Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 9. december 2015

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 7Co/663/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5112233544
Dátum vydania rozhodnutia: 09. 12. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Katarína Beniačová

ECLI: ECLI:SK:KSZA:2015:5112233544.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd Žilina, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Kataríny

Beniačovej a členov senátu Mgr. Františka Dulačku a JUDr. Erika Vargu, v právnej veci navrhovateľa:
POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom Pribinova 25, Bratislava, IČO: 35 807 598, právne zastúpený
advokátskou kanceláriou Fridrich Paľko, s.r.o., so sídlom Grösslingova 4, Bratislava, IČO: 36 864 421,
proti odporcovi: Slovenská republika, zastúpená Ministerstvom spravodlivosti SR, Župné námestie 13,
Bratislava, v konaní o náhradu škody a náhradu nemajetkovej ujmy, na odvolanie navrhovateľa proti
rozsudku Okresného súdu Žilina č. k. 6C/242/2012-61 zo dňa 10. decembra 2013, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok okresného súdu p o t v r d z u j e .

Odporcovi náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom okresný súd zamietol návrh navrhovateľa, ktorým si voči odporcovi uplatnil
právo na zaplatenie sumy 125 Eur z titulu majetkovej škody a sumy 275 Eur z titulu nemajetkovej ujmy,
ktorémubolispôsobenénesprávnymúradnýmpostupomOkresnéhosúduŽilina,akoexekučnéhosúdu.
Tenožiadostisúdnehoexekútoranaudeleniepovereniarozhodolpouplynutízákonnej15-dňovejlehoty,
s omeškaním o viac ako 5 mesiacov.
Na základe vykonaného dokazovania mal okresný súd zistené, že žiadosť súdneho exekútora o

udelenie poverenia na vykonanie exekúcie bola exekučnému súdu doručená dňa 28.10.2009; o tejto
žiadosti bolo rozhodnuté dňa 26.02.2010 tak, že exekučný súd poveril súdneho exekútora na vykonanie
exekúcie. Konštatoval tak, že k vydaniu poverenia došlo 121 dní po doručení žiadosti súdneho
exekútora, vzhľadom na znenie ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, účinné od 01.02.2002 do
31.05.2010, sa exekučný súd v zmysle ust. § 9 ods. 1 Zákona č. 514/2003 Z. z. dopustil nesprávneho
úradného postupu spočívajúceho v nevydaní rozhodnutia v zákonom stanovenej lehote.
Okresný súd sa potom zaoberal naplnením ďalších predpokladov vzniku zodpovednosti za škodu

spôsobenú nesprávnym úradným postupom, a to existenciou navrhovateľom tvrdenej majetkovej škody
a nemajetkovej ujmy. Navrhovateľ však podľa okresného súdu nekonkretizoval, ktoré z uvedených
nákladov v súvislosti s prejednávaným konkrétnym prípadom vynaložil. Na preukázanie svojich
skutkových tvrdení nepredložil a ani neoznačil žiaden dôkaz. Pred pojednávaním prostredníctvom
svojho právneho zástupcu uviedol, že zadal objednávku na spracovanie znaleckého posudku, ktorý
vyčísli výšku vzniknutej škody a žiadal, aby sa okresný súd s týmto znaleckým posudkom po jeho
vyhotovení oboznámil. Odhliadnuc od uvedeného okresný súd poukázal na to, že predmetné režijné

náklady navrhovateľa nemôžu byť považované za faktickú škodu, pretože sú vynakladané v súvislosti
s jeho podnikateľkou činnosťou, ktorou je poskytovanie krátkodobých úverov. Navrhovateľ tak tieto
náklady vynakladá v príčinnej súvislosti s realizáciou predmetu svojej obchodnej činnosti, čo nemôže byť
považované za vzniknutú škodu. Z hľadiska priamej príčinnej súvislosti tak v prejednávanej veci nemalpreukázané, že by navrhovateľ zamestnal akéhokoľvek zamestnanca alebo prevádzkoval akýkoľvek
informačný systém, práve z dôvodu dotknutého exekučného konania vedeného na Okresnom súde
Žilina pod sp. zn. 18Er/3639/2009. Naopak vychádzal z toho, že ak aj navrhovateľ v dotknutom období

zamestnával akéhokoľvek zamestnanca a prevádzkoval akýkoľvek informačný systém z dôvodu správy
pohľadávok, takéhoto zamestnanca by zamestnával, resp. by takýto systém prevádzkoval aj v prípade,
že by bol exekučný súd včas poveril exekútora vykonaním exekúcie. Ustálil, že navrhovateľ neuniesol
dôkazné bremeno na preukázanie ním produkovaných skutkových tvrdení o majetkovej škode. Dôkaz
- znalecký posudok len všeobecne označil tesne pred pojednávaním dňa 10.12.2013. Uvedený dôkaz

nebol vykonaný, keďže tento mal len špecifikovať uplatnenú a paušálne určenú výšku škody, avšak
nemohol preukázať samotný základ nároku.
Pokiaľ si navrhovateľ uplatňoval nárok na náhradu nemajetkovej ujmy, v tejto súvislosti okresný súd
poukázal na znenie ust. § 17 ods. 2 Zákona č. 514/2013 Z. z., v zmysle ktorého sa nemajetková ujma
uhrádza v peniazoch v prípade, ak iba samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným
zadosťučinením. Vychádzal z toho, že exekučný súd pri rozhodovaní o žiadosti o udelenie poverenia na

vykonanie exekúcie, je povinný preskúmavať uvedenú žiadosť, ako aj návrh na vykonanie exekúcie a
samotný exekučný titul. V danej exekučnej veci bol exekučným titulom rozhodcovský rozsudok, ktorým
bolo navrhovateľovi priznané plnenie voči povinnému zo zmluvy o úvere. Exekučný súd si od stáleho
rozhodcovského súdu vyžiadal spis z rozhodcovského konania, resp. predmetnú Zmluvu o úvere a
skúmal, či v danom exekučnom prípade neexistuje rozpor so zákonom a v tej súvislosti robil úkony

smerujúce k tomuto posúdeniu, a to najmä, či neexistujú okolnosti podľa ust. § 45 ods. 1 písm. c/ Zákona
č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní, v spojení s doktrínou ochrany spotrebiteľa tak, ako táto
bola formulovaná v rozhodnutiach Európskeho súdneho dvora. Potom, aj keď exekučný súd o žiadosti
súdneho exekútora rozhodol 121 dní od jej doručenia, okresný súd dospel k záveru, že v danom prípade
je postačujúce samotné konštatovanie porušenia práva navrhovateľa, bez priznania nemajetkovej ujmy.

K tomuto záveru dospel aj prihliadajúc na osobu navrhovateľa. Tento poskytoval v rozhodnom čase
úvery vo veľkom objeme v rádovo desaťtisíckach prípadov, z tejto činnosti pri ním poskytovaných
úverových podmienkach, dosahoval aj napriek vyššej miere podnikateľského rizika nepochybne značné
zisky, pričom v danom prípade u navrhovateľa bez najmenších pochybností nešlo o súdne konanie,
ktoré by malo pre neho existenčný význam. Nepovažoval, z pohľadu času za osobitne významné,

že by prieťahy exekučného súdu vyvolali u navrhovateľa ním tvrdené následky v podobe vnútorných
zásahov do spoločnosti, ovplyvňovania podnikateľského plánovania a rozhodovania, porušenia jeho
práv, straty legitímnych očakávaní. Napokon ešte pred podaním samotného návrhu došlo k uspokojeniu
navrhovateľovej pohľadávky. Z tohto pohľadu tak jeho argumentáciu, ktorou odôvodňoval dôvodnosť
uplatneného nároku na náhradu nemajetkovej ujmy nemožnosťou uspokojiť vymáhanú pohľadávku,

vyhodnotil ako účelovú.
Čo sa týkalo znaleckého posudku znalca v odbore právne vzťahy k cudzine, ten podľa názoru
okresného súdu nijakým spôsobom nemohol prispieť k zisteniu skutkového stavu veci, ani k preukázaniu
navrhovateľom produkovaných skutkových tvrdení. Takáto listina by mohla len podporiť právnu
argumentáciu navrhovateľa. Pri rozhodovaní však súd vychádza z rímskej zásady, že súd pozná právo,

v zmysle ktorej počas súdneho konania nie sú právne predpisy predmetom dokazovania, pretože ich
súd musí poznať.

O trovách konania rozhodol okresný súd v zmysle ust. § 142 ods. 1 O.s.p.. Úspešným účastníkom bol
odporca, ktorý si neuplatnil trovy konania, a zo spisu mu trovy nevyplývali.

Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie navrhovateľ, ktorým sa domáhal
jeho zrušenia a vrátenia veci prvostupňovému súdu na opätovné prejednanie.
Poukázal na koncepciu spravodlivého súdneho konania zahrňujúceho právo na kontradiktórne konanie

a v danej spojitosti prvostupňovému súdu vytýkal, že ako navrhovateľ nebol oboznámený s obsahom
dôkazov a prednesov, nemal možnosť vyjadriť sa k týmto dôkazom a prednesom a navrhnúť dôkaz na
podporu svojich tvrdení. Za takejto situácie došlo k degradácii zásady kontradiktórnosti konania. Súd
vykonal dokazovanie, ktorého obsah a rozsah si bez uvedenia akéhokoľvek dôvodu určil sám.
Riadneavčaspožiadaloodročeniepojednávania.Súdsavšaknedostatočneoboznámilspodmienkami,

za ktorých je možné viesť konanie, keď ignoroval predloženú žiadosť o odročenie pojednávania
z dôležitého dôvodu. Vychádzal z mylného skutkového stavu, bez oboznámenia sa s obsahom
predloženej ústavnej sťažnosti a nesprávne aplikoval § 101 ods. 2 O.s.p., v dôsledku čoho viedolpojednávanie, na ktorom za jeho neprítomnosti meritórne rozhodol. V žiadosti pritom zdôrazňoval, že
trvá na osobnej účasti právneho zástupcu na pojednávaní.
Zároveň poukázal na svoje podanie (obsiahnuté v texte žaloby), ktorým upovedomil súd o

skutočnostiachnasvedčujúcichtomu,žesudcuktorémubolavecpridelenánaprejednaniearozhodnutie
je potrebné z konania vylúčiť. Okolnosť, že krajský súd nevzhliadol v označených skutočnostiach dôvod
na vylúčenie sudcu, nič nemení na tom, že v jeho očiach a objektívne v očiach verejnosti nemožno
tohto sudcu považovať za nestranného. Uvedené rozhodnutie krajského súdu bolo vydané v rozpore s
ustálenou praxou iných krajských súdov v skutkovo a právne totožných veciach. Zároveň je v rozpore

s judikatúrou Ústavného súdu SR, Európskeho súdu pre ľudské práva v oblasti zachovávania práva na
nestranný súd. Tiež poukázal na ust. § 15 O.s.p..
Okrem toho, súdu prvého stupňa vytýkal viacero omylov, z ktorých „príkladne“ uviedol konštatovanie
súdu, že ním namietané lehoty na vydanie rozhodnutia boli dodržané, hoci v odôvodnení prezentované
časové úseky tomu nenasvedčujú. Na splnenie zákonnej lehoty, resp. na konanie bez zbytočných
prieťahov a na konanie bez neodôvodnenej nečinnosti exekučného súdu je dôležité skúmať nie len

samotný moment, kedy exekučný súd rozhodol o poverení, ale aj moment, kedy poverenie doručil
príslušnému súdnemu exekútorovi.
Konečné rozhodnutie vo veci súdom (vylúčeným sudcom) neprichádzalo v čase jeho vydania do úvahy
aj preto, že súd v rovnakom rozhodnutí rozhodol aj o zamietnutí návrhu na prerušenie konania, proti
ktorému legálne pripustil odvolanie. Proti tomuto rozhodnutiu podáva odvolanie.

Tvrdil, že v danej veci nebolo možné rozhodnúť bez nariadenia pojednávania. Ak odporca nereagoval na
výzvu súdu, aby predložil písomné vyjadrenie k návrhu, mal súd rozhodnúť rozsudkom pre zmeškanie.
Vytýkal, že súd sám zistil, že o návrhu nebolo rozhodnuté v zákonom stanovenom čase a pre túto
nečinnosť a nesprávny úradný postup nenašiel žiaden objektívne udržateľné ospravedlňujúce dôvody.
Rozhodnutie súdu je vnútorne rozporné. Napriek tomu, že súd zistil porušenie práva, nekonštatoval ho

a na tejto chybe postavil svoje rozhodnutie o nepriznaní nemajetkovej ujmy navrhovateľovi.
V odôvodnení rozhodnutia sa súd zaoberá len škodou, ktorá mala súvisieť so správou pohľadávky
počas nečinnosti súdu a opisuje ju ako škodu, ktorá vznikla v príčinnej súvislosti s konaním dlžníka
(povinného). Súd však ignoroval všetky jeho tvrdenia o majetkovej škode, ktorá vznikla z titulu na
udržiavanie a správy informačného systému a výdajov na administratívne spracovanie textov urgencií,

publikačné výdaje spojené s vyhotovením urgencií, poštovné a telekomunikačné výdaje. Nesúhlasí s
tvrdením,ženákladynasprávupohľadávkypočasnečinnostisúduzapríčinildlžník,keďpravýmprávnym
titulom je v danej veci nesprávny úradný postup exekučného súdu. Hodlal predložiť dôkazy o výške
majetkovej ujme prostredníctvom znaleckého posudku, súd však dokazovanie neprípustne skrátil len
na dôkazy vykonané ex offo. Ignoroval všetky tvrdenia navrhovateľa o majetkovej škode, preto je v

tejto časti rozhodnutie súdu nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov. Z odôvodnenia vôbec nie je
zrejmé, akou úvahou súd dospel jednoznačne a nepochybne k presvedčeniu o tom, že majetková
škoda nevznikla. Rovnako sa to týka chýbajúcich dôvodov pri nemajetkovej ujme. Nevysvetlil, prečo
nekonštatoval, že došlo k porušeniu práva žalobcu na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov.
Jeho práva boli porušené prekročením zákonom stanovenej lehoty a tento fakt jednoznačne vyplýva z

vykonaného dokazovania. Preto sú irelevantné úvahy súdu o tom, aké spôsoby judikovania pohľadávky
si navrhovateľ zvolil, o podstatne a rozsahu podnikateľského rizika a o udržiavaní kontaktu súdneho
exekútora.

Odporca sa k odvolaniu nevyjadril.

Krajský súd, ako súd odvolací, preskúmal vec v rozsahu danom ust. § 212 ods. 1 O.s.p. a bez nariadenia
odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2 O.s.p. v spojení s § 156 ods. 3 O.s.p.), rozsudok okresného
súdu v celom rozsahu ako vecne správny potvrdil podľa § 219 ods. 1, 2 O.s.p.

Vo všeobecnosti je akceptovateľná úvaha odvolateľa, že súčasťou kontradiktórneho konania je právo
byť oboznámený s predloženými dôkazmi, vyjadriť sa k nim a podávať dôkazné návrhy. Zásada
kontradiktórnosti však predovšetkým pojmovo predvída procesnú aktivitu účastníkov konania. Ťažiskom
realizácie procesných práv účastníkov súdneho konania je pojednávanie, na ktoré bol navrhovateľ
riadne a včas predvolaný a svojim postupom - bezdôvodnou neúčasťou na súdnom pojednávaní - sa o

ich bezprostredné naplnenie sám obral. V prípade účasti na pojednávaní by sa zúčastnil vykonávania
dokazovania, mohol by navrhovať jeho doplnenie, respektíve sa k vykonanému dokazovaniu vyjadriť a
bol by poučený (aj) o predbežnom právnom posúdení (§ 118 ods. 2 O.s.p.). V tejto súvislosti sú potomďalšie tvrdenia i námietky navrhovateľa dotýkajúce sa odňatia práva konať pred súdom a porušenia
zásady kontradiktórnosti bezpredmetné.

V preskúmavanej veci sa navrhovateľ ani jeho právny zástupca nezúčastnili stanoveného termínu
pojednávania vo veci určeného na deň 10.12.2013, hoci právnemu zástupcovi navrhovateľa bolo
predvolanie na pojednávanie doručené dňa 27.11.2013. Dňa 06.12.2013 podal žiadosť o zrušenie
nariadeného pojednávania až do právoplatného rozhodnutia o otázke nestrannosti a otázke zákonného
sudcu. Okresný súd správne vyhodnotil uplatnený dôvod odročenia ako nie dôležitý (§ 119 ods. 1

O.s.p.), čo zodpovedá ďalej rozoberaným záverom o neopodstatnenosti tvrdení navrhovateľa o konaní
„vylúčeného“ sudcu.

Ustanovenie § 101 ods. 2 O.s.p. (v spojení s § 119 O.s.p.) umožňuje súdu zvážiť dôvodnosť návrhu
na odročenie pojednávania a nadväzne konať v neprítomnosti účastníkov konania. Odlišné chápanie
predmetného ustanovenia by viedlo k jeho obsolentnosti a zároveň k nežiaducim prieťahom v konaní.

Inými slovami, v prípade pojednávania bez prítomnosti účastníka za podmienok predpokladaných
zákonom nemôže dôjsť k odňatiu práva konať pred súdom (bližšie napríklad uznesenie Najvyššieho
súdu SR sp. zn. 4Cdo/116/93) a zároveň nie je porušená zásada kontradiktórnosti sporového konania.

Ustanovenie § 119 ods. 2 písm. c/ O.s.p. predvída riešenie opísanej procesnej situácie (nesúhlas súdu s

uplatneným dôvodom požadovaného odročenia) oznámením účastníkovi (na jeho elektronickú adresu),
ako súd posúdil návrh na odročenie pojednávania. Okresný súd uvedený postup nevyužil, uvedené však
nie je vadou (§ 212 ods. 3 O.s.p.), ktorá by mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci samej
a v konkrétnych okolnostiach súdeného prípadu. Nedisponuje intenzitou potrebnou pre konštatovanie
relevantného porušenia procesného práva účastníka konania.

Zodpovedá doterajšiemu priebehu konania a stavu veci, že zákonný sudca (správne) postupoval v
intenciáchzáväznéhorozhodnutianadriadenéhosúduč.k.5NcC/238/2013-19zodňa19.03.2013ojeho
nevylúčení. Odvolateľ v návrhu na odročenie pojednávania, ani v posudzovanom odvolaní neuviedol
žiadne iné (ďalšie) okolnosti, ktoré by mali zakladať jeho vylúčenie, než tie, ktoré už boli predmetom

posúdenia nadriadeného súdu. Zároveň dotknutý záver o nevylúčení rešpektuje aktuálnu rozhodovaciu
prax Najvyššieho súdu SR (napríklad uznesenia sp. zn. 3Nc/14/2010 z 31.05.2010; 6Cdo/201/2013 z
19.06.2013) v otázkach posudzovania inštitútu sudcovskej nestrannosti. Opomenúť nie je možné ani
výsledky aktuálnej rozhodovacej činnosti Ústavného súdu SR (napríklad I. ÚS 88/2013 z 06.02.2013)
vo vzťahu k neúspešným ústavným sťažnostiam navrhovateľa v obdobných prípadoch.

O tom, že sudca je alebo nie je vylúčený z prejednávania a rozhodovania veci, odvolací súd môže
posúdiť túto otázku samostatne. Krajský súd však v skutočnosti, že škoda mala navrhovateľovi
vzniknúť postupom okresného súdu, na ktorom vykonáva zákonný sudca funkciu sudcu, nevidí dôvod
pre vylúčenie zákonného sudcu z prejednávania aj rozhodovania veci. Je nutné rozlišovať medzi

pojmom súd a sudcovia a z hľadiska zásad spravodlivého procesu citlivo zvažovať ich vzťah v
posudzovaných súvislostiach. Nezodpovedá právnym pomerom priliehavosť názoru o mechanickom
vzťahu medzi súdom a sudcami tohto súdu. Vzťah sudcov je pri výkone rozhodovacej činnosti riadený
princípom prezumpcie nezávislosti súdnej moci, ktorá nepodlieha subjektívnym pocitom sudcov pri
ich rozhodovaní a nie je ničím zaťažovaná v ich postojoch voči súdu. Pôsobenie sudcov na určitom

súde je vždy objektívne dané, len sama táto skutočnosť nemôže byť dôvodom ich vylúčenia. Sudcovia
ako reprezentanti verejnej moci by tak apriórne stáli vo svetle spochybňujúcom ich profesionálne
schopnosti. Vzájomný vzťah medzi sudcom a súdom nie je vzťahom zamestnaneckým alebo služobným.
Vymenovaním za sudcu vzniká a zánikom funkcie sudcu zaniká osobitný vzťah sudcu k štátu, z ktorého
vyplývajú vzájomné práva a povinnosti sudcu a štátu. Sudca je pri výkone funkcie sudcu nezávislý

a zákony a iné všeobecne záväzné právne predpisy vykladá podľa svojho najlepšieho vedomia a
svedomia, rozhoduje nestranne, spravodlivo, bez zbytočných prieťahov, len na základe skutočností
zistených v súlade so zákonom (§ 2 ods. 2 zákona č. 385/2000 Z. z.). Nezávislosť sudcu je nevyhnutné
vidieť aj ako nezávislosť v rámci samotnej súdnej moci, celého súdneho systému aj konkrétneho súdu,
na ktorom sudca pôsobí. Iba takéto chápanie nezávislosti je predpokladom nestrannosti sudcu, ktorú

nesmie nikto ohroziť (uznesenie Najvyššieho súdu SR č. k. 1Nc 86/2011 zo dňa 24. novembra 2011).
Sudca je povinný v každej súdenej veci zachovávať vecný a profesionálny prístup, potrebnú dávku
odstupu, pričom samotná skutočnosť, že predmetom konania je nesprávny úradný postup súdu, na
ktorom sudca vykonáva svoju funkciu (keď v prejednávanej veci zákonný sudca nekonal a nerozhodovalv exekučnej veci, v ktorej malo dôjsť k nesprávnemu úradnému postupu), nezakladá pomer sudcu k
veci, a teda neexistuje dôvod pre vylúčenie zákonného sudcu Mgr. Andreja Kekelyho z prejednávania
a rozhodovania predmetnej veci.

Bezpredmetná je odvolacia námietka, že vo veci nebolo možné rozhodnúť bez nariadenia pojednávania,
nakoľko zo spisu vyplýva, že vo veci bolo nariadené pojednávanie, o ktorom bola spísaná aj riadna
zápisnica dňa 10.12.2013.

Nedôvodná je aj odvolacia námietka navrhovateľa o povinnosti súdu rozhodnúť o návrhu rozsudkom
pre zmeškanie podľa § 153b O. s. p., keďže odporca nereagoval na výzvu súdu, aby predložil písomné
vyjadrenie k žalobnému návrhu. Vydať rozsudok pre zmeškanie v zmysle ust. § 153b O. s. p. je
možnosťou, nie povinnosťou okresného súdu. Takéto riešenie prichádza do úvahy iba v prípade, ak
navrhovateľom tvrdený skutkový stav, ktorý sa stáva skutkovým základom rozsudku, považuje súd za
nesporný. V danej veci to však konštatovať nemožno.

Vo väzbe na samotné meritórne posúdenie daného prípadu odvolací súd poukazuje na zodpovednosť
navrhovateľa za obsahové vymedzenie svojho odvolania a na viazanosť odvolacieho súdu odvolacími
dôvodmi (§ 212 ods. 1 O.s.p.). Navrhovateľ v odvolaní rezignoval na akúkoľvek konkrétnu úvahu vo
vzťahu k vecným dôvodom, ktoré okresný súd viedli k zamietnutiu návrhu. Fakticky sa obmedzil len na

všeobecné konštatovanie „nesprávny postup spočíva v niekoľkých skutočnostiach, konajúci súd sa musí
vysporiadaťsovšetkýmivytýkanýmizložkaminesprávnehoúradnéhopostupu“,ktorésúlenopakovaním
žalobného návrhu, a to bez relevantnej reakcie na konkrétne nosné dôvody meritórneho rozhodnutia,
ktoré sa s vytýkanými zložkami nesprávneho úradného postupu vysporiadalo vo vecnej rovine.

Odvolací súd nemôže v sporovom konaní nahrádzať nevyhnutnú procesnú aktivitu účastníka a
formulovať namiesto neho odvolacie dôvody, respektíve preskúmavať rozhodnutie na základe iných než
účastníkom konania v odvolaní vznesených námietok. Zároveň však platí aj úsudok, že nie je prípustné
konfrontovať prvostupňový súd so závermi, ktoré v konaní nevyslovil. Z tohto pohľadu odvolacia
námietka spočívajúca v tvrdení, že okresný súd pochybil „keď konštatoval, že namietané lehoty na

vydanie rozhodnutia boli dodržané“, nekorešponduje s právnymi dôvodmi a skutkovými zisteniami
na ktorých je založené napadnuté rozhodnutie. Hmotnoprávnym dôvodom zamietnutia uplatneného
nároku navrhovateľa bolo neunesenie dôkazného bremena na preukázanie ním produkovaných
skutkových tvrdení, ktorými odôvodňoval vznik tvrdenej majetkovej škody. Navrhovateľ síce preukázal
existenciu nesprávneho úradného postupu, ale nepreukázal vznik škody a príčinnú súvislosť medzi

škodou a nesprávnym úradným postupom. Hmotnoprávnym dôvodom zamietnutia nároku na náhradu
nemajetkovej ujmy bola skutočnosť, že v zmysle ust. § 17 ods. 2 Zákona č. 514/2003 Z. z. považoval
okresný súd za dostatočné konštatovanie porušení práva navrhovateľa, bez priznania nemajetkovej
ujmy. Preto odvolacie námietky navrhovateľa, že „nie je zrejmé, akou úvahou súd dospel jednoznačne a
nepochybne k presvedčeniu o tom, že majetková škoda nevznikla“, „súd opisuje škodu, ktorá vznikla v

príčinnejsúvislostiskonanímdlžníka“,„súirelevantnéúvahysúduopodstatearozsahupodnikateľského
rizika“, „sú irelevantné úvahy súdu o udržiavaní kontaktu súdneho exekútora“ a pod. sú bezpredmetné.
Odvolací súd preto nemá právny dôvod, respektíve možnosť zaoberať sa touto námietkou, nakoľko
nemápodkladvnapadnutomrozhodnutí.Takétotvrdenieokresnýsúdneurobilaideozjavnépochybenie
odvolateľa pri formulovaní odvolacích dôvodov. Pokiaľ navrhovateľ nadväzne v odvolaní uvádza, že

„konečné rozhodnutie vo veci súdom (vylúčeným sudcom) neprichádzalo v čase jeho vydania do úvahy
aj preto, že súd v rovnakom rozhodnutí rozhodol aj o zamietnutí návrhu navrhovateľa na prerušenie
konania“ uvedené nemá rovnako podklad v napadnutom rozhodnutí, nakoľko o tejto otázke okresný
súd vôbec nerozhodoval a z obsahu spisu vyplýva, že zo strany navrhovateľa ani návrh na prerušenie
konania nebol podaný.

Za nedôvodnú považoval odvolací súd tiež námietku, že rozhodnutie prvostupňového súdu je
nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov. Naopak okresný súd dôsledne uviedol rozhodujúci skutkový
stav, primeraným spôsobom opísal priebeh konania, stanoviská účastníkov, výsledky vykonaného
dokazovania, riadne citoval právne predpisy, ktoré na prejednávaný prípad aplikoval a z nich vyvodil

svoje právne závery, ktoré riadne vysvetlil, pričom dostatočne a presvedčivo objasnil z akých úvah
vychádzal. Jeho rozhodnutie tak nemožno považovať za svojvoľné, naopak rozsudok vyčerpávajúcim
spôsobom zodpovedal všetky právne relevantné otázky, ktoré súviseli s uplatneným nárokom. Pri
výklade aplikácie právnych predpisov sa prvostupňový súd neodchýlil od znenia príslušných ustanovení,nepoprel ich účel a podstatu, a preto rozhodnutie odvolací súd považoval za ústavne konformné. Je
výlučne na ťarchu odvolateľa, že vo vzťahu k žiadnemu z vecných argumentov na ktorých okresný
súd založil svoje meritórne zamietajúce rozhodnutie nepredložil relevantnú, respektíve akúkoľvek

protiargumentáciu. Nakoľko odvolacie dôvody navrhovateľa boli neopodstatnené a neboli zistené ani
nedostatky v postupe okresného súdu, na ktoré odvolací súd prihliada z úradnej povinnosti, tento potvrdil
napadnutý rozsudok ako vecne správny. Úvahy súdu o tom, aké spôsoby judikovania pohľadávky si
navrhovateľ zvolil, o podstate a rozsahu podnikateľského rizika (na ktoré súd odkázal s poukazom
na vyjadrenie odporcu a stotožnil sa s ním) boli riadne zdôvodnené, prečo súd na ne prihliadal, a to

predovšetkým pri zisťovaní, či exekučný súd konal bez zbytočných prieťahov. Preto tvrdenie odvolateľa,
že tieto úvahy boli irelevantné neobstoja.

Odvolací súd ako vecne správny potvrdil aj odvolaním výslovne nenapadnutý, ale od rozhodnutia vo veci
samej závislý výrok o trovách prvostupňového konania. Okresný súd náležite aplikoval zásadu úspechu
v spore i návrhový charakter rozhodovania o náhrade trov.

O trovách odvolacieho konania rozhodol krajský súd tak, že odporcovi ich náhradu nepriznal.
Navrhovateľ nebol v tomto štádiu konania úspešný, a preto podľa § 142 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 224
ods. 1 O.s.p. nemá právo na náhradu trov odvolacieho konania. Naproti tomu odporca si náhradu trov
aktuálneho odvolacieho konania neuplatnil (§ 151 ods. 1 O.s.p.) a fakticky mu žiadne trovy v súvislosti

s odvolacím konaním nevznikli.

Rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné.