Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 27. apríl 2016

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 12Co/63/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6714206849
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 04. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jaroslav Mikulaj

ECLI: ECLI:SK:KSBB:2016:6714206849.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Banskej Bystrici, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Jaroslava Mikulaja a

sudcov JUDr. Jaroslava Galla a JUDr. Klaudie Koskovej, v právnej veci navrhovateľky N. V., nar. XX.
XX. XXXX, trvale bytom J. XXXX, zast. advokátskou kanceláriou JUDr. Peter Rybár, s.r.o., so sídlom
v Košiciach, Kuzmányho 29, IČO: 47 234 466, proti odporcovi POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom v
Bratislave, Pribinova 25, IČO: 35 807 598, o zaplatenie 422 € s prísl., na odvolanie navrhovateľky proti
rozsudku Okresného súdu Zvolen zo dňa 04. 12. 2014, č. k.: 6 C/79/2014-77, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok okresného súdu p o t v r d z u j e.

Odporcovi náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom okresný súd návrh navrhovateľa nezamietol, odporcovi náhradu trov konania
nepriznal.

Rozhodnutie odôvodnil tým, že navrhovateľka sa domáhala zaplatenia sumy 422 € s úrokom z
omeškania od 10. 05. 2014 z tejto sumy do zaplatenia. Odporca žiadal návrh zamietnuť.

Vykonaným dokazovaním mal preukázané, že navrhovateľka s odporcom uzavrela zmluvu o úvere dňa

24. 02. 2009, ktorej predmetom bolo poskytnutie úveru vo výške 350 € s tým, že navrhovateľka
sa zaviazala odporcovi zaplatiť túto sumu zvýšenú o príslušný poplatok vo výške 346 € v 12 mesačných
splátkach po 58 € od 20. 03. 2009. Z výpisu splátok a pokút k číslu zmluvy 6116127 s aktuálnym stavom
ku dňu 12. 07. 2010 mal preukázané, že odporkyňa realizovala poslednú platbu dňa 12. 07. 2010.

Súd k tvrdeniu o údajnom úmyselnom konaní odporcu uviedol, že už v roku 2010 verejne v
médiách bol známy problém spotrebiteľa, a to v tak širokom rozmere, že o správaní nebankových

inštitúcii navrhovateľka určite musela, mohla vedieť. Súd mal za to, že subjektívna lehota na vydanie
bezdôvodného obohatenia začala navrhovateľke plynúť dňa 13. 07. 2010, táto uplynula 13. 07.
2012, pričom návrh bol na súd doručený dňa 14. 05. 2014.

Ak navrhovateľka tvrdila, že je potrebné vychádzať z 10 ročnej objektívnej premlčacej lehoty, súd
dospel k záveru, že toto tvrdenie nie je ničím právne podložené, pretože úmysel priamy alebo nepriamy
by navrhovateľka musela v konaní jednoznačne preukázať, čo sa nestalo. Odporca podľa výpisu z

obchodného registra mal v čase uzavretia zmluvy s odporkyňou ako výkon svojej činnosti
poskytovaniespotrebiteľskýchúverov,ktorévykonávalprostredníctvomsvojichzástupcov.Súdprihliadol
na námietku premlčania vznesenú odporcom a návrh zamietol, pričom sa ďalej bližšie nezaoberal
právnym zdôvodnením žaloby navrhovateľky, teda neskúmal, či zmluva bola platná alebo neplatná.O trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p.. Súd na zistený skutkový stav aplikoval § § 451
ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka, § 107 ods. 1 Občianskeho zákonníka.

Proti rozsudku okresného súdu podala odvolanie navrhovateľka. Rozsudok okresného súdu žiadala
zrušiť a vec vrátiť prvostupňovému súdu na ďalšie konanie, resp. ho zmeniť a návrhu
vyhovieť. Odvolanie odôvodnila ustanovením § 205 ods. 2 písm. a), § 205 ods. 2 písm. d), § 205 ods.
2 písm. f) O.s.p..

V dôvodoch odvolania namietala:

1. Navrhovateľka sa o tom, že na jej úkor sa odporca obohatil dozvedela až po tom, čo predložila svoju
zmluvu právnemu zástupcovi. Ten po preštudovaní zmluvy ju oboznámil, prečo má právo domáhať sa
vydania bezdôvodného obohatenia a následne mu navrhovateľka udelila plnú moc na zastupovanie
dňa 15. 04. 2014. Podľa súdu subjektívna lehota na vydanie bezdôvodného obohatenia začala plynúť

nasledujúci deň po zaplatení poslednej splátky, t. j. 13. 07. 2010. Súd si svojimi závermi protirečí, keď
uvádza, že navrhovateľka, ktorá v čase uzatvárania zmluvy bola dôchodkyňou, určite musela, mohla
vedieť o správaní nebankových inštitúcii. O konaní nekalých obchodných praktikách mohla vedieť z
masovokomunikačných prostriedkov.
2. V tejto súvislosti poukázala na to, že zmluvu neuzatvára spotrebiteľ s obchodným zástupcom, ale

uzatvára ju s poskytovateľom úveru, teda so spoločnosťou Pohotovosť s.r.o.. Obchodní zástupcovia
pri kontakte so spotrebiteľmi len predkladajú na podpis vopred preformulované zmluvy, do ktorých len
dopisujú osobné údaje spotrebiteľa ak výšku úveru.
3. Povinnosťou odporcu bolo mať svoje zmluvy upravené tak, aby boli v súlade so zákonom a vysoké
úroky neboli v hrubom rozpore s dobrými mravmi.

4. Odporca od začiatku podnikania v oblasti poskytovania úverov uzatváral zmluvy so spotrebiteľmi, v
ktorých absentovali údaje vyžadované zákonom spojené so sankciou bezúspešnosti a bezpoplatkovosti,
a aj po roku 2010 odporca napriek tomu uzatvára so spotrebiteľmi imperfektnej zmluvy.
5. Pokiaľ súd vychádzal z domnienky, že navrhovateľka - bežný dôchodca bez právneho vzdelania sa
mala dozvedieť o tom, že odporca bezdôvodne sa obohatil na jej úkor z masovokomunikačných

prostriedkov, je oveľa viac pravdepodobné, že sa odporca, ktorý podniká v poskytovaní úverov niekoľko
rokov, mohol dozvedieť z masovokomunikačných prostriedkov o tom, že sa
neoprávnene obohacuje na úkor klientov.
6. Podľa ust. § 107 OZ ide o úmyselné bezdôvodné obohatenie na strane odporcu. Zákon explicitne
uvádza,kedysúúverypovažovanézabezúročnébezpoplatkové,apretoakodporcompredformulované

zmluvy neobsahujú obligatórne náležitosti, stávajú sa ex lege bezúročnými a bezpoplatkovými.
7. Na základe dlhoročného konania odporcu je možné vyvodiť, že je pre neho oveľa prijateľnejšie
ignorovať právnu úpravu slúžiacu na ochranu spotrebiteľa, nie uvádzať vo svojich zmluvách zákonom
obligatórne vyžadované údaje, požadovať od spotrebiteľov nezákonne vysokú odplatu, a to všetko za
tým účelom, aby sa obohatil na úkor spotrebiteľov, od ktorých objektívne nemožno požadovať, aby boli

schopní posúdenia uzatváraných zmlúv už v čase ich podpisu.
8. Odporca svojím konaním dokáže dosahovať zisky, ktoré by v prípade podnikania v súlade
so zákonom nedosahoval. Vyplýva to z toho, že len malé množstvo spotrebiteľov sa domáha svojich
nárokov zo zmlúv uzavretých s odporcom. Naopak, vo väčšine prípadov spotrebitelia plnenia na účet
odporcu finančné plnenie presahujúce odplatu v rozpore so zákonom, pretože si svojich práv vôbec

nie sú vedomí. Odporca tak jednoznačne zneužíva svoje silnejšie postavenie vo vzťahu k spotrebiteľovi
pri uzatváraní spotrebiteľských zmlúv prijatím plnenia, na ktoré nemá právny nárok. Pre odporcu je
výhodnejšie úmyselne porušovať zákon, čo aj dlhodobo robí, napriek mnohým rozhodnutiam súdov,
ktoré ho na to upozorňujú, konanie odporcu je vopred premyslené a z hľadiska pomeru rizika voči
dosiahnutému zisku dobre premyslené a preň ekonomicky výhodné.

9. Poukázala na Rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky zo dňa 20. 02. 2003, sp. zn.: 33
Odo/938/2002, podľa ktorého
„ak by sa v posudzovanom prípade mala aplikovať desaťročná objektívna premlčacia doba ustanovená
v § 107 ods. 2 OZ pre prípad zistenia úmyselného bezdôvodného obohatenia, bolo by treba preukázať
existenciu vedomosti žalovaného o tom, že pri uzavieraní zmluvy o združení a pri prijatí vkladu od

žalobkyne musel skutočne vidieť alebo byť minimálne uzrozumený (nepriamy úmysel) s tým, že prijatím
finančnej sumy na svoj účet sa bezdôvodne obohacuje “.10. Vzhľadom na dlhoročné skúsenosti odporcu pri podnikaní v tejto oblasti pri uzatváraní zmlúv so
spotrebiteľmi musel v čase, keď sa bezdôvodne obohacoval na úkor navrhovateľky potom skutočne
vedieť, resp. s tým byť minimálne uzrozumený.

11. Taktiež poukázal na Rozsudok Okresný súd Košice II zo dňa 22. 10. 2014, č. k.: 18
C/23/2014 - 82, v ktorom je uvedený záver, že
„odporca ako dodávateľ, ktorým mal pri uzatváraní formulárových zmlúv so svojimi spotrebiteľmi
postupovať s náležitou odbornou starostlivosťou pri dodržaní zásady čestnosti, dobromyseľnosti,
poskytoval navrhovateľke finančné prostriedky za takých podmienok, ktoré spôsobujú neplatnosť zmlúv

pre rozpor so zákonom a dobrými mravmi. Uvedeného konania sa odporca dopustil celkom vedome,
keď to bol práve on, kto podmienky v zmluve stanovoval. Vzhľadom na osobu navrhovateľky ako
starobnej dôchodkyne, ktorá potrebovala finančné prostriedky na úhradu bežných životných potrieb,
zneužívali jej situáciu a zámerne s ňou opätovne uzatváral nové zmluvy. Odporca celkom vedome a
úmyselne na úkor navrhovateľky nezískal bezdôvodné obohatenie a vzhľadom na jeho postavenie,
postupyizákonnépravidlá,ktoréobchádzal,čodonáležitostizmlúv,niejeanimožnosťuvažovaťoinom,

než úmyselnom konaní. Z uvedených dôvodov sa na právo navrhovateľky na vydanie bezdôvodného
obohatenia vzťahuje 10 ročná doba “.

Odporca sa k odvolaniu navrhovateľa nevyjadril.

Krajský súd, ako súd odvolací, vec preskúmal v rozsahu danom ust. § 212 ods. 1 O. s.
p. a bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 O. s. p. a rozsudok okresného súdu podľa § 219
ods. 1 a 2 O. s. p. ako vecne správny potvrdil.

Podľa § 219 ods. 1 a 2 O. s. p., odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.

Ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v
odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne
doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

Po preskúmaní veci odvolací súd dospel k záveru, že rozhodnutie prvostupňového súdu je v celom

rozsahu správne, odvolací súd sa stotožňuje aj s jeho odôvodnením. Prvostupňový súd svoje
rozhodnutie založil na zistení, že nárok navrhovateľky je premlčaný, pričom neakceptoval názor
vysloveným právnym zástupcom navrhovateľky, že je potrebné aplikovať 10 ročnú premlčaciu lehotu.
Vykonaným dokazovaním mal súd preukázané, že k uzavretiu zmluvy došlo 24. 02. 2009,
pričom odporkyňa realizovala poslednú platbu dňa 12. 07. 2010.

Úvahy navrhovateľky ako aj závery súdu vo vzťahu k vedomosti ohľadom spotrebiteľského práva
nemožno vykladať izolovane od vývoja právnej úpravy spotrebiteľského práva, postupne narastajúcej
zvýšenej ochrany spotrebiteľa, ktorá sa prejavuje jednak vo forme postupne prijímaných vnútroštátnych
noriem, vo je vývoji názorov na potrebu ochrany spotrebiteľa ako aj snahe dorovnať hendikep

spotrebiteľa vo vzťahu k dodávateľovi. Nemožno jednoznačne uzavrieť, že spotrebiteľ je vždy v
absolútnom práve bez toho, aby si uvedomoval následky svojich právnych úkonov, prípadne zvýšenou
ochranou spotrebiteľa štátom zneužíval. Podľa § 2 ods. 2 Občianskeho zákonníka v občianskoprávnych
vzťahoch majú účastníci rovné postavenie. Posledné právnej úpravy občianskoprávnych vzťahov
uskutočnené najmä pod vplyvom práva Európskej únie, však túto rovnosť v dôsledku aplikačnej praxe

súdov často narúša najmä v otázkach týkajúcich sa spotrebiteľských vzťahov. Je to dôsledok právnej
úpravy procesnoprávneho charakteru, ktoré ukladajú súdu povinnosť hodnotiť pre vec rozhodujúce
skutočnosti určitým spôsobom v prospech spotrebiteľa. V hmotnoprávnej rovine však ide iba zdanlivo
o snahu o narušenie hmotnoprávnej rovnosti strán. Cieľom týchto úprav je iba zabezpečiť odstránenie
nerovnosti strán, vyplývajúcej z jej rôzneho postavenia, najmä pri vzniku spotrebiteľského vzťahu ale

zohľadnení subjektívnych možností fyzickej osoby ovplyvniť vznikajúci vzťah, jeho právne dôsledky,
teda snahy o povýšenie rovnosti de iure na rovnosť de facto a dosiahnuť tak, pokiaľ možno, materiálnu
rovnosť. Cieľom týchto úprav nie je odstránenie hmotnoprávnej rovnosti strán, ale naopak, ich
zrovnoprávnenie predovšetkým podľa zásady rešpektujúcej dobré mravy v zmysle § 3 OZ.

V tomto kontexte súdy pri riešení spotrebiteľských vzťahov prihliadajú na slabšie postavenie spotrebiteľa
ako účastníka hmotnoprávneho vzťahu, vyrovnávajú hendikep spočívajúci jeho slabšom postavení,
pričom revidujú a kontrolujú právne úkony spotrebiteľ vo vzťahu k dodávateľovi, ich náležitosti tak,aby nebol spotrebiteľ v dôsledku neznalosti ukrátený na svojich právach. To však neznamená, že táto
ochrana je absolútna mimo rámec z vyššie uvedených zásad.

Premlčanie nie je tým inštitútom, ktorý vyžaduje špeciálnu pomoc súdu, pretože súd musí vychádzať zo
zisteného skutkového stavu a v prípade zistených skutočností nemôže vykladať príslušné ustanovenia
Občianskeho zákonníka spôsobom, ktorý je síce výhodný pre spotrebiteľa, ale je nezákonný. Takýmto
postupom by došlo k narušeniu rovnosti účastníkov. Z tohto pohľadu je potrebné nazerať aj na dôvody
odvolania navrhovateľky.

Z hľadiska začatia plynutia premlčacej doby odvolací súd dodáva, že prvostupňový súd dospel k záveru
v danom prípade, že táto začala plynúť odo dňa vzniku neplatného právneho úkonu, teda odo dňa
uzavretia zmluvy 24. 02. 2009. Pre plynutie dvojročnej subjektívnej lehoty je rozhodujúci okamih, kedy sa
oprávnený skutočne dozvie o tom, že došlo na jeho úkor k získaniu bezdôvodného obohatenia a kto ho
získal. Vyžaduje sa skutočná, nielen predpokladaná vedomosť oprávneného. K tomu dochádza vtedy,

keď oprávnený zistí také skutkové okolnosti, ktoré mu umožnia uplatniť jeho právo žalobou na súde.

V rozhodovanom prípade je zložité a problematické preukázanie skutočnej vedomosti navrhovateľky,
že došlo k obohateniu na jej úkor. Je pravdou, že sa o tom mohla dozvedieť až po návšteve právneho
zástupcu, ktorý vyhodnotil daný prípad a dospel k záveru, že môže ísť obohatenie na úkor navrhovateľky,

hoci o tejto skutočnosti mohlo mať vedomosť z médií. Nemožno však od bežného spotrebiteľa očakávať
schopnosť správne vyhodnotiť všetky informácie, ktoré sa takto môže dozvedieť. Toto môže byť
podnetom pre to, aby navštívila advokáta.

Nič na tom však nemení skutočnosť, že z hľadiska plynutia objektívnej lehoty pre posúdenie veci sú

podstatné odlišné podmienky, ktorými sa zaoberal prvostupňový súd. Objektívna premlčacia lehota
začala plynúť od vzniku právneho úkonu, to znamená od 24. 02. 2009, uplynula dňa 24. 02. 2012, žaloba
bola podaná 14. 05. 2014, teda po lehote, nárok je premlčaný.

Navrhovateľka argumentovala desaťročnou premlčacou lehotou. Odvolací súd námietku nepovažuje za

prijateľnú. Pri úmyselnej forme bezdôvodného obohatenia sa vyžaduje, aby úmysel obohatiť sa na úkor
jedného bol daný v čase obohatenia, teda už v čase podpísania zmluvy, keďže táto obsahovala také
podmienky, ktoré zabezpečovali odporcovi plnenie vo väčšom rozsahu, ako je prípustné. V desaťročnej
dobe sa právo na vydanie bezdôvodného obohatenia premlčí vtedy, keď bezdôvodné obohatenie
bolo získané úmyselne. Úmysel (či už priamy alebo nepriamy) musí smerovať k bezdôvodnému

obohacovaniu sa a musí existovať už v čase získania bezdôvodného obohatenia. Nestačilo
by teda, keby povinný získal bezdôvodné obohatenie neúmyselne a potom by si ho úmyselne ponechal.
Podmienky na desaťročnú premlčaciu dobu nie sú splnené a platí trojročná objektívna premlčacia
doba aj v prípade, keď odporca získanie bezdôvodného obohatenia vôbec nezavinil. Zodpovednosť
za bezdôvodné obohatenie je zodpovednosťou objektívnou. Navrhovateľka však žiadnym spôsobom

nepreukázala, že by odporca mal úmysel k bezdôvodnému obohacovaniu sa vo vzťahu
k plneniu vyplývajúcemu zo zmluvy uzavretej medzi účastníkmi konania, a že by tento existoval už v
čase získania bezdôvodného obohatenia. V čase uzavretia zmluvy odporca mal v predmete podnikania
uzatváranie zmlúv, ktorými poskytoval finančné prostriedky za účelom zisku. Štát odporcovi dovolil túto
formu podnikania, preto odporca mohol očakávať určitý zisk. Až následne vývojom spotrebiteľského

práva pod vplyvom Európskej únie a únijného práva dochádza ku kontrole spotrebiteľských vzťahov a
uzatvorení zmlúv. Očakávanie zisku z dovoleného podnikania nemožno podradiť pod úmysel odporcu
bezdôvodne sa obohatiť. Následne vyvodený záver o neprimeranom ziskom oprávnenej osoby
poskytovať úvery nemožno vykladať spätne ku času uzatvorenia zmluvy. Iná situácia nastane vtedy, ak
takýto subjekt napriek vyslovenej neprijateľnej podmienke súdom túto naďalej aplikuje a uzatvorí nové

zmluvy, možno v tom vidieť zrejmý úmysel, v rozhodovanom prípade toto nebolo preukázané.

Vzhľadom na uvedené odvolací súd rozsudok okresného súdu podľa § 219 ods. 1 a 2 O. s. p. v celom
rozsahu ako vecne správny potvrdil.

O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 224 ods. 1 v spojení s § 142 ods.
1 O. s. p., podľa ktorého účastníkovi, ktorý mal vo veci plný úspech, súd prizná náhradu trov potrebných
na účelné uplatňovanie alebo bránenie práva proti účastníkovi, ktorý vo veci úspech nemal. Odporca
bol v odvolacom konaní v plnom rozsahu úspešný a vzniklo mu voči plne neúspešnému navrhovateľoviprávo na náhradu trov konania. Keďže odporca nedal návrh na náhradu trov odvolacieho konania v
súlade s § 151 O. s. p., odvolací súd mu ich nepriznal.

Senát krajského súdu prijal toto rozhodnutie pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu nie je odvolanie prípustné.