Rozsudok ,
Potvrdené Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 14. apríl 2016

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 16Co/498/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6712215085
Dátum vydania rozhodnutia: 14. 04. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Štefan Baláž

ECLI: ECLI:SK:KSBB:2016:6712215085.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Banskej Bystrici v senáte zloženom z predsedu senátu Mgr. Štefana Baláža a členov

senátu JUDr. Ivice Hanuskovej a JUDr. Alexandra Mojša v právnej veci navrhovateľa POHOTOVOSŤ, s.
r.o.,sosídlomBratislava,Pribinova25,IČO:35807598,zastúpenéhoAdvokátskoukanceláriouFridrich
Paľko, s. r. o., so sídlom 811 09 Bratislava, Grösslingova 4, IČO: 36 864 421, proti odporcovi Slovenská
republika, za ktorú koná Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, so sídlom Bratislava, Župné
námestie 13, o náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, o odvolaní navrhovateľa proti rozsudku
Okresného súdu Zvolen č. k. 12C/177/2012-170 zo dňa 20. marca 2015, takto

r o z h o d o l :

Krajský súd rozsudok okresného súdu p o t v r d z u j e.

Odporcovi sa náhrada trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom okresný súd zamietol návrhy navrhovateľa na prerušenie konania, zamietol
návrh vo veci samej a rozhodol, že odporcovi náhradu trov konania voči navrhovateľovi nepriznáva.

Okresnýsúdrozhodolonávrhochnavrhovateľanaprerušeniekonaniapozistení,ženavrhovateľdňa13.
03. 2015 doručil okresnému súdu návrh na zrušenie nariadeného pojednávania z dôvodu objektívneho
porušenia zásad nestrannosti súdu a sudcu, kde navrhol, aby súd konanie prerušil do právoplatného

rozhodnutia Ústavného súdu SR o ústavnej sťažnosti, ktorej predmetom je rozhodnutie o porušení práva
navrhovateľa na zákonného sudcu a práva na nestranný súd. K návrhu na prerušenie konania pripojil
aj ústavnú sťažnosť, v ktorej navrhovateľ namieta porušenie svojho základného práva zaručeného čl.
46 ods. 1 Ústavy SR a čl. 48 ods. 1 Ústavy SR, ako aj čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd, t. j. právo na nestranný súd zriadený zákonom, do ktorých malo byť
zasiahnuté uznesením Krajského súd v Banskej Bystrici sp. zn. 24NcC/70/2012 zo dňa 12. 10. 2012
tak, že ponechal Okresnému súdu Zvolen možnosť rozhodovať vo veci sťažovateľa tým, že nevylúčil

všetkých sudcov Okresného súdu Zvolen z prejednávania a rozhodovania vo veci sp. zn. 12C/177/2012.
13. 03. 2015 doručil navrhovateľ súdu ďalší návrh na prerušenie konania, ktorý odôvodnil tým, že pred
Okresným súdom Prešov prebieha pod sp. zn. 7C/6/2010 konanie o náhradu škody pre porušenie práva
Európskej únie. V uvedenom konaní vystupujú na strane žalovaných v 1. rade Slovenská republika
zastúpená Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky a v 2. rade spoločnosť POHOTOVOSŤ,
s. r. o. . Okresný súd Prešov uznesením zo dňa 07.10.2013 v súlade s § 109 ods. 1 písm. c) O. s. p.
rozhodol o prerušení konania do rozhodnutia Súdneho dvora o prejudiciálnych otázkach, ktoré navrhol

položiť odporca v 1. rade Slovenská republika, zastúpená Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej
republiky. Zodpovedanie uvedených prejudiciálnych otázok položených v uvedenom konaní má podľa
navrhovateľa pre ďalší priebeh konania a rozhodnutie v konaní vedenom na okresnom súde pod sp. zn.
12C/177/2012 zásadný význam, nakoľko pre vznik nároku na náhradu škody má fundamentálny významposúdenie správnosti postupu exekučného súdu pri vydávaní poverenia na výkon exekúcie na podklade
exekučného titulu, ktorým bol právoplatný rozsudok rozhodcovského súdu.

Okresný súd návrhy navrhovateľa na prerušenie konania posúdil podľa ust. § 109 ods. 1 písm. b) a §
109 ods. 2 písm. c) O. s. p. a dospel k záveru, že ani v jednom z prípadov neboli splnené podmienky pre
prerušenie konania. Pokiaľ ide o prvý návrh navrhovateľa na prerušenie konania mal za to, že konanie
o ústavnej sťažnosti v súdenej veci nie je konaním, v ktorom by sa riešila otázka majúca význam pre
rozhodnutiesúduvtomtokonaní,aleboodjejvyriešeniapriamozáviselvýsledoksporuvovecisamej.To,

či a ktorý sudca okresného súdu je vylúčený z prejednávania a rozhodovania veci navrhovateľa vyriešil
Krajský súd v Banskej Bystrici, ako súd nadriadený, tak, že pochybnosť o nezaujatosti môže existovať
len u sudcu, ktorý sa prípadne podieľal alebo mohol podieľať na procese a rozhodovaní v konkrétnej
veci, v ktorej mala navrhovateľovi vzniknúť ním tvrdená a uplatňovaná škoda z titulu nesprávneho
úradného postupu. Či vo veci rozhodoval vylúčený sudca, môže preskúmať súd vyššieho stupňa v
riadnom inštančnom postupe na základe riadnych a mimoriadnych opravných prostriedkov, nie Ústavný

súd v konaní o sťažnosti navrhovateľa, ktorými namieta porušenie svojich základných práv podľa článku
46 ods. 1 a článku 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práv podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru o
ochrane ľudských práv a základných slobôd. Poukázal pritom na uznesenia Ústavného súdu Slovenskej
republiky v skutkovo a právne totožných veciach, napr. sp. zn. I. ÚS 89/2013 zo dňa 06. 02. 2013, resp.
I. ÚS 92/2013 zo dňa 13. 02. 2013. Uvedenými uzneseniami Ústavný súd Slovenskej republiky sťažnosti

obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ s. r. o. proti uzneseniam Krajského súdu v Banskej Bystrici,
ktorými rozhodol tak, že nevylúčil všetkých sudcov okresného súdu z prejednávania a rozhodovania
veci na návrh navrhovateľa, odmietol pre nedostatok právomoci Ústavného súdu Slovenskej republiky
na ich prerokovanie a rozhodnutie.

Vo vzťahu k druhému návrhu na prerušenie konania okresný súd uzavrel, že v konaní vedenom na
Okresnom súde Prešov pod sp. zn. 7C/6/2010 sa nerieši žiadna otázka, ktorá môže mať význam pre
rozhodnutie okresného súdu (Zvolen) v konaní vo veci samej. Predmet konania pred Okresným súdom
Prešov, ale aj okruh účastníkov je odlišný od konania vedeného Okresným súdom vo Zvolene pod sp.
zn. 12C/177/2012. Rovnako podľa názoru súdu ani konanie o prejudiciálnych otázkach, ktoré boli v

rámci predmetného vnútroštátneho konania Okresným súdom Prešov položené Súdnemu dvoru nie je
konaním, v ktorom sa rieši otázka, ktorá môže mať význam pre rozhodnutie okresného súdu vo veci
samej.

Pokiaľ okresný súd zamietol návrh navrhovateľa na náhradu škody a nemajetkovej ujmy,

okresný súd v dôvodoch svojho rozhodnutia poukázal na to, že návrhmi zo dňa 17. 09. 2012,
doručenými okresnému súdu dňa 27. 09. 2012, sa navrhovateľ v konaniach vedených pod sp.
zn. 12C/177/2012, 12C/178/2012, 12C/179/2012, 12C/180/2012, 12C/181/2012, 12C/192/2012,
12C/193/2012, 12C/194/2012, 12C/195/2012, 12C/196/2012, 12C/197/2012, 12C/198/2012 a
8C/198/2012 domáhal voči odporcovi náhrady škody titulom majetkovej škody ako aj titulom

nemajetkovej ujmy vzniknutej mu nesprávnym úradným postupom Okresného súdu Zvolen, pretože
nerozhodol o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie v zákonom stanovenej lehote a
žiadosť o udelenie poverenia zamietol. Z dôvodu, že predmetom vyššie uvedených konaní sú obdobné
veci a účastníci konania sú v jednotlivých konaniach totožní, uznesením č. k. 12C/177/2012-16 zo dňa
06. 05. 2013 rozhodol o spojení vecí na spoločné konanie s tým, že konanie sa bude viesť pod spoločnou

spisovou značkou 12C/177/2012.

Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti okresný súd skúmal v každej z jednotlivých vecí, ktoré
boli spojené do spoločného konania, či sú splnené podmienky na náhradu škody a nemajetkovej
ujmy podľa zák. č. 514/2003 Z. z., teda, či existuje nezákonné rozhodnutie alebo nesprávny úradný

postup okresného súdu, či došlo ku vzniku škody, a či existuje príčinná súvislosť medzi nezákonným
rozhodnutím, resp. nesprávnym úradným postupom a vzniknutou škodou. Okresný súd nezistil
kumulatívne splnenie základných zákonných podmienok, ktoré sú potrebné pre priznanie náhrady
škody , keď zistil, že v žiadnom z uvedených prípadov nebolo poverenie súdnemu exekútorovi udelené a
v každom z už uvedených exekučných konaní bola žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie

zamietnutá. V každom jednom konaní si navrhovateľ uplatnil náhradu majetkovej škody a náhradu
nemajetkovej ujmy z dôvodu, že v exekučných konaniach v postavení oprávneného navrhol vykonať
súdnu exekúciu a súd mal rozhodnúť o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie v zákonnej
15 dňovej lehote, ktorú súd nedodržal. Okresný súd mal za to, že v zmysle § 44 ods. 2 Exekučnéhoporiadku sa exekučný súd už v štádiu posudzovania splnenia zákonných predpokladov pre poverenie
súdneho exekútora na vykonanie exekúcie, okrem iného, zaoberá tým, či (iný titul) uvedené v návrhu na
vykonanie exekúcie bolo vydané orgánom s právomocou na jeho vydanie, a či z hľadísk zakotvených

v príslušných právnych predpisoch ide o rozhodnutie (iný titul) vykonateľné po stránke formálnej i
materiálnej stránke. Predpokladom právomoci rozhodcovského súdu je platné uzavretie rozhodcovskej
zmluvy medzi zmluvnými stranami, a to či už vo forme osobitnej zmluvy alebo rozhodcovskej doložky. Ak
právomoc rozhodcovského súdu závisí od existencie platnej rozhodcovskej zmluvy a exekučný súd má
povinnosť v zmysle § 44 ods. 2 Exekučného poriadku zisťovať rozpor exekučného titulu so zákonom,

je logické, že exekučný súd musí pri tomto zisťovaní posúdiť nielen to, či rozhodcovská zmluva bola
medzi zmluvnými stranami vôbec uzavretá, ale aj to, či bola uzavretá platne. Ak exekučný súd skúma
platnosť rozhodcovskej doložky, takýto postup nemožno považovať za posudzovanie vecnej správnosti
rozsudku rozhodcovského súdu, ale za realizáciu oprávnenia vyplývajúceho z ustanovenia § 44
ods. 2 Exekučného poriadku. Ak exekučný súd v predmetných exekučných konaniach tým, že žiadosť
súdneho exekútora na udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamietol, postupoval v súlade s § 44

ods. 2 Exekučného poriadku, nemožno dovodiť, že samotným zamietnutím žiadosti súdneho exekútora
došlo k nesprávnemu úradnému postupu, ktorý by mal mať za následok vznik práva na náhradu škody
voči odporcovi. Pokiaľ navrhovateľ tvrdilo, že exekučný súd nerozhodol v predmetných exekučných
veciach v zákonnej 15 - dňovej lehote okresný súd poukázal na uznesenie Ústavného súdu SR sp.
zn. IV. ÚS 606/2012-20 zo dňa 14. 12. 2012, v ktorom tento uviedol, že lehota 15 dní od doručenia

žiadosti súdneho exekútora na vydanie poverenia na vykonanie exekúcie neplatí, ak súd zistí rozpor
žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu so zákonom a musí rozhodnúť o zamietnutí žiadosti
o vykonanie exekúcie. Skonštatoval, že dĺžka exekučného konania od doručenia žiadosti súdneho
exekútora o udelenie poverenia súdu až do času vydania rozhodnutia o zamietnutí žiadosti o udelenie
poverenia, ani v jednom prípade absolútne nie je takej povahy, aby bolo možné v danej veci vysloviť

porušenieprávanavrhovateľanaprerokovanievecibezzbytočnýchprieťahov.Taktiežpoukázalnato,že
otázku, či v konkrétnom prípade došlo k porušeniu práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
garantovaného čl. 48 ods. 2 Ústavy SR, je vo výlučnej kompetencii Ústavného súdu SR. V
kompetencii súdu v rámci konania o náhradu škody nie je preskúmavanie súdneho konania z hľadiska
existencie prieťahov v konaní, ktoré by odôvodňovali priznanie nárokov uplatnených podľa zákona č.

514/2003 Z. z., nakoľko to prináleží iba Ústavnému súdu SR na podklade ústavnej sťažnosti, resp.
predsedovi súdu na podklade sťažnosti účastníka konania na prieťahy v konaní. V prípade opačného
výkladu by existovalo niekoľko orgánov, ktoré by boli oprávnené súčasne preskúmavať postup toho
istého súdu z hľadiska vzniku zbytočných prieťahov v konaní.

Okresný súd vec právne posúdil podľa ust. § 41 ods. 2 písm. d), § 44 ods. 2 zák. č. 233/1995 Z. z. o
súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok), § 4 ods. 1 písm. a) bod 1, § 9 ods. 1,
2, § 15 ods. 1, § 16 ods. 1, § 17 ods. 1 až 3, § 19 ods. 1 a 3 zák. č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti
za škodu spôsobenú orgánom verejnej moci.

O náhrade trov konania okresný súd rozhodol podľa ust. § 142 ods. 1 O. s. p., nakoľko ale odporca si
náhradu trov konania neuplatnil a zo súdneho spisu nevyplýva, že by mu trovy konania vznikli, súd mu
náhradu trov konania nepriznal.

Proti rozsudku okresného súdu podal v zákonnej 15 dňovej lehote odvolanie navrhovateľ z dôvodov

uvedených v ust. § 105 ods. 2 písm. a) v spojení s ust. § 221 ods. 1 písm. f), g) a h) O. s. p.. Namietal,
že konaním súdu mu bolo odňaté právo na prejednanie a rozhodnutie veci nestranným súdom napriek
tomu, že rozhodovanie veci zákonným sudcom je základným predpokladom na splnenie podmienok
spravodlivého procesu (rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. IV. ÚS 345/09).
Navrhovateľ v konaní uskutočnil podanie, ktorým upovedomil súd o skutočnostiach nasvedčujúcich

tomu, že sudcu, ktorému bola vec pridelená systémom súdneho manažmentu na prejednanie a
rozhodnutie, je potrebné z konania vylúčiť. Okolnosť, že krajský súd nevzhliadol v označených
skutočnostiach dôvod na vylúčenie sudcu, však nič podľa neho nemení na tom, že v očiach navrhovateľa
a objektívne v očiach verejnosti nemožno tohto sudcu považovať za nestranného. V konaní bolo
preto možné uskutočniť len také úkony, ktoré nepripúšťajú odklad. Ústne pojednávanie vo veci odklad

pripúšťalo a nebolo neodkladným úkonom za danej procesnej situácie. Zdôraznil, že konečné meritórne
rozhodnutie vo veci súdom vylúčeným sudcom neprichádzalo v čase jeho vydania do úvahy aj preto,
že súd v rovnakom rozhodnutí rozhodol aj o zamietnutí návrhu navrhovateľa na prerušenie konania
podľa § 109 ods. 2 písm. c) O. s. p., proti ktorému legálne pripustil odvolanie. Meritórne rozhodnutiesúdu považoval preto za predčasné. Vytýkal i to, že súd nedostatočne oboznámil navrhovateľa s
podmienkami, za ktorých je možné viesť konanie, keď ignoroval jeho žiadosť o zrušenie (odročenie)
nariadeného pojednávania z dôležitého dôvodu, a preto nesprávne aplikoval § 101 ods. 2 O. s. p. a

viedol pojednávanie, na ktorom za neprítomnosti navrhovateľa meritórne rozhodol. Z tohto dôvodu sa
navrhovateľ nemal možnosť vyjadriť k tvrdeniam odporcu, z ktorých súd pri svojom rozhodnutí vychádzal
a zachytil ich aj v odôvodnení svojho rozhodnutia. Nemal možnosť sa vyjadriť ani k dôkazom, ktoré súd
vykonal a založil na nich svoje rozhodnutie. Za takejto procesnej situácie preto došlo k degradácii zásady
kontradiktórnosti, k porušeniu práva navrhovateľa na súdnu ochranu, ako aj k odňatiu jeho možnosti

konať pred súdom. Následne navrhovateľ namietal, že sa vo veci neuskutočnilo ústne pojednávanie
napriek tomu, že v danej veci nebolo možné rozhodnúť bez nariadenia pojednávania, preto okresný
súd porušil právo navrhovateľa na kontradiktórny súdny proces, nakoľko vykonal dokazovanie, ktorého
obsah a rozsah si bez uvedenia akéhokoľvek dôvodu určil sám.

K majetkovej škode navrhovateľ uviedol, že okresný súd sa v odôvodnení rozhodnutia zaoberal
len škodou, ktorá mala súvisieť so správou pohľadávky počas nečinnosti súdu a opisuje ju ako
škodu, ktorá vznikla v príčinnej súvislosti s konaním dlžníka (povinného). Súd úplne ignoroval všetky
tvrdenia navrhovateľa o majetkovej škode, ktorá mu vznikla. V tejto časti je preto rozhodnutie súdu
nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov, keď z odôvodnenia rozhodnutia nie je zrejmé, akou úvahou

súd dospel jednoznačne a nepochybne k presvedčeniu o tom, že majetková škoda nevznikla. Rovnako
sa týka i chýbajúcich dôvodov vzniku nemajetkovej ujmy.

Pokiaľ ide o výrok rozsudku okresného súdu o zamietnutí návrhov navrhovateľa na prerušenie konania,
navrhovateľ v odvolaní uviedol, že ak bol súdu doručený v čase predchádzajúcom nariadenému

súdnemu pojednávaniu návrh na prerušenie konania z dôvodu, že prebieha konanie o prejudiciálnej
otázke, ktorou je rozhodnutie o porušení práva navrhovateľa na zákonného sudcu a práva na nestranný
súd na základe ústavnej sťažnosti, bol súd povinný pred samotným rozhodnutím vo veci samej o tomto
návrhu osobitne rozhodnúť.

Navrhol preto, aby odvolací súd napadnutý rozsudok okresného súdu zrušil a vec vrátil na ďalšie
konanie.

Vyjadrenie k odvolaniu nebolo podané.

Krajský súd, ako súd odvolací ( § 10 ods. 1 O. s. p. ), prejednal odvolanie viazaný rozsahom a dôvodmi
odvolania v zmysle ust. § 212 ods. 1 O. s. p. a bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 1, 2 O. s.
p. napadnutý rozsudok okresného súdu podľa § 219 ods. 1 O. s. p. potvrdil ako vecne správny.

Podľa § 219 ods. 1 O. s. p. odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.

Popreskúmaníveciodvolacísúdkonštatuje,žeokresnýsúdvykonaldokazovanievovecivdostatočnom
rozsahu, vykonané dôkazy správne vyhodnotil podľa § 132 O. s. p. a svoje rozhodnutie aj náležite
odôvodnil podľa § 157 ods. 2 O. s. p. Z odôvodnenia rozhodnutia okresného súdu vyplýva vzťah medzi
skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na strane jednej a právnymi závermi na strane

druhej. Okresný súd neporušil právo účastníkov konania na spravodlivý proces, nakoľko v hodnotení
skutkových zistení neabsentuje žiadna relevantná skutočnosť alebo okolnosť, naopak, okresný súd ich
náležitým spôsobom v celom súhrne posúdil a aj náležite vyhodnotil (Nález Ústavného súdu SR sp. zn.
III. ÚS 36/2010).

Odvolací súd poukazuje na zodpovednosť navrhovateľa za obsahové vymedzenie svojho odvolania v
spojitosti s nevyhnutnosťou odvolacieho súdu rešpektovať svoju viazanosť odvolacími dôvodmi (§ 212
ods.1O.s.p.). Vtejtosúvislostijezjavné,žezrejmezdôvodupredkladaniaveľkéhomnožstvatypových
podaní navrhovateľom na súdy hmotnoprávne a ani procesnoprávne odvolacie dôvody nekorešpondujú
s právnymi dôvodmi a skutkovými zisteniami, na ktorých je založené napadnuté rozhodnutie. Odvolací

súd nie je oprávnený preskúmavať prvostupňové rozhodnutie na základe iných, než účastníkom konania
v odvolaní vznesených námietok.Podstatná časť odvolacích námietok navrhovateľa je založená na tvrdení, že vo veci nerozhodoval
nestranný sudca. Krajský súd v Banskej Bystrici, ako súd nadriadený v každej z jednotlivých exekučných
vecí v konaniach, v ktorých podľa navrhovateľa mu mala vzniknúť škoda a nemajetková ujmy, ktoré

boli predmetom posúdenia okresného súdu v tejto veci, rozhodol o vylúčení, či nevylúčení zákonného
sudcu Okresného súdu Zvolen a z prejednávania a rozhodovania vecí vylúčil vždy len toho sudcu, ktorý
bol zákonným sudcom v exekučnej veci, v ktorej mala vzniknúť navrhovateľovi škoda a nemajetková
ujmy. Ostatných sudcov okresného súdu z prejednávania a rozhodovania tej, ktorej veci nevylúčil. Od
vydania týchto rozhodnutí, v ktorých nadriadený súd podrobne uviedol dôvody, pre ktoré zákonného

sudcu možno považovať za nestranného zo subjektívneho aj objektívneho hľadiska, nedošlo ku žiadnym
novým skutočnostiam majúcim vplyv na nestrannosť zákonného sudcu, a preto je argumentácia
odvolateľa o konaní vylúčeného sudcu bezpredmetná.

Odvolací súd ďalej nespochybňuje, že súčasťou kontradiktórneho konania je právo účastníka byť
oboznámený s predloženými dôkazmi, vyjadriť sa k nim a podávať dôkazné návrhy. Zásadu

kontradiktórnosti však nemožno vykladať absolútne, resp. formalisticky, ale len vo väzbe s ostatnými
zásadami (ustanoveniami) procesného predpisu. Predovšetkým účastník konania realizuje svoje
procesné práva v rámci súdneho pojednávania, na ktoré bol navrhovateľ riadne a včas predvolaný,
pričom o možnosť ich uplatnenia sa obral sám svojím postupom, a to bezdôvodnou neúčasťou
na súdnom pojednávaní. V prípade pojednávania bez prítomnosti účastníka za podmienok

predpokladaných zákonom nemôže dôjsť k odňatiu práva účastníka konať pred súdom (uznesenie
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4Cdo 116/93) a zároveň nie je porušená zásada
kontradiktórnosti sporového konania. Ustanovenie § 101 ods. 2 O. s. p. umožňuje súdu konať
v dôvodných prípadoch v neprítomnosti účastníkov konania. Dôvodom žiadosti navrhovateľa o
odročenie pojednávania bola námietka zaujatosti sudcu, ktorý vec prejednáva, z dôvodu absencie jeho

nestrannosti.Aksudcatakémutonávrhunaodročeniepojednávanianevyhovelavecnásledneprejednal
a rozhodol v neprítomnosti účastníkov a právneho zástupcu navrhovateľa, postupoval v plnom súlade s
ust. § 101 ods. 2 O. s. p., keďže o jeho vylúčení, resp. nevylúčení z prejednávania a rozhodovania veci z
tých istých dôvodov už bolo právoplatne rozhodnuté nadriadeným súdom. Účasť na pojednávaní súdom
je právo, ktoré v prejednávanej veci navrhovateľom a jeho právnym zástupcom nebolo využité. Súčasne

v tejto veci neexistoval iný dôležitý dôvod na odročenie pojednávania. Iné chápanie predmetného
ustanovenia by viedlo k nežiaducim prieťahom v konaní, ktorých tvrdená existencia je v konečnom
dôsledku základom samotného nároku uplatňovaného navrhovateľom v návrhu.

Navrhovateľ mal možnosť oboznámiť sa so všetkými predloženými dôkazmi alebo stanoviskami a

vyjadriťsaknimscieľomovplyvniťsúdnekonanie.Vyjadreniaprávnehozástupcuodporcumuboliriadne
doručené, avšak navrhovateľ zostal ďalej nečinný. Pokiaľ navrhovateľ v dôvodoch svojho odvolania
poukazoval na to, že súd prejednal vec v jeho neprítomnosti a v neprítomnosti jeho právneho zástupcu,
pretože sa navrhovateľ bez ospravedlnenia na pojednávanie nedostavil, zároveň si protirečí, keď tvrdí,
že v danej veci nebolo možné rozhodnúť bez nariadenia pojednávania, keďže vo veci sa neuskutočnilo

ústne pojednávanie, čím došlo k porušeniu práva navrhovateľa na kontradiktórny súdny proces.

V žiadnom prípade neobstojí ani ďalšie tvrdenie navrhovateľa, ak uvádza, že v danej veci nebolo
možné rozhodnúť bez nariadenia pojednávania. Uvedené je v úplnom rozpore s vyššie uvedenými
skutočnosťami, keďže okresný súd vo veci nariadil pojednávanie, na ktoré bol navrhovateľ riadne a včas

predvolaný (viď zápisnicu o pojednávaní č. l. 164 spisu).

Hmotnoprávnym dôvodom zamietnutia uplatneného nároku navrhovateľa bolo nepreukázanie
nesprávneho úradného postupu ako základného predpokladu pre vznik zodpovednosti za škodu
spôsobenú nesprávnym úradným postupom. Navrhovateľ v danom prípade odôvodňoval nesprávny

úradný postup exekučného súdu nedodržaním zákonom stanovenej 15-dňovej lehoty na vydanie
poverenia v exekučných konaniach. Okresný súd vykonaným dokazovaním dospel k záveru, že v
súdenej veci k prieťahom nedošlo, nemal za preukázaný nesprávny úradný postup ako jeden z
predpokladov pre vznik zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom a
akékoľvek ďalšie dokazovanie vo veci by bolo preto nadbytočné.

Zo zákonného ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku vyplýva, že zákonodarca stanovuje lehotu
lennavydaniepovereniaexekútoranavykonanieexekúcieavprípade,ženiesúsplnenépodmienkypre
takéto poverenie, nestanovuje súdu lehotu, v ktorej rozhodne o zamietnutí žiadosti súdneho exekútorana udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Naviac, okresný súd dôsledne uviedol, že uvedené
neznamená, že by súd nemusel vo veci pokračovať plynulo a bez prieťahov.

V ďalšom sa odvolací súd stotožňuje s dôvodmi napadnutého rozsudku okresného súdu, s ktorými sa
v zmysle ust. § 219 ods. 2 O. s. p. v celom rozsahu stotožňuje a na tieto len poukazuje. Uvedené
sa týka aj výroku rozsudku okresného súdu, v ktorom okresný súd zamietol návrhy navrhovateľa na
prerušenie konania, aj výroku o náhrade trov prvostupňového konania. Ani podľa názoru odvolacieho
súdu v súdenej veci neboli dané dôvody na prerušenie konania z dôvodov, ktoré uviedol okresný súd v

napadnutom rozsudku. Rozsudok okresného súdu vychádza z dostatočne zisteného skutkového stavu
veci, naktorýokresnýsúdaplikovalsprávneustanoveniaprávnychpredpisov,atedavecsprávneprávne
posúdil. Odôvodnenie rozhodnutia je obsiahle, dostatočne odôvodnené v súlade s ust. § 157 ods. 2 O.
s. p., je jasné, zrozumiteľné a presvedčivé a z uvedených dôvodov krajský súd rozsudok okresného
súdu potvrdil.

V odvolacom konaní bol plne úspešný odporca, a preto v zmysle ust. § 142 ods. 1 O. s. p. má právo na
náhradu trov odvolacieho konania (v odvolacom konaní v spojení s § 224 ods. 1 O. s. p.). V odvolacom
konanímualežiadnetrovyodvolaciehokonanianevznikli,ichnáhradusianineuplatnil,apretoodporcovi
odvolací súd ich náhradu ani nepriznal.

Rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.