Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 13. apríl 2016

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 24Co/380/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2112216306
Dátum vydania rozhodnutia: 13. 04. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Martin Holič

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2016:2112216306.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave, v senáte zloženom z predsedu senátu: JUDr. Martin Holič a členiek senátu:

JUDr. Magdaléna Krajčovičová a JUDr. Andrea Dudášová, v právnej veci navrhovateľov: 1. H. X.,
nar. XX.XX.XXXX, 2. J. X., nar. XX.XX.XXXX, obaja bytom H. XXXX/XX, W. - J., proti odporkyni:
G. R. U., nar. XX.XX.XXXX, bytom XXX A. R. G., R R., Veľká Británia, zastúpená Advokátskou
kanceláriou GRUJBÁR s.r.o., so sídlom Adama Štrekára 8255/50, Trnava, IČO: 47 238 488, o zaplatenie
945,- Eur s príslušenstvom, na odvolanie navrhovateľa 1 proti rozsudku Okresného súdu Trnava č.k.
26C/72/2012-175 zo dňa 17.02.2015, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .

O náhrade trov odvolacieho konania rozhodne súd prvého stupňa.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom prvostupňový súd žalobu zamietol a rozhodol, že rozhodne o trovách konania
po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej. Rozhodnutie prvostupňový súd s použitím ust. § 37 ods.
1, § 39, § 41, § 663, § 671 ods. 1, § 676 ods. 1, § 544 ods. 1 a 2, § 497, § 555 Občianskeho
zákonníka odôvodnil tým, že žalobca v 1. rade ako prenajímateľ so súhlasom manželky - žalobkyňa
v 2. rade, čo nebolo v konaní sporné, uzavrel so žalovanou ako nájomcom dňa 01.12.2010 nájomnú
zmluvu pre účely živnostenského podnikania, ktorej predmetom bol rodinný dom v W. na Y. ulici č.

XX. I napriek tomu, že doba nájmu nebola v predmetnej zmluve jasne a zrozumiteľne dohodnutá,
nakoľko z nej nie je zrejmé, či išlo o dobu nájmu na jeden rok alebo na tri roky, ako to tvrdil žalobca
v 1. rade, keď sama žalovaná uviedla, že ona mala za to, že každý rok sa mala predmetná nájomná
zmluva obnovovať dodatkom, je potrebné v konkrétnej veci poukázať na ustanovenie § 676 ods. 2
Občianskeho zákonníka, podľa ktorého ak nájomca užíva veci aj po skončení nájmu a prenajímateľ proti
tomu nepodá návrh na vydanie veci alebo na vypratanie nehnuteľnosti na súde do 30 dní, obnovuje sa
nájomná zmluva za tých istých podmienok, za akých bola dojednaná pôvodne. Nájom dojednaný na

dobu dlhšiu ako rok sa obnovuje vždy na rok, nájom dojednaný na kratšiu dobu sa obnovuje na túto
dobu. Nakoľko nájomná zmluva bola uzavretá dňa 01.12.2010 a žalovaná užívala predmet nájmu aj po
01.12.2011 a žalobcovia ako prenajímatelia nepodali návrh na vypratanie predmetu nájmu, čo nebolo v
konaní sporné, nájomná zmluva sa obnovila za rovnakých podmienok, ako bola dohodnutá. Žalovaná
vypovedala nájomnú zmluvu v marci 2012 a predmet nájmu užívala do 30. júna 2012, čo nebolo v konaní
sporné. Žalobcovia v 1. a 2. rade sa predmetnou žalobou domáhali voči žalovanej zaplatenia zmluvnej
pokuty vo výške trojnásobku mesačného nájomného v zmysle článku označenom ako Zrušenie zmluvy

- zmluvné pokuty predmetnej nájomnej zmluvy a to z dôvodu, že žalovaná ako nájomca vypovedala
nájomnú zmluvu a preto mala podľa žalobcov ku dňu ukončeniu nájmu zaplatiť žalobcom v 1. a 2.
rade dohodnutú zmluvnú pokutu. V priebehu konania žalobcovia v 1. a 2. rade definovali predmetný
nárok ako zábezpeku, resp. odstupné, pričom sa malo jednať podľa ich vyjadrenia o akúsi poistkualebo odstupné, a to z toho dôvodu, že išlo o nájom na 3 roky a žalovaná mala rôzne požiadavky na
predmet nájmu, tak sa chceli týmto spôsobom chrániť. Žalovaná namietala aktívnu legitimáciu žalobcov,
nakoľko v priebehu konania žalobcovia predali predmet nájmu a v čase rozhodovania neboli vlastníkmi

nehnuteľnosti, ktorá bola predmetom nájmu. Súd na námietku žalovanej opätovne primárne skúmal
aktívnu vecnú legitimáciu žalobcov v 1. a 2. rade, nakoľko títo neboli v čase rozhodovania vlastníkmi
nehnuteľnosti, vo vzťahu ku ktorej vznikol nájomný vzťah medzi účastníkmi, z titulu ktorého žalobcovia
požadujú zaplatenie sumy vo výške 945,- Eur s príslušenstvom. Súd dospel k záveru, že žalobcovia
sú v konaní aktívne legitimovaní z dôvodu, že žalobcovia boli vlastníkmi nehnuteľnosti, ktorá bola

predmetom nájmu, v čase vzniku ako aj zániku záväzkového vzťahu založeného predmetnou nájomnou
zmluvou a z obsahu kúpnej zmluvy zo dňa 29.01.2014, ktorou žalobcovia previedli vlastnícke právo
k predmetu nájmu na tretiu osobu nevyplýva, že by na kupujúcich prešiel aj nárok žalobcov, ktorý
si uplatnili predmetnou žalobou voči žalovanej. Súd dospel k záveru, že zmluvnú pokutu v zmysle
ust. § 544 ods. 2 Občianskeho zákonníka je možné dojednať pre prípad porušenia povinnosti, keď
vypovedanie nájomnej zmluvy zo strany žalovanej ako nájomcu nie je možné považovať za porušenie

povinnosti ale výkon práva, s ktorým právnym názorom sa stotožnil aj odvolací súd. Vzhľadom na
uvedené skutočnosti v súlade s citovanými zákonnými ustanoveniami rozhodol súd tak, že žalobu o
zaplatenie zmluvnej pokuty ako nedôvodnú zamietol. Súd v ďalšom skúmal nárok žalobcov v 1. a 2.
rade z hľadiska obsahu, konkrétne, či žalovaná suma môže byť zábezpekou, resp. odstupným, ako
to žalobcovia v priebehu konania špecifikovali ako ich žalobný nárok. Inštitút zábezpeky upravuje

Občiansky zákonník v ustanovení § 555, ktorý uvádza iba dva spôsoby, ktorými možno splniť záväzok
dať zábezpeku a to zriadenie záložného práva podľa § 151 a nasl. Občianskeho zákonníka a ručenie
podľa § 546 a nasl. Občianskeho zákonníka. Existenciu peňažnej zábezpeky predpokladá aj zákon
č. 98/2014 Z.z. o krátkodobom nájme bytu, kedy však uvedený zákon je z časového a obsahového
hľadiska vo vzťahu k Dohode o prenájme zo dňa 01.12.2010 predloženej navrhovateľom v 1. rade v

konkrétnom prípade bezpredmetný. Občiansky zákonník ponecháva však účastníkom tohto zmluvného
vzťahu okrem určených náležitostí zmluvy aj určitú zmluvnú voľnosť a preto sú títo oprávnení dohodnúť
si v nájomnej zmluve aj iné náležitosti, ktorými budú v ďalšom viazaní, tieto však nesmú byť v rozpore
so zákonom a s dobrými mravmi. Inštitút zábezpeky sám o sebe predstavuje určité zabezpečenie pro
futuro, ktorá slúži na zabezpečenie prípadných pohľadávok prenajímateľa voči nájomcovi z dôvodu

neplatenia nájomného alebo úhrad za plnenia poskytované s užívaním bytu a príslušenstva, z dôvodu
spôsobenej škody na byte alebo jeho zariadení alebo v súvislosti s inými pohľadávkami súvisiacimi s
užívaním bytu. Aplikujúc logický výklad, v konkrétnom prípade má súd jednoznačne za to, že žalovaná
suma nepredstavuje zábezpeku, a preto súd zamietol žalobu ako nedôvodnú. Súd sa v ďalšom zaoberal
aj možnou aplikáciou inštitútu odstupného vo vzťahu k existujúcej nájomnej zmluve s ohľadom na obsah

„zmluvnej pokuty“, pričom dospel k záveru, že v konkrétnom prípade sa nejedná ani o odstupné tak, ako
to predpokladá ustanovenie § 497 Občianskeho zákonníka, nakoľko toto je podmienené odstúpením
od zmluvy, kedy odstúpenie je, rovnako ako aj výpoveď, jednostranný právny úkon, ktorý však vyvolá
právnenásledkyokamihomdoručeniadruhejzmluvnejstraneapôsobínarozdielodostatnýchspôsobov
skončenia nájmu ex tunc, t.j. do minulosti - ku dňu vzniku nájmu, tak ako to vyplýva z § 49 ods. 2

Občianskeho zákonníka, keď k odstúpeniu od zmluvy ani nedošlo. Vzhľadom k tomu, že na základe
predmetnej nájomnej zmluvy obidve zmluvné strany prijali plnenie podľa zmluvy, nemohli už od zmluvy
odstúpiť,apretožalobnýnároknemožnoprávne kvalifikovaťakoodstupné,apretosúdajztohtodôvodu
žalobu ako nedôvodnú zamietol. V konaní nebolo sporné, že predmetnú nájomnú zmluvu pripravil
žalobcav1.radeapredložiljužalovanejnapodpisbeztoho,abyžalovanejjasneazrozumiteľnevysvetlil

obsah predmetného ustanovenia v zmluve v článku označenom ako Zrušenie zmluvy - zmluvné pokuty,
ktoré odôvodnil len tým, že je to na jeho ochranu, keď žalovaná nemohla a nemala možnosť ovplyvniť jej
obsahaakocelokjupodpísala.Vôľadruhejzmluvnejstrany-žalovanejpriuzavretípredmetnejnájomnej
zmluvy dohodnúť sa na sankcii za predčasné ukončenie zmluvy nebola daná, ako vyplýva z vykonaného
dokazovania, a preto nemožno hovoriť o dohode zmluvných strán o sankcii, ktorú žalobca v 1. rade

označil ako zmluvnú pokutu za predčasné ukončenie zmluvy. Súd považuje za potrebné zdôrazniť, že
žalobca v 1. rade neuviedol do predmetnej zmluvy žiadnu výpovednú dobu pre žalovanú pri predčasnom
ukončení nájomného vzťahu, keď rovnaký účel aký sledoval žalobca v 1. rade v článku označenom ako
zmluvné pokuty by splnilo napr. ustanovenie o výpovednej dobe v trvaní troch mesiacov, počas ktorej by
nájomca bol povinný platiť dohodnuté nájomné. Žalovaná po tom, ako v marci 2012 vypovedala nájomnú

zmluvu, predmet nájmu užívala do 30. júna 2012 a riadne platila nájomné za obdobie od apríla 2012
do júna 2012 vrátane, čo nebolo v konaní sporné. Súd nezistil iný dôvod pre priznanie nároku žalobcov,
ktorý si uplatnili predmetnou žalobou a preto žalobu ako nedôvodnú zamietol. Súd rozhodne o trovách
konania v súlade s ust. § 151 ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku.Proti tomuto rozsudku podal odvolanie navrhovateľ 1, ktorým sa domáhal, aby odvolací súd napadnutý
rozsudok súdu prvého stupňa zrušil a potvrdil platnosť platobného rozkazu, ktorým súd žalobe vyhovel.

Odvolateľ použil odvolacie dôvody podľa § 205 ods. 2 písm. c) až f) O.s.p. Odvolateľ poukázal na
to, že odporkyňa vedela o stave prenajímanej nehnuteľnosti, v ktorej mala ako podnikateľka zriadenú
prevádzkareň, ktorú využívala do 03.07.2012. Zo strany odporkyne nikdy neprišlo k požiadavke na
zmenu charakteru stavby na nebytový priestor. Súd neposúdil dobrú vôľu zúčastnených strán a
zachovanie dobrých mravov v obsahovej časti dohody, ktorú po predchádzajúcej prehliadke a ústnych

dohodách predchádzali spísaniu obsahovej časti dohody, v ktorej bola jasne dohodnutá aj doba
nájmu. Odporkyňa si bola nehnuteľnosť pozrieť ešte v novembri pred podpísaním zmluvy, určila si
aj požiadavky na vypratanie zariadenia, súd neskúmal okolnosti predchádzajúce uzavretiu dohody.
Odporkyňa mala dosť času riadne si prečítať a oboznámiť sa so znením dohody, preto odvolateľ
namietal jej výpoveď, že pri podpise zmluvy nevedela, v akom stave je nehnuteľnosť a či jej bude
vyhovovať. Súd nepožiadal odporkyňu o predloženie dokladov (požiadaviek) na odstránenie uvedených

závad zistených po podpísaní dohody, keď tieto argumenty boli predložené ako dôvod predčasného
ukončenia dohody. Súd neskúmal, prečo odporkyňa nevyužila právo na odstránenie ňou zistených
závad. Odporkyňa priznala prečítanie zmluvy, zároveň poprela dohodu o zmluvnej pokute a poprela
aj záujem o zmluvu na tri roky. Odporkyňa ukončila podnikateľskú činnosť na Slovensku 03.07.2012,
odvtedy tu nemá žiadne podnikateľské aktivity, dôvodom ukončenia nájmu preto boli pravdepodobne jej

podnikateľské neúspechy, čo preukazuje, že pred súdom vypovedala nepravdivo a zamlčala skutočné
dôvody ukončenia živnosti a ukončenia nájmu, čo napĺňa podstatu ostražitosti navrhovateľa pred
uzavretím dohody s odporkyňou a finančné zaistenie z dôvodu špekulácie, čo súd prvého stupňa vo
svojom rozhodnutí nezobral do úvahy.

Odporkyňa prostredníctvom právneho zástupcu vo svojom písomnom vyjadrení k doručenému
odvolaniu navrhovateľa navrhla, aby odvolací súd odvolanie zamietol, pričom si uplatnila náhradu trov
odvolacieho konania vo výške 59,49 Eur. Odporkyňa považuje napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa
zavecnesprávnyčodozisteniaskutkovéhostavuakoajprávnehoposúdenia.Navrhovatelianeuniesolv
konanídôkaznébremeno,vžiadnomsmerenepreukázalžiadnymzvykonanýchdôkazov,žejehožaloba

je dôvodná. Navrhovatelia od začatia konania postupne menili svoju argumentáciu rôznymi právnymi
inštitútmi,spočiatkusiuplatňovalizmluvnúpokutu,neskôrzmenilititulakozábezpekučiodstupné.Podľa
odporkyne navrhovatelia uzatvárali predmetnú nájomnú zmluvu s inštitútom zmluvnej pokuty a neskôr,
keď nadobudli vedomosť o jej nezákonnosti, začali hľadať iné právne inštitúty, ktorými by mohli svoj
nárok podporiť.

Krajský súd v Trnave (§ 10 ods. 1 O.s.p.), po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 204 ods. 1
O.s.p.), oprávnenou osobou - účastníkom konania (§ 201 O.s.p.), proti rozhodnutiu, proti ktorému je
odvolanie prípustné (§ 201 a § 202 O.s.p.), po skonštatovaní, že odvolanie má zákonom predpísané
náležitosti (§ 205 ods. 1 O.s.p.) a že odvolateľ použil zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 205 ods.

2 O.s.p.), preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 212
ods. 1 O.s.p.), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2 O.s.p.) a dospel k
záveru, že odvolanie nie je dôvodné a boli splnené podmienky pre potvrdenie rozsudku súdu prvého
stupňa v celom rozsahu.

Predmetom prieskumu odvolacieho súdu vymedzeným rozsahom a dôvodmi odvolania navrhovateľa
1 bolo posúdiť, či prvostupňový súd rozhodol vo veci správne, ak žalobu v celom rozsahu zamietol
z toho dôvodu, že v nájomnej zmluve medzi účastníkmi nebola platne dohodnutá zmluvná pokuta a
navrhovateľom nevznikol nárok ani titulom zábezpeky či odstupného.

Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku, konania jemu predchádzajúceho ako aj celého
obsahu spisového materiálu dospel k záveru, že súd prvého stupňa zistil skutkový stav v rozsahu
potrebnom pre vyhlásenie rozsudku, na základe vykonaných dôkazov dospel k správnym skutkovým
zisteniam a vec i správne právne posúdil.

Pretože odvolací súd preberá súdom prvého stupňa zistený skutkový stav, ktorý vykonal dokazovanie
v rozsahu potrebnom na rozhodnutie v danej veci, výsledky dokazovania správne vyhodnotil a
dospel i k správnym skutkovým záverom, pokiaľ ide o skutočnosti právne rozhodné pre posúdenie
navrhovateľom uplatneného nároku, a pretože odvolací súd zároveň v celom rozsahu zdieľa i právnezávery prvostupňového súdu vo veci, s poukazom na ustanovenie § 219 ods. 2 O.s.p. odkazuje
na správne a presvedčivé odôvodnenie písomného vyhotovenia rozsudku. Odvolací súd nenachádza
dôvod, pre ktorý by sa mal od záverov prvostupňového súdu odchýliť, pretože súd prvého stupňa sa

vysporiadal so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami tvoriacimi základ pre túto časť rozhodnutia a
odvolací súd sa s týmto odôvodnením súdu v celom rozsahu stotožňuje. Odvolateľ vo svojom odvolaní
neuvádza žiadne nové skutočnosti či argumenty než tie, ktoré uviedol už v konaní súdu prvého stupňa,
ktorý sa s nimi dostatočne vysporiadal.

Súd prvého stupňa sa v plnom rozsahu riadil právnym názorom vysloveným v predchádzajúcom
zrušujúcom uznesení Krajského súdu v Trnave č.k. 24Co/120/2013-62 zo dňa 19.06.2013.

Z obsahu spisu vyplýva, že navrhovatelia sa od odporkyne domáhajú zaplatenia zmluvnej pokuty vo
výške 945,- Eur a náhrady trov konania za zaplatený súdny poplatok, na tom skutkovom základe, že dňa
01.12.2010 uzavreli dohodu o prenájme rodinného domu, ktorý je v ich bezpodielovom spoluvlastníctve

manželov s tým, že odporkyňa mala túto nehnuteľnosť užívať na bývanie a na tvorivú umeleckú činnosť
v zmysle jej živnostenského oprávnenia. Navrhovateľ 1 pripravoval a spísal predmetnú dohodu, nakoľko
on prenajíma nehnuteľnosť a má už aj určité skúsenosti, tak aby bol chránený voči nájomcom, dohodli
si s odporkyňou zmluvnú pokutu a to v prípade, že by ako nájomca skôr ukončila nájomnú zmluvu,
ako bolo dohodnuté a to vo výške 3-násobku mesačného nájomného, čo predstavuje žalovanú sumu.

Odporkyňa ústne vypovedala nájomnú zmluvu, čo navrhovateľ 1 akceptoval a nájom ukončili riadne,
titulom nájomného neboli zo strany odporkyne žiadne nedoplatky, dokonca jej vrátil preplatok 305,-
Eur titulom vyúčtovania energie za r. 2012. Dohodli si dobu nájmu na 3 roky s tým, že je uvedené v
dobe nájmu, že nájomná dohoda bude vždy na začiatku kalendárneho roka obnovená dodatkom, v
ktorom sa predĺži na nasledujúcich 12 mesiacov. Písomne nebol uzavretý žiadny dodatok k dohode

o nájme, navrhovateľ 1 dal len písomný súhlas, aby mohla odporkyňa využívať túto nehnuteľnosť pre
chránené dielne. Navrhovateľ 1 uviedol, že jeho manželka - navrhovateľka 2 nebola uvedená ako
účastníčka dohody o prenájme, len v záhlaví zmluvy priznal, že je bezpodielovou spoluvlastníčkou
uvedenej nehnuteľnosti. Odporkyňa považovala zmluvu za neplatnú v časti, kde si zmluvné strany
dohodli zmluvnú pokutu, nakoľko je v rozpore s § 39 OZ dohodnutá zmluvná pokuta, pretože odporuje

účelu v zmysle ustanovenia § 544 Občianskeho zákonníka, pretože zmluvnú pokutu je možné aplikovať
na porušenie zmluvnej povinnosti a nie na výkon práva, keď vypovedanie zmluvy je uplatnenie si práva
zo zmluvy, a preto minimálne je v tejto časti v zmysle § 41 OZ táto zmluva neplatná. Podľa odporkyne
k uzavretiu žiadneho dodatku k zmluve nedošlo, ona bola v tom, že táto zmluva musí byť každý rok
obnovená, pretože pri uzavretí zmluvy ani nevedeli, v akom stave predmetná nehnuteľnosť a či im bude

vyhovovať, a preto považovala aj za korektné, aby sa každý rok obnovovala, pretože tak, ako sa to aj
stalo, až časom zistili, aké sú vady tejto nehnuteľnosti a že ju nemohli užívať za takým účelom, ako ho
chceli užívať.

Odvolací súd sa opakovane stotožňuje s právnym názorom súdu prvého stupňa, podľa ktorého zmluvnú

pokutu podľa § 544 Obč. zákonníka nemožno dojednať pre prípad vypovedania nájomnej zmluvy,
ktoré nemožno považovať za porušenie zmluvnej povinnosti. Odstúpenie od zmluvy, resp. vypovedanie
zmluvy nie je porušením zmluvnej povinnosti ale výkonom práva, a preto nemôže byť sankcionované
zmluvnou pokutou (k tomu pozri napr. rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2 Cdo 141/2000).

Súd prvého stupňa následne dostatočne vyhodnotil, čo bolo skutočným obsahom zmluvného dojednania
v časti zmluvy označenej ako zrušenie zmluvy - zmluvné pokuty. Napriek tomu, že navrhovateľ si svoj
žalobný návrh uplatnil titulom zaplatenia zmluvnej pokuty, súd prvého stupňa sa zaoberal otázkou, o aký
nárok v skutočnosti ide. Jazykové vyjadrenie právneho úkonu možno síce vykladať z hľadiska možného
významujednotlivýchpoužitýchpojmov(gramatickýmiprostriedkami),zhľadiskavzájomnejnadväznosti

použitých pojmov (logickými prostriedkami), z hľadiska zaradenia pojmov v štruktúre celého právneho
úkonu (systematickými prostriedkami), interpretácia obsahu právneho úkonu súdom podľa § 35 ods. 2
Obč. zákonníka však nemôže nahrádzať alebo meniť vôľu prejavenú. Použitie zákonných výkladových
pravidiel smeruje vždy iba k tomu, aby obsah právneho úkonu, ktorý účastník urobil, bol vyložený v
súlade so stavom, ktorý existoval v čase, keď bol úkon urobený (rozsudok Najvyššieho súdu SR sp.

zn. 1 Cdo 49/2005).

Súd prvého stupňa preto správne zisťoval, aká bola skutočná vôľa zmluvných strán v čase uzatvárania
zmluvy. Predmetné zmluvné dojednanie bolo možné podľa jeho účelu a obsahu posúdiť aj ako prípadnédojednanie určitej formy odstupného, ktoré napriek tomu, že zákon v súvislosti s nájmom tento inštitút
výslovne neupravuje, je potrebné takúto dohodu posúdiť z hľadiska zmluvnej autonómie subjektov
občianskoprávnych vzťahov (k tomu pozri napr. rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5 Cdo 39/2003).

Súd prvého stupňa sa preto správne zaoberal aj možnou aplikáciou inštitútu odstupného vo vzťahu
k existujúcej nájomnej zmluve s ohľadom na obsah „zmluvnej pokuty“, pričom dospel k správnemu
záveru, že v konkrétnom prípade sa nemôže jednať ani o odstupné tak, ako to predpokladá ustanovenie
§ 497 Občianskeho zákonníka, nakoľko toto je podmienené odstúpením od zmluvy, kedy odstúpenie

je, rovnako ako aj výpoveď, jednostranný právny úkon, ktorý však vyvolá právne následky okamihom
doručenia druhej zmluvnej strane a pôsobí na rozdiel od ostatných spôsobov skončenia nájmu ex tunc,
t.j. do minulosti - ku dňu vzniku nájmu, tak ako to vyplýva z § 49 ods. 2 Občianskeho zákonníka, keď
k odstúpeniu od zmluvy ani nedošlo. Vzhľadom k tomu, že na základe predmetnej nájomnej zmluvy
obidve zmluvné strany prijali plnenie podľa zmluvy, nemohli už od zmluvy odstúpiť, a preto žalobný nárok
nemožno právne kvalifikovať ako odstupné, a preto súd prvého stupňa správne aj z tohto dôvodu žalobu

ako nedôvodnú zamietol.

Súd prvého stupňa správne prihliadol na to, že predmetnú nájomnú zmluvu pripravil navrhovateľ 1 a
predložil ju odporkyni na podpis bez toho, aby jej jasne a zrozumiteľne vysvetlil obsah predmetného
ustanovenia v zmluve v článku označenom ako Zrušenie zmluvy - zmluvné pokuty, ktoré odôvodnil

len tým, že je to na jeho ochranu, keď odporkyňa nemohla a nemala možnosť ovplyvniť jej obsah
a ako celok ju podpísala. Vôľa druhej zmluvnej strany - odporkyne pri uzavretí predmetnej nájomnej
zmluvy dohodnúť sa na sankcii za predčasné ukončenie zmluvy nebola daná, ako vyplýva z vykonaného
dokazovania, a preto nemožno hovoriť o dohode zmluvných strán o sankcii, ktorú navrhovateľ 1
označil ako zmluvnú pokutu za predčasné ukončenie zmluvy. Zároveň bolo dôvodné zohľadniť, že

navrhovateľ 1 neuviedol do predmetnej zmluvy žiadnu výpovednú dobu pre odporkyňu pri predčasnom
ukončení nájomného vzťahu, keď rovnaký účel aký sledoval navrhovateľ 1 v článku označenom ako
zmluvné pokuty by splnilo napr. ustanovenie o výpovednej dobe v trvaní troch mesiacov, počas ktorej
by nájomca bol povinný platiť dohodnuté nájomné. Odporkyňa po tom, ako v marci 2012 vypovedala
nájomnú zmluvu, predmet nájmu užívala do 30. júna 2012 a riadne platila nájomné za obdobie od

apríla 2012 do júna 2012 vrátane, čo nebolo v konaní sporné. Navrhovateľ 1 tak mal k dispozícii ako
keby výpovednú dobu 3 mesiacov, počas ktorých ešte zmluvný vzťah trval a odporkyňa riadne zaplatila
nájomné a počas ktorej doby mal možnosť hľadať nového nájomcu na predmet nájmu. Preto aj z
hľadiska spravodlivého usporiadania vzťahov medzi účastníkmi možno považovať za primerané, že
nájom bol ukončený uplynutím troch mesiacov po mesiaci, kedy bola daná výpoveď nájmu, pričom nie

je dôvodné, aby odporkyňa bola nejak sankcionovaná za uskutočnenie práva nájom vypovedať. Nie
je pritom rozhodujúce, aké boli okolnosti uzavretia nájomnej zmluvy, ani aké boli dôvody či okolnosti
výpovede nájmu, jedinou rozhodujúcou skutočnosťou bolo zistenie, či medzi účastníkmi bola platne
dojednaná zmluvná pokuta, resp. iný nárok na plnenie z dôvodu ukončenia nájmu.

Súd prvého stupňa sa správne zaoberal aj inštitútom zábezpeky, ktorý upravuje Občiansky zákonník
v ustanovení § 555 a ktorý uvádza iba dva spôsoby, ktorými možno splniť záväzok dať zábezpeku
a to zriadenie záložného práva podľa § 151 a nasl. Občianskeho zákonníka a ručenie podľa § 546
a nasl. Občianskeho zákonníka. Existenciu peňažnej zábezpeky predpokladá aj zákon č. 98/2014
Z.z. o krátkodobom nájme bytu, kedy však uvedený zákon je z časového a obsahového hľadiska vo

vzťahu k Dohode o prenájme zo dňa 01.12.2010 predloženej navrhovateľom 1 v konkrétnom prípade
bezpredmetný. Inštitút zábezpeky sám o sebe predstavuje určité zabezpečenie pro futuro, ktorá slúži
na zabezpečenie prípadných pohľadávok prenajímateľa voči nájomcovi z dôvodu neplatenia nájomného
alebo úhrad za plnenia poskytované s užívaním bytu a príslušenstva, z dôvodu spôsobenej škody na
byte alebo jeho zariadení alebo v súvislosti s inými pohľadávkami súvisiacimi s užívaním bytu. Aplikujúc

logický výklad, v konkrétnom prípade má odvolací súd zhodne so súdom prvého stupňa jednoznačne
za to, že žalovaná suma nemohla predstavovať ani zábezpeku.

Ďalšie odvolacie argumenty navrhovateľa 1 odvolací súd považoval pre rozhodnutie vo veci samej
už za nerozhodné, bez potreby sa nimi osobitne vysporiadavať. I podľa už konštantnej judikatúry súd

nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkmi konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec
podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby
zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Odôvodnenie rozhodnutia tak
nemusí dať odpoveď na každú jednu poznámku, či pripomienku účastníka konania, ktorý ju nastolil.Je však nevyhnutné, aby bolo reagované na podstatné a relevantné argumenty účastníkov konania
(porovnaj napríklad rozhodnutia Ústavného súdu SR sp. zn. II.ÚS 251/04, III.ÚS 209/04, II.ÚS 200/09 a
podobne).Pretonaostatnúodvolaciuargumentáciunavrhovateľaodvolacísúdnepovažovalzapotrebné

reagovať špecifickou odpoveďou.

S poukazom na vyššie uvedenú argumentáciu odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v celom
rozsahu ako vecne správny potvrdil podľa § 219 O.s.p.

O náhrade trov odvolacieho konania rozhodne v zmysle § 224 ods. 4 a § 151 ods. 3 O.s.p. súd prvého
stupňa.

Senát krajského súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je možné podať odvolanie.