Rozhodnutie ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 22. marec 2016

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 13CoE/46/2016

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6609211901
Dátum vydania rozhodnutia: 22. 03. 2016

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ferdinand Zimmermann
ECLI: ECLI:SK:KSBB:2016:6609211901.1

Rozhodnutie

Krajský súd v Banskej Bystrici, ako súd odvolací vo veci exekúcie začatej na návrh oprávneného
POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom Pribinova 25, 811 09 Bratislava, IČO: 35 807 598, právne zastúpeného
Advokátskou kanceláriou Fridrich Paľko, s.r.o. so sídlom Moyzesova 8, 821 08 Bratislava, IČO: 36 861
421, za ktorú koná advokát a konateľ Doc. JUDr. Branislav Fridrich, PhD. proti povinnému Y. Y., nar. XX.
XX. XXXX, bytom XXX XX K. XX, vedenej súdnym exekútorom JUDr. Rudolf Krutý, Exekútorský úrad,

821 08, Bratislava, Záhradnícka 60, vedený pod sp. zn. EX 7325/09, o odvolaní oprávneného zo dňa
19. 03. 2012 proti uzneseniu Okresného súdu Lučenec č.k. 14 Er 872/2009-47 zo dňa 01. 03. 2011 takto

r o z h o d o l :

Uznesenie okresného súdu p o t v r d z u j e .

Návrhu oprávneného na prerušenie konania a postúpenie veci Ústavnému súdu SR, s návrhom na
konanie v súlade ust. § 44 ods. 2 veta prvá a druhá EP s čl. 1 ods. 1 prvá veta Ústavy SR pre rozpor

s princípom právnej istoty a princípom ochrany dôvery všetkých subjektov práva v právny poriadok n
e v y h o v u j e.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým uznesením okresný súd vyhlásil exekúciu za neprípustnú, a túto zastavil. Rozhodol
tak potom, čo zistil, že oprávnená a povinný uzavreli formulárovú zmluvu o spotrebiteľskom úvere.
Rozhodcovská doložka nebola individuálne dojednaná, čo nepochybne vyplýva z jej zaradenia

do Všeobecných podmienok poskytnutia úveru. Subjektom, ktorý v konečnom dôsledku má právo
voľby medzi rozhodcovským alebo sporovým súdom, je veriteľ, miera jeho práv voči spotrebiteľovi
zabezpečuje dominanciu v tomto zmluvnom vzťahu, minimalizuje dôvody na podanie žaloby zo strany
dlžníka. Veriteľ od počiatku sledoval koncipovaním rozhodcovskej doložky to, aby v prípade vzniku
sporov boli tieto vždy riešené na rozhodcovskom súde, ktorý sa nachádza v mieste jeho sídla. Potom
takto formulovaná rozhodcovská doložka je v neprospech spotrebiteľa a teda je neplatná.

Proti uzneseniu podal oprávnený v zákonom stanovenej lehote odvolanie. Ako prvý dôvod uviedol,
že súd rozhodol nad rámec zverenej právomoci podľa ust. § 205 ods. 2 písm. b/
zákona č. 99/1963 Zb. Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „O.s.p.“). Všeobecný súd založil
svoju právomoc, dôsledkom ktorej zrealizoval úplný judiciálny proces zahŕňajúci zistenie skutkového
stavu veci, výberu právnych noriem, aplikácie a interpretácie zvolených právnych noriem na skutkový

stav a meritórne rozhodnutie vo veci na ust. § 45 ods. 2 zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom
konaní, čím sa postavil do pozície orgánu vykonávajúceho komplexné preskúmanie exekučného titulu,
ktorá mu v rámci zverenej právomoci neprináleží. Exekučný súd nie je legitímne schopný vykonávať
úkony smerujúce k opätovnému komplexnému rozhodovaniu o veci s tým, že výsledkom takéhoto
rozhodovania je úplná nemožnosť vykonať právo pre veriteľa, teda vmanévrovanie veriteľa do situácie,
ako by bol exekučný súd zrušený, zdôrazňujúc, že k takémuto revíznemu postupu došlo v situácií, keď

exekučný súd preskúmal súlad exekučného titulu so zákonom s výsledkom absolútnej nerozpornosti
v zmysle ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku. Uviedol, že z hľadiska princípu právnej istoty, ktorýmusí dotvárať stav ústavnosti v právnom štáte, nemôže ten istý štátny orgán - všeobecný súd dotvárať
svoje rozhodovacie oprávnenia smerujúce k zamedzeniu účinkom rozhodcovského rozsudku na právne
postavenie žalovaného tam, kde neexistujú a to preto, že z vôle zákonodarcu existujú na inom mieste

a v inom čase, a to tam, kde ich platné právo zaraďuje. Ochrana práva, pre ktorú existovala právnymi
predpismi vymedzená procesná cesta, ktorou súdna oprava rozhodnutí rozhodcovských súdov svojou
zvláštnou povahou bez pochybností je, nie je možné využiť dodatočne po tom, čo takýto prostriedok
už nemožno uplatniť a to cestou kontroly rozhodcovského rozhodnutia exekučným súdom, ktorej účel
je odlišný. Oprávnený poukázal na to, že úspešný žalobca v rozhodcovskom konaní stráca vplyvom

nahradenia oprávneného procesu indikovaného ust. § 40 a nasl. Zákona o rozhodcovskom konaní
revíznym procesom exekučného súdu všetky svoje justičné práva spojené s právom na súdnu ochranu
a právom na spravodlivý súdny proces. Extenzívna interpretácia ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku,
tak ako ju v danej veci uskutočnil exekučný súd, je v priamom rozpore s ústavným právom žalobcu
na súdnu ochranu. Uviedol s poukazom na rozhodnutia Ústavného súdu, konkrétne uznesenie sp.
zn. I. ÚS 331/09, I. ÚS 212/06, že v prípade dvojakého výkladu právneho predpisu, je povinnosťou

všeobecného súdu vykladať právny predpis spôsobom ústavne konformným. V súvislosti s plynutím
času z pohľadu ochrany princípov právneho štátu poukázal na skutočnosť, že ak ustanovenie § 41
Zákona o rozhodcovskom konaní pri stanovení lehoty, v ktorej účastník konania môže podať žalobu
o zrušenie rozhodcovského rozsudku sleduje účel - zabezpečiť právnu istotu v tom smere, aby sa
po uplynutí tejto lehoty nezasahovalo do nadobudnutých práv a uložených povinností rozhodnutia

rozhodcovských súdov, potom je neopodstatnené, aby exekučný súd mohol kedykoľvek bez časového
obmedzenia vstupovať do právnych vzťahov založených rozsudkom. Všeobecný súd vo veci žalobcu
nebol povinný zaoberať sa skúmaním, či príslušné deklaratórne rozhodnutie rozhodcovského súdu
bolo vydané v súlade s platnými predpismi. Aj keby bolo pravdou to, čo v odôvodnení napadnutého
uznesenia uviedol všeobecný súd, nemalo by to vplyv na vyššie uvedené tvrdenie a to preto, že v čase

keď došlo k vydaniu rozhodnutia rozhodcovského súdu, Slovenská republika bola právnym štátom, a
preto žalovanému nič nebránilo využiť možnosť podať žalobu o zrušenie rozhodcovského rozsudku
príslušnému všeobecnému súdu. Podľa názoru oprávneného exekučný súd nedisponuje právomocou
rušiť či meniť rozhodnutie, ktoré je exekučným titulom. Ani v prípade pasívneho správania účastníka
v konaní, v ktorom bol exekučný titul vydaný, nemôže exekučný súd naprávať prípadné chyby a

nedostatky exekučného titulu. Ak sa všeobecný súd nestotožnil s ústavnou interpretáciou ust. § 44 ods.
2 Exekučného poriadku, mal prerušiť konanie a podať Ústavnému súdu Slovenskej republiky návrh na
konanie o súlade predmetného ustanovenia s čl. 1 ods. 1 veta prvá Ústavy Slovenskej republiky.
Ako druhý dôvod uviedol, že sa nepodal návrh na začatie konania, hoci bol podľa zákona potrebný
v zmysle ust. § 205 ods. 2 písm. a/ O.s.p. v spojení s ust. § 221 ods. 1 písm. e/ O.s.p.. Všeobecný

súd podľa jeho názoru interpretoval a následne aplikoval ustanovenie § 45 ods. 2 Zákona
o rozhodcovskom konaní tak, ako akoby upravovalo konanie bez návrhu vždy vtedy, ak súd zistí v
rozsahu rozhodcovského súdu nedostatky špecifikované v ust. § 45 ods. 1 písm. b/, c/ Zákona o
rozhodcovskom konaní. Oprávnený však tvrdí, že súd môže pristúpiť k zastaveniu konania o výkone
rozhodnutia rozhodcovského súdu alebo exekučného konania realizovaného na podklade takéhoto

rozhodnutia len na návrh účastníka.
Ako ďalší dôvod uviedol, že súd svojím postupom odňal účastníkovi konania možnosť konať pred
súdom v zmysle ust. § 205 ods. 2 písm. a/ O.s.p. v spojení s ust. § 221 ods. 1 písm. d/ O.s.p..
Exekučný súd konal pri revízii rozsudku rozhodcovského súdu mimo rámec zverenej právomoci, čo
ho vmanévrovalo do situácie, v ktorej rozhodujúc o právnom postavení účastníkov rozhodcovského

konania úplne ignoroval všetky procesné zásady súdneho rozhodovania v právnom štáte spojené s
exekučnou vecou. Poukázal aj na zákaz diskriminácie v zmysle čl. 12 ods. 2 Ústavy SR a článku
č.14 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd. Žalobca, aj keď výkon a ochrana
jeho práva na spravodlivý súdny proces mala byť rovnaká, mal v konaní pred exekučným súdom
výrazne nevýhodné postavenie a bolo s ním zaobchádzané odlišne. Z okolností daného prípadu

nemožno vyšpecifikovať také skutočnosti, ktoré by mohli objektívne a rozumne ospravedlniť odlišné
zaobchádzanie s oprávneným, a to ani v súvislosti s jeho postavením ako podnikateľského subjektu.
Tiež poukázal na potrebu ústavnej aplikácie právnych noriem a na skutočnosť, že exekučný súd založil
a odôvodnil svoje rozhodnutie na normatívnej úprave, ktorá nemá v Slovenskej republike povahu
prameňa práva. Exekučný súd aplikoval ustanovenie smernice Rady 93/13/EHS, ktorá nemá všeobecnú

záväznosť. Následne oprávnený uviedol, že okresný súd bez jeho vypočutia rozhodol o jeho právnom
postavení, nemal možnosť sa vyjadriť a reagovať na akékoľvek tvrdenia, argumenty a dôkazy, ktoré
boli podkladom pre rozhodnutie exekučného súdu. Postup, ktorý zvolil exekučný súd dal povinnej
dodatočnú príležitosť na to, aby bez existencie obáv z reakcie žalobcu, došlo k zmareniu exekúcies poukazom aj na zásadu kontradiktórnosti konania. Exekučný súd napadnutým rozhodnutím vylúčil
akúkoľvek možnosť podania opravného prostriedku vo vzťahu k meritu veci a úplným uskutočnením
judiciálneho procesu v podmienkach exekučného konania tak porušil zásadu dvojinštančnosti súdneho

konania. Negácia zásady dvojinštančnosti súdneho konania exekučným súdom ohľadom posúdenia
merita veci je v podmienkach právneho štátu neprípustná a porušuje právo žalobcu na súdnu ochranu,
ako aj jeho právo na spravodlivý súdny proces.
Ako štvrtý dôvod uviedol, že súd prvého stupňa nedostatočne zistil skutkový stav, pretože nevykonal
náležité dokazovanie. Podľa oprávneného exekučný súd vo veci nevykonal dokazovanie, pričom

rozhodnutie môže byť postavené len na dôsledne zistenom skutkovom stave a ak súd nemá dostatočný
podklad pre rozhodnutie, je povinný vykonať aj dôkazy, ktoré účastníci konania nenavrhli.
Ako posledný dôvod oprávnený uviedol, že rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho
právnehoposúdeniavecivzmysleust.§205ods.2písm.f/O.s.p..Poukázalnaustanovenie§45Zákona
o rozhodcovskom konaní a uviedol, že ak by zákonodarca chcel umožniť prieskum rozhodcovského
rozhodnutia, medzi taxatívne uvedenými dôvodmi stanovenými v ust. § 45 Zákona o rozhodcovskom

konaní uviedol by aj ďalšie. Exekučný súd si však podľa ľubovôle okruh prieskumu exekučného titulu
svojvoľne rozšíril aj na otázky, ktoré nebol oprávnený riešiť. Ohľadne neplatnosti rozhodcovskej doložky
uviedol, že exekučný súd bol oprávnený skúmať len to, či plnenie priznané rozhodcovským rozsudkom
je v súlade s dobrými mravmi. Podľa jeho názoru rozhodcovská doložka je platná, nevyžadujúca, aby
spotrebiteľ spory s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní. Účastníkom zmluvy je daná

možnosť voľby, či sa obrátia na rozhodcovský súd alebo na všeobecný. Nejde pritom o fiktívnu možnosť
voľby, ale o reálnu a skutočnú možnosť voľby rozhodujúceho orgánu. Nie je ani možné stotožniť sa s
názorom, že pre spotrebiteľa je konanie rozhodcovského súdu nevýhodné resp., že by samo o sebe
spôsobovalo akúkoľvek nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán. Oprávnený nesúhlasil
anisprávnymposúdenímpredmetnejzmluvyakozmluvyospotrebiteľskomúvere.Oprávnenýposkytuje

svojim klientom peňažné prostriedky síce dočasne, avšak na základe zmluvy o úvere v zmysle ust. §
497 Obchodného zákonníka. Pokiaľ sa právny režim uzavretej zmluvy o úvere spravoval ustanoveniami
Obchodného zákonníka, tento nevyžaduje, aby v zmluve o úvere bola ako podstatná náležitosť
dohodnutá o.i. aj ročná percentuálna miera nákladov. Oprávnený poukazuje na to, že poskytuje klientom
peňažné prostriedky síce dočasne, avšak nie formou odloženej platby, ale vo forme splátok, pričom klient

má možnosť zvoliť si podmienky poskytovania úveru. Pokiaľ ide o tvrdenie o neprimerane vysokých
úrokoch z omeškania, oprávnený uviedol, že povinná podpísaním zmluvy o úvere vyjadrila svoj súhlas
so zmluvnými podmienkami, t.j. aj s úrokom z omeškania vo výške 0,25% za každý deň omeškania,
dohodnutým v bode 6 Všeobecných podmienok poskytovania úveru, ktoré sú neoddeliteľnou súčasťou
zmluvy o úvere. Podľa názoru oprávneného dohodnutá výška úroku z omeškania 0,25% denne nie je

neprimeraná a nie je v rozpore so zásadami poctivého obchodného styku, keďže oprávnený poskytuje
úvery z vlastných zdrojov, nevyžaduje zabezpečenie pri poskytovaní úveru a nesie tak obchodné riziko.
Zdôrazňuje, že tento úrok má sankčný charakter a dlžníkovi sa účtuje len v prípade, ak poruší zmluvné
podmienky.Oprávnenýďalejpoukázalnaskutočnosť,žeanizozákona,anizinýchprepisovniejemožné
odvodiť pre obchodné záväzkové vzťahy obmedzenie výšky úrokovej sadzby, ktorú si môžu zmluvné

vzťahy dohodnúť. Záverom opätovne uviedol, že súd v exekučnom konaní nie je oprávnený z úradnej
povinnosti vysloviť neprípustnosť exekúcie začatej na základe rozhodcovského rozsudku. Exekúcia bola
začatá zákonným spôsobom na základe vykonateľného a platného exekučného titulu. Súd po vykonaní
prieskumu exekučného titulu vydal súdnemu exekútorovi poverenie na výkon exekúcie. Od vydania
exekučného titulu, ani od vydania poverenia na výkon exekúcie nenastali žiadne nové ani skutkové

okolnosti, ktoré by mali viesť k zmene postoja súdu.
Vzhľadom na tieto odvolacie námietky oprávnený žiadal napadnuté uznesenie zrušiť a vec vrátiť
prvostupňovému súdu na ďalšie konanie.

Naviac odvolateľ uviedol, že v rámci tohto skúmania nie je exekučný súd oprávnený posudzovať vecnú

správnosť (skutkové a právne závery rozsudku všeobecného súdu, ani rozsudku rozhodcovského súdu.
Exekučný súd nedisponuje právomocou rušiť, či meniť rozhodnutie, ktoré je exekučným titulom. Ani v
prípade pasívneho správania účastníka v konaní, v ktorom bol exekučný titul vydaný, nemôže exekučný
súd naprávať prípadné chyby a nedostatky exekučného titulu.

Ak sa všeobecný súd nestotožní s ústavne súladnou interpretáciou ust. § 44 ods. 2 Exekučného
poriadku, ktorá je obsiahnutá vo vyššie uvedenej argumentácii, žalobca žiada, aby všeobecný súd
postupom podľa § 109 ods. 1 písm. b/ OSP prerušil konanie a podal Ústavnému súdu SR návrh na
konanie o súlade ust. § 44 ods. 2 veta prvá a druhá EP s čl. 1 ods. 1 veta prvá Ústavy SR a to pre rozpors princípom právnej istoty a princípom ochrany dôvery všetkých subjektov práva v právny poriadok. V
tejto súvislosti by pre exekučný súd malo byť otázne aj to, či je v súlade s princípom právnej istoty a
princípom právnej ochrany dôvery všetkých subjektov práva v právny poriadok možné uskutočňovanie

revízneho postupu podľa ust. § 44 ods. 2 EP a to bez akejkoľvek časovej limitácie.

Všeobecný súd je povinný vždy dbať na to, aby rozhodoval na základe ústavne súladnej normy, k
čomu mu slúži spravidla ústavne konforný výklad, ale niekedy aj ultimatívna možnosť podať návrh na
preskúmanie súladnosti právnej normy Ústavným súdom SR. Ak však účastník konania odôvodneným

spôsobom podnieti, aby všeobecný súd podal návrh Ústavnému súdu na preskúmanie súladu
aplikovanej normy s Ústavou SR, má všeobecný súd v zásade tieto možnosti: buď vykoná ústavne
konforný výklad právnej normy, alebo vysvetlí, prečo považuje bez ďalšieho právnu normu za ústavne
súladnú, alebo sa stotožňuje s návrhom účastníka a podá vec Ústavnému súdu.

Krajský súd ako súd odvolací preskúmal vec podľa § 212 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej

len „O.s.p.“) bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p. a uznesenie okresného súdu podľa
§ 219 ods. 1 O.s.p. ako vecne správne potvrdil.

Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením rozhodnutia, ktoré bolo vydané súdom
prvého stupňa, preto sa v odôvodnení obmedzuje len na skonštatovanie správnosti dôvodov (§ 219 ods.

2 O.s.p.).

Z predloženého spisu mal odvolací súd potvrdený skutkový stav tak, ako to uviedol súd prvého stupňa.
Okresný súd vec správne právne posúdil, keď vychádzal pri rozhodovaní z relevantnej skutočnosti,
že daný zmluvný vzťah medzi veriteľom a dlžníkom je nutné posudzovať ako spotrebiteľský vzťah a

svoje rozhodnutie náležite zdôvodnil. Odvolací súd navyše zdôrazňuje, že snaha dodávateľa použiť
pri spotrebiteľskej zmluve podporne Obchodný zákonník, naráža na prednosť ustanovení Občianskeho
zákonníka upravujúce spotrebiteľské zmluvy a vykonávacích predpisov k nemu. Na určenie, či ide o
spotrebiteľskú zmluvu, je nevyhnutné preskúmať, či sa zmluva uzatvára medzi „dodávateľom, ktorý pri
jej uzatváraní a plnení koná v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti“ (§

52 ods. 3 OZ) a „spotrebiteľom, fyzickou osobou, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy
nekoná v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti“ (§ 52 ods. 4
OZ); špeciálne ohľadom spotrebiteľského úveru „spotrebiteľom je fyzická osoba, ktorej bol poskytnutý
spotrebiteľsky úver na iný účel ako na výkon zamestnania, povolania alebo podnikania“ (§ 3 ods. 2
zákona číslo 258/2001 Z.z. v znení účinnom pred 11. 06. 2010).

Pokiaľ odvolateľ namietal nepreskúmateľnosť rozhodcovského rozsudku odvolací súd zdôrazňuje
vzhľadom na oprávneným predložený exekučný titul - rozhodcovský rozsudok, že súd nielen v
procesnomštádiuexekučnéhokonania,vktoromposudzujesplneniezákonomstanovenýchprocesných
predpokladov, za ktorých súd poverí exekútora vykonaním exekúcie, je oprávnený a zároveň povinný
riešiť otázku, či rozhodcovské konanie prebehlo na základe platne uzavretej rozhodcovskej zmluvy

(doložky). Súdna prax je jednotná v názore, že už v štádiu posudzovania splnenia zákonných
predpokladov pre poverenie súdneho exekútora na vykonanie exekúcie sa exekučný súd okrem iného
zaoberá tým, či rozhodnutie, ktoré má predstavovať exekučný titul, uvedené v návrhu na vykonanie
exekúcie bolo vydané orgánom s právomocou na jeho vydanie a či z hľadísk zakotvených v príslušných
právnychpredpisovideorozhodnutievykonateľnétakpostránkeformálnejakoajmateriálnej(vyslovené

stanovisko je plne v súlade s názorom vysloveným v rozhodnutiach Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky, konkrétne uznesenie sp. zn. 3 Cdo 146/2011 zo dňa 13. októbra 2011, sp.zn. 6
Cdo 122/2011 zo dňa 18. januára 2012, sp. zn. 3 Cdo 122/2011 zo dňa 9. februára 2012). Či ide o
rozhodnutie formálne vykonateľné sa posudzuje z pohľadu právneho predpisu upravujúceho konanie,
v ktorom bolo vydané. Z aspektu obsahových náležitostí rozhodnutia, t.j. určitosť, zrozumiteľnosť a

presnosť označenia subjektov práv a povinností, vyjadrenia uloženej povinnosti, ktorá sa má nútene
vykonať sa skúma materiálna vykonateľnosť rozhodnutia. Súd môže zároveň v tomto rozsahu skúmať
exekučný titul počas celého exekučného konania, t.j. v každom štádiu konania na návrh účastníka
konania alebo aj bez návrhu, a v prípade zistenia, že nie sú splnené podmienky materiálnej alebo
formálnej vykonateľnosti exekučného titulu, môže exekúciu aj bez návrhu zastaviť. Záver o oprávnení

okresného súdu preskúmavať súlad exekučného titulu so zákonom v ktoromkoľvek štádiu exekučného
konania a nielen pred vydaním poverenia plne korešponduje so zámerom zákonodarcu vyjadreným aj
v iných ustanoveniach Exekučného poriadku a nielen v § 44 ods. 2 Exekučného poriadku.Otázkou, či súd rozhodujúci v rámci exekučného konania, uznesením ktorým bola exekúcia zastavená,
mal právomoc skúmať prípustnosť exekúcie z hľadiska relevantnosti exekučného titulu, sa zaoberal
Ústavný súd Slovenskej republiky aj v uznesení sp. zn. I. ÚS 456-/2011-19 zo 23.

novembra 2011, v ktorom uviedol, že „okresný súd je nielen oprávnený, ale aj povinný skúmať zákonnosť
exekučnéhotituluvktoromkoľvekštádiuužzačatéhoexekučnéhokonaniaanielenvsúvislostisvydaním
poverenia na vykonanie exekúcie, a to napr. aj pre účely zistenia existencie dôvodu, pre ktorý by bolo
potrebné už začaté exekučné konanie zastaviť“. Ústavný súd v nadväznosti na uvedené poukázal v
tomto rozhodnutí aj na ustálenú judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ktorý v rozhodnutí

sp. zn. 3 Cdo/164/1996 z 27. januára 1997 publikovanom v Zbierke stanovísk a rozhodnutí pod č. R
58/1997 uviedol, že „súdna exekúcia môže byť nariadená len na základe titulu, ktorý je vykonateľný po
stránke formálnej a materiálnej. Ak bude exekúcia podľa titulu, ktorý tieto požiadavky nespĺňa, aj napriek
tomu nesprávne nariadená, musí byť v každom štádiu konania i bez návrhu zastavená“.

Preto oprávneným namietaná skutočnosť, že účastník rozhodcovského konania, ktorý v exekučnom

konaní vystupuje v procesnom postavení povinnej, v rozhodcovskom konaní nenamietal neexistenciu
rozhodcovskej zmluvy a nevyužil možnosť domáhať sa zrušenia rozhodcovského rozsudku žalobou
podanou na príslušnom súde, je irelevantná. Uvedený postup exekučného súdu nebol posudzovaním
vecnej správnosti rozsudku rozhodcovského súdu. Exekučný súd iba skúmal, či oprávneným predložený
rozhodcovský rozsudok je vykonateľný exekučný titul, medziiným či ho vydal rozhodcovský súd s

právomocou prejednať daný spor. Pri riešení tejto otázky nebol exekučný súd viazaný tým, ako ju vyriešil
rozhodcovský súd.

Odvolací súd nepopiera, že doručený rozhodcovský rozsudok, ktorý už nemožno preskúmať podľa §
37 Zákona o rozhodcovskom konaní, má pre účastníkov rozhodcovského konania rovnaké účinky ako

právoplatný rozsudok súdu (§ 35 Zákona o rozhodcovskom konaní). Súčasne ale s týmto tvrdením
odvolací súd zdôrazňuje vzhľadom na oprávneným predložený exekučný titul - rozhodcovský rozsudok,
že súd je oprávnený a zároveň povinný riešiť otázku, či rozhodcovské konanie prebehlo na základe
platne uzavretej rozhodcovskej zmluvy (doložky), či rozhodnutie, ktoré má predstavovať exekučný
titul, uvedené v návrhu na vykonanie exekúcie bolo vydané orgánom, ktorý má na to právomoc.

Tento právny názor plne zodpovedá záverom obsiahnutým v judikáte Súdneho dvora (ES) vo veci
Pohotovosť C-76/10 zo dňa 16.11.2010. Súdny dvor v súvislosti so skúmaním nekalých
podmienok v spotrebiteľských zmluvách rozhodol, že vnútroštátny súd má aj vo fáze výkonu rozhodnutia
povinnosť aj bez návrhu posúdiť nekalú povahu podmienky obsiahnutej v zmluve o úvere uzavretej
poskytovateľom úveru so spotrebiteľom. Je úlohou dotknutého vnútroštátneho súdu určiť, či sa má

podmienka zmluvy o úvere považovať za nekalú v zmysle článkov 3 a 4 smernice 93/13 a v prípade
kladnej odpovede je úlohou uvedeného súdu vyvodiť všetky dôsledky, ktoré z toho vyplývajú podľa
vnútroštátneho práva, s cieľom ubezpečiť sa, že tento spotrebiteľ nie je viazaný touto podmienkou. Ani
predošlé vydanie poverenia na vykonanie exekúcie nie je prekážkou res iudicata, veci už raz právoplatne
rozhodnutej, pretože poverenie pre súdneho exekútora nemá charakter súdneho rozhodnutia. Neobstojí

preto ani tvrdenie oprávneného, že súd môže pristúpiť k zastaveniu konania o výkone rozhodnutia
rozhodcovského súdu alebo exekučného konania realizovaného na podklade takéhoto rozhodnutia len
na návrh účastníka.

Pokiaľ oprávnený namietal, že exekučný súd založil a odôvodnil svoje rozhodnutie na normatívnej

úprave, ktorá nemá v Slovenskej republike povahu prameňa práva, keď aplikoval ustanovenie smernice
Rady 93/13/EHS, ktorá nemá všeobecnú záväznosť, odvolací súd poukazuje na článok 6 ods. 1
Smernice Rady 93/13/EHS z 05. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách,
podľa ktorého členské štáty zabezpečia, aby nekalé podmienky použité v zmluvách uzatvorených so
spotrebiteľom zo strany predajcu alebo dodávateľa podľa ich vnútroštátneho práva neboli záväzné pre

spotrebiteľa a aby zmluva bola podľa týchto podmienok naďalej záväzná pre strany, ak je jej ďalšia
existencia možná bez nekalých podmienok. Podľa článku 3 ods. 1 smernice, zmluvná podmienka, ktorá
nebola individuálne dohodnutá sa považuje za nekalú, ak napriek požiadavke dôvery spôsobí značnú
nerovnováhu v právach a povinnostiach strán vzniknutých na základe zmluvy, ku škode spotrebiteľa.
Citovaná smernica Rady bola prevzatá do nášho právneho poriadku zákonom č. 150/2004 Z.z., ktorým

sa novelizoval Občiansky zákonník, pričom na základe zásady nepriameho účinku tak, ako to vyplýva
z čl. 6 cit. smernice je táto záväzná aj pre Slovenskú republiku a treba ju používať ako interpretačné
pravidlo k ustanoveniam vnútroštátneho poriadku, ktoré upravujú spotrebiteľské právne vzťahy.Neobstojí ani odvolacia námietka oprávneného, že súd prvého stupňa nedostatočne zistil skutkový stav,
pretože nevykonal náležité dokazovanie, lebo platí, že v exekučnom konaní sa už dokazovanie na
objasnenie skutkového stavu veci nevykonáva, ale sa len overuje existencia exekučného titulu. Tam,

kde povinným je spotrebiteľ, judikačná prax ale vyžaduje určitú zvýšenú ochranu spotrebiteľa, lebo
tohto považuje za „slabšieho“ voči dodávateľovi. Aj pri nečinnosti spotrebiteľa majú exekučný súd a
exekútor dbať o to, aby nevedomosť spotrebiteľa nebola na jeho úkor a vyvažovať tak práva a povinnosti
oboch strán. Pre záver o vyslovení neplatnosti rozhodcovskej doložky bolo postačujúce oboznámiť sa
s písomným vyhotovením zmluvy, pretože už na prvý pohľad je zrejmé, že ide o zmluvu formulárovú,

štandardne používanú oprávneným ako dodávateľom, ktorej text a text pripojených Všeobecných
podmienok poskytnutia úveru vzhľadom na veľkosť a hustotu písma je nečitateľný a neprehľadný.

V danej veci bol preto plne opodstatnený a zákonnom podložený postup exekučného súdu, pričom
okresný súd správne zistil, že rozhodcovská doložka, ktorá bola dohodnutá v zmluvných dojednaniach
ako súčasti zmluvy uzavretej medzi oprávneným a povinnou spôsobuje značnú nerovnováhu v právach

a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa tak, ako to vyplýva z § 53 ods. 1, prvá veta
Občianskeho zákonníka.

Zo zmluvy o úvere, ktorú uzavreli zmluvné strany dňa 17. 09. 2008 (č.l. 45 spisu) vyplýva, že oprávnený
poskytol povinnému úver vo výške 20 000,- Sk (vtedy platnej mene). V zmluvných dojednaniach, ktoré

sú neoddeliteľnou súčasťou zmluvy o úvere si zmluvné strany v bode 17 „dohodli“ na spôsobe riešenia
sporov - rozhodcovskú doložku (č.l. 46 spisu).

Odvolací súd sa zaoberal preskúmaním rozhodcovskej doložky v súlade s kritériami, na ktorých je
založený inštitút neprijateľnej zmluvnej podmienky. Na základe námietok uvedených v odvolaní dospel k

záveru, že rozhodcovská doložka začlenená do rámca podmienok štandardnej zmluvy spôsobuje hrubý
nepomer v právach a povinnostiach v neprospech spotrebiteľa (§ 53 ods. l OZ). Rozhodcovská
doložka sa nijak neodlišuje od ostatného textu všeobecných podmienok a podpis spotrebiteľa sa
nenachádza za všeobecnými podmienkami vrátane rozhodcovskej doložky, ale na prvej strane úverovej
zmluvy. Ak úver bol poskytnutý na základe štandardnej formulárovej zmluvy, povinný ju mohol prijať

ako celok vrátane úverových podmienok a v nich obsiahnutej rozhodcovskej doložky alebo ju odmietnuť
ako celok. Je zrejmé, že oprávnený od počiatku sledoval koncipovaním rozhodcovskej doložky to, aby
v prípade vzniku sporov zo zmluvy, boli tieto riešené na rozhodcovskom súde za účelom reálneho
sťaženia uplatnenia práv spotrebiteľa. Rozhodcovský rozsudok nemôže byť exekučným titulom, keďže
rozhodcovská doložka predstavuje neprijateľnú zmluvnú podmienku, ktorá je od počiatku neplatná (§

53 ods. 4 OZ). Ak je rozhodcovská doložka súčasťou formulárových zmluvných podmienok, vzniká
nezanedbateľné nebezpečenstvo, že spotrebiteľ nepoukáže na jej nekalosť, či už v dôsledku svojej
nevedomosti, či nečinnosti. Pri ochrane spotrebiteľa preto v súvislosti s rozhodcovskou doložkou je
nevyhnutné,abyspotrebiteľmalmožnosťpožiadaťvšeobecnýsúdoochranu,okrem,aksirozhodcovský
súd osobitne nevyjednal (výslovne si ho želal).

Pokiaľ právomoc rozhodcovského súdu bola založená na absolútne neplatnom zmluvnom dojednaní,
je nesporné, že rozhodcovský rozsudok ako celok bol vydaný v rozpore so zákonom a nemôže byť
spôsobilým exekučným titulom, na základe ktorého by oprávnenému voči povinnému vznikol nárok,
ktorého vymoženia by sa mohol v rámci exekúcie domáhať.

Odvolací súd sa ďalšími argumentmi oprávneného v odvolaní nezaoberal, pretože odvolateľovi jednak
ušlo pozornosti, že okresný súd danými skutočnosťami ani nedôvodil (ohľadne neprimerane vysokých
úrokoch z omeškania) a pretože vo vzťahu k vyššie uvedenému posudzovanému dôvodu na zastavenia
exekúcie nie sú právne relevantné.

Odvolací súd uznesenie okresného súdu ako vecne správne potvrdil. Okresný súd ale musí ešte
rozhodnúťonáhradetrovexekúcieatopreddoručenímuzneseniaodvolaciehosúdu(§166ods.1OSP).

K návrhu oprávneného na prerušenie konania a predloženie veci Ústavnému súdu na skúmanie ním

položenej už vyššie citovanej otázky postačí poznamenať.

Odvolateľovi ušlo, že ním prezentovaná otázka vôbec nesúvisí s rozhodnutím exekučného súdu.
Prvostupňový súd totiž vôbec opakovane neuskutočňoval revízny postup podľa § 44 ods. 2 EP, alepostupoval podľa § 57 ods. 1 písm. g/ EP a § 58 ods. 1 EP. Prvostupňový exekučný súd vyhlásil exekúciu
za neprípustnú a zastavil ju, pretože pre vedenie exekúcie neexistuje exekučný titul. Rozhodcovský
rozsudok stáleho rozhodcovského súdu sp. zn. SR 04659/09 zo dňa 03. 06. 2009 nie je rozhodnutím,

ale je iba zdanlivým rozhodnutím. Ide o non decision. Je to rozhodnutie putatívne.

Prvostupňový exekučný súd jednoznačne konštatoval, že spôsob, akým bola rozhodcovská doložka
koncipovaná formálne napĺňa podmienku uvedenú v citovanom písm. q bodu 1 prílohy ku Smernici v
tom význame, že rozhodcovské konanie nebolo dojednané ako výlučný prostriedok riešenia sporov zo

zmluvy. Dojednanie rozhodcovskej doložky v zmluve o úvere nebolo dojednané individuálne a teda ide
o neprijateľnú podmienku v spotrebiteľskej zmluve.

Podľa § 53 ods. 5 OZ neprijateľné podmienky upravené v spotrebiteľských zmluvách sú neplatné.
Neplatná rozhodcovská doložka nemohla založiť právomoc rozhodcovského súdu na rozhodovanie vo
veci a vydanie rozhodcovského rozsudku, ktorý by mohol byť pokladom pre vedenie exekúcie.

Oprávnený teda nežiada, aby Ústavnému súdu bola predložená otázka, či možno viesť výkon
rozhodnutia aj na základe putatívneho rozhodcovského rozsudku.

Dôvodom rozhodnutia prvostupňového exekučného súdu je konštatovanie zdanlivého - neexistujúceho

rozhodcovského rozsudku a nie tvrdené opakované uskutočňovanie revízneho postupu podľa § 44 ods.
2 EP.

O veci senát odvolacieho súdu rozhodol pomerom hlasov členov senátu 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.