Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa pondelok 30. marec 2015

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 11Co/49/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5112233818
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 03. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Eva Malíková

ECLI: ECLI:SK:KSZA:2015:5112233818.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Evy Malíkovej

a členov senátu JUDr. Romana Tichého a JUDr. Adriany Gallovej v právnej veci navrhovateľa:
POHOTOVOSŤ, s. r. o., so sídlom Pribinova 25, Bratislava, IČO: 35 807 598, právne zastúpeného
spoločnosťou Fridrich Paľko, s. r. o., so sídlom Grösslingova 4, Bratislava, IČO: 36 864 421, proti
odporcovi: Slovenská republika, zastúpenému Ministerstvom spravodlivosti SR, so sídlom Župné
námestie 13, Bratislava, v konaní o náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, o odvolaní
navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Žilina č.k. 6C/263/2012-65 zo dňa 17.12.2013, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok okresného súdu p o t v r d z u j e .

Odporcovi náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom okresný súd návrh, ktorým sa navrhovateľ domáhal, aby bol odporca zaviazaný
zaplatiť mu z titulu majetkovej škody sumu 125,- eur a z titulu nemajetkovej ujmy sumu 770,- eur,
zamietol. Odporcovi náhradu trov konania nepriznal.
Z vykonaného dokazovania mal okresný súd zistené, že žiadosť súdneho exekútora o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie bola exekučnému súdu doručená dňa 09.10.2008; o tejto žiadosti o
vydanie poverenia v exekúcii bolo rozhodnuté dňa 28.07.2009 tak, že exekučný súd poveril súdneho

exekútora na vykonanie exekúcie. Okresný súd potom konštatoval, že k povereniu súdneho exekútora
zo strany exekučného súdu došlo 292 dní (cca 9,5 mesiaca) po doručení žiadosti súdneho exekútora o
udelenie poverenia na vykonanie exekúcie dňa 09.10.2008. Zároveň konštatoval vzhľadom na znenie
citovaného ustanovenia § 44 ods. 2 EP, účinné od 01.02.2002 do 31.05.2010, že exekučný súd formálne
vzaté, vychádzajúc izolovane zo znenia citovaného ustanovenia § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. sa
dopustilnesprávnehoúradnéhopostupu,spočívajúcehovnevydanírozhodnutiavzákonomustanovenej
lehote.

Okresný súd sa tak v ďalšom zaoberal naplnením ďalších predpokladov vzniku zodpovednosti odporcu
za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom.
Pokiaľ sa týka navrhovateľom tvrdenej majetkovej škody, ktorej náhradu si návrhom navrhovateľ uplatnil,
okresnýsúdkonštatoval,ženavrhovateľnepreukázalvznikškody(majetkovejujmy).Poukázaltiežnato,
že nemohol vychádzať v konkrétnom prípade z navrhovateľom tvrdených celkových nákladov na správu
jeho pohľadávok prostredníctvom pracovných výkonov zamestnanca pomocou informačného systému,
na udržiavanie a správu informačného systému, na administratívne spracovanie textov urgencií

adresovaných exekučnému súdu, na publikačné výdaje spojené s vyhotovením urgencií adresovaných
exekučnému súdu, na poštovné a telekomunikačné výdaje spojené s urgovaním a kontrolou stavu
konania na exekučnom súde, ktoré v kontexte prejednávanej veci navrhovateľ vyjadril v paušalizovanej
sume, ktorá mala pripadať na ten-ktorý konkrétny prípad, a to z dôvodu osobitosti každého jednotlivéhoprípadu. Podľa okresného súdu navrhovateľ v konaní napokon ani nekonkretizoval, ktoré z uvedených
nákladov v súvislosti s prejednávaným konkrétnym prípadom vynaložil. Navyše navrhovateľ vôbec ani
akýmkoľvek spôsobom nepreukázal vznik ním tvrdených celkových nákladov, resp. v konaní neoznačil

jediný dôkaz, z ktorého by vznik akýchkoľvek ním tvrdených nákladov vyplýval. Pre prípadný záver
okresného súdu o vzniku takýchto nákladov nebola postačujúca existencia možnosti vzniku takýchto
nákladov, keďže tento vznik podľa okresného súdu musí byť navrhovateľom bezpochybne preukázaný.
Okresný súd tak musel konštatovať, že navrhovateľ neuniesol dôkazné bremeno, ktoré ho v konaní
podľa ust. § 120 ods. 1 O.s.p. zaťažovalo na preukázanie vzniku ním tvrdenej majetkovej škody.

Odhliadnuc od uvedeného, okresný súd považoval za potrebné poukázať ešte na to, že predmetné
režijné náklady navrhovateľa nemôžu byť považované za faktickú škodu, pretože sú nepochybne
vynakladané v súvislosti s podnikateľskou činnosťou navrhovateľa, ktorou je v prevažnej miere, ako to
sám navrhovateľ v návrhu konštatoval, poskytovanie krátkodobých úverov. Ďalej dôvodil, že navrhovateľ
tak tieto náklady vynakladal v príčinnej súvislosti s realizáciou predmetu svojej obchodnej činnosti,
čo nemožno považovať za škodu mu vzniknutú. Z hľadiska priamej príčinnej súvislosti tak zo strany

navrhovateľa nebolo v prejednávanom prípade opätovne preukázané, že by navrhovateľ zamestnal
akéhokoľvek zamestnanca, resp. že by prevádzkoval akýkoľvek informačný systém, práve z dôvodu
dotknutého exekučného konania vedeného na Okresnom súde Žilina pod sp. zn. 20Er/2596/2008.
Podľa okresného súdu bolo možné naopak vychádzať z toho, že ak aj navrhovateľ v dotknutom období
vôbec zamestnával akéhokoľvek zamestnanca, ako aj prevádzkoval akýkoľvek informačný systém, z

dôvodu správy pohľadávok (čo však opätovne navrhovateľ nepreukázal), takéhoto zamestnanca by
zamestnával, resp. by prevádzkoval takýto informačný systém, aj v prípade, že by exekučný súd v
dotknutej veci poveril súdneho exekútora vykonaním exekúcie v zákonom ustanovenej lehote.
Okresný súd musel konštatovať, že pokiaľ ide o navrhovateľom uplatnený nárok na náhradu majetkovej
škody, navrhovateľ nepreukázal naplnenie ďalších dvoch predpokladov (vznik škody a príčinnú súvislosť

medzi škodou a nesprávnym úradným postupom exekučného súdu) pre vznik zodpovednosti odporcu za
škodu. Preto návrh navrhovateľa v časti o zaplatenie sumy 125,- eur z titulu majetkovej škody zamietol.
Pokiaľ sa týka navrhovateľom tvrdenej nemajetkovej ujmy, ktorej náhradu si návrhom navrhovateľ
uplatnil, okresný súd v prvom rade poukázal na znenie citovaného ust. § 17 ods. 2 zákona č. 514/2013
Z. z., podľa ktorého v prípade, ak iba samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným

zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným
postupom, uhrádza sa aj nemajetková ujma v peniazoch, ak nie je možné uspokojiť ju inak.
V uvedenom kontexte okresný súd poukázal na to, že ustanovenie 15-dňovej lehoty podľa cit. ust. § 44
ods. 2 EP v znení zákona č. 32/2002 Z. z. účinného od 01.02.2002 do 31.05.2010 na udelenie poverenia
súdnemu exekútorovi na vykonanie exekúcie, nezbavuje exekučný súd povinnosti preskúmať žiadosť

o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul, či tieto nie
sú v rozpore so zákonom (resp. s právnou normou vyššej právnej sily, akou je Ústava SR, prípadne
medzinárodné zmluvy a právne záväzné akty Európskych spoločenstiev a Európskej únie). Uvedený
prieskum je však ťažko vykonať len na základe predloženého exekučného titulu v tak krátkej lehote,
ako je lehota 15 dní. Je nepochybné, že v danom prípade išlo o rozhodcovský rozsudok, ktorým bolo

navrhovateľovi priznané plnenie voči povinnému v exekúcii vyplývajúce zo zmluvy o úvere uzavretej
medzi navrhovateľom ako veriteľom a povinným v exekúcii ako dlžníkom. Exekučný súd tak v danom
prípade, čo vyplýva z toho, že si od Stáleho rozhodcovského súdu spoločnosti Slovenská rozhodcovská,
a. s. vyžiadal spis z rozhodcovského konania, resp. predmetnú zmluvu o úvere, ako aj doručenku
potvrdzujúcu doručenie rozhodcovského rozhodnutia povinnému, plnil svoju vyššie uvedenú povinnosť,

tedaskúmal,čivdanomexekučnomprípadeneexistujeuvedenýrozporsozákonom,tedavykonalúkony
smerujúce k tomuto posúdeniu. S poukazom na to, že podstata podnikateľskej činnosti navrhovateľa
spočíva/la v poskytovaní krátkodobých úverov na základe zmlúv o spotrebiteľskom úvere (podľa v tom
čase platného zákona č. 258/2001 Z. z.), je potrebné považovať činnosť exekučného súdu v danej
exekučnej veci smerujúcu k posúdeniu, či v danom prípade neexistovali okolnosti podľa citovaného ust.

§ 45 ods. 1 písm. c) zákona č. 244/2002 Z. z. v spojení s doktrínou ochrany spotrebiteľa, ako bola
táto formulovaná v rozhodnutiach Európskeho súdneho dvora (napr. zo dňa 27.06.2000 v spojených
prípadoch C-240/98, C-241/98, C-242/98, C-243/98 a C-244/98, Océano Grupo Editorial SA proti Roció
Murciano Quintero und Salvat Editores SA proti José M. Sánchez Alcón Prades, José Luis Copano
Badillo, Mohammed Berroane a Emilio Vinas Feliú, v zmysle ktorej účinná ochrana spotrebiteľa sa môže

dosiahnuť, len ak národný súd prehlási, že má právomoc zhodnotiť neprimerané podmienky z úradnej
povinnosti; právomoc súdu stanoviť z úradnej povinnosti, či je podmienka nečestná, znamená vytvoriť
vhodné prostriedky; znamená to dosiahnuť výsledok sledovaný čl. 6 Smernice Rady č. 93/13/EHS zo
dňa 05.04.1993, konkrétne chrániť spotrebiteľa pred záväzkom voči nečestnej podmienke a dosiahnuťzámer čl. 7 Smernice, alebo vo veci C 40/08 Asturcom Telecomunicaciones SL proti Cristina Rodríguez
Nogueira, v zmysle ktorej Smernicu Rady č. 93/13/EHS zo dňa 05.04.1993 treba vykladať v tom
zmysle, že vnútroštátny súd, ktorý rozhoduje o návrhu na nútený výkon právoplatného rozhodcovského

nálezu vydaného bez účasti spotrebiteľa, musí, pokiaľ má na tento účel k dispozícii nevyhnutné
informácie o právnom a skutkovom stave, aj bez návrhu posúdiť neprimeranosť rozhodcovskej doložky
obsiahnutej v zmluve uzatvorenej predávajúcim alebo poskytovateľom so spotrebiteľom, ak je podľa
vnútroštátnych procesných pravidiel možné vykonať takéto posúdenie v rámci obdobných konaní na
základe vnútroštátneho práva, ak ide o neprimeranú doložku, prináleží tomuto súdu vyvodiť všetky

dôsledky, ktoré z toho vyplývajú podľa vnútroštátneho práva, aby sa uistil, že tento spotrebiteľ nebude
uvedenou doložkou viazaný), za legitímnu sledujúc dosiahnutie účelu implicitne predpokladaného práve
cit. ust. § 44 ods. 2 EP. Treba poznamenať, že exekučný súd nedisponuje právomocou rušiť, či meniť
rozhodnutie, ktoré je exekučným titulom. V exekučnom konaní je však zo zákona oprávnený a povinný
preskúmavať rozhodcovský rozsudok z hľadísk, ktoré sú vymedzené v cit. ust. § 45 zákona č. 244/2002
Z. z. (uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3MCdo 11/2010 zo dňa 26.09.2011). Taktiež súd považuje

za potrebné uviesť, že rýchlosť a účinnosť súdneho konania je objektívne podmienená charakterom,
ako aj právnou a faktickou zložitosťou prejednávanej veci, ďalej správaním účastníkov súdneho konania
a napokon aj činnosťou, resp. súčinnosťou štátnych a iných orgánov, ktoré sa zúčastňujú na súdnom
konaní. Uvedené závery súdu sa v ďalšom vývoji právnej úpravy exekučného práva platného na území
SR prejavili v tom, že zákonom č. 144/2010 Z. z. bolo s účinnosťou od 01.06.2010 novelizované znenie

ust. § 44 ods. 2 EP, v zmysle ktorého sa už 15-dňová lehota nevzťahuje na prípady, ak ide o exekučný
titul podľa § 41 ods. 2 písm. c) a d), t. j. medzi iným aj na prípady rozhodcovských rozsudkov (v tom
čase použitý pojem rozhodnutí rozhodcovských komisií).
V súvislosti s uvedeným súd poukazuje na to, že nedodržanie zákonných lehôt sa nepovažuje vždy
a automaticky za porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov (čl. 48

ods. 2 Ústavy SR). Sú rozhodujúce všetky okolnosti danej veci. Musí ísť o významné prieťahy v konaní,
ktoré možno kvalifikovať ako zbytočné prieťahy, neefektívny postup (I. ÚS 16/02, I. ÚS 63/00). Ak
neexistuje príčinná súvislosť medzi postupom súdu a porušením základného práva alebo slobody, treba
považovať takú sťažnosť za zjavne neopodstatnenú. Samotná dĺžka konania sama o sebe ešte nemusí
bez ďalšieho znamenať závažné porušenie práv sťažovateľa (I .ÚS 476/2012, IV. ÚS 92/04, III. ÚS

168/05, II. ÚS 93/03). Taktiež nie každé porušenie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
má takú intenzitu, na základe ktorej by bolo možné automaticky pristúpiť k priznaniu odškodnenia vo
forme nemajetkovej ujmy v peniazoch. Toto je aj explicitne vyjadrené v cit. ust. § 17 ods. 2 zákona č.
514/2003 Z. z. S prihliadnutím na vyššie uvedené skutkové okolnosti, z ktorých vyplýva, že exekučný
súd v danom prípade, aj keď s určitým časovým odstupom po doručení žiadosti súdneho exekútora

o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, ako aj z dôvodu určitej nesústredenosti (keďže prvýkrát
výzvou zo dňa 10.02.2009 žiadal rozhodcovský spis od subjektu, ktorý ním zjavne nemohol disponovať),
urobil dňa 17.03.2009 úkon smerujúci k naplneniu jeho povinnosti vyplývajúcej z cit. ust. § 44 ods. 2
EP a v ďalšom po obdržaní požadovaných písomností od Stáleho rozhodcovského súdu spoločnosti
Slovenská rozhodcovská, a. s. (k čomu došlo dňa 29.06.2009) do 29 dní dňa 28.07.2009 rozhodol

a poveril súdneho exekútora na vykonanie exekúcie, súd dospel k záveru, že v danom prípade je
postačujúce samotné konštatovanie porušenia práva navrhovateľa bez priznania nemajetkovej ujmy. Pri
tomto závere súd vychádzal prihliadajúc aj na osobu navrhovateľa. Tento poskytoval v rozhodnom čase
úvery vo veľkom objeme v rádovo desiatkach tisíc prípadov (čo vyplýva aj zo skutočnosti, že navrhovateľ
podal viac ako 43.000 obdobných návrhov ako v prejednávanej veci), pričom z tejto činnosti pri ním

poskytovaných úverových podmienkach dosahoval aj napriek vyššej miere podnikateľského rizika
nepochybne značných ziskov, pričom v danom prípade u navrhovateľa bez najmenších pochybností
nešlo o súdne konanie, ktoré by malo pre neho existenčný význam (ako je to napr. v konaniach vo
veciachosobnéhostavu,čipracovno-právnych).Pretourčité,nievšakzpohľadučasupodľanázorusúdu
osobitne významné, zbytočné prieťahy v jednotlivom dotknutom konaní exekučného súdu tak nemohli

akýmkoľvek spôsobom vyvolať u navrhovateľa ním tvrdené následky v podobe vnútorných zásahov
do spoločnosti, ovplyvňovania podnikateľského plánovania a rozhodovania, porušenia jeho práv, straty
legitímnychočakávaní,ženastanevzákonnomčasestavpredpokladanýzákonom,stratydôveryvprávo
a v spravodlivé riešenie veci a vyvolanie rizík ohrozujúcich konečné vymoženie pohľadávky.
Z vyššie uvedených dôvodov tak súd návrh aj v časti o zaplatenie sumy 770,- eur z titulu nemajetkovej

ujmy ako nedôvodný zamietol.
V konaní bol podľa okresného súdu v plnom rozsahu úspešný odporca. Odporcovi teda vzniklo podľa
ust. § 142 ods. 1 O. s. p. právo na náhradu účelne vynaložených trov konania. Odporca však trovy vlehote podľa ust. § 151 ods. 1 O. s. p. nevyčíslil. S poukazom na to okresný súd odporcovi náhradu trov
nepriznal, a to vzhľadom k tomu, že z obsahu spisu mu vznik trov nevyplýva.

Voči citovanému rozsudku v zákonnej lehote podal odvolanie navrhovateľ. Namietal, že v konaní došlo
k vadám - účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, rozhodoval
vylúčený sudca, súd prvého stupňa nesprávne vec právne posúdil, neúplne zistil skutkový stav veci,
pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým
zisteniam, doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy,

ktoré doteraz neboli uplatnené, rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho
posúdenia veci.
Súd prejednal vec v neprítomnosti navrhovateľa a jeho právneho zástupcu. Navrhovateľ riadne a
včas požiadal o zrušenie pojednávania a uviedol dôležité dôvody a predložil súdu listiny spájané s
označenými dôvodmi. Súd preto nemohol postupovať podľa ust. § 101 ods. 2 O. s. p. a vec prejednať
v neprítomnosti navrhovateľa. Ak tak spravil, odňal tým navrhovateľovi právo na konanie pred súdom.

Poukazuje na ust. § 15 O. s. p. Navrhovateľ uskutočnil podanie, ktorým upovedomil súd o skutočnostiach
nasvedčujúcich tomu, že sudcu, ktorému bola vec pridelená na prejednanie a rozhodnutie, je potrebné z
konania vylúčiť. Okolnosť, že krajský súd nevzhliadol v označených skutočnostiach dôvod na vylúčenie
sudcu, nič nemení na tom, že v očiach navrhovateľa a objektívne v očiach verejnosti nemožno tohto
sudcu považovať za nestranného. V tejto súvislosti poukazuje na rozhodovaciu prax Krajských súdov

v Trnave, Nitre a Prešove. Tiež poukazuje na judikatúru Ústavného súdu SR a Európskeho súdu
pre ľudské práva v oblasti zachovávania práva na nestranný súd. Za takýchto okolností, s vedomím,
že názor krajského súdu vo veci nestrannosti pre rozpor s rozhodovacou praxou iných krajských
súdov, Ústavného súdu SR a Európskeho súdu pre ľudské práva v Štrasburgu neobstojí a navrhovateľ
podal ústavnú sťažnosť pre porušovanie jeho práva na nestranný súd, nebolo a nie je prípustné, aby

konanie pokračovalo ústnym pojednávaním, v ktorom vykonával úkony a rozhodol vylúčený sudca.
Konečné rozhodnutie vo veci neprichádzalo v čase jeho vydania do úvahy aj preto, že súd v rovnakom
rozhodnutí rozhodol aj o zamietnutí návrhu navrhovateľa na prerušenie konania podľa ust. § 109 ods.
2 písm. c) O. s. p., proti ktorému legálne pripustil odvolanie. Navrhovateľ podáva proti rozhodnutiu
o zamietnutí návrhu na prerušenie konania odvolanie, pričom v čase podania odvolania o zamietnutí

žaloby nebolo právoplatne rozhodnuté o zamietnutí návrhu na prerušenie konania, čo zakladá porušenie
práva navrhovateľa na súdnu ochranu. Navrhovateľ nemal možnosť vyjadriť sa k tvrdeniam odporcu,
z ktorých súd pri svojom rozhodovaní vychádzal a zachytil ich aj v odôvodnení svojho rozhodnutia.
Navrhovateľ sa nemal možnosť vyjadriť ani k dôkazom, ktoré súd vykonal a založil na nich svoje
rozhodnutie. Za takejto procesnej situácie došlo k degradácii zásady kontradiktórnosti, k porušeniu

práva navrhovateľa na súdnu ochranu, ako aj k odňatiu jeho možností konať pred súdom. Navrhovateľ
ako strana konania nebol oboznámený s obsahom dôkazov a prednesov, nemal možnosť sa k týmto
dôkazom a prednesom vyjadriť a sám nemal možnosť navrhnúť dôkazy na podporu svojich tvrdení.
Navrhovateľtvrdí,ževdanejvecinebolomožnérozhodnúťbeznariadeniapojednávania.Vsituácii,kedy
bolo potrebné vo veci vykonať dokazovanie navrhnutým dôkazom - listinami založenými v exekučnom

spiseazastavu,kedysanavrhovateľvôbecnevyjadrilkpodanejžalobe,malsúdumožniťnavrhovateľovi
uplatňovať svoje stanoviská k skutkovým, ako aj k právnym otázkam, čím súd porušil právo navrhovateľa
na kontradiktórny súdny proces. Súd vykonal dokazovanie, ktorého obsah a rozsah si bez uvedenia
akéhokoľvek dôvodu určil sám. Súd vykonal dokazovanie listinami, ktorých pôvod nie je z odôvodnenia
rozhodnutia poznateľný a nie je zrejmé, či šlo o listiny založené v exekučnom spise. Ak odporca

nereagoval na výzvu súdu, aby predložil písomné vyjadrenie k žalobnému návrhu v zmysle ust. § 114
ods. 3 O. s. p., mal súd rozhodnúť o návrhu rozsudkom pre zmeškanie podľa § 153b O. s. p. Skutkovým
základom sa mal stať navrhovateľom tvrdený skutkový stav. Namiesto toho súd bez nariadenia
pojednávania doplnil skutkový základ dokazovaním. Súd úplne ignoroval všetky tvrdenia navrhovateľa
o majetkovej škode, ktorá vznikla z titulu na udržiavanie a správu informačného systému a z titulu

výdajov na administratívne spracovanie textov urgencií, na publikačné výdaje spojené s vyhotovením
urgencií, na poštové a telekomunikačné výdaje. V tejto časti je rozhodnutie súdu nepreskúmateľné pre
nedostatok dôvodov, je prejavom svojvôle súdu a je potrebné ho ako arbitrárne zrušiť. Z odôvodnenia
rozsudku vôbec nie je zrejmé, akou úvahou súd dospel jednoznačne a nepochybne k presvedčeniu o
tom, že majetková škoda nevznikla. Rovnako sa to však týka chýbajúcich dôvodov pri nemajetkovej

ujme. Navrhovateľ nesúhlasí ani s tvrdením, že náklady na správu pohľadávky počas nečinnosti súdu
zapríčinil dlžník. V prípade, ak by došlo k rozhodnutiu súdu o návrhu v zákonnej lehote, náklady na
správu by prešli na súdneho exekútora a boli by časom transformované do podoby trov exekúcie.
Pravým právnym titulom je v danej veci nesprávny úradný postup exekučného súdu a za ten dlžníknemôže niesť zodpovednosť. Navrhovateľ hodlal v konaní pred súdom prostredníctvom vykonaného
pojednávania predložiť dôkazy o výške majetkovej škody, a to aj prostredníctvom znaleckého posudku,
ktoréhovyhotoveniezabezpečil.Súdvšakdokazovanieneprípustneskrátillennadôkazyvykonávanéex

offo.Navrhovateľanepoučilpodľaust.§120ods.4O.s.p.aneoznámilmu,žehodlávyhlásiťrozhodnutie
vo veci samej, aby tak mal priestor navrhnúť alebo predložiť ďalšie dôkazy. Navyše množstvo dôkazov
vzniklo po podaní žaloby. Pokiaľ ide o nemajetkovú ujmu, súd vo svojom rozhodnutí vôbec nevysvetlil,
prečo nekonštatoval, že došlo k porušeniu práva navrhovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov zaručeného čl. 48 ods. 2 Ústavy SR, ako aj práv na prejednanie veci v primeranej lehote

zaručeného čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva
na rozhodnutie v zákonom stanovenom čase. Predsa sám súd zistil, že o návrhu nebolo rozhodnuté v
zákonom stanovenom čase a pre túto nečinnosť aj nesprávny úradný postup nenašiel žiaden objektívne
udržateľný ospravedlňujúci dôvod. Rozhodnutie súdu je vnútorne rozporné. Napriek tomu, že súd zistil
porušenie práva, nekonštatoval ho a na tejto chybe postavil svoje rozhodnutie o nepriznaní nemajetkovej
ujmy navrhovateľovi. Rozhodnutie založené na skutkovej a právnej chybe súdu nie je v právnom štáte

udržateľné. S poukazom na uvedenú argumentáciu žiada, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zrušil
a vrátil súdu na opätovné prejednanie.

Odporca sa k odvolaniu nevyjadril.

Krajský súd, ako súd odvolací, preskúmal napadnutý rozsudok na základe podaného odvolania v
rozsahu danom ust. § 212 ods. 1 O. s. p. a bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2 O.
s. p.) napadnutý rozsudok postupom v zmysle ust. § 156 ods. 3 O. s. p. potvrdil v zmysle ust. § 219
ods. 1, 2 O. s. p.

Rozsudok okresného súdu je vecne správny. Okresný súd v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav
veci a vyvodil správny právny záver.

V zmysle ust. § 212 ods. 1 O. s. p., odvolací súd je rozsahom a dôvodmi odvolania viazaný.

V tejto súvislosti krajský súd poukazuje, že odvolacie dôvody uvádzané v odvolaní nekorešpondujú s
právnymi dôvodmi a skutkovými zisteniami, na ktorých je založené napadnuté rozhodnutie. Navrhovateľ
zrejme tým, že podáva hromadné podania, dostatočne nerozlišuje medzi jednotlivými rozhodnutiami
súdov.

Prieskumná činnosť odvolacieho súdu zahŕňa ako hmotnoprávnu, tak aj procesnoprávnu oblasť.
Odvolací súd musí preto preskúmať zákonnosť rozhodnutia so zreteľom k hmotnému právu, ale tiež
zákonnosť konania, z ktorého napadnuté rozhodnutie vzišlo. Pri rozhodovaní odvolacieho súdu o
odvolaní proti napadnutému rozsudku je však odvolací súd viazaný ako rozsahom odvolania, tak aj
dôvodmi podaného odvolania. Odvolateľ v podanom odvolaní fakticky svojím dispozičným úkonom

vymedzuje nielen rozsah, ale aj dôvody preskúmavacej činnosti odvolacieho súdu. Ust. § 212 ods. 2
O. s. p. vymedzuje výnimky, kedy odvolací súd nie je viazaný rozsahom podaného odvolania. Ide o
výnimky len vo vzťahu k rozsahu podaného odvolania, pričom dôvodmi podaného odvolania je odvolací
súd viazaný vždy. Na vady konania pred súdom prvého stupňa prihliadne odvolací súd len vtedy, ak
mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. To znamená, že pokiaľ sa v konaní pred súdom prvého

stupňa síce vyskytli vady, ale ktoré nemali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, potom odvolací
súd na tieto vady neprihliadne.

Vzhľadomktomu,žeodvolacísúdjerozsahomadôvodmiodvolaniaviazaný,priposudzovanídanejveci
sazaoberallennámietkaminavrhovateľauvedenýmivodvolaníaprocesnýmpostupomprvostupňového

súdu predchádzajúcim vydaniu napadnutého rozhodnutia z hľadiska, či došlo k vadám, ktoré mohli mať
za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.

Odvolacia námietka odvolateľa, že v danej veci bolo neprípustné rozhodnúť bez nariadenia
pojednávania, je zmätočná, keďže v danej veci k takémuto stavu nedošlo.

Navrhovateľ opakovane namieta postup okresného súdu, ktorým mu mala byť odňatá možnosť konať
pred súdom, keď okresný súd napriek jeho neprítomnosti vykonal pojednávanie, neoboznámil ho svykonanými dôkazmi, neumožnil mu byť oboznámený s obsahom prednesov protistrany, vyjadriť sa k
nim, neumožnil mu navrhnúť dôkazy na podporu svojich tvrdení.

Odňatím možnosti konať pred súdom sa rozumie postup súdu, ktorým znemožní účastníkovi konania
realizáciu procesných práv priznaných mu Občianskym súdnym poriadkom za účelom obhájenia
ochrany jeho práv a právom chránených záujmov. Musí ísť však o znemožnenie realizácie konkrétnych
procesných práv, ktoré by inak účastník mohol pred súdom uplatniť a z ktorých bol v dôsledku
nesprávneho postupu súdu vylúčený.

Je právom a zároveň povinnosťou účastníka zúčastniť sa nariadeného pojednávania. Pojednávanie
môže byť odročené iba z dôležitého dôvodu.

V zmysle ust. § 101 ods. 2 O. s. p., súd pokračuje v konaní, aj keď sú účastníci nečinní. Ak sa riadne
predvolaný účastník nedostaví na pojednávanie ani nepožiadal z dôležitého dôvodu o odročenie, môže

súd vec prejednať v neprítomnosti takéhoto účastníka, prihliadne pritom na obsah spisu a doposiaľ
vykonané dôkazy.

Navrhovateľ a jeho právny zástupca sa pojednávania nezúčastnili z vlastného rozhodnutia. Predvolanie
na nariadený termín pojednávania spolu s vyjadrením odporcu boli navrhovateľovi, ako aj jeho právnemu

zástupcovi doručené včas, viac ako 5 dní pred termínom pojednávania. Dôvody uvedené navrhovateľom
nebolo možné považovať za dôležité dôvody pre odročenie pojednávania.

Väčšina procesných oprávnení a povinností účastníka v občianskom súdnom konaní sa realizuje
na pojednávaní. Svoje oprávnenia môže účastník realizovať za predpokladu, že sa pojednávania

zúčastní. Za odňatie možnosti konať pred súdom ako odvolací dôvod možno považovať iba odňatie práv
spôsobené procesnou činnosťou súdu, nie opomenutím alebo pasivitou účastníka. Navrhovateľ a jeho
právny zástupca sa pojednávania nezúčastnili z vlastného rozhodnutia. Tým si sami zmarili možnosť
realizovaťnapojednávanísvojeprocesnéoprávnenia,atonajmämožnosťnavrhovaťdôkazy,vyjadrovať
sa k vykonaným dôkazom a tvrdeniam protistrany, právo na poučenia v zmysle ust. § 118 ods. 2 O. s.

p., ako aj v zmysle ust. § 120 ods. 4 O. s. p., ktoré sa realizujú spravidla na pojednávaní (vo
vzťahu k prítomným účastníkom).

Okresný súd postupoval správne, keď na základe vykonaného dokazovania vec prejednal a rozhodol
v neprítomnosti navrhovateľa.

Podstatná časť odvolacích námietok navrhovateľa je založená na tvrdení, že vo veci nerozhodoval
nestranný sudca. Krajský súd v Žiline, ako súd nadriadený, rozhodol uznesením č.k. 8NcC/232/2013-19
zo dňa 8. marca 2013, že sudca Okresného súdu Žilina Mgr. Andrej Kekely nie je vylúčený z
prejednávania a rozhodovania predmetnej veci. Od vydania tohto rozhodnutia, v ktorom krajský

súd podrobne uviedol dôvody, pre ktoré zákonného sudcu možno považovať za nestranného zo
subjektívneho aj objektívneho hľadiska, nedošlo k žiadnym novým skutočnostiam, majúcim vplyv na
nestrannosť zákonného sudcu.

Odvolacia námietka, týkajúca sa zamietnutia návrhu na prerušenie konania je zmätočná, nakoľko v

danom konaní takýto procesný návrh vznesený ani nebol a preto o ňom ani nebolo rozhodované.

Dôvodné nie sú ani tvrdenia odvolateľa, že súd si určil sám okruh a rozsah dokazovania. Dokazovanie
bolovykonanévýlučneoboznámenímlistínnachádzajúcichsavspise,akoajoboznámenímexekučného
spisuOkresnéhosúduŽilinasp.zn.20Er/2596/2008,ktoréhodôkazusadovolávalsamotnýnavrhovateľ.

Odvolacie námietky navrhovateľa sa v prevažnej časti nedotýkajú hmotnoprávnych dôvodov, pre ktoré
okresný súd žalobu zamietol.

Hmotnoprávnym dôvodom zamietnutia uplatneného nároku navrhovateľa bolo nepreukázanie

podmienok pre vznik nároku na náhradu škody a nemajetkovej ujmy spôsobenej nesprávnym úradným
postupom, ktorými sú: 1. nesprávny úradný postup, 2. vznik škody, 3. príčinná súvislosť medzi
nesprávnym úradným postupom a vznikom škody.Okresný súd konštatoval dôvody, pre ktoré sa 15-dňová lehota na vydanie poverenia na daný
prípad vzťahovala, ako aj skutočnosť, že exekučný súd sa dopustil nesprávneho úradného postupu,
spočívajúceho v nevydaní rozhodnutia v zákonom stanovenej lehote. Zároveň však správne ustálil,

že k prieťahom v súdnom konaní nedošlo vzhľadom na to, že žiadosť o vydanie poverenia bola súdu
doručená 09.10.2008, o ktorej bolo rozhodnuté 28.07.2009, keďže v období rozhodovania o predmetnej
žiadosti súd preskúmal materiálnu vykonateľnosť exekučného titulu, ktorým bol rozhodcovský rozsudok,
za ktorým účelom žiadal potrebné podklady od subjektu, ktorý zjavne týmto spisom nemohol disponovať,
dňa 17.03.2009 urobil úkon smerujúci k naplneniu jeho povinnosti vyplývajúcej z § 44 ods. 2 EP a v

ďalšom po obdržaní písomnosti od Stáleho rozhodcovského súdu spoločnosti Slovenská rozhodcovská
a.s., k čomu došlo dňa 29.06.2009, t.j. do 29 dní odo dňa, keď rozhodol o vydania poverenia.

Pre vznik nároku navrhovateľa pri konštatovanom nesprávnom úradnom postupe, spočívajúcom
v nevydaní rozhodnutia v zákonnej 15-dňovej lehote by museli byť kumulatívne naplnené ďalšie
podmienky vzniku zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú výkonom verejnej moci - vznik škody a

príčinná súvislosť medzi škodou a nesprávnym úradným postupom, ktorých existenciu navrhovateľ
nepreukázal.

Okresný súd vo svojom rozhodnutí podrobne zdôvodnil neunesenie dôkazného bremena zo strany
navrhovateľa,pokiaľideovznikškodyapríčinnejsúvislostimedzivznikomškodyanesprávnymúradným

postupom.

Vo vzťahu k tomuto konštatovaniu sa odvolací súd stotožňuje so záverom okresného súdu o neunesení
dôkazného bremena zo strany navrhovateľa vo vzťahu k uvedeným podmienkam.

Účastníksporovéhokonaniamávzásadedvezákladnépovinnostivkonanívyplývajúcezust.§120ods.
1 O. s. p. Je to 1. povinnosť tvrdenia, teda tvrdiť skutkové okolnosti preukazujúce dôvodnosť jeho nároku
a 2. povinnosť dôkazná - tieto skutkové tvrdenia preukázať navrhnutými alebo predloženými dôkazmi. Je
na navrhovateľovi, akým spôsobom si túto povinnosť splní, procesným dôsledkom neunesenia dôkaznej
povinnosti je zamietnutie návrhu.

Odvolací súd konštatuje, že navrhovateľ v konaní nepredložil a nenavrhol na preukázanie vzniku škody
a príčinnej súvislosti žiadne relevantné dôkazy, ktoré by viedli k záveru o vzniku majetkovej škody a
existencii príčinnej súvislosti.

Navrhovateľ špecifikoval majetkovú škodu vyčíslením čiastkových položiek ako nákladov na správu
pohľadávky prostredníctvom pracovných výkonov zamestnancov pomocou informačného systému,
na udržiavanie a správu informačného systému, na administráciu listín a komunikáciu s pôvodným
exekútorom, na administratívne spracovanie textov urgencií, publikačné, telekomunikačné výdaje a
poštovné. Ide iba o všeobecné tvrdenia navrhovateľa, pričom nie je zrejmé, ako postupoval pri vyčíslení

jednotlivých položiek. Na preukázanie uvedených nákladov nenavrhol ani nepredložil jediný dôkaz.

Rovnako navrhovateľ (dostatočne a logicky) netvrdil ani nepreukázal príčinnú súvislosť medzi
uvedenými nákladmi a nerozhodnutím súdu v zákonnej, resp. primeranej lehote.

Z uvedených dôvodov sa krajský súd stotožňuje so záverom okresného súdu o neunesení dôkazného
bremena navrhovateľa a nepreukázania predpokladov pre vznik nároku na majetkovú škodu.

Odvolací súd sa tiež stotožňuje s odôvodnením okresného súdu, pokiaľ ide o neunesenie dôkazného
bremena zo strany navrhovateľa na vznik nároku na nemajetkovú ujmu, vo vzťahu ku ktorej navrhovateľ

rovnako nenavrhol a nepredložil žiadne dôkazy.

Súčasťou základného práva účastníka súdneho konania na súdnu ochranu a s ňou súvisiaceho práva na
spravodlivý proces, ktoré práva zaručujú v podmienkach Slovenskej republiky okrem zákonov aj Ústava
Slovenskej republiky v čl. 46 ods. 1 a v čl. 48 ods. 2 a v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd, je nielen garancia poskytnutia ochrany ohrozených alebo porušených práv zo
strany súdu, ale aj poskytnutie súdnej ochrany v určitom rozsahu a predovšetkým v kvalite. Určujúcim
definičným znakom práva na spravodlivé konanie patrí aj právo na riadne a vyčerpávajúce odôvodneniesúdneho rozhodnutia, ktoré dáva odpoveď nielen na skutkové a právne otázky daného prípadu, ale i na
rozhodujúce argumenty jednotlivých strán.

Tejto zásade zodpovedá úprava v § 157 ods. 2 O. s. p., podľa ktorého ustanovenia v odôvodnení
rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril
odporca, prípadný iný účastník konania, stručne, jasne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje
za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov
riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec správne posúdil, pričom súd dbá na to, aby

odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.

Okresný súd nemusí dať v odôvodnení odpoveď na všetky otázky, ale iba na tie otázky, ktoré sú z
hľadiska skutkového a právneho posúdenia veci rozhodné.

Odôvodnenie napadnutého rozhodnutia uvedené kritériá spĺňa, keď z obsahu odôvodnenia rozhodnutia

okresného súdu vyplývajú skutkové a právne závery okresného súdu, na ktorých založil svoje
rozhodnutie.

Na základe uvedeného možno konštatovať, že okresný súd vec prejednal a rozhodol zákonným
spôsobom, keď v súlade so zásadou kontradiktórnosti sporového konania umožnil účastníkom

konania realizáciu ich procesných práv priznaných im Občianskym súdnym poriadkom. Po vykonaní
a vyhodnotení dokazovania zákonným spôsobom a v potrebnom rozsahu vydal vecne správne
rozhodnutie, ktoré zodpovedajúcim spôsobom v zmysle ust. § 157 ods. 2 O. s. p. správne a
presvedčivo odôvodnil.

Krajský súd preto rozsudok okresného súdu ako vecne správny potvrdil, vrátane odvolaním
nenapadnutého, závislého výroku o trovách prvostupňového konania, ktorý taktiež vykazuje vecnú
správnosť.

O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd v zmysle ust. § 224 ods. 1 O. s. p. v spojení s

ust. § 142 ods. 1 O. s. p. Odporca bol v odvolacom konaní úspešný, trovy konania si však neuplatnil
a z obsahu spisu mu vznik trov odvolacieho konania nevyplýva, preto odvolací súd odporcovi náhradu
trov odvolacieho konania nepriznal.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku riadny opravný prostriedok prípustný nie je.