Rozsudok ,
Potvrdené Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 28. apríl 2016

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 16Co/536/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6412213317
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 04. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Štefan Baláž

ECLI: ECLI:SK:KSBB:2016:6412213317.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Banskej Bystrici v senáte zloženom z predsedu senátu Mgr. Štefana Baláža a sudcov

JUDr. Ivice Hanuskovej a JUDr. Alexandra Mojša v právnej veci navrhovateľa POHOTOVOSŤ, s. r. o.,
so sídlom 811 09 Bratislava, Pribinova 25, IČO: 35 807 598, zastúpeného Advokátskou kanceláriou
Fridrich Paľko, s. r. o., so sídlom 811 09 Bratislava, Grösslingova 4, proti odporcovi Slovenskej republike,
zastúpenej Ministerstvom spravodlivosti SR, so sídlom Bratislava, Župné námestie 13, o náhradu
majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, o odvolaní navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Žiar
nad Hronom č. k. 5C/160/2012-77 zo dňa 9. júla 2014, takto

r o z h o d o l :

Krajský súd rozsudok okresného súdu potvrdzuje.

Odporcovi sa náhrada trov odvolacieho konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom okresný súd zamietol návrh navrhovateľa na náhradu škody a nemajetkovej
ujmy. Zároveň zamietol návrh navrhovateľa na prerušenie konania a odporcovi náhradu trov konania
nepriznal.

O návrhu na prerušenie konania okresný súd rozhodol podľa § 109 ods. 1 písm. b) a § 109 ods.
2 písm. c) O. s. p. Mal za preukázané, že navrhovateľ navrhol konanie prerušiť do právoplatného

rozhodnutia Ústavného súdu SR o ústavnej sťažnosti, ktorej predmetom je rozhodnutie o porušenie
práva navrhovateľa na zákonného sudcu a na nestranný súd, a ktorej dôsledkom bude zrušenie
rozhodnutia krajského súdu vo veci nevylúčenia sudcu povereného prejednávaním veci. Okresný súd
zistil, že navrhovateľ namietal zaujatosť Okresného súdu v Žiari nad Hronom a o jeho námietke
navrhovateľa rozhodol Krajský súd v Banskej Bystrici uznesením sp. zn. 24NcC 257/2012 zo dňa 11.
10. 2012, ktorým zákonný sudca, ktorému vec bola pridelená v zmysle rozvrhu práce, z prejednávania
a rozhodovania nevylúčil. Súd tiež zistil, že navrhovateľ doručil súdu sťažnosť adresovanú Ústavnému

súdu SR, z ktorej nie je zrejmý dátum jej vyhotovenia, ani dátum podania na príslušný súd. Podľa
názoru okresného súdu podanie ústavnej sťažnosti v prípade, ak by aj navrhovateľ preukázal jej podanie
na ústavnom súde, proti rozhodnutiu súdu o vylúčení sudcov okresného súdu, nie je dôvodom, ktorý
by zakladal či už obligatórnu povinnosť súdu konanie prerušiť, alebo fakultatívnu možnosť prerušenia
konania. Vylúčenie sudcu okresného súdu nie je prejudiciálnou otázkou a o námietke zaujatosti,
vznesenej navrhovateľom, bolo rozhodnuté nadriadeným súdom. Akceptovaním návrhu navrhovateľa
na prerušenie konania by došlo k porušeniu jedného zo základných princípov súdnictva, a to verejného

prerokovania veci bez zbytočných prieťahov.

Pokiaľ okresný súd zamietol návrh navrhovateľa vo veci samej, okresný súd návrh zamietol, keď z
pripojeného spisu sp. zn. 11Er/728/2003 zistil, že súdny exekútor doručil okresnému súdu 17. 06. 2003žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie oprávneného POHOTOVOSŤ, s.r.o. Bratislava
proti povinnému A. V. a okresný súd poverenie dňa 23. 6. 2003. Na vymoženie uloženej povinnosti
poveril súdneho exekútora Mgr. Jozefa Ďuricu. Oprávnený doručil súdu dňa 2. 11. 2009 návrh na zmenu

exekútora. Pôvodný súdny exekútor JUDr. Jozef Ďurica doručil súdu dňa 19. 12. 2009 na výzvu súdu
vyúčtovanie exekučného konania EX 877/03, ako aj exekučný spis. Okresný súd rozhodol uznesením
dňa 4. 1. 2010 o návrhu na zmenu exekútora tak, že tomuto návrhu vyhovel a ďalším vykonaním
exekúcie poveril súdneho exekútora JUDr. Rudolfa Krutého. Súd rozhodol o návrhu podľa § 44 ods.
6 zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti v znení účinnom do 31. 8.

2005, podľa ktorého ak oprávnený požiada súd o zmenu exekútora a súd po vyjadrení exekútora
žiadosti oprávneného vyhovie, vykonaním exekúcie poverí súd exekútora, ktorého navrhne oprávnený
a vec mu písomne postúpi. Účinky pôvodného návrhu oprávneného na vykonanie exekúcie zostávajú
nedotknuté. Predmetná právna úprava neustanovovala povinnosť exekučného súdu rozhodnúť o návrhu
oprávneného na zmenu exekútora do 30 dní od doručenia návrhu oprávneného na zmenu exekútora.
K tomu došlo až s účinnosťou od 1. 9. 2005. Súd poukázal aj na ustanovenie § 238 ods. 1 zákona č.

233/1995 Z. z., v zmysle ktorého konania, začaté pred 1. 9. 2005 sa dokončia podľa práva platného
do 31. 8. 2005, ak ods. 2 neustanovuje inak. Okresný súd dospel k záveru, že exekučný súd pri
rozhodovaní o žiadosti oprávneného o zmenu súdneho exekútora konal v predmetnej veci priebežne,
všetky vykonávané úkony smerovali k rozhodnutiu o návrhu oprávneného a boli vykonané v súlade s
Exekučným poriadkom.

Vzhľadom na to, že nárok navrhovateľa o náhradu škody a náhradu nemajetkovej ujmy nie je dôvodný
z dôvodu, že exekučný súd neporušil práva navrhovateľa, okresný súd nevyhodnocoval aj predpoklady
na určenie výšky nemajetkovej ujmy.

O náhrade trov konania okresný súd rozhodol podľa § 142 ods. 1 O. s. p. tak, že úspešnému odporcovi
náhradu trov konania nepriznal, nakoľko mu žiadne nevyznikli.

Proti rozsudku okresného súdu podal v zákonnej 15 dňovej lehote (§ 204 ods. 1 veta prvá O. s.
p.) odvolanie navrhovateľ z dôvodov uvedených v § 205 ods. 2 písm. a) v spojení s ust. § 221

ods. 1 písm. f), g), h) O. s. p. Namietal, že konaním súdu mu bolo odňaté právo na prejednanie
a rozhodnutie veci nestranným súdom napriek tomu, že rozhodovanie veci zákonným sudcom je
základným predpokladom na splnenie podmienok spravodlivého procesu (rozhodnutie Ústavného
súdu Slovenskej republiky sp. zn. IV. ÚS 345/09). Navrhovateľ v konaní uskutočnil podanie, ktorým
upovedomil súd o skutočnostiach nasvedčujúcich tomu, že sudcu, ktorému bola vec pridelená systémom

súdneho manažmentu na prejednanie a rozhodnutie, je potrebné z konania vylúčiť. Okolnosť, že krajský
súd nevzhliadol v označených skutočnostiach dôvod na vylúčenie sudcu, však nič podľa neho nemení
na tom, že v očiach navrhovateľa a objektívne v očiach verejnosti nemožno tohto sudcu považovať
za nestranného. V konaní bolo preto možné uskutočniť len také úkony, ktoré nepripúšťajú odklad.
Ústne pojednávanie vo veci odklad pripúšťalo a nebolo neodkladným úkonom za danej procesnej

situácie. Zdôraznil, že konečné meritórne rozhodnutie vo veci súdom vylúčeným sudcom neprichádzalo
v čase jeho vydania do úvahy aj preto, že súd v rovnakom rozhodnutí rozhodol aj o zamietnutí návrhu
navrhovateľa na prerušenie konania podľa § 109 ods. 2 písm. c) O. s. p., proti ktorému legálne pripustil
odvolanie. Meritórne rozhodnutie súdu považoval preto za predčasné. Vytýkal i to, že súd nedostatočne
oboznámil navrhovateľa s podmienkami, za ktorých je možné viesť konanie, keď ignoroval jeho žiadosť

o zrušenie (odročenie) nariadeného pojednávania z dôležitého dôvodu, a preto nesprávne aplikoval
§ 101 ods. 2 O. s. p. a viedol pojednávanie, na ktorom za neprítomnosti navrhovateľa meritórne
rozhodol. Z tohto dôvodu sa navrhovateľ nemal možnosť vyjadriť k tvrdeniam odporcu, z ktorých súd
pri svojom rozhodnutí vychádzal a zachytil ich aj v odôvodnení svojho rozhodnutia. Nemal možnosť
sa vyjadriť ani k dôkazom, ktoré súd vykonal a založil na nich svoje rozhodnutie. Za takejto procesnej

situácie preto došlo k degradácii zásady kontradiktórnosti, k porušeniu práva navrhovateľa na súdnu
ochranu, ako aj k odňatiu jeho možnosti konať pred súdom. Následne navrhovateľ namietal, že sa vo
veci neuskutočnilo ústne pojednávanie napriek tomu, že v danej veci nebolo možné rozhodnúť bez
nariadenia pojednávania, preto okresný súd porušil právo navrhovateľa na kontradiktórny súdny proces,
nakoľko vykonal dokazovanie, ktorého obsah a rozsah si bez uvedenia akéhokoľvek dôvodu určil sám.

K majetkovej škode navrhovateľ uviedol, že okresný súd sa v odôvodnení rozhodnutia zaoberal
len škodou, ktorá mala súvisieť so správou pohľadávky počas nečinnosti súdu a opisuje ju ako
škodu, ktorá vznikla v príčinnej súvislosti s konaním dlžníka (povinného). Súd úplne ignoroval všetkytvrdenia navrhovateľa o majetkovej škode, ktorá mu vznikla. V tejto časti je preto rozhodnutie súdu
nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov, keď z odôvodnenia rozhodnutia nie je zrejmé, akou úvahou
súd dospel jednoznačne a nepochybne k presvedčeniu o tom, že majetková škoda nevznikla. Rovnako

sa týka i chýbajúcich dôvodov vzniku nemajetkovej ujmy. Navrhol preto, aby odvolací súd napadnutý
rozsudok okresného súdu zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie.

Vyjadrenie k odvolaniu nebolo podané.

Krajský súd, ako súd odvolací ( § 10 ods. 1 O. s. p. ), prejednal odvolanie viazaný rozsahom a dôvodmi
odvolania v zmysle ust. § 212 ods. 1 O. s. p. a bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 1, 2 O. s.
p. napadnutý rozsudok okresného súdu podľa § 219 ods. 1 O. s. p. potvrdil ako vecne správny.

Podľa § 219 ods. 1 O. s. p. odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.

Popreskúmaníveciodvolacísúdkonštatuje,žeokresnýsúdvykonaldokazovanievovecivdostatočnom
rozsahu, vykonané dôkazy správne vyhodnotil podľa § 132 O. s. p. a svoje rozhodnutie aj náležite
odôvodnil podľa § 157 ods. 2 O. s. p. Z odôvodnenia rozhodnutia okresného súdu vyplýva vzťah medzi
skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na strane jednej a právnymi závermi na strane
druhej. Okresný súd neporušil právo účastníkov konania na spravodlivý proces, nakoľko v hodnotení

skutkových zistení neabsentuje žiadna relevantná skutočnosť alebo okolnosť, naopak, okresný súd ich
náležitým spôsobom v celom súhrne posúdil a aj náležite vyhodnotil (Nález Ústavného súdu SR sp. zn.
III. ÚS 36/2010).

Odvolací súd poukazuje na zodpovednosť navrhovateľa za obsahové vymedzenie svojho odvolania v

spojitosti s nevyhnutnosťou odvolacieho súdu rešpektovať svoju viazanosť odvolacími dôvodmi (§ 212
ods.1O.s.p.). Vtejtosúvislostijezjavné,žezrejmezdôvodupredkladaniaveľkéhomnožstvatypových
podaní navrhovateľom na súdy hmotnoprávne a ani procesnoprávne odvolacie dôvody nekorešpondujú
s právnymi dôvodmi a skutkovými zisteniami, na ktorých je založené napadnuté rozhodnutie. Odvolací
súd nie je oprávnený preskúmavať prvostupňové rozhodnutie na základe iných, než účastníkom konania

v odvolaní vznesených námietok.

Podstatná časť odvolacích námietok navrhovateľa je založená na tvrdení, že vo veci nerozhodoval
nestranný sudca. Krajský súd v Banskej Bystrici, ako súd nadriadený, rozhodol uznesením č. k.
24NcC/257/2012-9 zo dňa 11. 10. 2012, okrem iného tak, že z prejednávania a rozhodovania veci

vedenej pod sp. zn. 5C/160/2012 zo sudcov Okresného súdu Žiar nad Hronom vylúčil len sudkyňu
Mgr. Milenu Fegyesovú, a teda zákonná sudkyňa v tejto veci (JUDr. Jarmila Kasanová) vylúčená z
prejednávania a rozhodovania tejto veci nebola. Od vydania tohto rozhodnutia,
v ktorom nadriadený súd podrobne uviedol dôvody, pre ktoré zákonného sudcu možno považovať
za nestranného zo subjektívneho aj objektívneho hľadiska nedošlo ku žiadnym novým skutočnostiam

majúcim vplyv na nestrannosť zákonnej sudkyne, preto je argumentácia odvolateľa o konaní vylúčeného
sudcu bezpredmetná. Odvolací súd poukazuje na to, že sudcu vecne a miestne príslušného súdu
nevylučuje z prejednávania a rozhodovania veci o náhradu škody len tá skutočnosť, že postupom sudcu
v inej veci mala byť navrhovateľovi spôsobená škoda. Aj keď navrhovateľ podal sťažnosť Ústavnému
súdu Slovenskej republiky na porušovanie základného práva zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy SR,

ako aj základného práva na spravodlivý súdny proces zaručeného v čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd, otázku, či vo veci rozhodoval vylúčený sudca môže
preskúmať súd vyššieho stupňa v riadnom inštančnom postupe na základe riadnych a mimoriadnych
opravných prostriedkov, teda nie ústavný súd v konaní o sťažnosti navrhovateľa (viď napr. uznesenie
Ústavného súdu SR I. ÚS 89/2013 zo dňa 06. 02. 2013 alebo I. ÚS 92/2013 zo dňa 13. 02. 2013,

ktorými ústavný súd odmietol sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o. proti uzneseniam
Krajského súdu v Banskej Bystrici pre nedostatok právomoci Ústavného súdu Slovenskej republiky na
ich prerokovanie a rozhodnutie).

Odvolací súd ďalej nespochybňuje, že súčasťou kontradiktórneho konania je právo účastníka byť

oboznámený s predloženými dôkazmi, vyjadriť sa k nim a podávať dôkazné návrhy. Zásadu
kontradiktórnosti však nemožno vykladať absolútne, resp. formalisticky, ale len vo väzbe s ostatnými
zásadami (ustanoveniami) procesného predpisu. Predovšetkým účastník konania realizuje svoje
procesné práva v rámci súdneho pojednávania, na ktoré bol navrhovateľ riadne a včas predvolaný,pričom o možnosť ich uplatnenia sa obral sám svojím postupom, a to bezdôvodnou neúčasťou
na súdnom pojednávaní. V prípade pojednávania bez prítomnosti účastníka za podmienok
predpokladaných zákonom nemôže dôjsť k odňatiu práva účastníka konať pred súdom (uznesenie

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4Cdo 116/93) a zároveň nie je porušená zásada
kontradiktórnosti sporového konania. Ustanovenie § 101 ods. 2 O. s. p. umožňuje súdu konať
v dôvodných prípadoch v neprítomnosti účastníkov konania. Dôvodom žiadosti navrhovateľa o
odročenie pojednávania bola námietka zaujatosti sudcu, ktorý vec prejednáva, z dôvodu absencie jeho
nestrannosti.Aksudcatakémutonávrhunaodročeniepojednávanianevyhovelavecnásledneprejednal

a rozhodol v neprítomnosti účastníkov a právneho zástupcu navrhovateľa, postupoval v plnom súlade s
ust. § 101 ods. 2 O. s. p., keďže o jeho vylúčení, resp. nevylúčení z prejednávania a rozhodovania veci z
tých istých dôvodov už bolo právoplatne rozhodnuté nadriadeným súdom. Účasť na pojednávaní súdom
je právo, ktoré v prejednávanej veci navrhovateľom a jeho právnym zástupcom nebolo využité. Súčasne
v tejto veci neexistoval iný dôležitý dôvod na odročenie pojednávania. Iné chápanie predmetného
ustanovenia by viedlo k nežiaducim prieťahom v konaní, ktorých tvrdená existencia je v konečnom

dôsledku základom samotného nároku uplatňovaného navrhovateľom v návrhu.

Navrhovateľ mal možnosť oboznámiť sa so všetkými predloženými dôkazmi alebo stanoviskami a
vyjadriťsaknimscieľomovplyvniťsúdnekonanie.Vyjadreniaprávnehozástupcuodporcumuboliriadne
doručené, avšak navrhovateľ zostal ďalej nečinný. Pokiaľ navrhovateľ v dôvodoch svojho odvolania

poukazoval na to, že súd prejednal vec v jeho neprítomnosti a v neprítomnosti jeho právneho zástupcu,
pretože sa navrhovateľ bez ospravedlnenia na pojednávanie nedostavil, zároveň si protirečí, keď tvrdí,
že v danej veci nebolo možné rozhodnúť bez nariadenia pojednávania, keďže vo veci sa neuskutočnilo
ústne pojednávanie, čím došlo k porušeniu práva navrhovateľa na kontradiktórny súdny proces.

V žiadnom prípade neobstojí ani ďalšie tvrdenie navrhovateľa, ak uvádza, že v danej veci nebolo
možné rozhodnúť bez nariadenia pojednávania. Uvedené je v úplnom rozpore s vyššie uvedenými
skutočnosťami, keďže okresný súd vo veci nariadil pojednávanie, na ktoré bol navrhovateľ riadne a včas
predvolaný (viď zápisnicu o pojednávaní č. l. 74 spisu).

Hmotnoprávnym dôvodom zamietnutia uplatneného nároku navrhovateľa bolo nepreukázanie
nesprávneho úradného postupu ako základného predpokladu pre vznik zodpovednosti za škodu
spôsobenú nesprávnym úradným postupom. Navrhovateľ v danom prípade odôvodňoval nesprávny
úradný postup exekučného súdu nedodržaním zákonnej lehoty na rozhodnutie o zmene súdneho
exekútora. Okresný súd vykonaným dokazovaním dospel k záveru, že vo veci k prieťahom nedošlo,

nemal za preukázaný nesprávny úradný postup ako jeden z predpokladov pre vznik zodpovednosti
štátu za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom a navrhovateľ v konaní nepreukázal ani
existenciu škody, ktorá mu mala byť postupom okresného súdu spôsobená.

S uvedenými závermi okresného súdu sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje, na dôvody

rozhodnutia okresného súdu v tomto smere v ďalšom len poukazuje (§ 219 ods. 2 O. s. p.)

Všeobecne a v súlade s ustálenou súdnou praxou možno nesprávny úradný postup vymedziť tak,
že ide o porušenie právnou normou ustanoveného predpísaného postupu štátneho orgánu, resp. o
porušenie účelu postupu štátneho orgánu, ktorý - či už súvisí s rozhodovacou činnosťou štátneho

orgánu, alebo s ňou nesúvisí - nenašiel svoj bezprostredný výraz vo vydanom rozhodnutí. Pod termín
„postup“ možno subsumovať ako (činnosť) štátneho orgánu, tak aj jeho nekonanie (nečinnosť alebo
opomenutie), viď aj rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Cdo 24/2004. Zodpovednosť za škodu
spôsobenú nezákonným rozhodnutím, resp. nesprávnym úradným postupom, je v sústave práva
zaradená do občianskoprávneho zodpovednostného systému; ide o občianskoprávnu zodpovednosť

osobitného druhu upravenú samostatným zákonom. Ide o zodpovednosť objektívnu bez zreteľa na
zavinenie, nemožno sa jej zbaviť. Základnými predpokladmi vzniku tejto zodpovednosti je jednak (v
danej veci) vytýkaný nesprávny úradný postup okresného súdu, existencia škody a príčinná súvislosť
medzi nesprávnym úradným postupom a škodou. Keďže predpokladom vzniku zodpovednosti štátu za
škoduspôsobenúnesprávnymúradnýmpostupomjesúčasné,tedakumulatívnesplnenievšetkýchtroch

základných predpokladov, je zrejmé, že bez zistenia prvého predpokladu, a to nesprávneho úradného
postupu, nie je dôvodné skúmať existenciu vzniku majetkovej škody či nemajetkovej ujmy, resp. príčinnej
súvislosti medzi nesprávnym úradným postupom a vznikom škody. Ak jeden z predpokladov nevyhnutný
pre vznik zodpovednosti za škodu, a to nesprávny úradný postup nebol v konaní zistený, preukázaný,nedošlo k vzniku zodpovednosti štátu za škodu, ktorá by prípadne mohla byť spôsobená orgánmi
verejnej moci pri výkone verejnej moci nesprávnym úradným postupom. Okresný súd preto dôvodne aj
s prioritou na hospodárnosť konania ďalšie predpoklady vzniku zodpovednosti správne neskúmal.

Navrhovateľ však nijako nenapadol uvedené skutkové a právne závery okresného súdu, ktoré boli
hmotnoprávnym dôvodom zamietnutia návrhu. Napriek tomu odvolací súd konštatuje, že okresný súd
vykonal v prejednávanej veci dokazovanie náležitým spôsobom a v potrebnom rozsahu, spôsobom plne
zodpovedajúcim kontradiktórnosti sporového konania umožnil účastníkom realizáciu ich procesných

práv a nadväzne zákonným spôsobom vyhodnotil tak procesnú aktivitu účastníkov konania, ako aj
meritum veci, vydal vecne správne rozhodnutie, ktoré zodpovedajúcim spôsobom v zmysle ust. § 157
ods. 2 O. s. p. aj správne a presvedčivo odôvodnil.

Ak navrhovateľ v odvolaní na záver namietal, že súd zamietol žalobu v časti náhrady skutočnej
škody z dôvodu jej nedôvodnosti a v odôvodnení rozhodnutia sa nezaoberal škodou, ktorá mala

súvisieť so správou pohľadávky počas nečinnosti súdu a opisuje ju ako škodu, ktorá vznikla v
príčinnej súvislosti s konaním dlžníka (povinného), potom je zrejmé, že v tejto časti sa odvolanie
netýka napadnutého rozhodnutia okresného súdu, nakoľko tento v odôvodnení svojho rozhodnutia sa
predpokladom vzniku a existencie škody žiadnym spôsobom nezaoberal. Okresný súd vyhodnotil, že
nedošlo k naplneniu jedného z troch kumulatívnych predpokladov pre vznik zodpovednosti odporkyne

za vzniknutú škodu navrhovateľovi, a to existencia nesprávneho úradného postupu zo strany súdu,
ktorého postupom mu škoda mala vzniknúť. Ak, teda, následne navrhovateľ tvrdil, že odôvodnenie
rozsudku je nepreskúmateľné, nakoľko z neho nie je zrejmé, akou úvahou súd dospel k presvedčeniu
o tom, že majetková škoda nevznikla, jeho tvrdenie neobstojí, ak sa okresný súd v odôvodnení
rozhodnutia týmto predpokladom vôbec nezaoberal. Vo vzťahu k tejto skutočnosti je preto rozhodnutie

prvostupňového súdu dôsledne odôvodnené a spĺňa podmienky ustanovenia § 157 ods. 2 O. s. p., teda v
žiadnomprípadeniejedôvodnánámietkanavrhovateľatýkajúcasajehonepreskúmateľnosti,čidokonca
arbitrárnosti. V tomto rozsahu zrejme navrhovateľ podal odvolanie vo vzťahu k úplne inému rozhodnutiu
a uvedené sa týka i argumentov ohľadne námietok vo vzťahu k nemajetkovej ujme, ku ktorej malo dôjsť
na strane navrhovateľa. V tomto rozsahu je preto práve odvolanie navrhovateľa nepreskúmateľné a

nezrozumiteľné, ak poukazuje na skutočnosti, ktoré z odôvodnenia rozhodnutia vôbec nevyplývajú. V
takom prípade ani odvolací súd na tieto skutočnosti nemôže reagovať skutkovo a ani právne.

Okresný súd rozhodol na základe dostatočne zisteného skutkového stavu veci, z ktorého vyvodil aj
správne právne závery. Rozhodnutie okresného súdu je riadne odôvodnené v súlade s ust. § 157 ods.

2 O. s. p. Rozhodnutie je jasné a zrozumiteľné tak pre laickú ako aj odbornú verejnosť. Právne závery
okresného súdu sú správne, s týmito sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje.

Pokiaľ navrhovateľ namietal, že okresný súd mal konanie prerušiť pred právoplatným rozhodnutím vo
veci samej, odvolací súd sa s rozhodnutím okresného súdu v tomto výroku v celom rozsahu stotožňuje

a v ďalšom len poukazuje na dôvody rozhodnutia tam uvedené (§ 219 ods. 2 O. s. p. ).

Vzhľadom na dôvody rozhodnutia odvolacieho súdu, ako aj dôvody, ktoré vo svojom rozhodnutí uviedol
súd prvého stupňa, a ktoré nebolo potrebné pre svoju presvedčivosť opätovne uvádzať v tomto
rozhodnutí, odvolací súd podľa § 219 ods. 1 v spojení aj s ust. § 219 ods. 2 O. s. p. rozsudok súdu

prvého stupňa ako vecne správny potvrdil vrátane súvisiaceho výroku o náhrade trov prvostupňového
konania (§ 206 ods. 2 O. s. p.)

Okresný súd pri rozhodovaní o náhrade trov prvostupňového konania vychádzal správne z ust. § 142
ods. 1 O. s. p., teda rozhodol podľa úspechu v konaní a súčasne dôvodne aplikoval ust. § 151 O. s. p.

O náhrade trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol taktiež podľa ust. § 142 ods. 1 O. s. p., teda
podľa zásady úspechu v konaní, v odvolacom konaní v spojení s § 224 ods. 1 O. s. p. V odvolacom
konaní bol v celom rozsahu úspešný odporca, ktorý si však právo na náhradu trov odvolacieho konania
neuplatnil a zo spisu mu žiadne trovy odvolacieho konania nevyplývajú, preto mu odvolací súd náhradu

trov odvolacieho konania nepriznal.

Rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu v pomere hlasov 3 : 0.Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odolanie nie je prípustné.