Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa pondelok 15. december 2014

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 11Co/547/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5112233601
Dátum vydania rozhodnutia: 15. 12. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Eva Malíková

ECLI: ECLI:SK:KSZA:2014:5112233601.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Evy Malíkovej

a členov senátu JUDr. Romana Tichého a JUDr. Adriany Gallovej v právnej veci navrhovateľa:
POHOTOVOSŤ, s. r. o., so sídlom Pribinova 25, Bratislava, IČO: 35 807 598, právne zastúpeného
spoločnosťou Fridrich Paľko, s. r. o., so sídlom Grösslingova 4, Bratislava, IČO: 36 864 421, proti
odporcovi: Slovenská republika, zastúpenému Ministerstvom spravodlivosti SR, so sídlom Župné
námestie 13, Bratislava, v konaní o náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, o odvolaní
navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Žilina č. k. 7C/251/2012-98 zo dňa 16.07.2014, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok okresného súdu p o t v r d z u j e .

Odporcovi náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom okresný súd návrh navrhovateľa na prerušenie konania až do právoplatného
rozhodnutia Ústavného súdu SR o ústavnej sťažnosti pre porušenie práva navrhovateľa na zákonného
sudcu a nestranný súd zamietol. Návrh navrhovateľa na zaplatenie majetkovej škody vo výške 125,- eur
a na náhradu nemajetkovej ujmy v sume 341,14 eur zamietol. Odporcovi náhradu trov konania nepriznal.

Vo vzťahu k návrhu na prerušenie konania okresný súd uviedol, že Krajský súd v Žiline rozhodol, že

sudkyňa JUDr. Gabriela Dúbravková nie je vylúčená z prejednávania a rozhodovania veci. O tejto otázke
teda nadriadený súd právoplatne rozhodol, pričom ide o otázku, ktorú sú súdy v zmysle príslušných
ustanovení O. s. p. oprávnené posudzovať. Okresný súd nezistil dôvody na prerušenie konania v zmysle
ust. § 109 ods. 1 písm. b) O. s. p., ani dôvody v zmysle ust. § 109 ods. 2 písm. c) O. s. p., preto návrh na
prerušenie konania zamietol. Pokiaľ aj ústavná sťažnosť bola zo strany navrhovateľa podaná, začatie
konania pred ústavným súdom nepredstavuje konanie, v ktorom sa riešia konkrétne vecné otázky, ktoré
má na mysli ust. § 109 ods. 2 písm. c) O. s. p.

Z vykonaného dokazovania mal súd zistené, že žiadosť o vydanie poverenia doručená súdu dňa
11.02.2011 bola rozhodnutím okresného súdu zo dňa 31.05.2011, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa
23.07.2011, zamietnutá. Súd dospel k záveru, že k nesprávnemu postupu v tomto exekučnom konaní
nedošlo. Už v rozhodnom čase bolo účinné vyššie citované ustanovenie § 44 ods. 2 Exekučného
poriadku. Pokiaľ ide o v zákone stanovenú lehotu 15 dní, súd konštatuje, že z ustanovenia § 44 ods.
2 Exekučného poriadku vyplýva, že zákon upravuje procesnú lehotu 15 dní na vydanie poverenia na

vykonanie exekúcie pre prípad, že exekučný súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia alebo
návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom. Táto lehota pritom výslovne v
zmysle zákona neplatí, ak ide o exekučný titul podľa § 41 ods. 2 písm. c) a d), t. j. notárske zápisnice
a vykonateľné rozhodnutia rozhodcovských komisií a zmierov nimi schválených. Zákon upravuje tútovýnimku z dôvodu potreby preverenia prípadnej existencie dôvodov neprípustnosti exekúcie. Uvedená
výnimka upravená v § 44 ods. 2 bola do Exekučného poriadku zavedená zákonom č. 144/2010 Z.
z., a to s účinnosťou od 1. júna 2010. Zákonom č. 102/2011 Z. z. s účinnosťou od 01.06.2011 bolo

predmetnézákonnéustanovenie§41ods.2písm.d)doplnenézaslovomrozhodnutío„rozhodcovských
súdov“. V dôvodovej správe k predmetnému zákonu v čl. II bod 2 je uvedené „Rozhodcovský
rozsudok je exekučným titulom podľa § 41 ods. 2 písm. d) Exekučného poriadku. Správnosť aplikácie
dotknutého ustanovenia na rozhodcovský rozsudok ako exekučný titul osvedčila v ostatnom období
svojím autentickým výkladom aj Národná rada Slovenskej republiky. Avšak vzhľadom na skutočnosť, že

v praxi možno vysledovať určité pochybnosti, navrhuje sa výslovne upraviť, že exekučným titulom sú aj
vykonateľné rozhodnutia rozhodcovských súdov a zmiery nimi schválené.“ Úmyslom zákonodarcu bolo
jednoznačné upresnenie z dôvodu, aby sa predišlo mylným interpretáciám uvedeného ustanovenia. Z
uvedeného vyplýva, že ust. § 41 ods. 2 písm. d) Exekučného poriadku v znení pred 01.06.2011 sa týka aj
rozhodcovských rozsudkov. V predmetnej veci exekučným titulom bol rozsudok rozhodcovského súdu,
a teda lehota 15 dní sa na vydanie poverenia v danom prípade nevzťahovala. Navyše, z ustanovenia

§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku nevyplýva, že lehota 15 dní by sa mala vzťahovať na prípad,
ak exekučný súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu so zákonom a žiadosť
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne. Naopak, zákon takúto lehotu v
prípade negatívneho rozhodnutia exekučného súdu neukladá (uvedené platilo aj pred 1. júnom 2010).
Je potrebné poznamenať, že exekučný súd nedisponuje právomocou rušiť, či meniť rozhodnutie, ktoré

je exekučným titulom. V exekučnom konaní je však zo zákona oprávnený a povinný preskúmavať
rozhodcovský rozsudok z hľadísk, ktoré sú vymedzené v ustanovení § 45 zákona č. 244/2002 Z. z. o
rozhodcovskom konaní (rozsudok NS SR zo dňa 26.09.2011, sp. zn. 3MCdo 11/2010). Exekučný súd
v rámci predmetného exekučného konania takto postupoval v súlade so zákonom a keďže zistil rozpor
exekučného titulu so zákonom, žiadosť o udelenia poverenia zamietol. Je nepochybné, že v danom

prípade išlo o rozhodcovský rozsudok v spotrebiteľskej veci, v ktorej sa vyžaduje zvýšená ochrana
spotrebiteľa a súd má povinnosť preskúmať materiálnu správnosť rozhodcovského rozsudku, nekalú
povahu rozhodcovskej doložky, preskúmať, či rozhodcovské konanie prebehlo na základe uzavretej
rozhodcovskej zmluvy. Takéto preskúmanie je po skutkovej aj právnej stránke, práve s poukazom
na charakter tejto veci ako spotrebiteľskej, kde je potrebné venovať osobitnú pozornosť vzhľadom

na právne zvýšenú ochranu spotrebiteľov a v spojitosti s rozhodcovskými konaniami, zložitejšie a
náročnejšie, a to tak po právnej, ako aj po časovej stránke. Súd opätovne zdôrazňuje, že nie je
zákonom stanovená lehota pre prípad zamietnutia žiadosti o udelenie poverenia. Samotné rozhodnutie
o zamietnutí žiadosti na vydanie poverenia nemožno považovať za nesprávny úradný postup, pretože
postup našiel vyjadrenie v rozhodnutí. Výsledkom rozhodovacej činnosti súdu je, že súd žiadosti o

vydanie poverenia vyhovie, alebo žiadosť zamietne. Zo zákona nevyplýva, že kogentne musí súd
žiadosti navrhovateľa vyhovieť. Pokiaľ teda exekučný súd zhromažďoval dôkazy pre rozhodnutie, tieto
hodnotil, právne ich posudzoval, išlo o činnosť priamo smerujúcu k vydaniu rozhodnutia, a preto takúto
činnosť nie je možné považovať za úradný postup, ktorý by bolo možné vyhodnotiť ako nesprávny a
nemožnohohodnotiťaniakonesústredený,neefektívny.Postupsúdusaprejavilvsamotnomrozhodnutí

súdu, v konkrétnom uznesení Okresného súdu Žilina. Postup exekučného súdu sa nevyznačoval ani
takými okolnosťami, ktoré by bolo možné hodnotiť ako zbytočné prieťahy v konaní. Dĺžku konania od
podania návrhu na vydanie poverenia do vydania rozhodnutia o zamietnutí žiadosti o vydanie poverenia,
pri neexistencii zákonom stanovenej lehoty pre vydanie takéhoto rozhodnutia, v trvaní cca 3,5 mesiacov
nepovažoval súd vzhľadom na vyššie uvedené okolnosti za neprimeranú. Postupom exekučného súdu

nedošlo k nesprávnemu úradnému postupu spočívajúcom v prieťahoch v konaní.

V posudzovanom prípade pri hodnotení zbytočných prieťahov v konaní je významná aj tá skutočnosť,
na ktorú súd prihliadal, a to s poukazom na rozhodnutie II. ÚS 520/2012, že navrhovateľ pred okresným
súdom inicioval značne vysoký počet exekučných konaní (ide o stovky až tisíce exekučných konaní -

návrhov v typovo obdobných veciach). Ústavný súd konštante judikuje, že zaťaženosť súdov, nadmerné
množstvo vecí, v ktorých sa musí zabezpečiť súdne konanie, nie je dôvodom, ktorý by zbavoval súd,
resp. štát zodpovednosti za zbytočné prieťahy v konaní. Prieťahy by mohli byť takto ospravedlniteľné
len na krátky čas a len v tom prípade, že by sa prijali adekvátne opatrenia na riešenie situácie. Ústavný
súd však konštatuje, že dávnu judikatúru vytvoril vo vzore Európskeho súdu pre ľudského práva na

ochranu práva na konanie bez zbytočných prieťahov v takpovediac nehromadných veciach. Nešlo
teda o situácie, keď jeden navrhovateľ stovkami až tisíckami podaní prispel k zaťaženosti súdu a
týmto k dlhšej dobe rozhodovania, aj sám. V prípadoch, keď jediná spoločnosť iniciovala konanie v
stovkách až tisíckach typov o obdobných veciach, je nevyhnutné vziať daný fakt do úvahy, a to smeromku kritériám posudzovania prieťahov a v záujme ochrany práv a slobôd iných. Túto skutočnosť je
teda potrebné zohľadniť pri posudzovaní kritéria faktickej zložitosti veci, o ktorej súd koná a kritériá
správania navrhovateľa ako účastníka súdneho konania. V takýchto prípadov je teda možné akceptovať

relatívne dlhšiu dobu trvania predmetných konaní. Je možné konštatovať, že povinnosťou okresného
súdu je vysporiadať sa so všetkými návrhmi navrhovateľa, čo sa nevyhnutne dostalo do konkurencie
s povinnosťou tohto súdu poskytnúť súdnu ochranu bez zbytočných prieťahov a v primeranej dobe aj
ostatným účastníkom iných konaní, ktorí sa pred dotknutým súdom uchádzajú o súdnu ochranu. V rámci
kritérií a významu veci pre navrhovateľa je možné konštatovať, že v danom prípade nejde napríklad o

osobno-statusový spor, pracovný spor, či spor pre navrhovateľa inak existenčný.

Po vyhodnotení vykonaného dokazovania súd dospel k záveru, že nie je právne dôvodné navrhovateľovi
priznať uplatňované peňažné plnenie majetkovú škodu a nemajetkovú ujmu na ním tvrdenom skutkovom
základe. Súd nemal za preukázaný základný predpoklad, a to nesprávny úradný postup ako jeden
z predpokladov pre vznik zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom.

Navrhovateľ nesplnil už prvú podmienku zodpovednosti za škodu spôsobenú nesprávnym úradným
postupom, keď v konaní nepreukázal nesprávny úradný postup. Keďže všetky podmienky vzniku
zodpovednosti štátu musia byť splnené kumulatívne a vzhľadom na nesplnenie prvej základnej
podmienky súd považoval za nadbytočné a nehospodárne ďalej dokazovať a vyjadrovať sa k
splneniu ďalších podmienok, a to k vzniku škody ako majetkovej či nemajetkovej ujmy a príčinnej

súvislosti medzi nesprávnym úradným postupom a vznikom škody. Pokiaľ navrhovateľ poukazoval
na vyššie uvedený znalecký posudok, ktorý má preukazovať výšku spôsobenej škody a žiadal, aby
súd vnímal znalecký posudok ako zásadný dôkaz o podstate škody a aby z jeho obsahu vychádzal
pri meritórnom rozhodovaní, pre rozhodnutie súdu za preukázaného skutkového a právneho stavu
je predmetný znalecký posudok právne irelevantný. Znalecký posudok nemôže nahrádzať skutkové

tvrdenia navrhovateľa alebo uvádzať právne posúdenie. Je neprípustné, aby bol znaleckým posudkom
predkladaný nejaký právny názor, či stanovisko, toto je na posúdení súdov (iura novit curia).

Súd na základe zisteného skutkového stavu a vyššie uvedeného právneho záveru návrh navrhovateľa
zamietol.

Pokiaľ ide o vznesenú námietku premlčania zo strany odporcu, je potrebné poznamenať, že súd skúma
premlčanie len u existujúceho nároku a v danom prípade nárok navrhovateľa na náhradu škody nebol
preukázaný.

O trovách konania rozhodol súd podľa ust. § 142 ods. 1 O. s. p. v spojení s § 151 ods. 1 O. s.
p., o ktorých súd rozhoduje na návrh. Odporca ako úspešný účastník si právo na náhradu trov konania
neuplatnil a zo spisu mu trovy nevyplývajú, preto súd odporcovi právo na náhradu trov konania nepriznal.

Voči citovanému rozsudku v zákonnej lehote podal odvolanie navrhovateľ. Namieta, že v konaní došlo

k vadám - účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, rozhodoval
vylúčený sudca, súd prvého stupňa nesprávne vec právne posúdil, neúplne zistil skutkový stav veci,
pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým
zisteniam, doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy,
ktoré doteraz neboli uplatnené, rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho

posúdenia veci.

Súdprejednalvecvneprítomnostižalovanéhoajehoprávnehozástupcu.Žalobcariadneavčaspožiadal
o zrušenie pojednávania a uviedol dôležité dôvody a predložil súdu listiny spájané s označenými
dôvodmi. Súd preto nemohol postupovať podľa ust. § 101 ods. 2 O. s. p. a vec prejednať v neprítomnosti

žalobcu. Ak tak spravil, odňal tým žalobcovi právo na konanie pred súdom. Poukazuje na ust. § 15 O. s.
p. Žalobca uskutočnil podanie, ktorým upovedomil súd o skutočnostiach nasvedčujúcich tomu, že sudcu,
ktorému bola vec pridelená na prejednanie a rozhodnutie, je potrebné z konania vylúčiť. Okolnosť, že
krajský súd nevzhliadol v označených skutočnostiach dôvod na vylúčenie sudcu, nič nemení na tom, že v
očiach žalobcu a objektívne v očiach verejnosti nemožno tohto sudcu považovať za nestranného. V tejto

súvislosti poukazuje na rozhodovaciu prax Krajských súdov v Trnave, Nitre a Prešove. Tiež poukazuje
na judikatúru Ústavného súdu SR a Európskeho súdu pre ľudské práva v oblasti zachovávania práva
na nestranný súd. Za takýchto okolností, s vedomím, že názor krajského súdu vo veci nestrannosti
pre rozpor s rozhodovacou praxou iných krajských súdov, Ústavného súdu SR a Európskeho súdu preľudské práva v Štrasburgu neobstojí a žalobca podal ústavnú sťažnosť pre porušovanie jeho práva na
nestranný súd, nebolo a nie je prípustné, aby konanie pokračovalo ústnym pojednávaním, v ktorom
vykonával úkony a rozhodol vylúčený sudca. Konečné rozhodnutie vo veci neprichádzalo v čase jeho

vydania do úvahy aj preto, že súd v rovnakom rozhodnutí rozhodol aj o zamietnutí návrhu žalobcu na
prerušenie konania podľa ust. § 109 ods. 2 písm. c) O. s. p., proti ktorému legálne pripustil odvolanie.
Žalobca podáva proti rozhodnutiu o zamietnutí návrhu na prerušenie konania odvolanie, pričom v
čase podania odvolania o zamietnutí žaloby nebolo právoplatne rozhodnuté o zamietnutí návrhu na
prerušenie konania, čo zakladá porušenie práva žalobcu na súdnu ochranu. Žalobca nemal možnosť

vyjadriť sa k tvrdeniam žalovaného, z ktorých súd pri svojom rozhodovaní vychádzal a zachytil ich
aj v odôvodnení svojho rozhodnutia. Žalobca sa nemal možnosť vyjadriť ani k dôkazom, ktoré súd
vykonal a založil na nich svoje rozhodnutie. Za takejto procesnej situácie došlo k degradácii zásady
kontradiktórnosti, k porušeniu práva žalobcu na súdnu ochranu, ako aj k odňatiu jeho možností konať
pred súdom. Žalobca ako strana konania nebol oboznámený s obsahom dôkazov a prednesov, nemal
možnosť sa k týmto dôkazom a prednesom vyjadriť a sám nemal možnosť navrhnúť dôkazy na podporu

svojich tvrdení. Žalobca tvrdí, že v danej veci nebolo možné rozhodnúť bez nariadenia pojednávania. V
situácii, kedy bolo potrebné vo veci vykonať dokazovanie navrhnutým dôkazom - listinami založenými
v exekučnom spise a za stavu, kedy sa žalovaný vôbec nevyjadril k podanej žalobe, mal súd umožniť
žalobcovi uplatňovať svoje stanoviská k skutkovým, ako aj k právnym otázkam, čím súd porušil právo
žalobcu na kontradiktórny súdny proces. Súd vykonal dokazovanie, ktorého obsah a rozsah si bez

uvedenia akéhokoľvek dôvodu určil sám. Súd vykonal dokazovanie listinami, ktorých pôvod nie je z
odôvodnenia rozhodnutia poznateľný a nie je zrejmé, či šlo o listiny založené v exekučnom spise. Ak
žalovaný nereagoval na výzvu súdu, aby predložil písomné vyjadrenie k žalobnému návrhu v zmysle
ust. § 114 ods. 3 O. s. p., mal súd rozhodnúť o návrhu rozsudkom pre zmeškanie podľa § 153b O. s. p.
Skutkovým základom sa mal stať žalobcom tvrdený skutkový stav. Namiesto toho súd bez nariadenia

pojednávania doplnil skutkový základ dokazovaním. Súd úplne ignoroval všetky tvrdenia žalobcu o
majetkovej škode, ktorá vznikla z titulu na udržiavanie a správu informačného systému a z titulu výdajov
na administratívne spracovanie textov urgencií, na publikačné výdaje spojené s vyhotovením urgencií,
na poštové a telekomunikačné výdaje. V tejto časti je rozhodnutie súdu nepreskúmateľné pre nedostatok
dôvodov, je prejavom svojvôle súdu a je potrebné ho ako arbitrárne zrušiť. Z odôvodnenia rozsudku

vôbec nie je zrejmé, akou úvahou súd dospel jednoznačne a nepochybne k presvedčeniu o tom, že
majetková škoda nevznikla. Rovnako sa to však týka chýbajúcich dôvodov pri nemajetkovej ujme.
Žalobca nesúhlasí ani s tvrdením, že náklady na správu pohľadávky počas nečinnosti súdu zapríčinil
dlžník. V prípade, ak by došlo k rozhodnutiu súdu o návrhu v zákonnej lehote, náklady na správu
by prešli na súdneho exekútora a boli by časom transformované do podoby trov exekúcie. Pravým

právnym titulom je v danej veci nesprávny úradný postup exekučného súdu a za ten dlžník nemôže
niesť zodpovednosť. Žalobca hodlal v konaní pred súdom prostredníctvom vykonaného pojednávania
predložiť dôkazy o výške majetkovej škody, a to aj prostredníctvom znaleckého posudku, ktorého
vyhotovenie zabezpečil. Súd však dokazovanie neprípustne skrátil len na dôkazy vykonávané ex offo.
Žalobcu nepoučil podľa ust. § 120 ods. 4 O. s. p. a neoznámil mu, že hodlá vyhlásiť rozhodnutie vo

veci samej, aby tak mal priestor navrhnúť alebo predložiť ďalšie dôkazy. Navyše množstvo dôkazov
vzniklopopodanížaloby.Koboznámeniusasoznaleckýmposudkomč.1/2014ovýškevzniknutejškody
navrhovateľ uvádza, že ako dôkaz o vzniku škody predložil znalecký posudok č. 1/2014, ktorý vypracoval
Znalecký ústav Ekonomickej univerzity v Bratislave. Uvedeným znaleckým posudkom je jednoznačne
preukázané, že nesprávny úradný postup mal na navrhovateľa negatívny dopad a objektívne spôsobil

zníženie jeho majetku, a to v posudku v určenej výške. Ak okresný súd vo svojom odôvodnení rozsudku
konštatuje, že navrhovateľ nepreukázal, že by mu postupom exekučného súdu vznikla akákoľvek škoda,
pričom uvádza, že bližšie nešpecifikoval jednotlivé náklady na správu a vedenie pohľadávok počas
obdobia omeškania exekučného súdu, súd potom nevykonal dostatočné dokazovanie oboznámením
sa s predloženým znaleckým posudkom. Zo znaleckého posudku totiž jednoznačne vyplýva, ktoré

konkrétne náklady boli žalobcom vynaložené v súvislosti so správou a vedením pohľadávky. Súčasťou
znaleckého posudku sú prílohy, ktoré v príčinnej súvislosti s omeškaním exekučného súdu predstavujú
podrobný prehľad o vynaložených nákladoch. V konaní tak boli preukázané všetky zákonné podmienky
pre vznik nároku na náhradu škody, a to vznik škody, existencia nesprávneho úradného postupu a
príčinná súvislosť medzi škodovou udalosťou a škodou. Pokiaľ ide o nemajetkovú ujmu, súd vo svojom

rozhodnutí vôbec nevysvetlil, prečo nekonštatoval, že došlo k porušeniu práva žalobcu na prerokovanie
veci bez zbytočných prieťahov zaručeného čl. 48 ods. 2 Ústavy SR, ako aj práv na prejednanie veci v
primeranej lehote zaručeného čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd a práva na rozhodnutie v zákonom stanovenom čase. Predsa sám súd zistil, že o návrhu nebolorozhodnuté v zákonom stanovenom čase a pre túto nečinnosť aj nesprávny úradný postup nenašiel
žiaden objektívne udržateľný ospravedlňujúci dôvod. Rozhodnutie súdu je vnútorne rozporné. Napriek
tomu, že súd zistil porušenie práva, nekonštatoval ho a na tejto chybe postavil svoje rozhodnutie o

nepriznaní nemajetkovej ujmy žalobcovi. Rozhodnutie založené na skutkovej a právnej chybe súdu nie
je v právnom štáte udržateľné. K návrhu na prerušenie konania žalobca uvádza, že ak bol súdu doručený
v čase predchádzajúcom nariadenému súdnemu pojednávaniu návrh žalobcu na prerušenie konania z
dôvodu, že prebieha konanie o prejudiciálnej otázke, ktorou je rozhodnutie o porušení práva žalobcu
na zákonného sudcu a práva na nestranný súd na základe ústavnej sťažnosti podanej na Ústavnom

súde SR, bol súd povinný o tomto návrhu osobitne rozhodnúť. Na podporu svojho tvrdenia poukazuje na
rozsudok Krajského súdu v Žiline sp. zn. 9Co/174/2014. S poukazom na uvedenú argumentáciu žiada,
aby odvolací súd napadnutý rozsudok zrušil a vrátil súdu na opätovné prejednanie.

Odporca sa k odvolaniu nevyjadril.

Krajský súd, ako súd odvolací, preskúmal napadnutý rozsudok na základe podaného odvolania v
rozsahu danom ust. § 212 ods. 1 O. s. p. a bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2 O.
s. p.) napadnutý rozsudok postupom v zmysle ust. § 156 ods. 3 O. s. p. potvrdil v zmysle ust. § 219
ods. 1, 2 O. s. p.

Rozsudok okresného súdu je vecne správny. Okresný súd v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav
veci a vyvodil správny právny záver.

V zmysle ust. § 212 ods. 1 O. s. p., odvolací súd je rozsahom a dôvodmi odvolania viazaný.

V tejto súvislosti krajský súd poukazuje, že odvolacie dôvody uvádzané v odvolaní nekorešpondujú s
právnymi dôvodmi a skutkovými zisteniami, na ktorých je založené napadnuté rozhodnutie. Navrhovateľ
zrejme tým, že podáva hromadné podania, dostatočne nerozlišuje medzi jednotlivými rozhodnutiami
súdov.

Prieskumná činnosť odvolacieho súdu zahŕňa ako hmotnoprávnu, tak aj procesnoprávnu oblasť.
Odvolací súd musí preto preskúmať zákonnosť rozhodnutia so zreteľom k hmotnému právu, ale tiež
zákonnosť konania, z ktorého napadnuté rozhodnutie vzišlo. Pri rozhodovaní odvolacieho súdu o
odvolaní proti napadnutému rozsudku je však odvolací súd viazaný ako rozsahom odvolania, tak aj
dôvodmi podaného odvolania. Odvolateľ v podanom odvolaní fakticky svojím dispozičným úkonom

vymedzuje nielen rozsah, ale aj dôvody preskúmavacej činnosti odvolacieho súdu. Ust. § 212 ods. 2
O. s. p. vymedzuje výnimky, kedy odvolací súd nie je viazaný rozsahom podaného odvolania. Ide o
výnimky len vo vzťahu k rozsahu podaného odvolania, pričom dôvodmi podaného odvolania je odvolací
súd viazaný vždy. Na vady konania pred súdom prvého stupňa prihliadne odvolací súd len vtedy, ak
mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. To znamená, že pokiaľ sa v konaní pred súdom prvého

stupňa síce vyskytli vady, ale ktoré nemali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, potom odvolací
súd na tieto vady neprihliadne.

Vzhľadomktomu,žeodvolacísúdjerozsahomadôvodmiodvolaniaviazaný,priposudzovanídanejveci
sazaoberallennámietkaminavrhovateľauvedenýmivodvolaníaprocesnýmpostupomprvostupňového

súdu predchádzajúcim vydaniu napadnutého rozhodnutia z hľadiska, či došlo k vadám, ktoré mohli mať
za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.

Odvolacia námietka odvolateľa, že v danej veci bolo neprípustné rozhodnúť bez nariadenia
pojednávania, je zmätočná, keďže v danej veci k takémuto stavu nedošlo.

Navrhovateľ opakovane namieta postup okresného súdu, ktorým mu mala byť odňatá možnosť konať
pred súdom, keď okresný súd napriek jeho neprítomnosti vykonal pojednávanie, neoboznámil ho s
vykonanými dôkazmi, neumožnil mu byť oboznámený s obsahom prednesov protistrany, vyjadriť sa k
nim, keď vyjadrenie odporcu mu bolo doručené až spolu s rozsudkom vo veci samej, neumožnil mu

navrhnúť dôkazy na podporu svojich tvrdení.

Odňatím možnosti konať pred súdom sa rozumie postup súdu, ktorým znemožní účastníkovi konania
realizáciu procesných práv priznaných mu Občianskym súdnym poriadkom za účelom obhájeniaochrany jeho práv a právom chránených záujmov. Musí ísť však o znemožnenie realizácie konkrétnych
procesných práv, ktoré by inak účastník mohol pred súdom uplatniť a z ktorých bol v dôsledku
nesprávneho postupu súdu vylúčený.

Je právom a zároveň povinnosťou účastníka zúčastniť sa nariadeného pojednávania. Pojednávanie
môže byť odročené iba z dôležitého dôvodu.

V zmysle ust. § 101 ods. 2 O. s. p., súd pokračuje v konaní, aj keď sú účastníci nečinní. Ak sa riadne

predvolaný účastník nedostaví na pojednávanie ani nepožiadal z dôležitého dôvodu o odročenie, môže
súd vec prejednať v neprítomnosti takéhoto účastníka, prihliadne pritom na obsah spisu a doposiaľ
vykonané dôkazy.

Navrhovateľ a jeho právny zástupca sa pojednávania nezúčastnili z vlastného rozhodnutia. Predvolanie
na nariadený termín pojednávania bolo navrhovateľovi, ako aj jeho právnemu zástupcovi doručené

včas, viac ako 5 dní pred termínom pojednávania. Navrhovateľ a jeho právny zástupca sa
pojednávania nezúčastnili z vlastného rozhodnutia. Predvolanie na nariadený termín pojednávania
bolo navrhovateľovi, ako aj jeho právnemu zástupcovi doručené včas, viac ako 5 dní pred termínom
pojednávania. Navrhovateľ a jeho právny zástupca sa pojednávania nezúčastnili bez toho, že by
ospravedlnili svoju neúčasť na pojednávaní z vážnych dôvodov. Navrhovateľ navrhol pojednávanie

prerušiť v dôsledku porušenia práva na nestranného sudcu s tým, že napriek rozhodnutiu krajského
súdu nepovažuje zákonnú sudkyňu za nestrannú, podáva ústavnú sťažnosť, pričom do rozhodnutia
Ústavného súdu SR žiada konanie prerušiť. V čase nariadenia pojednávania bolo rozhodnutie krajského
súdu o nevylúčení zákonnej sudkyne z prejednávania veci právoplatné. Od vydania tohto rozhodnutia,
v ktorom krajský súd podrobne uviedol dôvody, pre ktoré nemožno zákonnú sudkyňu považovať za

nestrannú zo subjektívneho aj z objektívneho hľadiska, nedošlo k žiadnym novým skutočnostiam,
majúcim vplyv na nestrannosť zákonnej sudkyne. Z uvedeného dôvodu nebolo dôvodné akceptovať
návrh navrhovateľa na prerušenie konania. Okresný súd svoje rozhodnutie o zamietnutí návrhu na
prerušenie konania dostatočne odôvodnil, s ktorými dôvodmi sa krajský súd stotožňuje. Riešenie otázky
prípadnejzaujatostisudcovpatrímedziotázky,ktorésúvšeobecnésúdyoprávnenériešiťaotejtootázke

právoplatne rozhodli.

Väčšina procesných oprávnení a povinností účastníka v občianskom súdnom konaní sa realizuje
na pojednávaní. Svoje oprávnenia môže účastník realizovať za predpokladu, že sa pojednávania
zúčastní. Za odňatie možnosti konať pred súdom ako odvolací dôvod možno považovať iba odňatie práv

spôsobené procesnou činnosťou súdu, nie opomenutím alebo pasivitou účastníka. Navrhovateľ a jeho
právny zástupca sa pojednávania nezúčastnili z vlastného rozhodnutia. Tým si sami zmarili možnosť
realizovaťnapojednávanísvojeprocesnéoprávnenia,atonajmämožnosťnavrhovaťdôkazy,vyjadrovať
sa k vykonaným dôkazom a tvrdeniam protistrany, právo na poučenie v zmysle ust. § 118 ods. 2 O. s.
p., ktoré sa realizuje spravidla na pojednávaní (vo vzťahu k prítomným účastníkom). Na pojednávaní

došlo tiež k oboznámeniu vyjadrenia protistrany, ktoré pre jeho doručenie súdu bezprostredne pred
pojednávaním nebolo účelné doručovať navrhovateľovi poštou.

Okresný súd postupoval správne, keď na základe vykonaného dokazovania vec prejednal a rozhodol
v neprítomnosti navrhovateľa.

Dôvodné nie sú ani tvrdenia odvolateľa, že súd si určil sám okruh a rozsah dokazovania. Zo
zápisnice o súdnom pojednávaní vyplýva, že dokazovanie bolo vykonané výlučne oboznámením listín
nachádzajúcich sa v spise, ako aj oboznámením exekučného spisu Okresného súdu Žilina sp. zn.
20Er/512/2011, ktorého dôkazu sa dovolával samotný navrhovateľ.

Okresný súd si splnil poučovaciu povinnosť v zmysle ust. § 120 ods. 4 O. s. p., keď toto poučenie bolo
navrhovateľovi a jeho právnemu zástupcovi doručené spolu s predvolaním na prvé pojednávanie.

Podstatná časť odvolania navrhovateľa je založená na tvrdení, že vo veci nerozhodoval nestranný

sudca, hoci o tejto otázke bolo v čase vykonania pojednávania právoplatne rozhodnuté. Krajský súd
v Žiline uznesením č. k. 7NcC/152/2013-21 zo dňa 14. februára 2013 rozhodol, že zákonná sudkyňa
JUDr.GabrielaDúbravkovániejevylúčenázprejednávaniaarozhodovaniapredmetnejveci.Odvydania
tohto rozhodnutia, v ktorom krajský súd podrobne uviedol dôvody, pre ktoré zákonná sudkyňa nie jevylúčená z prejednávania a rozhodovania veci, nedošlo k žiadnym novým skutočnostiam, majúcim vplyv
na nestrannosť zákonnej sudkyne JUDr. Gabriely Dúbravkovej, ktorú možno považovať za nestrannú
zo subjektívneho aj objektívneho hľadiska.

Odvolacienámietkynavrhovateľasanedotýkajúhmotnoprávnychdôvodov,prektoréokresnýsúdžalobu
zamietol.

Hmotnoprávnym dôvodom zamietnutia uplatneného nároku žalobcu bolo nepreukázanie nesprávneho

úradného postupu ako základného predpokladu pre vznik zodpovednosti za škodu spôsobenú
nesprávnym úradným postupom.

Navrhovateľ v danom prípade odôvodňoval nesprávny úradný postup exekučného súdu nedodržaním
zákonom stanovenej 15-dňovej lehoty na vydanie poverenia a prieťahmi v konaní. Zároveň nesprávny
úradný postup mal spočívať v tom, že exekučný súd v exekučnom konaní preskúmal materiálnu

právoplatnosť exekučného titulu rozhodcovského rozsudku, čím nezákonne vytvoril stav zakladajúci
reálnu nevymožiteľnosť istiny a jej príslušenstva založením prekážky veci rozhodnutej.

Okresný súd podrobne uviedol dôvody, pre ktoré 15-dňová lehota na vydanie poverenia sa na daný
prípad nevzťahuje. Okresný súd na základe zisteného skutkového stavu veci skutkovo a právne ustálil,

že k prieťahom v danom konaní nedošlo. Rovnako okresný súd odôvodnil aj oprávnenie a zároveň
povinnosť exekučného súdu preskúmať v exekučnom konaní v štádiu o vydanie poverenia materiálnu
právoplatnosť exekučného titulu.

Navrhovateľ nijako nenapadol uvedené skutkové a právne závery okresného súdu, ktoré boli

hmotnoprávnym dôvodom zamietnutia nároku, a preto tieto nie sú predmetom odvolacieho prieskumu.

Okresný súd došiel k vecne správnemu záveru, že nie je splnená základná podmienka zodpovednosti
štátu za škodu spôsobenú orgánom verejnej moci, a to nesprávny úradný postup. Pokiaľ chýba
nesprávny úradný postup, je bez právneho významu skúmanie ostatných podmienok vzniku

zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, ktorými sú vznik škody a príčinná
súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom a vzniknutou škodou. Z uvedeného dôvodu nebolo
potrebné vykonať dokazovanie k otázke vzniku škody, nemajetkovej ujmy a prípadnej príčinnej súvislosti
medzi nimi. Na základe uvedeného potom odvolacie námietky navrhovateľa, týkajúce sa vzniku
škody, nemajetkovej ujmy a príčinnej súvislosti medzi nimi ako predpokladov zodpovednosti za škodu

spôsobenú pri výkone verejnej moci, sú právne irelevantné, pre chýbajúci nesprávny úradný postup ako
základný predpoklad vzniku zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci.

Súčasťou základného práva účastníka súdneho konania na súdnu ochranu a s ňou súvisiaceho práva na
spravodlivý proces, ktoré práva zaručujú v podmienkach Slovenskej republiky okrem zákonov aj Ústava

Slovenskej republiky v čl. 46 ods. 1 a v čl. 48 ods. 2 a v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd, je nielen garancia poskytnutia ochrany ohrozených alebo porušených práv zo
strany súdu, ale aj poskytnutie súdnej ochrany v určitom rozsahu a predovšetkým v kvalite. Určujúcim
definičným znakom práva na spravodlivé konanie patrí aj právo na riadne a vyčerpávajúce odôvodnenie
súdneho rozhodnutia, ktoré dáva odpoveď nielen na skutkové a právne otázky daného prípadu, ale i na

rozhodujúce argumenty jednotlivých strán.

Tejto zásade zodpovedá úprava v § 157 ods. 2 O. s. p., podľa ktorého ustanovenia v odôvodnení
rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril
odporca, prípadný iný účastník konania, stručne, jasne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje

za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov
riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec správne posúdil, pričom súd dbá na to, aby
odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.

Okresný súd nemusí dať v odôvodnení odpoveď na všetky otázky, ale iba na tie otázky, ktoré sú z

hľadiska skutkového a právneho posúdenia veci rozhodné.Odôvodnenie napadnutého rozhodnutia uvedené kritériá spĺňa, keď z obsahu odôvodnenia rozhodnutia
okresného súdu vyplývajú skutkové a právne závery okresného súdu, na ktorých založil svoje
rozhodnutie.

Na základe uvedeného možno konštatovať, že okresný súd vec prejednal a rozhodol zákonným
spôsobom, keď v súlade so zásadou kontradiktórnosti sporového konania umožnil účastníkom
konania realizáciu ich procesných práv priznaných im Občianskym súdnym poriadkom. Po vykonaní
a vyhodnotení dokazovania zákonným spôsobom a v potrebnom rozsahu vydal vecne správne

rozhodnutie, ktoré zodpovedajúcim spôsobom v zmysle ust. § 157 ods. 2 O. s. p. správne a
presvedčivo odôvodnil.

Krajský súd preto rozsudok okresného súdu ako vecne správny potvrdil, vrátane odvolaním
nenapadnutého, závislého výroku o trovách prvostupňového konania, ktorý taktiež vykazuje vecnú
správnosť.

O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd v zmysle ust. § 224 ods. 1 O. s. p. v spojení s
ust. § 142 ods. 1 O. s. p. Odporca bol v odvolacom konaní úspešný, trovy konania si však neuplatnil
a z obsahu spisu mu vznik trov odvolacieho konania nevyplýva, preto odvolací súd odporcovi náhradu
trov odvolacieho konania nepriznal.

Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Žiline pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku riadny opravný prostriedok prípustný nie je.