Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa piatok 28. február 2014

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 8Co/75/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5112233545
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 02. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Táňa Rapčanová

ECLI: ECLI:SK:KSZA:2014:5112233545.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

KrajskýsúdvŽiline,akosúdodvolací,vsenátezloženomzpredsedníčkysenátuJUDr.TáneRapčanovej

a sudcov JUDr. Františka Potockého a JUDr. Blaženy Stašíkovej, v právnej veci navrhovateľa:
POHOTOVOSŤ, s. r. o., so sídlom Bratislava, ul. Pribinova č. 25, IČO: 35 807 598, zastúpeného
splnomocneným zástupcom Fridrich Paľko, s. r. o., so sídlom Bratislava, ul. Grösslingova č. 4, IČO:
36 864 421, proti odporcovi: Slovenská republika - zastúpená Ministerstvo spravodlivosti SR, so
sídlom Bratislava, Župné námestie č. 13, o náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, o odvolaní
navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Žilina zo dňa 14. novembra 2013 č. k. 18C/249/2012-112,
takto

r o z h o d o l :

rozsudok okresného súdu p o t v r d z u j e .

Odporcovi náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Okresný súd Žilina rozsudkom zo dňa zo dňa 14. 11. 2013 č. k. 18C/249/2012-112 žalobný návrh v
zamietol. Odporcovi náhradu trov konania nepriznal.
Konštatoval, že navrhovateľ sa domáhal zaviazať odporcu na náhradu majetkovej škody vo výške 175
eur a na náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 497,88 eur. Nárok odôvodnil nesprávnym úradným
postupom Okresného súdu Žilina spočívajúcom v prieťahoch v konaní (k rozhodnutiu o žiadosti došlo po

uplynutízákonomstanovenejdoby,someškanímviacako294dní)vdôsledkuktoréhomuvzniklaškoda.
Súd mal preukázané, že dňa 20. 09. 2010 bol v konaní sp. zn. 20Er/1396/2005 (sp. zn. EX 702/2005,
poverenie č. 55 11010124*, zmluva o úvere č. 5600029) doručený návrh na zmenu súdneho exekútora.
Dovtedy poverený exekútor bol preto súdom vyzvaný na vyčíslenie vzniknutých trov a na zaslanie
exekučného spisu. Uznesením zo dňa 07. 07. 2011 súd návrhu na zmenu exekútora vyhovel a
vykonaním exekúcie poveril súdneho exekútora JUDr. R. Krutého. Voči danému rozhodnutiu nebol
podaný opravný prostriedok. Rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť dňa 21. 10. 2011.

Na základe uvedeného súdu konštatoval, že vychádzajúc z ust. § 44 ods. 7 a 8 zákona NR SR č.
233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení
ďalších zákonov (ďalej len „Exekučný poriadok“) je nepochybné, že okresný súd v konaní sp. zn.
20Er/1396/05 bol povinný rozhodnúť o zmene exekútora v lehote 30 dní od doručenia žiadosti. Súd
aplikoval znenie zákona č. 514/2003 Z. z. platné do 31. 12. 2012. Navrhovateľ si uplatnil náhradu
škody z dôvodu nesprávneho úradného postupu nevydaním rozhodnutia v zákonom stanovenej lehote,
resp. v primeranom čase. V tejto súvislosti súd poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu ČR sp.

zn. 2Cdom/129/97 zo dňa 29. 06. 1999, podľa ktorého nesprávny úradný postup nezakladajú vady
konania - napríklad zhromažďovanie podkladov pre rozhodnutie, hodnotenie zistených skutočností,
právne posúdenie, ak mali za následok nesprávne rozhodnutie; rozhodnutie Najvyššieho súdu SR
4Cdo/24/04 - nesprávny úradný postup možno vymedziť tak, že ide o porušenie právnou normoupredpísaného postupu štátneho orgánu, alebo účelu postupu štátneho orgánu, či už súvisí alebo
nesúvisí s rozhodovacou činnosťou štátneho orgánu, ak tento postup nenašiel svoj bezprostredný výraz
vo vydanom rozhodnutí; uznesenie Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 25Cdo/1018/07 zo dňa 25. 08. 2009

- rozhodovaciu činnosť, ktorá je podstatou súdnictva, nemožno hodnotiť ako nesprávny úradný postup.
Súd preto poukázal na to, že nie každý prieťah v konaní možno vyhodnotiť ako zbytočný prieťah v
konaní. Nedodržanie zákonných lehôt sa nepovažuje vždy automaticky za porušenie základného práva
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov (článok 48 ods. 2 Ústavy SR). Sú rozhodujúce všetky
okolnosti danej veci. Musí ísť o významné prieťahy v konaní, ktoré možno kvalifikovať ako zbytočné

prieťahy, neefektívny postup. (I. ÚS 16/02, I. ÚS 63/00).
Ďalej podľa súdu navrhovateľ v konaní nepreukázal vznik škody (majetkovej ujmy). Vyúčtované režijné
náklady navrhovateľa nemôžu byť považované za faktickú škodu, pretože sú vynakladané na celkovú
podnikateľskú činnosť navrhovateľa. Navrhovateľ je podnikateľský subjekt, náklady vynakladané v
príčinnej súvislosti s realizáciou predmetu obchodnej činnosti nemožno považovať za škodu. Nie každý
obchodný prípad podnikateľa musí byť ekonomicky výhodný. Podnikateľ znáša aj podnikateľské riziko

- možnosť ekonomického neúspechu obchodných prípadov. Navrhovateľ nepreukázal vznik týchto
nákladov v celkovej výške 175 eur. Tvrdenie, že vynaložil určité náklady, nie je postačujúce.
Taktiež je v rozpore s dobrými mravmi požadovať tieto náklady v takmer 45.000 žalobách len z
titulu správy pohľadávok prostredníctvom svojich zamestnancov, ktorí samozrejme dostávajú mzdu,
ako aj za náklady za spracovanie urgencií súdom, kontrolu stavu konania na exekučnom súde a

za udržiavanie a správu informačného systému, ktoré vyčíslil len nejakou paušalizovaniu sumou
bez riadneho preukázania. Dokonca navrhovateľ nepreukázal nielen výšku týchto nákladov, ale ani
uvádzané urgencie. Túto paušálne určenú výšku uplatňuje aj v iných konaniach o náhradu škody,
pričom je evidentné, že v jednej exekučnej veci sú podané viaceré žaloby - z dôvodu neskorého
rozhodnutia o žiadosti na udelenie poverenia a vo veciach nesprávneho a nezákonného postupu, keď

súd skúmal exekučný titul a následne zamietol žiadosť o udelenie poverenia, avšak v každom takom
konaní si uplatňuje túto paušalizovanú náhradu majetkovej škody. Navrhovateľ ničím nepreukázal tieto
„paušalizované“ náklady. Nie je ani zrejmé, akým spôsobom navrhovateľ dospel k celkovej majetkovej
škode 175 eur, keďže ničím nepreukázal náklady a ich výšku. Pokiaľ si uplatňuje za správu, či evidenciu,
predsa to vykonávajú jeho zamestnanci za určitú odmenu a nie je žiadny dôvod, aby tieto náklady

znášala tretia osoba, pričom celé exekučné konanie bolo vyvolané navrhovateľom, keďže jeho dlžník
nesplácal dlžnú sumu riadne a včas, čo si čiastočne zavinil aj sám navrhovateľ, keďže pri poskytovaní
úverov, neskúmal a riadne nepreveroval finančnú situáciu dlžníkov. Dokonca poskytol niektorým úver aj
opakovane, aj keď predchádzajúce úvery nesplácali. Je teda evidentné, že navrhovateľ nepostupoval
obozretne, v dôsledku čoho nie vždy bola úspešná aj exekúcia a napriek tomu sa navrhovateľ snaží

takto nevymožené prostriedky získať od tretej osoby, a to od odporcu, a to aj čo sa týka majetkovej
škody, aj nemajetkovej ujmy.
Čo sa týka náhrady nemajetkovej ujmy navrhovateľ uviedol, že považuje to za satisfakciu za porušenie
jeho zákonného nároku, absolútnu nemožnosť strateného času, čo vyvolalo u navrhovateľa neistotu,
nedôveru v právo a rovnosť v spoločnosti, úzkosť, pocit frustrácie; zánik ďalších podnikateľských

aktivít, spôsobenie neistoty v plánovaní ďalších rozhodnutí, ktoré mohol prijať. S uvedeným súd
nesúhlasil a považoval to za jeho účelovú a špekulatívnu obranu. Dokonca ani ničím nepreukázal
údajné „následky“, ako je pocit úzkosti, frustrácie, neistoty. Ani nijako nešpecifikoval, či nekonkretizoval
zánik podnikateľských aktivít. Neupresnil, ani nepreukázal, ako daná situácia ovplyvnila jeho ďalšie
podnikateľské postupy. Súd poukázal na to, že pocity členov riadiacich orgánov spoločnosti v

podobe frustrácie, sú irelevantné v predmetnom konaní, keďže náhradu si uplatňuje právnická osoba.
Odškodnenie právnickej osoby za nemajetkovú ujmu spôsobenú prípadnými prieťahmi v konaní nie je
možnévzťahovaťnafyzickéosoby,ktorésanačinnostiprávnickejosobynejakýmspôsobomzúčastňujú,
lebo im nevzniká ujma priamo (sp. zn. 30Cdo/675/2011).
Ďalej podľa súdu navrhovateľ v konaní nepreukázal škodu a nepreukázal ani príčinnú súvislosť medzi

tvrdeným porušením povinností a tvrdenou škodou. Tvrdená škoda nemá bezprostrednú a priamu
príčinnú súvislosť s rozhodnutím exekučného súdu, tvrdenými prieťahmi. Navrhovateľ nepreukázal,
že bez vydania rozhodnutia exekučného súdu, bez tvrdených prieťahov exekučného súdu, by nebolo
došlo k vzniku tvrdenej škody. Za nepochybné považoval, že predchádzajúci súdny exekútor bol riadne
poverený na vykonanie exekúcie a táto jeho povinnosť trvala do rozhodnutia o zmene exekútora.

Pokiaľ navrhovateľ tvrdil, že nesprávny úradný postup exekučného súdu vystavil oprávnené záujmy
navrhovateľa rizikám, a to neskorým ukončením procedúry zmeny súdneho exekútora exekučným
súdom nastalo riziko zániku povinného, zmarenia účelu konania pre stratu kontaktu s povinným,
insolvencii povinného, tak ničím nepreukázal žiadne zo svojich tvrdení.Súd zamietol návrh navrhovateľa na vykonanie/doplnenie dokazovania znaleckým posudkom, ktoré si
navrhovateľ objednal a to na zodpovedanie otázok týkajúcich sa interpretácie a aplikácie smernice Rady
93/13/EHS. Navrhovaný dôkaz súd nevykonal, pretože znalecký posudok, ktorý nebol vypracovaný v

súdnom konaní, nemá charakter znaleckého posudku, ale listinného dôkazu. Navrhnutý dôkaz je pre
rozhodnutie súdu za tohto skutkového a právneho stavu právne irelevantný. Naviac znalecký posudok
by mal preukázať správnosť skutkových tvrdení navrhovateľa, nemôže nahrádzať skutkové tvrdenia, či
právne posúdenie. Daný dôkaz však podľa uvedenia navrhovateľa by mal zodpovedať otázky týkajúce
sa interpretácie a aplikácie smernice Rady 93/13/EHS, čo je však v danom prípade neprípustné, aby

bol znaleckým posudkom predkladaný nejaký právny názor, či stanovisko na interpretáciu, či aplikáciu
smernice, toto je na posúdení súdov, berúc ohľad na zásadu „iura novit curia“.
O trovách konania súd rozhodol podľa § 142 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „O. s. p.“).
V konaní bol úspešný odporca, ktorému patrí právo na náhradu trov konania. Keďže si trovy konania
uplatnil, pričom ich nevyčíslil, súd mu náhradu trov konania nepriznal, pričom ani nezistil vznik trov na
jeho strane.

Proti tomuto rozsudku podal odvolanie navrhovateľ prostredníctvom svojho splnomocneného zástupcu.
V odvolaní vytýkal súdu, že v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1 O. s. p., - účastníkovi
konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, - rozhodoval vylúčený sudca, - súd
I. stupňa nesprávne vec právne posúdil tým, že nepoužil správne ustanovenie právneho predpisu a

nedostatočne zistil skutkový stav, - neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté
dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, - rozhodnutie súdu vychádza z nesprávneho
právneho posúdenia veci.
K dôvodom odvolania bližšie uviedol:
Navrhovateľ ako strana konania nebol pre vynesením rozsudku oboznámený s písomným vyjadrením

odporcu k návrhu a toto mu bolo doručené až so samotným rozsudkom vo veci samej. Takýto procesný
postup nepredstavuje len porušenie základného práva navrhovateľa na kontradiktórny súdny proces, ale
aj priame porušenie ust. § 114 ods. 2 O. s. p., osobitne to platí za situácie, keď súd vo veci neuskutočnil
ústne pojednávanie s prítomnými účastníkmi konania. Upozornil, že porušením kontradiktórnosti
konania navrhovateľ trpí zásadne tam, kde navyše vo vyjadrení k návrhu odporca vzniesol námietku

premlčania a na túto námietku nedal súd navrhovateľovi možnosť akokoľvek pred vyhlásením rozsudku
reagovať. Tiež navrhovateľ ako strana konania nebol pred vynesením rozsudku oboznámený so súdom
vykonanými listinnými dôkazmi uloženými v exekučnom spise a k vykonanému dokazovaniu nemal
možnosť vyjadriť sa a sám nemal možnosť navrhnúť dôkazy na podporu svojich tvrdení. Dodal, že
súd vykonal dokazovanie listinami, ktorých pôvod nie je z odôvodnenia rozhodnutia poznateľný a nie

je zrejmé, či išlo o listiny založené v exekučnom spise. Za dôkaz však v danom konaní môžu slúžiť
len listiny založené v exekučnom spise, a to vzhľadom k faktu, že vec sa týka nesprávneho úradného
postupu štátneho orgánu. Navrhovateľ aj tvrdil, že v danej veci nebolo možné rozhodnúť bez nariadenia
pojednávania.
Ďalej poukazoval na to, že uskutočnil podanie (obsiahnuté v texte návrhu), ktorým upovedomil súd

o skutočnostiach nasvedčujúcich tomu, že sudcu, ktorému bola vec pridelená systémom súdneho
manažmentu na prejednanie a rozhodnutie, je potrebné z konania vylúčiť. Okolnosť, že krajský súd
nevzhliadol v označených skutočnostiach dôvod na vylúčenie sudcu nič nemení na tom, že v očiach
navrhovateľa a objektívne v očiach verejnosti nemožno tohto sudcu považovať za nestranného. Je
tomu tak aj preto (okrem dôvodov označených v návrhu), že rozhodnutie krajského súdu je v rozpore

s ustálenou rozhodovacou praxou iných krajských súdov v skutkovo a právne totožných veciach.
Je tiež v rozpore s judikatúrou Ústavného súdu SR a Európskeho súdu pre ľudské práva v oblasti
zachovávania práva na nestranný súd. Za takýchto okolností a s vedomím, že: - názor krajského súdu
vo veci nestrannosti pre rozpor z rozhodovacou praxou iných krajských súdov, Ústavného súdu SR
a Európskeho súdu pre ľudské práva v Štrasburgu, neobstojí; - navrhovateľ podal ústavnú sťažnosť

pre porušovanie jeho práva na nestranný súd, ktorej výsledkom bude zrušenie rozhodnutia krajského
súdu; - nebolo a nie je prípustné, aby konanie pokračovalo ústnym pojednávaním, v ktorom vykonával
úkony a rozhodoval vylúčený sudca. V konaní bolo možné uskutočniť len také úkony, ktoré nepripúšťajú
odklad.Ústnepojednávanievoveciodkladpripúšťaloaneboloneodkladnýmúkonomzadanejprocesnej
situácie.

V konkrétnostiach napríklad navrhovateľ uviedol, že súd sa dopustil viacerých omylov keď konštatoval,
že ním namietané lehoty na vydanie rozhodnutia boli dodržané, avšak
v odôvodnení prezentované časové úseky tomu nenasvedčujú. Je nepochybné, že tvrdený nesprávny
úradný postup bol v konaní jednoznačne preukázaný. Súd bol bezdôvodne nečinný, spôsobil takzbytočné prieťahy v konaní a nerozhodol o návrhu navrhovateľa v zákonnej lehote. Ako je zrejmé,
nesprávny úradný postup exekučného súdu spočíva hneď v niekoľkých skutočnostiach, nie len v
jednej z nich. Konajúci súd sa musel preto vysporiadať so všetkými vytýkanými zložkami nesprávneho

úradného postupu. V napadnutom rozhodnutí tomu tak nie je, čo robí rozhodnutie nepreskúmateľným
pre nedostatok dôvodov.
S poukazom na vyššie uvedenú argumentáciu a vytknuté procesné chyby žiadal, aby odvolací súd zrušil
rozsudok okresného súdu a vrátil vec tomuto súdu na opätovné prejednanie.

Odporca sa k odvolaniu navrhovateľa písomne nevyjadril.

Krajskýsúd,akosúdodvolací(§10ods.1O.s.p.),pozistení,žeodvolaniebolopodanévčasúčastníkom
konania (§ 204 ods. 1, § 201 O. s. p.), proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť týmto opravným
prostriedkom (§ 201 O. s. p.), pričom podanie opravného prostriedku nie je vylúčené ust. § 202 O. s. p.,
bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2, § 156 ods. 3 O. s. p.), preskúmal rozhodnutie

v napadnutom rozsahu a z dôvodov uvedených v odvolaní (§ 212 ods. 1 O. s. p.) a rozsudok okresného
súdu ako vecne správny potvrdil (§ 219 ods. 1 O. s. p.) z nasledovných dôvodov:

Vzhľadomktomu,žeodvolacísúdjerozsahomadôvodmiodvolaniaviazaný,priposudzovanídanejveci
sazaoberallennámietkaminavrhovateľauvedenýmivodvolaníaprocesnýmpostupomprvostupňového

súdu predchádzajúcim vydaniu napadnutého rozhodnutia z hľadiska, či došlo k vadám, ktoré mohli mať
za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.

V odvolaní navrhovateľ namietal, že uskutočnil podania (obsiahnuté v texte návrhu), ktorým upovedomil
súd o skutočnostiach nasvedčujúcich tomu, že sudcu, ktorému bola vec pridelená systémom súdneho

manažmentu na prejednanie a rozhodnutie je potrebné z konania vylúčiť.

Odvolací súd v prvom rade poukazuje na vyjadrenie navrhovateľa, ktorý na výzvu súdu uviedol, že
námietku zaujatosti podľa § 15a ods. 1 O. s. p. okresnému súdu nepodal (č. l. 14 spisu). Z obsahu
spisu okresného súdu tiež vyplýva, že Krajský súd v Žiline uznesením zo dňa 12. 02. 2013 č. k.

7NcC/186/2013-24 rozhodol, že sudkyňa Okresného súdu Žilina JUDr. Gabriela Panáková nie je
vylúčená z prejednávania a rozhodovania veci vedenej na tomto súde pod sp. zn. 18C/249/2012.
Nad rámec uvedeného odvolací súd dopĺňa, že ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku (§ 14 a
nasl. O. s. p.) predstavujú výnimku z významnej ústavnej zásady, že nikto nesmie byť odňatý svojmu
zákonnému sudcovi (čl. 48 ods. 1 Ústavy SR). Vzhľadom na to možno vylúčiť sudcu z prejednávania

a rozhodovania pridelenej veci len celkom výnimočne a len zo skutočne závažných dôvodov, ktoré
sudcovi zjavne bránia rozhodnúť v súlade so zákonom, objektívne, nezaujato a spravodlivo. Samotný
subjektívny názor účastníka konania, že v osobe určitého sudcu sú dané okolnosti vylučujúce ho z
prejednávania a rozhodovania veci, nezakladá ešte bez ďalšieho dôvod pre legitímne obavy z jeho
nestranného a nezaujatého rozhodovania. Dôvod na vylúčenie sudcu nezakladá ani skutočnosť, že

sudca má prejednať a rozhodnúť vec, v ktorej odporcom je súd, na ktorom tento sudca vykonáva
súdnictvo (viď napr. uznesenie NS SR z 31. 05. 2010 sp. zn. 3Nc/14/2010). Pre účely preskúmavanej
veci odvolací súd konštatuje, že dôvodom na vylúčenie sudcu nie je bez ďalšieho ani to, že vykonáva
súdnictvo na súde, ktorý údajne (podľa tvrdenia navrhovateľa) svojím nesprávnym úradným postupom
v inej právnej veci založil zodpovednosť odporcu na náhradu škody a nemajetkovej ujmy v zmysle

zákona č. 514/2003 Z. z. Aplikačná prax Najvyššieho súdu SR pri zohľadnení tak subjektívneho, ako
aj objektívneho hľadiska (teória zdania) sa v prevažujúcej miere prikláňa k záveru o povinnosti, ako
aj požiadavke na sudcu v každej veci zachovať vecný profesionálny prístup, nadhľad, potrebnú dávku
odstupu. Preto samotná skutočnosť, že predmetom konania je nesprávny úradný postup, na ktorom
sudca vykonával svoju funkciu, pričom tento nebol zákonným sudcom v exekučnej veci, v ktorej malo

dôjsť k nesprávnemu úradnému postupu, nezakladá pomer k veci.

Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti neexistoval podľa odvolacieho súdu dôvod pre vylúčenie
zákonnej sudkyne JUDr. Gabriely Panákovej z prejednávania a rozhodovania predmetnej veci a preto
nerozhodoval vec vylúčený sudca.

Navrhovateľ v súvislosti s postupom okresného súdu v odvolaní namietal: - nedoručenie vyjadrenia
odporcu k návrhu, - nemožnosť oboznámiť sa s obsahom dôkazom a tvrdeniam, - nemožnosť navrhnúť
dôkazy na podporu svojich tvrdení, - nenariadenie pojednávania.Z obsahu spisu okresného súdu vyplýva, že nariadil na deň 14. 11. 2013 o 10.00 hod. pojednávanie.
Predvolanie doručil navrhovateľovi, jeho splnomocnenému zástupcovi a odporcovi dňa 03. 09. 2013.

Dňa 12. 07. 2013 došlo súdu vyjadrenie odporcu k návrhu. Dňa 13. 11. 2013 o 17.15 hod. bol doručený
súdu zo strany splnomocneného zástupcu navrhovateľa návrh na zrušenie nariadeného pojednávania
z dôvodu objektívneho porušenia zásady nestrannosti súdu a sudcu. Z odôvodnenia rozhodnutia
okresného súdu vyplýva, že súd neakceptoval návrh, čo navrhovateľovi aj včas oznámil (e-mail zo dňa
14. 11. 2013 o 7.38 hod.), nakoľko hoci navrhovateľ vo svojom žalobnom návrhu poukazoval na dôvody

pre vylúčenie sudcu, vo svojom podaní zo dňa 26. 10. 2012 (č.l. 14 spisu) výslovne uviedol, že nepodal
námietku zaujatosti v zmysle § 15a ods. 1 O. s. s tým, že súd by mal postupovať zákonným spôsobom
podľa § 12 O. s. p. s poukazom na § 14 O. s. p. Súd preto postupoval v zmysle § 14, 15 a 16 O. s. p. a vec
predlžil nadriadenému súdu, ktorý uznesením zo dňa 12. 02. 2013 č. k. 7NcC/186/2013-24 rozhodol, že
zákonný sudca v tejto veci nie je vylúčený z prejednávania a rozhodovania danej veci.

Podľa odvolacieho súdu pokiaľ ide o vyjadrenie odporcu k návrhu na začatie konania, toto bolo
doručené okresnému súdu dňa 12. 07. 2013. K tomu treba poznamenať, že okresný súd nezaložil
svoje rozhodnutie na námietke premlčania, ktorú odporca vo vyjadrení k návrhu vzniesol, ale na
skutočnostiach, ktoré zistil z obsahu spisu sp. zn. 20Er/1396/2005 a ktoré boli rozhodujúce pre právne
posúdenie prejednávanej veci. To znamená, že i keby nedoručenie vyjadrenia odporcu k návrhu bolo

vadou konania v zmysle ust. § 114 ods. 2 O. s. p., nejde o vadu, ktorá by mala za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci (§ 212 ods. 3 O. s. p.).
Odvolacia námietka navrhovateľa, že v danej veci bolo neprípustné rozhodnúť bez nariadenia
pojednávania, je zmätočná, keďže vo veci k takejto situácii nedošlo. Jeho uskutočnenie vyplýva zo
zápisnice o pojednávaní (č.l. 106 - 108 spisu).

Navrhovateľ a jeho splnomocnený zástupca, ktorí boli na pojednávanie včas predvolaní, viac ako 5
dní pred termínom pojednávania (§ 115 ods. 2 O. s. p.) sa tohto nezúčastnili z vlastného rozhodnutia.
Je právom a zároveň povinnosťou účastníkov sa nariadeného pojednávania zúčastniť. Pojednávanie
môže byť odročené iba z dôležitého dôvodu. S poukazom na uznesenie NS SR sp. zn. 3 Obdo
11/2013 prekážka alebo iná okolnosť musí predstavovať „dôležitý dôvod“. Príčina, prečo sa účastník

pojednávania zúčastniť nemôže a z ktorej dôvodu žiada o odročenie pojednávania sa musí s ohľadom na
jej povahu vyznačovať nepredvídateľnosťou, záväznosťou, rozsahom alebo z iných dôvodov aspektom
ospravedlniteľnosti. Dôvody uvedené navrhovateľom (objektívne porušenie zásady nestrannosti súdu
a sudcu v dôsledku čoho trval na osobnej účasti splnomocneného zástupcu na pojednávaní, ktoré
bude vedený nestranným sudcom na nestrannom súde) nebolo možné ani podľa odvolacieho súdu

považovať za dôležité dôvody pre odročenie v zmysle ust. § 101 ods. 2 O. s. p. Tým si navrhovateľ a jeho
splnomocnený zástupca sami zmarili možnosť realizovať na pojednávaní svoje procesné oprávnenia, a
to najmä možnosť navrhovať dôkazy, vyjadrovať sa k vykonaným dôkazom a tvrdenia protistrany, právo
na poučenia v zmysle ust. § 118 ods. 2 O. s. p. ako aj v zmysle ust. § 120 ods. 4 O. s. p., ktoré realizujú
spravidla na pojednávaní (vo vzťahu k prítomným účastníkom). Podľa odvolacieho súdu okresný súd na

pojednávaní vykonal dokazovanie navrhnuté samotným navrhovateľom (č. l. 2 spisu) prečítaním listín z
pripojeného exekučného spisu sp. zn. 20Er/1396/2005, ktoré preto slúžili ako dôkaz v danom konaní.

Okresný súd v danom prípade preto vykonal dokazovanie náležitým spôsobom a v potrebnom rozsahu,
spôsobom plne zodpovedajúcim kontradiktórnosti sporového konania umožnil účastníkom realizáciu ich

procesných práv a postupom okresného súdu nedošlo k odňatiu práva navrhovateľa konať pred súdom.

Ďalej navrhovateľ v odvolaní tvrdil, že nesprávny úradný postup bol v konaní jednoznačne preukázaný,
súdnerozhodolojehonávrhuvzákonnejlehote,bolbezdôvodnenečinný,spôsobiltakzbytočnéprieťahy
v konaní. Okrem toho nesprávny úradný postup exekučného súdu spočíval v niekoľkých skutočnostiach,

nielen v jednej z nich a súd sa mal vysporiadať so všetkými jeho vytýkanými zložkami.

Preskúmanímvecipodľaodvolaciehosúduokresnýsúdvykonalvovecidostatočnédokazovanie,pričom
so záverom z neho vyplývajúcim, tak skutkovým ako aj právnym, sa v plnom rozsahu stotožnil. Inak
povedané, prvostupňový súd v dostatočnom rozsahu zistil skutočnosti rozhodné pre posúdenie danej

veci, vec správne rozhodol a svoje rozhodnutie odôvodnil s poukazom na ust. § 157 ods. 2 O. s. p. V
odôvodnení preskúmavaného rozsudku sa riadne zaoberal so všetkými otázkami, ktoré boli pre jeho
rozhodnutie z hľadiska právneho posúdenia veci podstatné.Na doplnenie uvádza, že podľa odôvodnenia napadnutého rozsudku zákonom stanovená lehota na
rozhodnutie o zmene súdneho exekútora nebola dodržaná. So zreteľom na ustálenú rozhodovaciu
činnosť Ústavného súdu SR (II.ÚS 471/2012, I.ÚS 86/02, I.ÚS 70/02, I.ÚS 16/02, I.ÚS 63/00) samotné

nedodržanie zákonom stanovenej lehoty nemožno automaticky vyhodnotiť ako porušenie základného
práva účastníka konania (na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov). Samotné nedodržanie
zákonnejlehotenemožnototižvnímaťizolovane,oddeleneodostatnýchokolností,ktoréobjektívnemajú
vplyv na jej plynutie a významnou mierou sa podieľajú na jej predĺžení. Preto bolo nevyhnutné prihliadať
na všetky podstatné okolnosti prípadu, tak ako to správne učinil v tomto konaní aj okresný súd. Tento

sa zaoberal aj ďalšími atribútmi zodpovednosti za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom,
t.j. príčinná súvislosť, vznik škody.

Z týchto dôvodov odvolací súd rozsudok okresného súdu vrátane výroku o trovách konania ako vecne
správny potvrdil.

O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa ust. § 142 ods. 1 O. s. p. v spojení s ust. § 224
ods. 1 O. s. p. V odvolacom konaní bol úspešný odporca, ktorý si však náhradu trov odvolacieho konania
postupom podľa § 151 ods. 1 O. s. p. neuplatnil, resp. mu ani žiadne trovy nevznikli. Odvolací súd preto
rozhodol, že odporcovi náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.

Toto rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním v senáte pomerom 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné.