Rozsudok – Ostatné ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 23. február 2016

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 11Co/239/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5310209303
Dátum vydania rozhodnutia: 23. 02. 2016

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Roman Tichý
ECLI: ECLI:SK:KSZA:2016:5310209303.6

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Romana Tichého
a členov senátu JUDr. Evy Malíkovej a JUDr. Jany Kotrčovej vo veci navrhovateľky: H. C., rod. T., nar.
XX.XX.XXXX, bytom W., J. L. XXXX/XX, právne zastúpenej JUDr. Vladimírom Kašubom, advokátom
so sídlom v G., T. XX, zástupcu Centra právnej pomoci, kancelária Žilina, Národná 34, proti odporcom:
v rade 1/ Ing. Q. D., nar. XX.XX.XXXX, bytom W., A. XXXX/XX a v rade 2/ H. D., nar. XX.XX.XXXX,

bytom W., A. XXXX, obe právne zastúpené spoločnosťou JUDr. Stopka, JUDr. Blendovský, JUDr.
Strapáč, PhD., s.r.o., so sídlom Čadca, Potočná 2835/1A, IČO: 36 866 849, v konaní o určenie práva
zodpovedajúceho vecnému bremenu a jeho trpenie, o odvolaní navrhovateľky proti rozsudku Okresného
súdu Čadca č. k. 8C/196/2010-332 zo dňa 14.04.2015, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok okresného súdu p o t v r d z u j e .

Navrhovateľka j e p o v i n n á zaplatiť odporkyni v rade 1/ a odporkyni v rade 2/ trovy

právneho zastúpenia vo výške 87,50 eur na účet ich právneho zástupcu, zriadený v W., a. s. č. účtu:
XXXXXXXXXX/XXXX, VS: 437 10, a to všetko do troch dní od právoplatnosti rozsudku.

o d ô v o d n e n i e :

Okresný súd napadnutým rozsudkom návrh navrhovateľky v celom rozsahu zamietol a uložil jej
povinnosť nahradiť odporkyni v rade 1/ a odporkyni v rade 2/ trovy právneho zastúpenia.
Svoje rozhodnutie prvostupňový súd oprel o ustanovenia § 123, § 134 ods. 1, 2, 3, 4, § 142 ods. 3, §
151o ods. 1, 2, 3 Občianskeho zákonníka.

Okresný súd dôvodil tým, že navrhovateľka neuniesla dôkazné bremeno na preukázanie svojich
tvrdení, že jej vzniklo právo prechodu ako vecné bremeno k sporným nehnuteľnostiam. Navrhovateľka
bola aktívne legitimovanou osobou, pretože chcela deklarovať rozsudkom právo prechodu ako vecné
bremeno k svojej nehnuteľnosti. Odporkyňa v rade 1/ nebola pasívne legitimovaným subjektom, ku
ktorému smerovalo právo deklaratórnym rozsudkom zriadiť právo prechodu ako vecné bremeno, keďže
nehnuteľnosť C-KN 1645/1 o výmere 485 m2, zapísaná na LV č. XXXX na odporkyňu v rade 1/ nie
je v bezprostrednej blízkosti nehnuteľnosti navrhovateľky C-KN 1646 a jej rodinného domu č. XXXX.

Z tohto dôvodu bol návrh voči odporkyni v rade 1/ zamietnutý ako nedôvodný. Odporkyňa v rade 2/ v
spore bola pasívne legitimovaná, pretože jej nehnuteľnosť C-KN 1645/3 o výmere 31 m2, zapísaná na
LV č. XXXXX bezprostredne súvisí s nehnuteľnosťou navrhovateľky a jej rodinným domom č. XXXX,
ku ktorému navrhovateľka žiadala zriadiť právo prechodu ako vecné bremeno. Okresný súd dospel
k záveru, že ani vo vzťahu k odporkyni v rade 2/ navrhovateľka neuniesla dôkazné bremeno, že jej
vzniklo právo prechodu ako vecné bremeno vydržaním, a to uplynutím vydržacej lehoty. Navrhovateľka

v návrhu a ani počas konania neprodukovala tvrdenia v takej konkrétnej rovine, aby bolo možné určitým
spôsobom preskúmať kedy a medzi kým došlo k uzavretiu dohody o práve prechodu a čo bolo jej
obsahom. Nevyhnutnou podmienkou daného spôsobu nadobudnutia vecného bremena je oprávnenádržba, existencia právneho dôvodu, z ktorého istý subjekt so zreteľom na všetky okolnosti môže
objektívne vyvodzovať a byť v dobrej viere, že z určitého právneho vzťahu mu patrí právo k cudzej veci,
ktoré je spôsobilé byť obsahom vecného bremena a že vlastník je povinný strpieť výkon tohto práva. V

danom prípade nebolo možné, vzhľadom k nedostatočnému sumáru rozhodujúcich skutkových tvrdení
navrhovateľky subsumovať tvrdenia navrhovateľky pod zákonný predpis, platný a účinný v čase začatia
a skončenia vydržacej doby. Podľa okresného súdu, ak ide o právo prechodu, musí byť konkretizované,
koľkokrát do roka a akým spôsobom bude vlastník pozemku obmedzovaný, aby mu nevznikala škoda.
Je potrebné konkretizovať, čo bolo obsahom dohody o výkone práva s pôvodným vlastníkom, pretože

nie je prípustné rozširovať obsah práva z existujúceho vecného bremena. V tomto konkrétnom prípade
navrhovateľka vôbec nedefinovala spôsobom, akým jej tvrdené právo prechodu bolo dohodnuté, preto
súd nemohol ani posúdiť, či právo prechodu pôvodne dohodnuté požaduje deklarovať v rozsudku, alebo
si ho prispôsobila navrhovateľka a či takýmto právom by nad mieru primeranú nebol obmedzovaný
vlastník a či by mu nevznikala škoda. Vo vzťahu k odporkyni v rade 2/ teda navrhovateľka neuniesla
dôkazné bremeno, že takéto právo jej vzniklo, kedy, medzi kým, s akým obsahom, pričom nepreukázala,

že by bolo vykonávané v dobrej miere, nepretržite, nerušene, nakoľko v konaní boli preukázané
dlhoročné súdne spory o zrušenie a vyporiadanie podielového spoluvlastníctva aj k spornému pozemku,
čo súd nevyhodnotil ako nerušené a nesporné užívanie práva prechodu. Taktiež nepreukázala moment
počiatku behu vydržacej lehoty, uplynutie vydržacej lehoty, ktoré by súdu umožnili aplikovať konkrétne
právne normy hmotnoprávneho charakteru na beh vydržacej lehoty. Súd preto návrh ako nedôvodný

zamietol. Výpovede svedkov vyhodnotil tak, že títo vypovedali o svojom vlastnom práve prechodu k
studni, teda nepreukazovali aktívnu legitimáciu navrhovateľky prechádzať cez spornú nehnuteľnosť.
Nepreukazovali ani uzavretie dohody navrhovateľkou s kým, akým spôsobom a kedy.
Okrem uvedených dôvodov okresný súd konštatoval, že kým žili rodičia, sestry R. T. a G. L. používali
pozemok spoločne, pretože to bol pozemok rodičov. Ako spoločný ho mohli používať aj v čase, kedy G.

L. a R. T. boli spoluvlastníčkami, teda počas celého konania o zrušenie a vyporiadanie spoluvlastníctva,
vedeného na Okresnom súde v Čadci pod sp. zn. 9C/184/1988, teda od 19.11.1987 až do právoplatnosti
rozsudku vo veci zrušenia a vyporiadania spoluvlastníctva, teda do 15.01.2002. Kým žili rodičia G. L.,
rod. D. a R. T., rod. D., prechod bol v súlade s rozhodnutím NS SR C551-NS sp.zn. 22Cdo 595/2001,
teda rodičia trpeli spoločný prechod svojich dcér k ich rodinných domom bez toho, že by im bolo

zriadené nejaké právo prechodu zodpovedajúce vecnému bremenu. V čase existencie spoluvlastníctva
medzi navrhovateľkou G. L., rod, D. a R. T., rod. D. od 19.11.1987 do 15.01.2002 každá z nich užívala
spoločný vstup ako spoluvlastníčka. V uvedenom časovom období teda neužívala matka navrhovateľky
R. T. sporný prechod na základe práva prechodu, ale užívala sporný prechod ako spoluvlastníčka.
Rovnako v čase od právoplatnosti dedičského rozhodnutia po matke sp.zn. 1D 544/1984 zo dňa

13.11.1984, právoplatné dňa 18.05.1985, kedy sa R. T. stala spoluvlastníčkou sporných nehnuteľností,
teda aj v čase od 13.11.1984 do 19.11.1987 užívala sporné nehnuteľnosti R. T. (a s ňou aj jej rodina,
vrátane dcéry - navrhovateľky) ako spoluvlastníčka podľa ustanovenia § 123 Občianskeho zákonníka.
Celkovo teda užívala sporné nehnuteľnosti ako spoluvlastníčka od 18.05.1985 do 15.01.2002. Po
právoplatnom zrušení a vyporiadaní spoluvlastníctva od 15.01.2002 sa výlučnou vlastníčkou spornej

nehnuteľnosti stala G. L. (bez tiarch, pretože nebolo zriadené vecné bremeno - právo prechodu podľa
§ 142 ods. 3 Občianskeho zákonníka). Navrhovateľka nepreukázala, že s výlučnou vlastníčkou po
dátume 15.01.2002 uzavrela dohodu o práve prechodu a toto právo nerušene dobromyseľne 10 rokov
vykonávala, keďže návrh v tejto veci bol podaný dňa 03.12.2010. Navrhovateľka nepreukázala, že od
15.01.2002 uzavrela s G. L., rod. D. dohodu o práve prechodu s akými obsahovými náležitosťami,

akým spôsobom, či od uvedeného časového momentu dohodu nerušene a nepretržite po dobu 10 rokov
dodržiavali, teda či toto právo vykonávali. Navrhovateľka voči odporkyni v rade 2/ nepreukázala, že jej
vzniklo právo prechodu ako vecné bremeno a preto súd zamietol návrh na určenie, že navrhovateľka
má právo prechodu po pozemku odporkyne v rade 2/, ale aj výrok, že odporkyňa je povinná trpieť
neexistujúci výkon práva spolu so zamietnutím povinnosti odstrániť plot, ktorý jej bráni v neexistujúcom

práve prechodu. Okresný súd ešte dodal, že podľa ustanovenia § 80 písm. c/ O. s. p., bola navrhovateľka
povinnápreukázaťajto,včomspočívanaliehavýprávnyzáujemnaodaníurčovacejžaloby,žejejvzniklo
právo prechodu po pozemku odporkyne v rade 1/ a v rade 2/. Naliehavý právny záujem nepreukázala z
dôvodu vyššie uvedených ani voči odporkyni v rade 1/ ani voči odporkyni v rade 2/.
O trovách konania rozhodol okresný súd podľa ustanovenia § 142 ods. 1 O. s. p., keďže odporkyne

v rade 1/, v rade 2/ boli úspešnými účastníčkami konania, priznal im náhradu trov konania v celkovej
výške 979,67 eur.Proti tomuto rozsudku podala odvolanie navrhovateľka, ktorá namietala, že sa nestotožňuje s názorom
okresného súdu ohľadne nepreukázania pasívnej legitimácie u odporkyne v rade 1/. Okresný súd použil
terminológiu z ustanovenia § 127 Občianskeho zákonníka ohľadne pojmu susediaca nehnuteľnosť,

pričom ustanovenie § 151n Občianskeho zákonníka s takýmto termínom nenarába. Poukázala na to, že
súd si zrejme zamenil právny titul žaloby z ustanovenia § 151o ods. 1 Občianskeho zákonníka za právny
titulvzmysleustanovenia§151oods.3Občianskehozákonníka,atospôsobom,žeadjektívum„priľahlý"
zmenil na „susedný" a tým ho urobil predmetom nie reštriktívneho výkladu, ale novely. Poukázal na to, že
okrem práva prechodu ako práva zodpovedajúceho vecnému bremenu bolo predmetom žaloby aj právo

prejazdu, pričom prejazd sa uskutočňuje motorovými vozidlami. Podľa odvolateľky najskôr od roku 1948
a najneskôr od roku 1958 začal skutočný výkon práva prechodu cez C-KN parc. č. 1645, a to rodičmi
navrhovateľky, ako spoluvlastníkmi rodinného domu súp. č. XXXX. Začiatok skutočného výkonu práva
prechodu bol preukázaný listinnými dôkazmi. Pokiaľ možno vychádzať z toho, že najneskôr od roku
1958 začal skutočný výkon práva prechodu právnymi predchodcami navrhovateľky, tak v tomto čase bol
platným a účinným právnym predpisom vzťahujúcim sa na danú problematiku zákon č. 141/1950 Zb.

- Občiansky zákonník. Začiatok skutočného výkonu práva zodpovedajúceho vecnému bremenu, ktorý
predchádzal dňu 01.04.1964, potom začiatok plynutia vydržacej doby vyplýva z právneho predpisu a nie
zo skutkových tvrdení. Poukázal na to, že okresný súd nemusel rozsiahlo a nadbytočne argumentovať
dobou od 18.05.1985 až do 15.01.2002. Uviedla tiež, že dňa 28.11.1963 kúpno-predajnou zmluvou NZ
504/63 bola prevedená polovica predmetnej nehnuteľnosti na sestru jej matky - G. L.. Aj táto zmluva

a rozsudok Okresného súdu Čadca sp. zn. 10C/451/1983, právoplatný dňa 21.06.1983 len spôsobili
pristúpenie ďalšej osoby k okruhu povinných osôb bez vplyvu na reálny výkon práva zodpovedajúceho
vecnému bremenu jej právnymi predchodcami. Z uvedeného dôvodu je argumentácia súdu vo vzťahu k
dobám po dátume 01.04.1984 irelevantná. Poukázala tiež na to, že predmetom žaloby je vecné právo
a nie záväzkové, teda je potrebné uvažovať o jednotlivých zložkách vlastníckeho práva a nie o zániku

záväzku splynutím vo vzťahu k neskoršiemu spoluvlastníctvu jej matky a jej sestry k pozemku C-KN
parc. č. 1645. Pričom nie je možné opomenúť otca ako ďalšieho právneho predchodcu. Namietala tiež,
že dobromyseľnosť musí súd skúmať počas vydržacej doby a nie až po jej uplynutí. Ďalej namietala, že
spôsob vchádzania a vychádzania z rodinného domu je skutočnosťou všeobecne známou a nepodlieha
povinnosti dokazovania, ako to vytkol prvostupňový súd, keď uviedol, že nebolo zrejmé, ako často sa

malo právo prechodu využívať. Právo prechodu bolo využívané najneskôr od roku 1958, právo bolo
využívané nepretržite, pretože jej právni predchodcovia v rodinnom dome súp. č. XXXX nepretržite
bývali. Taktiež namietala, že okresný súd odôvodnil zamietnutie návrhu tým, že nepreukázala dohodu o
práve prechodu, avšak vôbec sa nezaoberá právom prejazdu, z ktorého dôvodu je rozsudok okresného
súdu nepreskúmateľným. Napokon poukázala na to, že ak pripustí, že prvostupňový rozsudok bol

správny, ale vo vzťahu k vyhlásenej zaujatosti sa nejaví, že spravodlivosť bola poskytnutá. Je toho
názoru, že prístup Krajského súdu v Žiline a Najvyššieho súdu SR, ktorí neakceptovali vyjadrenú
zaujatosť dotknutých sudkýň a tým pokryli vyhlásenou zaujatosťou konanie na oboch stupňoch v danej
veci. Uvedené je priamym porušením teórie zdania nezaujatosti.

K odvolaniu sa vyjadrili odporkyne v rade 1/ a v rade 2/ tak, že v danom prípade nevznikol
žiaden dôvod na zriadenie vecného bremena, a to z toho dôvodu, že navrhovateľka relevantným
spôsobom nepreukázala, že vecné bremeno je nevyhnutné na účelnejšie a hospodárnejšie využívanie
jej nehnuteľnosti, keďže má zabezpečený dostatočný prístup k predmetnej nehnuteľnosti. Taktiež
nepreukázala, že by právo zodpovedajúce vecnému bremenu vzniklo vydržaním. Právna predchodkyňa

navrhovateľky nemohla byť dobromyseľná o tom, že jej právo patrí, keďže k nehnuteľnosti bol vedený
súdny spor. Teda nemohlo vzniknúť ani právo zodpovedajúce vecnému bremenu, a to výkonom práva
vydržaním. V danom prípade nikdy nemohli nastať objektívne skutočnosti, že právo zodpovedajúce
vecnémubremenupatrínavrhovateľke,atoztohodôvodu,žeodroku1988prebiehalnaOkresnomsúde
Čadca spor nielen o parcelu, ale aj o budovu, pričom tento spor prebiehal medzi právnou predchodkyňou

navrhovateľky a jej sestrou. Nehnuteľnosť nie je ani v užívaní zo strany navrhovateľky, ani jej rodinných
príslušníkov, čo navrhovateľka prezentovala v súdnom konaní. Preto nemá ani potrebu zriadenia práva
zodpovedajúcemu vecnému bremenu.
Krajský súd, ako súd odvolací, preskúmal napadnutý rozsudok na základe podaného odvolania v
rozsahu danom ustanovením § 212 ods. 1 O. s. p. a bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214

ods. 2 O. s. p.) napadnutý rozsudok postupom podľa ustanovenia § 156 ods. 3 O. s. p. potvrdil v zmysle
ustanovenia § 219 ods. 1 O. s. p.
Rozsudok okresného súdu je vecne správny. Okresný súd v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav
veci a vyvodil správny právny záver.Podľa ustanovenia § 212 ods. 1 O. s. p., odvolací súd je rozsahom a dôvodmi odvolania viazaný.

Prieskumná činnosť odvolacieho súdu zahŕňa ako hmotnoprávnu, tak aj procesnoprávnu oblasť.
Odvolací súd musí preto preskúmať zákonnosť rozhodnutia so zreteľom k hmotnému právu, ale tiež
zákonnosť konania, z ktorého napadnuté konanie vzišlo. Pri rozhodovaní odvolacieho súdu o odvolaní
proti napadnutému rozsudku je však odvolací súd viazaný ako rozsahom odvolania, tak aj dôvodmi
podaného odvolania. Odvolateľka v podanom odvolaní fakticky svojím dispozičným úkonom vymedzuje

nielen rozsah, ale aj dôvody preskúmavacej činnosti odvolacieho súdu. Ustanovenie § 212 ods. 2 O. s. p.
vymedzuje výnimky, kedy odvolací súd nie je viazaný rozsahom podaného odvolania. Ide o výnimky len
vo vzťahu k rozsahu podaného odvolania, pričom dôvodmi podaného odvolania je odvolací súd viazaný
vždy. Na vady konania pred súdom prvého stupňa prihliadne odvolací súd len vtedy, ak mali za následok
nesprávne rozhodnutie vo veci. To znamená, že pokiaľ sa v konaní pred súdom prvého stupňa síce
vyskytli vady, ale ktoré nemali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, potom odvolací súd na tieto

vady neprihliadne.

Vzhľadom k tomu, že odvolací súd je rozsahom a dôvodmi odvolania viazaný, pri posudzovaní
danej veci sa zaoberal len námietkami navrhovateľky uvedenými v odvolaní a procesným postupom
prvostupňového súdu predchádzajúcim vydaniu napadnutého rozhodnutia z hľadiska, či došlo k vadám,

ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.

V preskúmavanej veci sa navrhovateľka domáhala určenia práva zodpovedajúceho vecnému bremenu
prechodu a prejazdu cez parcely C-KN 1645/1 - zastavané plochy a nádvoria o výmere 485 m2 a parcely
C-KN č. 1645/3 - zastavané plochy a nádvoria o výmere 31 m2 nachádzajúcich sa v k.ú. W., zapísaných

na LV č. XXXX a LV č. XXXXX Správy katastra Čadca v miestach vyznačených na geometrickom
pláne súdom ustanoveného znalca pod bodmi A až X. Zároveň sa domáhala uloženia povinnosti
odporkyniam 1/ a 2/ strpieť výkon práva prechodu a prejazdu cez uvedené parcely. Nadobudnutie
tohto práva prechodu a prejazdu cez vyššie uvedené parcely odporkýň opierala o titul vydržania, ako
oprávnená držiteľka so započítaním oprávnenej držby jej právnych predchodcov, ktorí so zreteľom na

všetky okolnosti vykonávali toto právo po dobu 50 až 60 rokov v dobrej viere, že im patrí.

Pre výsledok sporu bolo rozhodujúce predovšetkým vyriešenie základnej otázky nadobudnutia práva
zodpovedajúceho vecnému bremenu vydržaním navrhovateľkou. V danej veci ide o žalobný návrh
v zmysle ustanovenia § 80 písm. c/ O. s. p., ktorým sa navrhovateľka ako oprávnená z vecného

bremenadomáhaurčenia,žejejvznikloprávozodpovedajúcevecnémubremenuspočívajúcemuvpráve
prechodu a prejazdu cez nehnuteľnosti odporkýň v rade 1/ a v rade 2/ a zároveň povinnosti odporkýň v
rade 1/ v rade 2/ na nehnuteľnostiach, na ktorých viazne toto vecné bremeno trpieť výkon tohto práva.
Ide teda o určenie existencie vecného bremena doteraz nezapísaného práva v katastri nehnuteľností, z
čoho možno vyvodzovať naliehavý právny záujem v zmysle ustanovenia § 80 písm. c/ O. s. p. na podanie

takéhoto návrhu, avšak v tomto prípade len vo vzťahu k prvým dvom výrokom návrhu. Odvolací súd
sa preto nestotožňuje s právnym názorom prvostupňového súdu, ktorý vyhodnotil otázku naliehavého
právneho záujmu ako nepreukázanú.

Pokiaľ ide o otázku vecnej legitimácie u odporkyne v rade 1/, ktorá bola ustálená prvostupňovým

súdom tak, že odporkyňa v rade 1/ nie je pasívne vecne legitimovaná s odôvodnením, že nehnuteľnosť
parc. č. C-KN 1645/1 o výmere 485 m2, zapísaná na LV č. XXXX neleží v bezprostrednej blízkosti
nehnuteľnosti patriacej navrhovateľke, táto otázka bola prvostupňovým súdom vyhodnotená nesprávne
tak, ako na to správne poukázala odvolateľka. Pod pojmom „priľahlý" pozemok má zákon na mysli nielen
bezprostredne priľahlý pozemok, ale i pozemky, cez ktoré sa vlastník stavby môže dostať k verejnej

komunikácii, prípadne z pozemku, z ktorého sa môže dostať na verejnú komunikáciu. V tomto prípade
teda odporkyňa v rade 1/ bola žalovaná správne.

Napriek vyššie uvedeným nesprávnym čiastkovým záverom prvostupňového súdu, tieto závery nemajú
vplyv na vecnú správnosť napadnutého rozhodnutie.

Podľa ustanovenia § 151n ods. 1 Občianskeho zákonníka, vecné bremená obmedzujú vlastníka
nehnuteľnej veci v prospech niekoho iného tak, že je povinný niečo trpieť, niečoho sa zdržať alebo niečokonať. Práva zodpovedajúce vecným bremenám sú spojené buď s vlastníctvom určitej nehnuteľnosti
alebo patria určitej osobe.

Podľa ustanovenia § 151n ods. 2 Občianskeho zákonníka, vecné bremená spojené s vlastníctvom
nehnuteľnosti prechádzajú s vlastníctvom veci na nadobúdateľa.

Podľa ustanovenia § 151o ods. 1 Občianskeho zákonníka, vecné bremená vznikajú písomnou zmluvou
na základe záveru, v spojení s výsledkami konania o dedičstve, schválenou dohodou dedičov,

rozhodnutím príslušného orgánu, alebo zo zákona. Právo zodpovedajúce vecnému bremenu možno
nadobudnúť tiež výkonom práva (vydržaním); ustanovenia § 134 tu platia obdobne. Na nadobudnutie
práva zodpovedajúceho vecným bremenám je potrebný vklad do katastra nehnuteľností.

Podľa ustanovenia § 134 ods. 1 Občianskeho zákonníka, oprávnený držiteľ sa stáva vlastníkom veci, ak
ju má nepretržite v držbe po dobu 3 rokov, ak ide o hnuteľnosť a po dobu 10 rokov, ak ide o nehnuteľnosť.

Vydržanie predstavuje všeobecný originárny spôsob nadobudnutia vlastníckeho práva a predstavuje
nadobudnutie vlastníctva dlhodobou držbou oprávnenou osobou, ktorá nie je vlastníkom. K zákonným
predpokladom vydržania patria:
a) nadobúdateľ je oprávneným držiteľom veci po celú vydržaciu dobu,

b) nepretržitosť vydržacej doby, ktorou je neprerušovaný stav užívania predmetu vydržania počas
zákonom ustanovenej doby, ktorá je pri nehnuteľnostiach 10 rokov.
Vydržaním sa nadobúda vlastnícke právo bez toho, aby sa o tom muselo rozhodnúť a predmetom
vydržania môže byť hnuteľná i nehnuteľná vec, ktorá je individuálne určená. Účelom vydržania je
uviesť do súladu dlhodobý faktický stav oprávnenej nepretržitej držby oprávneným držiteľom, ktorý je po

stanovenú dobu objektívne presvedčený o svojom domnelom vlastníckom práve. Pri vydržaní ide o taký
spôsob nadobudnutia vlastníckeho práva fyzickou alebo právnickou osobou, pri ktorom sa oprávnený
držiteľ po uplynutí zákonom predpísanej doby stáva vlastníkom veci, a tým aj skutočným držiteľom.

Základnou podmienkou vydržania je držba veci, pričom môže ísť len o oprávnenú držbu. Oprávnenosť

držby sa posudzuje so zreteľom na ust. § 130 ods. 1 Občianskeho zákonníka, t.j. držiteľ musí byť so
zreteľom na všetky okolnosti v dobrej viere, že mu vec patrí (nestačí detencia, t.j. faktické nakladanie s
vecou). Za oprávnenú držbu sa považuje nakladanie s vecou ako so svojou, ak je držiteľ so zreteľom
na všetky okolnosti dobromyseľný v tom, že mu vec patrí ako vlastníkovi. Držba nie je oprávnená, ak
držiteľ nie je v tomto zmysle dobromyseľný (dobromyseľnosť chýba, ak dôvodom držania veci je právny

titul, na základe ktorého je zrejmé, že nejde o držbu, ale len o detenciu). Posúdenie toho, či držiteľ je so
zreteľom na všetky okolnosti v dobrej viere, nemôže vychádzať len z posúdenia subjektívnych predstáv
držiteľa. Dobrá viera držiteľa musí byť v danej veci posudzovaná aj z hľadiska, či držiteľ pri zachovaní
náležitej opatrnosti, ktorú možno s prihliadnutím na okolnosti konkrétneho prípadu od každého subjektu
práva vyžadovať, aby mal alebo mohol mať pochybnosti o existencii svojho práva. Aj keď držiteľ je

subjektívne presvedčený o svojom práve, nebude so zreteľom na všetky okolnosti v dobrej viere, pokiaľ
sú mu, alebo musia byť známe skutočnosti, z ktorých pri zachovaní obvyklej opatrnosti musel spoznať,
že nie je subjektom práva, o vydržanie ktorého ide. Dobrá viera držiteľa sa posudzuje objektívne, t.j.
so zreteľom na konkrétne okolnosti a z hľadiska osobného presvedčenia držiteľa. Toto presvedčenie
držiteľovi chýba, pokiaľ je detentorom veci (právnym dôvodom držby je existencia určitého záväzkového

vzťahu, napr. nájomná zmluva, atď.). Ak je pochybné, či je držba oprávnená, alebo nie, treba mať za to,
že je oprávnená. Právo zodpovedajúce vecnému bremenu možno nadobudnúť okrem iných spôsobov aj
výkonom práva, t.j. vydržaním pri splnení zákonných podmienok podľa § 134 Občianskeho zákonníka.

Medzi typické vecné bremeno patrí právo prejazdu a prechodu cez cudzí pozemok. K vydržaniu práva

zodpovedajúceho vecnému bremenu nestačí iba faktický výkon tohto práva, ale oprávnený držiteľ musí
vykonávať toto právo pre seba a byť v dobrej viere, že k veci mu právo prináleží. Dobrá viera ale nemôže
byť založená na subjektívnych okolnostiach, ale musí existovať aj nejaký právny dôvod, a to taký, z
ktorého istý subjekt so zreteľom na všetky okolnosti môže objektívne vyvodzovať a byť v dobrej viere, že
na jednej strane jemu patrí právo k cudzej veci spôsobilej byť obsahom vecného bremena a že na druhej

strane je niekto iný povinný strpieť výkon tohto práva. Nevyhnutnou podmienkou je, aby oprávnený
subjekt toto právo po zákonom určenú dobu nerušene pre seba aj fakticky vykonával a bol počas celého
plynutia tejto doby dobromyseľný v tom, že je jeho oprávneným vykonávateľom.V danom prípade aj podľa odvolacieho súdu navrhovateľka dobromyseľnosť nepreukázala, pretože
táto sa musí odvíjať od nejakej skutočnosti, resp. nejakého úkonu, na základe ktorého by mohla
nadobudnúť presvedčenie pri normálnej opatrnosti, že má právo prechodu a prejazdu cez uvedené

nehnuteľnosti. Odvolací súd pokladá za rozhodujúcu skutočnosť v danej veci, že do 15.01.2002
(právoplatnosťou rozsudku Okresného súdu Čadca č. k. 10C/184/1988-402 zo dňa 19.06.2001)
právna predchodkyňa navrhovateľky bola podielovou spoluvlastníčkou predmetnej nehnuteľnosti, ktorej
časť využívala ako prístupovú cestu k svojmu rodinnému domu. Toto právo jej vyplývalo z práva
vlastníckeho, ktoré je absolútne a jeho obsahom je právo predmet vlastníctva držať, užívať vec, požívať

plody veci a úžitky a právo s vecou nakladať. Vecné bremeno práva prechodu a prejazdu do tohto
momentu (15.01.2002) z právneho hľadiska neexistovalo, nakoľko právna predchodkyňa navrhovateľky
(matka) užívala predmetnú nehnuteľnosť z titulu podielového spoluvlastníctva. Právny predchodca
navrhovateľky (otec) predmetnú nehnuteľnosť užíval právom odvodeným od manželkinho podielového
spoluvlastníctva. Pokiaľ aj navrhovateľka odvodzovala právo vecného bremena spočívajúce v práve
prechodu a prejazdu predmetnou nehnuteľnosťou (v súčasnosti sa jedná o dve parcely) od právneho

predchodcu navrhovateľky (otca), odvolací súd konštatuje, že uvedené tvrdenie navrhovateľky neobstojí
z obdobného právneho dôvodu ako u právnej predchodkyne navrhovateľky (matky). To znamená, ak
prislúchalo osobe oprávnenej z titulu vlastníckeho právo užívať predmetnú nehnuteľnosť, prislúchalo
takého právo užívať predmetnú nehnuteľnosť v rovnakom rozsahu aj manželovi právnej predchodkyne
navrhovateľky. V tejto súvislosti odvolací súd konštatuje, že neobstojí námietka navrhovateľky v tom,

že predmetné nehnuteľnosti užívali nepretržite jej právni predchodcovia z titulu zodpovedajúceho právu
vecného bremena spočívajúcemu v práve prechodu a prejazdu 50 - 60 rokov.

Vydržanie práva prechodu a prejazdu motorovým vozidlom v tomto prípade by prichádzalo do úvahy
počnúc dátumom 15.01.2002 tak, ako to vyhodnotil prvostupňový súd, avšak neboli splnené základné

podmienky pre uplatnenie vydržania týchto práv.

Čo sa týka námietky odvolateľky spočívajúcej v tom, že prvostupňový súd nevyhodnotil samostatne
právo prejazdu ako samostatné právo zodpovedajúce vecnému bremenu, odvolací súd konštatuje, že
aj keď prvostupňový súd v odôvodnení rozhodnutia uvádzal len právo prechodu bez toho, aby sa dotkol

práva prejazdu, táto námietka je sčasti dôvodná. Odvolací súd tento nedostatok nepovažoval za taký,
ktorý by znamenal vecnú nesprávnosť rozhodnutia a tento bolo možné odstrániť v rámci preskúmavacej
činnosti odvolacieho súdu, keďže právne závery, ktorými bol návrh navrhovateľky zamietnutý vo vzťahu
k právu prechodu a prejazdu, sú rovnaké.

Odvolací súd sa nestotožnil s názorom navrhovateľky ohľadne prístupu Krajského súdu v Žiline a
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ktorí neakceptovali vyhlásenú zaujatosť dotknutých sudkýň a
tým pokryli vyhlásenou zaujatosťou konanie v jej veci na oboch stupňoch, čo je porušením tzv. teórie
zdania nezaujatosti, keďže oba súdy právoplatne rozhodli o námietke zaujatosti.

Krajský súd preto rozsudok okresného súdu ako vecne správny potvrdil, vrátane závislého výroku o
trovách prvostupňového konania, ktorý vykazuje vecnú správnosť.

O trovách rozhodol súd podľa § 224 ods. 1 O. s. p., v spojení s § 142 ods. 1 O. s. p. tak, že úspešné
v odvolacom konaní boli odporkyne, ktorým prináleží náhrada trov odvolacieho konania vo výške 64,53

eur, a to za 1 úkon právnej služby vyjadrenie k odvolaniu, režijný paušál vo výške 8,39 eur a 20 % DPH
vo výške 14,58 eur, spolu 87,50 eur, ktoré si uplatnili. Vo vyčíslení náhrady trov právneho zastúpenia
odporkýň nezistil odvolací súd žiadne nesprávnosti, a preto im ich priznal v uplatnenej výške, keď
vychádzal z príslušných ustanovení vyhlášky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za
poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov, a to najmä z ustanovenia § 11 ods. 1 písm.

a), § 13a ods. 1 písm. c), § 16 ods. 3 cit. vyhlášky.

Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Žiline pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku riadny opravný prostriedok prípustný nie je.