Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 29. september 2015

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 5Co/939/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7712215391
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 09. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Andrej Šalata

ECLI: ECLI:SK:KSKE:2015:7712215391.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Andreja Šalatu a sudcov JUDr.

Slávky Zborovjanovej a JUDr. Jána Slebodníka vo veci žalobkyne POHOTOVOSŤ, s.r.o., Bratislava,
Pribinova 25, IČO: 35 807 598, zastúpenej Fridrich Paľko, s.r.o., Bratislava, Grösslingova 4, IČO: 36 864
421, proti žalovanej Slovenskej republike, za ktorú koná Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky,
Bratislava, Župné námestie 13, IČO: 00 166 073, o náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, o
odvolaní žalobkyne proti rozsudku 5C/143/2012-20 z 28.7.2014 Okresného súdu Michalovce

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e rozsudok.
Žalobkyňa nemá právo na náhradu trov odvolacieho konania a žalovanej sa ich náhrada nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

Súd prvého stupňa (ďalej len súd) rozsudkom I. návrh zamietol a vyslovil, že II. žiaden z účastníkov

nemá právo na náhradu trov konania.
V odôvodnení rozsudku uviedol, o. i., čoho sa žalobkyňa návrhom, podaným uňho 27.9.2012 domáhala,
čím ho odôvodnila a, že majetkovú škodu vyčíslila na 175 € a nemajetkovú ujmu na 442,56 €.
Konštatoval, že 8.7.2014 nariadil vo veci pojednávanie na 28.7.2014 o 10:00 hod. č. dv. 1, že žalobkyňa
elektronickým podaním z 23.7.2014 podala návrh „Na zrušenie pojednávania z dôvodu objektívneho
porušenia zásady nestrannosti súdu a sudcu“, že o veci rozhodol bez prítomnosti žalobkyne, ktorá
požiadala o „zrušenie pojednávania“, pričom pravdepodobne mala na mysli odročenie pojednávania,

pričom nezachovala pri podaní návrhu postup podľa § 119 O. s. p., z ktorého vyplýva, že účastník
konania musí súdu oznámiť dôvod na odročenie pojednávania bez zbytočného odkladu potom, čo sa o
ňom dozvedel, že žalobkyňa a jej zástupca prevzali predvolanie na pojednávanie 14.7.2014 a tvrdeným
dôvodom na odročenie pojednávania bola údajná nestrannosť súdu a vybavujúceho sudcu a, že táto
otázkaužbolavyriešenározhodnutímodvolaciehosúduonevylúčenívybavujúcehosudcuzprejednania
tejto veci. Po vykonanom dokazovaní zistil skutkový stav: Uviedol, čo zistil zo spisu 16Er/123/2005.
Citoval znenie § 3 ods.1,2,§ 5 ods.1,2,§ 6 ods.1,§ 9 ods.1,2,§ 15 ods.1,2 a § 19 ods.1,2,3 zák.č.514/03

Z. z. a po posúdení zákonných predpokladov na uplatnenie nároku na náhradu škody podľa cit. zák.
dospel k záveru, že žaloba žalobkyne nie je dôvodná. V prvom rade žalobkyňa nepreukázala vo veci
splnenie hmotnoprávnej podmienky uplatnenia nároku na náhradu škody podľa cit. zák. pred súdom,
a to predbežné prerokovanie nároku s príslušným orgánom, že v žalobe uviedla, že v súlade s § 15
ods.1 cit. zák. písomnou žiadosťou požiadala o predbežné prerokovanie svojho nároku, že do spisu
nepredložila žiadny dôkaz o tom, že takýto nárok si u žalovanej uplatnila a kedy, a dokazovanie odkázala
na spis Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky (ďalej len SR). Žalovaná síce nepoprela, že

jej žalobkyňou bol návrh adresovaný, avšak vykazoval množstvo nedostatkov spočívajúcich v jeho
všeobecnosti a neurčitosti, neuvedení relevantných informácií týkajúcich sa výšky náhrady škody a
neuvedení súdnych konaní, ktorých sa nároky mali týkať a p. Uviedol, že nevidí akceptovateľný
dôvod, prečo by doručenie žiadosti o predbežné prerokovanie návrhu mal dokazovať on (súd) alebožalovaná, že nejde o listinný dôkaz ku ktorému nemá žalobkyňa prístup, alebo ktorý by jej nemohol
byť sprístupnený. Ak si žalobkyňa neponechala kópiu návrhu sama sa dostala do dôkaznej núdze pre
účely občianskoprávneho konania. Z tohto dôvodu nemôže prenášať dôkaznú povinnosť na neho (súd)

alebo na druhého účastníka konania. Ďalej v konaní zistil, že skutkové zistenie žalobkyne o nevydaní
poverenia a zmenu exekútora v zák. stanovenej lehote, čo malo byť dôvodom nároku na náhradu škody
podľa § 9 ods.1 cit. zák. sa nezakladá na pravde. Vo veci 5C/143/2012 dôvodom vzniku nároku na
náhradu škody mali byť prieťahy exekučného súdu pri rozhodovaní o zmene exekútora v zák. stanovenej
30 dňovej lehote vo veci 16Er/123/2005, teda z dôvodu nesprávneho úradného postupu ako to má

na mysli § 9 cit. zák., že žalobkyňa tvrdila, že exekučný súd v rozpore so zák. vydal poverenie pre
nového exekútora až po uplynutí 242 dní, čo sa nezakladá na pravde, lebo súd vo veci robil popísané
postupy, ktoré sú Exekučným poriadkom (ďalej len EP) upravené, teda žiadal pôvodného exekútora o
zaslanie exekučného spisu spolu s vyúčtovaním jeho trov, ktoré následne korigoval a rozhodol o zmene
exekútora po splnení týchto zák. predpísaných podmienok. Neuviedla kedy bola doručená žiadosť o
udelenie poverenia súdu a teda od akého dátumu plynie lehota na vydanie nového poverenia a teda od

akého dátumu plynutie lehoty na vydanie nového poverenia počítala. Ako sama tvrdila v žalobe touto
informáciou nedisponovala a odkázala na exekučný spis súdu, ktorú sp. zn. v žalobe ani neuviedla a
dokazovanie v tomto smere preniesla naňho (súd). V kontexte odôvodnenia žaloby v časti dokazovania
poukázalnato,žeargumentáciažalobkyneneobstojívžiadnejrovine,pretožejejtvrdenieonevedomosti
sp. zn., dátumu kedy bola doručená žiadosť o udelenie poverenia súdu a iných relevantných informácií

pre konanie je zavádzajúce. Žalobkyňa je účastníkom exekučného konania a ako účastníkovi nič jej
nebránilo získať potrebné informácie zo súdneho spisu do ktorého má právo nahliadať. Sp. zn. súdu bola
prvotne zistiteľná od exekútora, ktorému súd vydal poverenie. Aj konanie o náhradu škody podľa cit. zák.
je sporovým konaním a je na žalobkyni skutočnosti tvrdené v žalobe aj preukázať. Táto povinnosť zo
strany žalobkyne absolútne absentuje. Z exekučného spisu 16Er/123/2005 zistil, že žiadosť o udelenie

poverenia - zmenu exekútora bola doručená súdu 22.11.2010. Poverenie pre nového exekútora JUDr.
Rudolfa Krutého bolo súdom vydané 18.7.2011. Podľa § 44 ods.9 EP však súd v rozhodnutí o zmene
exekútora podľa ods.8 zároveň vykonaním poverí exekútora, ktorého navrhne oprávnený a vec mu
postúpi spolu s exekučným spisom exekútora, ktorý bol vykonaním exekúcie pôvodne poverený. Účinky
pôvodného návrhu oprávneného na vykonanie exekúcie zostávajú zachované. V rozhodnutí o poverení

nového exekútora však súd musí rozhodnúť aj o trovách doterajšieho exekútora, a to po predložení
vyúčtovania ako aj po predložení exekučného spisu pôvodného exekútora. Žalobkyňa vôbec tieto
skutočnosti nezohľadnila, zamerala sa vo svojom žalobnom návrhu iba na počítanie lehôt a operuje iba
uplynutím 30 dňovej lehoty, vôbec však nebrala ohľad na to, kedy pôvodný exekútor Ing. Bc. Karol Mihal
spis Ex 616/2005 doručil súdu a kedy doručil súdu aj vyúčtovanie trov, pričom z uznesenia z 18.7.2011

jednoznačne vyplýva, že konajúci súd rozhodol o odmene pôvodnému exekútorovi Ing. Bc. Mihalovi tak,
že ju tomuto nepriznal, pričom z citovaného ods.9 § 44 EP jednoznačne vyplýva, že pôvodný exekútor
vykonáva úkony exekučného konania až do času rozhodnutia súdu o zmene exekútora, teda vôbec v
konaní nedošlo k žiadnemu tvrdenému prieťahu. Uplynutie 30 dňovej lehoty bez rozhodnutia o zmene
exekútora nie je ešte prieťahom v konaní a zopakoval, že žalobkyňa vidí prieťahy iba v nedodržaní

lehoty na toto rozhodnutie. Tvrdená škoda žalobkyňou v konaní vôbec nebola ničím preukázaná, ani
jedným dokladom. Nemajetková ujma taktiež preukázaná nebola. Ak by povinný zomrel nastupujú po
ňom ako povinné osoby dedičia v prípade, že dedičstvo po tomto by nebolo predlžené. Povinný však
žije aj dnes na pôvodnej adrese Hatalov 13, teda nedošlo ani k žiadnej strate kontaktu s povinným,
tento si 17.8.2011 prevzal uznesenie o zmene exekútora. Nedošlo ani k insolvencii povinného a ani

postupom súdu nemohlo k tejto dôjsť, keďže Ing. Bc. Mihal vykonával úkony súvisiace s exekúciou až
do 18.7.2011 s poukazom na § 44 ods.9 EP. Ďalej uviedol, že pokiaľ ide o uplatnenie nároku na náhradu
škody z tvrdeného nezákonného rozhodnutia, ktorým je oneskorené uznesenie súdu o poverení nového
exekútora JUDr. Krutého pri tomto nároku je potrebné splnenie niekoľkých kumulatívnych podmienok,
ktoré vymenoval a uviedol, že ak chýba čo i len jedna podmienka nie je možné nárok na náhradu škody

priznať. Ako bolo uvedené žalobkyňa nepreukázala, že nárok predbežne prerokovala so žalovanou, že
ďalšou podmienkou pri uplatnení nároku na náhradu škody z nezákonného rozhodnutia je preukázanie
zrušenia nezákonných rozhodnutí, že z exekučného spisu, ktorý je pripojený ku konaniu nevyplýva,
žeby uznesenie, ktorým bolo rozhodnuté o zmene exekútora bolo zrušené. Žalobkyňa o tom mu žiadne
dôkazy nepredložila, dokonca to v žalobe ani netvrdila. Uzavrel, že nárok žalobkyne na náhradu škody

nebol uplatnený v súlade s podmienkami na uplatnenie tohto nároku podľa cit. zák., preto nie je daný
samotný základ jej nároku a z uvedeného dôvodu sa nezaoberal ani správnosťou vyčíslenia náhrady
škody, či nemajetkovej ujmy, ktorú požadovala. O trovách konania rozhodol tak, že ich náhradu nepriznalžiadnemu z účastníkov, lebo úspešná žalovaná (§ 142 ods.1 O. s. p.) náhradu trov konania nežiadala
a neúspešnému žalobcovi náhrada trov konania nepatrí.
Žalobkyňa proti označenému rozsudku podala v celosti toto odvolanie z dôvodu, že: a) v konaní došlo k

vadám uvedeným v § 221 ods.1 O. s. p. - účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať
pred súdom [§ 205 ods.2 písm. a) O. s. p. v spojení s § 221 ods.1 písm. f) O. s. p.]; b) v konaní došlo
k vadám uvedeným v § 221 ods.1 O. s. p. - rozhodoval vylúčený sudca (§ 205 ods.2 písm. a) O. s. p. v
spojení s § 221 ods. l písm. g) O. s. p.]; c) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods.1 O. s. p. - súd
nesprávne vec právne posúdil tým, že nepoužil správne ust. právneho predpisu a nedostatočne zistil

skutkový stav [§ 205 ods.2 písm. a) O. s. p. v spojení s § 221 ods. l písm. h) O. s. p.]; d) súd neúplne zistil
skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností
[§ 205 ods.2 písm. c) O. s. p.]; e) doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti
alebo iné dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatnené ( § 205a), f) rozhodnutie súdu vychádza z nesprávneho
právneho posúdenia veci [§ 205 ods.2 písm. f) O. s. p.]. K dôvodom odvolania bližšie uviedla: 1) Z
odôvodnenia napadnutého rozhodnutia vyplýva, že súd prejednal vec v neprítomnosti žalovanej a jej

zástupcu postupujúc podľa § 101 ods.2 O. s. p. preto, že sa ona (žalobkyňa) bez ospravedlnenia na
pojednávanie nedostavila. 2) Citovala znenie § 101 ods.2 O. s. p. Z cit. ust. je zrejmé, že možnosť
súdu konať v neprítomnosti účastníka je obmedzená splnením formálnej podmienky spočívajúcej v
podaní žiadosti o odročenie pojednávania z dôležitého dôvodu. 3) Riadne a včas požiadala o zrušenie
pojednávania, uviedla dôležité dôvody a predložila súdu listiny spájané s označenými dôvodmi. Súd

preto nemohol postupovať podľa § 101 ods.2 O. s. p. a vec prejednať v jej neprítomnosti. Ak tak spravil,
odňal tým jej právo na konanie pred súdom. 4) Citovala znenie § 15 ods.1 O. s. p. 5) Uskutočnila podanie
(obsiahnuté v texte žaloby), ktorým upovedomila súd o skutočnostiach nasvedčujúcich tomu, že sudcu,
ktorému bola vec pridelená systémom súdneho manažmentu na prejednanie a rozhodnutie, je potrebné
z konania vylúčiť. Okolnosť, že krajský súd (ďalej len KS) nevzhliadol v označených skutočnostiach

dôvod na vylúčenie sudcu, nič nemení na to, že v jej očiach a objektívne v očiach verejnosti nemožno
tohto sudcu považovať za nestranného. Je tomu tak aj preto (okrem dôvodov označených v žalobe), že
rozhodnutie KS je v rozpore s ustálenou rozhodovacou praxou iných KS v skutkovo a právne totožných
veciach. Upozornila, že jej právny názor vyslovil KS v Trnave, napr. v rozhodnutí 11NcC/46/2012-24 zo
17.10.2012 v právne a skutkovo zhodnej veci, pričom vylúčil všetkých sudcov Okresného súdu (ďalej

len OS) Dunajská Streda z rozhodovania a vec sťažovateľa prikázal na prejednanie a rozhodnutie OS
Galanta. Nešlo o jedno rozhodnutie, ale obdobne rozhodol v ďalších 50 veciach a taktiež v mnohých
ďalších veciach rovnako rozhodli o skutkovo a právne rovnakých veciach sťažovateľa KS v Nitre a KS v
Prešove, z ktorého odôvodnenia citovala. Rovnako citovala z odôvodnenia rozhodnutia KS v Prešove.
Je tiež v rozpore s judikatúrou Ústavného súdu (ďalej len ÚS) SR a Európskeho súdu pre ľudské

práva (ďalej len ESĽP) v oblasti zachovávania práva na nestranný súd. Rozhodovanie veci zákonným
sudcom (aj súdom) je tak základným predpokladom na naplnenie podmienok spravodlivého procesu
(IV.ÚS345/09). Základné právo na prejednanie a rozhodnutie veci nestranným súdom podľa čl.36 ods.1
Listiny (a čl.46 ods.1 Ústavy SR) je v občianskom súdnom konaní zabezpečené vylúčením sudcu z jej
ďalšieho prejednávania a rozhodnutia pre jeho zaujatosť (§ 12-16 O. s. p.). (I.ÚS27/98). Osobitne je

nutné uviesť, že nedostatok nestranností sudcu je súčasťou pojmu „zákonný sudca“ podľa článku 48
ods.1 vety prvej Ústavy SR (III.ÚS16/2000). Pre rozhodnutie, či súd možno považovať za nezávislý,
musia byť do úvahy inter alia vzaté spôsob ustanovovania jeho členov a dĺžka ich mandátu, existencia
garancií proti nátlaku zvonku a to, či tu je alebo nie je zdanie nezávislosti. Koncepcia nezávislosti a
objektívnej nestrannosti spolu úzko súvisia (napr. rozsudok ECtHR Findlay v. Spojené kráľovstvo z

25.2.1997, ods.73). Dôkaz: Náhodne vybrané rozhodnutia KS v skutkovo a právne zhodných veciach.
6) Za takýchto okolností a s vedomím, že: - názor KS vo veci nestrannosti pre rozpor z rozhodovacou
praxou iných KS, ÚS SR a ESĽP v Štrasburgu, neobstojí; - podala ústavnú sťažnosť pre porušovanie
svojho práva na nestranný súd, ktorej výsledkom bude zrušenie rozhodnutia KS; nebolo a nie je
prípustné, aby konanie pokračovalo ústnym pojednávaním, v ktorom vykonával úkony a rozhodoval

vylúčený sudca. V konaní bolo možné uskutočniť len také úkony, ktoré nepripúšťajú odklad. Ústne
pojednávanie vo veci odklad pripúšťalo a nebolo neodkladným úkonom za danej procesnej situácie. 7)
Konečné(meritórne)rozhodnutievovecisúdom(vylúčenýmsudcom)neprichádzalovčasejehovydania
do úvahy aj preto, že súd v rovnakom rozhodnutí rozhodol aj o zamietnutí jej návrhu na prerušenie
konania podľa § 109 ods.2 písm. c) O. s. p., proti ktorému legálne pripustil odvolanie. Podáva proti

rozhodnutiu o zamietnutí návrhu na prerušenie konania odvolanie, pričom v čase podania odvolania o
zamietnutí žaloby nebolo právoplatne rozhodnuté o zamietnutí návrhu na prerušenie konania. Dôsledok
správania súdu, kedy predbehol vydaním meritórneho rozhodnutia účinky právoplatného rozhodnutia
o prerušení konania z dôvodu rozhodovania o otázke nestrannosti sudcu, zakladajú porušenie jejpráva na súdnu ochranu, osobitne maria jej možnosť konať pred súdom. Meritórne rozhodnutie súdu
je prinajmenšom predčasné! 8) Súd sa nedostatočne oboznámil s podmienkami, za ktorých je možné
viesť konanie, keď ignoroval jej žiadosť o zrušenie (odročenie) nariadeného pojednávania z dôležitého

dôvodu. Súd vychádzajúc z mylného skutkového stavu bez oboznámenia sa s obsahom predloženej
ústavnej sťažnosti nesprávne aplikoval § 101 ods.2 O. s. p. a viedol pojednávanie, na ktorom za jej
neprítomnosti meritórne rozhodol. V žiadosti sa pritom zdôrazňovalo, že trvá na osobnej účasti zástupcu
na pojednávaní, avšak na takom, ktoré bude vedené nestranným sudcom na nestrannom súde. 9)
Nemala sa možnosť vyjadriť k tvrdeniam žalovanej, z ktorých súd pri svojom rozhodovaní vychádzal

a zachytil ich aj v odôvodnení svojho rozhodnutia. Nemala sa možnosť vyjadriť ani k dôkazom, ktoré
súd vykonal a založil na nich svoje rozhodnutie. Za takejto procesnej situácie došlo k degradácii zásady
kontradiktórnosti, k porušeniu jej práva na súdnu ochranu, ako aj k odňatiu jej možnosti konať pred
súdom. 10) V konkrétnostiach, napr. uvádza, že súd sa dopustil viacerých omylov keď konštatoval,
že ňou namietané lehoty na vydanie rozhodnutia boli dodržané, avšak v odôvodnení prezentované
časové úseky tomu nenasvedčujú. Zároveň je potrebné uviesť, že na splnenie zákonnej lehoty, resp.

na konanie bez zbytočných prieťahov a na konanie bez neodôvodnenej nečinnosti exekučného súdu
je dôležité skúmať nie len samotný moment kedy exekučný súd rozhodol o poverení, ale aj moment,
kedy poverenie doručil príslušnému exekútorovi (pri rešpektovaní primeranej lehoty na doručovanie).
Abysúdmoholkonštatovať,ževpríslušnomexekučnomkonanísanevyskytolnesprávnyúradnýpostup,
je potrebné zisťovať aj moment skutočného doručenia riadneho poverenia (rozhodnutia o žiadosti na

vydanie poverenia). 11) Koncepcia spravodlivého súdneho konania zahŕňa aj právo na kontradiktórne
konanie,vktoromstranymusiamaťmožnosťnielenpredložiťdôkazynevyhnutnénapodporuúspešnosti
svojej žaloby, ale zároveň sa oboznámiť so všetkými predloženými dôkazmi alebo stanoviskami a
vyjadriť sa k nim s cieľom ovplyvniť súdne rozhodnutie (napr. rozsudky Nideröst-Hubert v. Švajčiarsko
z 18.2.1997, ods.24 a Mantovanelli v Francúzsko z 18.3.1997, ods.33). 12) Súd rozhodol bez toho,

aby umožnil jej s cieľom ovplyvniť rozhodnutie všeobecného súdu vyjadriť sa k skutkovým a právnym
otázkam veci. 13) Ako strana konania nebola oboznámená s obsahom dôkazov a prednesov, nemala
možnosť sa k týmto dôkazom a prednesom vyjadriť a sama nemala možnosť navrhnúť dôkazy na
podporu svojich protitvrdení. Podľa konštantnej judikatúry ECtHR nemôže vnútroštátny súd založiť svoje
rozhodnutie na skutočnostiach, o ktorých strana vystupujúca v konaní nevedela. Nie je pritom dôležité

ani to, či tieto skutočnosti boli predložené ako dôkazy druhou stranou konania. 14) Kontradiktórnosť
súdneho procesu sa však neobmedzuje len na oprávnenie vyjadrovať sa k tvrdeniam protistrany, ale
vzťahuje sa aj na rovnaké oprávnenie voči dôkazom, ktoré súd získal z vlastnej iniciatívy, pričom nie je
ani dôležité to, či tieto skutočnosti boli známe iba jednej strane alebo žiadnej z nich. Táto zásada nie
je obmedzená ani druhom súdneho procesu a zaručuje sa tak v tr. procese, ako aj občianskoprávnom

procese a procese pred ústavným súdom. (Krčmár a ostatní c. Česká republika, rozsudok z 3.3.2000 vo
veci sťažnosti č.35376/97). K skutočnosti, že sa vo veci neuskutočnilo ústne pojednávanie. 1) Tvrdí, že
v danej veci nebolo možné rozhodnúť bez nariadenia pojednávania. V situácii, kedy bolo potrebné vo
veci vykonať dokazovanie navrhnutým dôkazom - listinami založenými v exekučnom spise a za stavu,
kedy sa žalovaná vôbec nevyjadrila k podanej žalobe, mal súd jej umožniť uplatňovať svoje stanoviská k

skutkovým, ale aj právnym otázkam, nastoleným samotným súdom v súvislosti s nesprávnym úradným
postupom a výškou spôsobenej škody a ak tak neurobil a vo veci s konečnou platnosťou meritórne
rozhodol, porušil jej právo na kontradiktórny súdny proces. 2) V prípade, že vnútroštátny súd, ktorý
na základe informácií o skutkových a právnych okolnostiach, ktorými disponuje alebo s ktorými sa
oboznámil v dôsledku dokazovania vykonaného ex offo (upozornila, že súd vykonal dokazovanie,

ktorého obsah a rozsah si bez uvedenia akéhokoľvek dôvodu určil sám), zistil, že existuje okolnosť
brániaca vydať pre ňu pozitívne rozhodnutie, musí vo všeobecnosti o tom informovať účastníkov konania
v spore a umožniť im, aby sa k tomu kontradiktórne vyjadrili. 3) V súlade s judikatúrou ÚS SR účastník
konania má právo na to, aby každý spor alebo iná právna vec sa pred vnútroštátnym súdom rozhodovala
na základe správneho a adekvátneho právneho základu. 4) Koncepcia spravodlivého súdneho konania

zahŕňa aj právo na kontradiktórne konanie, v ktorom strany musia mať možnosť nielen predložiť dôkazy
nevyhnutné na podporu úspešnosti svojej žaloby, ale zároveň sa oboznámiť so všetkými predloženými
dôkazmi alebo stanoviskami a vyjadriť sa k nim s cieľom ovplyvniť súdne rozhodnutie. (napr. rozsudky
Nideröst-Hubert v. Švajčiarsko z 18.2.1997, ods.24 a Mantovanelli v Francúzsko z 18.3.1997, ods.33). 5)
Kontradiktórnosť súdneho procesu sa však neobmedzuje len na oprávnenie vyjadrovať sa k tvrdeniam

protistrany, ale vzťahuje sa aj na rovnaké oprávnenie voči dôkazom, ktoré súd získal z vlastnej iniciatívy,
pričom nie je ani dôležité to, či tieto skutočnosti boli známe iba jednej strane alebo žiadnej z nich.
Táto zásada nie je obmedzená ani druhom súdneho procesu a zaručuje sa tak v tr. procese, ako aj
občianskoprávnom procese a procese pred ústavným súdom. ( Krčmár a ostatní c. Česká republika,rozsudok z 3.3.2000 vo veci sťažnosti č.35376/97). 6) Dodala, že súd vykonal dokazovanie listinami,
ktorých pôvod nie je z odôvodnenia rozhodnutia poznateľný a nie je zrejmé, či šlo o listiny založené v
exekučnom spise. Za dôkaz však v danom konaní môžu slúžiť len listiny založené v exekučnom spise a

to vzhľadom k faktu, že vec sa týka nesprávneho úradného postupu štátneho orgánu. K skutočnosti, že
sa žalovaná vo veci nevyjadrila napriek vyzve súdu a doručenému žalobnému návrhu. 1) Ak žalovaná
nereagovala na výzvu súdu, aby predložila písomné vyjadrenie k žalobnému návrhu v zmysle § 114
ods.3 O. s. p., mal súd rozhodnúť o návrhu rozsudkom pre zmeškanie podľa § 153b O. s. p. Skutkovým
základom sa mal stať ňou tvrdený skutkový stav. 2) Namiesto toho, súd bez nariadenia pojednávania

doplnil skutkový základ dokazovaním, ktorého obsah a rozsah si určil sám (ona navrhovala vykonať
dokazovanie všetkými listinami, ktoré tvoria exekučný spis) a na následne vo veci meritórne rozhodol
ignorujúc § 153b O. s. p. K majetkovej škode. 1) Súd zamietol žalobu v časti náhrady skutočnej škody z
dôvodujejnedôvodnosti.Súdsavšakvodôvodnenírozhodnutiazaoberálenškodou,ktorámalasúvisieť
so správou pohľadávky počas nečinnosti súdu a opisuje ju ako škodu, ktorá vznikla v príčinnej súvislosti
s konaním dlžníka (povinného). Súd však úplne ignoroval všetky jej tvrdenia o majetkovej škode, ktorá

vznikla z titulu na udržiavanie a správy informačného systému a z titulu výdajov: na administratívne
spracovanie textov urgencií; na publikačné výdaje spojené s vyhotovením urgencií; na poštovné a
telekomunikačné výdaje (urgovanie a kontrola stavu konania na exekučnom súde); V tejto časti je
rozhodnutie súdu nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov, je prejavom svojvôle súdu a je potrebné
ho ako arbitrárne zrušiť. 2) Právo na spravodlivý proces spravidla vyžaduje, aby rozhodnutie súdu bolo

odôvodnené.Odôvodnenierozhodnutiajekorelátomprávastranyprednášaťnávrhyaargumenty,abyna
ne dostala odpoveď. Je zároveň zárukou toho, že výkon spravodlivosti nie je arbitrárny, a predpokladom
toho, aby strany mohli účinne uplatňovať právo na opravné prostriedky. Čl. 6 Dohovoru teda zaväzuje
súdy odôvodniť svoje rozhodnutia. 3) Povinnosť všeobecných súdov odôvodniť svoje rozhodnutie
zdôrazňuje aj samotný ÚS vo svojej konštantnej judikatúre. Citovala z Nálezu ÚS SR III.ÚS36/2010.

4) Z odôvodenia rozsudku vôbec nie je zrejmé, akou úvahou súd dospel jednoznačne a nepochybne k
presvedčeniu o tom, že majetková škoda nevnikla. Rovnako sa to však týka chýbajúcich dôvodov pri
nemajetkovej ujme. 5) Súd by nemal byť vo svojej argumentácii obsiahnutej v odôvodnení nekoherentný,
t.j. jeho rozhodnutie musí byť konzistentné a jeho argumenty musia podporiť príslušný záver. Súčasne
musí dbať tiež na jeho celkovú presvedčivosť, teda, inými slovami, na to, aby premisy zvolené v

rozhodnutí, rovnako ako závery, ku ktorým na základe týchto premís dospel, boli pre širšiu právnickú
(ale aj laickú) verejnosť prijateľné, racionálne, ale v neposlednom rade aj spravodlivé a presvedčivé.
V prípade, keď sú právne závery v extrémnom nesúlade s vykonanými skutkovými zisteniami alebo z
nich v žiadnej možnej interpretácii súdneho rozhodnutia nevyplývajú, treba také rozhodnutie považovať
za rozporné s čl.6 ods.1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (mutatis mutandis

Nález ÚS SR I.ÚS243/07 z 19.6.2008). 6) Navyše, súd napriek tomu, že skutkový dej a teda aj skutkový
základ v tomto konaní je jedinečný, odôvodnil svoje negatívne rozhodnutie úplne rovnakými dôvodmi
opísanými tými istými vetami ako v iných svojich rozhodnutiach, v ktorých vystupuje ona a žalovaná,
avšak v ktorých bol rozdielny skutkový dej a teda aj skutkový základ. Pri dodržiavaní jej práva na
odôvodnenie súdneho rozhodnutia nemožno ústavnoprávne akceptovať, že súd vytvára odôvodnenia

rozsudkov formulárovým spôsobom. Úplne sa totižto stráca podstata tohto práva - poznať premisy
zvolené v rozhodnutí, rovnako ako závery, ku ktorým na základe týchto premís súd dospel v konkrétnom
individuálnom a skutkovo ojedinelom prípade. 7) Nesúhlasí však ani s tvrdením, že náklady na správu
pohľadávky počas nečinnosti súdu zapríčinil dlžník (povinný). V prípade, ak by došlo k rozhodnutiu súdu
o návrhu v zákonnej lehote, náklady na správu by prešli na exekútora a boli by časom transformované

do podoby trov exekúcie. Dlžník však nemôže byť zaťažený plnením náhrady nákladov tam, kde tieto
vznikli z iného právneho titulu, než je výkon exekúcie pre nezaplatenie pohľadávky veriteľovi. Pravým
právnym titulom je v danej veci nesprávny úradný postup exekučného súdu a za ten dlžník nemôže niesť
zodpovednosť. Nemôže byť teda ani tým, kto by znášal náklady spojené so správou pohľadávky, ktoré
vznikli vykonaním nesprávneho úradného postupu. 8) Ona pri špecifikácii majetkovej škody v žalobe

výslovne uviedla, že vyčíslenie vychádza z účtovnej agendy, pričom z dôvodu ochrany osobných údajov,
obchodného tajomstva a dôverných informácií nie je možné korešpondenčne predložiť účtovné doklady,
resp., pracovné a obchodné zmluvy. 9) Hodlala v konaní pred súdom prostredníctvom vykonaného
pojednávania predložiť dôkazy o výške majetkovej škody a to aj prostredníctvom znaleckého posudku
(ďalej len ZP), ktorého vyhotovenie zabezpečila. Súd však dokazovanie neprípustne skrátil len na

dôkazy vykonávané ex offo, ju nepoučil podľa § 120 ods.4 O. s. p. a neoznámil jej, že hodlá vyhlásiť
rozhodnutie vo veci samej, aby tak mala priestor navrhnúť alebo predložiť ďalšie dôkazy. 10) Navyše
množstvo dôkazov vzniklo po podaní žaloby (nové listiny, podania a skutočnosti súvisiace s prieťahmi v
konaní a rozhodovaním mimo zákonnú lehotu), pretože aj po podaní žaloby škoda ďalej narastá. Tietodôkazy ona nemohla predložiť spolu so žalobou a nemohla ich predložiť ani neskôr, pretože nebola
súdom poučená a informovaná, ako to uvádza v texte. 11) K oboznámeniu sa so ZP č.1/2014 o výške
vzniknutej škody. (Uvedená argumentácia nie je súčasťou odvolania proti rozsudku o žalobe označenej

ako ISTINA RS). a) Ona predložila ako dôkaz o vzniku škody POHOTOVOST-i, s.r.o. ZP č.1/2014,
ktorý vypracoval Znalecký ústav Ekonomickej univerzity v Bratislave. Uvedeným ZP je jednoznačne
preukázané, že nesprávny úradný postup mal na ňu negatívny dopad a objektívne spôsobil zníženie
jej majetku a to v posudku určenej výške. b) Ak súd vo svojom odôvodnení rozsudku konštatuje, že
nepreukázala, že by jej postupom exekučného súdu vznikla akákoľvek škoda pričom ďalej uvádza, že

bližšie nešpecifikovala jednotlivé náklady vynaložené na správu a vedenie pohľadávky počas obdobia
omeškania exekučného súdu, nakoľko určenie výšky majetkovej škody v žalobe nie je dôkazom o
jej vzniku, potom súd nevykonal dostatočné dokazovanie oboznámením sa s predloženým ZP. Zo
ZP totiž jednoznačne vyplýva, ktoré konkrétne náklady boli ňou vynaložené v súvislosti so správou a
vedením pohľadávky. Súčasťou ZP sú prílohy, ktoré v príčinnej súvislosti s omeškaním exekučného
súdu predstavujú podrobný prehľad o vynaložených mzdových nákladov, nákladov na tlač, nákladov

na úpravu informačného systému, nákladov na poštovné a nákladov na telekomunikačné služby. c)
Nemožno sa napokon nevyjadriť ku skutočnosti, že predložila ZP až po roku a pol od podania žaloby na
súde. V tejto súvislosti dáva do pozornosti samotný ZP, z ktorého vyplýva, že zadala jeho vypracovanie
ešte l.3.2013. Vypracovanie ZP je tak dôkladné a zároveň jeho vypracovanie bolo tak zložité, a to
aj s ohľadom na množstvo spracovaných podkladov, že jeho vypracovanie trvalo viac ako rok. Táto

skutočnosť je objektívnou skutočnosťou, ktorú nevie ovplyvniť. Uvedená zložitosť veci predstavuje aj
zreteľný doklad o tom, že určenie výšky škody a jej jednotlivých zložiek je zložitou odbornou otázkou,
ktorú súd nemôže vyriešiť sám prostredníctvom vykonávaných dôkazov. Navyše vzhľadom na plynutie
premlčacích dôb bola nútená svoje nároky uplatniť včas, a to aj v situácii, kedy vedela výšku škody
určiť len odhadom, a nebol priestor na získanie ZP. d) V konaní tak boli preukázané všetky zákonné

podmienky pre vznik nároku na náhradu škody, a to vznik škody, existencia nesprávneho úradného
postupu a príčinná súvislosť medzi škodovou udalosťou a škodou. V tomto konaní tak bolo potrebné
rozhodnúť v súlade so žalobným petitom, a to prinajmenšom navrhovaným medzitýmnym rozsudkom.
K nemajetkovej ujme. 1) Súd vo svojom rozhodnutí vôbec nevysvetlil, prečo nekonštatoval, že došlo
k porušeniu jej práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného čl.48 ods.2 Ústavy

SR, ako aj práv na prejedanie veci v primeranej lehote zaručeného čl.6 ods.l Európskeho dohovoru o
ochraneľudskýchprávazákladnýchslobôdaprávanarozhodnutievzák.stanovenomčase.ÚSrovnako
tak stanovil, že má ako účastník konania aj právo na to, aby každý spor alebo iná právna vec sa pred
vnútroštátnym súdom rozhodovala na základe správneho a adekvátneho právneho základu. 2) Predsa
sám súd zistil, že o návrhu nebolo rozhodnuté v zák. stanovenom čase a pre túto nečinnosť a nesprávny

úradný postup nenašiel žiaden objektívne udržateľné ospravedlňujúce dôvody! 3) Rozhodnutie súdu
je vnútorne rozporné. Napriek tomu, že súd zistil porušenie práva, nekonštatoval ho a na tejto chybe
postavil svoje rozhodnutie o nepriznaní jej nemajetkovej ujmy. Rozhodnutie založené na skutkovej a
právnej chybe súdu nie je v právnom štáte udržateľné. 4) Súd v súvislosti s majetkovou ujmou analyzuje
okolnosti, ktoré s vecou vôbec nesúvisia a tieto okolnosti vydáva za odôvodnenie svojho rozhodnutie.

S takýmto odôvodnením však nemožno súhlasiť. Jej práva boli porušené prekročením zák. stanovenej
lehoty a tento fakt jednoznačne vyplýva z vykonaného dokazovania! Preto: Sú irelevantné úvahy súdu
o tom, aké spôsoby judikovania pohľadávky si zvolila, navyše, keď podľa práva sú súdne rozhodnutia
všeobecných súdov rovnocenné s rozhodnutiami rozhodcovských súdov; Sú irelevantné úvahy súdu o
podstate a rozsahu podnikateľského rizika, navyše, keď podnikateľské riziko nemožno pre existenciu

čl.2 ods.2 Ústavy SR vzťahovať na možnosť vopred predpokladať porušovanie zák. štátnym orgánom;
- Sú irelevantné úvahy súdu o udržiavaní kontaktu exekútora, keď tento nemôže byť činný, kým nezíska
poverenie na vykonanie exekúcie od súdu. 5) Práve všetky a akékoľvek problémy, ktoré boli vyvolané v
jej právnej sfére nerešpektovaní zákonnej lehoty zo strany exekučného súdu svedčia o potrebe nastoliť
spravodlivosť poskytnutím finančnej satisfakcie za porušené práva. Jasne a zrozumiteľne opísala, aké

problémy nastali a vyplatenie spravodlivej satisfakcie oprela aj o podstatnú judikatúru ÚS spojenú s
porušovaním v žalobe označených práv. K návrhu na prerušenie konania. 1) Ak bol súdu doručený v
čase predchádzajúcom nariadenému súdnemu pojednávaniu jej návrh na prerušenie konania z dôvodu,
že prebieha konanie o prejudiciálnej otázke, ktorou je rozhodnutie o porušení jej práva na zákonného
sudcu a práva na nestranný súd na základe ústavnej sťažnosti podanej na ÚS SR, bol súd povinný pred

samotným rozhodnutím vo veci samej o tomto návrhu osobitne rozhodnúť. 2) Na podporu uvedeného
tvrdenia poukázala na judikatúru KS (mutatis mutandis Rozsudok KS v Žiline 9Co/174/2014; citovala,
čo v ňom uvádza na str.3). S poukazom na uvedenú argumentáciu a vytknuté procesné chyby žiadala
zrušiť rozsudok a vrátiť vec súdu na opätovné prejednanie.Odvolací súd bez nariadenia pojednávania (§ 214 ods.2 O. s. p. - v ostatných prípadoch, t. j.
neuvedených v § 214 ods.1, možno o odvolaní rozhodnúť aj bez nariadenia pojednávania) prejednal
odvolanie v rozsahu vyplývajúcom z § 212 ods.1,3 O. s. p. a rozsudok potvrdil podľa § 219 ods.1,2 O.

s. p., lebo je vecne správny, súd úplne zistil skutkový stav veci, správne ju právne posúdil, odôvodnenie
rozsudku má podklad v zistení skutkového stavu a odvolací súd sa s odôvodnením v celom rozsahu
stotožňuje, pretože dôvody rozsudku sú správne.
Ani jeden zo žalobkyňou uplatnených odvolacích dôvodov nie je daný.
K niektorým skutočnostiam tvrdeným v odvolaní odvolací súd uvádza:

Odňatím možnosti konať pred súdom sa vo všeobecnosti rozumieť taký jeho procesný postup alebo aj
rozhodnutie, ktorým znemožnil účastníkovi konania realizáciu tých konkrétnych procesných práv, ktoré
mu O. s. p. priznáva a ktorý sa prejavil už v priebehu konania a nielen pri rozhodovaní.
Podľa § 101 ods.2 druhá veta O. s. p. ak sa riadne predvolaný účastník nedostaví na pojednávanie ani
nepožiadal z dôležitého dôvodu o odročenie, môže súd vec prejednať v neprítomnosti takého účastníka;
prihliadne pritom na obsah spisu a dosiaľ vykonané dôkazy.

Podľa § 115 ods.1 O. s. p. ak tento zákon neustanovuje inak, súd nariadi na prejednanie veci samej
pojednávanie, na ktoré predvolá účastníkov a všetkých, ktorých prítomnosť je potrebná.
Podľa ods.2 cit. ust. predvolanie sa musí účastníkom doručiť tak, aby mali dostatok času na prípravu,
spravidla najmenej päť dní pred dňom, keď sa má pojednávanie konať.
Súdna prax sa ustálila na výklade, že účastníkovi nebola postupom súdu odňatá možnosť konať pred

súdom, ak nepožiadal z dôležitého dôvodu o odročenie, ani sa ho nezúčastnil, hoci o pojednávaní bol
riadne a s dostatočným predstihom upovedomený.
Dôvod uvedený žalobkyňou v žiadosti o odročenie pojednávania nie je dôležitý, lebo jej muselo byť
známe, že ÚS SR odmietol všetky jej sťažnosti, ktorými namietala porušenie svojich základných práv
podľa Čl.46 ods.1 a Čl.48 ods.1 Ústavy SR a práva podľa čl.6 ods.1 Dohovoru uzneseniami KS

v Košiciach (a aj iných KS), ktorým bolo rozhodnuté, že ňou namietaní sudcovia nie sú vylúčení
z prejednávania a rozhodovania v ňou uvedených veciach (napr. uznesením I.ÚS293/2013-10 z
29.5.2013, I.ÚS311/2013-10 z 29.5.2013, III.351/2013-11 z 18.7.2013, IV.ÚS508/2013-8 z 15.8.2013
atď.), pre nedostatok svojej právomoci na preskúmanie podaných sťažností, a preto nemala žiaden
dôvod predpokladať, že sa tak nestane aj v prípade jej sťažnosti proti uzneseniu 3NcC/58/2012 z

19.10.2012 KS v Košiciach, ktorým sudca JUDr. Gabriel Štefanič nebol vylúčený z prejednávania a
rozhodovania tejto veci.
Z obsahu spisu je zrejmé, že žalovaná sa k žalobe nevyjadrila, preto nebolo čo žalobkyni doručovať a
teda nedošlo k porušeniu jej práva na súdnu ochranu, ako aj k odňatiu jej možnosti konať pred súdom
tým, že nemala sa možnosť vyjadriť k tvrdeniam žalovanej. Okrem toho stav, že nemala možnosť sa

vyjadriť ani k dôkazom, ktoré súd vykonal a založil na nich svoje rozhodnutie si spôsobila sama tým, že
sa bez dôležitého dôvodu neustanovila na pojednávanie, na ktorom bolo rozhodnuté.
Vo veci bolo rozhodnuté po nariadenom pojednávaní, dôkazom čoho je zápisnica o pojednávaní z
28.7.2014 (č.l.18-19), na ktorom sa však žalobkyňa - ako už bolo uvedené - bez dôležitého dôvodu
nezúčastnila, preto jej právo na kontradiktórny súdny proces nebolo porušené.

Pôvod listín, ktorými súd vykonal dokazovanie je z odôvodnenia rozsudku jednoznačne a nad akúkoľvek
pochybnosť poznateľný, lebo je výslovne uvedené, že šlo o listiny založené v exekučnom spise.
Napadnutý rozsudok nie je nepreskúmateľný, lebo právne závery, ku ktorým súd dospel nie sú v
extrémnom nesúlade s vykonanými skutkovými zisteniami.
Podľa§224ods.1O.s.p.ustanoveniaotrováchkonaniapredsúdomprvéhostupňaplatiaipreodvolacie

konanie.
Podľa§142ods.1O.s.p.účastníkovi,ktorýmalvoveciplnýúspech,súdpriznánáhradutrovpotrebných
na účelné uplatňovanie alebo bránenie práva proti účastníkovi, ktorý vo veci úspech nemal.
Podľa§151ods.1prvávetaO.s.p.opovinnostinahradiťtrovykonaniarozhodujesúdnanávrhspravidla
v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí.

Žalobkyňa nemala v odvolacom konaní úspech, preto nemá právo na náhradu jeho trov a žalovaná
žiadne trovy neuplatnila.
Výsledok hlasovania - pomer hlasov: 3 hlasy za (§ 3 ods.9 tretia veta zák.č.757/04 Z. z. o súdoch a o
zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov).

Poučenie:

Proti rozsudku odvolacieho súdu odvolanie nie je prípustné.