Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 10. február 2016

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 1Co/82/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7612205271
Dátum vydania rozhodnutia: 10. 02. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Peter Tutko

ECLI: ECLI:SK:KSKE:2016:7612205271.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedu JUDr. Petra Tutka a sudcov JUDr.Ladislava

Cakociho a JUDr. Adriany Murínovej v právnej veci žalobkyne K. O., J. E. D. L. E., F. Č.. XX, zastúpenej
JUDr. Danielom Urbanom, advokátom so sídlom v Bratislave, Uhrova č. 18, proti žalovanej I. V., J. E.
O.S., X. XXX, zastúpenej JUDr. Ľubomírou Bašistovou Vírovou, advokátkou so sídlom v Spišskej Novej
Vsi, Zimná č. 62, o zaplatenie 41.000.eur s prísl., o odvolaní žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu
Spišská Nová Ves zo dňa 13.11.2014 č.k. 10C 20/2012-227 takto

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e rozsudok.

Náhradu trov odvolacieho konania účastníkom n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa žalobu zamietol a vyslovil, že žiaden z účastníkov nemá
právo na náhradu trov konania.

Týmto rozsudkom rozhodol súd prvého stupňa o návrhu žalobkyne na zaplatenie 41.000,-eur titulom
bezdôvodného obohatenia.

Pri rozhodovaní vychádzal súd prvého stupňa zo zistenia, že žalobkyňa na základe darovacej zmluvy

zo dňa 5.12.2006 darovala žalovanej 3-izbový byt č. 11 v obytnom dome súp. č. 2238, nachádzajúci
sa v Spišskej Novej Vsi na ul. J.Wolkera. Na byte bolo zriadené vecné bremeno spočívajúce v práve
doživotného užívania a poskytnutia starostlivosti žalobkyni až do jej smrti. Vecné bremeno v prospech
žalobkyne bolo zrušené dňom 19.11.2010 a následne žalovaná kúpnou zmluvou zo dňa 14.10.2010 byt
odpredala za sumu 41.000,-eur. Žalobkyňa sa nasťahovala do rodinného domu žalovanej 1.11.2010.
Dňa 15.5.2011 došlo k incidentu, kedy po údajnom napadnutí žalobkyne zo strany manžela žalovanej
bola privolaná policajná hliadka následne žalobkyňa bola lekársky vyšetrená v nemocnici. Ďalej súd

vychádzal z lekárskej správy, v ktorej mala byť zistená diagnóza - kožné mnohopočetné odreniny na
oboch kolenách a pohmoždenie ľavého ramena. V tejto súvislosti žalobkyňa podala podnet na trestné
stíhanie manžela žalovanej, ktorý mal po predchádzajúcej hádke ju fyzicky napadnúť a spôsobiť jej
zranenia. Vec bola postúpená Obvodnému úradu v Spišskej Novej Vsi na prejednanie priestupku, ktoré
však bolo zastavené, pretože spáchanie skutku nebolo manželovi žalovanej z priestupku preukázané.
Žalobkyňa listom zo dňa 10.10.2011 vyzvala žalovanú na vrátenie daru a žiadala peňažnú náhradu v
sume 41.000,-eur.

Na základe uvedených zistení a po vykonanom dokazovaní dospel súd k záveru, že nárok žalobkyne
nie je dôvodný. Súd výsluchom účastníkov a svedkov mal za preukázané, že účastníkmi opísaného
incidentu bola žalobkyňa, žalovaná a svedok - manžel žalovanej. Aj keď žalobkyňa pri prejednávanípriestupku tvrdila, že prítomný pri incidente bol V. V., táto skutočnosť preukázaná nebola a svedok to
poprel. Ostatní svedkovia prítomní neboli, neboli priamymi svedkami udalosti a o udalosti sa dozvedeli
iba sprostredkovane od žalobkyne, ktorá však incident opisovala rozdielne. Podľa názoru súdu je veľký

rozdiel v tom, či svedok vyhodil žalobkyňu z bytu potom, čo ju mal zdvihnúť zo zeme alebo ju vykopol
von, kopnutím do kostrče, alebo ju sotil a stratila rovnováhu. Rozdielnosti v popise incidentu svedčia o
tom, že skutok sa nestal tak, ako ho opisuje žalobkyňa, resp. v takej intenzite, ako to popisuje žalobkyňa.
Súd poukázal na to, že žalobkyňa brala silné lieky proti bolesti od neurológa aj lieky od psychiatra, po
ktorých bola malátna, pôsobila akoby opitá, zaspávala, čo bolo potvrdené svedkyňou - opatrovateľkou

detí a teda skutočnosti, ktorými odôvodňovala svoj nárok vyplývajú z prevažnej miery z jej pocitov a
subjektívneho vnímania reality a môžu byť teda ovplyvňované liekmi aj určitými zdravotnými dôvodmi.
Žalobkyňa poukázala na to, že žalovaná nezabránila v incidente, nezabránila manželovi vo fyzických
útokoch na ňu a spolu s manželom ju vyhodili z domu (ust. § 630 Obč. zákonníka) nemožno rozširujúcim
spôsobom vykladať tak, že sa ním majú postihnúť aj dôsledky správania iných osôb ako obdarovaného,
hoci aj jemu blízkych. Od obdarovaného by nebolo možné spravodlivo požadovať, aby znášal sankciu za

správanie aj iných osôb voči darcovi, za ktoré nezodpovedá. Keďže v konaní sa nepreukázalo, že skutok
sa stal, resp. sa stal tak, ako ho opísala žalobkyňa, je zrejmé, že žalovaná nemala čomu zabrániť. Súd
výpovede svedkov a to druhej dcéry žalobkyne a jej manžela považoval za tendenčné, nakoľko neboli
prítomní pri udalosti a z ich výpovedí je zrejmé, že boli nazlostení z dôvodu, že byt bol predaný bez toho,
aby o tom vedeli a z bytu nedostali podiel. O udalostiach vedeli len sprostredkovane a to z telefonických

rozhovorov so žalobkyňou tak, ako im ich podala. Ostatní svedkovia sa k udalosti nevyjadrili, popísali
len udalosti, pred týmto obdobím. Jediným nestranným svedkom bola opatrovateľka detí, ktorá však
rovnako pri incidente nebola prítomná a nepotvrdila však skutočnosť, že žalobkyňa bola vyhodená z
bytu. Potvrdila však, že žalovaná a jej manžel sa k žalobkyni vždy správali slušne. Ani z lekárskej
správy nevyplýva, aby lekár konštatoval, že zranenia mohli byť spôsobené úmyselne druhou osobou.

Žalobkyňa teda nepreukázala, že ku skutku došlo tak, ako ho popisovala. Sama zmenila výpoveď a
následne tvrdila, že ju zať vykopol, ale ani táto skutočnosť nebola preukázaná. Upozornenie žalovanej -
prosby možno považovať za konanie bežné medzi blízkymi členmi rodiny. Ak žalovaná chcela vytriediť
lieky a dávkovať ich, súd má za to, že pri danej situácii a množstve liekov ktoré žalobkyňa brala to
bola povinnosť žalovanej, aby zamedzila poškodeniu zdravia žalobkyne. Tieto skutočnosti však nie sú

dôvodom na vrátenie daru. Žalobkyňa v konaní teda nepreukázala, že ju žalovaná s manželom vyhodila
z domu a aby jej niekto z nich vyslovene povedal, že tam nesmie bývať. V žiadnom prípade konanie
žalovanej nemožno považovať za konanie v rozpore s dobrými mravmi. Vzhľadom k tomu, že žalobkyňa
aj žalovaná boli v uvedenom období v nemocnici, nemohlo ísť ani o sústavné konanie. Práve naopak, ide
len o konanie bežné medzi blízkymi členmi rodiny. Vzhľadom na uvedené podľa názoru súdu nemožno

správanie sa žalovanej považovať za porušenie dobrých mravov značnej intenzity ani za ich sústavné
porušovanie, alebo o neposkytnutie potrebnej pomoci žalobkyni, preto súd z uvedených dôvodov návrh
zamietol.

Výrok o trovách konania odôvodnil súd s poukazom na ust. § 142 ods. 1 v spojení s § 150 O.s.p.

vzhľadom na to, že bol toho názoru, že v danom prípade sú dané dôvody hodné osobitného zreteľa pre
ktoré súd nemusí výnimočne náhradu trov konania priznať, preto vyslovil, že žiaden z účastníkov nemá
právo na náhradu trov konania.

Proti tomuto rozsudku podala včas odvolanie žalobkyňa. Žiadala, aby odvolací súd zmenil rozsudok

súdu prvého stupňa tak, že návrhu v celom rozsahu vyhovie a prizná jej náhradu trov konania. V
odvolaní uviedla, že súd prvého stupňa zamietol návrh na doplnenie dokazovania vykonaním ohliadky
miesta, rodinného domu, kde malo dôjsť k jej vyhodeniu z domu a vypočutím maloletého dieťaťa. Podľa
názoru súdu ohliadka terénu by nepreukázala, čo sa skutočne stalo a vo vzťahu k výsluchu mal. Niny
súd návrh zamietol z dôvodu, že na pojednávanie sa dostavila matka maloletej, ktorá nesúhlasila s

vypočutím dcéry, pretože táto má teraz 11 rokov, čo je kritický vek a nechce ju vystaviť tejto kauze a
paľbe otázok. Okrem toho súd výsluch maloletej nepovažoval za potrebný pretože v čase incidentu mala
8 rokov a pri hre na dvore nemohla vidieť , či manžel žalovanej vykopol alebo vyhodil ju z domu. V
tejto súvislosti poukazuje žalobkyňa na ust. § 126 ods. 1 O.s.p. z ktorého vyplýva, že svedkom súdneho
konania môže byť aj dieťa. Nesúhlasné stanovisko matky maloletého v žiadnom prípade nemožno

považovať za relevantný dôvod na odmietnutie svedeckej výpovede. Mal. Nina predstavuje jediného
očitého svedka v situácii, ktorá je základom dôvodnosti jej nároku. Podľa jej názoru aj 8-ročné deti sú
na svoj vek vyspelé, aby vedeli spozorovať a uvedomiť si ľudskú agresivitu a zároveň sú schopné
posúdiť, či niekto spadol sám, alebo mu k tomu niekto pomohol. Z tohto dôvodu považuje tvrdenie súdu oneschopnostimal.Ninyvnímaťrealituareprodukovaťjuzaprejudiciálnu.Súdvykonalpomernerozsiahle
dokazovanie výsluchmi viacerých nepriamych svedkov, avšak jediného priameho svedka, ktorý by vedel
ozrejmiť túto situáciu vypočuť neustále odmieta. Poukazuje na výpoveď svedka G. V., ktorú považuje

za účelovú tendenčnú, nakoľko to bol práve on, kto sa priamo dopustil fyzického útoku na žalobkyňu,
pričom tento priestupok mohol pri kúsku nešťastia predstavovať dokonca trestný čin ublíženia na zdraví.
Poukázal zároveň na lekársku správu zo dňa 15.5.2011 z ktorej vyplýva, že žalobkyňa utrpela v tej
deň okrem mnohopočetných kožných odrenín na kolenách aj pohmoždenie ľavého ramena, ktoré v
prípade, že je verzia žalovanej aj manžela pravdivá, nemalo na jej tele čo robiť. Je teda toho názoru,

že nevykonaním výsluchu mal. Niny došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Žalovaná aj jej
manžel neumožnili jej naďalej býva v ich dome a to aj napriek skutočnosti, že darovala žalovanej svoj
jediný byt v dôsledku čoho sa z nej skoro stala bezdomovkyňa, čo predstavuje zo strany žalovanej také
porušenie dobrých mravom v dôsledku ktorého žalobkyni reálne vzniklo právo na vrátenie daru. Je toho
názoru, že z doteraz vykonaných svedeckých výpovedí vyplýva, že si konanie manžela žalovanej, ako
aj absenciu jej pomoci nevymýšľala a títo sa naozaj dopustili uvádzaného konania. Spôsob konania

opísala jednotne a to zakaždým, keď o ňom hovorila. Vo vyjadrovaní síce možno badať drobné nuanci
použitých výrazových prostriedkov, ktoré sa dajú vysvetliť zo zjavného stresu, ale žiaden z opísaných
spôsobov konania manžela žalovanej nie je v rozpore s ostatnými spôsobmi opisu skutku, pričom možno
niektorý je detailnejší, na rozdiel od iného, ale stále možno na základe jeho popisu rekonštruovať skutok
tak, ako sa stal.

Na základe podaného odvolania odvolací súd preskúmal napadnutý rozsudok a konanie mu
predchádzajúce podľa § 212 ods. 1,3 O.s.p. bez nariadenia odvolacieho pojednávania postupom podľa
§ 156 ods. 3 v spojení s § 214 ods. 2 O.s.p. a dospel k záveru, že odvolanie žalobkyne nie je dôvodné.

Odvolací súd je v prejednávanej veci toho názoru, že súd prvého stupňa správne zistil skutkový stav
veci ak dospel k záveru, že správanie sa žalovanej nemožno považovať za porušenie dobrých mravov
značnej intenzity, ktoré by vo vzťahu k žalobkyni porušilo dobré mravy, ktorý následne aj správne
právne posúdil ak žalobu zamietol. Ani počas odvolacieho konania nedošlo k zmene skutkového ani

právnehostavu,pretoodvolacísúdnaskutkovézistenianaprávnenormy,ktorépoužilsúdprvéhostupňa
poukazuje a v celom rozsahu sa s nimi stotožňuje. (§ 219 ods. 2 O.s.p.).

K odvolaniu žalobkyne je potrebné uviesť, že toto nemožno považovať za dôvodné, ak vychádza z
názoru, že súd prvého stupňa nezistil náležite skutkový stav veci. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku

je zrejmé, že súd prvého stupňa riadne zistil skutkový stav, na základe ktorého správne vyvodil, keď
návrh žalobkyne na vrátenie daru v zmysle podmienok uvedených v § 630 Obč. zákonníka ako
nedôvodný zamietol. Súd prvého stupňa v dôvodoch svojho rozhodnutia uviedol rozhodujúci skutkový
stav, primeraným spôsobom opísal priebeh konania, stanovisko procesných strán k prejednávanej veci,
výsledky vykonaného dokazovania a citoval použitú judikatúru, ktorá bola aplikovaná na prejednávaný

prípad. Žalobkyňa v odvolaní neuvádza žiadne relevantné skutočnosti, ktoré by spochybnili správnosť
skutkových zistení súdu prvého stupňa a zaujatého právneho záveru.

Za nesprávny považuje odvolací súd aj názor žalobkyne v odvolaní, že nevypočutím maloletej svedkyne
Niny, došlo k porušeniu jej práva na spravodlivý proces.

Dokazovanie je časť občianskeho súdneho konania, v rámci ktorej si súd vytvára poznatky, potrebné
na rozhodnutie vo veci. Právomoc konať o veci, ktorej sa návrh týka, v sebe obsahuje právomoc súdu
posúdiť aj to, či a aké dôkazy na zistenie skutkového stavu sú potrebné a akým spôsobom sa zabezpečí

dôkaz na jeho vykonanie. Súd v občianskom súdnom konaní nie je viazaný návrhmi účastníkov na
vykonanie dokazovania a nie je povinný vykonať všetky navrhované dôkazy. Posúdenie návrhu na
vykonanie dokazovania a rozhodnutie, ktoré ním budú v rámci dokazovania vykonané, je vždy vecou
súdu (§ 120 ods. 1 O.s.p.) a nie účastníkov konania. Ak súd nevykoná účastníkmi navrhnuté dôkazy,
bude jeho povinnosťou v odôvodnení rozhodnutia uviesť dôvody, prečo navrhnuté dôkazy nevykonal.

V prejednávanej veci žalobkyňa navrhla, aby súd v konaní ako svedka vypočul maloletú L. V., dcéru
žalovanej na okolnosti ohľadom incidentu dňa 15.5.2011. Súd nevykonanie dôkazu odôvodnil tým, že
rešpektoval nesúhlas rodičov s jej výsluchom, ako aj nesúhlas psychiatričky s jej vypočutím. Okrem tohosúd výsluch maloletej nepovažoval za potrebný, aj z dôvodu, že v čase incidentu mala 8 rokov a pri hre
na dvore nemohla vidieť, či manžel žalovanej vykopol alebo vyhodil žalobkyňu z domu.

V tejto súvislosti je potrebné súhlasiť s názorom žalobkyne v tom, že svedkom v súdnom konaní podľa
§ 126 O.s.p. môže byť aj maloleté dieťa. K tomu je však potrebné dodať, že i napriek tomu, že každý
má povinnosť dostaviť sa na súd a vypovedať ako svedok, nemôže výsluch predstavovať absolútnu
povinnosť u dieťaťa, ale musí byť predmetom posúdenia v závislosti na požiadavkách spojených so
záujmom dieťaťa v každom konkrétnom prípade. Súdy majú istý priestor pre uváženie. Nie sú žiadne

pochyby o tom, že maloleté dieťa môže byť v konaní vypočuté ako svedok, neznamená to ešte, že dieťa
musí byť podmienečne v každom takom konaní vypočuté, najmä v procesnej situácii kedy už pri absencii
iných právne významných skutočností by taký postup či ďalšie dokazovanie bolo zjavne nadbytočné
a neúčelné. Rovnako záujem dieťaťa môže odôvodniť nevykonanie výsluchu dieťaťa. Výsluch dieťaťa
môže byť za určitých okolností najmä pokiaľ vyžaduje jeho fyzickú prítomnosť pred súdom, nevhodný
či dokonca škodlivý pre duševné zdravie dieťaťa, vystavované napätiu a trpiaceho škodlivými účinkami.

Ak aj dieťa bolo svedkom prípadného incidentu, stávajú sa významnou okolnosťou jeho výpovede
osobnostné faktory.Čím dlhší čas od inkriminovanej udalosti uplynie, tým je pravdepodobnejšie, že dieťa
bude vypovedať tak, ako počulo udalosti z rozprávania iných, najmä s ohľadom na svoju svojráznu
obrazotvornosť a zvýšenú sugestibilitu. Základným psychologicko-metodickým východiskom a zároveň
požiadavkou pri výsluchu zostáva ochrana psychiky vypočúvaného dieťaťa.

Odvolací súd sa stotožňuje s postupom súdu prvého stupňa, ak nevykonal výsluch maloletej Niny
Fabínyovej, pretože pre nevykonanie výsluchu maloletej v prejednávanej veci bola dôležitá okolnosť,
že vzhľadom na odstup času od incidentu (dňa 15.5.2011) a jej vek v čase incidentu (8 rokov) je
dostatočným dôvodom na nevykonanie výsluchu maloletej a navyše s výsluchom maloletej nesúhlasil

ani psychiater, v čom treba vidieť nevhodnosť výsluchu pre duševné zdravie maloletého dieťaťa. Možno
preto konštatovať, že nevypočutím maloletej v konaní súdom nedošlo k porušeniu práva na spravodlivý
proces.

Vzhľadom na uvedené možno konštatovať, že nie sú dané žalobkyňou uvádzané odvolacie dôvody,
preto odvolací súd napadnutý rozsudok podľa § 219 O.s.p. ako vecne správny potvrdil.

Výrok o trovách odvolacieho konania vyplýva z ust. § 142 ods. 1 v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p. podľa
ktorých právo na náhradu trov odvolacieho konania má úspešný účastník v danom prípade žalovaná,

ktorá si však náhradu trov odvolacieho konania neuplatnila a žalobkyňa v odvolacom konaní úspech
nemala, preto odvolací súd náhradu trov odvolacieho konania účastníkom nepriznal.

Uvedené rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.