Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 24. marec 2016

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 4Co/516/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3808213853
Dátum vydania rozhodnutia: 24. 03. 2016

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Oľga Lichnerová
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2016:3808213853.4

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky JUDr. Oľgy Lichnerovej a sudkýň JUDr. Alice
Beňovej a JUDr. Ivety Martinákovej v právnej veci navrhovateľky M. V., bytom P., T. XX/X, zastúpenej
JUDr. C. T., advokátom, so sídlom P., V. cesta X proti odporcovi Y. M., bytom F., K. XXX/X, zastúpenému
JUDr. P. V., advokátom, so sídlom P., X. 6, o neplatnosť dohody o prevode členských práv a povinností
k bytu a iné, o odvolaní navrhovateľky proti dopĺňaciemu rozsudku Okresného súdu Prievidza zo dňa

05.decembra 2012, č. k. 6C/170/2008-156 takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým dopĺňacím rozsudkom súd prvého stupňa návrh navrhovateľky v časti o vydanie
členského podielu v OSBD P. spolu s užívaním bytu na ulici X. XX/X v P. a zaplatenia sumy 39
832,70 eur zamietol. V odôvodnení uviedol, že vychádzal zo skutkových zistení v predmetnej veci a
návrh navrhovateľa považoval za nedôvodný. V predmetnej veci súd právoplatným rozsudkom zamietol
návrh na určenie neplatnosti dohody o prevode členských práv medzi prevodcom v tom čase mal. M.

X., nar. XX.XX.XXXX zast. zákonným zástupcom L. X., nar. XX.XX.XXXX a nadobúdateľom Y. M., nar.
XX.XX.XXXX zo dňa XX.XX.XXXX s odôvodnením, že otázku platnosti alebo neplatnosti právneho
úkonu - dohody o prevode členských práv bude súd riešiť ako predbežnú pri rozhodovaní o nároku
navrhovateľky, ktorý uplatnila formou eventuálneho petitu, a to jednak vo forme vydania členského
podielu v OSBD P., resp. zaplatenia sumy 39.832,70 eur. Podľa názoru súdu odporcovi nemožno za
terajšieho stavu uložiť povinnosť vydať členský podiel v OSBD P., a to z nasledovného dôvodu. Dohoda

o prevode členských práv a povinností, ktorá je predmetom konania, je podľa názoru súdu neplatným
právnym úkon. Podľa dohody prevodcom členských práv a povinností bola navrhovateľka, ktorá v čase
uzatvárania dohody bola maloletá a pri tomto úkone ju zastupoval otec ako zákonný zástupca, ktorý je
aj v dohode uvedený. V konaní je nesporné, že dohodu za navrhovateľku aj podpísal. Rovnako bolo
nesporné i to, že dohoda o prevode členských práv a povinností zo dňa 29.01.1996 nebola schválená
súdom v zmysle § 179 O.s.p, pričom pre platnosť takéhoto úkonu sa schválenie súdom nevyhnutne
vyžaduje /§ 28 Občianskeho zákonníka/. Uvedená skutočnosť vyplýva nakoniec i zo spisu OS

Prievidza č. Nc 523/1996, v ktorom bolo konanie o schválenie tohto úkonu zastavené z dôvodu, že D. P.
uznalo neplatnosť dohody o prevode členských práv a povinností. Z tohto dôvodu si súd ako predbežnú
otázku vyriešil, že dohoda o prevode členských práv a povinností je neplatná. Z neplatnej dohody
nemohli vzniknúť žiadne ďalšie práva a povinnosti, preto odporca nemohol následne platne previesť
členské práva a povinnosti na ďalšiu osobu dohodou zo dňa 10.09.1997, a to na nadobúdateľov R. M. a
manžela U. M.. V tomto smere súd prisvedčil právnej argumentácii navrhovateľky, že dohoda je neplatná

práve pre absenciu schválenia tohto úkonu za maloletú navrhovateľku súdom, pretože je v rozpore so
zákonom /§ 39 Občianskeho zákonníka v spojitosti s § 28 Občianskeho zákonníka/. Z neplatného
právneho úkonu v zmysle § 457 Občianskeho zákonníka vzniká právo na vydanie bezdôvodnéhoobohatenia v rozsahu toho, čo každý z účastníkov podľa dohody dostal. Navrhovateľka sa domáhala
vydania členského podielu od odporcu, ktorý vyjadruje súhrn členských práv a povinností viažucich sa
k predmetnému bytu. Je však nepochybné, že odporca v čase začatia konania a aj v čase rozhodnutia

súdu nebol nositeľom členských práv a povinností, pretože následne došlo k prevodu jeho členských
práv a povinností na ďalšie osoby a v súčasnej dobe sú tieto pretransformované do vlastníckeho práva
k družstevnému bytu manželom M. na základe zmluvy o prevode vlastníctva družstevného bytu a k
pozemku zo dňa 17.07.1998. I keď ide zrejme o právne úkony, ktoré sú neplatné, navrhovateľka sa
môže domáhať vydania členských práv a povinností len voči osobe, ktorá je ich držiteľom, pretože len

takáto osoba by bola spôsobilá na ich vydanie. Odporca pritom ani nie je členom bytového družstva
OSBD P., nevlastní žiadny členský podiel v OSBD P., k predmetnému bytu nemá žiadne práva, preto
mu nemožno navrhovanú povinnosť ukladať. Právnu povinnosť možno uložiť len na základe zákona,
alebo v medziach zákona. Rovnako považoval súd za nedôvodný návrh aj v časti o zaplatenie sumy
39.832,70 eur, ktorá suma podľa navrhovateľky predstavuje aktuálnu trhovú cenu členského podielu
k predmetnému bytu. Je zrejmé, že odporcovi takéto bezdôvodné obohatenie nevzniklo z neplatného

úkonu, pretože odporca takéto plnenie nenadobudol. Odporca by bol povinný uvedené bezdôvodné
obohatenie vydať len v prípade, že trhová hodnota členského podielu bola v čase prevodu v tejto výške a
odporca by bol naďalej majiteľom členského podielu v družstve. Je síce pravdou, že výška zostatkovej
hodnoty členského podielu ku dňu 31.05.1996 bola v sume 23.197,- Sk, preto možno uvažovať,
že odporca získal prinajmenšom túto hodnotu členských práv a povinností vyjadrenú v uvedenej

peňažnej sume. Naproti tomu je však navrhovateľka povinná vydať odporcovi taktiež protiplnenie, ktoré
z neplatnej dohody o prevode členských práv a povinností obdržala, a to najmenej v podobe zaplateného
nedoplatku na platbách spojených s užívaním bytu /viď listinné dôkazy a výpoveď svedkyne V./, pretože
v tomto smere plnil odporca dlh za ňu, hoci bola povinná ho plniť sama. V zmysle § 560 Občianskeho
zákonníka ide o vzájomné plnenie z neplatnej zmluvy, pričom obaja účastníci sú voči sebe navzájom v

postavení veriteľa a dlžníka a majú povinnosť plniť si navzájom a súčasne navzájom plnenie požadovať.
Vzhľadom k tomu, že navrhovateľka takéto plnenie odporcovi nevrátila /jeho výška je sporná/, zároveň
uvedené nenavrhuje súčasne s návrhom na vydanie bezdôvodného obohatenia z jej strany, preto nie
je možné takémuto návrhu vyhovieť. Nie je možné zbavovať sa tejto vzájomnej povinnosti spôsobom
akým zvolila navrhovateľka, a to odpočítaním sumy, ktorú zaplatil odporca od celkovej sumy - hodnoty

členských práv a povinností /viď napr. R 26/1975/. Z týchto dôvodov preto ani súd nenariaďoval znalecké
dokazovanie na zistenie trhovej hodnoty členského podielu k času prevodu členských práv a povinností.
Podľa názoru súdu navrhovateľka sa môže domáhať určenia, že jej patria členské práva a povinnosti
k predmetnému bytu spoju s nájomným právom, kde sa bude ako predbežná otázka riešiť platnosť a
neplatnosť právnych úkonov, pričom takýto rozsudok musí byť záväzný predovšetkým voči aktuálnym

vlastníkom bytu, pretože povinnosť vydať byt do jej užívania bude predovšetkým na ich strane. Právne
vec posúdil podľa § 28, § 39, § 457, § 560 Občianskeho zákonníka, § 179 O.s.p. a § 229 ods. 1
Obchodného zákonníka. O trovách konania rozhodol podľa § 151 ods. 3 O.s.p., v zmysle ktorého o
trovách rozhodne po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej.

Proti tomuto rozsudku podala v zákonnej lehote odvolanie navrhovateľka. Namietala, že súd prvého
stupňa nedostatočne zistil skutkový stav a s rozpormi vo výpovediach svedkov sa nevyporiadal. Ak
by vychádzal z vykonaných dôkazov, musel by prísť k záveru, že zaplatenie kúpnej ceny za prevod
nebolo preukázané. Po právnej stránke mal za to, že súd správne ustálil, že zmluva o prevode členského
podielu je neplatná. Návrh v časti o vydanie členského podielu spolu s právnom užívania bytu bol

podaný z dôvodu opatrnosti, ak by takáto možnosť bola. V časti zamietnutia návrhu na zaplatenie
39 832,70 eur považoval rozhodnutie súdu za nesprávne. Opomenul, že odporca bol v prvom rade
povinný vydať plnenie, o ktoré sa obohatil, čiže vlastne previesť členský podiel spolu s užívaním bytu
na navrhovateľku a nie zaplatiť žalovanú sumu. Zaplatiť žalovanú sumu prichádzalo do úvahy, len ak by
sa možnosť vrátenia poskytnutého plnenia stala nemožnou. Mala za to, že súd pochybil, keď nesprávne

citoval rozhodnutie R 26/1975, nakoľko vzájomné protiplnenie sa požaduje v tom prípade, keď sú
tu dve rozdielne a nezameniteľné plnenia. Preto sa domáhala vydania bezdôvodného obohatenia vo
výške rozdielu plnení, t. j. ceny plnenia, ktoré poskytla ako náhradné plnenie /lebo plnenie in natura sa
stalo nemožným/ a to čo bolo v jej mene prijaté od odporcu. Odporca nadobudol de facto dispozíciu s
právami a s právami nakladať a členský podiel previedol na ďalšiu osobu. Je to on, kto sa z prevodu

obohatil, lebo získal viac ako poskytol. Poukázala na skutočnosť, že odporcovi vzniklo bezdôvodné
obohatenie, že členský podiel súvisiaci z predmetným bytom zanikol, že nie je spravodlivo možné
požadovať od dobromyseľného x-tého vlastníka navrátenie členského podielu, nakoľko ním disponuje a
členský podiel ako taký právne neexistuje. Názor súdu, že vydania sa môže domáhať len proti vlastníkovičlenského podielu znamená, že vydania bezdôvodného obohatenia sa domáhať nemôže, keďže členský
podiel zanikol. Judikatúra súdov poukazuje i na ochranu dobromyseľného nadobúdateľa a na možnosť
vydržania. Domáha sa len vydania bezdôvodného obohatenia. Poukázala aj na to, že súd pri ustanovení

jej právneho zástupcu vo veci sa vyporiadal s otázkou zjavne bezúspešného konania zo zákona, a pokiaľ
by vychádzal z právneho názoru o nemožnosti plnenia a vydania bezdôvodného obohatenia, nebol by
zákonný dôvod na ustanovenie zástupcu. Navrhla napadnutý rozsudok zrušiť a jej návrhu vyhovieť
alebo vec vrátiť na nové konanie súdu prvého stupňa.

Odporca vo svojom písomnom vyjadrení uviedol, že navrhovateľka na jednej strane upozorňuje,
že zaplatenie kúpnej ceny nebolo preukázané a na strane druhej sa dožaduje vydania rozdielu
medzi plnením, ktoré poskytla a plnením prijatím od odporcu z titulu bezdôvodného obohatenia.
Navyše oprávnenosť sumy vo výške 39 832,70 eur a spôsob a opodstatnenosť jej vyčíslenia
nebola navrhovateľkou počas celého konania nijako preukázaná. Považoval za nesprávne následné
rozhodnutie súdu, podľa ktorého by bolo potrebné preukázať hodnotu členského podielu v čase prevodu.

Navrhovateľkou tvrdenú skutočnosť o opodstatnenosti jej návrhu v súvislosti s ustanovením jej právneho
zástupcu považoval za nelogické, keď spojenie týchto dvoch odlišných inštitútov nie je v žiadnom
prípade možné. To, že súd ustanovil navrhovateľke právneho zástupcu nezakladá domnienku, že jej
návrh je dôvodný.

Navrhovateľka k písomnému vyjadreniu sa odporcu uviedla, že odporca priznáva rozpory v svedeckých
výpovediach, týkajúcich sa vyplatenia čiastky 200 000 Sk, avšak tvrdí, že sa jedná o nepodstatné
rozdiely. Tak isto uviedol, že navyše odporca vyplatil 23 000 - 33 000 Sk za záväzky viaznuce na byte. Z
uvedeného vyplýva, že ani sám nevie, aká suma vlastne bola vyplatená. Mala za to, že čiastka 200 000
Sk nebola taká malá, aby si účastníci na takúto okolnosť tak rozdielne spomínali. Nakoniec svedkyňa

pani V. poukázala, že uvedené peniaze získala už týždeň pred ich vyplatením a vyplatila ich sama jej
otcovi, čo je v príkrom rozpore s ostatnými preukazovanými skutočnosťami. Považovala za zrejmé, že
odporca nepochopil argumentáciu spojenia ustanovenia právneho zástupcu v tomto konaní s výsledkom
sporu. V zmysle zákona je podmienkou ustanovenia právneho zástupcu skutočnosť, aby nárok nebol
zjavne bezdôvodný. Odporca tak isto nesprávne pochopil skutočnosti ohľadne sumy 39 832,70 eur a

spôsob a opodstatnenosť jej vyčíslenia. Ako už uviedla, v podstatne hlavným zámerom žaloby bolo
vydanie bezdôvodného obohatenia zo strany odporcu, titulom vrátenia si plnení na základe neplatnej
zmluvy.Ostatnéprávnenárokybolipodanézdôvoduopatrnosti,kebysasituáciazmenila,resp.skutkové
zistenia boli iné, ako predpokladala. Samotný názor okresného súdu, ktorý poukázal na rozhodnutie
R 26/1975 považovala za nesprávny a bol vyvrátený samotným citovaním uvedeného rozhodnutia.

Aká mala byť výška peňažného plnenia z bezdôvodného obohatenia mal ustáliť súd dokazovaním.
Nepovažovala za správny názor súdu, že jej otec peniaze neprevzal v jej mene, lebo v skutočnosti on
by ich prevzal v jej mene bez ohľadu na to, že sa jednalo o neplatný právny úkon. Vytýkala súdu, že sa v
skutočnosti nezaoberal najpodstatnejšou skutočnosťou, či platí ustanovenie o bezdôvodnom obohatení
alebo neplatí pre daný právny vzťah. Mala za to, že čiastky, ktoré boli zaplatené za dlh, ktorý viazol na

predmetnom byte bol jednoznačne zaplatený v jej prospech a aj v prípade, ak by bolo plnenie poskytnuté
jej otcovi, bolo by tak isto plnenie poskytnuté v jej prospech. Nakoniec i keby tomu tak nebolo, tak vzniklo
i tak bezdôvodné obohatenie a odporca má plnenie, ktoré prevzal vrátiť a naopak ona mu má poskytnúť
plnenie, ktoré prevzala bez ohľadu na vzťah k jej otcovi. Čo sa týka výšky bezdôvodného obohatenia,
ako rozdielu hodnoty poskytnutých plnení, ktoré odhadla na žalovanú sumu, ak mál súd iný názor, mal

vykonať dokazovanie, ktoré sama navrhla. Postupom súdu tak bola poškodená na svojich ľudských
právach. Poukázala na Európsky dohovor o ľudských právach a Dodatkový protokol č. 1, čl. 1, ochranu
vlastníctva. Je zrejmé, že ako maloletej jej túto ochranu mal poskytnúť otec a v osobitných prípadoch
aj súd. Takýto osobitný prípad pri prevode jej členských práv nastal, keď k platnosti zmluvy o prevode
členského podielu s užívaním bytu, ako konštatovali súdy, bol potrebný súhlas súdu. Napriek tomu, že

tento nebol poskytnutý, zmluva bola prehlásená za neplatnú, súd došiel k záveru, že nemá nárok na
vydanie bezdôvodného obohatenia. Rozhodnutie súdu považovala za nepreskúmateľné. Navrhla, aby
odvolací súd v celom rozsahu zrušil rozsudok okresného súdu a vec mu vrátil na ďalšie konanie s tým,
aby ustálil, aká výška bezdôvodného obohatenia v skutočnosti vznikla.

Krajský súd v Trenčíne ako odvolací súd opätovne po zrušení jeho rozsudku zo dňa 31.010.2013, č. k.
4Co/141/2013-172 preskúmal vec bez nariadenia odvolacieho pojednávania /§ 212 ods. 1, § 214 ods.
2 v spojení s § 156 ods. 3 O.s.p./ a dospel k záveru, že odvolanie navrhovateľky nie je dôvodné.Súd prvého stupňa založil svoje zamietajúce rozhodnutie predovšetkým na tom právnom názore, že
dohoda o prevode členských práv a povinností k družstevnému bytu zo dňa 29.01.1996 je neplatná pre
absenciu schválenia tohto úkonu za maloletú navrhovateľku súdom, pretože je v rozpore so zákonom /

§ 39 Občianskeho zákonníka v spojitosti s § 28 Občianskeho zákonníka/. Z neplatnej dohody nemohli
vzniknúť žiadne ďalšie práva a povinnosti a preto odporca nemohol následne platne previesť členské
právaapovinnosti naďalšiuosobudohodou zodňa 10.09.1997,atonanadobúdateľovR.M.amanžela
U. M.. Odporca v čase začatia konania a aj v čase rozhodnutia súdu nebol nositeľom členských práv
a povinností, pretože následne došlo k prevodu jeho členských práv a povinností na ďalšie osoby a

v súčasnej dobe sú tieto pretransformované do vlastníckeho práva k družstevnému bytu manželom
M. na základe zmluvy o prevode vlastníctva družstevného bytu a k pozemku zo dňa 17.07.1998. I
keď ide zrejme o právne úkony, ktoré sú neplatné, navrhovateľka sa môže domáhať vydania členských
práv a povinností len voči osobe, ktorá je ich držiteľom, pretože len takáto osoba by bola spôsobilá
na ich vydanie. Odporca nie je členom bytového družstva OSBD P., nevlastní žiadny členský podiel
v D. P., k predmetnému bytu nemá žiadne práva, preto mu nemožno navrhovanú povinnosť uložiť.

Rovnako považoval súd za nedôvodný návrh aj v časti o zaplatenie sumy 39 832,70 eur, ktorá
suma podľa navrhovateľky predstavuje aktuálnu trhovú cenu členského podielu k predmetnému bytu,
nakoľko odporcovi takéto bezdôvodné obohatenie nevzniklo z neplatného úkonu, pretože odporca
takéto plnenie nenadobudol. Odporca by bol povinný uvedené bezdôvodné obohatenie vydať len v
prípade, že trhová hodnota členského podielu bola v čase prevodu v tejto výške a odporca by bol naďalej

majiteľom členského podielu v družstve.

Proti tomuto rozsudku podala odvolanie navrhovateľka, o ktorom už odvolací súd rozhodol rozsudkom
dňa 31.010.2013, č. k. 4Co/141/2013-172 v poradí prvým tak, že napadnutý rozsudok súdu prvého
stupňa ako vecne správny podľa § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil.

Proti rozsudku Krajského súdu v Trenčíne podala navrhovateľka dovolanie, o ktorom rozhodol Najvyšší
súd SR uznesením zo dňa 26.05.2015, sp. zn. 3 Cdo 156/2014 tak, že rozsudok Krajského súdu v
Trenčíne dňa 31.010.2013, č. k. 4Co/141/2013-172 zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie /§ 243b
O.s.p./ z dôvodu, že navrhovateľke nebola vytvorená reálne možnosť dostatočne sa pripraviť /najmenej

päť dní/ na zaujatie stanoviska k vyjadreniu odporcu k jej odvolaniu a so stanoviskom oboznámiť súd tak,
aby naň bolo možné prípadne vziať zreteľ pri rozhodovaní o odvolaní. Vyjadrenie bolo navrhovateľke
doručené 30.10.2013 a odvolací súd rozhodol už 31.10.2013. So zreteľom na to dospel dovolací súd
k záveru, že navrhovateľke bola v danom prípade odňatá možnosť pred súdom konať. Poukázal na
rozsudok ESĽP zo dňa 13.01.2015 vo veci Z. proti F. republike. Dovolanie navrhovateľky z tohto dôvodu

považoval preto nie len za prípustné podľa § 237 písm. f/ O.s.p., ale aj opodstatnené podľa § 241 ods.
2 písm. a/ O.s.p..

Odvolací súd v zmysle vysloveného právneho názoru dovolacím súdom vyzval navrhovateľku, aby sa
vyjadrila k vyjadreniu odporcu k jej odvolaniu, ktoré jej bolo doručené 30.10.2013. Navrhovateľka podala

k tomuto vyjadreniu písomné stanovisko, ktoré bolo doručené odvolaciemu súdu dňa 26.06.2015 a
zaslané na vedomie odporcu. Následne odvolací súd v danej veci stanovil termín verejného vyhlásenia
rozsudku a dňa 24.03.2016 verejne vyhlásil rozsudok. Po opätovnom preskúmaní veci a oboznámení sa
so stanoviskom navrhovateľky, ktorým reagovala na písomné vyjadrenie odporcu k jej odvolaniu dospel
k tomu istému záveru, ktorý vyslovil vo svojom prvom rozsudku zo dňa 31.10.2013, ktorý bol dovolacím

súdom zrušený a vec vrátená odvolaciemu súdu na ďalšie konanie.

Odvolací súd sa stotožňuje s právnym názorom súdu prvého stupňa v tom, že od odporcu nemožno za
danej situácie žiadať vydanie členského podielu spolu s užívaním bytu nachádzajúceho sa v P., na Ul. X.
č. XX/X, nakoľko odporca nie je v súčasnosti nájomcom /ani vlastníkom/ predmetného bytu a nevlastní

členské práva a povinnosti spojené s členstvom v bytovom družstve. Z obsahu spisu tiež vyplýva, že
na základe dohody o prevode členských práv a povinností zo dňa 10.09.1997 /uzavretej s odporcom/ a
zmluvy o nájme družstevného bytu sa nájomcami tohto bytu stali R. M. a manžel U. M., ktorí na základe
zmluvy o prevode vlastníctva družstevného bytu a prevode vlastníctva pozemku zo dňa 17.07.1998 /
vklady povolený pod č. V 4831/98 dňa 16.04.1999/ sú vedení v súčasnosti ako vlastníci uvedeného

bytu a pozemku. Odvolací súd dodáva, že i keby dospel k záveru, že aj následne tieto právne úkony
sú neplatné, nemožno obísť inštitút vydržania, t. j. že súčasní vlastníci bytu tento nadobudli v dobrej
viere. Napokon tieto skutočnosti uznáva aj sama navrhovateľka, keď vo svojom odvolaní v podstate
nenamieta správnosť rozhodnutia súdu prvého stupňa v časti zamietnutia návrhu o vydanie členskéhopodielu spolu s užívaním predmetného bytu a uvádza, že návrh v tejto časti bol takto podaný z dôvodu
opatrnosti, ak by takáto možnosť bola.

Odvolacia námietka navrhovateľky však smeruje predovšetkým proti zamietajúcej časti návrhu o
zaplatenie 39 832,70 eur, o ktorú sumu sa mal odporca obohatiť v súvislosti s neplatnou dohodou o
prevode členských práv a povinností zo dňa 29.01.1996, a ktorá predstavuje trhovú hodnotu členského
podielu. Navrhovateľka, resp. jej právny zástupca na pojednávaní pred súdom prvého stupňa dňa
30.09.2011 uviedli, že ňou poskytnuté plnenie odporcovi predstavuje trhovú hodnotu členského podielu

v bytovom družstve, od ktorého by sa malo odpočítať plnenie poskytnuté odporcom za prevod členského
podielu. Tvrdila však, že odporca v skutočnosti žiadne plnenie neposkytol, preto sa domáha zaplatenia
celejsumyzodpovedajúcejtrhovej hodnotetohtočlenskéhopodieluvovýške39832,70eur,alebovýšku
bezdôvodné obohatenia mal ustáliť súd dokazovaním. Odporca naopak tvrdil, že otcovi navrhovateľky
vyplatil za prevod členských práv a povinností súvisiacich s družstevným bytom nachádzajúcim sa v
P., na Ul. X. XX/X sumu 220 000 Sk /vrátane nedoplatkov za nájomné/. V konaní vzniesol aj námietku

premlčania.

Podľa § 457 Občianskeho zákonníka ak je zmluva neplatná alebo ak bola zrušená, je každý z účastníkov
povinný vrátiť druhému všetko, čo podľa nej dostal.

Z uvedeného zákonného ustanovenia vyplýva, že táto povinnosť je vzájomná, pričom účastníci majú
možnosťdohodnúťsaočaseaspôsobevráteniatoho,čonavzájomdostali.Akktakejtodohodenedôjde,
účastník zmluvy je povinný vrátiť to, čo dostal. Ak ešte nič nedostal, prirodzene, takúto povinnosť nemá.
V prípade, keď niečo dostal iba jeden z účastníkov, túto povinnosť má iba on.

Takýto synalagmatický záväzok vzniká i v prípade neplatnej zmluvy o prevode členských práv a
povinností viažucich sa k družstevnému bytu, kedy záväzok predávajúceho vrátiť obdržanú cenu
zodpovedá záväzku kupujúceho vydať predávajúcemu predmet zmluvy.

Z uvedeného pre daný prípad vyplýva, že v súvislosti s absolútnou neplatnosťou dohody o prevode

členských práv a povinností súvisiacich s družstevným bytom zo dňa 29.01.1996 vznikol medzi
navrhovateľkou a odporcom synalagmatický záväzok v zmysle § 457 Občianskeho
zákonníka, nakoľko obidve strany si podľa tejto dohody plnili /navrhovateľka resp. jej zákonný zástupca
mal prevziať sumu 220 000 Sk, i keď to navrhovateľka popiera a odporca sa stal členom bytového
družstva a nájomcom družstevného bytu/ a boli teda povinní si tieto plnenia spôsobom podľa § 457

Občianskeho zákonníka vzájomne vrátiť. Rozhodujúce pred danú vec je to, čo bolo podľa dohody
plnené a o čo sa každý z nich obohatil podľa tejto neplatnej dohody. Ako však vyplynulo z vykonaného
dokazovania, odporcu vzájomná povinnosť /vydanie členského podielu spolu s užívaním bytu/ nestíha,
nakoľko nie je už členom bytového družstva ani nájomcom družstevného bytu. Rovnako túto povinnosť
vydať odporcovi sumu 220 000,- Sk nemá ani navrhovateľka, ktorá i keď bola účastníčkou dohody

o prevode členských práv a povinností, túto sumu neprevzala, bola maloletá vo veku 8 rokov a túto
sumu mal prevziať jej otec L. X. ako zákonný zástupca. Rovnako za stavu, že by odporca zaplatil za
navrhovateľku len dlh na nájomnom a nevyplatil žiadnu sumu za prevod členských práv a povinností,
by túto povinnosť nemala vôbec. Skutočnosť, že v súčasnosti sú vlastníkom predmetného bytu tretie
osoby / R. M. a manžel U. M./, ktoré byt zrejme nadobudli v dobrej viere, nemožno vyhodnotiť tak, že

navrhovateľke vznikol proti odporcovi nárok na peňažné plnenie v sume XX 832,70 eur, nakoľko túto
sumu na základe neplatnej dohody o prevode členských práv a povinností odporca nezískal.
Odvolací súd preto napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa aj na základe týchto dôvodov ako vecne
správny podľa § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil.

O náhrade trov odvolacieho a dovolacieho konania rozhodne súd prvého stupňa s poukazom na ust. §
151 ods. 3 O.s.p. po právoplatnosti vo veci samej.

Toto rozhodnutie prijal senát krajského súdu jednomyseľne

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné.