Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 26. január 2016

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 23Co/749/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2614200504
Dátum vydania rozhodnutia: 26. 01. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Katarína Slováčeková

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2016:2614200504.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Kataríny Slováčekovej a sudkýň

JUDr. Ivety Jankovičovej a JUDr. Daše Kontríkovej v právnej veci žalobkyne: Československá obchodní
banka, a.s., so sídlom Praha 5, Radlická 333/150, IČO: 000 013 50, zastúpenej advokátom: Mgr. Peter
Olejár, Bratislava, Mikulášska 29, proti žalovanému: Z. J., nar. X. H. XXXX, bytom Y., J. J. XXXX/XX,
zastúpeného opatrovníčkou: H. J., pracovníčka Okresného súdu Skalica, o zaplatenie 22.148,02 Kč s
príslušenstvom, o odvolaní žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu Senica z 20. augusta 2014 č. k.
6C/102/2014-61, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutých zamietajúcich častiach p o t v r d z u j

e a v časti trov konania r u š í a vec mu vracia na ďalšie konanie.

Žalovanému náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zrušil platobný rozkaz Okresného súdu Senica č.k.
3Ro/18/2014-35 z 19. februára 2014, žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobkyni sumu 16.304,34
Kč s úrokom z omeškania vo výške 3.625,10 Kč, úrokom z omeškania vo výške 8,05% ročne zo sumy
16.304,34 Kč od 11. decembra 2013 do zaplatenia, do 15 dní po právoplatnosti tohto rozsudku; v časti
zaplatenia úroku vo výške 2.218,58 Kč žalobu zamietol; v časti zaplatenia úroku vo výške 10,90%

ročne zo sumy 16.304,34 Kč od 11. decembra 2013 do zaplatenia žalobu zamietol; žalovanému uložil
povinnosť nahradiť žalobkyni trovy konania vo výške 253,44 eur na účet právneho zástupcu žalobkyne
do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku. Svoje rozhodnutie odôvodnil súd prvého stupňa právne
ustanovením § 1, § 2 písm. a) a b), § 3 ods. 1 a 2, § 4 ods. 2 z. č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských
úveroch v znení neskorších predpisov a to v znení účinnom ku dňu uzatvorenia zmluvy (ďalej len ZoSÚ),
článkom 16 ods. 2 Nariadenia rady ES č. 44/2001 z 22. decembra 2000, článkom 6 ods. 1 a 3 a článkom
4 ods. 2 Nariadenia Európskeho parlamentu a rady ES č. 593/2008 zo 17. júna 2008. Vecne dôvodil,

že vykonaným dokazovaním mal za preukázané, že žalovanému bol poskytnutý úver vo výške 100.000
Kč, ktorý sa žalovaný zaviazal splatiť žalobkyni v 60-tich mesačných anuitných splátkach vždy v 15.
deň v mesiaci a to z výšky mesačnej splátky v sume 2.161 Kč, pričom žalovaný si svoje povinnosti
neplnil a v dôsledku toho žalobkyňa dňom 15. septembra 2011 vyhlásila pohľadávku z úveru za splatnú
a žalovaného vyzvala na zaplatenie zostatku dlhu. Nakoľko žalovaný bol v omeškaní, úrok z omeškania
ku dňu 10. decembra 2013 predstavoval sumu 3.625,10 Kč a úrok z úveru vyčíslený ku zhodnému dňu
bol vo výške 2.218,58 Kč. Súd prvého stupňa mal za preukázané, že žalobkyňa vyhlásila predčasnú

splatnosťúveruaboltohonázoru,žedohodnutézmluvnéúrokyzposkytnutéhoúverupatriaveriteľovilen
do splatnosti dlhu, pričom po splatnosti dlhu nastupuje režim platenia úrokov z omeškania a povinnosť
platiť dohodnuté úroky z úveru dňom splatnosti dlhu zaniká. Súd prvého stupňa dospel k záveru, že
žalobkyňa má právo na zaplatenie dohodnutého zmluvného úroku z úveru vo výške 10,90% ročne lendo 15. septembra 2011, kedy bola vyhlásená pohľadávka za splatnú a na základe uvedeného vzniklo
žalobkyni právo na zaplatenie tohto úroku, avšak z predloženého výpisu z účtu vyplynulo, že žalovaný
žalobkyni túto sumu uhradil a preto ich súd prvého stupňa žalobkyni nepriznal. Súd nepriznal ani úrok

z úveru zo sumy 16.304,34 eur vo výške 10,9% ročne od 11. decembra 2013 do zaplatenia, keďže ho
žalobkyňa požaduje už po splatnosti úveru. Súd uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobkyni trovy
konania pozostávajúce zo súdneho poplatku v sume 49,50 eur a z trov právneho zastúpenia 142,98 eur
za dva úkony, v druhom odseku priznáva náhradu trov konania pozostávajúceho zo súdneho poplatku
35,50 a z trov právneho zastúpenia 166,39 eur za tri úkony a cestovnú náhradu 51,55 eur.

Proti tomuto rozsudku súdu prvého stupňa podala v zákonnej lehote odvolanie žalobkyňa. Uviedla, že
odvolanie podáva voči zamietajúcej časti a to v časti zmluvného úroku 2.218,58 Kč a zmluvného úroku
vo výške 10,90% zo sumy 16.304,34 Kč od 11. decembra 2013 do zaplatenia. Dôvodila, že súd prvého
stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie
vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 205 ods. 2 písm. d/ a f/ O.s.p.). Uviedla, že nárok

si uplatnila na základe uzatvorenej zmluvy so žalovaným zo dňa 22. novembra 2008 a to zmluvy o úvere
č. 003005779R, na základe ktorej bol žalovanému poskytnutý spotrebiteľský úver 100 000 Kč, pričom
účastníci si dohodli, že žalovaný bude poskytnutý úver splácať v pravidelných mesačných splátkach po
2.161,00 Kč. Žalovaný si však svoje povinnosti neplnil na čo bol žalobkyňou opakovane upozorňovaný
a bolo mu doručené i oznámenie o zosplatnení úveru. Poukázala na ustanovenie § 502 ods. 1 Obz (z.

č. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník), v zmysle ktorého od doby poskytnutia peňažných prostriedkov
je dlžník povinný platiť z nich úroky v dojednanej výške, inak v najvyššej prípustnej výške ustanovenej
zákonom alebo na základe zákona. Namietala, že úrok z úveru je vlastne cena, odplata za užívanie
poskytnutých peňažných prostriedkov a preto má dlžník zásadne platiť tento úrok za skutočnú dobu
užívania, tj. do doby skutočného vrátenia úveru veriteľovi. Poukázala na rozhodnutie Krajského súdu

Prešov sp. zn. 14Co/83/2012 majúc za to, že v predmetnom prípade sa jedná o ustanovenie zmluvy
čl. 1.5 a 1.7, v ktorom je uvedené, že splátky istiny po termíne splatnosti budú ďalej úročené úrokovou
sadzbou uvedenou v článku 1.5 zmluvy a k tomu naviac sadzbou úrokov z omeškania. Navrhla, aby
odvolací súd napadnuté rozhodnutie súdu prvého stupňa zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.
Uplatnila si náhradu trov odvolacieho konania spočívajúcu v zaplatenom súdnom poplatku 35,50 eur a

v trovách právneho zastúpenia 55,46 eur.

Žalovaný sa k odvolaniu žalobkyne nevyjadril.
Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p.) po zistení, že odvolanie podala včas
oprávnená osoba, účastníčka konania (§ 201 a § 204 ods. 1 O.s.p.) proti rozhodnutiu, proti ktorému

je tento opravný prostriedok prípustný (§ 201 a § 202 O.s.p.) postupom bez nariadenia odvolacieho
pojednávania (§ 214 ods. 2 O.s.p.) preskúmal rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutých častiach ako
aj konanie mu predchádzajúce v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 212 ods. 1 O.s.p.)
a dospel k záveru, že napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa je v napadnutej časti vecne správny a je
dôvodné ho potvrdiť (§ 219 ods. 1 a 2 O.s.p.), ale v časti trov konania je nepreskúmateľný a preto je

v tejto časti potrebné ho zrušiť (§ 221 ods. 1 písm. f/ O.s.p.) a vec mu vrátiť na ďalšie konanie (§ 221 ods.
2 O.s.p.). Rozsudok odvolacieho súdu bol verejne vyhlásený dňa 26. januára 2016 (§ 156 ods. 1 O.s.p.).

Odvolateľka svoje odvolanie odôvodnila v podstate tým, že súd prvého stupňa dospel na základe
vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam (§ 205 ods. 2 písm. d/ O.s.p.) a že napadnutý

rozsudok vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 205 ods. 2 písm. f/ O.s.p.). Odvolací
dôvod v zmysle § 205 ods. 2 písm. d) O.s.p. je daný, len ak výsledok hodnotenia dôkazov súdom
prvého stupňa nezodpovedá postupu vyplývajúcemu z ustanovenia § 132 O.s.p., pretože súd zobral
do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov účastníkov nevyplynuli ani inak
nevyšli počas konania najavo alebo súd nezohľadnil rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými

dôkazmi preukázané a vyšli počas konania najavo, alebo v hodnotení dôkazov, prípadne poznatkov,
ktoré vyplynuli z prednesov účastníkov alebo vyšli najavo inak z hľadiska ich závažnosti, dôležitosti,
zákonnosti, pravdivosti a vierohodnosti je logický rozpor alebo ktoré odporujú ustanoveniam § 122 až
135 O.s.p.. Odvolací dôvod v zmysle § 205 ods. 2 písm. f) O.s.p. je daný, len ak súd prvého stupňa
posúdil vec podľa právnej normy, ktorá na zistený skutkový stav nedopadá alebo právnu normu síce

správne určenú, nesprávne vyložil, prípadne ju na daný skutkový stav nesprávne aplikoval.

Podľa § 219 ods. 1 a 2 O. s. p. odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne (1).
Ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa vodôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne
doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody (2).

Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku, ako aj celého obsahu spisu dospel k záveru, že
súd prvého stupňa vykonal dokazovanie v dostatočnom rozsahu potrebnom pre vyhlásenie rozsudku,
na základe vykonaných dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam a vec i správne právne
posúdil. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s rozhodnutím i s odôvodnením napadnutého
rozsudku, ktoré je náležité, podrobné a logické. Niet žiadneho dôvodu nestotožniť sa s argumentáciou

súdu prvého stupňa pojatou ním do odôvodnenia napádaného rozsudku a podporujúcou nim zvolený
spôsob rozhodnutia. Vzhľadom k aktuálnej úprave procesného práva by tak v zásade odvolaciemu súdu
postačovalo i len konštatovanie správnosti dôvodov súdu prvého stupňa a odvolanie sa na ne (prvá
časť ustanovenia § 219 ods. 2 O.s.p.), ale pre úplnosť a vyporiadanie sa s tzv. odvolacími námietkami
odvolací súd dopĺňa ešte (druhá časť ustanovenia § 219 ods. 2 O.s.p. in fine) nasledovné:

Aplikačná prax súdov sa otázkou priznania úrokov za úver po splatnosti pohľadávky a teda popri úrokoch
z omeškania či iných sankciách opakovane zaoberala. Najvyšší súd vo svojom uznesení sp. zn. 4
Obo 14/98 konštatoval „Odvolací súd v tejto súvislosti upozorňuje, že dohodnuté úroky z poskytnutých
prostriedkov patria len do splatnosti dlhu (jeho splátok). Od splatnosti je dlžník v omeškaní a musí
platiť úroky z omeškania. Krajský súd v Prešove rozsudkom sp. zn. 6Co 182/2001 skonštatoval, že

zmluvné dojednanie povinnosti platiť úroky popri úrokoch z omeškania je obchádzaním zákonného
pravidla zakotveného v § 517 ods. 2 OZ o administratívnom maxime úrokov z omeškania.

Podľa § 517 ods. 2 OZ ak ide o omeškanie s plnením peňažného dlhu, má veriteľ právo požadovať od
dlžníkapopriplneníúrokyzomeškania,akniejepodľatohtozákonapovinnýplatiťpoplatokzomeškania;

výšku úrokov z omeškania a poplatku z omeškania ustanovuje vykonávací predpis.

Odvolací súd nižšie uvedené odôvodnenie cituje z rozsudku Krajského súdu v Prešove sp. zn. 6Co
190/2014:

„Súdny dvor výkladom smernice Rady 93/13 EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských
zmluvách stanovil zásadne pravidlo pre kvalifikáciu zmluvnej podmienky za nekalú, ak sa odkláňa
od dispozitívnych noriem zákona v neprospech spotrebiteľa (napr.C-415/11, AZIZ) cit. ,,Článok 3
ods. 1 smernice 93/13 sa má vykladať v tom zmysle, že:- pojem „značná nerovnováha“ ku škode
spotrebiteľa treba posúdiť na základe analýzy vnútroštátnych právnych predpisov uplatňovaných v

prípade absencie dohody medzi zmluvnými stranami s cieľom posúdiť, či a prípadne v akej miere je
právne postavenie spotrebiteľa vyplývajúce zo zmluvy nevýhodnejšie než právne postavenie zakotvené
v platnom vnútroštátnom práve. ... - na účely určenia, či dôjde k nerovnováhe „napriek požiadavke
dôvery [dobrej viery - neoficiálny preklad]“, treba preveriť, či predajca alebo dodávateľ, ktorí zaobchádza
so spotrebiteľom čestne a rovnocenne, mohol rozumne očakávať, že by tento spotrebiteľ súhlasil s

dotknutou podmienkou po individuálnom dojednaní“.

Zákonodarca opakovane pristúpil k regulácii úverových vzťahov a oficiálne sa kritizuje nadmerný nárast
zadlženia obyvateľstva z úverových vzťahov. Cit napr. z dôvodovej správy k novele nar.vl.87/1995
Z.z. vykonanej nar. vl. č. 586/2008 Z. z. ,,Cieľom predkladaného návrhu je docieliť vyváženú právnu

úpravu v oblasti sankcií, a tak zamedziť jednej z foriem úžerných praktík v spotrebiteľských veciach.
Reagujesanasofistikovanejšieaoveľanebezpečnejšieúžernépraktiky,priktorýchsasícenedojednáva
vysoký úrok za poskytnutie peňažných prostriedkov, ale cez množstvo zmluvných pokút a iných sankcií
sa ospravedlňuje neprimeraný nárast výšky pohľadávky. Podľa článku 8 Smernice Rady 93/13/EHS
z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách môžu štáty prijať prísnejšie

opatrenia za účelom zabezpečenia maximálneho stupňa ochrany spotrebiteľa. Navrhovaná právna
úprava bez ujmy pre dodávateľa zabezpečuje jednoduchšie, ale predovšetkým jednotnejšie pravidlá
pri sankciách spojených s porušením záväzku spotrebiteľa....Spotrebiteľské vzťahy nesmú byť zdrojom
neprimeraných ziskov...“.

Nemali by byť pochybnosti, že za úver možno dohodnúť úroky a že možno dohodnúť aj obdobie na
užívanie finančných prostriedkov (úverové obdobie).Zákon teda umožňuje dodávateľovi na určitú dobu
(do splatnosti) podľa jeho predstáv poskytnúť úver a vypýtať si za to dohodnuté úroky. Od začiatku sa
prirodzene sledujú úroky na dohodnutú dobu, ktorej koniec završuje tzv. splatnosť úveru. Zo zákonomstanovených dôvodov (napr. nesplácanie úveru ) má dodávateľ tiež právo splatnosť posunúť. Niet
zákonného kogentného pravidla, podľa ktorého by dlžník mal povinnosť zo zákona platiť úroky popri
úrokoch z omeškania. Ak úver nie je splatený po splatnosti, zákon priznáva za zadržiavanie finančných

prostriedkov sankcie či už zákonné (úroky z omeškania s kogentne stanoveným limitom) alebo zmluvné
(napr. zmluvná pokuta).

Uvedenej ponuky zákona (dispozície) sa evidentne dotýka dohoda o úrokoch po splatnosti popri
ďalších úrokoch za omeškanie a ďalších sankciách. Ak evidentne táto dohodnutá konštrukcia indikuje

neprimeraný nárast dlhu, zákonite sa natíska otázka povinnosti vykonania súdnej kontroly prijateľnosti
takejto dohody (úrokov popri úrokoch z omeškania a ďalších sankciách).

Nikto asi nepochybuje o tom, že taký odklon od dispozície právnej normy, ktorý sleduje úroky popri
úrokoch z omeškania či iných sankciách je v neprospech žalovanej. Ak by takejto dohody nebolo,
zákon by umožňoval žalobcovi uplatniť po splatnosti sankcie úroky z omeškania pri pomerne novom

pravidle o administratívnom strope na celkové sankcie zakotvenom v § 3a nar. vlády 87/1995 Z.z. „Ak
je predmetom spotrebiteľskej zmluvy poskytnutie peňažných prostriedkov spotrebiteľovi, sankcie za
omeškanie spotrebiteľa so splácaním peňažných prostriedkov nesmú spolu prevýšiť priemernú hodnotu
ročnej percentuálnej miery nákladov naposledy zverejnenú podľa osobitného predpisu pred vznikom
omeškania o viac ako 10 percentuálnych bodov ročne a súčasne nesmú prevýšiť trojnásobok úrokov

z omeškania podľa tohto nariadenia vlády; za rozhodujúcu sa považuje ročná percentuálna miera
nákladov pre obdobný typ spotrebiteľského úveru. Za sankcie podľa odseku 1 sa považujú úroky z
omeškania,zmluvnépokutyaakékoľvekinéplneniazaomeškaniespotrebiteľasosplácanímpeňažných
prostriedkov. Ak sankcie podľa odseku 1 dosiahnu výšku poskytnutých peňažných prostriedkov,
následné sankcie za omeškanie spotrebiteľa so splácaním peňažných prostriedkov nesmú prevýšiť

úroky z omeškania podľa tohto nariadenia vlády.“

Je evidentné, že úroky popri úrokoch z omeškania sú nielen odklonom od zákona v neprospech
žalovaného, ale vo svojich dôsledkoch odporujú aj kogentnému zákonnému pravidlu. Uplatnený úrok
10,90% p.a. prevyšuje úrok z omeškania a problematická klauzula o úrokoch popri úrokoch z omeškania

(po splatnosti) potenciálne umožňuje navýšenie dlhu nad výšku poskytnutého úveru v rozpore s ust. §
3a ods.3 nar. vl. 87/1995 Z.z..

Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v časti trov konania zrušil, keďže napadnutý výrok v časti
trov konania je v rozpore s ustanovením § 151 ods. 8 O.s.p., keďže nie sú osobitne vyjadrené trovy

právneho zastúpenia a iné trovy konania a i odôvodnenie trov je nepreskúmateľné, keďže obsahuje dva
odlišné odseky (viď str. 5 napadnutého rozsudku) s odlišnými náhradami za zaplatený súdny poplatok
(49,50 eur a 35,50 eur) i za právne služby (142,98 eur a 166,39 eur).

Povinnosťou súdu prvého stupňa bude opätovne posúdiť náhradu trov konania (pri zohľadnení podania

odvolania len žalobkyňou a nie i žalovaným) a o nej rozhodnúť a svoje rozhodnutie riadne odôvodniť.

Odvolací súd v odvolacom konaní úspešnému žalovanému, ktorému by v zmysle § 142 ods. 1
O.s.p. prináležala náhrada trov konania náhradu trov nepriznal, keďže si ju návrhom v zmysle § 151
ods. 1 O.s.p. neuplatnil.

Tento rozsudok bol prijatý pomerom hlasov 3 : 0, čiže jednomyseľne (§ 3 ods. 9 posledná veta zákona
č. 757/2004 Z. z. o súdoch v znení neskorších zmien a doplnení).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.