Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 11. február 2016

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 19Co/611/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3812223814
Dátum vydania rozhodnutia: 11. 02. 2016

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Beáta Čupková
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2016:3812223814.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Beáty Čupkovej a sudkýň
JUDr. Aleny Záhumenskej a JUDr. Viery Škultétyovej v právnej veci navrhovateľa O., zastúpený Y. proti
odporkyni S., zastúpená P., o zaplatenie 5.239,75 eur s príslušenstvom, na odvolanie navrhovateľa proti
rozsudku Okresného súdu Prievidza zo dňa 24. marca 2014, č.k. 15C/91/2013-179, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok okresného súdu p o t v r d z u j e .

Navrhovateľ je p o v i n n ý zaplatiť odporkyni náhradu trov odvolacieho konania 226,76 eur, do
troch dní, zástupcovi odporkyne.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom okresný súd návrh navrhovateľa zamietol. Právne svoje rozhodnutie odôvodnil
ust. § 451 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka. Rozhodol na základe výsledkov vykonaného dokazovania,
z ktorého mal za preukázané, že odporkyňa ako lízingová nájomníčka uzavrela s lízingovým
prenajímateľom J. D. X., a.s. a predávajúcim O. S., s.r.o. dňa 30.10.2008 lízingovú zmluvu č. XX XXX

XXX, ktorej predmetom bolo osobné motorové vozidlo KIA Sorento, čiernej metalízy, EČ: W., rok výroby
2007, VIN: O. za kúpnu cenu 22.671,45 eur s počtom mesačných lízingových splátok 60, pri dobe trvania
lízingu 60 mesiacov za predajnú cenu 34,19 eur bez zabezpečenia. Odporkyňa chcela previesť práva
a povinnosti z označenej lízingovej zmluvy na tretiu osobu (odstúpiť lízing). Na jeseň v roku 2009 sa
s navrhovateľom prostredníctvom F. W. dohodli, že prevedie práva a povinnosti z lízingovej zmluvy na
navrhovateľa, navrhovateľ sa stane lízingovým nájomcom namiesto odporkyne so

všetkými tým spojenými právami a povinnosťami, vyplývajúcimi lízingovému nájomcovi z lízingovej
zmluvy. Navrhovateľ od decembra 2009 začal uhrádzať lízingové splátky na účet lízingovej spoločnosti.
Obaja účastníci si boli plne vedomí, že prevod práv a povinností z lízingovej zmluvy musí byť schválený
lízingovou spoločnosťou, preto odporkyňa ako nájomníčka s navrhovateľovou priateľkou, ako budúcou
nájomníčkou, spísali dňa 08.12.2010 žiadosť o prevod práv a povinností z lízingovej zmluvy. Lízingová
spoločnosť však prevod práv a povinností neschválila z dôvodov na strane navrhovateľovej partnerky,
svedkyne M.. Za sporné medzi účastníkmi považoval posúdenie medzi nimi ústne uzavretej dohody

a z nej následne vyplývajúce vzájomné práva a povinnosti. Navrhovateľ tvrdil, že auto si prevzal od
odporkyne v domnení, že je jeho (len to treba dokladovo vybaviť s lízingovou spoločnosťou) a rovnako
sa vyjadrila aj svedkyňa M., teda, že účastníci uzavreli kúpnu zmluvu. Keďže následne motorové
vozidlo si po jeho odobratí lízingovou spoločnosťou odkúpila odporkyňa za zostatkovú hodnotu, ktorá
mala byť vyplatená navrhovateľovi, mal za to, že odporkyňa sa voči nemu bezdôvodne obohatila tým,
že od 01.12.2009 do 11.06.2012 za odporkyňu platil lízingové splátky. Odporkyňa sa

naopak bránila tvrdením o uzavretí nájomnej zmluvy, pričom dohodnutým nájomným mala byť výška
mesačnej splátky z lízingovej zmluvy. Pokiaľ ide o tvrdenie odporkyne, že obsahom ústnej dohody mal
byť nájom motorového vozidla, ktoré mala odporkyňa prenechať navrhovateľovi na dočasné užívanie anavrhovateľ mal odporkyni platiť odplatu vo výške mesačnej lízingovej splátky, súd prvého stupňa mal
za to, že uvedené tvrdenie odporkyňa nepreukázala. Naopak, z vykonaného dokazovania vyvodil, že
odporkyňa o motorové vozidlo nemala záujem, chcela sa ho zbaviť. Dôvodil, že k záveru, že nedošlo

k uzavretiu nájomnej zmluvy, zodpovedá i to, že odporkyňa oprávnene predmet lízingu postupovať
nájomnou zmluvou na inú osobu bez súhlasu lízingovej spoločnosti nemala, pokiaľ došlo
k nejakému ústnemu dojednaniu, nebolo to medzi navrhovateľom a odporkyňou. Z tohto dojednania
sa navrhovateľ domnieval, že môže užívať motorové vozidlo a má povinnosť platiť lízingové splátky.
Súd prvého stupňa konštatoval, že z týchto okolností nemožno vyvodiť, že došlo k uzavretiu platnej,

či už nájomnej alebo kúpnej zmluvy a už vôbec nie medzi účastníkmi konania. Obaja účastníci mali
plnú vedomosť o tom, že tento stav trvá i napriek nesúhlasu lízingovej spoločnosti. Skutočný stav,
ktorý hoci nebol v súlade so stavom právnym, bol obidvoma účastníkmi tolerovaný. Navrhovateľ, ktorý
preukázateľne od decembra 2009 do júna 2012 uhrádzal lízingové splátky, súčasne preukázateľne
motorové vozidlo bez akéhokoľvek rušenia zo strany odporkyne užíval a odporkyňa po celý
tento čas motorové vozidlo neužívala vôbec. Keďže plnenie, ktoré poskytoval navrhovateľ za odporkyňu

lízingovej spoločnosti, poskytoval bez právneho dôvodu a plnil teda povinnosť za ňu, možno hovoriť
len o bezdôvodnom obohatení, ktoré sa musí vydať v rozsahu, v akom sa odporkyňa obohatila. Mal za
to, že odporkyňa by bola povinná vydať navrhovateľovi bezdôvodné obohatenie v rozsahu zaplatených
splátok, ktoré boli nepochybne zaplatené na účet lízingovej spoločnosti a boli použité na splátky z
predmetnej lízingovej zmluvy, teda na splnenie jej povinnosti z tejto zmluvy. Predmetom konania po

čiastočnom späťvzatí návrhu bol návrh navrhovateľa na zaplatenie sumy 5.239,75 eur z titulu platieb za
dobu od 28.02.2011 do 06.02.2012, či už v hotovosti, alebo prevodom z účtu na meno jeho matky Y.
W.. Bezdôvodným obohatením na druhej strane, teda na strane navrhovateľa, je však aj užívanie veci
bez právneho dôvodu. Súd prvého stupňa mal za preukázané, že navrhovateľ aj odporkyňa si museli
byť vedomí, že vzťah medzi nimi vzniknutý na základe ústnej dohody so svedkom W. nebol vzťahom

s právom súladným. Zameral preto dokazovanie aj na zistenie rozsahu bezdôvodného obohatenia na
strane navrhovateľa, ktorý užíval predmetné vozidlo od decembra 2009 až do júna 2012.
Konštatoval, že odplata za užívanie cudzieho vozidla nie je upravená žiadnym cenovým predpisom,
preto urobil dotazy na obchodné spoločnosti zaoberajúce sa prenájmom, resp. požičiavaním vozidiel,
ktoré však prenajímajú vozidlá ako podnikatelia s komerčným zameraním a nie ako súkromné osoby

a predovšetkým ide o krátkodobé prenájmy. Z vyjadrenia podnikateľa Y. H. zistil, že orientačne cena
dlhodobých prenájmov vozidiel sa pohybuje od 500 eur do 1.000 eur mesačne. Uviedol, že z ponuky
autopožičovní na internete vyplýva, že cena dlhodobých prenájmov nad jeden mesiac sa pohybuje nad
400 eur za mesiac, a to pri vozidlách v najnižšej ekonomickej triede. Pri určovaní rozsahu bezdôvodného
obohatenia na strane navrhovateľa ustálil, že mesačne v užívaní vozidla mohol prijať plnenie rovnajúce

sa najmenej výške lízingovej splátky vo výške 354 eur. Navrhovateľ pritom za dobu užívania ani
všetkysplátkyneuhradil,pretoženasplátkachbolevidentnedlh,čonakoniecviedloajkodobratiuvozidla
lízingovou spoločnosťou. Pokiaľ by teda navrhovateľ užíval predmetné vozidlo najmenej 2,5 roka, teda
30 mesiacov, pri cene nájmu v autopožičovni približne 400 eur mesačne, zaplatil by za takéto užívanie
sumu najmenej 12.000 eur. Vzhľadom na výšku žalovaného nároku súd prvého stupňa dospel k záveru,

že na strane odporkyne nevzniklo žiadne bezdôvodné obohatenie, pretože síce odporca bez právneho
dôvodu plnil lízingové splátky za ňu, avšak na druhej strane vozidlo fyzicky neužívala, vozidlo užíval
bez právneho dôvodu navrhovateľ, ktorý taktiež získaval bezdôvodné obohatenie. Za neopodstatnenú
považoval obranu odporkyne, že navrhovateľ nepreukázal, že prostriedky na účte, vedenom na jeho
matku, neboli jeho finančnými prostriedkami. Z výsluchu svedkyne Y. W. mal za preukázané, že účet bol

založený len z podnetu navrhovateľa (zrejme z dôvodu exekučných konaní na jeho osobu), ona nikdy na
účte svoje prostriedky nemala, boli to prostriedky samotného navrhovateľa. Súd prvého stupňa mal za
to, že jeho rozhodnutie zodpovedá aj spravodlivému usporiadaniu vzťahov medzi účastníkmi, keď platby
navrhovateľa považoval za vyvážené s možnosťou užívať motorové vozidlo a na druhej strane plnenie
poskytnuté za odporkyňu za vyvážené tým, že nemala možnosť vozidlo užívať a na uvedenom

nemôže zmeniť ani to, že obaja účastníci konali z nevedomosti. O trovách konania rozhodol podľa § 142
ods. 1 O.s.p., keď v konaní úspešnej odporkyni priznal náhradu trov konania, ktorá je špecifikovaná v
odôvodnení napadnutého rozsudku.

Proti rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie navrhovateľ, ktorý sa domáhal zrušenia

napadnutého rozsudku a vrátenia veci súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Súdu prvého stupňa
vytýkal, že svoje rozhodnutie dostatočne neodôvodnil, že sa riadne nevyporiadal s výpoveďami svedkov.
Zastával názor, že užíval motorové vozidlo na základe právneho dôvodu, ktoré tvrdenie je podložené
výpoveďami svedkov a výpoveďou navrhovateľa ako aj samotným konaním odporkyne, ktorá samapodpísala žiadosť o prevod práv a povinností zo dňa 08.12.2010 pre lízingovú spoločnosť. Poukazoval
na výpovede svedkov M., F. W., F. Q.. Konštatoval, že odporkyňa chcela predmetné motorové vozidlo
predať alebo postúpiť lízing. Vyslovil preto názor, že potom ako zistila, že už zostáva len malý počet

splátok, rozhodla sa ich doplatiť a tak získať motorové vozidlo lacno, keďže lízing už bol takmer celý
splatený. Navrhovateľ na vozidlo uzatvoril aj zákonné poistenie, ktoré sám uhrádzal, komunikoval
s lízingovou spoločnosťou, jednotlivé splátky lízingu uhrádzal na účet lízingovej spoločnosti a nie
odporkyni. Mal za to, že všetky skutočnosti preto naznačujú, že hoci nedošlo k prepisu motorového
vozidla, cieľom oboch účastníkov bolo motorové vozidlo predať, resp. kúpiť, čo zakladá právny titul

užívania motorového vozidla. Odporkyňa si počas konania vydanie bezdôvodného obohatenia, ktoré
jej súd priznal, neuplatnila. Navrhovateľovi tak bolo upreté právo konať pred súdom, z ktorého dôvodu
nemohol vzniesť námietku premlčania vydania bezdôvodného obohatenia. Dôvodil, že súd prvého
stupňa nedokázal riadne vyčísliť nájomné za užívanie vozidla, vychádzal z údajov využívaných na
podnikateľské účely a navyše nie na triedu vozidla, aké je predmetom sporu. Rozsudok považuje za
nedostatočne odôvodnený a nepreskúmateľný.

K podanému odvolaniu sa písomne vyjadrila odporkyňa, ktorá navrhla potvrdenie napadnutého
rozsudku. Námietky navrhovateľa v podanom odvolaní považuje za nedôvodné. Zastávala názor, že z
vykonaného dokazovania nepochybne vyplynulo, že do augusta 2012 nebola vlastníčkou motorového
vozidla, preto ani nemohla previesť vlastnícke právo na navrhovateľa, čo navrhovateľ vedel

a už v roku 2009 o tom informoval svedkyňu M.. Dňa 08.12.2012 došlo len k podaniu žiadosti o prevod
práv a povinností z lízingovej zmluvy. Z dôvodov, ktoré neboli na strane odporkyne, bola táto žiadosť
zo strany lízingovej spoločnosti zamietnutá. Navrhovateľ si tak musel byť vedomý, že nie je a nikdy
nebol vlastníkom predmetného motorového vozidla, ktoré však nerušene a výlučne užíval a zo strany
odporkyne nebol v užívaní nijakým spôsobom obmedzovaný. Pokiaľ navrhovateľ súdu prvého stupňa

vytýka, že nedokázal riadne vyčísliť nájomné za užívanie motorového vozidla, že vychádzal z údajov
využívaných na podnikateľské účely a navyše nie na triedu vozidla, aké je predmetom sporu, uviedla,
že súd prvého stupňa vychádzal z údajov týkajúcich sa najnižšej ekonomickej triedy. Je zrejmé, že
predmetné vozidlo do tejto triedy nepatrí, keďže ide o stredne veľké Crossover SÚV, preto je aj nájomné
za užívanie takéhoto motorového vozidla všeobecne vyššie. Námietku navrhovateľa, týkajúcu sa výšky

nájomného za užívanie motorového vozidla, aj vzhľadom na triedu vozidla, preto považuje za absurdnú.

Krajský súd preskúmal vec podľa § 212 ods. 1 O.s.p. bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods.
2 O.s.p. a dospel k záveru, že rozsudok okresného súdu je potrebné ako vecne správny podľa § 219
ods. 1 O.s.p. potvrdiť.

Odvolací súd podrobne preskúmal všetky rozhodujúce námietky, ktoré boli v odvolaní vznesené a v
plnom rozsahu sa stotožňuje so skutkovými aj právnymi závermi súdu prvého stupňa. Z daného titulu
si odvolací súd osvojuje dôvody napadnutého rozsudku, v celom rozsahu na ne poukazuje v zmysle §
219 ods. 2 O.s.p. Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozsudku odvolací súd dodáva:

Podaným odvolaním navrhovateľ namieta, že súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných
dôkazovknesprávnymskutkovýmzisteniamarozhodnutiesúduprvéhostupňavychádzaznesprávneho
právneho posúdenia veci. Uplatnil tak odvolací dôvod podľa ust. § 205 ods. 2 písm. d) a f) O.s.p.

Pokiaľ ide o odvolací dôvod, uvádzaný navrhovateľom podľa § 205 ods. 2 písm. d) O.s.p., jeho
nedostatok spočíva predovšetkým v nesprávnom postupe súdu prvého stupňa pri hodnotení
výsledkov dokazovania.

Za skutkové zistenia, ktoré nemajú oporu vo vykonanom dokazovaní, sa rozumie taký výsledok

hodnotenia dôkazov súdom, ktorý nezodpovedá postupu vyplývajúcemu z ust. § 132 O.s.p. Podľa
citovaného ustanovenia hodnotí súd dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky
dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pričom prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo, vrátane
toho, čo uviedli účastníci. Nesprávne hodnotenie dôkazov by bolo možné vytknúť prvostupňovému súdu
v prípade, ak by zobral do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov účastníka

nevyplynuli, ani inak nevyšli v konaní najavo, prípadne, že by si nepovšimol rozhodné
skutočnosti, ktoré neboli vykonanými dôkazmi preukázané, alebo vyšli v konaní najavo, prípadne preto,
že pri hodnotení dôkazov, prípadne poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov účastníkov,
alebo vyšli najavo inak z hľadiska ich závažnosti, zákonnosti, pravdivosti alebo vierohodnosti, je logickýrozpor, alebo ak hodnotenie dôkazov odporuje ust. § 133 až § 135 O.s.p. Odvolacím dôvodom podľa
ust. § 205 ods. 2 písm. d) O.s.p. možno teda napadnúť výsledok činnosti súdu pri hodnotení dôkazov,
na nesprávnosť ktorého je možné usudzovať len zo spôsobu, ako k nemu súd dospel. Ak nie je

možné súdu v tomto smere vytknúť žiadne pochybenie, nie je možné ani polemizovať s jeho skutkovými
závermi.

V preskúmavanej veci odvolací súd zistil, že súd prvého stupňa na správne zistený skutkový stav veci
použil správne právne predpisy, ktoré aj správne aplikoval. Zároveň vykonané dokazovanie vyhodnotil

v zmysle zásad upravených v ust. § 132 O.s.p., pri ktorom nezistil odvolací súd logické, ani faktické
rozpory.

Navrhovateľ sa podaným návrhom po čiastočnom späťvzatí návrhu od odporkyne domáhal zaplatenia
sumy 5.239,75 eur titulom vydania bezdôvodného obohatenia, a to zaplatením mesačných splátok za
odporkyňu, ku ktorým bola povinná z lízingovej zmluvy.

Podľa § 451 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka, kto sa na úkor iného bezdôvodne obohatí, musí
obohatenie vydať. Bezdôvodným obohatením je majetkový prospech, získaný plnením bez právneho
dôvodu, plnením z neplatného právneho úkonu alebo plnením z právneho dôvodu, ktorý odpadol, ako
aj majetkový prospech získaný z nepoctivých zdrojov.

Plnenie bez právneho dôvodu je jednou zo skutkových podstát neoprávneného majetkového prospechu,
ktorého dôsledkom je povinnosť vydať všetko, čo bolo plnením pri absencii právneho titulu
nadobudnuté. Prospech z plnenia bez právneho dôvodu vzniká prijatím plnenia, ku ktorému právny
dôvod od začiatku absentoval.

Plnenie, ktoré navrhovateľ poskytoval lízingovej spoločnosti v rozsahu zaplatených splátok za
odporkyňu, bolo plnením bez právneho dôvodu, na ktorej skutočnosti nič nemení, že odporkyňa
mala záujem previesť práva a povinnosti z lízingovej zmluvy na tretiu osobu. Lízingová spoločnosť
potrebný súhlas k takémuto úkonu neudelila a táto skutočnosť bola účastníkom známa. Odporkyňa

by sa v dôsledku takéhoto plnenia navrhovateľom bezdôvodne obohatila za predpokladu, že by
navrhovateľ predmet lízingu neužíval. Súd prvého stupňa však správne postupoval, keď neponechal bez
povšimnutia tú skutočnosť, že práve odporkyňa predmet lízingu neužívala, motorové vozidlo naopak
užíval navrhovateľ, ktorý tým prijal plnenie, ktorého výška podľa dokazovania, vykonaného súdom
prvého stupňa, viedla súd k správnemu záveru o tom, že na strane odporkyne ku vzniku bezdôvodného

obohatenia (vo finančnom vyčíslení) voči navrhovateľovi nedošlo.

Pokiaľ navrhovateľ v odvolaní namietal nepreskúmateľnosť napadnutého rozsudku, odvolací súd
uvádza, že rozhodnutie súdu ako orgánu verejnej moci nemusí byť totožné s
očakávaniami a predstavami účastníka konania, ale z hľadiska odôvodnenia musí spĺňať parametre

zákonného rozhodnutia (§ 157 ods. 2 O.s.p.), pričom účastníkovi konania musí dať odpoveď na
podstatné (zásadné) otázky a námietky, spochybňujúce závery namietaného rozhodnutia v závažných
a samostatné rozhodnutie ovplyvňujúcich súvislostiach, odvolací súd konštatuje, že ani tento odvolací
dôvod nie je daný, nakoľko súd prvého stupňa jasne a zrozumiteľne dal odpoveď na všetky
právne a skutkovo relevantné otázky, súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. uplatnením

nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Obsah napadnutého rozhodnutia nemá žiaden súvis s
porušením práva na spravodlivý proces v rozsahu nároku na ústavne korektné dôvody rozhodnutia
súdu. Napadnuté rozhodnutie obsahuje dostatok skutkových a právnych záverov, pričom odvolací súd
nezistil, že by tieto jeho závery boli svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené. Skutočnosť, že navrhovateľ
sa s názorom súdu prvého stupňa nestotožňuje, nemôže samo osebe viesť k záveru o zjavnej

neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti postupu a rozhodnutia súdu prvého stupňa.

Záverom odvolací súd konštatuje, že sa nezaoberal všetkými námietkami navrhovateľa, obsiahnutými
v jeho odvolaní, keď odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní nemá a ani
nemusí odpovedať na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba

na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní, zostali sporné, alebo
sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov prvostupňového rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom
konaní. Uvedený záver vyplýva z jednoznačne ustálenej judikatúry Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky a Ústavného súdu Slovenskej republiky.Z uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti podľa § 219 ods.
1 O.s.p. ako vecne správny potvrdil.

V odvolacom konaní úspešnej odporkyni vzniklo právo na náhradu trov proti navrhovateľovi, ktorý
úspech nemal (§ 142 ods. 1 a § 224 ods. 1 O.s.p.). Odvolací súd preto priznal odporkyni náhradu trov
odvolacieho konania v sume zodpovedajúcej odmene za 1 úkon právnej služby (vyjadrenie k
odvolaniu) v sume 180,93 eur, režijný paušál 8,04 eur, 20 % DPH, spolu vo výške 226,76 eur podľa § 10

ods. 1, 2, § 13a ods. 1 písm. c), § 16 ods. 3 a § 18 ods. 3 vyhlášky č. 655/2004 Z. z. V súlade s ust. § 149
ods. 1 O.s.p. prisúdenú náhradu trov konania je navrhovateľ povinný zaplatiť advokátovi odporkyne.

Rozhodnutie bolo prijaté senátom krajského súdu jednohlasne.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e p r í p u s t n é .