Rozsudok ,
Potvrdené Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 19. január 2016

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 14Co/378/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1512223933
Dátum vydania rozhodnutia: 19. 01. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Katarína Javorčíková

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2016:1512223933.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Kataríny Javorčíkovej a členiek

senátu JUDr. Edity Szabovej a Mgr. Barbory Bartekovej, v právnej veci navrhovateľa: POHOTOVOSŤ,
s.r.o., so sídlom Pribinova 25, 811 09 Bratislava, IČO: 35 807 598, zastúpený Fridrich Paľko, s.r.o.,
so sídlom Grösslingova 4, 811 09 Bratislava, IČO: 36 864 421, proti odporkyni: Slovenská republika
- Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, so sídlom Župné námestie 13, 813 11 Bratislava, o
náhradumajetkovejškodyanemajetkovejujmy,oodvolanínavrhovateľaprotirozsudkuOkresnéhosúdu
Bratislava V v Bratislave zo dňa 10.11.2014, č.k. 43C/159/2012-64, pomerom hlasov 3:0, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok Okresného súdu Bratislava V v Bratislave zo dňa 10.11.2014, č.k.

43C/159/2012-64 p o t v r d z u j e .
Odporkyni sa náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa návrh navrhovateľa na zaplatenie majetkovej škody vo
výške 175,- eur a nemajetkovej ujmy vo výške 995,76 eur zamietol a trovách konania rozhodol tak, že
odporkyni ich náhradu nepriznal.
V odôvodnení rozsudku uviedol, že navrhovateľ svoj návrh odôvodnil tým, že navrhol súdnemu
exekútorovi vykonať exekúciu pre svoju pohľadávku, ktorá vznikla neplnením záväzku zo Zmluvy o
úvere č.: XXXXXXX s dlžníčkou: A. J., X.. X.X.XXXX a bolo jej pridelené č. EX202/2007. Súdny

exekútor predložil návrh na vykonanie exekúcie spolu s exekučným titulom miestne a vecne príslušnému
Okresnému súdu Bratislava V a požiadal ho o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Exekučný
súd poveril súdneho exekútora vykonaním exekúcie a udelil mu poverenie registrované pod č. XXXX
XXXXXX. Navrhovateľ mal obavy o právny a faktický osud pohľadávky, a preto podal podľa § 44 ods.
8 Exekučného poriadku exekučnému súdu návrh na zmenu exekútora. Očakával, že dôjde k reálnej
zmene exekútora rozhodnutím súdu v zákonom stanovenej lehote, t.j. do 30 dní od doručenia návrhu
oprávneného na zmenu exekútora. Exekučný súd napriek tomu, že vec ním prejedávaná nevykazovala

prvky nadmernej právnej zložitosti a nevyžadovala si takú spoluprácu s účastníkmi konania, ktorá
by mohla mať svojou komplexnosťou podstatný vplyv na čas potrebný k posúdeniu a rozhodnutiu,
nerozhodol o návrhu na zmenu súdneho exekútora v zákonom stanovenom čase.
Postup exekučného súdu hodnotí ako nesprávny a v rozpore so zákonom, konkrétne s ust. § 44 ods. 2
Exekučného poriadku (ďalej len EP). V predmetnom prípade neexistuje okolnosť, ktorá by umožňovala
exekučnému súdu postupovať nesústredene a so zbytočnými prieťahmi tak, že k vydaniu rozhodnutia
o udelení poverenia na vykonanie exekúcie pristúpil až po veľmi dlhej dobe. Nečinnosť okresného súdu

nie je ničím ospravedlniteľná, pretože počas špecifikovaného obdobia nevykonával vo veci také úkony,
ktoré mali smerovať k odstráneniu právnej neistoty, v ktorej sa navrhovateľ v predmetnej veci počas
súdneho konania nachádzal, čo je základným účelom práva zaručeného v článku 48 ods. 2 Ústavy
Slovenskej republiky.Na základe uvedeného si uplatnil z dôvodu nesprávneho úradného postupu exekučného súdu
náhradu majetkovej škody ako aj nemajetkovej ujmy v peniazoch. Majetková škoda predstavuje
náhradu účelne vynaložených nákladov spojených s jeho činnosťou uskutočňovanou vo veci správy

a vymáhania pohľadávky v období medzi doručením žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie a rozhodnutím o nej v celkovej výške 175,- eur, pozostávajúcej z 70,- eur (správa pohľadávky
prostredníctvom pracovných výkonov zamestnanca pomocou informačného systému) z 40,- eur
(udržiavanie a správu informačného systému) a 50,- eur (administrácia listín a komunikácia s pôvodným
súdnym exekútorom) a 15,- eur (administratívne spracovanie textov urgencií, na publikačné výdaje, na

poštovné a telekomunikačné výdaje spojené s urgovaním stavu konania).
Zároveň si uplatnil náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, pretože samotné konštatovanie porušenia
práva na rozhodnutie o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie v zákonom stanovenej
dobe v spojení s porušením práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného čl. 48
ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú
nesprávnym úradným postupom. Nesprávny úradný postup okresného súdu je podľa jeho názoru

dôsledkom jeho nesústrednej činnosti takej intenzity, ktorá má za následok zbytočné prieťahy v konaní
spojené so zásahom do výkonu majetkových práv navrhovateľa. Márnym plynutím času boli reálne
ohrozené jeho legitímne očakávania, že správnym postupom súdu dôjde k vymoženiu jeho pohľadávky
a taktiež došlo k vyvolaniu nasledovných rizík, a to k riziku zániku povinného, zmareniu účelu konania
pre stratu kontaktu s povinným, k insolvencii povinného. Náhradu nemajetkovej ujmy navrhovateľ vníma

ako spravodlivú satisfakciu za konkrétne porušenie jeho zákonných nárokov a základných práv. Ako
ďalšie dôvody pre priznanie náhrady nemajetkovej ujmy uviedol neexistenciu akéhokoľvek účinného
vnútroštátneho prostriedku nápravy spôsobilého reštituovať vniknutú situáciu, resp. vyvolaný zásah do
jeho zákonných nárokov a základných práv v spojení s absolútnou nemožnosťou súdneho uplatňovania
pohľadávky a jej príslušenstva, vyvolala u neho, resp. u členov riadiacich orgánov spoločnosti, ako

aj jej majiteľov pocity frustrácie, úzkosti, nespravodlivosti, neistoty a nedôvery v právo a rovnosť v
spoločnosti; vytvorenie absolútnej nemožnosti súdneho uplatňovania pohľadávky a jej príslušenstva
spôsobilo v súvislosti s vymáhanou pohľadávkou a jej príslušenstvom zánik ďalších jeho plánovaných
podnikateľských aktivít, ako aj zánik už vytvorených podnikateľský plánov. Vyvolaná strata zisku z
realizovaného obchodu spôsobila hospodársku stratu na jeho strane, ale aj na strane jeho majiteľov;

nezákonným zásahom vyvolaná situácia ovplyvnila ďalšie podnikateľské postupy navrhovateľa a
spôsobila neistotu v plánovaní ďalších rozhodnutí, ktoré mohol prijať.
Pri určovaní primeranej náhrady nemajetkovej ujmy vychádza pre možnú analógiu z doktríny prijatej
ústavným súdom, podľa ktorej pokiaľ ide o zbytočné prieťahy v súdnom konaní je spravodlivé, ak sa na
každý rok poznačený prieťahmi vzťahuje satisfakcia vo výške 20.000,- Sk, t.j. cca 663,88 eur. Uplatňuje

si sumu 995,76 eur ako primeranú náhradu nemajetkovej ujmy za vnútorné zásahy do spoločnosti,
ovplyvňovanie podnikateľského plánovania a rozhodovania, porušenie jeho práv, stratu legitímnych
očakávaní, že nastane v zákonnom čase stav predpokladaný zákonom, stratu dôvery v právo a v
spravodlivé riešenie veci a vyvolanie rizík ohrozujúcich konečné vymoženie pohľadávky. Výpočet nároku
uskutočnil alikvotným pomerom 55,32 eur za každý mesiac omeškania v činnosti exekučného súdu, a to

práve na základe aplikácie vyššie uvedenej doktríny ústavného súdu teda 660,- eur za rok : 12 mesiacov
v roku = 55,32 eur za mesiac. Upozornil, že v danej veci bol exekučný súd bezdôvodne nečinný viac
ako 554 dní.
Podľa § 15 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z.z. písomnou žiadosťou požiadal odporkyňu o predbežné
prerokovanie jeho nároku na náhradu škody, ktorý do podania návrhu na začatie konania pozitívne

nereagoval. Navrhovateľ vzniesol námietku zaujatosti sudcov Okresného súdu Bratislava V.
K návrhu sa vyjadrila odporkyňa podaním zo dňa 1.3.2013 k sp. zn. 43C/137/2012, s ktorou vecou
bolo toto konanie spojené v tom čase na spoločné konanie. Poukázala na nejasný titul nároku na
náhradu škody, nakoľko si navrhovateľ uplatňuje nárok z titulu nesprávneho úradného postupu z dôvodu
prieťahov a na druhej strane i z dôvodu nerozhodnutia v zákonom stanovenej lehote. Ďalej uviedla,

že návrh bol podaný predčasne. Prvé žiadosti o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody
jej boli doručené 23.4.2012 a už dňa 27.9.2012 boli na súde podané návrhy, teda pred uplynutím 6
mesačnej lehoty podľa § 15 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z.z.. K nesprávnemu úradnému postupu uviedla,
že vzhľadom na rozhodnutie o zmene súdneho exekútora, zákonom ustanovenú lehotu a lehotu, v ktorej
sa rozhodlo, nečinnosť navrhovateľa a nevyhnutnosť vykonať i iné úkony, nie je možné nerozhodnutie

o návrhu na zmenu súdneho exekútora považovať za zbytočné prieťahy, a teda za nesprávny úradný
postup. Uviedla, že navrhovateľ zanedbal všeobecnú preventívnu povinnosť. Poukázala tiež na ust. §
48 ods. 8 a 9 Exekučného poriadku, z ktorého je zrejmé, že pôvodný súdny exekútor vykonáva úkony
exekučného konania až do času rozhodnutia súdu o zmene súdneho exekútora, a v tejto súvislostinemohlo dôjsť ku škode. Podľa jej názoru nie je preukázaný nesprávny úradný postup spočívajúci
v existencii prieťahov, keďže rýchlosť súdneho konania je oprávnený preskúmať len ústavný súd na
podklade ústavnej sťažnosti a navrhovateľ nepreukázal, že by podal sťažnosť na prieťahy, o ktorej by

bolo konštatované, že sa porušilo jeho právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Poukázala
na rozhodnutie Ústavného súdu SR sp. zn. I.ÚS 16/02, v ktorom ústavný súd konštatoval, že samotné
nedodržanie zákonom stanovenej lehoty neznamená automaticky prieťahy v konaní. Podľa jej názoru sa
vdanomprípadenejednáonesprávnyúradnýpostupazodpovednosťzaškoduspôsobenúnezákonným
rozhodnutím, keďže nezákonnosť nebola konštatovaná príslušným orgánom. Okrem toho navrhovateľ

nepreukázal ani existenciu škody a nároky, ktoré si uplatňuje, považuje odporkyňa za hypotetické.
Navrhovateľ podľa jej názoru nepreukázal splnenie základných zákonných podmienok pre priznanie
škody podľa zák. č. 514/2003 Z.Z., preto navrhla jeho návrh zamietnuť a nepriznať mu náhradu trov
konania.
Po vykonaní dokazovania na pojednávaní súd vec po právnej stránke posúdil podľa čl. 48 ods. 2 prvá
veta a 46 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky, ust. § 3 ods. 1 a 2, § 5 ods. 1 až 3, § 6 ods. 1 a 2, § 9 ods.

1 a 2, § 15 ods. 1, § 16 ods. 1 a 2 a § 17 ods. 1 až 3 zák. č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu
spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení účinnom do 31.12.2012
(ďalej len „zák. č. 514/2003 Z.z.“) a § 44 ods. 8 a 9 zák. č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a
exekučnej činnosti.
Keďže odporkyňa namietla, že navrhovateľ uplatnil svoj nárok na náhradu škody na súde predčasne,

bolo potrebné, aby sa súd vyporiadal najskôr s uvedenou námietkou. Podľa vyjadrenia odporkyne jej
žiadosti navrhovateľa o predbežné prerokovanie nároku boli doručené dňa 23.4.2012 a návrh na začatie
konania bol podaný na súde 27.9.2012. Z uvedeného je zrejmé, že zákonná lehota 6 mesiacov dodržaná
nebola, avšak táto lehota už uplynula v priebehu tohto konania, preto námietka predčasného uplatnenia
nároku nie je dôvodná. Zároveň je zrejmé, že návrh na náhradu škody alebo jeho časť odporkyňou

uspokojený nebol.
Zodpovednosťzaškoduspôsobenúnesprávnymúradnýmpostupom,alebonezákonnýmrozhodnutímje
osobitnouzodpovednosťouupravenouzák.č.514/2003Z.z.,pričompredpokladmivznikuzodpovednosti
štátu za škodu sú:
1/ nesprávny úradný postup resp. nezákonné rozhodnutie,

2/ vznik a existencia škody,
3/ príčinná súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom alebo nezákonným rozhodnutím a škodou.
Všetky predpoklady vzniku tejto zodpovednosti musia byť splnené kumulatívne, teda absencia čo i
len jedného z nich má za následok, že zodpovednosť za škodu nevznikne. Uvedená zodpovednosť
je zodpovednosťou objektívnou - bez ohľadu na zavinenie, a preto pri kumulatívnom splnení všetkých

predpokladov sa zodpovednosti za škodu nemožno zbaviť. Súd v prvom rade skúmal, či v konaní
Okresného súdu Bratislava V vedeného pod sp. zn. 37Er/1318/2007, došlo ku kumulatívnemu splneniu
všetkých predpokladov vzniku zodpovednosti za škodu.
Nesprávny úradný postup možno vymedziť tak, že ide o porušenie právnou normou predpísaného
postupu štátneho orgánu, alebo účelu postupu štátneho orgánu, či už súvisí alebo nesúvisí s

rozhodovacou činnosťou štátneho orgánu, a ak tento postup nenašiel svoj bezprostredný výraz vo
vydanom rozhodnutí (rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4 Cdo 24/04).
Súd pri posúdení nesprávnosti úradného postupu vo vzťahu k nedodržaniu zákonnej lehoty vychádzal zo
znenia § 44 ods. 8 EP. Povinnosťou súdu v zmysle citovaného ustanovenia bolo do 30 dní od doručenia
návrhu na zmenu exekútora rozhodnúť. V danom prípade podľa názoru prvostupňového súdu postup

exekučného súdu našiel svoj bezprostredný výraz v uznesení, ktorým návrhu na zmenu exekútora
vyhovel. Z dátumu vydania uznesenia (11.4.2012) je zrejmé, že zákonná lehota dodržaná nebola.
Ďalej navrhovateľ namietal prieťahy v konaní, na posúdenie ktorých je však podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy
Slovenskej republiky kompetentný len ústavný súd na základe ústavnej sťažnosti. Ten v súlade so svojou
ustálenou judikatúrou preskúma prieťahy vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti každého jednotlivého

prípadu najmä podľa týchto troch základných kritérií: zložitosť veci, správanie účastníka a postup súdu
(napr. I. ÚS 41/02). Po tom, ako skonštatuje porušenie základných práv čl. 48 ods. 2 Ústavy, môže
byť podaná žaloba o náhradu škody spôsobenej pri výkone verejnej moci, o ktorej sú oprávnené a aj
povinné rozhodnúť vecne a miestne príslušné všeobecné súdy. Z vykonaného dokazovania nemal súd
preukázané, že by v danej veci Ústavnú súd SR konštatoval porušenie práva na prerokovanie veci bez

zbytočných prieťahov garantované čl. 48 ods. 2 Ústavy SR a súčasne navrhovateľ priznanie uvedeného
práva ústavným súdom nepreukázal a ani netvrdil.Navrhovateľ tiež namietal porušenie práva na súdnu ochranu z dôvodu, že súdna ochrana mu
nebola poskytnutá v zákonom predpokladane kvalite. Navrhovateľ explicitne nenamietal nezákonnosť
rozhodnutia.

K tejto otázke súd prvého stupňa uviedol, že nezákonným rozhodnutím sa rozumie akékoľvek
rozhodnutie orgánu verejnej moci, ktoré je v rozpore s právnym poriadkom Slovenskej republiky alebo
záväzkami Slovenskej republiky, vyplývajúcimi z platnej medzinárodnej zmluvy, ktorou je Slovenská
republiky viazaná. Predpokladom vzniku zodpovednosti štátu z nezákonného rozhodnutia je vyčerpanie
možnosti podať proti nezákonnému rozhodnutiu riadne opravné prostriedky, ak nejde o prípady hodné

osobitného zreteľa.
Vzhľadom k tomu, že voči uzneseniu č.k. 37Er/1318/2007-11 zo dňa 11.4.2012 nebol podaný riadny
opravný prostriedok, a teda uznesenie nebolo zrušené ani zmenené pre nezákonnosť, toto uznesenie
nie je nezákonným rozhodnutím.
Súd ďalej posudzoval existenciu a vznik škody. Škodou zákon rozumie ujmu, ktorá nastala v majetkovej
sfére poškodeného (v zmenšení jeho majetkového stavu) a je objektívne vyjadriteľná všeobecným

ekvivalentom, t.j. peniazmi, a je teda napraviteľná poskytnutím majetkového plnenia v peniazoch.
Za skutočnú škodu je treba považovať takú ujmu, ktorá znamená zmenšenie majetkového stavu
poškodeného oproti stavu pred škodnou udalosťou a ktorá predstavuje majetkového hodnoty, ktoré
je treba vynaložiť na uvedenie do predošlého stavu. K zmenšeniu majetkového stavu dochádza tým,
že sa zmenší hodnota aktív takým spôsobom, že jeho celkové vyjadrenie v peniazoch sa oproti

predchádzajúcemu stavu zníži. Z toho je zrejmé, že porovnávanie hodnôt majetkového stavu pre účely
náhrady škody je možné len prevodom na peniaze, ktoré plnia úlohu všeobecného ekvivalentu.
Povinnosťou účastníka konania vo vzťahu k uplatnenému nároku je označiť a predložiť dôkazy
preukazujúce jeho oprávnenosť, okrem tých, ktoré nemôže pripojiť bez vlastnej viny. Navrhovateľ ako
dôkaz označil iba súdny spis Okresného súdu Bratislava V. Žiadne iné dôkazy nenavrhol. Keďže ide o

sporové konanie, súd vykonal dôkazy, ktoré boli navrhnuté. Vzhľadom na takto zistený skutkový stav
v danom prípade škoda nebola preukázaná. Preukázanie vzniku škody je jedným z kumulatívnych
predpokladov vzniku zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci. Súd už preto
neposudzoval ďalší z predpokladov vzniku zodpovednosti za škodu, vychádzajúc pri tom aj z judikatúry
Ústavného súdu SR, podľa ktorej všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené

účastníkmi konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam (III. ÚS 209/04).
Nakoľko neboli kumulatívne splnené predpoklady vzniku zodpovednosti za škodu pri výkone verejnej
moci súd návrh zamietol.
O trovách konania súd rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p., v zmysle ktorého úspešnej odporkyni
priznal právo na náhradu trov proti neúspešnému navrhovateľovi. Keďže odporkyni žiadne trovy konania

nevznikli, tieto jej neboli nepriznané.
Proti rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie navrhovateľ prostredníctvom svojho
právneho zástupcu. Namietal, že v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1 O.s.p. - účastníkovi
konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, rozhodol vylúčený sudca, súd prvého
stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie

rozhodujúcich skutočností a nesprávne vec právne posúdil tým, že nepoužil správne ustanovenie
právneho predpisu.
Namietol, že súd prejednal vec v jeho neprítomnosti v zmysle ust. § 101 ods. 2 O.s.p., a to napriek tomu,
že riadne a v čas požiadal o zrušenie pojednávania a uviedol dôležitý dôvody, a aj predložil súdu listiny
spájané s označenými dôvodmi. Preto súd nemohol postupovať podľa ust. § 101 ods. 2 O.s.p.. Takýmto

postupom mu odňal právo na konanie pred súdom.
Poukázal na ust. § 15 O.s.p. a uviedol, že uskutočnil podanie obsiahnuté v texte návrhu na začatie
konania, ktorým upovedomil súd o skutočnostiach nasvedčujúcich tomu, že sudcu, ktorému bola vec
pridelená systémom súdneho manažmentu na prejednanie a rozhodnutie, je potrebné z konania vylúčiť.
Okolnosť, že krajský súd nevzhliadol v označených skutočnostiach dôvod na vylúčenie sudcu, nič

nemení na tom, že v očiach žalobcu a objektívne v očiach verejnosti nemožno tohto sudcu považovať za
nestranného.VtejtosúvislostipoukázalnaviacerérozhodnutiainýchsúdovvSlovenskejrepublike,ktoré
v identických veciach vylúčili všetkých sudcov daného okresného súdu. Preto rozhodovanie o vylúčení
sudcov Okresného súdu Bratislava IV v prejednávanej veci je v rozpore s judikatúrou Ústavného súdu
Slovenskej republiky a Európskeho súdu pre ľudské práva. Pre rozhodnutie, či súd možno považovať

za nezávislý, musia byť do úvahy inter alia vzaté spôsob ustanovenia sudcu a dĺžka jeho mandátu,
existencia garancií proti nátlaku zvonku, a to, či tu je alebo nie je zdanie nezávislosti. Navrhovateľ
podal ústavnú sťažnosť pre porušenie jeho práva na nestranný súd, ktorej výsledkom bude zrušenie
rozhodnutia krajského súdu.Za uvedených okolností nebolo prípustné, aby konanie pokračovalo ústnym pojednávaním, v ktorom
vykonával úkony a rozhodoval vylúčený sudca. Konečné rozhodnutie vo veci súdom neprichádzalo v
čase jeho vydania do úvahy aj preto, že v rovnakom rozhodnutí rozhodol aj o zamietnutí návrhu žalobcu

na prerušenie konania, proti ktorému legálne pripustil odvolanie. Súd sa nedostatočne oboznámil s
podmienkami, za ktorých je možné viesť konanie, keď ignoroval žiadosť navrhovateľa o zrušenie
nariadeného pojednávania z dôležitého dôvodu. Navrhovateľ nemal možnosť vyjadriť sa k tvrdeniam
odporkyne, z ktorých súd pri rozhodovaní vychádzal a zachytil ich aj v odôvodnení svojho rozhodnutia.
Nemal ani možnosť vyjadriť k dôkazom, ktoré súd vykonal a založil na nich svoje rozhodnutie. Súd

rozhodol bez toho, aby mu umožnil s cieľom ovplyvniť rozhodnutie všeobecného súdu, vyjadriť sa k
skutkovým a právnym otázkam. Nebol vôbec oboznámený s obsahom dôkazov a prednesov, nemal
možnosť sa k týmto dôkazom a prednesom vyjadriť, navrhnúť dôkazy na podporu svojich tvrdení. Súd
porušil jeho právo na kontradiktórny súdny proces. Namietol tiež, že ak odporkyňa nereagovala na
výzvu súdu, aby predložila písomné vyjadrenie k návrhu na začatie konania, mal súd vo veci rozhodnúť
rozsudkom pre zmeškanie podľa § 153b O.s.p. a skutkovým základom sa mal stať skutkový stav tvrdený

v jeho návrhu.
Ďalejzdôraznil,žesúdupredložilakodôkazovznikuškodyznaleckýposudokč.1/2014,ktorývypracoval
znalecký ústav Ekonomickej univerzity v Bratislave. Ním je jednoznačne preukázané, že nesprávny
úradný postup mal na neho negatívny dopad a objektívne spôsobil zníženie jeho majetku, a to v
posudku uvedenej sume. Podľa jeho názoru sa súd dostatočne neoboznámil s predloženým znaleckým

posudkom, keďže z neho jednoznačne vyplýva, ktoré konkrétne náklady boli navrhovateľom vynaložené
v súvislosti so správou a vedením pohľadávky.
V ďalšom sa vyjadruje k otázkam, ktorými sa súd prvého stupňa v odôvodnení svojho rozhodnutia vôbec
nezaoberal (ide zrejme o formulárové vyjadrenie k rozhodnutiam súdu v obdobných veciach).
Navrhol, aby odvolací súd napadnuté rozhodnutie zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na opätovné

prejednanie a rozhodnutie.
Odporkyňa sa k odvolaniu navrhovateľa nevyjadrila.
Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p.), ktorý bol viazaný rozsahom a dôvodmi
odvolania (§ 212 ods. 1 O.s.p.), prejednal odvolanie bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2
O.s.p., postupom podľa § 156 ods. 3 O.s.p., a po preskúmaní napadnutého rozsudku, ako aj konania,

ktoré mu predchádzalo, dospel k záveru, že odvolanie nie je dôvodné, lebo neobstojí ani jedna odvolacia
námietka navrhovateľa. Rozsudok vo veci bol verejne vyhlásený dňa 19.1.2016.
Odvolací súd v prvom rade poukazuje na to, že navrhovateľ opakovane požiadal prvostupňový súd
o zrušenie termínu pojednávania, avšak svoju neúčasť na pojednávaní neospravedlnil zo závažných
dôvodov, hoci súd prvé pojednávanie nariadené vo veci na deň 22.1.2014 odročil na 11.6.2014. Aj toto

druhé pojednávanie (účastníci sa ho nezúčastnili) bolo odročené na 10.11.2014 za účelom predloženia
znaleckého posudku navrhovateľom, na čo bol navrhovateľ súdom opakovane vyzývaný. Na základe
tejto skutočnosti malo byť navrhovateľovi jasné, že súd neakceptoval jeho žiadosť, a predmetnú vec
mieni prejednať. Preto pre postup súdu podľa § 101 ods. 2 O.s.p. neexistovala žiadna zákonná prekážka
a navrhovateľ sa svojou neúčasťou na pojednávaní sám obral o možnosť brániť svoje záujmy priamo

na súde, vyjadrovať sa k vykonaným dôkazom a prípadne aj navrhnúť vykonanie ďalších dôkazov.
Súdu prvého stupňa nebránila v prejednaní veci ani tá skutočnosť, že navrhovateľ podal vo veci
ústavnú sťažnosť, pretože podanie takejto sťažnosti nie je dôvodom na prerušenie konania. Odvolacie
námietky navrhovateľa v tomto smere sú preto právne irelevantné. Nezodpovedá skutočnosti ani jeho
argumentácia, že odporkyňa sa k jeho návrhu na začatie konania nevyjadrila a že súd mal z toho

dôvodu vo veci rozhodnúť rozsudkom pre zmeškanie v zmysle ust. § 153b O.s.p.. Odporkyňa sa
k návrhu na začatie konania vyjadrila podaním zo dňa 28.2.2013, a toto vyjadrenie bolo právnemu
zástupcovi navrhovateľa doručené vo veci vedenej na okresnom súde pod sp. zn. 43C/135/2012,
ku ktorej bola v tom čase predenávaná vec spojená (viď č.l. 50). Poučenie o procesných právach
a povinnostiach účastníkov, ktoré obsahuje aj poučenie podľa § 120 ods. 4 O.s.p. bolo právnemu

zástupcovi navrhovateľa doručené spolu s uznesením Krajského súdu v Bratislave, ktorým rozhodol o
námietke zaujatosti vznesenej navrhovateľom (viď č. l. 19).
Podľa názoru odvolacieho súdu prvostupňový súd správne zistil skutkový stav veci, a vyvodil z neho
správny právny záver o nedôvodnosti uplatneného nároku navrhovateľa, nakoľko bolo preukázané, že
zákonné podmienky pre vznik zodpovednosti štátu za škodu podľa zák. č. 514/2014 Z.z. neboli splnené.

Keďže pre vznik zodpovednosti musia byť kumulatívne splnené všetky tri podmienky, súd sa pri zistení,
že nie je splnená jedna z nich, nemusí zaoberať splnením ďalších dvoch podmienok. Navrhovateľ v
odvolaní vôbec nenamietal a nespochybnil správnosť záveru súdu prvého stupňa, že nebola splnená
hneď prvá podmienka pre vznik zodpovednosti štátu, a to napriek tomu, že exekučným súdom neboloo návrhu na zmenu exekútora rozhodnuté v zákonom stanovenej lehote. V tejto súvislosti odvolací súd
poukazuje na správne závery súdu prvého stupňa. Pri nesplnení tejto prvej, základnej podmienky stráca
význam skúmať splnenie ďalších dvoch podmienok. Napriek tomu však súd prvého stupňa skúmal aj

splnenie ďalšej podmienky, a to vznik škody, pričom dospel k záveru, že ani táto podmienka nebola
splnené, s čím sa v plnom rozsahu stotožňuje aj odvolací súd. Splnením poslednej podmienky, t.j.
príčinnou súvislosťou medzi nesprávnym úradným postupom alebo nezákonným rozhodnutím a škodou,
sa preto súd prvého stupňa už nezaoberal.
Za potrebné považuje odvolací súd zaujať ešte stanovisko k odvolacej námietke navrhovateľa, že vo

veci rozhodol nezákonný sudca. Poukazuje pri tom na uznesenie Krajského súdu v Bratislave č.k. 2NcC
110/2012-16 zo dňa 16.10.2012, v ktorom nadriadený súd o námietke zaujatosti sudcov Okresného
súdu Bratislava V rozhodol tak, že vyslovil, že všetci sudcovia činní v čase rozhodovania na tomto súde,
okrem JUDr. E. V. (vybavuje exekučnú agendu), nie sú vylúčení z prejednávania a rozhodovania vo
veci. Nie je preto dôvodná námietka navrhovateľa uvedená v odvolaní, že vo veci konal a rozhodoval
vylúčený sudca.

Odvolací súd nezaujíma žiadne stanovisko k tým odvolacím námietkam navrhovateľa, ktoré sa týkajú
otázok, s akými sa súd prvého stupňa vôbec nezaoberal (výška a dôvodnosť uplatnenej škody a
nemajetkovej ujmy).
Nakoľko súd prvého stupňa svoje rozhodnutie v rozhodujúcich otázkach správne a dostatočným
spôsobom odôvodnil, odvolací súd napadnutý rozsudok podľa § 219 ods. 1 a 2 O.s.p. ako vecne správny

potvrdil.
O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 142 ods. 1, v spojení s § 224 ods. 1
O.s.p., a ich náhradu v odvolacom konaní úspešnej odporkyni nepriznal, pretože jej v odvolacom konaní
žiadne trovy nevznikli.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.