Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 24. február 2016

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 6CoPr/9/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5713211062
Dátum vydania rozhodnutia: 24. 02. 2016

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jana Urbanová
ECLI: ECLI:SK:KSZA:2016:5713211062.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedníčky JUDr. Jany Urbanovej,
sudcov JUDr. Yvetty Dzugasovej a JUDr. Adriany Gallovej, v právnej veci žalobkyne: PharmDr. O. I., nar.
XX.XX.XXXX, bytom P. V. W. X/XX, XXX XX K., zastúpenej JUDr. Danielom Vankom, advokátom, so
sídlomO.J.XX/XXX,XXXXXK.,protižalovanému:Hygeias.r.o.,sosídlomKrížna251/2,03853Turany,
IČO: 47 049 928, zastúpeného Mgr. Zuzanou Pivoňkovou, advokátkou, so sídlom E. B. Q. X, XXX XX

K., o určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru v skúšobnej dobe zo strany zamestnávateľa
a o zaplatenie sumy 1.203,93 Eur, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Martin č. k.
10Cpr/2/2013-187 zo dňa 15.07.2015 v spojení s opravným uznesením Okresného súdu Martin č. k.
10Cpr/2/2013-209 zo dňa 17.07.2015, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok Okresného súdu Martin č. k. 10Cpr/2/2013-187 zo dňa 15. 07. 2015 v spojení s opravným
uznesením Okresného súdu Martin č. k. 10Cpr/2/2013-209 zo dňa 17. 07. 2015 p o t v r d z u j e .

O trovách odvolacieho konania r o z h o d n e súd prvého stupňa.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom v spojení s opravným uznesením okresný súd určil, že skončenie pracovného
pomeruvskúšobnejdobedanéžalobkynipodľa§72ods.1Zákonníkaprácelistomzostranyžalovaného
zo dňa 03.06.2013, podľa ktorého sa mal skončiť pracovný pomer dňa 05.06.2013 je neplatné. Súčasne
uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobkyni nevyplatenú mzdu za apríl 2013 vo výške 448,93 Eur
spolu s úrokom z omeškania 5,5 % ročne od 16.05.2013 do zaplatenia a sumu 755,00 Eur na vyplatenie

mzdy za mesiac máj 2013 spolu s úrokom z omeškania vo výške 5,5 % ročne od 16.06.2013 do
zaplatenia, všetko do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. Zároveň vyslovil, že o
trovách konania súd rozhodne do 30 dní od právoplatnosti tohto rozsudku.
V dôvodoch svojho rozhodnutia uviedol, že žalobou podanou na okresnom súde dňa 02.08.2013 sa
žalobkyňa domáhala proti žalovanému (svojmu bývalému zamestnávateľovi) určenia, že skončenie
pracovného pomeru v skúšobnej dobe dané žalobkyni žalovaným, podľa ktorého sa mal pracovný
pomer žalobkyni u žalovaného skončiť 05.06.2013 je neplatné. Súčasne žalobkyňa žiadala, aby súd

uložil žalovanému povinnosť zaplatiť jej nezaplatenú mzdu za mesiac apríl 2013 vo výške 448,93 Eur
spolu s 5,5 % úrokom z omeškania ročne od 16.05.2013 do zaplatenia a sumu
755,00 Eur titulom vyplatenia mzdy za mesiac máj 2013 spolu s 5,5 % úrokom z omeškania ročne od
16.06.2013 do zaplatenia. Žalobkyňa uviedla, že so žalovanou uzavrela pracovný pomer na základe
pracovnej zmluvy z 26. 03. 2013, s dňom nástupu 01. 04. 2013, v pracovnom zaradení zodpovedný
farmaceut, pričom pracovný pomer bol uzavretý na dobu neurčitú, so skúšobnou

dobou na tri mesiace, s tým, že medzi účastníkmi bola dojednaná mesačná mzda žalobkyne vo výške
1.600,00 Eur s výplatným termínom najneskôr do 15-teho dňa nasledujúceho mesiaca. Pri podpise
pracovnej zmluvy bola žalobkyňa informovaná, že lekáreň by sa mala otvoriť najneskôr do 1 mesiacaz dôvodu jej budovania. Po vzniku pracovného pomeru až do jeho ukončenia žalobkyňa pracovala
pre žalovaného v rozsahu jeho pokynov a podľa potrieb pri prácach v samotných priestoroch lekárne,
ďalej doma pri príprave dokladov a podkladov súvisiacich s otvorením lekárne, alebo mala prekážku v

práci na strane zamestnávateľa. Pracovný režim žalobkyne bol organizovaný a riešený so zástupcom
žalovaného, pánom W.. Podľa výplatnej listiny, ktorú žalobkyňa prevzala za mesiac apríl 2013 mala jej
byť vyplatená dňa 15. 05. 2013 na jej účet mzda vo výške 1 223,55 Eur, z tejto mzdy bolo jej bolo po
výzve vyplatené žalovaným dňa 22. 05. 2013 len 450,00 Eur. Žalovaný teda zostal dlžný žalobkyni sumu
773,55 Eur. Až 18. 06. 2013, teda po ukončení pracovného pomeru, bola na účet žalobkyne pripísaná

suma 324,62 Eur. Dňa 20. 06. 2013 bola na účet žalobkyne pripísaná suma 468,55 Eur. Žalobkyňa
však nedostala od žalovaného výplatnú pásku za mesiac máj 2013; tú dostala až dňa 25. 06. 2013,
avšak údaje v nej uvedené sa nezakladajú na pravde. Žalobkyni boli zo strany žalovaného vykázané
absencie, ktoré v žiadnom prípade nevytvorila. Žalovaný po vykonaní inšpekcie
Inšpektorátom práce Žilina vypracoval podklady, ktoré sa úplne rozchádzajú so skutočnosťou. V mesiaci
júl 2013 žalovaný vyhotovil opäť nové výplatné pásky pre žalobkyňu za mesiace apríl a máj 2013, a

do celého prípadu tak vniesol zmätok, nepravdivosť a nezákonnosť. Žalobkyňa kategoricky popiera, že
by vytvorila neospravedlnenú absenciu. Ak by ju bola vytvorila, určite by bol jej zamestnávateľ takéto
porušenie pracovnej disciplíny s ňou riešil okamžite. Úkony zo strany žalovaného nasvedčujú tomu,
že sa chce vyhnúť svojim povinnostiam, ktoré má voči zamestnancovi. Žalobkyňa bola naposledy na
pracovisku dňa 29. 05. 2013 aj keď sa v tento deň, do knihy dochádzky nezapísala, keďže

táto sa nenachádzala na obvyklom mieste. Vtedy bola žalobkyňa pánom W. poslaná domov. Nakoľko
sa tak dotyčný dožadoval opustenia pracoviska žalobkyňou zvýšeným hlasom, žalobkyňa sa prestala
domáhať nástupu do práce a čakala kedy ju zamestnávateľ do práce zavolá, tak ako jej to navrhoval.
Nakoľko žalobkyni nebola v dodatočnej lehote doplatená mzda za mesiac apríl celkovo 773,55 Eur,
žalobkyňa zaslala žalovanému dňa 31. 05. 2013 doporučenú zásielku s okamžitým

skončením pracovného pomeru. Žalovaný túto zásielku prevzal dňa 17. 06. 2013, čiže týmto dňom došlo
k ukončeniu pracovného pomeru zo strany žalobkyne podľa § 61 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce.
Žalobkyňa sa od inšpektorátu práce dozvedela, že žalovaný s ňou ukončil pracovný pomer v skúšobnej
dobe, a to doporučeným listom druhej triedy zaslaným dňa 03. 06. 2013 bez doručenia do vlastných rúk.
Žalovaný na základe tohto úkonu skončil pracovný pomer so žalobkyňou dňa 05. 06. 2013 a na základe

skrátenej odbernej lehoty, ktorú si určil u doručovateľa, bol list odosieľateľovi vrátený poštou
dňa 12. 06. 2013. Tento list žalobkyňa nikdy neprevzala a až od inšpektorátu práce zistila, že žalovaný
mal s ňou pracovný pomer rozviazať v skúšobnej dobe. S poukazom na ustanovenia § 69, § 72, § 38 a
§ 77 Zákonníka práce žalobkyňa žiadala, aby súd jej žalobe vyhovel.
Vo vzťahu k prvému určovaciemu výroku prvostupňový súd na základe vykonaného dokazovania dospel

k záveru, že skončenie pracovného pomeru v skúšobnej dobe dané žalobkyni listom žalovaného zo
dňa 03.06.2013, podľa ktorého mal pracovný pomer žalobkyňou žalovaného skončiť k 05.06.2013
je neplatné. Platnosti takéhoto úkonu bránila predovšetkým skutočnosť, že tento úkon sa dostal do
poznávacej sféry žalobkyne až v priebehu súdneho konania, a potom ako žalobkyňa platne skončila u
žalovaného pracovný pomer okamžitým skončením v zmysle § 69 ods. 1 písm. b) zákona č. 311/2001

Z. z. (Zákonník práce). Dôvodom pre okamžité skončenie pracovného pomeru zo strany žalobkyne
u žalovaného bolo nevyplatenie mzdy, resp. jej náhrady do 15 dní odo dňa jej splatnosti. V zmysle
pracovnej zmluvy bola mzda za mesiac apríl 2013 u žalobkyne splatná k 15. 05.2013 a lehota
predpokladanáust.§69ods.1písm.b)Zákonníkapráceuplynula30.05.2013.Jezrejmé,žežalobkyňav
tomto období mala vyplatenú len sumu 450,00 Eur, ktorú jej žalovaný vyplatil dňa 22.05.2013, čo je suma

nižšia,nežakákoľvekďalšiasuma,ktorávyplývazvýplatnýchpások,ktorénáslednezaobdobiemesiaca
apríl 2013 vystavil žalovaný pre žalobkyňu. Navyše, je to suma nižšia, na akú žalobkyni skutočne vznikol
nárok za mesiac apríl 2013 tak, ako to vyplýva z odôvodnenia v ďalšej časti napadnutého rozsudku.
Za daných okolností prvostupňový súd dospel k záveru, že okamžité skončenie pracovného pomeru
žalobkyňou so žalovaným, ktoré dala žalobkyňa žalovanému listom zo dňa 31.05.2013 a ktorý žalovaný

prevzaldňa17.06.2013,boloplatnéakudňudoručeniatohtolistu,t.j.dňom17.06.2013skončilpracovný
pomer žalobkyne u žalovaného. V tomto období sa do poznávacej sféry žalobkyne nedostal adresovaný
úkon žalovanej strany - list zo dňa 03.06.2013, ktorým žalovaný zrušil so žalobkyňou pracovný pomer
v skúšobnej dobe. U tohto spôsobu skončenia pracovného pomeru platí ustanovenie § 72 Zákonníka
práce. Skončenie pracovného pomeru v skúšobnej dobe v zmysle uvedeného zákonného ustanovenia

predpokladá písomné oznámenie zamestnávateľa zamestnancovi, aspoň 3 dni vopred. Nedodržanie
písomnejformyniejesankcionovanéneplatnosťoutohtoúkonu,nakoľkovzmysle§17 ods.2Zákonníka
práce, právny úkon, na ktorý neudelil predpísaný súhlas príslušný orgán alebo zákonný zástupca
alebo na ktorý neudelili predpísaný súhlas zástupcovia zamestnancov, právny úkon, ktorý nebol vopredprerokovaný so zástupcami zamestnancov alebo právny úkon, ktorý sa neurobil formou predpísanou
týmto zákonom, je neplatný, len ak to výslovne ustanovuje tento zákon alebo osobitný predpis. V tomto
prípade Zákonník práce vo svojom ust. § 72 nesankcionuje nedodržanie písomnej formy neplatnosťou.

Zamestnávateľ, teda žalovaná strana si však zvolila v súlade s ust. § 72 Zákonníka práce pre okamžité
skončeniepracovnéhopomeru sožalobkyňoupísomnúformu,očomsvedčíjeholistz03.06.2013,
ktorý obsahoval adresovaný právny úkon zamestnávateľa (žalovaného) voči žalobkyni, z čoho vyplýva,
že tento právny úkon bolo nutné dostať do poznávacej sféry žalobkyne jeho doručením adresátovi,
pričom pre jeho doručovanie platí ust. § 38 Zákonníka práce. Ustanovenie § 38 Zákonníka práce je

kogentnýmustanovenímstým,žeakzamestnávateľnedoručízamestnancovipísomnosť,ktorámalabyť
podľa Zákonníka práce doručená do vlastných rúk, písomnosť sa považuje za nedoručenú. V súdenom
prípade bolo nesporne preukázané, že žalovaný (zamestnávateľ) doručoval oznámenie o skončení
pracovného pomeru so žalobkyňou ako zamestnankyňou ako jednoduchú doporučenú zásielku, ktorá
nebola určená do vlastných rúk adresáta, keď súčasne skrátil štandardnú úložnú lehotu 18 dní podľa
poštových podmienok Slovenskej pošty na trojdňovú. Zo záznamov pošty na vrátenej doporučenej

zásielke, ktorú žalobkyňa neprevzala (a podľa jej vlastného vyjadrenia jej nebolo doručené zo strany
pošty ani oznámenie o uložení zásielky na Pošte Martin), nie je možné vysledovať, akým
spôsobom pošta vo vzťahu k adresátovi postupovala, kedy mu oznámila uloženie zásielky na pošte a
podobne. Je teda zrejmé, že žalovaný zamestnávateľ v danom prípade nepostupoval v zmysle ust. § 38
ods. 2 Zákonníka práce, keď naviac využil svoje oprávnenie v zmysle poštových podmienok Slovenskej

pošty a skrátil úložnú lehotu zo štandardných 8 dní na 3 dni, a tak znevýhodnil svojho zamestnanca
z možnosti prevziať si uloženú zásielku na pošte. Nakoľko zamestnávateľ porušil predovšetkým ust.
§ 38 ods. 1 Zákonníka práce a nedoručoval písomnosť, ktorá sa týka skončenia pracovného pomeru
so žalobkyňou do jej vlastných rúk a nesplnil si ani podmienky pre splnenie povinnosti doručiť túto
písomnosť v súlade s ust. § 38 ods. 4 Zákonníka práce, okresný súd konštatoval, že oznámenie

zamestnávateľa o skončení pracovného pomeru so žalobkyňou nebolo žalobkyni doručené a z tohto
dôvodutentolistnemoholprivodiťúčinkyzamýšľanézamestnávateľom,t.j.platnéskončeniepracovného
pomeru so žalobkyňou v skúšobnej dobe. Z uvedených dôvodov prvostupňový súd dospel k záveru,
že pracovný pomer medzi účastníkmi sa skončil až platným okamžitým skončením pracovného pomeru
žalobkyňou so žalovaným. Vzhľadom k týmto skutočnostiam okresný súd určil neplatnosť skončenia

pracovného pomeru v skúšobnej dobe, ktoré dal zamestnávateľ (žalovaný) zamestnancovi (žalobkyni)
podľa § 72 ods. 1 Zákonníka práce listom z 03.06.2013, podľa ktorého sa mal pracovný pomer skončiť
dňa 05.06.2013.
Vo vzťahu k mzdovým nárokom žalobkyne prvostupňový súd konštatoval, že v priebehu mesiacov apríl
a máj 2013 žalobkyňa nepracovala počas celého fondu pracovnej doby, a to pre prekážky

na strane zamestnávateľa s výnimkou dní, v ktorých absolvovala lekárske vyšetrenia, ktoré v konaní aj
preukázala. S tvrdením žalovaného, že žalobkyňa v čase, keď podľa jeho výkazov nepracovala alebo
sa nezdržiavala na pracovisku, vykazovala neospravedlnenú absenciu, sa okresný súd nestotožnil.
Uveril najmä výpovedi žalobkyne v tom smere, že predovšetkým v priebehu mesiaca apríl 2013, ale aj
počas mesiaca máj 2013 spoločne so svojou kolegyňou C. V. sa žalobkyňa spravovala pokynmi C. W.,

ktorý bol v tom čase priateľom konateľky žalovanej obchodnej spoločnosti. Z vykonaného dokazovania
bola preukázaná skutočnosť, že vo vzťahu zamestnancom žalovanej obchodnej spoločnosti aktívnejšie
vystupoval C. W., ktorý bol uvádzaný aj v inzerátoch zamestnávateľa v súvislosti s hľadaním nových
zamestnancov ako kontaktná osoba. Zúčastňoval sa tiež pracovných pohovorov tak v prípade C. V.,
ako aj žalobkyne a následne komunikoval so žalobkyňou emailom, prípadne telefonicky prostredníctvom

SMS správ. Za takýchto okolnosti mohla žalobkyňa dôvodne predpokladať, že C. W. je tou osobou,
ktorá jej na základe poverenia konateľky poskytuje pracovné pokyny. K rovnakému záveru dospela
aj svedkyňa C. V. v mesiaci máj 2013, ktorá v tomto smere vypovedala obdobne ako žalobkyňa.
Povinnosťou zamestnávateľa bolo v zmysle ust. § 47 ods. 1 písm. a) Zákonníka práce bolo odo dňa
vzniku pracovného pomeru, t.j. od 01.04.2013 prideľovať žalobkyni prácu podľa pracovnej zmluvy a

platiť jej za vykonanú prácu mzdu, vytvárať podmienky na plnenie pracovných úloh. Na druhej strane
žalobkyňa bola povinná v zmysle § 47 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce podľa pokynov zamestnávateľa
vykonávať práce osobne podľa pracovnej zmluvy v určenom pracovnom čase a dodržiavať pracovnú
disciplínu. Hoci v zmysle ust. § 81 písm. b) Zákonníka práce bola žalobkyňa povinná byť na pracovisku
na začiatku pracovného času, využívať pracovný čas na prácu a odchádzať z neho až po skončení

pracovného času, táto zásada je prelomená v prípade, ak zamestnávateľ z dôvodov svojej strany
nie je schopný prideľovať svojmu zamestnancovi prácu, podľa pracovnej zmluvy pre prekážky, ktoré
existujú na jeho strane. Tie vymedzuje Zákonník práce vo svojom ust. § 142. Z vykonaného dokazovania
bola preukázaná skutočnosť, že žalovaný v období mesiacov apríl a máj 2013 jednak nemal úradnépovolenie na prevádzkovanie lekárne, ktoré vydáva Štátny ústav pre kontrolu liečiv a jednak nemal svoje
prevádzkové priestory lekárne ani plne vybavené a zariadené, a to napriek tomu, že od 01.04.2013
zamestnával žalobkyňu ako zodpovedného farmaceuta. V dôsledku toho žalovaný nemal možnosť

prideľovať žalobkyni pracovné úlohy predovšetkým v zmysle čl. 4 jej pracovnej zmluvy, ktorý vymedzoval
pracovnúnáplň.Tútoskutočnosťvyhodnotilokresnýsúdakotzv.inúprekážkunastranezamestnávateľa
predpokladanú ust. § 142 ods. 3 Zákonníka práce. Zamestnávateľ mal preto povinnosť poskytnúť
žalobkyni náhradu mzdy vo výške jej priemerného zárobku za hodiny, ktoré žalobkyňa v zmysle
pokynov zamestnávateľa nepracovala a s jeho súhlasom alebo na základe pokynu zamestnávateľa

sa zdržiavala mimo pracoviska, doma. Z vykonaného dokazovania tiež vyplynula skutočnosť, že vo
vzťahu k zamestnancom bol činný predovšetkým C. W., ktorý žalobkyni už v mesiaci apríl 2013 a
potom obom zamestnankyniam v mesiaci máj 2013 prevažne dával pracovné pokyny a organizoval
ich prácu. Hoci túto skutočnosť tak svedok C. W., ako aj konateľka žalovanej obchodnej spoločnosti
popierali, z výpovede konateľky žalovaného vyplynulo, že pri zadávaní pracovných pokynov žalobkyni
bola mimoriadne pasívna a prakticky si nevedela ani spomenúť, aké konkrétne pracovné úlohy jej

v tomto období udelila, mimo spracovania sanitačného a prevádzkového poriadku a vypracovania
zoznamu liečiv na navážanie do lekárne. Zároveň z vykonaného dokazovania vyplynula skutočnosť, že
C. W. nemal pracovnoprávny vzťah žalovanej obchodnej spoločnosti, no konal v jej mene na základe
ústneho splnomocnenia konateľkou žalovaného zamestnávateľa, čo súd prvého stupňa vyhodnotil tak,
že jeho konanie žalovanú stranu zaväzuje v zmysle ust. § 16 zákona č. 513/1991 Zb. (Obchodný

zákonník), ktoré ustanovenie vymedzuje konanie podnikateľa, v tomto prípade žalovanej právnickej
osoby a zamestnávateľa. V konaní bolo jednoznačne preukázané, že C. W. bol činný pri
všetkých predzmluvných rokovaniach konateľky žalovanej obchodnej spoločnosti so
žalobkyňou a aj pri uzatváraní pracovnej zmluvy a neskôr so žalobkyňou komunikoval o jej pracovných
úlohách. Z uvedeného vyplýva, že tak žalobkyňa a neskôr aj svedkyňa C. V. dôvodne predpokladali, že

C. W. je tou osobou, ktorá je oprávnená za zamestnávateľa dávať im pracovné úlohy
a pokyny. Ak teda na základe komunikácie so C. W. zamestnanci zostali doma a nepracovali,
nedostavili sa na pracovisko, resp. ho opustili skôr alebo nastupovali na výkon práce v neskoršom čase,
takého ich počínanie je nutné vyhodnotiť ako plnenie pokynov zamestnávateľa. Okresný súd dospel
k presvedčeniu, že žalobkyňa v priebehu mesiacov apríl a máj v prípade, že nepracovala, nezostala

svojvoľne doma, vykazujúc tzv. neospravedlnenú absenciu, ale vždy tak učinila po dohovore a na
základe pokynu, ktorý dostala buď od C. W., prípadne výnimočne od konateľky žalovanej obchodnej
spoločnosti. Zároveň prvostupňový súd podotkol, že zamestnávateľ vo vzťahu ku
svojim zamestnancom nezvolil rovnaký prístup v mesiaci máj 2013. V konaní bolo preukázané, že
C. V., ktorá v danom mesiaci podľa knihy dochádzky odpracovala takmer rovnaký počet hodín ako

žalobkyňa, mala preplatený celý fond pracovnej doby (čo vyplynulo z jej mzdového listu) a mzdu mala
vypočítanú, ako by odpracovala plný počet pracovných hodín v mesiaci. Žalobkyni však za podobne
neodpracované hodiny ako u C. V., bola vykázaná neospravedlnená absencia. Tvrdenia žalovaného o
tom, že svedkyňa C. V. mala údajne pracovať doma, byť aktívna a podobne, v dôsledku čoho nemala
vykazovanú neospravedlnenú absenciu a zamestnávateľ jej poskytol mzdu za 23 odpracovaných dní

a 184 hodín v konaní, neboli v konaní preukázané; práve naopak boli vyvrátené priamo výpoveďou
svedkyne C. V.. Nakoľko zamestnávateľ nevyčlenil na pracovisku knihu dochádzky alebo záznam o
dochádzke, žalobkyňa nemala možnosť pravidelne značiť svoju dochádzku do zamestnania v mesiaci
apríl 2013. Táto skutočnosť však nemôže byť hodnotená na ujmu žalobkyne. Rovnako súd uveril
žalobkyni aj tú skutočnosť, že sa dňa 29.05.2013 dostavila na pracovisko na základe pokynu C. W. a

na základe jeho pokynu opustila pracovisko toho istého dňa s tým, že C. W. ju poučil, že sa jej ozvú
kedy má znova prísť. Z uvedených dôvodov bol okresný súd toho názoru, že aj v posledných májových
dňoch roku 2013 žalovaný zamestnávateľ neumožnil žalobkyni zdržiavať sa na pracovisku a plniť si
pracovné úlohy podľa pracovnej zmluvy, a preto je jeho povinnosťou poskytnúť žalobkyni náhradu mzdy
vo výške priemerného zárobku. Okresný súd citoval ust. § 134 ods. 1, 3, 4, § 141 ods. 2, 7, § 118 ods.

1 a 2 a § 122 ods. 3 Zákonníka práce a vychádzajúc z ich znení konštatoval, že žalobkyňa mala právo
na mzdu za skutočne odpracované hodiny v priebehu mesiacov apríl a máj 2013. Ďalej mala nárok
na náhradu mzdy vo výške priemerného hodinového zárobku za každú hodinu, ktorú
nepracovala pre prestoj na strane zamestnávateľa a mala tiež nárok na náhradu mzdy počas
lekárskeho vyšetrenia, ktoré absolvovala počas pracovného času, a to vo výške priemerného

hodinového zárobku. Žalobkyňa absolvovala celodenne návštevu lekára v dňoch 08.04.2013, potom
vstupnú zdravotnú prehliadku dňa 09. 04. 2013 a lekárske ošetrenie 23. 04. 2013, ktorá skutočnosť
vyplynula z lekárskych potvrdení, ktoré predložila do spisu. Nakoľko žalovaný zamestnávateľ riadne
neevidoval dochádzku žalobkyne a evidencia, ktorú za mesiac apríl 2013 predložil do spisu, saukázala ako nepresná, okresný súd pri svojom rozhodovaní z nej nevychádzal. V komplexe vykonaných
dôkazov však súd dospel k záveru, že žalobkyňa za obdobie mesiacov apríl a máj 2013 nevykázala
ani raz neospravedlnenú absenciu, naopak, v prípade, že nepracovala, bolo to pre prestoje na strane

zamestnávateľa alebo v dôsledku lekárskych vyšetrení, ktorým sa podrobovala,
a preto jej za tieto mesiace patrí za hodiny, ktoré odpracovala mzda a za hodiny, ktoré
neodpracovala, náhrada mzdy vo výške pravdepodobného priemerného zárobku. V mesiaci apríl 2013
bol pravdepodobný priemerný hodinový zárobok žalobkyne 9,0909 Eur, čo zodpovedá podielu tarifného
platu žalobkyne vo výške 1.600,00 Eur mesačne dohodnutého v pracovnej zmluve a počtu

hodín pripadajúcich na pracovné dni a jeden sviatok 01. 04. 2013 (Veľkonočný pondelok), teda počtu
176 hodín. Je nutné potom vychádzať zo skutočností, že žalobkyňa pri poskytnutí mzdy za skutočne
odpracované hodiny, ktorých presný počet sa nepodarilo zistiť, ale aj pri poskytnutí náhrady mzdy vo
výške priemerného hodinového zárobku za celodenné ošetrenie u lekára a náhrady mzdy vo výške
priemerného zárobku za hodiny, keď existovali prekážky na strane zamestnávateľa by dosiahla stále
mzdu a náhradu mzdy vo výške 1.600,00 Eur, tak po príslušnom zdanení by za mesiac apríl 2013 mala

byť žalobkyni vyplatená žalovaným suma, z ktorej žalobkyňa vychádzala pri koncipovaní
žaloby a svojich mzdových nárokov vo výške 1.223,55 Eur. Pokiaľ ide o mesiac máj 2013, v ňom na fond
pracovného času pripadlo 21 pracovných dní a 2 sviatky, teda spolu by žalobkyni mala byť poskytnutá
náhrada mzdy a mzda za odpracovaných 184 hodín tak, ako to bolo vykázané v prípade Mgr. C. V. (čl.
106 spisu). Tento mesiac bol pravdepodobný priemerný hodinový zárobok žalobkyne vo výške 8,6956

Eur. Aj v prípade tohto mesiaca by potom žalobkyňa mala nárok na plat vo výške 1.223,55 Eur. Keďže
za mesiac apríl 2013 poskytol žalobkyni žalovaný plnenie len v rozsahu 450,00 Eur dňa 22. 05. 2013
a až 18. 06. 2013 sumu 324,62 Eur, žalovaný dlhuje žalobkyni za mesiac apríl 2013 na mzde a jej
náhradách sumu žalobkyni nevyplatenú vo výške 448,93 Eur, a to od 16. 05. 2013, keď deň predtým bola
mzda a náhrada mzdy žalobkyne v zmysle pracovnej zmluvy za mesiac apríl 2013 splatná. Za obdobie

mesiacamáj2013,keďbyžalobkynirovnakopatrilamzdaajejnáhradavovýške1.223,55Eur. Žalovaný
za toto obdobie vyplatil žalobkyni len sumu 468,55 Eur. V dôsledku toho dlhuje žalobkyni na mzde a
náhrade mzdy za mesiac máj 2013 sumu ňou uplatnenú vo výške 755,00 Eur, a to od 16. 06. 2013,
keď k 15. 06. 2013 bola v zmysle pracovnej zmluvy mzda a náhrada mzdy žalobkyne za mesiac máj
2013 splatná. Okresný súd preto zaviazal žalovaného na ich zaplatenie v prospech žalobkyne. Súčasne

priznal žalobkyni v zmysle ust. § 1 ods. 4 Zákonníka práce v spojení s ust. § 517 ods. 2 Občianskeho
zákonníka (zákon č. 40/1964 Zb.) a v spojení s ustanovením § 3 Nariadenia vlády SR č. 87/1995
Z. z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka aj úrok z omeškania, ktorý
je o 5 percentuálnych bodov vyšší, ako základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky platná k
prvému dňu omeškania s plnením peňažného dlhu, teda k 16. 05. 2013 a 16. 06. 2013.

Rozhodnutie o trovách konania okresný súd odôvodnil ust. § 151 ods. 3 O.s.p.

Opravným uznesením č. k. 10Cpr/2/2013-209 zo dňa 17.07.2015 okresný súd opravil prvú vetu výroku
tak, že skončenie pracovného pomeru v skúšobnej dobe danej žalobkyni podľa § 72 ods. 1 Zákonníka
práce listom zo strany žalovaného zo dňa 03.06.2013, podľa ktorého sa mal skončiť pracovný pomer

dňa 05.06.2013, je neplatné. Postupom v zmysle ust. § 164 O.s.p. teda opravil preklep v druhom dátume
v predmetnej vete výroku napadnutého rozsudku.

Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalovaný, ktorý sa domáhal jeho
zrušenia a vrátenia okresnému súdu na ďalšie konanie.

Uviedol, že súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým
zisteniam a jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Vo
vzťahu k prvému výroku napadnutého rozsudku poukázal na znenie ust. § 38 ods. 4 Zákonníka práce a
konštatoval, že zo zaslanej doporučenej listovej zásielky žalovaného adresovanej žalobkyni, obsahom
ktorej bolo skončenie pracovného pomeru v skúšobnej dobe zo dňa 03.06.2013 je

zrejmé, že táto zásielka bola podaná na pošte Vrútky dňa 03.06.2013. Žalovaný využil možnosť, ktorú
mu dávajú poštové podmienky Slovenskej pošty a.s., uvedené vo všeobecnej časti, vnútroštátny styk,
konkrétne bodu 5.2.4. a 21.1., v zmysle ktorých môže odosielateľ využiť dispozičnú službu pod názvom
„Uložiť...dní“ a ponechal úložnú lehotu 3 dni. Adresát si v danom prípade mohol zásielku prevziať v
odbernej lehote, ktorú určil odosielateľ, t.j. v lehote 3 dní. Zo zásielky je zrejmé, že žalobkyňa ako

adresát si túto zásielku v odbernej lehote neprevzala, čím je podľa bodu 22.1.2. písm. b) poštových
podmienok Slovenskej pošty a.s., všeobecných podmienok, vnútroštátny styk považovaná takáto
zásielka za nedoručiteľnú. Odvolateľ akcentoval, že týmto svojím konaním neporušil žiadny právny
predpis, nekonal v rozpore so zákonom ani dobrými mravmi, len využil možnosť, ktorú mu poskytujúpoštové podmienky Slovenskej pošty a.s. Žiadny právny predpis platný na území Slovenskej republiky,
vrátane Zákonníka práce, mu takýto postup nezakazuje. Tento postup žalovaného bol teda v súlade s
čl. 2 ods. 3 Ústavy SR. Odvolateľ nesúhlasil so záverom prvostupňového súdu, že práve týmto úkonom

mal znevýhodniť žalobkyňu ako svojho zamestnanca. Žalobkyňa mala totiž dostatočný časový priestor
na prevzatie zásielky a v konaní nepopierala, že by sa v danom čase zdržiavala mimo svojho bydliska,
resp. že by jej bolo z nejakých konkrétnych dôvodov znemožnené prevzatie zásielky. Žalovaný preto
namietal nepreskúmateľnosť napadnutého rozhodnutia v predmetnej časti. Tvrdenie žalobkyne, že jej
nebolo zo strany pošty doručené ani oznámenie o uložení zásielky na pošte, odvolateľ vyhodnotil ako

účelové. Z predloženého listinného dôkazu - zásielky odoslanej žalovaným žalobkyni dňa 03.06.2013
nepochybnevyplýva,žežalobkyňasitútozásielkuvodbernejlehoteneprevzala.Oskončenípracovného
pomeru zo strany zamestnávateľa bola žalobkyňa informovaná aj prostredníctvom SMS správy od
konateľky žalovaného a tiež o tom mala vedomosť od Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny Martin,
na ktorý sa sama išla evidovať ako uchádzač o zamestnanie. Úrad práce, sociálnych vecí a rodiny
Martin až následne dňa 24.06.2013 písomne vyzval konateľku žalovaného, aby mu poskytla súčinnosť

na oznámenie vymeriavacieho základu týkajúceho sa žalobkyne a dokladu o skončení pracovného
pomeru so žalobkyňou. V uvedenom liste ÚPSVaR Martin je uvedené, že žalobkyňa podala na tomto
orgáne žiadosť o zaradenie do evidencie uchádzačov o zamestnanie dňa 10.06.2013. Z toho vyplýva,
že žalobkyňa vedela o skončení pracovného pomeru, čo potvrdzuje aj skutočnosť, že zásielku od
žalovaného, ktorá obsahovala skončenie pracovného pomeru, zámerne neprevzala. Žalovaný citoval

ust. § 17 ods. 2 Zákonníka práce a konštatoval, že podľa jeho názoru tým, že ust. § 38 Zákonníka práce
nespája s nedoručením takejto zásielky zamestnancovi do vlastných rúk sankciu neplatnosti. Žalovaný
si splnil svoju zákonnú povinnosť riadne. Zásielku adresovanú žalobkyni so skončením pracovného
pomeru možno preto s poukazom na ust. § 38 ods. 4 Zákonníka práce považovať za doručenú, nakoľko
z nej vyplýva, že žalobkyňa si zásielku neprevzala v odbernej lehote, v dôsledku čoho je skončenie

pracovného pomeru zo strany žalovaného zo dňa 03.06.2013 platné.
Zároveň sa žalovaný nestotožnil ani s druhým výrokom napadnutého rozhodnutia o povinnosti zaplatiť
žalobkyni nevyplatenú mzdu a jej náhradu za mesiace apríl a máj 2013 s príslušenstvom, nakoľko sa
nesúhlasil s vyhodnotením dôkazov zo strany okresného súdu. Zdôraznil, že pracovno-právny vzťah
medzi účastníkmi bol založený pracovnou zmluvou, na základe ktorej

mala žalobkyňa vykonávať prácu od 01.04.2013. Žalobkyňa už pred samotným nástupom do práce
ubezpečovala žalovaného, že má skúsenosti s prevádzkovaním lekárne ako takej a jej materiálnym
zabezpečovaním, tzn. najmä s objednávaním liekov, výživových doplnkov a doplnkového sortimentu. V
pracovnej náplni - čl. 4 bod 1 je uvedené, že zamestnanec koordinuje a riadi činnosť lekárne. Žalobkyňa
bola zaradená na pozíciu zodpovedná farmaceut, čo je spojené aj s vysokou mierou samostatnosti a

zodpovednosti pri prevádzkovaní a chode lekárne. Keďže konateľka žalovaného nemala a ani nemá
vzdelanie na to, aby mohla vykonávať tieto činnosti, bola nútená prijať do pracovného pomeru osobu
s príslušným vzdelaním. Pri uzatváraní pracovného pomeru so žalobkyňou bola v
dobrej viere, že sa bude môcť na žalobkyňu spoľahnúť a že bude pri vykonávaní
svojej pracovnej pozície samostatná a iniciatívna, čo sa však nestalo. Odvolateľ potvrdil, že priestory

lekárne Hygeia boli pripravované na prevádzku a lekáreň nebola oficiálne sprevádzkovaná, tzn. že v
tom čase sa v lekárni lieky nevydávali, ani sa v nej nič nepredávalo. Podľa priloženej fotodokumentácie
je však zrejmé, že žalobkyňa mohla svoju prácu vykonávať. Priestory boli riadne pripravené, nejednalo
sa o žiadne stavenisko, ako sa v priebehu pojednávaní vyjadrovala žalobkyňa. Žalobkyňa mala v tom
čase k dispozícii pracovný stôl, počítač i kancelárske potreby. Žalobkyňa neupozornila zamestnávateľa

na údajné nevyhovujúce pracovné podmienky a priestory. Nevyužila tiež sama možnosť skončením
pracovného pomeru so žalovaným v skúšobnej dobe. Odvolateľ tiež poznamenal, že žalobkyňa si pred
samotným uzavretím pracovného pomeru nešla pozrieť priestory lekárne, hoci mala na to možnosť i
časový priestor. Odvolateľ však zdôraznil, že pred samotným otvorením lekárne bolo treba vypracovať
zoznam liekov, liečiv, výživových doplnkov i doplnkového sortimentu, prevádzkový a sanitačný poriadok,

a pripraviť tak chod lekárne po tejto stránke. Žalobkyňa teda mala pridelenú prácu a mala ju povinnosť
aj vykonávať. Žalovaný zotrval na tvrdení, že žalobkyňa nevykonávala prácu tak, ako mala, a teda
dni, počas ktorých nebola riadne v práci, vytvorila neospravedlnené absencie (s výnimkou dní návštev
lekára). Tvrdil tiež, že bola to práve iniciatíva žalobkyne v tom smere, že bude poberať plat vo
výške 60 % mzdy. Konateľka by si takúto ponuku nedovolila svojmu zamestnancovi predostrieť. V

snahe predísť nezrovnalostiam preto pri uzatváraní pracovného pomeru navrhovala, aby bola mzda
žalobkyne za prvé mesiace do oficiálneho otvorenia lekárne v pracovnej zmluve nižšia, a to vo výške,
ktorá predstavovala 60 % zo sumy 1.600,00 Eur, brutto. Následne po oficiálnom sprevádzkovaní lekárne
by sa dodatkom k zmluve upravila medzi účastníkmi výška mzdy žalobkyne na sumu 1.600,00 Eur,brutto. Keďže žalobkyňa s takýmto postupom nesúhlasila, v pracovnej zmluve bola uvedená jej mzda vo
výške1.600,00Eurbrutto,alestým,ževmesiaciapríl2013samanavrhlažalovanému,žedooficiálneho
otvorenia lekárne bude poberať reálne iba 60 % mzdy. Žalovaný tvrdil, že tento dohovor medzi

účastníkmibolibavústnejforme.Vychádzajúcztohožalovanývyhotovilprežalobkyňuajvýplatnúpásku
dňa 06.05.2013, proti ktorej žalobkyňa neprotestovala. Žalobkyňa začala protestovať až po uplynutí 3
týždňov, a to prostredníctvom SMS správy dňa 26.05.2013 s tým, že nie je možné, aby poberala 60 %
dohodnutej mzdy, a preto bola výplatná páska za mesiac apríl 2013 zo strany žalovaného prerobená
na hrubú mzdu vo výške 1.600,00 Eur a čistá mzda na výšku 1.223,55 Eur. Z tohto dôvodu žalovaný

vypracoval aj opravné výkazy č. 1 na príslušnú zdravotnú poisťovňu, sociálnu poisťovňu (zaslané dňa
26.05.2013) a opravný prehľad na daňový úrad osobne doručený dňa 27.05.2013. Žalobkyňa následne
podala podnet na Inšpektorát práce v Žiline. Podľa odporučenia ich kontrolórky, v prípade, že nie je
u zamestnávateľa zástupca zamestnancov - odbory, má zamestnávateľ vypracovať mzdu na základe
skutočne odpracovaných hodín zamestnanca a chýbajúce hodiny budú vykázané ako absencia. Na
základe tohto bola mzda žalobkyne upravená žalovaným podľa skutočne odpracovaných hodín, ktoré

žalobkyňa za obdobie mesiacov apríl až máj 2013 v lekárni Hygeia reálne odpracovala. Nakoľko v
mesiaci apríl 2013 by bola skutočne z odpracovaných hodín mala žalobkyňa nárok na mzdu vo výške
477,28 Eur v hrubom, žalovaný musel doložiť odmenu na sumu 452, 85 Eur, aby jej vyšla čistá mzda
774,62 Eur, čo predstavovalo pôvodne čistú mzdu zo 60 % a čo bolo žalobkyni aj vyplatené. Takýto
postup zvolil zamestnávateľ na základe usmernení kontrolórkou Inšpektorátu práce, keďže sumu 452,85

Eurnemoholžalovanýodžalobkynežiadať,pričomtátočiastkajejbolavyplatenánavyšeabolotomožné
reparovať iba vyplatením mesačnej odmeny. Žalovaný preto prepracoval mzdu žalobkyne za príslušné
mesiace zo 60 % na mzdu za skutočne odpracované hodiny a neodpracované hodiny vyhodnotil ako
absenciu. Z uvedeného dôvodu boli opätovne prepracované výplatné pásky žalobkyne, opravné výkazy
do zdravotnej a sociálnej poisťovne, ktoré boli odoslané dňa 12.07.2013 a opravný prehľad č. 2 doručený

osobne na daňový úrad 15.07.2013. Odvolateľ tiež zdôraznil, že po vykonaní kontroly nebol zo strany
Inšpektorátu práce Žilina sankcionovaný. Za mesiac máj 2013 dal žalovaný žalobkyni absenciu, preto
jej vyšla mzda vo výške 523,64 Eur (inak by to bolo znova vo výške 960,00 Eur brutto), ale zohľadnil, že
dni, ktoré bola žalobkyňa v práci len niekoľko hodín, jej vykázal ako 8 hodín, v dôsledku čoho to vyšlo na
sumu 523,64 Eur v hrubom. Následne kontrola Inšpektorátu práce žalovanému vytkla, že musí aj dni,

v ktoré bola žalobkyňa v práci len niekoľko hodín a nie plných 8 hodín, rozdeliť na odpracované hodiny
a absenciu, v dôsledku čoho hrubá mzda poklesla žalobkyne na sumu 507,70 Eur. Tomu nasvedčuje
aj riadny výkaz do zdravotnej a sociálnej poisťovne odoslaný žalovaným dňa 19.06.2013 a riadny
prehľad odovzdaný na daňovom úrade dňa 20.06.2013. Následne žalovaný upravil žalobkyni mzdu
podľa skutočne odpracovaných hodín za mesiac máj 2013 v hrubom vo výške 507,70 Eur a v čistom

468,55 Eur. Tak boli zaslané aj opravné výkazy do zdravotnej a sociálnej poisťovni dňa 15.07.2013 a
opravný prehľad na daňový úrad osobne doručený dňa 13.07.2013. Žalobkyni bola mzda za mesiac
apríl 2013 vyplatená celkom vo výške 774,62 Eur, a to 450,00 Eur vkladom na jej účet a suma 324,62
Eur prevodom na jej bankový účet. Mzda za mesiac máj 2013 bola žalobkyni vyplatená v celkovej výške
468,55 Eur formou bezhotovostného prevodu na bankový účet. Pokiaľ žalobkyňa uvádzala, že bola v

práci naposledy dňa 29.05.2013, toto jej tvrdenie sa nezakladá na pravde. Odvolateľ tvrdil, že žalobkyňa
bola v práci dňa 24.05.2013, t.j. v piatok. Následne dňa 26.05.2013 zaslala vyššie uvedenú SMS správu
p. W.. Dňa 27.05.2013 bola žalobkyňa v práci, ale prevzala si len výplatnú pásku opravenú po jej SMS
a odišla. Odišla sama, nie na príkaz p. W.. Žalovaný zároveň poukázal na písomné vyjadrenie k žalobe
doručené súdu dňa 17.09.2013 a svoje prednesy v priebehu prvostupňového konania.

Súčasne upozornil súd na zrejmú nesprávnosť v prvom výroku rozhodnutia, v ktorom bol nesprávne
uvedený dátum 05.03.2013, pričom správne má byť uvedený dátum dňa 05.06.2013.

Žalobkyňa vo svojom vyjadrení k odvolaniu navrhla napadnutý rozsudok okresného súdu v spojení s
opravným uznesením ako vecne správny potvrdiť. Súčasne si uplatnila voči žalovanému náhradu trov

odvolacieho konania, ktoré presne vyčíslila a vyšpecifikovala.
Uviedla, že sa plne stotožňuje so závermi prvostupňového súdu, ktorý v danej veci vykonal potrebné
dokazovanie a správne prejednávanú vec aj posúdil, vyhodnotil a v rozsudku aj podrobne odôvodnil.
Vychádzajúc z ust. § 38 ods. 4 Zákonníka práce povinnosť zamestnávateľa alebo zamestnanca
doručiť písomnosť sa splní, len čo zamestnanec alebo zamestnávateľ písomnosť prevezme alebo

len čo ju poštový podnik vrátil zamestnávateľovi alebo zamestnancovi ako nedoručiteľnú, ..... . Je
potrebné zdôrazniť, kedy bola žalovanému doporučená zásielka pre žalovanú (ako adresáta) vrátená.
Podľa zistenia Inšpektorátu práce bola táto zásielka žalovanému vrátená dňa 11.06.2013. Žalovaný
teda postupoval úplne premyslene a cieľavedome, následne ako mu bol doručený list od žalobkyneobsahujúci okamžité skončenie pracovného pomeru zo strany zamestnanca. Žalobkyňa podala na
poštu list o okamžitom skončení pracovného pomeru dňa 31.05.2013 (piatok) ako doporučenú poštovú
zásielku 1. triedy a taktiež v tento deň cca. o 17.17 hod. zaslala p. W. SMS v znení „Výpoveď je už dávno

poslaná“. Tomuto kroku predchádzalo viackrát ústne upozornenie zo strany žalobkyne o tom, že ak jej
nebude zo strany žalovaného doplatená mzda k 31.05.2013 za mesiac apríl, podá okamžité skončenie
pracovného pomeru. Doporučená poštová zásielka 1. triedy od žalobkyne bola žalovanému doručovaná
03.06.2013, ktorú žalovaný neprevzal a tak táto zásielka bola uložená na pošte. Z obsahu zaslanej
SMS zo dňa 31.05.2013 však žalovaný vedel o obsahu tohto listu. Práve v deň, keď žalovaný neprevzal

zásielku,t.j.dňa03.06.2013,podalo15.45hod.napoštudoporučenýlistoskončenípracovnéhopomeru
so žalobkyňou v skúšobnej dobe ku dňu 05.06.2013. Ani nie po dvoch dňoch od odoslania daného listu
odhlásil žalobkyňu z poisťovní, pričom zásielka sa mu ako nedoručená vrátila poštou až 11.06.2013.
Ak by aj bolo pravdivé tvrdenie žalovaného o tom, že v zmysle poštových podmienok Slovenskej
pošty mohol zasielať list žalobkyni o skončení pracovného pomeru v skúšobnej dobe prostredníctvom
Slovenskej pošty so skrátenou odbernou lehotou v zmysle poštových podmienok Slovenskej pošty, tak

by potom pracovný pomer nemohol skončiť ku dňu 05.06.2013, ale skončil by až dňom 11.06.2013.
Žalobkyňazdôraznila,žezásielka,ktorásazasielaakodoporučená,savprípadeneprevzatiaadresátom
taktiež vracia odvolateľovi späť ako doporučená zásielka, t.j. žalovaný si jeho posielanú poštovú zásielku
zo dňa 03.06.2013 prevzal ako nedoručenú (vrátenú) dňa 11.06.2013. Doporučenú zásielku, ktorú
mu zasielala žalobkyňa dňa 31.05.2013 (okamžité skončenie pracovného pomeru) bola žalovanému

doručovaná poštou 03.06.2013, si prevzal žalovaný až 17.06.2013. Pracovný pomer sa preto žalobkyni
skončil dňa 17.06.2013 na základe ňou podaného okamžitého skončenia pracovného pomeru podľa
§ 69 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce z dôvodu, že jej nebola vyplatená mzda do 15 dní po uplynutí
splatnosti. Zároveň žalobkyňa zdôraznila, že žalovaný postupom v zmysle ust. § 77 Zákonníka práce
nepoprel na súde žalobou okamžité skončenie pracovného pomeru, ktoré mu dala žalobkyňa.

Vo vzťahu ku skráteniu odbernej lehoty odosielateľom zásielky žalobkyňa zdôraznila, že pri
určení skrátenej odbernej lehoty ide výslovne o zmluvný vzťah medzi odosielateľom a prepravcom
(doručovateľom), v ktorom odosielateľ určí prepravcovi (doručovateľovi), do
ktorej lehoty má doručovať zásielku adresátovi. Pre prípad, že si adresát zásielku nevyzdvihne, má
doručovateľ zásielku po uplynutí určenej odbernej lehoty vrátiť späť odosielateľovi. Žalobkyňa ako

adresátka na doručovanú listovú zásielku od žalovaného nebola zmluvnou účastníčkou tohto špeciálne
upraveného spôsobu doručovania. Takýto spôsob doručovania sa medzi účastníkmi pracovnoprávneho
vzťahu (t.j. medzi žalobkyňou /zamestnancom/ a žalovaným /zamestnávateľom/) nedohodol, a preto
nie je možné, aby žalovaný v predmetnej veci takýmto spôsobom riešil doručovanie tak závažného
rozhodnutia,akojeukončeniepracovnéhopomeru.Týmtošpekulatívnymkonanímzostranyžalovaného

sa žalobkyňa dostala v postavení zamestnanca do nerovnoprávneho postavenia so žalovaným v
postavení zamestnávateľa pri doručovaní písomností v zmysle § 38 Zákonníka práce. Nie je pravdivé
tvrdenie žalovaného v časti jeho odvolania, ktorým napáda výrok ohľadne skončenia pracovného
pomeru. Taktiež je zavádzajúce tvrdenie žalovaného, že žalobkyňa vedela o skončení pracovného
pomeru zo strany žalovaného, keďže sa bola zaevidovať na úrade práce dňa 10.06.2013. Žalobkyňa

bola v predmetný deň na úrade práce, sociálnych vecí a rodiny za účelom zistenia ďalšieho postupu
v prípade okamžitého skončenia pracovného pomeru, ktoré zaslala žalovanému dňa 31.05.2013.
Pracovníčka úradu práce, sociálnych vecí a rodiny jej však oznámila, že konateľka žalovaného ju
odhlásila zo sociálnej poisťovne ku dňu 05.06.2013, pričom nepovedala nič o skončení pracovného
pomeru, ale len o odhlásení zamestnanca. Zároveň táto pracovníčka žalobkyňu upozornila, že by bolo

najlepšie, aby sa zaevidovala na úrade práce do evidencie nezamestnaných čo najskôr, aby nevznikali
nedoplatky na poistnom, keďže žalobkyňa v tom čase dostala len 1/3 zo svojej mzdy za mesiac apríl
2013 a predpokladala, že žalovaný jej bude robiť problémy aj s vyplatením mzdy za mesiac máj, čo
sa aj následne stalo. Tak, ako správne konštatoval prvostupňový súd, list s oznámením o ukončení
pracovného pomeru v skúšobnej dobe, ktorý zasielal žalovaný dňa 03.06.2013, sa do poznávacej sféry

žalobkyne dostal až v rámci tohto súdneho konania, keď ho predložil súdu žalovaný. Prvostupňový
súd sa vo svojom rozhodnutí podrobne zaoberal doručovaním listu od žalovaného, ktorého obsahom
malo byť oznámenie o ukončení pracovného pomeru v skúšobnej dobe, ako aj doručovaným listom od
žalobkyne, ktorého obsahom bolo okamžité skončenie pracovného pomeru podľa § 69 ods. 1 písm. b)
Zákonníka práce, s ktorého závermi sa žalobkyňa v celom rozsahu stotožňuje.

Pokiaľ ide o odvolacie námietky žalovaného proti druhému výroku rozsudku okresného súdu o jeho
povinnosti zaplatiť žalobkyni mzdu za mesiac apríl a máj 2013 s príslušenstvom, žalobkyňa podotkla, že
v tejto časti svojho odvolania žalovaný zopakoval svoje tvrdenia prezentované v rámci prvostupňového
konania. Všetky tieto jeho tvrdenia boli riadne podrobené dôkaznému konaniu zo strany okresnéhosúdu a tieto ním boli aj správne vyhodnotené. Prvostupňový súd sa vo svojom konaní podrobne
zaoberal vecnou stránkou daného sporu v časti vzniku pracovného pomeru medzi účastníkmi konania,
následného priebehu udalostí počas trvania pracovného pomeru, pracovnou náplňou žalobkyne v

nadväznosti na vytvorenie jej pracovných podmienok a práce v čase, keď priestory lekárne boli v štádiu
dokončovania stavebných úprav, stavebného čistenia a upratovania po období kolaudácie, zariadenia
časti lekárne a pracovného miesta, vybavenia nevyhnutným technickým zariadením a či bolo povolenie
na poskytovanie lekárenských služieb v čase trvania pracovného pomeru žalovanému vydané. Okresný
súd vykonal aj podrobné dokazovanie v časti výšky a spôsobu vyplácania mzdy žalobkyni v nadväznosti

na dojednané zmluvné podmienky o mzde a jej dochádzky do zamestnania podľa pokynov
žalovaného. Zaoberal sa aj otázkou nerovnomerného postavenia (diskrimináciou) žalobkyne zo strany
žalovaného, ktorá nastala po tom, ako s ňou bol ukončený pracovný pomer. Pokiaľ žalovaný predložil
do spisu fotodokumentáciu, ktorá má preukazovať, v akom stave boli priestory s tým, že žalobkyňa
mala dobré pracovné podmienky a vybudované pracovisko, žalovaná uviedla, že v danom prípade boli
zobrazené len priestory sociálneho zariadenia a prázdneho budúceho skladu liečiv po upratovaní, a to

bez nábytku. Tieto fotografie boli vyhotovené po niekoľkodňovom upratovaní žalobkyňou v mesiaci apríl
2013. Nejdená sa však o hlavné priestory budúcej lekárne, kde sa mali lieky vydávať. Hlavné priestory
neboli prevádzkyschopné ani v čase ukončenia pracovného pomeru. K dispozícii nebolo prakticky nič, v
prázdnych miestnostiach neboli ani dvere a osobne veci mala žalobkyňa uložené na parapetnej doske.
Budova budúcej lekárne nebola ani skolaudovaná. Kolaudácia prebehla v druhej polovici mesiaca máj

2013 a do prevádzky bola lekáreň spustená až v mesiaci 7/2013. Navyše prevádzkový a hygienický
poriadok vypracovala žalobkyňa z vlastnej iniciatívy, a nie na pokyn konateľky žalovaného v čase, keď
sa na stavbe pracovalo a keď podľa pokynov p. W. zostávala doma. Z uvedených dôvodov dané návrhy
dokumentov posielala žalobkyňa aj mailovou adresou zo svojej domácej adresy. Konateľka žalovanej po
celý čas trvania pracovného pomeru nedávala žalobkyni žiadne príkazy, túto kompetenciu prenechala

na svojho priateľa p. W., ktorý mal aj písomnú plnú moc na zastupovanie žalovaného. Pokiaľ žalovaný
namietal, že žalobkyňa si nebola pozrieť priestory budúcej lekárne, žalobkyňa zdôraznila, že takáto
možnosť jej zo strany žalovaného nebola ponúknutá, aj keď o ňu prejavila záujem SMS správou zo dňa
02.04.2013. Zároveň však žalobkyňa mala prisľúbené od zamestnávateľa, že dostane vyplatenú celú
mzdu. Okrem toho aj druhá pracovníčka p. V., ktorej mala byť ponúkaná možnosť pozrieť si priestory

budúcej lekárne, nevolila odchod a podpísala pracovnú zmluvu, keďže sprevádzkovanie pracoviska je
úlohou zamestnávateľa. V prípade p. V. sa však konateľka žalovanej neskúšala znížiť jej mzdu na 60
%, nepostupovala voči nej vymyslenými absenciami, ako to urobila voči žalobkyni. Aj po nástupe ďalšej
farmaceutky od 01.05.2013 spolu so žalobkyňou upratovali na budúcom pracovisku počas
mesiaca máj 2013. Žalobkyňa odpracovala s Mgr. V. prevažne rovnaký pracovný čas. Žalobkyňa totiž

vozila Mgr. V. na pracovisko a domov svojím autom. Napriek tomu mala Mgr. V. zaplatenú zo strany
žalovaného plnú mzdu. Žalobkyňa však podala okamžité skončenie pracovného pomeru a následne jej
žalovaný vypísal absencie, čo preukazuje, že žalovaný diskriminuje zamestnancov, ktorí sa oprávnene
ohradia voči nesprávnym postupom zamestnávateľa. Pokiaľ žalovaný vo svojom
opravnom prostriedku rozsiahlo opisuje mzdovú časť, ktorá sa týkala žalobkyne, žalobkyňa poukázala

na skutočnosti, ktoré tvrdila a preukázala v prvostupňovom konaní a na ktorých zotrvala.
Prvostupňový súd sa podrobne zaoberal aj touto časťou uplatňovaného nároku a riadne danú vec zistil
a správne právne odôvodnil. V odvolaní nie sú zo strany žalovaného uvedené nové skutočnosti, ktoré
by mohli mať vplyv na zmenu napadnutého rozhodnutia.

Krajský súd ako súd odvolací po zistení, že odvolanie bolo podané včas a smerovalo proti rozhodnutiu,
ktoré možno napadnúť týmto opravným prostriedkom, preskúmal rozsudok okresného súdu (v spojení
s opravným uznesením) v rozsahu a z dôvodov uvedených v odvolaní (podľa § 212 ods. 1, 2 písm. b)
O.s.p.) a po preskúmaní ho bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2 O.s.p. za použitia §
156 ods. 3 O.s.p.) v spojení s opravným uznesením ako vecne správny podľa § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil.

Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku (v spojení s opravným uznesením) i konania, ktoré
mu predchádzalo, dospel k záveru, že okresný súd v prejednávanej veci zistil skutkový stav v rozsahu
potrebnom na zistenie rozhodujúcich skutočností, na podklade vykonaného dokazovania dospel ku
správnym skutkovým zisteniam a žalobu žalobkyne o určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru

v skúšobnej dobe a o zaplatenie sumy 1.203,93 Eur aj správne právne posúdil. Nakoľko i odôvodnenie
písomného vyhotovenia rozsudku napadnutého odvolaním zodpovedá kritériám uvedeným v ust. §
157 ods. 2 O.s.p., odvolací súd podľa § 219 ods. 2 O.s.p. konštatuje správnosť týchto dôvodov a v
podstatných bodoch na ne odkazuje.Súčasne odvolací súd preskúmal i námietky žalovaného uvedené v opravnom prostriedku a po ich
preskúmaní dospel k záveru, že tieto nie sú dôvodné.

Z odvolacích námietok žalovaného vyplýva, že sa nestotožnil so skutkovými a právnymi závermi
prvostupňového súdu tak, ako boli prezentované v odôvodnení napadnutého rozhodnutia.

V prvom rade odvolací súd zdôrazňuje, že do práva na spravodlivý proces nepatrí právo účastníka

konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov
(IV. ÚS 252/04), ani právo na to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby
sa rozhodlo v súlade s jeho požiadavkami (I. ÚS 50/04). Do obsahu základného práva podľa článku
46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivý proces podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru nepatrí ani právo
účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa
dožadovať ním navrhnutého spôsobu hodnotenia dôkazov (II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03). Prvostupňový súd

v odôvodnení svojho rozhodnutia riadne uviedol, prečo tvrdenia žalovaného nepovažoval za pravdivé
v kontexte všetkých ostatných vykonaných dôkazov. Na strane druhej bola tak v konaní preukázaná
pravdivosť tvrdení žalobkyne. Z obsahu spisového materiálu vyplýva neunesenie dôkazného bremena
žalovaného v tomto súdnom konaní. Odvolací súd vo všeobecnej rovine k výsledkom dokazovania a
jeho hodnoteniu zo strany prvostupňového súdu pre úplnosť udáva, že v sporovom konaní primárne

nesie dôkazné bremeno žalobca v súvislosti s tými tvrdeniami, ktoré umožňujú žalobe vyhovieť, ak budú
tieto tvrdenia preukázané a na strane druhej i žalovaný nesie dôkazné bremeno tých tvrdení, ktorými
odôvodňuje svoju obranu proti žalobe. Ak nie je možné zistiť určitú skutkovú okolnosť, ktorá je medzi
účastníkmi sporná a pre rozhodnutie dôležitá, postihne nepriaznivý dôsledok toho účastníka, ktorý mal
v súvislosti s ňou dôkaznú povinnosť. V danom prípade išlo o žalovaného a jeho skutkové tvrdenia

a dôkazy navrhnuté v tomto konaní. Ak po vykonanom dokazovaní nie je možné urobiť záver ani o
pravdivosti tvrdenia účastníka o určitej skutkovej okolnosti, ale ani záver o nepravdivosti tohto tvrdenia,
znamená to, že tvrdená skutočnosť nebola preukázaná. Dôsledok neunesenia dôkazného bremena, v
danom prípade na strane žalovaného, sa premietol do rozhodnutia súdu prvého stupňa.

Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozsudku odvolací súd ďalej dodáva, že ustanovenia § 72
Zákonníka práce vyplýva, že pracovný pomer môže v skúšobnej dobe skončiť zamestnávateľ aj
zamestnanec, a to kedykoľvek v priebehu skúšobnej doby aj bez uvedenia
dôvodu. K formálnym náležitostiam skončenia pracovného pomeru v skúšobnej dobe patrí jeho písomná
forma. Jej nedostatok však zákon nesankcionuje neplatnosťou tohto právneho úkonu. V danom prípade

žalovaný v súlade s citovaným zákonným ustanovením zvolil pre skončenie pracovného pomeru so
žalobkyňou písomnú formu - list zo dňa 03.06.2013, ktorý jej zaslal poštou. Pri jeho doručovaní
žalobkyni bol však žalovaný povinný postupovať v súlade s ust. § 38 Zákonníka práce. Uplatnenie
práva alebo splnenie povinnosti v pracovnoprávnych vzťahoch predpokladá získanie kvalifikovanej
vedomostidruhéhoúčastníkaalebopríslušnéhoorgánuoužuskutočnenomaleboozamýšľanomúkone,

resp. o jeho vôli dosiahnuť svojím konaním určité zákonom ustanovené právne následky. Písomnosti
zamestnávateľa týkajúce sa vzniku, zmeny a skončenia pracovného pomeru alebo vzniku, zmeny a
zániku povinností zamestnanca vyplývajúcich z pracovnej zmluvy musia byť doručené zamestnancovi
do vlastných rúk (§ 38 ods. 1 Zákonníka práce). V danom prípade žalovaný doručoval žalobkyni
list zo dňa 03.06.2013, ktorej obsahom bolo skončenie pracovného pomeru v skúšobnej

dobe, len ako jednoduchú doporučenú zásielku, teda nie zásielku určenú adresátovi do vlastných
rúk. Z uvedeného dôvodu ani po vrátení tejto zásielky poštovým podnikom žalovanému s poznámkou
„neprevzatá v odbernej lehote“, nemohol tento jeho úkon privodiť zamestnávateľom zamýšľané, t.j.
platné skončenie pracovného pomeru v skúšobnej dobe so žalobkyňou. Argumentácia žalovaného o
jeho práve odosielateľa skrátiť v zmysle poštového poriadku odbernú lehotu zásielky adresátovi je preto

bezprávnehovýznamu.Tak,akovyplynulozdokazovaniapredprvostupňovýmsúdom,tentoúkonsa do
poznávacej sféry žalobkyne dostal až v priebehu tohto súdneho konania a po tom, čo žalobkyňa platne
skončila so žalovaným pracovný pomer okamžitým skončením podľa § 69 ods. 1 písm. b) Zákonníka
práce. Žalovaný pritom neplatnosť skončenia pracovného pomeru okamžitým skončením zo strany
žalobkyne neuplatnil na súde žalobou v lehote upravenej v ust. § 77 Zákonníka práce a preto akákoľvek

jeho argumentácia vo vzťahu k tomuto právnemu úkonu je v tomto konaní právne irelevantná.
Pracovný pomer žalobkyne u žalovaného sa preto skončil dňom 17.06.2013, kedy si žalovaný prevzal
okamžité zrušenie pracovného pomeru, ktoré mu dala žalobkyňa listom zo dňa 31.05.2013.Okresný súd preto postupoval správne, keď určil, že skončenie pracovného pomeru v skúšobnej dobe,
ktoré dal žalovaný žalobkyni podľa § 72 ods. 1 Zákonníka práce listom zo 03.06.2013
je neplatné.

Vo vzťahu k výroku okresného súdu o povinnosti žalovaného zaplatiť žalobkyni nevyplatenú mzdu a
jej náhradu za mesiace apríl a máj 2015 s príslušenstvom odvolateľ vo svojom opravnom prostriedku
len zopakoval argumentáciu prezentovanú v prvostupňovom konaní. Vyplýva z nej, že sa nestotožnil so
skutkovými a právnymi závermi prvostupňového súdu tak, ako boli uvedené v odôvodnení napadnutého

rozhodnutia. Okresný súd v ňom podrobne uviedol prečo je nárok navrhovateľky aj v tejto časti dôvodný,
keď vychádzal z ním vykonaného rozsiahleho dokazovania. S jeho závermi sa v celom rozsahu stotožnil
i krajský súd, na ktoré poukazuje.
Podľa názoru odvolacieho súdu v danej veci okresný súd postupoval v súlade s ust. § 132 O.s.p., podľa
ktorého dôkazy súd vyhodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich
vzájomnej súvislosti; pritom starostlivosti prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo, včítane toho,

čo uviedli účastníci. Z ustálenej judikatúry Ústavného súdu SR vyplýva, že všeobecný súd nemusí dať
v odôvodnení svojho rozhodnutia odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale iba na
tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ
rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania, čo
v danom prípade bolo splnené. Odvolací súd zhodne s okresným súdom dospel k záveru o dôvodnosti

nároku žalobkyne uplatneného žalobou. Úvaha okresného súdu v prejednávanej veci nebola ľubovoľná,
ale vychádzala z dostatočne zisteného skutkového stavu a zodpovedala skutočnostiach, ktoré boli v
dokazovaní zistené, vyhodnotenia a závery okresného súdu neboli v rozpore s tým, čo bolo v konaní
preukázané, a ani v rozpore s formálnou logikou. Naviac, okresný súd výsledky hodnotenia dôkazov
zahrnul aj do odôvodnenia napadnutého rozsudku a v súlade s § 157 ods. 2 O.s.p. dostatočne vysvetlil,

ktoré skutočnosti považoval za rozhodné, preukázané a z ktorých dôkazov vychádzal, akými úvahami
sa pri hodnotení dôkazov riadil.

Na základe vyššie uvedených skutočností a dôvodov odvolací súd rozsudok okresného súdu vo veci
samej, i v závislom výroku o trovách konania, proti ktorému odvolateľ nevzniesol žiadne odvolacie

námietky, v spojení s jeho opravným uznesením, ako vecne správny p o t v r d i l .

O trovách tohto odvolacieho konania rozhodne súd prvého stupňa v súlade s ust. § 224 ods. 4 O.s.p.,
keďže s poukazom na ust. § 151 ods. 1 a 3 O.s.p. si súd prvého stupňa rozhodnutie o trovách konania
ponechal na samostatné rozhodnutie do 30 dní po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej.

Toto rozhodnutie senátu odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním pomerom hlasov 3 : 0 .

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné.