie (súdu prvého stupňa) zruší, ak účastníkovi
konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom.

Vada konania vymedzená v ustanovení citovanom zhora je vo svojej podstate porušením základného
práva účastníka súdneho konania na spravodlivý proces, ktoré právo zaručujú v podmienkach právneho
poriadku Slovenskej republiky okrem zákonov aj článok 46 a nasledujúce Ústavy Slovenskej republiky a
článok 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. I podľa judikatúry Európskeho
súdu pre ľudské práva (napr. Ruiz Torija c/a Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A),
Komisie (napr. stanovisko vo veci E.R.T. c/a Španielsko z roku 1993, sťažnosť č. 18390/91), Ústavného
súdu Slovenskej republiky (nález z 12. mája 2004 sp. zn. I ÚS 226/03) a tiež Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky (rozsudok z 27. apríla 2006 sp. zn. 4 Cdo 171/2005) treba za porušenie práva na

spravodlivé súdne konanie považovať aj nedostatok riadneho a vyčerpávajúceho odôvodnenia súdneho
rozhodnutia. Požiadavky na riadne odôvodnenie rozsudku súdu vo vnútroštátnych podmienkach
Slovenskej republiky vymedzuje ustanovenie § 157 ods. 2 O.s.p., podľa ktorého v odôvodnení rozsudku
súd uvedie, čoho sa navrhovateľ domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca, prípadne
iný účastník konania, stručne, jasne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a
ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal
ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil; dbá pritom aj na to, aby odôvodnenie rozsudku
bolo presvedčivé. Korektným a i ústavne konformným výkladom takéhoto ustanovenia (ktoré sa podľa
§ 167 ods. 2 O.s.p. pre nedostatok odchylnej úpravy náležitostí odôvodnení uznesení vzťahuje aj na
rozhodnutia súdov vydané v takejto procesnej forme) pritom treba dospieť k záveru, že s už uvedenými
požiadavkami je v rozpore nielen úplný či čiastočný nedostatok (absencia) dôvodov rozhodnutia, ale
napr. aj existencia extrémneho nesúladu medzi právnymi závermi súdu a jeho skutkovými zisteniami,
resp. prípad, keď právne závery zo skutkových zistení v žiadnej možnej interpretácii nevyplývajú
a napokon i len všeobecné súhrnné zistenia bez špecifikácie jednotlivých dôkazov, z ktorých mali
byť tieto zistenia vyvodené. Pretože povinnosť súdu riadne odôvodniť rozhodnutie je odrazom práva
účastníka na dostatočné a presvedčivé odôvodnenie spôsobu rozhodnutia súdu (ktoré sa vyporiada i so
špecifickými námietkami účastníka); porušením uvedeného práva účastníka konania na jednej strane a
povinnosti súdu na strane druhej sa účastníkovi konania (okrem upretia práva dozvedieť sa o príčinách
rozhodnutia práve zvoleným spôsobom) odníma aj možnosť náležite skutkovo aj právne argumentovať
proti rozhodnutiu súdu (v rovine polemiky s jeho dôvodmi) v rámci využitia prípadných riadnych alebo
mimoriadnych opravných prostriedkov (ktorá skutočnosť je inak v prípade rozhodovania o trovách
konania zvýraznená ešte aj neprípustnosťou dovolania podľa § 239 ods. 3 O.s.p.). Ak potom nedostatok
riadneho odôvodnenia súdneho rozhodnutia je porušením práva na spravodlivé súdne konanie, táto
vada zakladá sama osebe nielen dôvod dovolania podľa § 221 ods. 1 písm. f) O.s.p., ale zároveň i
nevyhnutnosť rozhodnutia spôsobom predpokladaným takýmto ustanovením.

Podľa názoru odvolacieho súdu potom nemohlo byť žiadnej pochybnosti o tom, že opísanou vadou bolo
postihnuté i uznesenie súdu prvého stupňa z prejednávanej veci (pokiaľ išlo o napadnutú časť takého
rozhodnutia o trovách konania).

Súd prvého stupňa sa totiž v odôvodnení príslušnej časti svojho uznesenia obmedzil výlučne len
na odkaz jedného z ustanovení zákona bez toho, aby použité ustanovenie aj odcitoval, vyložil ho
a aby najmä účastníkom konania a ich zástupcom objasnil, prečo v prejednávanej veci malo byť o
trovách konania skončeného čiastočným zastavením rozhodnuté podľa pravidla, podľa ktorého žiaden z
účastníkov konania nemá právo na náhradu trov konania o zastavenej časti (§ 146 ods. 1 písm. c) O.s.p.)
a nie podľa niektorej z jeho výnimiek predpokladajúcich uloženie povinnosti na náhradu trov konania
osobe s pričítateľným zavinením na zastavení konania (§ 146 ods. 2 veta prvá O.s.p.) alebo naopak
uloženie povinnosti na náhradu trov odporcovi, ak sa tu pre jeho správanie vzal späť návrh inak podaný
dôvodne (§ 146 ods. 2 veta druhá O.s.p), či dokonca i podľa inej časti na vec dopadajúcej právnej úpravy
(možnosť využitia niektorej z možností podľa § 150 O.s.p., samozrejme len za podmienky existencie
dôvodov hodných osobitného zreteľa). Zásadnou otázkou je tiež i zodpovedanie, či trovy vo veci boli
skutočne vynaložené účelne.

Je pritom zjavné, že naprávanie tohto opomenutia súdu prvého stupňa odvolacím súdom by bolo
v skutočnosti nahrádzaním činnosti súdu prvého stupňa a to za už vyššie naznačeného stavu
neprípustnosti dovolaní proti uzneseniam odvolacích súdov o trovách konania, čo by v skutočnosti
malo za následok aj porušenie ďalšieho práva účastníkov konania na prieskum správnosti inak riadne
odôvodneného rozhodnutia súdu aspoň na základe jedného (či už riadneho alebo mimoriadneho
opravného prostriedku).

Vychádzajúc z uvádzaného preto odvolací súd podľa § 221 ods. 1 písm. f) a ods. 2 O.s.p. rozhodol
spôsobom uvedeným vo výroku tohto svojho uznesenia.

Povinnosťou súdu prvého stupňa tak bude v ďalšom konaní sa riadiť názorom odvolacieho súdu,
ktorým je podľa § 226 O.s.p. viazaný a opätovne o otázke ostávajúcej predmetom konania aj po tomto
rozhodnutí odvolacieho súdu rozhodnúť až po riadnom zvážení všetkých do úvahy prichádzajúcich
možností a to s vypravením nového rozhodnutia aj náležitým odôvodnením (rešpektujúcim už vyššie
zmienené požiadavky).

Senát krajského súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je možné podať odvolanie.