Rozsudok ,
Zmeňujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 27. september 2012

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 10Co/54/2011
Identifikačné číslo súdneho spisu: 5011897193
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 09. 2012
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Róbert Urban
ECLI: ECLI:SK:KSZA:2012:5011897193.2

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Róberta Urbana a
členiek senátu JUDr. Amálie Paulerovej a Mgr. Kataríny Beniačovej v právnej veci navrhovateľky B. N.,
nar. X.XX.XXXX, bytom N. C. A. XXX, právne zastúpenej advokátkou JUDr. Magdou Poliačikovou, so
sídlom H., C. XX, proti odporcom 1/ K. M., nar. X.X.XXXX, 2/ H. M., nar. XX.X.XXXX, obaja bytom N. C.
A. XXX, odporca v 2. rade pozbavený spôsobilosti na právne úkony, zákonne zastúpený odporkyňou v
1. rade, obaja právne zastúpení advokátom JUDr. Martinom Burianom, so sídlom H., A. X, o zrušenie
a vyporiadanie podielového spoluvlastníctva k nehnuteľnosti, na základe odvolania navrhovateľky proti
rozsudku Okresného súdu Žilina č. k. 13C/118/2004-343 zo dňa 30.11.2010, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok okresného súdu m e n í tak, že z r u š u j e podielové spoluvlastníctvo účastníkov k domu
č. súp. XXX, postavenému na KN-C parc. č. 687, zapísanému na LV č. XXX kat. úz. N. C. A..

U r č u j e , že podielovými spoluvlastníkmi označenej nehnuteľnosti sú odporkyňa v 1. rade K. M., v
podiele 4845/4928 a odporca v 2. rade H. M., v podiele 83/4928.

Odporkyňa 1. rade K. M. je p o v i n n á titulom vyporiadania podielového spoluvlastníctva zaplatiť
navrhovateľke B. N. sumu 16.056,75 eur v lehote 15 dní od právoplatnosti tohto rozsudku.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom okresný súd zamietol návrh na zrušenie a vyporiadanie spoluvlastníctva
účastníkov k rodinnému domu č. súp. XXX, postavenému na KN parc. č. 687 kat. úz. N. C. A.,
ktorý je zapísaný na LV č. XXX. Konštatoval, že predmetný dom nie je reálne deliteľný; a to aj
vzhľadom na veľkosť jednotlivých spoluvlastníckych podielov. V tomto smere neuveril navrhovateľke,
že je ochotná podieľať sa na nákladoch prípadnej reálnej deľby. Okresný súd mal za to, že v súdenej
veci sú dané dôvody hodné osobitného zreteľa v zmysle § 142 ods. 2 Obč. zák., kedy nedôjde k
zrušeniu a vyporiadaniu podielového spoluvlastníctva. Tieto videl vo veku, zdravotnom stave a celkovej
sociálnej situácii odporcov. Vo vzťahu k odporkyni 1/ zdôraznil, že v spornom dome žije od jej 18.
roku veku, teda po dobu 45 rokov, má k nemu silnú osobnú väzbu, na bývanie v ňom je odkázaná
a nemá prostriedky na zabezpečenie vlastného bývania. Zabezpečenie peňažných prostriedkov, aj na
prípadnú výplatu navrhovateľky, prostredníctvom pána Q. M. nepovažoval okresný súd za dostatočné
a v konečnom dôsledku ohrozujúce samotných odporcov. Vo vzťahu k odporcovi 2/ zdôraznil jeho
nepriaznivý zdravotný stav, keď je plne odkázaný na osobnú starostlivosť odporkyne v 1. rade a nie
je schopný sa samostatne živiť, pričom v spornom dome žije od narodenia. V prospech navrhovateľky
svedčí iba kritérium veľkosti spoluvlastníckeho podielu, ktoré je však výrazne oslabené existenciou
rozoberaných závažných dôvodov hodných osobitného zreteľa. Okresný súd dodal, že navrhovateľka
bola výlučnou vlastníčkou rodinného domu č. súp. XXX kat. úz. N. C. A., tento ale krátko po začatí
prebiehajúceho konania darovala svojim deťom; teda sama sa bezodplatne zbavila vlastného bývania

a nevyužila možnosť ani len zriadiť pre seba vecné bremeno spočívajúce v práve doživotného bývania.
Uvedené okresný súd vyhodnotil ako „prinajmenšom neobvyklé“. Pri rozhodovaní prihliadol tiež na fakt,
že navrhovateľka zdedila podiel k spornému domu bez prístavieb, na ktorých sa nijakým spôsobom ani
nepodieľala.
Rozhodnutie o trovách konania si okresný súd v zmysle § 151 ods. 3 O.s.p. vyhradil na samostatné
uznesenie po právoplatnosti napadnutého rozsudku.

Proti tomuto rozsudku v zákonom stanovenej lehote podala odvolanie navrhovateľka, ktorá sa domáhala
alternatívne jeho zmeny tak, že jej návrhu bude v celom rozsahu vyhovené alebo jeho zrušenia a vrátenia
veci na ďalšie konanie, v ktorom bude riešená možnosť reálnej deľby predmetu sporu. Poukazovala
na to, že väčšinový spoluvlastnícky podiel získala dedením na základe vôle jej rodičov, ktorým dom
pôvodne patril, za to, že týchto doopatrovala. V tejto súvislosti dávala do pozornosti fakt, že testament jej
otec zriaďoval v čase, keď odporkyňa 1/ (aj s celou rodinou) v nehnuteľnosti už bývala. Navrhovateľka
zdôrazňovala, že prístavba je len súčasťou (hlavnej) veci, a teda predmetom dedenia boli i prístavby.
Navyše prvú prístavbu realizovali ešte rodičia a ich dvaja synovia (súrodenci odvolateľky). Bola ochotná
protistranu vyplatiť z hodnoty domu (vrátane všetkých prístavieb), čo deklarovala preukázaním zostatku
na vkladnej knižke. Naopak, odporcovia neboli spôsobilí schopnosť jej vyplatenia preukázať. Vo vzťahu
k osobe pána M. poukázala tiež na to, že tento ako starosta obce protiprávne pridelil prístavbám súpisné
číslo, o čom bolo rozhodnuté v samostatnom konaní v rámci správneho súdnictva. Navrhovateľka
dodala, že jej - ako väčšinovej spoluvlastníčke - však pri riešení sporu nikdy nepomohol. Namietala,
že odporkyňa 1/ nemohla nadobudnúť osvedčením/vydržaním pozemok parc. č. 511, ktorý slúži (aj)
ako prístup k spornému rodinnému domu; o uvedenom prebieha taktiež samostatné súdne konanie.
Navrhovateľka dávala do pozornosti tiež fyzické ataky jej osoby zo strany odporkyne 1/ resp. jej syna
W. M.. Celkovo jej odporkyňa 1/ dlhodobo (úmyselne a protiprávne) bráni v užívaní jej vlastníctva.
Odvolateľka uviedla, že nemá inú možnosť ako bývať v spornej nehnuteľnosti. Dom č. súp. XXX,
ktorý postavila spoločne so svojim manželom, previedla na všetky svoje deti, nakoľko vyžaduje nemalé
výdavky na údržbu; nešlo preto o žiaden účelový prevod. Navrhovateľka výslovne deklarovala svoj silný
citový vzťah k spornému domu, v ktorom vyrástla a doopatrovala oboch rodičov. Odporkyňa 1/ má desať
detí, z ktorých osem má postavený vlastný rodinný dom, má teda inú možnosť bývania ako len v dome
č. súp. XXX. Dodala, že je ochotná financovať nevyhnutné úpravy na to, aby bol sporný dom reálne
deliteľný.

Odporcovia sa k odvolaniu písomne nevyjadrili. Na prvom pojednávaní pred odvolacím súdom (len)
odkázali na ich doterajšie prednesy. Zdôraznili, že prístup navrhovateľky do sporného domu nie je
možný, nakoľko odporkyňa v rade 1/ je výlučnou vlastníčkou pozemku, cez ktorý sa k domu ide a neželá
si, aby tadiaľ navrhovateľka chodila.

Krajský súd, ako súd odvolací, vec preskúmal v rozsahu vymedzenom ustanovením § 212 ods. 1
O.s.p. a po vykonaní pojednávania, vrátane zopakovania a doplnenia dokazovania, zmenil podľa § 220
O.s.p. rozsudok okresného súdu tak, ako je konštatované vo výroku tohto rozhodnutia.

Z geometrického plánu X. M. č. 35/2010 je zrejmé, že prístup k spornému rodinnému domu je možný len
cez pozemok KN parc. č. 511, ktorý je aktuálne vedený ako výlučné vlastníctvo odporkyne 1/. Táto aj pred
odvolacím súdom jednoznačne uviedla, že navrhovateľku na svoj pozemok nevpustí, čo úplne vylučuje
možnosť navrhovateľky užívať predmet jej (spolu)vlastníctva. Súčasne navrhovateľka i odporkyňa 1/
zhodne potvrdili, že navrhovateľka fakticky od úmrtia jej otca X. M. - 29.8.1991 - sporný dom vôbec
neužíva.
Z pripojených dedičských spisov po menovanom (sp. zn. bývalého Štátneho notárstva Žilina a následne
i Okresného súdu Žilina D 1736/91) i po matke navrhovateľky H. M. (sp. zn. bývalého Štátneho notárstva
Žilina D 91/91) vyplýva, že do masy dedičstva v týchto konaniach bol radený len tzv. pôvodný rodinný
dom č. súp. XXX bez prístavieb, ktoré boli postavené bez stavebného povolenia; v dedičskom konaní
po H. M. aj bez verandy, v konaní po X. M. už veranda bola (vychádzajúc predovšetkým z hodnoty tejto
položky dedičstva a zo znaleckého ocenenia dotknutého domu) vo vzťahu k domu č. XXX súčasťou
predmetu dedenia. Zároveň z potvrdenia Mesta Bytča z 11.7.1991 bolo zrejmé, že rodinný dom č. súp.
XXX je evidovaný ako celok a má pridelené iba jedno súpisné číslo. V rozhodnutí odvolacieho súdu -
uznesenie Krajského súdu v Žiline sp. zn. 9Co/411/1998 z 28.6.1999 (vo veci po X. M.) - bol výslovne
konštatovaný právny záver, že prístavba (bez toho, aby vznikla samostatná bytová jednotka) je len
súčasťou hlavnej veci; toto rozhodnutie bolo doručené všetkým účastníkom prebiehajúceho konania.

Z vkladných knižiek predložených na pojednávaní odvolacieho súdu dňa 27.9.2012 mal krajský súd
preukázané, že tak navrhovateľka, ako aj odporkyňa v 1. rade disponujú dostatočnými finančnými
prostriedkami na vyplatenie protistrany v prípade zrušenia a vyporiadania podielového spoluvlastníctva,
a to ohľadne hodnoty „celého“ sporného domu, t.j. vrátane aktuálne stojacich prístavieb.

Hoci dôvody vymedzené okresným súdom ako dôvody hodné osobitného zreteľa sú vo všeobecnosti
z hľadiska aplikácie § 142 ods. 2 Obč. zák. akceptovateľné, v konkrétnostiach súdenej veci neobstoja.
Krajský súd dospel k záveru, že nezrušenie spoluvlastníctva v prejednávanom prípade (osobitne
spoluvlastníctva navrhovateľky a odporkyne v 1. rade) nerieši dlhodobý faktický stav, ktorý vo svojich
dôsledkoch majoritnú (a to v značnej miere - viac ako 4/5) spoluvlastníčku - navrhovateľku v podstate
vylučuje z možnosti reálne užívať predmet jej (spolu)vlastníctva. Vzhľadom na to, že odporkyňa
1/ je výlučnou vlastníčkou pozemku, na ktorom nielen čiastočne stojí predmet sporu, ale ktorý
predovšetkým predstavuje jediný prístup k rodinnému domu č. súp. XXX, pričom odporkyňa 1/ rezolútne
odmieta (dobrovoľne resp. na základe dohody) umožniť vstup navrhovateľky na tento pozemok,
je čisto hypotetickým aj eventuálne uplatňovanie spoluvlastníckych práv prostredníctvom konania
o hospodárení so spoločnou vecou. Odvolací súd z rozhodovacej činnosti (§ 121 O.s.p.) má tiež
osvedčené, že konanie o návrhu navrhovateľky na určenie, že „prístupový“ pozemok patrí do dedičstva,
je aktuálne v štádiu konania pred súdom prvého stupňa, pričom jeho právoplatné vyriešenie je v relatívne
krátkodobom (niekoľko mesiacov) horizonte nepravdepodobné. Predovšetkým však je nepochybné, že
predmet sporu cca 20 rokov nie je užívaný spôsobom, ktorý by rešpektoval spoluvlastnícke oprávnenia
jednotlivých účastníkov a ďalšie zachovávanie takéhoto stavu odporuje účelu a významu inštitútu
spoluvlastníctva a v nemalej miere zasahuje aj do základného/ústavného práva (najmä) navrhovateľky
vlastniť majetok.
Na základe popísaných východísk a úvah krajský súd rozhodol o zrušení spoluvlastníctva účastníkov
k predmetu sporu.

Rodinný dom č. súp. XXX nie je reálne deliteľný. Uvedené je zrejmé zo znaleckého posudku
vypracovaného v súdenej veci, vrátane jeho príloh (najmä s prihliadnutím na pôdorysné riešenie),
osobitne s poukazom na veľkosť spoluvlastníckych podielov účastníkov. Aj v prípade, žeby nebolo
osobitne prihliadané na úplne minoritný podiel odporcu 2/ ani vo vzťahu len medzi navrhovateľkou
a odporkyňou 1/ by nebolo možné, pri rešpektovaní rozsahu ich spoluvlastníckych podielov, reálne
rozdeliť predmet sporu tak, aby novovzniknuté samostatné veci boli spôsobilé byť predmetom
občianskoprávnych vzťahov ako (samostatné) nehnuteľné veci - rodinné domy. Zároveň vyššie
rozoberaná problematika vlastníctva „prístupového“ pozemku zásadným spôsobom ovplyvňuje i
možnosť reálnej deľby, keď faktickému naplneniu jej zmyslu by musel predchádzať ďalší spor, zrejme o
zriadení vecného práva za odplatu (§ 151o ods. 3 Obč. zák.). Napokon nemožno prehliadať ani výrazné
dlhodobé napätie vo vzťahu medzi navrhovateľkou a odporkyňou 1/, ktoré by v prípade vykonania reálnej
deľby s veľkou pravdepodobnosťou ešte viac eskalovalo.
Z uvedených dôvodov krajský súd uzavrel, že je nutné zaoberať sa (druhým) spôsobom vyporiadania
podielového spoluvlastníctva t.j. prikázaním veci za primeranú náhradu jednému alebo viacerým
spoluvlastníkom.

S určitou dávkou zjednodušenia možno konštatovať, že v podstate išlo o výber osoby medzi
navrhovateľkou a odporkyňou 1/, ktorá sa stane výlučnou vlastníčkou, resp. v dominantnej miere
majoritnou spoluvlastníčkou a bude povinná protistrane vyplatiť primeranú náhradu. U oboch dotknutých
účastníčok je možné ustáliť existenciu osobnej/citovej väzby k spornému domu. Navrhovateľka v ňom
vyrástla a neskôr doopatrovala oboch rodičov, odporkyňa v ňom nepretržite žije od 18. roku veku a
vychovala v ňom všetkých desať detí.
Hoci bez ďalšieho nie je možné vysloviť záver o účelovosti prevodu (vlastného) rodinného domu č. súp.
XXX navrhovateľkou na jej deti, a tým zbavenie sa možnosti bývania v predmete svojho vlastníctva,
je potrebné súhlasiť s okresným súdom, že takéto správanie bez zriadenia vecného bremena, resp.
odplatného plnenia spočívajúceho v doopatrovaní , je „prinajmenšom neobvyklé“. Odporkyňa 1/ pritom
nemá inú reálnu alternatívu bývania ako v spornej nehnuteľnosti. Vzhľadom na dlhodobý (nielen od
úmrtia rodičov navrhovateľky a svokrovcov odporkyne 1/, ale od jej nasťahovania sa do sporného domu
po vydaji za Q. M. - brata navrhovateľky) stav a vykonanie prístavieb, hoci opakovane bez stavebného
povolenia, odporkyňa 1/ z vnútorného hľadiska nikdy neuvažovala o inom riešení vlastnej bytovej otázky,
ako bývaním v rodinnom dome č. súp. XXX. Možno konštatovať, že rozsah odkázanosti na bývanie v
dotknutej nehnuteľnosti je vyšší u odporkyne 1/ ako u navrhovateľky.

Do určitej miery mimo rámec porovnania a hodnotenia pomerov medzi týmito účastníčkami stojí odporca
v 2. rade. Je nepochybné, že H. M., ako osoba pozbavená spôsobilosti na právne úkony z titulu duševnej
poruchy, je výslovne odkázaný na bývanie v spornom rodinnom dome. Vlastnými prostriedkami nie je
spôsobilý zabezpečiť si iné bývanie, a to ani v užšom význame (s poukazom na jeho minimálne finančné
zdroje), ani v širšom zmysle (vzhľadom na neschopnosť vlastnými úkonmi - nielen právnymi - riešiť
čo i len základné zásadné životné situácie). Nakoľko odporkyňa 1/ je zároveň súdom ustanoveným
(hmotnoprávnym) opatrovníkom menovaného, bolo nevyhnutné pri vyhodnocovaní pomerov medzi ňou
a navrhovateľkou zohľadniť i tento fakt, t.j. povinnosť zabezpečiť nesvojprávnemu H. M. primeranú
starostlivosť, zahŕňajúcu i náležité uspokojovanie jeho bytovej potreby. V danej súvislosti krajský súd
dodáva, že zachovanie prirodzeného prostredia, na ktoré je osoba postihnutá duševnou poruchou
dlhodobo navyknutá, je jednoznačne vhodnejšie aj z hľadiska jej celkového prežívania, než prípadná
(zásadná) zmena bytových pomerov, v ktorých žije počas celého svojho doterajšieho života.

V nadväznosti na predchádzajúce úvahy krajský súd dospel k záveru, že je žiaduce, aby odporcovi 2/
zostalo zachované spoluvlastnícke právo k spornému domu. V uvedenom riešení vzhliadol na jednej
strane vyššiu istotu jeho oprávnenia bývať v dotknutom rodinnom dome, ktorá predstavuje pre neho
výrazne vyššiu „hodnotu“ ako - vzhľadom na jeho skutočne minoritný podiel - len nepatrná (necelých
300 eur) primeraná náhrada. Na strane druhej s poukazom na jeho právny status i reálne finančné
možnosti je nevhodné, aby bol zaťažovaný, hoci len čiastočne, povinnosťou poskytovať primeranú
náhradu inému spoluvlastníkovi. Preto krajský súd v rámci vyporiadania spoluvlastníctva „zachoval“
spoluvlastníctvo nesvojprávneho H. M. v doterajšom podiele 83/4928 a za majoritnú spoluvlastníčku - v
podiele 4845/4928 - na základe vyššie popísanej úvahy určil jeho matku odporkyňu 1/ K. M..
V danej spojitosti je žiaduce doplniť, že navrhovateľkou tvrdené jej fyzické napadnutie zo strany
odporkyne 1/, prípadne jej rodinných príslušníkov, nebolo preukázané. V tomto smere navrhovateľka
predložila len lekárske správy opisujúce drobné poranenia, či zdravotné indispozície, podľa ktorých jej
tieto mali byť spôsobené odporkyňou 1/, resp. jej blízkymi osobami. Jedná sa však o „potvrdenia“, na
ktorých príslušný lekár uvedie len bezprostredné tvrdenia ošetrovanej osoby (v posudzovanom prípade
navrhovateľky) bez toho, aby tieto údaje boli potvrdzované inými skutočnosťami. V súvislosti s ani
jedným z tvrdených atakov nebolo vykonané priestupkové, resp. trestnoprávne konanie, ktoré by bolo
ukončené konštatovaním viny osôb označovaných navrhovateľkou.

Pokiaľ krajský súd pripustil určitú mieru (minimálne) “neobvyklosti“ v prípade prevodu rodinného domu
č. súp. XXX navrhovateľkou na jej deti, rovnako je nutné konštatovať takúto „neobvyklosť“ v správaní
odporkyne 1/, pokiaľ ide o vykonávanie prístavieb k pôvodnej stavbe sporného rodinného domu.
Najneskôr v roku 1991 pri prejednávaní dedičstva po H. M. mala odporkyňa 1/ jednoznačnú kvalifikovanú
vedomosť (s pravdepodobnosťou hraničiacou s istotou takúto vedomosť
mala bezprostredne od faktickej realizácie „prvej“ prístavby), že sa jedná o prístavby vykonané bez
príslušného povolenia. Napriek uvedenému dlhodobo - niekoľko desiatok rokov - bola odporkyňa 1/
nečinná a až v súčasnosti deklaruje snahu o právne „doriešenie“ tejto záležitosti.
Avšak tak zo znaleckého posudku v dedičskom konaní po X. M., ako i zo znaleckého posudku v súdenej
veci je zrejmé, že „prvotnou“ prístavbou vykonanou v roku 1978 (odhliadnuc od prístavby verandy,
ktorá bola minimálne započatá ešte rodičmi navrhovateľky, t.j. svokrovcami odporkyne 1/) nevznikla
samostatná nehnuteľnosť/samostatná bytová jednotka - rodinný dom. Následne sa jedná len o súčasť
(hlavnej veci) t.j. pôvodného rodinného domu č. súp. XXX (bližšie napríklad rozhodnutie publikované v
Zbierke rozhodnutí a stanovísk pod R 42/72). Na uvedenom závere nič nemení fakt, že v dedičskom
konaní po oboch rodičoch navrhovateľky sa do predmetu dedenia nezahŕňala „prístavba“. Minimálne z
odôvodnenia rozhodnutia odvolacieho súdu v konaní po X. M. (označené vyššie) nadobudla odporkyňa
1/ kvalifikovanú vedomosť o dotknutom právnom režime prístavieb, t.j. že tieto zdieľajú vlastnícky režim
hlavnej veci; v súdenom prípade pôvodného domu č. súp. XXX.
Neskoršie prístavby boli pritom realizované napriek výslovnému nesúhlasu majoritnej spoluvlastníčky
(navrhovateľky), dokonca aj napriek zákazu vydanému v príslušnom správnom konaní. Na jednej
strane ide síce o určité zhodnotenie nehnuteľnosti v spoluvlastníctve, na strane druhej sa jedná o
svojim spôsobom nedovolenú dispozíciu/zmenu spoločnej veci, ktorá fakticky vylučuje možnosť iného
riešenia, ktoré by v konečnom dôsledku nielen rešpektovalo vôľu väčšiny spoluvlastníkov (podľa veľkosti
podielov), ale mohlo byť z hľadiska funkčnosti, životnosti, celkovej využiteľnosti a pod. ešte výhodnejšie.

Nadväzne odvolací súd pri ustálení primeranej náhrady vychádzal z hodnoty rodinného domu č.
súp. XXX ako celku, ktorá bola ustálená znaleckým posudkom sumou 19.708,01 eur. Vyporiadavaný

spoluvlastnícky podiel navrhovateľky tak činí 16.056,75 eur, povinnosť zaplatiť ktorú sumu uložil
odporkyni 1/ v prospech navrhovateľky v lehote 15 dní od právoplatnosti tohto rozsudku.

Krajský súd má za to, že predmetné vyporiadanie spoluvlastníctva najlepšie zodpovedá i spravodlivému
usporiadaniu vzťahov medzi účastníkmi. Hoci spravodlivosť je kategóriou skôr filozofickou a v
konkrétnych spoločenských i právnych vzťahoch nie je vždy úplne jednoznačné jej naplnenie, konkrétne
- vyššie podrobne popísané - súvislosti prejednávanej veci dávajú solídny základ pre uvedené
konštatovanie.
Navrhovateľka ako výrazne majoritný spoluvlastník „stratila“ vlastnícke oprávnenie ku konkrétnej
nehnuteľnej veci, avšak výška primeranej náhrady je dostatočná na uspokojivé vyriešenie jej vlastného
bývania. Naproti tomu minoritní spoluvlastníci získali istotu vlastného bývania, pričom ich správanie
vykazujúce znaky protiprávnosti (dlhoročné bránenie majoritnému spoluvlastníkovi užívať predmet
spoluvlastníctva a vykonávanie prístavieb nielen bez stavebného povolenia, ale proti výslovnej vôli
majoritného spoluvlastníka) síce privodilo ich priaznivejšie postavenie pri rozhodovaní o určení osoby
výlučného vlastníka/ /osôb podielových spoluvlastníkov „do budúcna“, ale pri súčasnom uložení
povinnosti poskytnúť primeranú náhradu z hodnoty celej domovej nehnuteľnosti, t.j. vrátane prístavieb.
Napokon samotní odporcovia ako jeden zo spôsobov vyporiadania spoluvlastníctva navrhovali práve
spôsob v podstate zodpovedajúci tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu.
Nad bezprostredný rámec súdenej veci krajský súd dodáva, že práve v rámci kategórie spravodlivého
usporiadania pomerov by bolo zo strany navrhovateľky vhodné vykonanie dispozitívneho úkonu vo
vzťahu k návrhu na vydanie bezdôvodného obohatenia uplatňovaného voči odporcom. Ani jedna z
procesných strán totiž v dlhoročnom faktickom spore nepostupovala vždy úplne korektne a v súlade
(minimálne) s dobrými mravmi. Práve vyriešenie otázky spoluvlastníctva k rodinnému domu č. XXX,
zahrňujúcom aj náležité finančné vyrovnanie, by mohlo byť ukončením týchto dlhodobo nepriaznivých
vzťahov aspoň v rovine súdnych konaní.

Nakoľko okresný súd si rozhodnutie o trovách konania vymienil na samostatné uznesenie po meritórnom
skončení sporu, v zmysle § 224 ods. 4 O.s.p. rozhodne i o náhrade trov tohto odvolacieho konania.

Toto rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním v senáte v pomere hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné.