Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 19. apríl 2016

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 14Co/156/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6310203664
Dátum vydania rozhodnutia: 19. 04. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Anna Snopčoková

ECLI: ECLI:SK:KSBB:2016:6310203664.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Banskej Bystrici, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Anny

Snopčokovej a sudcov JUDr. Márie Podhorovej a JUDr. Petra Priehodu, v právnej veci žalobcu: E..
S. H., nar. XX. XX. XXXX, bytom Y., P. XXX/XX, proti žalovanému: Slovenská republika - Ministerstvo
spravodlivosti Slovenskej republiky, Bratislava, Župné námestie 13, IČO: 00 166 073, o ochranu
osobnosti a náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 100.000,- Eur a 90.000,- Eur, o odvolaní žalobcu proti
rozsudku Okresného súdu Brezno č. k. 2C/109/2010-415 zo dňa 26. 06. 2012 v spojení s opravným
uznesením Okresného súdu Brezno č. k. 2C/109/2010-472 zo dňa 13. 02. 2015, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok okresného súdu p o t v r d z u j e .

Žalovanej náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Odvolaním napadnutým rozsudkom prvostupňový súd žalobu žalobcu, ktorou sa domáhal, aby súd určil,
že postupom sudkyne Okresného súdu F. E.. A. E. vo veciach sp. zn. 9C/43/2009, sp. zn. 3C/65/2009,
sp. zn. 2C/83/2008, 4C/183/2008 a sp. zn. 3C/41/2008, v ktorých, pre potreby rozhodovania o jej
námietke zaujatosti a jej vylúčení v konaní, o žalobcovi uviedla nepravdivé tvrdenia, že je chronický
sťažovateľ, ktorý sa sústavne sťažuje na činnosť súdu vo veciach, v ktorých je účastníkom, došlo zo
strany žalovaného k zásahu do práva na ochranu osobnosti žalobcu v časti týkajúcej sa občianskej cti,

ľudskej dôstojnosti a ochrany mena a náhrady nemajetkovej ujmy vo výške 100.000,- Eur (pôvodne pred
spojením vo veci sp. zn. 9C/109/2010) a sumy 90.000,- Eur (v konaní vedenom u prvostupňového súdu
pod sp. zn. 5C/241/2010, ktoré konanie bolo uznesením prvostupňového súdu č. k. 2C/109/2010-126
zo dňa 17. 08. 2011 spojené na spoločné konanie s vecou vedenou na Okresnom súde Brezno pod
sp. zn. 2C/109/2010 s tým, že tieto veci budú ďalej prejednávané pod sp. zn. 2C/109/2010), v celom
rozsahu zamietol. O trovách konania rozhodol tak, že žalobcovi uložil povinnosť nahradiť žalovanému
trovy konania vo výške 147,34 Eur na účet žalovaného vedený v Y. J., č. ú. XXXXXXXXXX/XXXX, do

15 dní od právoplatnosti rozhodnutia. Zároveň rozhodol, že štát nemá právo na zaplatenie súdneho
poplatku.

Prvostupňový súd v odôvodnení rozhodnutia poukázal na to, že zo samotnej žaloby vyplýva, že v
súdnom konaní uplatnený nárok je nárokom na ochranu osobnosti v zmysle ustanovenia § 11 a
nasl. Občianskeho zákonníka, pričom v kontexte žaloby a vyjadrení žalobcu je zrejmé, že dotknutým
osobnostným právom malo byť právo na ochranu cti a ľudskej dôstojnosti. Poukázal na to, že ochranu

osobnosti v slovenskom právnom systéme upravujú viaceré odvetvia práva. Občianskoprávna úprava
ochrany osobnosti vychádza z Ústavy Slovenskej republiky; vo vzťahu k uplatnenému nároku je to
článok 19. Predmetom občianskoprávnej ochrany sú imateriálne hodnoty a stránky osobnosti človeka,
ktorými sú meno, česť, dôstojnosť, súkromie, telesná integrita a iné; ide o osobnostné práva spojené sosobnosťou človeka. Výpočet osobnostných práv uvedený v ustanovení § 11 Občianskeho zákonníka
je len demonštratívny. Jednotlivé predmety ochrany osobnosti v občianskom práve sa tak členia na
ochranu života a zdravia, cti a ľudskej dôstojnosti, súkromia, mena, prejavov osobnej povahy. Vo vzťahu

k ochrane cti a ľudskej dôstojnosti jej predmetom je česť a dôstojnosť fyzickej osoby v rozmanitých
spoločenských vzťahoch, a to v jeho spoločenských vzťahoch ako aj vo vzťahu k ostatným fyzickým
osobám.Česťfyzickejosobymádôležitývýznamprejejvzťahkinýmfyzickýmosobámakoajkostatným
účastníkom občianskoprávnych vzťahov; česť fyzickej osoby významne ovplyvňuje jej postavenie v
spoločnosti. Občiansky zákonník chráni fyzickú osobu proti rozširovaniu nepravdivých tvrdení, a to bez

rozdielu, akými prostriedkami k nim dôjde. Ak došlo k neoprávnenému zásahu do cti a dôstojnosti
fyzickej osoby, dotknutá osoba je oprávnená uplatniť právne prostriedky na ochranu osobnosti danej
ustanoveniami Občianskeho zákonníka, najmä sa môže domáhať, aby sa upustilo od neoprávnených
zásahov (ak porušenie práva trvá), aby sa odstránili následky takýchto zásahov a aby jej bolo dané
primerané zadosťučinenie (§ 13 ods. 1 Občianskeho zákonníka). V prípade, ak by takéto zadosťučinenie
bolo nedostatočné, má dotknutá osoba právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch. Takéto práva

patria fyzickej osobe v prípade, že došlo k neoprávnenému zásahu do cti a ľudskej dôstojnosti, ktorý
je objektívne spôsobilý privodiť dotknutej osobe ujmu; zákon a rozhodovacia prax súdov nevyžaduje,
aby došlo k porušeniu práva, postačí objektívna spôsobilosť zásahu spôsobiť ujmu. Na uplatnenie
práva na ochranu osobnosti je aktívne legitimovaná vždy tá fyzická osoba, voči ktorej neoprávnený
zásah smeroval a ktorej mohol ujmu spôsobiť. Subjektom neoprávneného zásahu môže byť fyzická

osoba ako aj právnická osoba, pričom neoprávnený zásah je spôsobený právnickou osobou, ak je
preukázané, že fyzická osoba, ktorá faktický zásah spôsobila, konala v rámci plnenia úloh, resp.
činnosti právnickej osoby. Ochrany osobnostného práva sa môže domáhať na súde. Prvostupňový
súd na základe vykonaného dokazovania mal preukázané, že sudkyňa Okresného súdu F. E.. A. E.
vo veciach, v ktorých bola zákonnou sudkyňou, dňa 09. 02. 2010 a dňa 12. 02. 2010 predsedovi

súdu oznámila svoju predpojatosť prakticky totožnými písomnými podaniami v znení: „V predmetnej
právnej veci, vedenej na tunajšom súde pod vyššie uvedenou spisovou značkou, kde účastníkom
konania je E.. S. H., cítim sa byť predpojatá z prejednávania a rozhodovania. Mnou vyslovenú námietku
predpojatosti v právnej veci odôvodňujem tým, že účastníkom konania je E.. S. H.. V inej právnej veci
vedenej na tunajšom súde pod spisovou značkou 4C 456/200, ktorá bola výnimkou predsedu súdu

predelená do môjho senátu, podal E.. S. H. ústavnú sťažnosť a Ústavný súd Slovenskej republiky
na základe tejto sťažnosti vyslovil, že boli porušené jeho práva a priznal mu z titulu porušenia jeho
práv finančnú kompenzáciu. Napriek skutočnosti, že nie vo všetkých zistených obdobiach prieťahov v
tomto konaní, ktoré boli ústavným súdom vytknuté a konštatované, bola vec pridelená do môjho senátu,
bol voči mne podaný návrh na disciplinárne konanie. Túto skutočnosť som sa dozvedela pri osobnom

pohovore, na ktorý som bola predvolaná dňa 8.2.2010 o 14.00 hod. S poukazom na skutočnosť, že
podaný návrh na disciplinárne konanie voči mojej osobe, má voči mne závažné dôsledky vyplývajúce
z platnej právnej úpravy, podľa ktorej je disciplinárne konanie vedené, a to ešte pred tým, ako bude
vo veci tohto konania právoplatne rozhodnuté, pociťujem voči tomuto účastníkovi konania subjektívnu
zaujatosť a nie som schopná vo veci objektívne konať a rozhodnúť. Ďalej chcem podotknúť, že ide o

chronického sťažovateľa, ktorý sa sústavne sťažuje na činnosť súdu vo veciach, v ktorých vystupuje ako
účastník konania. Samotný ústavný súd pri riešení ústavnej sťažnosti vedenej pod sp.zn. 4C 456/2000
konštatoval, že sám sťažovateľ svojim správaním podstatnou mierou prispel k zisteným prieťahom v
konaní. Berúc do úvahy tieto reálne dané skutočnosti na strane mojej a poukazujúc na skutočnosť, podľa
ktorej sa výnimkou z prideľovania vecí zákonnému sudcovi dostala do môjho senátu každá jedna vec,

v ktorej je E.. S. H. účastníkom konania /zo senátu 3C a 4C, kde sú už sudcovia vo veciach E.. S. H.
vylúčení/, sa cítim byť predpojatá pre konanie a rozhodovanie všetkých právnych vecí, kde účastníkom
konania je E.. S. H.. V súlade s ustanovením § 15 Občianskeho súdneho poriadku vyslovujem týmto
svoj súhlas na pridelenie právnej veci inému zákonnému sudcovi."

Prvostupňový súd poukázal na to, že s prihliadnutím na ustanovenia § 14 a 15 Občianskeho súdneho
poriadku je sudca vylúčený z prejednávania veci, ak možno mať pochybnosti o jeho nezaujatosti so
zreteľom na jeho pomer k veci, jeho pomer k účastníkom konania, prípadne so zreteľom na jeho
pomer k zástupcom účastníka konania. Z vyslovenej zaujatosti konajúcou sudkyňou je zrejmé, že svoju
predpojatosť vyslovila s prihliadnutím na pomer k účastníkovi konania, ktorým bol v prejednávaných

veciach žalobca, E.. S. H.. Poukázal na to, že oznámenie vylúčenia podľa § 15 ods. 1 Občianskeho
súdneho poriadku je nielen právom sudcu, ale aj jeho povinnosťou, iný postup zakladá sudcovi
disciplinárne previnenie podľa Zákona o sudcoch a prísediacich. Oznámenie vylúčenia musí sudca
urobiť neodkladne po tom, ako sa o skutočnostiach zakladajúcich dôvod vylúčenia dozvie. Prvostupňovýsúd dospel k názoru, že pokiaľ zákonná sudkyňa oznámila svoju predpojatosť predsedovi súdu, plnila
svoju zákonnú povinnosť podľa Občianskeho súdneho poriadku; z kontextu a obsahu oznámenia
zaujatosti vyplýva, že tak urobila bezprostredne po tom, ako jej bolo oznámené, že voči nej bol

podaný návrh na disciplinárne konanie v dôsledku nálezu ústavného súdu, že práva účastníka konania
boli porušené. Žalobcom namietanou formuláciou vo vyslovení zaujatosti je formulácia "ďalej chcem
podotknúť, že ide o chronického sťažovateľa, ktorý sa sústavne sťažuje na činnosť súdu vo veciach,
v ktorých vystupuje ako účastník konania". Žalobca uvedenú formuláciu považuje za nepravdivú,
spôsobilú porušiť jeho osobnostné práva, konkrétne osobnostné právo na ochranu cti a ľudskej

dôstojnosti. Z odôvodnenia rozhodnutia prvostupňového súdu nepochybne vyplýva, že prvostupňový
súd pri posudzovaní, či uvedená formulácia je spôsobilou porušiť právo na ochranu osobnosti, prihliadol
na skutočnosť, že Krajský súd v Prešove rozhodujúc o vyslovení zaujatosti zo strany zákonnej sudkyne
vo všetkých posudzovaných prípadoch rozhodol tak, že sudkyňa nie je vylúčená z prejednávania
a rozhodovania veci; vo svojich rozhodnutiach namietanú formuláciu podrobil kritike v tom smere,
že ani prípadné podávanie sťažnosti nemôže byť dôvodom pre vylúčenie sudcu; dôvody uvádzané

sudkyňou nepovažoval za dostatočné pre vylúčenie sudcu. K odňatiu účastníka zákonnému sudcovi
tak nedošlo. Súd prihliadal aj na to, že listinu - vyslovenie predpojatosti o namietanom obsahu a jej
obsah nemožno považovať za tvrdenie urobené verejne, keďže táto listina je založená v súdnych
spisoch, v ktorých bola zaujatosť namietaná a smerovala predsedovi Okresného súdu F., pričom o
námietke zaujatosti rozhodovali senáty Krajského súdu v Prešove. Poukázal na to, že osoby, ktoré mali

možnosť sa s uvedeným obsahom listín oboznámiť, sú povinné o týchto skutočnostiach zachovávať
mlčanlivosť a nijakým spôsobom nebolo preukázané, že by sa v dôsledku namietaných formulácii
zhoršilo postavenie žalobcu ako účastníka konania, či už na Okresnom súde F. alebo na Krajskom
súde v Prešove. Ďalej prihliadol prvostupňový súd na to, že zo strany konajúcej sudkyne po vyslovení
zaujatosti išlo len o uvedenie subjektívnych dôvodov, pre ktoré sa cítila byť vo veciach zaujatá, na

ktoré vyslovenie zaujatosti bola v zmysle zákona povinná, aj keď ňou uvádzané dôvody, vrátane
namietanej formulácie, boli podľa rozhodnutí Krajského súdu v Prešove nedostatočné. Poukázal na
to, že z rozhodnutí Krajského súdu v Prešove pritom vyplýva, že pravdivosťou namietaného tvrdenia
sa ani nezaoberali, nakoľko aj keby namietaná formulácia bola pravdivá, nebol by to dôvod pre
vylúčenie zákonného sudcu. Poukázal na to, že nakoľko zo strany konajúcej sudkyne išlo len o uvedenie

subjektívnych dôvodov, nemožno ich považovať za skutkové tvrdenie, pričom ich nemožno bez ďalšieho
oddeliť od ďalších tvrdení uvedených vo vyslovení predpojatosti. Z obsahu uvedenej listiny vyplýva,
že subjektívnym dôvodom pre vyslovenie zaujatosti bolo podanie návrhu na disciplinárne konanie, pre
ktorý sa zákonná sudkyňa vyslovila, že voči žalobcovi ako účastníkovi konania pociťuje subjektívnu
zaujatosť, pre ktorú nie je vo veci schopná konať a rozhodnúť. Prvostupňový súd poukázal na to, že

namietaná formulácia je vo vzťahu k uvádzanému dôvodu zaujatosti podľa názoru súdu formuláciou
nadbytočnou a navyše pomerne nešťastne formulovanou, avšak bez toho, aby sama o sebe bola
spôsobilá privodiť žalobcovi ujmu, najmä ak nebola urobená verejne, oboznámil sa s ňou len úzky okruh
osôb a nebolo preukázané, že by sa v tom dôsledku postavenie žalobcu ako subjektu právnych vzťahov
akýmkoľvek spôsobom zhoršilo. Prvostupňový súd ďalej poukázal na tú skutočnosť, že aj keď nebolo

preukázané, že by do dňa vyslovenia zaujatosti žalobca podával sťažnosti podľa Zákona o súdoch
(okrem podaní vedených v denníku Spr Okresného súdu Kežmarok pod Spr. 10008/2009, 10021/2008,
10031/2008, 10012/2009, 10018/2009 a 10005/2010), z jeho strany pred vyslovením predpojatosti došlo
k podaniu viacerých trestných oznámení na sudcov Okresného súdu F., ako to vyplýva zo žalobcom
predložených rozhodnutí a zároveň aj k ústavným sťažnostiam, ktoré z časti boli Ústavným súdom

Slovenskej republiky odmietnuté ako neopodstatnené. Nemožno tak konštatovať, že by zo strany
žalobcu nedošlo k podaniu žiadnej sťažnosti (či už podľa Zákona o súdoch alebo ústavnej sťažnosti).
Túto skutočnosť však prvostupňový súd nevyhodnotil na neprospech žalobcu, najmä pokiaľ uplatňoval
práva dané mu právnym poriadkom Slovenskej republiky, a to či už vo forme trestných oznámení,
námietok zaujatosti, sťažností alebo ústavných sťažností. Poukázal na to, že na neprospech žalobcu

tak neučinil ani Krajský súd v Prešove rozhodujúci o vylúčení, resp. nevylúčení zákonnej sudkyne vo
veciach, v ktorých bol účastníkom žalobca a v ktorých zákonná sudkyňa svoju predpojatosť namietala.
Z týchto dôvodov prvostupňový súd dospel k záveru, že žaloba čo do základu uplatneného nároku nie
je dôvodná, nakoľko mal zato, že k zásahu do práva žalobcu na ochranu osobnosti v časti týkajúcej
sa občianskej cti a ľudskej dôstojnosti a ochrany mena z vyššie uvedených dôvodov nedošlo. Súd sa

stotožnilskonštatovanímžalovanéhoprednesenéhonapojednávaní,podľaktoréhovyjadreniezákonnej
sudkyne samo o sebe a kontexte celého vyjadrenia predpojatosti nemali difamačný charakter, ktorý
nádych získali až po tom, ako ich žalobca interpretoval a vyostril. Nakoľko súd vyhodnotil právny základ
uplatneného nároku ako nedôvodný (k porušeniu osobnostného práva nedošlo), nebol dôvodný aniuplatnený nárok na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch. Z týchto dôvodov prvostupňový súd žalobu
žalobcu v celom rozsahu zamietol. O trovách konania súd rozhodol podľa § 142 ods. 1 Občianskeho
súdneho poriadku. Žalovanému, ako úspešnému účastníkovi konania, priznal nárok na náhradu trov

konania spočívajúcich v nákladoch súvisiacich s jeho účasťou na súdnom pojednávaní, a to v uplatnenej
výške celkom 147,34 Eur, a to cestovné pri účasti na pojednávaní dňa 28. 06. 2011 vo výške 51,17 Eur
a pri účasti na pojednávaní dňa 26. 06. 2012 vo výške 96,19 Eur. V odôvodnení rozhodnutia uviedol,
že rozdiel v nákladoch
na cestovné na jednotlivé pojednávania vyplýva zo skutočnosti, že kým cesta na pojednávanie dňa

28. 06. 2011 bola realizovaná služobným motorovým vozidlom Y. J., evidenčné číslo Z. o spotrebe
9,49 l/100 km (mesto), 7,10 l/100 km (mimo mesto), najazdenej vzdialenosti 502 km v mimomestskej
prevádzke, 24 km v mestskej prevádzke a hodnote PHM 1,349 Eur/l, cesta na ďalšie pojednávanie bola
realizovaná motorovým vozidlom Y. J., evidenčné číslo Z. o spotrebe 16,40 l/100 km (mesto), 11,20
l/100 km (mimomesto), najazdenej vzdialenosti 505 km v mimomestskej prevádzke, 24 km v mestskej
prevádzke a hodnote PHM 1,590 Eur/l. Poukázal na to, že oslobodenie od platenia súdnych poplatkov

priznané žalobcovi sa na povinnosť náhrady trov vo vzťahu k žalovanému nevzťahuje.

Žalobca proti rozsudku prvostupňového súdu v zákonom stanovenej lehote podal odvolanie. Navrhol,
aby odvolací súd podľa § 220 O. s. p. z dôvodov § 205 ods. 2 písm. c/, d/, f/ O. s. p. zmenil napadnutý
rozsudok vo výroku I. tak, že návrhu v celom rozsahu vyhovie, alternatívne navrhol rozsudok súdu

prvého stupňa vo výroku II. zmeniť tak, že žalobcovi trovy konania vôbec nepriznať, resp. priznať
iba vo výške cestovného autobusom z L. do Brezna za dve účasti na pojednávaniach. V odvolaní
uvádzal, že rozsudok prvostupňového súdu je nesprávny, vychádza z nesprávneho právneho posúdenia
veci, nedostatočného vysporiadania sa s dôkazmi a je závažným zásahom do jeho základných práv
zaručených Ústavou SR aj Dohovorom o ochrane ľudských práv a základných slobôd, naviac je aj

arbitrárny, nespravodlivý a vrcholne svojvoľný. Na jednej strane súd správne hodnotí postup sudkyne pri
podaní námietky ako súčasť konania a rozhodovania vo veci samej podľa O. s. p., na druhej strane túto
skutočnosť pri posudzovaní jeho návrhu a dosahu konania sudkyne Okresného súdu F. E.. A. E. na jeho
práva v zmysle § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka vôbec nehodnotí. Samosudca vo svojej písomnej
námietke môže uvádzať iba také skutočnosti, ktoré nemôžu ohroziť a zasiahnuť osobnostné práva

účastníka konania sudca teda nesmie vyjadrovať svoje pocity, dojmy a subjektívne hodnotenia účastníka
konania tak, ako to urobila sudkyňa Okresného súdu F.. Nie sú podstatné subjektívne dôvody tvrdení
osoby, ktorá právo na ochranu osobnosti iného porušila, nevyžaduje sa úmysel privodiť zneváženie
iného ani vedomosť o tom, že jej tvrdenia sú nepravdivé, ide o objektívnu zodpovednosť. Sudkyňa
Okresného súdu F. účelovo vo svojej výpovedi na prvostupňovom súde sa snažila tvrdiť, že ona až do

pojednávania vo veci samej ani nevedela, že chronický sťažovateľ, ktorý sa sťažuje na postup sudcov
vo všetkých veciach, kde je na Okresnom súde F., je ekvivalent slova kverulant. Tvrdí, že je právom,
ale aj povinnosťou žalobcu v spore na ochranu osobnosti preukázať, že výroky na jeho osobu majú
pejoratívny, hanlivý, difamujúci a znevažujúci dosah. To, že súdu zdokumentoval aj listinnými dôkazmi,
že chronický sťažovateľ a kverulant sú ekvivalenty toho istého označenia osoby s poruchou osobnosti,

prípadne duševne chorej, nie je možné
označovať za vyostrenie a precenenie výrokov urobených písomne sudkyňou Okresného súdu F. pre
potrebyjejvylúčeniazkonaní.Poukázalnato,žepokiaľsudkyňavosvojejvýpovedivkonanípredsúdom
uviedla, že mala na mysli jeho opakované vyjadrenia nespokojnosti s konaním sudcov Okresného súdu
F. a jeho pocit, že sa voči nemu vystupuje, ako by ho chcel niekto ukrátiť na jeho právach a ublížiť mu, je

jasným znakom, že ho považuje za osobu duševne chorú. Uviedol, že ku dňu súdneho konania 26. 06.
2012 ústavný súd v troch prípadoch konaní na Okresnom súde F. nálezmi sp. zn. III. ÚS 167/09, II. ÚS
390/2010, II. ÚS 531/ 2010 rozhodol, že postupom sudcov došlo k zásahu do jeho základných práv. V
jehotrestnejvecivedenejnaOkresnomsúdeF.podsp.zn.1T74/05ústavnýsúdopakovanenálezomsp.
zn. II. ÚS 627/2013 skonštatoval opätovné prieťahy po predchádzajúcom náleze sp. zn. II. ÚS 390/2010.

Ak ho pre takéto jeho uplatnenie základného práva v rozpore s čl. 12 ods. 4 ústavy žalovaná považuje
za osobu psychicky postihnutú, resp. postihnutú minimálne osobnostne, je to absolútne netolerovateľné.
Rovnako jeho prípadné odvolanie voči rozhodnutiam OS F., podanie trestného oznámenia, žaloby
alebo vznesenie námietky voči sudcom, nemôže byť dôvodom na označovanie jeho osoby, ako sa to v
napadnutej veci opakovane stalo. Poukazoval na jeho trestnú vec vedenú na Okresnom súde F. pod sp.

zn. 1T/74/05, v súčasnosti vedenú na Okresnom súde Brezno pod sp. zn. 3T/25/2014, s poukazom na
to, že Okresný súd Brezno uznesením zo dňa 04. 02. 2015 vrátil z predbežného prejednania obžaloby
jeho už 11 rokov starú trestnú vec prokuratúre na došetrenie; ak sa voči tomu 10 rokov bráni aj podanímtrestnéhooznámeniačipodnetunadisciplinárnekonanie,nesmietobyťdôvodomnajehoznevažovanie.
Uviedol, že tento stav je jasným dôkazom toho, čo
napísal v januári 2011 predseda Okresného súdu F. E.. L. na jeho sťažnosť na prieťahy v uvedenej

trestnej veci, a to, že sudcovia tamojšieho súdu pre vzťah k jeho osobe nemajú záujem jeho veci riešiť
bez prieťahov a nepochybne práve pre postoj sudkyne E.. E. po náleze, ktorý bol dôvodom vo veci sp.
zn. 4C/456/00 na jej disciplinárne potrestanie. Sudkyňa Okresného súdu F. E.. E. bola za prieťahy v jeho
veci disciplinárne potrestaná, a tým je jej vierohodnosť ako svedkyne v jeho
súdnej veci takmer nulová. Okresný súd Brezno sa však s týmto vôbec nezaoberal a považoval

jej neprijateľné tvrdenia za objektívne a správne. V dvoch prípadoch sudcov Okresného súdu F.
skonštatovali S. po jeho trestnom oznámení, že sa sudcovia dopustili porušenia sudcovských povinnosti
a veci postúpili na
disciplinárne konania. To, že MS SR a ani predseda KS Prešov nepodali na sudcov disciplinárne návrhy,
nie je jeho vina, ale to jasne svedčí o účelovom postupe v smere, aby sa tým zmarili jeho práva v súdnom
konaní vedenom voči SR - MS SR na ochranu osobnosti. V čase, keď sudkyňa E.. E. na pojednávaní

dna 04. 10. 2011 v L. sa o ňom vyjadrila ako o človeku s obavami z prenasledovania a ukrivďovania
sudcami Okresného súdu F., sama v ôsmych veciach, kde je on účastníkom na Okresnom súde F., sa
dopustila vedomých a dlhoročných prieťahov a veci staré už 7 rokov sú z jej viny od roku 2011 bez
akéhokoľvek konania reštančné. Tvrdí, že práve postoj sudkyne E. k jeho osobe má aj dnes dopad na
jeho práva v súdnych konaniach, jednak na Okresnom súde F., ale aj na Okresnom súde R.N. a iných

súdoch, vrátane Okresného súdu L., Krajského súdu v Banskej Bystrici, ale aj ÚS SR. Sudca Okresného
súdu F. E.. L. H., ktorý zavinil dlhoročné prieťahy v jeho trestnej veci pôvodne sp. zn. 1T 74/05, napriek
tomu, že do dnešného dňa nie je vo veci vynesené meritórne rozhodnutie, dokázal v roku 2007 priznať
jeho trom obhajcom ex offo aj súdnym znalcom trovy znalečného a obhajoby v sume viac ako 100.000,-
Sk a jemu nikdy

rozhodnutia o priznaní trov nedoručil. Hoci nie sú doteraz právoplatné, súd im náhrady už dávno vyplatil.
V septembri 2013 podal trestné oznámenie na sudcu pre zločin podľa § 326 ods. 1, 2, 3 TZ, ale do
dnešnéhodňaotomneboloOČTKrozhodnutéavecriešidnesGPSP.Vovecinaochranuosobnosti,kde
on je žalobca pred Okresným súdom Bánovce nad Bebravou sp. zn. 5 C 59/2013 dňa 30. 10. 2014 podal
naraz 3 námietky zaujatosti a vec mala byť z príslušnosti postúpená na NS SR za účelom rozhodnutia

o jeho námietke voči všetkým sudcom Krajského súdu v Trenčíne. Svojvoľným postupom sudcov došlo
k zmareniu jeho práv a Krajský súd v Trenčíne, hoci ho včas namietol, o jeho námietke samosudcu
Okresného súdu L. X. L. rozhodoval sám. Dnes je vec v riešení OČTK po jeho trestnom oznámení. Vo
veci úhrady jeho nárokov vyplývajúcich z nálezu ústavného súdu II. ÚS 627/13 sa Okresný súd R.N.
opäť dopustil zásahu do jeho práv, o čom pripája dokumentáciu svedčiacu, že došlo jednak konaním

predsedníčky tohto súdu, aj
konaním exekútora vo R. k trestnej činnosti na jeho škodu. V neposlednom rade aj skutočnosť, že
samosudca E.. E. B. vyhotovil a doručil mu rozsudok zo dňa 26. 06. 2012 až dňa 26. 01. 2015 je jasným
porušením jeho základných
práv. Z obavy, aby ho v spore sp zn. 2C/109/2010 žalovaná opäť neoznačovala za kverulanta -

chronického sťažovateľa, nič nepodnikol, pretože žalovaná bola povinná sama, ako štátny orgán,
zabezpečiť, aby rozsudok sudca vypracoval a doručil v zákonnej lehote. Existujú aj iné súdne veci, kde
sa konalo spôsobom porušujúcim jeho základné
práva, napríklad opakovane viac rokov namietal, že aj iné súdy, vrátane Okresného súdu L., odmietali
pri pojednávaní s ním v situácii, že trpí absolútnou obojstrannou P.,

používať z úradnej moci konferenčný záznam a v niektorých prípadoch dokonca monitor počítača a
nemal zaručené podmienky rovnosti účastníka konania. Dnes je na ÚS SR viac jeho vecí, kde napáda
práve porušenie tohto jeho práva.

Súdne konanie na ochranu osobnosti je kontradiktórne konanie a nie je možné žalobcovi, ktorý dokáže

fundovaným a relevantným spôsobom vyvrátiť takmer detinské tvrdenia svedkyne - sudkyne, dávať za
vinu, že svojím postupom ako účastník konania vyostril a precenil tvrdenia urobené o jeho osobe v
súvislostispostupomsudcupodľa§15ods.1O.s.p.Jetoabsolútnasvojvôľaaarbitrárnosťvrozhodnutí
prvostupňovéhosúdu.Akodvolacísúdrozsudoknezmeníastotožnísasdôvodmirozsudkusúduprvého
stupňa, budú porušené jeho základné práva a nepochybne sa obráti na ÚS SR, a ak to bude nevyhnutné,

aj na ESĽP. Zdôrazňuje nesprávnosť a bezcitnosť v postupe žalovanej aj okresného súdu,
ktorý sa jeho uplatnenie práva na konanie bez prieťahov na ÚS SR voči Okresnému súdu F. snaží
interpretovať ako chronické sťažovateľstvo a nevidí v podaniach sudkyne E. žiadne znevažovanie jehoosoby a dôvodnosť jeho návrhu. Okresný súd nehodnotil to, že v množstve vecí mal úspech na ÚS SR,
za takej situácie
stotožňovať sa s označením, že je chronický sťažovateľ t. j. kverulant a osoba s pochybným

duševným zdravím, je nepochybne zásahom do jeho práva na ochranu osobnosti aj do jeho základných
právpodľaústavyaDohovoru.Neobstojíobranažalovanej,sktoroussstotožnilokresnýsúd,žepísomné
podania sudkyne vo veci v zmysle § 15 ods. 1 O. s. p. nemôžu byt' posudzované ako zásah do práva na
ochranu osobnosti účastníka. V tomto smere preukázal listinným dôkazom z týždenníka J., že tvrdenia
sudcu v istej krajine EÚ o obžalovanom, že je vrah boli posúdené ako zásah do práva na ochranu

osobnosti obžalovaného. Sudca sa nikdy nesmie na adresu účastníka konania dopustiť znevažujúcich
tvrdení, nech by bola jeho pohnútka akákoľvek, treba tieto vyjadrenia posúdiť tak, ako sa stali. Obrana,
že si sudkyňa pre svoje slabé odborné či iné vedomosti nebola vedomá, že u iných osôb ide o vzbudenie
presvedčenia, že účastník konania trpí poruchou
osobnosti, či je duševne chorý, v tom nemajú žiaden význam. Taktiež neobstojí konštatovanie, že listiny,
ktorými sa dotkla sudkyňa Okresného súdu F. jeho osobnostných práv, nie sú verejne dostupné, ale sú

súčasťou súdnych spisov. Senát odvolacieho súdu má troch členov, asistentku a súdnu úradníčku, v
piatich prípadoch je to spolu 25 ľudí Krajského súdu v Prešove. Okrem toho sa uvedené spisy dostali
aj na NS SR či ÚS SR, a to je opäť množstvo ľudí. Je emeritný prokurátor, sudca Krajského súdu v
Bratislave a advokát a je všeobecne známe, že aj utajované spisy a údaje z nich kolujú na internete či
medzi verejnosťou. Z okolností prípadu a s pohľadu na jeho osobu je nepochybné, že sa s tvrdeniami

o jeho osobe oboznámili desiatky či stovky sudcov, prokurátorov, advokátov a iných osôb a medzi
týmito kruhmi je značne znevážený. V ďalšej časti odvolania poukázal na iné konania vo veci ochrany
osobnosti s poukazom na uznesenie ÚS SR sp. zn. IV. ÚS 241/04, podľa ktorého uznesenia sa za
diskriminačný prístup všeobecného súdu k súdnej ochrane považuje taký prístup, ktorý rovnaké alebo
analogické situácie rieši odchylným spôsobom, pričom takýto postup nemožno rozumne odôvodniť.

Tvrdil,žeokresnýsúdpostupovalvrozporestýmtonázoromÚS.Vďalšompoukázalnanálezústavného
súdu sp. zn. I. ÚS 306/2010 zo dňa 08. 12. 2010 v tom smere, že orgánom verejnej moci a predovšetkým
súdom nemožno tolerovať pri interpretácii zákonných ustanovení prílišný formalistický postup, ktorý
vedie k zjavnej nespravodlivosti. Pri výklade a aplikácií právnych predpisov teda nemožno opomínať
ich účel a zmysel, ktorý nie je vyjadrený len v slovách a vetách toho-ktorého zákonného predpisu, ale

i v základných princípoch právneho štátu. Tvrdil, že je nepochybne preukázané, že konaním sudkyne
Okresného súdu
F. došlo v piatich prípadoch k zásahu do jeho práva na ochranu osobnosti a žalovaná za to musí niesť
následky. Okresný súd nezhodnotil dôkazný stav v súlade s O. s. p. a naviac sa evidentne odchýlil
od uvedených judikátov ústavného súdu, preto jeho rozhodnutie je vo vzťahu k jeho právu na súdnu

ochranu diskriminačné. K tvrdeniam žalovanej, ale aj k zdôvodneniu rozsudku prvostupňového súdu
v tom smere, že konaním sudkyne E. nebolo nijako znevážené jeho postavenie v spoločnosti, ani na
súde v F., či iných súdoch a ani v rodine, uviedol, že od roku 2004 je nezákonne trestne stíhaný vo veci
1T/74/2005, keď opakovane písomne poukázal na nezákonnosť prípravného
konania. To, že sa s vecou zaoberali tak, ako sa zaoberali, je práve dôsledkom toho, že ho všetci

považujú za duševne chorého, minimálne však za kverulanta a tým nadržujú obžalobe. Navyše vedome
neriešia dlhodobo jeho podania, podnety a návrhy (žaloby) vo veci samej. Poukázal na to, že jeho
manželka v množstve súdnych vecí ako aj pred znalcami o ňom tvrdí, že je kverulant. Tvrdí, že známosti
jeho manželky so sudcami v F., R.N., J. aj Krajského súdu v J. mali za dôsledok, že o stanoviskách
E..E.kjehoosobeviejehomanželkaajejrodina,atotoajzneužívavjehoneprospechvkonaniachojeho

maloletom synovi, ktorého už bez zákonných dôvodov nemôže vidieť XX. rok. Má za to, že dostatočne
osvedčil,žetvrdeniaojehoosobezavinenéžalovanousahodotklinielenakojednotlivca,alemajúdosah
aj na sudcov, kolízneho opatrovníka, prokurátorov, policajtov a iné orgány a osoby v celej SR. Je logické
a jedine možné vysvetlenie, že nepravdivé tvrdenia o inom spochybňujúce jeho psychické a povahové
vlastnosti sú samé osebe takým zásahom ako predpokladá ust. § 11 Občianskeho zákonníka. Naviac,

ak k takým tvrdeniam dospeje sudca, ktorý má zákonom uloženú povinnosť rešpektovať základné práva
a slobody účastníka konania a jeho osobnosť, tak je dosah zásahu mnohonásobne vyšší ako v prípade,
ak k porušeniu práva dôjde v bulvárnom časopise. Poukázal na rozhodnutie NS č. R 29/2001, v ktorom
sa uvádza, že
samotná závažnosť ujmy vzniknutej v dôsledku neoprávneného zásahu do práva na ochranu

osobnosti nie je jediným a výlučným kritériom pre určenie výšky nemajetkovej ujmy v peniazoch. Pri
určenítejtovýškysúdmusíprihliadnuťajnaokolnosti,zaktorýchkporušeniuprávadošlo.Tietookolnosti
môžu byť významné tak u osoby postihnutej, ako aj u osoby, ktorá neoprávnene zásah spôsobila. Ak
by sa prvostupňový súd spravoval týmto judikátom, nemohol by jeho žalobu zamietnuť a musel by mupriznať aj nemajetkovú ujmu v peniazoch. Tvrdí, že základ žaloby je z dokazovania dostatočne daný a
jej zamietnutie je v rozpore s O. s. p. Namietal, že súd sa vôbec nezaoberal otázkou nemajetkovej ujmy v
peniazoch. Navrhol, aby odvolací súd rozsudok prvostupňového súdu zmenil tak, že jeho návrhu v celom

rozsahu vyhovie. V závere odvolania uviedol, že vzhľadom na charakter sporu a stav, že všetci sudcovia
SR sú k sebe tolerantní a kolegiálni a naviac ide o spor so SR - MS SR, je iba ťažko možno predpokladať,
že odvolací senát bude nestranný a spravodlivý. Navrhol preto alternatívne zrušiť rozsudok vo výroku o
náhrade trov konania žalovanej. Podľa jeho názoru priznať hlavnému radcovi žalovanej vo veku do XX
rokov právo na náhradu trov za dve cesty luxusným služobným motorovým vozidlom je neprijateľné. Súd

nedostatočne vyhodnotil to, že naozaj sa inkriminovaných výrokov žalovaná na jeho adresu dopustila a
stále sa s nimi stotožňuje. Už to samé je v rozpore s tým, aby sa trovy
konania takej žalovanej priznali. Naviac jeho osobné pomery T., dôchodok dnes 211,- Eur a charakter
sporu, keď nijako v čase podania žaloby nemohol vedieť ako súd vec posúdi a nešlo u neho o svojvoľné
konanie, je dôvodom na to, aby odvolací súd podľa § 150 O. s. p. trovy konania žalovanej vôbec
nepriznal. Ide totiž o výnimočné okolnosti na jeho strane, aj na strane žalovanej a je nespravodlivé a

svojvoľné za takých okolností trovy cestovného žalovanej priznať. Pokiaľ by sa krajský súd nestotožnil
s tým, že sú dané dôvody na postup podľa § 150 ods. 1 O. s. p., navrhol zmeniť výrok o náhrade
trov konania tak, že náhradu odvolací súd prizná iba za dve cesty autobusom z L. do Brezna a späť.
Spojenie verejnou dopravou je tak bezproblémové, že zástupca žalovanej mal možnosť najneskôr do
10. hodiny dostaviť sa na súd a ešte v ten deň sa do večera domov vrátiť. V takom prípade by náhrada

trov cestovného bola asi trikrát nižšia ako priznaná náhrada v sume 147,34,- Eur.

V písomnom podaní zo dňa 16. 12. 2015 označeným ako Doplnenie odvolania zo dňa 05. 02. 2015 vo
vzťahu k svedkyni E.. A. E. uviedol, že voči E.. A. E. sa od roku 2012 vedie na disciplinárnom súde
konanie pod sp. zn. 1Ds 15/2012 a je v štádiu odvolacieho konania, to dokazuje, že krátko po tom,

ako bola svedkyňa v roku 2011 potrestaná za prieťahy v jeho veci sp. zn. I. zistené ústavným súdom
v náleze, došlo k jej novému disciplinárnemu stíhaniu pre prieťahy v 39 veciach, pričom poukázal na
odpoveď Krajského súdu v Prešove zo dňa 06. 02. 2015. Navrhol, aby odvolací súd podľa § 205a O.
s. p. prihliadol na prípis Krajského súdu v Prešove zo dňa 06. 02. 2015 ako na dôkaz podaný včas a
zohľadnil ho pri svojom rozhodovaní.

Žalovaný sa k podanému odvolaniu písomne nevyjadril.

Odvolací súd ešte pred tým, než začal konať vo veci samej sa zaoberal obsahom odvolania žalobcu
zo dňa 06. 02. 2015 po predložení veci odvolaciemu súdu s prihliadnutím na text odvolania, v ktorom

žalobca uvádza: „Vzhľadom na charakter sporu a stav, že všetci sudcovia SR sú k sebe tolerantní a
kolegiálni a naviac ide o spor so SR - MS SR, je iba ťažko možno predpokladať, že odvolací senát
bude nestranný a spravodlivý. Navrhujem preto alternatívne zrušiť rozsudok vo výroku o náhrade trov
konania žalovanej...“, či možno obsah odvolania posúdiť ako námietku zaujatosti v zmysle § 15a O.
s. p. Preskúmaním veci s prihliadnutím na samotný obsah časti odvolania v hore citovanom znení,

odvolací súd dospel k záveru, že podanie žalobcu v tejto časti nie je možné považovať za námietku
zaujatosti, keďže podanie nespĺňa náležitosti v zmysle § 15a ods. 3 O. s. p., pričom na podanie, ktoré
nespĺňa náležitosti námietky zaujatosti, súd neprihliadne; v tomto prípade sa vec nadriadenému súdu
nepredkladá. Odvolací súd následne vo veci konal, keďže neexistujú žiadne prekážky, ktoré by bránili
odvolaciemu súdu konať vo veci.

Krajský súd, ako súd odvolací, vec v medziach daných odvolaním žalobcu podľa § 212 ods. 1 O. s.
p., bez nariadenia pojednávania v súlade s ustanovením § 214 ods. 2 O. s. p. preskúmal a rozsudok
prvostupňového súdu podľa § 219 ods. 1 a 2 O. s. p. potvrdil.

Podľa § 219 ods. 1 O. s. p. odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.

Podľa § 219 ods. 2 O. s. p. ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

Odvolací súd konštatuje, že sa stotožňuje s rozhodnutím prvostupňového súdu vysloveným v
napadnutom rozhodnutí a aj s jeho dôvodmi, ktoré sú zrozumiteľné, presvedčivé a jasné. Po preskúmaní
veci dospel odvolací súd k názoru, že prvostupňový súd z hľadiska posúdenia opodstatnenosti návrhu,ktorým sa žalobca domáhal ochrany osobnosti a náhrady nemajetkovej ujmy, dospel k správnym
skutkovým a právnym záverom. Vzhľadom na to, že odvolací súd v celom rozsahu preberá súdom
prvého stupňa dôsledne zistený skutkový stav, pokiaľ ide o skutočnosti právne rozhodné pre posúdenie

uplatneného nároku žalobcom, a pretože v celom rozsahu zdieľa i jeho právne závery vo veci, keď
uplatnený nárok prvostupňový súd správne posúdil, odvolací súd s poukazom na ustanovenie § 219
ods. 2 O. s. p. odkazuje na písomné vyhotovenie rozsudku prvostupňového súdu. Odvolací súd
nenachádza dôvod, pre ktorý by sa mal od záverov prvostupňového súdu odchýliť. Námietky žalobcu
uvedené v odvolaní odvolací súd nepovažuje za prijateľné, pričom žalobca vo svojom odvolaní neuviedol

žiadnu podstatnú novú skutočnosť, dôkazy a argumenty než tie, s ktorými sa náležite vysporiadal už
súd prvého stupňa. Navrhovateľ rovnako neuviedol žiadnu podstatnú skutočnosť a odvolací súd ani
preskúmaním konania pred prvostupňovým súdom nezistil takú podstatnú skutočnosť, ktorá by mala za
následok úvahu o prípadnej vade v procesnoprávnom postupe prvostupňového súdu alebo o prípadnej
nesprávnosti odvolaním napadnutého rozhodnutia.

Odvolací súd uvádza, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje
právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym
posúdenímvecijeomylsúdupriaplikáciiprávanazistenýskutkovýstav.Onesprávnuaplikáciuprávnych
predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny predpis, alebo ak síce aplikoval správny právny predpis,
nesprávne ho ale interpretoval, alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne

závery. Preskúmaním veci odvolací súd nezistil, že by prvostupňový súd sa v súdenej veci dopustil
nesprávneho právneho posúdenia.

Podľa § 11 Občianskeho zákonníka fyzická osoba má právo na ochranu svojej osobnosti, najmä života
a zdravia, občianskej cti a ľudskej dôstojnosti, ako aj súkromia, svojho mena a prejavov osobnej povahy.

Podľa§13ods.1Občianskehozákonníkafyzickáosobamáprávonajmäsadomáhať,abysaupustilood
neoprávnených zásahov do práva na ochranu jeho osobnosti, aby sa odstránili následky týchto zásahov
a aby mu bolo dané primerané zadosťučinenie.

Podľa § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka pokiaľ by sa nezdalo postačujúce zadosťučinenie podľa
odseku 1 najmä preto, že bola v značnej miere znížená dôstojnosť fyzickej osoby alebo jeho vážnosť v
spoločnosti, má fyzická osoba tiež právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch.

Zákon nepodáva výpočet konkrétnych foriem relevantných zásahov, stanovuje ale znaky správania

zasahujúceho do osobnosti (objektívna spôsobilosť zásahu negatívne dopadnúť na osobnosť fyzickej
osoby, neoprávnenosť zásahu a príčinná súvislosť medzi určitým správaním a porušením alebo
ohrozením osobnostných práv). Ak sú v konkrétnom prípade tieto znaky dané, má fyzická osoba právo
najmä sa domáhať, aby sa upustilo od neoprávnených zásahov do práva na ochranu jej osobnosti,
aby sa odstránili následky týchto zásahov a aby jej bolo dané primerané zadosťučinenie (§ 13 ods.

1 Občianskeho zákonníka). Odvolací súd uvádza, že v konaní nebolo sporné, že sudkyňa Okresného
súdu F. E.. A. E. vo veciach, v ktorých konala ako zákonná sudkyňa sp. zn. 9C/43/2009, 3C/65/2009,
2C/83/2008, 4C/183/2008 a 3C/41/2008, v podaní adresovanom predsedovi okresného súdu oznámila
svoju zaujatosť z dôvodu, že pociťuje voči tomuto účastníkovi konania subjektívnu zaujatosť a nie je
schopná vo veci objektívne konať a rozhodnúť. Podanie E.. E. obsahuje aj text: „Ďalej chcem podotknúť,

že ide o chronického sťažovateľa, ktorý sa sústavne sťažuje na činnosť súdu vo veciach, v ktorých
vystupuje ako účastník konania.“. Odvolací súd v zhode s názorom prvostupňového súdu dospel k
záveru, že uvedená formulácia nie je spôsobilou zasiahnuť do práva na ochranu osobnosti, konkrétne
práva na zachovanie občianskej cti a ľudskej dôstojnosti s prihliadnutím na konkrétne okolnosti prípadu.
Prvostupňový súd správne pri posudzovaní spôsobilosti namietanej formulácie porušiť právo na ochranu

osobnostižalobcuvzaldoúvahy,ženadriadenýsúdrozhodujúcovyslovenízaujatostizostranyzákonnej
sudkyne rozhodol, že sudkyňa z prejednávania a rozhodovania veci vylúčená nie je s tým, že ani
prípadnépodávaniesťažnostínemôžebyťdôvodomprevylúčeniesudcu.Prvostupňovýsúdtiežsprávne
prihliadol na tú okolnosť, že obsah namietaného tvrdenia v listine nemožno považovať za tvrdenie
urobené verejne a pokiaľ žalobca namietal, že z okolností prípadu a z pohľadu na jeho osobu je

nepochybné, že sa s tvrdeniami o jeho osobe oboznámili desiatky či stovky sudcov, prokurátorov,
advokátov a iných osôb a medzi týmito kruhmi je značne znevážený, túto tvrdenú skutočnosť v konaní
žiadnym spôsobom nepreukázal. Rovnako prvostupňový súd pri posudzovaní uplatňovaného nároku
žalobcu správne prihliadol aj na tú skutočnosť, že zo strany konajúcej sudkyne pri uplatnení námietkyzaujatosti išlo o uvedenie subjektívnych dôvodov, nemožno ich považovať za skutkové tvrdenie,
prípadne hodnotiaci úsudok spôsobilý porušiť právo na ochranu osobnosti, pričom tieto subjektívne
dôvodyuvádzanézákonnousudkyňounemožnobezďalšiehooddeliťodostatnýchtvrdenýchuvedených

vo vyslovení predpojatosti. V odôvodnení rozhodnutia prvostupňový súd správne tiež poukázal na to,
že namietaná formulácia je vo vzťahu k uvádzanému dôvodu zaujatosti formuláciou nadbytočnou a
navyše pomerne nešťastne formulovanou avšak bez toho, aby sama o sebe bola spôsobilá privodiť
žalobcovi ujmu najmä za situácie, že nebola urobená verejne, oboznámil sa s ňou len úzky okruh osôb,
ktoré súd viazané mlčanlivosťou, pričom nebolo preukázané, že by sa v dôsledku toho postavenie

žalobcu, ako subjektu právnych vzťahov, akýmkoľvek spôsobom zhoršilo. Prvostupňový súd náležite
zistil skutkový stav vo vzťahu k podaniam žalobcu, keď v odôvodnení rozhodnutia poukázal na to, že
nemožno konštatovať že by zo strany žalobcu nedošlo k podaniu žiadnej sťažnosti, či už podľa Zákona
o súdoch alebo ústavnej sťažnosti. Túto skutočnosť však prvostupňový súd správne nevyhodnotil na
neprospech žalobcu, najmä pokiaľ žalobca uplatňoval práva dané mu právnym poriadkom SR, pričom
na neprospech žalobcu tak neurobil ani Krajský súd v Prešove, ktorý rozhodoval o vylúčení, resp.

nevylúčení zákonnej sudkyne vo veciach, v ktorých bol žalobca účastníkom konania a v ktorých E..
E. namietala svoju zaujatosť k osobe žalobcu. Aj podľa názoru odvolacieho súdu vyjadrenie zákonnej
sudkyne E.. E. samo osebe a v kontexte celého vyjadrenia zaujatosti difamačný charakter nemalo,
takýto nádych získalo až po tom, ako ich žalobca interpretoval a vyostril. Odvolací súd preskúmaním
veci dospel k názoru, že rozhodnutie prvostupňového súdu je vecne správne, nakoľko zásahu do práva

žalobcu na ochranu osobnosti nedošlo z dôvodov, ktoré sú uvedené vyššie. Neobstojí ani námietka
žalobcu, že sa prvostupňový súd vôbec nevysporiadal s výškou uplatneného úroku, keďže prvostupňový
súd v odôvodnení rozhodnutia uviedol, že uplatnený nárok na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch,
nebol dôvodný, nakoľko súd vyhodnotil právny základ uplatneného nároku ako nedôvodný, keď ustálil,
že k porušeniu osobnostného práva nedošlo. Iba v prípade, ak by súd dospel k názoru, že osobnostné

právo žalobcu bolo porušené a zadosťučinenie podľa § 13 ods. 1 Občianskeho zákonníka by nebolo
postačujúce, vzniklo by právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch v zmysle § 13 ods. 2
Občianskeho zákonníka. Takéto právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch však nevznikne,
ak právny základ nároku nie je daný. Pokiaľ žalobca v odvolaní poukazoval na postup súdov, resp.
konkrétnych sudcov v iných súdnych konaniach, nie je potrebné sa k týmto tvrdeniam vyjadrovať s

prihliadnutím k tomu, že nemajú príčinnú súvislosť s rozhodovaním vo veci samej. Pokiaľ žalobca
v odvolaní spochybňoval vierohodnosť svedkyne E.. A. E. s prihliadnutím k tomu, že táto bola za
prieťahy vo veci, kde účastníkom konania je žalobca, disciplinárne potrestaná, odvolací súd poukazuje
na to, že z obsahu zápisnice o pojednávaní zo dňa 04. 10. 2011 zistil, že E.. E., ako svedkyňa, bola
po poučení podľa § 126 ods. 1 O. s. p. riadne ako svedkyňa vypočutá, pričom prvostupňový súd o

hodnovernosti výpovede svedkyne nemal pochybnosti (nevyplýva to z odôvodnenia jeho rozhodnutia),
pričom aj podľa názoru odvolacieho súdu len všeobecné tvrdenie žalobcu v podanom odvolaní, že
vierohodnosť svedkyne v jeho súdnej veci je takmer nulová, s prihliadnutím na disciplinárne potrestanie
E.. E., nie je spôsobilé samo o sebe spochybniť svedeckú výpoveď E.. E. v konaní pred súdom v
predmetnej veci.

K námietke žalobcu, že okresný súd postupoval v rozpore s názorom Ústavného súdu SR vysloveným
v uznesení sp. zn. IV. ÚS 241/04, odvolací súd uvádza, že preskúmaním veci nezistil s prihliadnutím
na konkrétne skutkové okolnosti prípadu, že by prvostupňový súd sa dopustil diskriminačného prístupu
vo vzťahu k žalobcovi, pričom prvostupňový súd dôsledne pri rozhodovaní o veci prihliadal na zistený

skutkový stav v prejednávanej veci a aplikoval správne ustanovenie právneho predpisu tak, ako to už
bolo uvádzané vyššie. Rovnako s prihliadnutím na námietku žalobcu v odvolaní nemožno prisvedčiť
tvrdeniu žalobcu, že by prvostupňový súd sa pri rozhodovaní o veci dopustil prílišného formalistického
postupu, ktorý by viedol k zjavnej nespravodlivosti. Preskúmaním veci odvolací súd zistil (tak, ako to už
uvádzal vyššie), že prvostupňový súd vo veci vykonal náležité dokazovanie s prihliadnutím na dôkazné

návrhy účastníkov konania, vo veci zistil správne skutkový stav a vec správne právne posúdil.

Pokiaľ žalobca v odvolaní namietal, že rozsudok prvostupňového súdu je aj arbitrárny, odvolací súd
uvádza, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len
na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ

rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto
odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu (v tomto prípade prvostupňového súdu), ktoré stručne
a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, stačí na záver o tom, že z tohto aspektu je
plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (IV. ÚS 115/2003). Odvolací súdpoukazuje na to, že podľa ustanovenia § 157 ods. 2 O. s. p. v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa
navrhovateľ (žalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (žalovaný), prípadne
iný účastník konania, stručne, jasne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti poukazuje za preukázané

a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo
nevykonalďalšienavrhnutédôkazyaakovecsprávneposúdil.Súddbánato,abyodôvodnenierozsudku
bolo presvedčivé. Právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady
spravodlivého súdneho procesu, čo jednoznačne vyplýva z ustálenej judikatúry ESĽP; judikatúra tohto
súdu nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamným,

bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie
rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument. Preskúmaním veci odvolací
súd dospel k záveru, že rozhodnutie prvostupňového súdu zodpovedá vyššie uvedeným požiadavkám
kladeným na odôvodnenie rozhodnutia, prvostupňový súd v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol
rozhodujúci skutkový stav, stanoviská procesných strán v prejednávanej veci, výsledky vykonaného
dokazovania a citoval právne predpisy, ktoré aplikoval na prejednávaný prípad a z ktorých vyvodil svoje

právne závery. Prijaté právny závery súd primerane vysvetlil. Z odôvodnia rozsudku prvostupňového
súdu nevyplýva taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá
by bola popretím ich účelu, podstaty a zmyslu. Odvolací súd teda nemôže prisvedčiť námietke žalobcu,
žebyrozsudokprvostupňovéhosúdubolarbitrárnyatátojehoarbitrárnosťzakladalanepreskúmateľnosť
rozhodnutia.

Pokiaľ žalobca v odvolaní navrhol, aby odvolací súd zrušil rozsudok o výroku o náhrade trov konania
žalovanej alebo zmenil a žalovanej náhradu trov konania vôbec nepriznal, pričom navrhol aplikáciu
ustanovenia§150O.s.p.,aleboabyžalovanejpriznalnáhradutrovkonaniacestovnéhoibazadvecesty
autobusom z L. do Brezna a späť, odvolací súd uvádza, že po preskúmaní rozhodnutia prvostupňového

súduvčastináhradytrovkonaniakonštatuje,žeprvostupňovýsúdsprávnevoveciaplikovalustanovenie
§ 142 ods. 1 O. s. p. Žalobca bol v konaní neúspešným účastníkom, úspešným účastníkom konania
bol žalovaný, a preto ako takému mu prináleží náhrada trov konania podľa § 142 ods. 1 O. s. p., podľa
ktorého účastníkovi, ktorý mal vo veci plný úspech, súd prizná náhradu trov potrebných na účelné
uplatňovanie alebo bránenie práva proti účastníkovi, ktorý vo veci úspech nemal. Odvolací súd nezistil,

že by v súdenej veci existovali dôvody hodné osobitného zreteľa v zmysle § 150 ods. 1 O. s. p., podľa
ktorého, ak sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa, nemusí súd výnimočne náhradu trov konania celkom
alebo sčasti priznať. Súd prihliadne najmä na okolnosť, či účastník, ktorému sa priznáva náhrada trov
konania, uviedol skutočnosti a dôkazy pri prvom úkone, ktorý mu patrí; to neplatí, ak účastník konania
nemohol tieto skutočnosti a dôkazy uplatniť. Odvolací súd uvádza, že ustanovenie § 150 ods. 1 O.

s. p. predstavuje odchýlku od zásady zodpovednosti za výsledok podľa § 142, pričom iba výnimočne
súd nemusí priznať náhradu trov konania celkom alebo sčasti, ak existujú dôvody hodné osobitného
zreteľa. Aplikácia tohto ustanovenia musí zodpovedať osobitným okolnostiam konkrétneho prípadu a
musí mať vždy výnimočný charakter. V súdenej veci odvolací súd nezistil, že by existovali dôvody hodné
osobitného zreteľa, kedy by súd výnimočne náhradu trov konania nemusel priznať; za takúto okolnosť

nemožno považovať názor žalobcu, že „priznanie náhrady trov za dve cesty luxusným služobným
motorovým vozidlom hlavnému radcovi žalovanej vo veku do XX rokov je neprijateľné“. Rovnako za
dôvod osobitného zreteľa nemožno považovať ani tvrdenie žalobcu, že súd nedostatočne vyhodnotil to,
že naozaj sa inkriminovaných výrokov žalovaná na jeho adresu dopustila a stále sa s nimi stotožňuje.
Pokiaľ poukazuje žalobca na jeho osobné pomery, prvostupňový súd pri rozhodovaní o náhrade trov

konania správne poukázal na tú skutočnosť, že oslobodenie od platenia súdnych poplatkov priznaných
žalobcovi sa na povinnosť náhrady trov vo vzťahu k žalovanému nevzťahuje a túto okolnosť samú osobe
rovnako nemožno považovať za dôvod hodný osobitného zreteľa pre aplikáciu ustanovenia § 150 ods. 1
O.s.p.Tiežtvrdenáokolnosťpreprípadnúaplikáciu§150os.1O.s.p.,žecharaktersporuaskutočnosť,
že žalobca v čase podania žaloby nemohol vedieť, ako súd vec posúdi a nešlo u neho o svojvoľné

konanie, nezakladajú dôvod hodný osobitého zreteľa pre možnú aplikáciu ustanovenia § 150 ods. 1 O.
s. p. Žalovaný v konaní preukázal vznik náhrady trov konania titulom cestovného služobným motorovým
vozidlom, pričom s prihliadnutím na dopravné spojenie a dĺžku cesty pri použití prostriedku verejnej
dopravy je aplikácia vo vzťahu k náhrade trov konania podľa § 142 ods. 1 O. s. p. vykonaná zo strany
prvostupňového súdu náležitá.

Z vyššie uvedených dôvodov preto odvolací súd rozsudok prvostupňového súdu z dôvodu jeho vecnej
správnosti v zmysle § 219 ods. 1 a 2 O. s. p. potvrdil.
Rozhodnutie senátu krajského súdu bolo prijaté pomerom hlasov 3 : 0.Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.