Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 25. august 2015

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 5Co/250/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5913205309
Dátum vydania rozhodnutia: 25. 08. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Dagmar Cabadajová

ECLI: ECLI:SK:KSZA:2015:5913205309.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Dagmar

Cabadajovej a členov senátu JUDr. Miroslava Jamricha a JUDr. Gabriely Veselovej, v právnej veci
navrhovateľa: Obec Stankovany, IČO: 00315761, 034 92 Stankovany č. 133, právne zastúpeného JUDr.
Miroslavom Bachyncom, advokátom, so sídlom kancelárie O. č. XXX, XXX XX E., proti odporcovi:
Slovenská republika - LESY Slovenskej republiky, štátny podnik, IČO: 36038551, so sídlom Námestie
SNP č. 8, 975 66 Banská Bystrica, v konaní o určenie vlastníckeho práva, o odvolaní odporcu proti
rozsudku Okresného súdu Ružomberok č.k. 9C/79/2013-311 zo dňa 01.04.2015, takto

r o z h o d o l :

Krajský súd rozsudok okresného súdu p o t v r d z u j e .

Odporca j e p o v i n n ý uhradiť navrhovateľovi trovy odvolacieho konania v sume 87,54 eur na
účet právneho zástupcu navrhovateľa JUDr. Miroslava Bachynca, advokáta, Advokátska kancelária v
O., vedený vo Z., a.s., č.ú.: A XXXX XXXX XXXX XXXX XXXX, do 3 dní od právoplatnosti rozsudku.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudok prvostupňový súd určil, že navrhovateľ je výlučným vlastníkom nehnuteľností,
a to pozemku parcela KN "E" č. 2057/1 druh pozemku lesné pozemky o výmere 515955 m2, parcela
KN "E" č. 2057/2 druh pozemku lesné pozemky o výmere 112165 m2 a parcela KN "E" č. 2215/1 druh
pozemku lesné pozemky o výmere 2080737 m2, ktoré všetky sú zapísané v katastri nehnuteľností

vedenom Okresným úradom Ružomberok, katastrálny odbor na LV č. XXXX pre k.ú. A.. Navrhovateľovi
priznal náhradu trov konania pozostávajúcich zo zaplateného súdneho poplatku za návrh na začatie
konania vo výške 99,50 eur, zo zloženého preddavku na trovy znaleckého dokazovania vo výške 150,-
eur a z trov právneho zastúpenia vo výške 1.105,15 eur, ktoré je mu odporca povinný zaplatiť k rukám
právneho zástupcu navrhovateľa JUDr. Miroslava Bachynca, advokáta, a to do 3 dní od právoplatnosti
výroku tohto rozsudku.

Súd prvého stupňa svoj rozsudok odôvodnil poukazom na ust. § 126, § 129, § 130, § 132, §134
Občianskeho zákonníka a vykonané dokazovanie, na základe ktorého dospel k nasledovným skutkovým
a právnym záverom :

Súd sa primárne zaoberal otázkou, či má navrhovateľ naliehavý právny záujem na určení, že je
vlastníkom nehnuteľností, ktoré sú predmetom sporu v súlade s ust. § 80 písm. c) O.s.p. Z tohto
hľadiska poukázal na skutočnosť, že navrhovateľ dlhodobo užíva sporné pozemky avšak tento faktický

stav nezodpovedá stavu právnemu, keď mu nesvedčí zápis v katastri nehnuteľností ako vlastníkov.
Vlastnícke právo navrhovateľa, resp. oprávnenosť jeho držby je v konaní ako v čase pred začatím
konania spochybňovaná odporcom, ktorý je evidovaný ako vlastník predmetných pozemkov zapísanýchna LVč. XXXX. Navrhovateľ sa pokúsil odstrániť vniknutý rozpor aj v rámci správneho konania ROEP,
keď dňa 19.07.2011 podal žiadosť o preskúmanie výpisu z listu vlastníctva č. XXXX avšak bezvýsledne.
Ďalej sa súd zaoberal otázkou pasívnej vecnej legitimácie odporcu, pričom dospel k záveru, že

odporcovi,t.j.SlovenskejrepublikesvedčízápisvlastníckehoprávakspornýmpozemkomnaLVč.XXXX
pre k.ú. A. a za odporcu v zmysle § 50 ods. 1,3 a 6 zák. č. 326/2005 Z.z. o lesoch koná právnická osoba,
ktorej zakladateľom alebo zriaďovateľom je ministerstvo, t.j. Lesy Slovenskej republiky, štátny podnik,
pričom správca vykonáva práva vlastnícka k lesnému majetku vo vlastníctve štátu, najmä zabezpečuje
jeho ochranu a zastupuje vlastníka v konaní pred súdom a orgánmi verejnej správy.

Ďalej sa súd zaoberal otázkou nadobudnutia vlastníckeho práva vydržaním k predmetným
nehnuteľnostiam zo strany navrhovateľa, jednotlivým náležitostiam týkajúcim sa vydržania.
S poukazom na vyššie uvedené sa súd potom zaoberal otázkou, či titul, od ktorého navrhovateľ
odvodzoval oprávnenosť - dobromyseľnosť svojej držby, t.j. dohoda o odovzdaní a prevzatí
lesného majetku zo dňa 18.09.1995, v intenciách ďalších preukázaných skutočností mohol zakladať
dobromyseľnosť navrhovateľa pri držbe predmetných nehnuteľností. Na základe predmetnej dohody

došlo zo strany Severoslovenských lesov š.p. Žilina, odštepný lesný závod Ružomberok v zmysle §
15a ods. 1, 3 a § 15b ods. 1 a 2 zákona SNR č. 306/1992 Zb., ktorým sa mení a dopĺňa zákon
SNR č. 138/1991 Zb. o majetku obcí ku dňu 20.09.1995 k odovzdaniu lesných pozemkov - majetku,
ktorý bol do 31.12.1949 vo vlastníctve obce, podľa konkretizácie v prílohách č. 1, č. 2 tejto Dohody,
navrhovateľovi. Z uvedenej Dohody vyplýva, že rozhodnutím bývalého Odboru poľnohospodárstva a

lesnéhohospodárstvaRadyONVvRužomberkuč.j.2993/58zodňa23.08.1958bololesnéspoločenstvo
Les JRD Stankovany zrušené v zmysle § 1 zákona SNR č. 2/1958 Zb. SNR a zápisnicou zo dňa
02.09.1958 boli lesné pozemky zapísané v pzn. vl. č. 184 pozemkovej knihy k.ú. A. vo vlastníctve
obce Stankovany odovzdané do užívania Krajskej správy lesov v Žiline, Lesnému závodu Ľubochňa,
pričom sa jednalo o pozemky v celkovej výmere 666,52 ha podľa údajov vtedy platného lesného

hospodárskeho plánu pre LHC Ľubochňa. K uvedenému vydaniu došlo na základe žiadosti navrhovateľa
č.j. 133/95 zo dňa 02.06.1995, pričom (ako to jednoznačne vyplynulo zo znaleckého posudku Ing.
Krišpinského vykonaného v súdenej veci) medzi vydávanými pozemkami boli aj pozemky, ktorých
určenia vlastníckeho práva sa domáha navrhovateľ v súdenej veci. V intenciách vyššie uvedeného
možno síce prisvedčiť námietke odporcu, že predmetná dohoda o odovzdaní a prevzatí lesného majetku

má iba deklaratórne účinky, nakoľko k prechodu vlastníckeho práva došlo v zmysle § 15a ods. 3
zákona č. 138/1991 Zb. o majetku obcí v platnom a účinnom v rozhodnom čase ex lege, keď v zmysle
§ 15a ods. 1 a 3 citovaného zákona poľnohospodárska a nepoľnohospodárska pôda, ktorá bola vo
vlastníctve obci k 31.12.1949 a pokiaľ sa nachádza ku dňu účinnosti tohto zákona v majetku Slovenskej
republiky, prechádza do vlastníctva obce, z majetku ktorej sa previedla do národného majetku podľa

osobitného predpisu, a ak už do jej vlastníctva neprešla podľa § 2, pričom s lesnou pôdou podľa odseku
1 prechádzajú do vlastníctva obcí aj lesné porasty nachádzajúce sa na tejto pôde ku dňu účinnosti tohto
zákona, avšak z uvedeného nemožno bez ďalšieho vyvodiť, že by omyl navrhovateľa spočívajúci v tom,
že mu boli vydané aj pozemky nezapísané v pzn. vl. č. 184 (ku ktorým mu svedčilo vlastnícke právo),
a to konkrétne sporné pozemky zapísané v pkn. vl. 99, nezakladá. Z výpovedí všetkých svedkov (bez

ohľadu na to, že sa jednalo o osoby, ktoré boli v rozhodnom čase zamestnancami odporcu, t.j. Ing. C. W.,
Ing. C. R., ako aj B. C.; t.j. osôb, ktoré sa ako zamestnanci odporcu podieľali na vydávaní predmetných
pozemkov navrhovateľovi) totiž jednoznačne vyplynulo, že oni nemali vedomosť o tom, že by medzi
vydávanými pozemkami zapísanými v pzn. vl. č. 184 pre k.ú. A. boli zahrnuté aj pozemky, ktoré sú
predmetom konania v súdenej veci, pričom oni mali za to, že sú navrhovateľovi vydávané pozemky tak,

ako boli pôvodne predmetné pozemky dňa 02.09.1958 odovzdané do užívania Krajskej správe lesov
v Žiline, Lesnému závodu Ľubochňa. Z výpovede Ing. R., ktorý sa za odporcu podieľal na vydávaní
predmetných pozemkov, vyplynulo, že predmetné pozemky boli vydané pôvodne na základe dohody
o vydaní majetku bývalých urbárnikov, komposesorátov a podobných útvarov Bývalým urbarialistom
Obce Stankovany v roku 1991, pričom sa jednalo o pozemky, ktoré boli v roku 1958 dané do správy

Štátnych lesov. Následne došlo k fyzickému odovzdaniu predmetných lesov, ku ktorým neboli určené
iba tie hranice, ktoré boli sporné a konkrétne sa jednalo o hranice smerom na Oravu, avšak v týchto
miestach sa nenachádzajú sporné pozemky, ktoré sú predmetom konania. Pokiaľ ide o sporné pozemky,
menovaný svedok uviedol, že hranica týchto pozemkov nebola nijako sporná, takže sa tieto pozemky
fyzicky neodovzdávali, nakoľko všetci účastníci odovzdania predmetných pozemkov boli uzrozumení s

tým,žehranicamedzitýmitopozemkamibolataká,žespornépozemkybolizahrnutévpozemkoch,ktoré
boli vydané Bývalým urbarialistom. Menovaný súčasne uviedol, že následne v roku 1996 boli vydané
sporné pozemky navrhovateľovi, pričom sa jednalo o vydanie pozemkov, ktoré už boli predtým vydané
Bývalým urbarialistom a v roku 1996 sa fyzicky vytvárala hranica iba medzi pozemkami vo vlastníctveobce a pozemkami vo vlastníctve Bývalých urbarialistov tak, že sa na stromoch značili žlté T-čka.
Uvedené potvrdil aj svedok M. A., jeden zo zakladateľov spolku Bývalých urbarialistov Obce Stankovany,
ktorý uviedol, že v čase vrátenia pozemkov spolku Bývalých urbarialistov Obce Stankovany v roku 1991

nebolaurobenámedzispornýmipozemkamiaostatnýmivydávanýmipozemkamižiadnahranica,pričom
on ako bývalý vedúci Lesnej správy v Párnici mal vedomosť o tom, že keď urbárske pozemky boli v
50-tych rokoch dávané do správy štátnych lesov, vytvorili sa vtedy v teréne hranice medzi štátnymi
pozemkami a urbárskymi pozemkami široké 4 - 8 metrov a súčasne označené hraničnými kopcami.
V prípade vydávaných pozemkov nebola v teréne urobená žiadna hranica a tvorili ucelený celok s

vydávanými pozemkami. Z uvedeného dôvodu podľa neho nebol žiadny dôvod pochybovať o správnosti
postupu štátnych lesov pri vydávaní predmetných pozemkov v roku 1991. Na základe vyššie uvedených
svedeckých výpovedí súd dospel k záveru, že navrhovateľ bol v čase prevzatia predmetných pozemkov
od odporcu dobromyseľný, že sú mu vydávané pozemky zapísané v pzn. vl. č. 184 pre k.ú. A., keď jeho
dobromyseľnosť bola daná jeho presvedčením, že sú mu vydávané pozemky, ktorých vlastníkom bola
Obec Stankovany do 31.12.1949, pričom uvedené presvedčenie nebolo zo strany Severoslovenských

lesov, štátny podnik (v čase odovzdania predmetných pozemkov a ani následne až do vykonania
ROEP) nijako spochybnené, ale práve naopak, navrhovateľ mohol byť obsahom predmetnej Dohody
vypracovanou Štátnymi lesmi (ktorých zamestnanci taktiež nemali najmenšiu vedomosť o existencii
sporných pozemkov medzi vydávanými pozemkami) v tomto presvedčení iba viac utvrdený (pozn. ani z
jednéhodôkazuvykonanéhovsúdenejvecinevplynulo,žebynavrhovateľmoholbyťnejakýmspôsobom

spochybnenývtom,žesúmuvydávanéajinépozemkyakopozemky,oktorýchsarelevantnedomnieval,
že je ich vlastníkom). Neobstojí potom námietka odporcu, že navrhovateľ nebol dobromyseľný v
držbe, keď o vydanie pozemkov požiadal na základe zákona, zákonom upraveným spôsobom, a to od
dovtedajšieho užívateľa predmetných pozemkov. V tomto smere vyznieva obrana odporcu jednoznačne
účelovo, keď poukazuje na to, že navrhovateľ mal a mohol vedieť, že sú mu vydávané aj pozemky, ktoré

mu nepatria, keď navrhovateľ v rozhodnom čase na rozdiel od Štátnych lesov nedisponoval aparátom
zamestnancov, ktorí by boli odborne spôsobilí a funkčne určení na posúdenie žiadosti navrhovateľa o
vydanie pozemkov. Ani zamestnanci Štátnych lesov pri vynaložení náležitej starostlivosti pri vydávaní
pozemkov nezistili žiadne pochybenie, a aj z tohto dôvodu nijako navrhovateľa neupozornili na možné
chyby. Nemôže byť potom na ujmu navrhovateľa, keď sa spoľahol na správnosť postupu Štátnych lesov

pri vydávaní. V tejto súvislosti súd poukazuje na to, že navrhovateľ v žiadosti o vydanie predmetných
pozemkov vychádzal z výmery, ktorá bola uvedená v samotnom rozhodnutí, ktorým boli predmetné
pozemky dané v roku 1958 do užívania Krajskej správe lesov v Žiline, Lesnému závodu Ľubochňa,
pričom súd opätovne zdôrazňuje, že tak navrhovateľ, ako ani odporca nemali vedomosť, že súčasťou
vydávaných pozemkov zapísaných v pozemnoknižnej vložke č. 184 sú aj pozemky, ktoré sú predmetom

tohto konania. S poukazom na to, že odporca nijakým spôsobom nerušil navrhovateľa v užívaní
predmetných pozemkov až do vykonania ROEP konania pre k.ú. A. v roku 2011, možno vyvodiť, že
samotný odporca nemal žiadnu vedomosť o tom, že vlastní pozemky, ktoré sú predmetom konania v
súdenej veci.
V nadväznosti na vyššie uvedené závery súd poukazuje aj na výpoveď svedka B. C., ktorý vo svojej

výpovedi poukázal na to, že po odovzdaní sporných pozemkov v roku 1992 Lesná správa Hubová stratila
opodstatnenie, nakoľko väčšina lesov bola vydaná do rúk urbárov, a preto ku dňu 31.12.1992 zanikla.
Menovaný taktiež poukázal na to, že pri vydávaní pozemkov sa vychádzalo z čisto porastných máp,
keď oni na Lesnej správe Hubová so sídlom v Ľubochni nemali žiadne katastrálne mapy a nepísali tam
ani čísla pozemkov, písali tam spravidla iba čísla porastov. Samotnú dohodu o odovzdaní a prevzatí

pozemkov uzatváral Lesný závod v Ružomberku. Ing. C. W. v tom čase zamestnankyňa podniku Štátne
lesy SR uviedla, že predmetné pozemky vydávali tak, že sa porovnával stav pozemkov, ktoré boli
odovzdané Štátnym lesom do užívania v roku 1958, pričom sa vychádzalo z pozemnoknižných zápisov,
a toto bolo porovnávané v čase vydania týchto pozemkov, t.j. v roku 1995. Tiež poukázala na to, že
v k.ú. A. bol pozemnoknižný stav značne nejasný, a preto pripustila, že v rámci tohto katastrálneho

územia mohlo dôjsť k určitým chybám, pričom však v čase odovzdávania týchto pozemkov nemali
žiadnu vedomosť o možných chybách pri vydávaní pozemkov a snažili sa preveriť okruh vydávaných
pozemkov s náležitou starostlivosťou na základe dostupných podkladov. Štátne lesy pri preskúmaní
žiadosti navrhovateľa na vydanie predmetných pozemkov porovnávali staré lesné mapy, ktoré tu
boli pred odovzdaním predmetných lesných pozemkov do užívania Štátnych lesov v roku 1958, s

aktuálnymi porastovými mapami v roku 1995, pričom výsledkom tohto porovnania bolo zostavenie
zoznamu konkrétnych pozemkov, ktorých parcelné čísla boli následne premietnuté v prílohe č. 1
predmetnej Dohody. Menovaná na doplnenie poukázala na to, že odporca navrhovateľovi nevydal celý
lesný hospodársky celok Hubová, ale v rámci tohto lesného hospodárskeho celku bolo preskúmavané,ktoré pozemky majú byť navrhovateľovi vydané a ktoré nie, a po porovnaní bol vytvorený zoznam
odovzdávaných pozemkov tak, ako je uvedený v prílohe č. 1 predmetnej Dohody.
Podľa názoru súdu s poukazom na uvedené, nemôže byť na ťarchu samotného navrhovateľa, že z

dôvodu, ako to uviedla samotná svedkyňa Ing. W. "nejasného pozemnoknižného stavu v k.ú. A." mu na
základe jeho žiadosti boli vydané aj iné pozemky, ktoré nie sú zapísané v pkn. vl. č. 184. V tejto súvislosti
súd opätovne upriamuje pozornosť na tú skutočnosť, že na základe rozhodnutia z roku 1958 boli do
užívaniaKrajskejsprávylesovvŽiline,LesnémuzávoduĽubochňaodovzdanépozemkyzapísanévpzn.
vl. č. 184 s údajmi o celkovej výmere 666,52 ha podľa údajov vtedy platného lesného hospodárskeho

plánu pre LHC Ľubochňa.
Pokiaľ odporca poukázal na niekoľkonásobný rozdiel vo výmere pozemkov zapísaných v
pozemnoknižnej vložke č. 184 oproti výmere vydaných pozemkov, súd opätovne poukazuje na výpoveď
svedkyne Ing. W., ktorá ohľadne výmery vydávaných pozemkov a výmery pozemkov zapísaných v
pzn. vl. č. 184 uviedla, že odchýlka vo výmere mohla vzniknúť, nakoľko na uvedených pozemkoch sa
nachádzajú viaceré bralá a skaly, ktoré mohli mať vplyv na skresľovanie skutočnej výmery (menovaná

podľa jej výpovede bola oboznámená s pkn. vl. 184 a mala vedomosť o výmere katastrálnych siah
a katastrálnych jutár, keďže ona s tým pracovala). V tejto súvislosti súd poukazuje na závery českej
judikatúry, konkrétne rozhodnutie NS ČR sp.zn. 22 Cdo/1594/2004, podľa ktorého oprávnenú držbu
nemožno vylúčiť ani v prípade, že výmera držaného pozemku obsahuje až 50 % výmery pozemku
kúpeného, výnimočne i viac, napr. ak pôjde o pozemok nepravidelného tvaru, v neprehľadnom teréne

alebo držiteľ bol do omylu uvedený súdnych znalcom. V nadväznosti na uvedené súd poukazuje na
osobitosti prípadu v prejednávanej veci, keď ani navrhovateľ a ani odporca nemali vedomosť o tom, že
súčasťou vydávaných pozemkov sú aj iné pozemky, a to s poukazom na nevyjasnený pozemnoknižný
stav, keď tieto nejasnosti tu boli dané už v 50-tych rokoch minulého storočia, pravdepodobne aj skôr
(v samotnom rozhodnutí o odovzdaní predmetných pozemkov do užívania v roku 1958 sa uvádzajú

pozemky zapísané v pzn. vl. č. 184, na ktoré má pripadať omnoho väčšia výmera ako vyplýva z
pozemnoknižného stavu) v spojení s neprehľadným kopcovitým terénom, kde sa nachádzajú viaceré
bralá, súd dospel k záveru, že presvedčenie navrhovateľa o tom, že je vlastníkom predmetných
pozemkov nevychádzalo iba z jeho subjektívnych, relevantnými dôvodmi nepodložených predstáv, ale
bol to výsledok faktického stavu, o ktorom boli zainteresované strany presvedčené, že je správny a k

vyvráteniu správnosti predmetného presvedčenia došlo až na základe výsledkov ROEP konania pre k.ú.
A., v ktorom bolo zistené, že na danom mieste sa nachádzajú aj pozemky, ktoré sú predmetom konania
v súdenej veci.
Súd súčasne vyhodnotil námietku odporcu, že predmetom vydania boli len porasty za nedôvodnú,
nakoľko tak zo zákona č. 138/1991 Zb. v znení účinnom v rozhodnom čase, ako aj zo samotnej Dohody

vyplýva, že boli vydávané pozemky, keď citovaný zákon jednoznačne v § 15a ods. 3 upravuje, že s
lesnou pôdou prechádzajú do vlastníctva obce aj lesné porasty nachádzajúce sa na tejto pôde.
Pokiaľ odporca súčasne namietal, že v prípade, ak by navrhovateľ splnil svoju povinnosť prezumovanú
§ 15d ods. 2 zákona č. 138/1991 Zb. v znení účinnom v rozhodnom čase, t.j. že by podal návrh na zápis
do evidencie nehnuteľností do 12-tich mesiacov od prevzatia majetku, čím by sa navrhovateľ už skôr

mohol dozvedieť o tom, že boli vydané aj pozemky, ktorých vlastníctvo mu v zmysle pozemnoknižného
zápisu nesvedčí, súd poukazuje na to, že platné právo nespája s porušením tejto povinnosti pretrhnutie
dobromyseľnosti vydržiteľa, pričom bez ďalšieho nemožno dospieť k záveru, že by na plynutie
premlčacej doby mala vplyv potencialita schopnosti a možnosti na strane vydržiteľa vo sfére možného
zistenia, že je držiteľom neoprávneným. Práve naopak v konaní nebolo tvrdené ani len preukázané, že

by navrhovateľ mal čo i len najmenšie pochybnosti o tom, že je vlastníkom vydávaných pozemkov, a to
po celú vydržaciu dobu. Navyše súd poukazuje na to, že opačné rozhodnutie vo veci samej by bolo v
rozpore so zásadou vigilantibus leges sunt scriptae (právo patrí bdelým), keď samotnému odporcovi nič
nebránilo, aby si preveril stav vydávaných nehnuteľností a vo vzťahu k navrhovateľovi realizoval svoje
práva, ktoré mu ako vlastníkovi patrili.

Na základe vyššie uvedených skutočností súd dospel k záveru, že navrhovateľ sa stal vlastníkom
predmetných nehnuteľností ex lege vydržaním uplynutím vydržacej doby, t.j. uplynutím 10-tich rokov odo
dňa vydania predmetných pozemkov (k vydaniu došlo dňa 20.09.1995), t.j. dňa 20.09.2005. Pokiaľ boli
predmetné pozemky predtým, ako boli odovzdané samotnému navrhovateľovi, v držbe spolku Bývalých
urbarialistovobceStankovany,t.j.odroku1991,súddobudržbyBývalýchurbarialistovObceStankovany

do vydržacej doby navrhovateľa nezapočítal, nakoľko dobromyseľná držba Bývalých urbarialistov obce
Stankovany bola prerušená akceptovaním požiadavky samotného navrhovateľa na vydanie sporných
pozemkov v roku 1995.Pokiaľ zo znaleckého posudku vyplynulo, že medzi pozemnoknižnými parcelami a súčasnými KN "E"
parcelami sú značené rozdiely vo výmerách (a to konkrétne parcela KN "E" č. 2215/1 má výmeru
2080737 m2, pozemnoknižná parcela č. 2215, z ktorej je táto parcela vytvorená má výmeru iba

805638 m2, parcela KN "E" č. 2057/1 má výmeru 515955 m2 a KN "E" č. 2057/1 (správne má byť
uvedené 2057/2) má výmeru 112165 m2, pričom pozemnoknižná parcela č. 2057, z ktorej sú tieto
dve parcely vytvorené má výmeru 771111 m2, keď súčet výmer parciel KN "E" predstavuje 2708857
m2 a pozemnoknižných parciel 1576749 m2), súd poukazuje na to, že súčasťou KN "E" parciel sú
pravdepodobne aj ďalšie pozemnoknižné parcely, ktoré sú zapísané v prospech navrhovateľa na LV č.

XXXX, a to konkrétne pkn. parcely č. 2201, 2202, 2205, 2210 a 2048, pričom súčasťou odovzdávaných
parciel môžu byť parcely aj vo vlastníctve iných osôb, prípadne cirkvi, keď duplicita v zápisoch nastala
podľa znalca preto, že pozemnoknižné údaje pôvodne neboli správne prenesené do registra "E" a
tým pádom vznikol prekryt vo vlastníctve medzi pozemnoknižným stavom a stavom registra "E". Súd
sa týmito možnými nejasnosťami nezaoberal (pozn. pokiaľ podľa znalca došlo k prekrytu sporných
pozemkov a pozemkov zapísaných na LV XXXX, tak uvedené pozemky sú vo vlastníctve navrhovateľa,

keď s poukazom na vyhovenie návrhu na začatie konania nedôjde k zásahu do práv navrhovateľa), a
pokiaľ by bola daná duplicita zápisov aj k iným pozemkom tretích osôb, súd poukazuje na to, že účinky
rozhodnutia vo veci samej pôsobia inter partes, čiže medzi účastníkmi konania, a teda nič nebráni tretím
osobám domáhať sa úpravy vlastníckych vzťahov voči navrhovateľovi v samostatných konania (pozn.
rozhodnutím v súdenej veci sa postavenie tretích osôb nijako nezmení).

O trovách konania súd rozhodol s poukazom na § 142 ods. 1 O.s.p. tak, že priznal navrhovateľovi,
ktorý mal vo veci plný úspech, právo na náhradu trov konania potrebných na účelné uplatňovanie a
bránenie práva proti odporcovi, ktorý úspech v konaní nemal ani len čiastočný. Účelne vynaložené trovy
konania pozostávajú zo zaplateného súdneho poplatku za návrh na začatie konania vo výške 99,50
eur, z preddavku na trovy znaleckého dokazovania vo výške 150,-eur a z trov právneho zastúpenia,

vo výške 1.105,15 eur, ktoré boli priznané v súlade s Vyhláškou MS SR č. 655/2004 Z.z. (ďalej len
"Vyhláška") nasledovne: za 1 úkon právnej služby vykonaný v roku 2011 prislúcha právnemu zástupcovi
navrhovateľa odmena vo výške 57,- eur, v roku 2013 vo výške 60,07 eur, v roku 2014 vo výške 61,84
eur a v roku 2015 vo výške 64,53 eur (§ 11 ods. 1 písm. a) Vyhlášky), potom za 1 úkon právnej služby
vykonaný v roku 2011 (prevzatie a príprava zastúpenia vrátane prvej porady s klientom) odmena vo

výške 57,-eur, za 2 úkony právnej služby vykonané v roku 2013 (podanie návrhu na začatie konania
ma súd a účasť na pojednávaní zo dňa 06.12.2013) odmena vo výške 2 x 60,07 eur, t.j. spolu 120,14
eur, za 5 úkonov právnej služby vykonaných v roku 2014 (účasť na pojednávaniach zo dňa 22.01.2014,
26.02.2014, 31.03.2014 a 22.12.2014) odmena vo výške 5 x 61,84 eur, t.j. spolu 309,25 eur a za 1 úkon
právnej služby vykonaný v roku 2015 (účasť na pojednávaní zo dňa 01.04.2015) odmena vo výške 64,53

eur. Za účasť na pojednávaní zo dňa 22.01.2014 patrí podľa § 14 ods. 1 písm. c) Vyhlášky právnemu
zástupcovinavrhovateľaodmenavovýškedvojnásobkuodmeny,nakoľkotentoúkonprávnejslužbytrval
dlhšie ako 2 hodiny (od 10.00 hod. do 13.00 hod.). Podľa § 15 písm. a) v spojení s § 16 ods. 3 Vyhlášky
právnemu zástupcovi navrhovateľa patrí náhrada hotových výdavkov tzv. režijných paušálov v súvislosti
s jedným úkonom právnej služby vykonaným v roku 2011 vo výške 7,41 eur, dvomi úkonmi právnych

služieb vykonanými v roku 2013 vo výške 2 x 7,63 eur, t.j. spolu 15,26 eur (pozn. súd vychádzal z výšky
uplatnenej právnym zástupcom navrhovateľa, ktorá je nižšia ako Vyhláškou stanovená výška), štyrmi
úkonmi právnych služieb vykonanými v roku 2014 vo výške 4 x 8,04 eur, t.j. spolu 32,16 eur a jedným
úkonom právnych služieb vykonaným v roku 2015 vo výške 8,39 eur. V súlade s § 15 písm. b) v spojení
s § 17 ods. 1 Vyhlášky, prislúcha právnemu zástupcovi navrhovateľa náhrada za stratu času za cesty O.

- Ružomberok a späť na súdne pojednávanie zo dňa 06.12.2013 vo výške 2 x 13,01 eur (t.j. za 2 začaté
polhodiny) t.j. 26,02 eur, zo dňa 22.01.2014, 26.02.2014, 31.03.2014 a 22.12.2014, a to za každú cestu
z týchto ciest vo výške 2 x 13,01 eur (t.j. za dve začaté polhodiny), t.j. spolu za štyri cesty v celkovej
výške 104,08 eur (pozn. súd vychádzal z výšky náhrady uplatnenej právnym zástupcom navrhovateľa,
ktorá je nižšia ako Vyhláškou stanovená výška) a za jednu cestu vykonanú 01.04.2015 vo výške 2 x

13,98 eur (t.j. za dve začaté polhodiny), t.j. 27,96 eur. V súlade s § 15 písm. a) Vyhlášky v spojení s
§ 16 ods. 4 Vyhlášky, prislúcha právnemu zástupcovi navrhovateľa náhrada cestovného za cestu O.
- Ružomberok a späť zo dňa 06.12.2013 vo výške 25,20 eur (základná náhrada 0,183 eur, počet km
90, údaj podľa technického preukazu o spotrebe motorového vozidla právneho zástupcu navrhovateľa
EČV TS-696AV 7,1 L/100 km, cena spotrebovaných pohonných hmôt podľa celoslovenského priemeru

v čase vykonania cesty 1,365 eur/liter), zo dňa 22.01.2014 vo výške 25,15 eur (základná náhrada
0,183 eur, počet km 90, údaj podľa technického preukazu o spotrebe motorového vozidla 7,1 L/100
km, cena spotrebovaných pohonných hmôt podľa celoslovenského priemeru v čase vykonania cesty
1,358 eur/liter), zo dňa 26.02.2014 vo výške 25,11 eur (základná náhrada 0,183 eur, počet km 90,údaj podľa technického preukazu o spotrebe motorového vozidla 7,1 L/100 km, cena spotrebovaných
pohonných hmôt podľa celoslovenského priemeru v čase vykonania cesty 1,357 eur/liter), zo dňa
31.03.2014 vo výške 25,02 eur (základná náhrada 0,183 eur, počet km 90, údaj podľa technického

preukazu o spotrebe motorového vozidla 7,1 L/100 km, cena spotrebovaných pohonných hmôt podľa
celoslovenského priemeru v čase vykonania cesty 1,338 eur/liter), zo dňa 22.12.2014 vo výške 24,23
eur (základná náhrada 0,183 eur, počet km 90, údaj podľa technického preukazu o spotrebe motorového
vozidla 7,1 L/100 km, cena spotrebovaných pohonných hmôt podľa celoslovenského priemeru v čase
vykonania cesty 1,214 eur/liter) a zo dňa 01.04.2015 vo výške 24,05 eur (základná náhrada 0,183 eur,

počet km 90, údaj podľa technického preukazu o spotrebe motorového vozidla 7,1 L/100 km, cena
spotrebovaných pohonných hmôt podľa celoslovenského priemeru v čase vykonania cesty 1,186 eur/
liter). Súd vychádzal z celoslovenského priemeru cien pohonných hmôt z dôvodu, že právny zástupca
navrhovateľa nepredložil doklady preukazujúce reálnu cenu nákupu spotrebovaných pohonných hmôt.
S poukazom na § 18 ods. 3 Vyhlášky, podľa ktorého sa zvyšuje odmena náhrady podľa Vyhlášky o DPH
vo výške 20 %, súd v súlade s návrhom na priznanie trov konania priznal navrhovateľovi DPH v celkovej

výške 184,19 eur (t.j. 20 % zo sumy 920,96 eur).
Pokiaľ si právny zástupca navrhovateľa uplatnil k úkonu právnej služby účasť na pojednávaní zo dňa
22.01.2014 dva tzv. režijné paušály, súd mu priznal k tomuto úkonu iba jeden režijný paušál, nakoľko
skutočnosť, že úkon právnej služby trvá dlhšie ako 2 hodiny, nemá podľa Vyhlášky za následok vznik
nároku na tzv. režijný paušál za každé ďalšie dve začaté hodiny, t.j. bez ohľadu na dĺžku úkonu právnej

služby sa jedná o jeden úkon, ku ktorému patrí jeden tzv. režijný paušál bez ohľadu na dĺžku úkonu
(napr. viď uznesenie NS SR sp.zn. 6 To 10/2004).
Súčasne súd nepriznal právnemu zástupcovi navrhovateľa odmenu za úkon právnej služby "návrh na
vydanie predbežného opatrenia", nakoľko návrh na nariadenie predbežného opatrenia bol podaný v
inej právnej veci vedenej na tunajšom súde pod sp.zn. 3C 40/2012, ktoré nebolo podkladom na začatie

konania v súdenej veci, keď návrh na nariadenie predbežného opatrenia bol v uvedenej právnej veci
zamietnutý (viď uznesenie č.k. 3C 40/2012-46 zo dňa 02.05.2012) a navrhovateľovi z toho dôvodu
nebola stanovená lehota na podanie návrhu vo veci samej (pozn. návrh v súdenej veci podal až viac
ako jeden rok po skončení konania o nariadenie predbežného opatrenia). Rovnako súd z dôvodu
neúčelnosti nepriznal právnemu zástupcovi navrhovateľa ani odmenu za úkon "návrh na vyporiadanie"

zo dňa 04.10.2011, keď hmotné právo nevyžaduje ako podmienku na podanie návrhu na začatie konania
vykonania pokusu o mimosúdnu dohodu a navyše takýto úkon ako úkon právnej služby neprezujumuje
ani Vyhláška. Súčasne súd navrhovateľovi nepriznal ani tzv. režijné paušály k týmto úkonom.

V zákonom stanovenej lehote proti rozsudku súdu prvého stupňa podal odvolanie odporca. Navrhoval

odvolaciemu súdu napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa zrušiť alebo zmeniť tak, že žalobu
navrhovateľa o určenie vlastníckeho práva v celom rozsahu zamietne. Vo svojom odvolaní poukazoval
na to, že napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa je nesprávny, nakoľko súd pri vydaní rozsudku
pochybil, keď vychádzal z nesprávneho právneho posúdenia veci. Súd pri vydaní rozhodnutia na zistený
skutkový stav nesprávne aplikoval právnu normu, keď určil, že navrhovateľ (zrejmá nesprávnosť -

uvedený žalovaný) splnil všetky zákonné podmienky pre nadobudnutie vlastníckeho práva vydržaním k
predmetu vydržania. Súd nesprávne posúdil, či bol držiteľ, vzhľadom na všetky okolnosti dobromyseľný
v tom, že predmet vydržania vlastní ako vec svoju. Dobromyseľnosť držiteľa sa musí posudzovať z
objektívneho hľadiska, pričom sa skúma, či držiteľ pri bežnej opatrnosti mohol predpokladať, že nie
je skutočným vlastníkom predmetu vydržania. Je nepochybné, že navrhovateľ pri zachovaní bežnej

opatrnosti mohol a mal predpokladať, že nie je skutočným vlastníkom predmetu vydržania, nakoľko
v súlade so zákonom predpokladaným spôsobmi ani domnelo v minulosti nemohol nadobudnúť. Pri
rozbore dohody o odovzdaní a prevzatí lesného majetku zo dňa 18.09.1995 je nepochybné, že sa
odovzdával podľa článku II tejto dohody len majetok pôvodne vedený na PKV č. 184. Dôvodom
odovzdania tohto majetku bola skutočnosť, že tento majetok bol aj v minulosti vo vlastníctve obce a

na základe zák. č. 279/1949 Zb. prešiel do vlastníctva štátu. Až zákon č. 138/1991 Zb. o majetku obcí
umožnil navrátenie vlastníckeho práva k takémuto majetku, pričom vlastnícke právo sa obnovilo obci ku
dňu účinnosti tohto zákona. Z citovaného zákona vyplýva, že vlastnícke právo prešlo na obec ex lege
a samotná dohoda o odovzdaní a prevzatí lesného pozemku mala len deklaratórne účinky. V dohode o
odovzdaní a prevzatí lesného majetku podľa článku IV je konkretizácia predmetu vydania. V uvedenej

dohode nie je ani len zmienka o pozemkoch, ku ktorým si uplatňuje navrhovateľ určenie vlastníckeho
práva vydržaním. Taktiež navrhovateľ sám vo svojej žiadosti č. 133/1995 zo dňa 02.05.1995 adresovanej
odporcovi sa domáhal uzatvorenia dohody, pričom vo svojej žiadosti presne špecifikoval pozemky,
ktorých vydanie žiada. Predmet vydržania sa v danej špecifikácii nenachádzal, nakoľko žalobca moholmať vedomosť, že predmet vydržania je zapísaný v PKV č. 99 vo vlastníctve štátu a z toho dôvodu
nemohol spĺňať ani zákonné podmienky v zmysle zák. č. 138/1991 Zb. V zmysle citovaného zákona
bol navrhovateľ povinný do 12 mesiacov od spísania predmetnej dohody podať návrh na zápis do

evidencie nehnuteľností. Pokiaľ by tak bol učinil, tak by z objektívneho hľadiska zistil, že mu boli fakticky
odovzdané aj pozemky - predmet vydržania. Márnym uplynutím zákonom stanovenej lehoty na podanie
zápisudohodydokatastranehnuteľností,sastalnavrhovateľzobjektívnehohľadiskanedobromyseľným
držiteľom predmetu vydržania. Ak sa navrhovateľ v časti svojej žaloby odvoláva aj na dohodu o
vydaní majetku bývalých urbárnikov, komposesorátov a podobných útvarov, uzatvorenej s bývalými

urbarialistami obce Stankovany v roku 1992, tak taktiež možno konštatovať, že predmetom vydania
neboli pozemky - predmet vydržania. V žiadnom právnom úkone uskutočnenom pri vydaní pozemkov
sa predmet vydržania nenachádzal. Má za to, že navrhovateľ žiadnym spôsobom nepoukázal na
existenciuhodnovernéhoprávnehotitulu,nazákladektoréhobymoholvzmysleObčianskehozákonníka
nadobudnúť vlastníckeho právo k predmetu vydržania. Z uvedeného vyplýva, že navrhovateľ síce užíval
predmet vydržania, avšak len na základe skutočností, že sa predmet vydržania nachádzal v jednom

lesnom hospodárskom celku s pozemkami vo vlastníctve navrhovateľa. Zo zisteného skutkového stavu
vyplýva, že predmet vydržania bol odovzdaný navrhovateľovi v celosti spolu s ostatnými pozemkami
tvoriacimi ucelený lesný celok. Odovzdanie predmetu vydržania sa reálne uskutočnilo len podľa
zoznamu porastov na základe porastovej mapy. Tento spôsob odovzdania sa uskutočnil z dôvodu, že
v danom čase neboli odovzdávané pozemky zidentifikované na stav EN. Navrhovateľ mal a mohol mať

vedomosť, že v ucelenej lesnej časti nemá a ani nemôže byť jediným výhradným vlastníkom pozemkov,
na ktorých sa nachádzajú porasty tvoriace tento celok. Odporca, nakoľko nebola vykonaná identifikácia
PKV č. 174 na stav EN, odovzdal tieto pozemky, ktoré sú nesporne vo vlastníctve navrhovateľa spolu aj
s inými tiež nezidentifikovanými pozemkami, medzi ktorými sa nachádzali aj pozemky pôvodne vedené
na PKV č. 99 navrhovateľovi, avšak len v rámci ucelenej lesnej časti podľa vtedy platného Lesného

hospodárskeho plánu. Odovzdávalo sa podľa vtedy platných právnych predpisov len obhospodarovanie
k porastom a nie domnelé vlastnícke právo k všetkým pozemkov, tvoriacich celú ucelenú lesnú časť. Z
toho dôvodu sa v súčasnosti po vykonaní identifikácie v rámci konania ROEP nachádzajú v odovzdanej
ucelenej lesnej časti aj pozemky vo vlastníctve SR aj tiež aj pozemky vo vlastníctve iných fyzických osôb.
V prípade, že domnelým nadobúdacím titulom by mala byť predmetná dohoda, tak by musel navrhovateľ

nadobudnúť titulom vydržania vlastnícke právo k všetkým pozemkom, ktoré podľa porastovej mapy boli
uvedené v dohode, tzn. že aj nehnuteľnosti vo vlastníctve SR a iných fyzických osôb.

K odvolaniu odporcu, proti rozsudku súdu prvého stupňa podal písomné vyjadrenie navrhovateľ
prostredníctvom svojho právneho zástupcu. Navrhoval odvolaciemu súdu napadnutý rozsudok súdu

prvého stupňa ako vecne správny potvrdiť. Zároveň si uplatnil náhradu trov odvolacieho konania, ktorých
výšku špecifikoval v písomnom vyjadrení. Vo svojom vyjadrení uviedol, že z dôkazov vykonaných na
pojednávaniach pred súdom prvého stupňa vyplýva, že predmetom návrhu boli pozemky, ktoré boli v
roku 1958 v celkovej výmere 666,52 há odovzdané do užívania JRD Stankovany. Až neskôr prešli na
Severoslovenské lesy, š.p., Žilina, ktoré ich mali v užívaní a neskôr ich dohodou o odovzdaní a prevzatí

lesného majetku Obcou Stankovany zo dňa 03.07.1996 podľa porastov v celkovej výmere 622 há vydali
Obci Stankovany. Pozemky, ktoré boli vydané v roku 1958 a vrátené v roku 1996 boli vydané a vrátené a
súajObcouStankovanyobhospodarovanéodroku1996vcelku,tedavrátanepozemkovparc.č.2057/1,
2057/2, 2215/1. Nesúhlasil s odvolateľom v tom, že v užívaní pozemkov, ktoré im boli vydané, neboli
dobromyseľní. Pokračovali v užívaní pozemkov tak ako boli riadne vydané už v minulosti, v roku 1922,

aj v roku 1940, vydané právnemu predchodcovi navrhovateľa, ktorý ich nikým nerušene, dobromyseľne
užíval. Užíva aj v súčasnosti od roku 1996, kedy boli fyzicky vydané navrhovateľovi. Odporca pri ich
vydávaní nespochybňoval hranice vydaných pozemkov, ktoré boli fyzicky odovzdané zodpovednými
pracovníkmi, ktoré neboli menené a ktoré existujú aj v súčasnosti. Ak predmetné pozemky v rámci
ROEP z roku 2011 boli zapísané na LCV č. XXXX v prospech SR tak v dôsledku takéhoto postupu

by došlo k tomu, že Obci Stankovany by sa výmera pozemkov, ktoré boli jej právnym predchodcom
vydané družstvu a neskôr družstvom vydané Severoslovenským lesom, š.p. Žilina, zmenšila o okolo
294 há. Všetky lesné pozemky, vrátané tých, ktoré sú predmetom návrhu, užíval právny predchodca
navrhovateľa podľa všetkých dostupných dôkazov už od roku 1922 a takto potom dňa 19.12.1940 pod
sp. zn. ČD 2017 došlo k zápisu vlastníctva k pozemkov zapísaných na PKN vložke č. 184 k.ú. A. v

prospech Obce Stankovany, ktoré boli nadobudnuté titulom vydržania na základe skutočnej držby vždy
vo výmere, ktorá bola predmetom vydania, resp. vrátenia pozemkov. Právny predchodca navrhovateľa a
navrhovateľ za uvedené obdobie až do roku 2011 vystupoval ako výlučný vlastník uvedených pozemkov
a za takého ho považoval aj odporca, resp. jeho právny predchodca. Až do roku 2011, kedy bolprevedený v dôsledku ROEP zápis do listu vlastníctva v prospech SR. Podľa jeho názoru prvostupňový
súd sa dostatočným spôsobom, ktorý náležite odôvodnil, vysporiadal s oprávnenosťou držby zo strany
navrhovateľa účelovosťou obrany odporcu, ktorý poukazoval na to, že navrhovateľ mal a mohol vedieť,

že sú mu vydávané aj pozemky, ktoré mu nepatria.

Krajský súd ako súd odvolací preskúmal napadnutý rozsudok v intenciách uvedených v ust. § 212 ods.
1 O.s.p. a postupom v zmysle ust. § 156 ods. 3 O.s.p. v spojení s ust. § 214 ods. 2 O.s.p. bez nariadenia
ústneho pojednávania rozsudok okresného súdu potvrdil v súlade s ust. § 219 ods. 1,2 O.s.p.

V zmysle ust. § 219 ods. 1 O.s.p. odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.

V zmysle ust. § 219 ods. 2 O.s.p., ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením
napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov
napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie

dôvody.

Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku, prislúchajúceho spisového materiálu, vyhodnotení
toho, čo uviedol v rámci odvolacieho konania odporca, konštatuje, že prvostupňový súd v dostatočnom
rozsahu zistil skutočnosti potrebné pre posúdenie veci, vykonal dokazovanie, ktoré vyhodnotil v súlade

s ust. § 132 a nasl. O.s.p. a dospel k skutkovým a právnym záverom, s ktorými sa odvolací súd v plnom
rozsahu stotožnil, a preto s poukazom na citované ust. § 219 ods. 2 O.s.p., keďže sa v celom rozsahu
stotožnil s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, obmedzuje sa len na skonštatovanie správnosti
jeho dôvodov. Rozhodnutie prvostupňového súdu zodpovedá zákonným požiadavkám kladeným na
odôvodnenie rozhodnutia. Okresný súd v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol rozhodujúci skutkový

stav, primeraným spôsobom opísal priebeh konania, stanoviská procesných strán k prejednávanej veci,
výsledky vykonaného dokazovania a citoval právne predpisy, ktoré aplikoval na prejednávaný prípad a
z ktorých vyvodil svoje právne závery. Prijaté právne závery primerane vysvetlil.

Prvostupňový súd sa vo svojom rozhodnutí dostatočným spôsobom vyporiadal so všetkými otázkami

potrebnými k rozhodnutiu v predmetnej veci, t.j. otázkou naliehavého právneho záujmu v súlade s ust. §
80 písm. c) O.s.p., pasívnou legitimáciou odporcu ako aj predpokladmi nadobudnutia vlastníckeho práva
k nehnuteľnosti vydržaním. Obrana odporcu, ktorú prezentoval v písomnom podaní odvolania, bola už
prezentovaná aj pred súdom prvého stupňa, s ktorou sa prvostupňový súd dostatočným spôsobom a
náležite vyporiadal, a s ktorou sa odvolací súd plne stotožnil.

S poukazom na vyššie uvedené závery, odvolací súd neuznal opodstatnenosť argumentácii odvolateľa,
na ktorých založil svoje odvolacie dôvody, a preto napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil ako
vecne správny.

Pri rozhodovaní o náhrade trov odvolacieho konania, odvolací súd vychádzal z ust. § 224 ods. 1 O.s.p .v
spojení s ust. § 142 ods. 1 O.s.p., § 151 O.s.p. Navrhovateľ ako úspešný účastník v odvolacom konaní
si uplatnil náhradu trov odvolacieho konania - trov právneho zastúpenia, ktoré boli vyčíslené v súlade
s Vyhláškou MS SR č. 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych
služieb, v sume 87,54 eur (jeden úkon právnej pomoci - vyjadrenie k odvolaniu : 64,53 eur, paušálna

suma náhrad 8,39 eur, 20% DPH 14,58 eur, spolu 87,54 eur).

Rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním v pomere hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.