Uznesenie ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 24. september 2015

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 9Co/183/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4111235067
Dátum vydania rozhodnutia: 24. 09. 2015

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Ingrid Radošická Vallová
ECLI: ECLI:SK:KSNR:2015:4111235067.1

Uznesenie

Krajský súd v Nitre v právnej veci navrhovateľa: EOS KSI Slovensko, s. r. o., so sídlom Bratislava,
Pajštúnska 5, IČO: 17 321 123, zast. TOMÁŠ KUŠNÍR, s. r. o., so sídlom Bratislava, Pajštúnska 5, proti
odporkyni: O. W., nar. XX. XX. XXXX, naposledy bytom S., W. XXX, toho času na neznámom mieste,
zast. Mesto Vráble, za účasti vedľajšieho účastníka na strane odporkyne: Združenie na ochranu občana
spotrebiteľa HOOS, so sídlom Prešov, Važecká 16, IČO: 42 176 778, zast. JUDr. Ambrózom Motykom,

so sídlom Stropkov, Nám. SNP 7, o zaplatenie 3.700,10 eura s príslušenstvom, o odvolaní vedľajšieho
účastníka na strane odporkyne proti uzneseniu Okresného súdu Nitra zo dňa 15. októbra 2012 č. k.
7RO/369/2011- 34, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd uznesenie súdu prvého stupňa v napadnutej časti, týkajúcej sa náhrady trov konania
vedľajšieho účastníka na strane odporkyne, p o t v r d z u j e .

Navrhovateľovi náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým uznesením súd prvého stupňa konanie zastavil, odporkyni ani vedľajšiemu účastníkovi na
strane odporkyne náhradu trov konania nepriznal a navrhovateľovi vrátil súdny poplatok vo výške 215,37
eura prostredníctvom Daňového úradu Bratislava, so sídlom Ševčenkova 32, P. O. Box 154, 850 00
Bratislava,poprávoplatnostitohtouznesenia.Rozhodnutievzastavujúcejčastiodôvodnilustanovením§

96 ods. 1 OSP a zistením, že navrhovateľ vzal návrh na začatie konania späť v celom rozsahu, preto súd
prvého stupňa konanie zastavil. Následne s poukazom na § 146 ods. 1 písm. c), § 146 ods. 2 OSP
pri rozhodovaní o náhrade trov zastaveného konania súd prvého stupňa skúmal aj zavinenie účastníkov
konania na zastavení konania a konštatoval, že zastavenie konania zavinil navrhovateľ, pretože vzal
návrh späť, a to nie pre správanie odporkyne. Preto pri rozhodovaní o trovách konania rozhodol podľa
§ 146 ods. 2 OSP. Vzhľadom k tomu, že odporkyni v konaní žiadne trovy nevznikli, súd mu náhradu

trov konania nepriznal. Okrem toho v konaní vystupoval aj vedľajší účastník, a preto súd prvého stupňa
rozhodoval aj o náhrade trov vedľajšieho účastníka, ktoré mu v konaní vznikli a boli účelné. Mal za
to, že právne postavenie vedľajšieho účastníka v občianskom súdnom konaní, teda procesné práva a
povinnosti vedľajšieho účastníka, sú v Občianskom súdnom poriadku upravené v ustanoveniach § 93, §
153d, § 201. Z týchto ustanovení považoval za zrejmé, že vedľajší účastník sa môže zúčastniť konania
popri navrhovateľovi alebo odporcovi buď ak má právny záujem na výsledku konania (s výnimkou

konania o rozvod, neplatnosť manželstva alebo určenie, či tu manželstvo je alebo nie je), alebo ak ide o
právnickú osobu, ktorej predmetom činnosti je ochrana práv podľa antidiskriminačného zákona, zákona
č. 305/2005 Z. z. o sociálnoprávnej ochrane detí a o sociálnej kuratele alebo zákona č. 250/2007 Z. z.
o ochrane spotrebiteľa. Pre jeho právne postavenie bolo však najpodstatnejšie ustanovenie § 93 ods.4,
z ktorého vyvodil záver, že vedľajší účastník ma rovnaké procesné práva a povinnosti ako účastník,
avšak jeho procesné úkony sú iba jeho úkonmi a majú v konaní rovnaké právne následky, ako keby

ich uskutočnil účastník, na strane ktorého v konaní vystupuje. Okrem toho poukázal na ustanovenia
§ 153d a § 201 OSP a logickým argumentom a contrario vyložil, že pri ostatných, zákonom inak prevedľajšiehoúčastníkaneupravenýchprocesnýchprávachapovinnostiach,mávedľajšíúčastníkrovnaké
práva a povinnosti ako účastníci konania. Žiadne iné ustanovenie v Občianskom súdnom poriadku, ktoré
by upravovalo odlišné postavenie vedľajšieho účastníka neexistuje. Zhrnúc vyššie uvedené ustálil, že

ak má účastník právo na náhradu trov konania, také isté práva má aj vedľajší účastník. V danej veci,
ak mala odporkyňa právo na náhradu trov zastaveného konania, mal toto právo aj vedľajší účastník
na strane odporkyne. Následne preto vo vzťahu k právnemu zastúpeniu vedľajšieho účastníka, ktorý
je združením na ochranu spotrebiteľa, riešil legitímnu otázku, či takéto združenie nemá mať vlastný
"aparát", teda, či nemá byť patrične personálne vybavené, s prihliadnutím na účel jeho existencie

tak, aby jeho zastúpenie advokátom nebolo samoúčelné. Keďže vedľajší účastník bol založený za
účelom ochrany práv spotrebiteľov, považoval za samozrejmé, že relevantnú, skutočnú ochranu práv
spotrebiteľov môže poskytovať len odborne vzdelaný personál, znalý všeobecne záväzných právnych
predpisov a judikatúry súdov. Preto mal za to, že takýmto personálom musí byť toto združenie vybavené,
v opačnom prípade, by nemohlo plniť účel, za ktorým bolo založené. Suplovať plnenie tejto úlohy
udelením plnomocenstva advokátom v občianskom súdnom konaní sa súdu prvého stupňa javilo ako

účelové, a preto zastal názor, že právne zastúpenie vedľajšieho účastníka advokátom v tomto konaní
nebolo účelné. Okrem toho pripustil, že zastúpenie združenia ako vedľajšieho účastníka v
občianskom súdnom konaní advokátom nemusí byť v každom prípade neúčelné. Malo by však ísť o
právne zložitejší prípad, kedy by ani personálne vybavenie združenia nemuselo postačovať na riadne
a plnohodnotné zastupovanie združenia. V tomto konaní však tomu tak nebolo. Posledným výrokom

s poukazom na § 11 ods. 3, 4 zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z
registra trestov v znení neskorších predpisov súd prvého stupňa rozhodol o vrátení navrhovateľovi ním
zaplateného súdneho poplatku za návrh vo výške 222 eur krátený o 6,63 eura, t.j. v sume 215,37 eura.

Proti tomuto uzneseniu v časti výroku o trovách konania vedľajšieho účastníka podal v zákonnej lehote

odvolanie vedľajší účastník na strane odporkyne, namietajúc nesprávne skutkové zistenia a nesprávne
právne posúdenie veci. Uviedol, že v množstve súdnych sporov pôsobil už jeho vstup do konania pre
navrhovateľa odradzujúco v tom zmysle, že uvedomujúc si neopodstatnenosť uplatňovaného nároku,
vzal svoj návrh na začatie konania späť a konanie žiadal zastaviť. Ukazuje sa, že samotný vstup do
konania združenia ako vedľajšieho účastníka na strane spotrebiteľa je dostatočne účinným prostriedkom

ako zabrániť dodávateľom porušovať spotrebiteľské práva. Mal za to, že súd by mal vychádzať z
článku 7 ods. 1 Smernice rady 93/13/EHS a podporiť tento prostriedok účinnej ochrany spotrebiteľov
v súdnych konaniach tým, že združeniu prizná náhradu trov konania, v opačnom prípade by činnosť
nemajetkového združenia mohla byť vážne ohrozená. Pokiaľ by sa v praxi presadil názor upierajúci
právo vedľajšiemu účastníkovi na právneho zástupcu vzhľadom na predmet jeho činnosti, prípadne

vzhľadom k tomu, že jedna členka združenia má právnické vzdelanie, potom by bolo problematické
aj zastupovanie advokátmi napr. sudcov, prokurátorov, advokátov, ministrov spravodlivosti, ktorí sú
právnikmi, čo by bolo v rozpore s platným právom, ale aj každodennou realitou. V tejto súvislosti
poukázal aj na judikatúru citovanú v najnovšom komentári slovenského občianskeho procesného
kódexu, ako aj zdôraznil, že združenie nemá finančné prostriedky, ani personálne obsadenie, preto

jedinou možnosťou na efektívne presadzovanie spotrebiteľských práv na súdoch je realizovanie jeho
činnosti prostredníctvom advokátskych kancelárií. Uviedol, že jeho cieľom okrem iného je, aby sa súdna
agenda zminimalizovala, čo dosiahne len vtedy, ak budú podporené účinné prostriedky na odradenie
dodávateľov realizovať ich doterajšiu prax na súdoch. Ak neriskujú ani len plnú náhradu trov konania,
skúšať sa im stále oplatí a budú to robiť naďalej. Ohľadom čerpania podpory od štátu uviedol, že realita

praxe je úplne iná a podpora štátu je skôr v rovine iluzórnej, než skutočnej. Dodal, že prax potvrdila, že
najväčšie možnosti na efektívnu pomoc spotrebiteľom poskytuje práve inštitút vedľajšieho účastníctva,
pretože spotrebiteľ často nevyhľadá ani advokáta, ani Združenie. Okrem toho namietal, že súd pri
nepriznaní trov vedľajšieho účastníka postupoval v rozpore s legislatívou Európskej únie, judikatúrou
SúdnehodvoraEÚ,vrozporesustálenousúdnoupraxouaslovenskouprávnouteóriou.Poukázalpritom

na čl. 169 ods. 1 Zmluvy o fungovaní EÚ, čl. 38, 47 Charty základných práv EÚ. O dôvodnosti priznania
trov vedľajšieho účastníka podľa neho svedčilo aj novelizované znenie ustanovenia § 137 OSP, ktoré
zohľadňuje aj rozsudok Súdneho dvora EÚ z 22. decembra 2010 vo veci DEB proti Spolková republika
Nemecko C-279/09. S poukazom na uvedené, ako aj rozsiahlu judikatúru navrhol napadnutý výrok
uznesenia súdu prvého stupňa zmeniť tak, že navrhovateľ je povinný zaplatiť vedľajšiemu účastníkovi

trovy prvostupňového konania vo výške 356,93 eura a trovy odvolacieho konania vo výške 70,54 eura
na účet právneho zástupcu.K odvolaniu vedľajšieho účastníka sa písomne vyjadril navrhovateľ, poukazujúc na cieľ združenia a
zastal názor, že vedľajší účastník - združenie na ochranu spotrebiteľa - musí byť sám z podstaty svojej
existencie schopný poskytnúť právnu pomoc pri súdnych konaniach v spotrebiteľských veciach. A ak

by predsa len z nejakého dôvodu bolo nutné, aby bol vedľajší účastník zastúpený advokátom, tak bez
práva na náhradu trov konania. Považoval za zrejmé, že právne zastúpenie vedľajšieho účastníka je
neúčelné a nadbytočné. Vzhľadom na to, že združenie udelilo právnemu zástupcovi generálnu plnú
moc, z ktorej vyplýva, že advokát má vykonávať úkony právnych služieb bez ďalšieho konkrétneho
pokynu združenia, vyjadril dôvodnú pochybnosť, či samotný vedľajší účastník mal vedomosť o tom,

že vstúpil do predmetného konania. Z uvedeného považoval za zrejmé, že nemohlo dôjsť k naplneniu
podstaty úkonu právnej služby príprava a prevzatie, vrátane prvej porady s klientom. Zároveň zdôraznil,
že nepriznaním náhrady trov konania vedľajšiemu účastníkovi súd neporušuje základné právo na právnu
pomoc a rovnosť účastníkov v konaní podľa čl. 47 ods. 2, 3 Ústavy SR, keďže tieto trovy konania
neboli účelne vynaložené a neboli ani v príčinnej súvislosti s procesným postojom vedľajšieho účastníka
k predmetu konania. Zastal názor, že ustanovenia Charty základných práv EÚ, ako aj rozhodnutia

Súdneho dvora EÚ, na ktoré vedľajší účastník poukazuje, sa týkajú všeobecne ochrany spotrebiteľa
a žiadne z nich nepoukazuje na to, že by sa združenia na ochranu práv spotrebiteľa mali nechávať
zastupovať advokátmi, ale len na to, že nie je vylúčené, aby pomoc spotrebiteľom poskytovali priamo
právnické osoby. Zdôraznil, že konaním vedľajšieho účastníka v podobe jeho právneho zastúpenia
dochádza k nadbytočnému navyšovaniu trov konania a nehospodárnosti konania, a na túto skutočnosť

súd správne prihliadol a vedľajšiemu účastníkovi náhradu trov konania nepriznal. Na základe uvedeného
navrhol, aby odvolací súd napadnutý výrok o trovách konania v zmysle § 219 OSP potvrdil a uplatnil si
aj trovy odvolacieho konania.

Krajský súd v Nitre ako odvolací súd preskúmal uznesenie súdu prvého stupňa v napadnutej

časti, týkajúcej sa náhrady trov konania vedľajšieho účastníka na strane odporkyne, podľa § 212 ods. 1
OSPbeznariadeniaodvolaciehopojednávania(§214ods.2OSP)adospelkzáveru,žeuzneseniesúdu
prvého stupňa v napadnutom výroku je potrebné podľa § 219 ods. 1 OSP ako vecne správne potvrdiť.

Z obsahu spisu vyplýva, že navrhovateľ sa podaným návrhom proti odporkyni domáhal vydania

platobného rozkazu, ktorým by jej súd uložil povinnosť zaplatiť navrhovateľovi sumu 3.700,10 eura s
príslušenstvom. Svoj návrh odôvodnil tým, že dňa 19. 05. 2004 bola uzatvorená Zmluva k úverovému
účtu alebo k číslu zákazníka 74792821, na základe ktorej postupca poskytol odporkyni úver. Vzhľadom
na to, že odporkyňa neplnila splátky úveru riadne a včas, postupca vypovedal zmluvu o úvere a
navrhovateľvyzvalodporkyňunaúhradudlžnejsumy,ktorávšaknebolauhradená.Okremtohosiuplatnil

v predmetnom konaní aj úrok z omeškania. Podaním zo dňa 07. 02. 2012 oznámil vstup do konania
vedľajší účastník - Združenie na ochranu občana spotrebiteľa HOOS. Následne súd prvého stupňa
zaslal vedľajšiemu účastníkovi návrh a navrhovateľovi oznámil vstup vedľajšieho účastníka do konania.
Navrhovateľ predmetné oznámenie prevzal dňa 17. 05. 2012. Podaním zo dňa 23. 05. 2015 navrhovateľ
upresnil návrh na začatie konania a podaním zo dňa 31. 05. 2012 zobral svoj návrh na začatie konania

späť a žiadal konanie zastaviť a vedľajšiemu účastníkovi náhradu trov konania nepriznať. Medzitým
vedľajší účastník podaním zo dňa 17. 05. 2012, doručeným súdu prvého stupňa dňa 22. 05. 2012,
sa vyjadril k návrhu na začatie konania a vzniesol námietku premlčania, avšak predmetné podanie
navrhovateľovidoručenénebolo.Súdprvéhostupňanáslednevovecirozhodolnapadnutýmuznesením.

Podľa § 137 OSP trovy konania sú najmä hotové výdavky účastníkov a ich zástupcov včítane súdneho
poplatku, ušlý zárobok účastníkov a ich zákonných zástupcov, trovy dôkazov, odmena notára za
vykonávané úkony súdneho komisára a jeho hotové výdavky, náhrada výdavkov právnickej osoby, ktorá
je oprávnená zastupovať v konaní podľa osobitného predpisu, odmena správcu dedičstva a jeho hotové
výdavky, tlmočné a odmena za zastupovanie, ak je zástupcom advokát.

Podľa § 146 ods. 2 OSP ak niektorý z účastníkov zavinil, že konanie sa muselo zastaviť, je povinný
uhradiť jeho trovy. Ak sa však pre správanie odporcu vzal späť návrh, ktorý bol podaný dôvodne, je
povinný uhradiť trovy konania odporca.

Občiansky súdny poriadok v ustanoveniach § 142 až 150 ustanovuje pravidlá pre rozhodovanie súdu
o náhrade trov konania. Pre všetky prípady rozhodovania súdu o náhrade trov konania platí zásada,
podľa ktorej môže byť účastníkovi konania priznaná náhrada len tých trov, ktoré boli potrebné na účelné
uplatňovanie alebo bránenie práva (teda nie všetky náklady majúce povahu trov konania). V prípaderozhodovania o náhrade trov konania pri plnom úspechu vo veci je táto zásada výslovne uvedená v
§ 142 ods. 1 OSP. Pojem „účelnosť“ použitý v tomto ustanovení treba chápať ako určitú poistku pred
hradením nákladov nesúvisiacich s konaním, resp. pred nákladmi nadbytočnými, či nadmernými.

Pri posudzovaní účelnosti nákladov vynaložených na právne zastúpenie treba dôsledne rozlišovať, či
právnezastúpenieadvokátomjevyužitímústavnezaručenéhoprávanaprávnupomoc,alebočisajedná
skôr o zneužitie tohto práva na úkor protistrany (napr. zastúpenie v celkom banálnej veci, opakované
zastúpenie v tzv. hromadných - skutkovo a právne takmer totožných veciach, alebo zrejmá snaha zvýšiť

náklady konania protistrane (viď nález Ústavného súdu Českej republiky z 25. 3. 2014 sp. zn. I. ÚS
3819/13 dostupný na www.concourt.cz).

Zásada účelnosti trov potrebných na uplatnenie alebo bránenie práva je vyvoditeľná zo všeobecných
zásad efektivity a spravodlivosti občianskeho súdneho konania ako celku a z ústavnoprávneho
princípu proporcionality, chrániaceho primeranosť ako hodnotu právneho štátu. Primeranosť súvisí s

rozumnosťou v práve, ktorá je chápaná ako vyhľadávanie praktickej rovnováhy v rámci aplikácie práva.

Najvyšší súd Slovenskej republiky v uznesení z 19. marca 2014 sp. zn. 6 MCdo 5/2013 vyslovil záver,
že trovy konania vzniknuté zastupovaním advokátom v tzv. hromadných (skutkovo a právne takmer
totožných) veciach, kde sa obsah jednotlivých podaní, vyhotovených advokátom, mení len o aktualizáciu

a individualizáciu tej - ktorej veci, nemožno považovať za trovy nevyhnutne (účelne) vynaložené na
riadne uplatnenie alebo bránenie práva na súde.

Odvolací súd, oboznámiac sa s uzneseniami Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, týkajúcimi sa trov
vedľajšieho účastníka, najmä uznesením z 19. marca 2014 sp. zn. 6 MCdo 5/2013 a uznesením z 20.

júna 2014 sp. zn. 6 MCdo 9/2013, zmenil svoj právny názor v otázke priznávania náhrady trov konania
vedľajšiemu účastníkovi. Mal za to, že práve tieto rozhodnutia boli vydané v dôsledku nejednotnosti
rozhodovania okresných a krajských súdov o otázke účelnosti trov právneho zastúpenia za účelom
zjednotenia ich názorov. Naviac prihliadol aj na to, že v obidvoch veciach išlo o podnet vedľajšieho
účastníka.

Keďže z obsahu spisu v predmetnej veci bolo zrejmé, že vedľajší účastník zastúpený advokátom
hromadne vstúpil do porovnateľných vecí, pričom v písomnom vyjadrení k návrhu vzniesol všeobecne
formulovanú (prakticky formulárovú) námietku premlčania, aktualizovanú len o údaje odporkyne a
údaje o individualizácii pohľadávky, odvolací súd mal za to, že trovy konania vzniknuté zastupovaním

advokátom v predmetnej veci nemožno považovať za trovy nevyhnutne (účelne) vynaložené na riadne
uplatnenie alebo bránenie práva na súde. Na zdôraznenie správnosti svojho záveru prihliadol aj na
skutočnosť, že v tomto písomnom podaní vedľajší účastník zároveň uviedol, že súhlasí s rozhodnutím
vo veci bez nariadenia pojednávania a pre prípad, že súd vo veci nariadi pojednávanie, ospravedlnil
svoju neúčasť a žiadal, aby súd pojednával v jeho neprítomnosti, ako aj v neprítomnosti jeho právneho

zástupcu. S poukazom na uvedené sa zastúpenie vedľajšieho účastníka advokátom vo veciach, ktoré
spolu napĺňajú charakteristiku tzv. hromadných vecí, javí ako odporujúce rozumnosti, a teda ako
zneužitie práva na právnu ochranu. To všetko má za následok povinnosť odvolacieho súdu konštatovať
neúčelnosť nákladov vynaložených na právne zastúpenie, a teda ich nepriznanie účastníkovi, ktorý by
inak na ich náhradu mal právo. Vedľajší účastník by svoju úlohu, spočívajúcu v pomoci odporcom v

postavení spotrebiteľa, mohol efektívne splniť aj bez vynaloženia nadbytočných nákladov na právne
zastupovanie v každej skutkovo a právne takmer totožnej veci. Požiadavke rozumnosti by zodpovedal
napríklad taký jeho postup, ktorým by si vyžiadal právnu službu len na vyhotovenie námietky premlčania,
ktorú by potom sám, či už v postavení vedľajšieho účastníka alebo zástupcu, použil v súdnom konaní
vo všetkých porovnateľných veciach. Z uvedených dôvodov sa odvolací súd stotožnil so závermi súdu

prvého stupňa, že v danej veci nešlo zo strany vedľajšieho účastníka o účelne vynaložené trovy konania
a uznesenie súdu prvého stupňa v napadnutej časti, týkajúcej sa výroku o náhrade trov konania
vedľajšieho účastníka, podľa § 219 ods. 1 OSP ako vecne správne potvrdil, nakoľko mal za to, že takéto
rozhodnutie je súladné aj s rozhodovacou praxou Najvyššieho súdu Slovenskej republiky.

O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 224 ods. 1 a § 142 ods. 1 OSP a
napriek úspechu navrhovateľa v odvolacom konaní odvolací súd o trovách konania rozhodol tak, že
navrhovateľovi náhradu trov odvolacieho konania nepriznal, pretože navrhovateľ, rovnako ako vedľajší
účastník, použil v rámci svojho vyjadrenia formulárové podanie a závery odvolacieho súdu majú rovnakúplatnosť pre každú sporovú stranu, teda aj pre navrhovateľa, a iné trovy konania mu v odvolacom konaní
nevznikli.

Toto rozhodnutie bolo v senáte prijaté pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.