Rozhodnutie ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 13. apríl 2016

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 5Co/606/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3112225986
Dátum vydania rozhodnutia: 13. 04. 2016

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Erika Zajacová
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2016:3112225986.1

Rozhodnutie

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Eriky Zajacovej a sudcov
JUDr. Márie Vrtochovej a JUDr. Denisa Vékonyho v právnej veci žalobcu: POHOTOVOSŤ, s.r.o.,
so sídlom Pribinova 25, Bratislava, IČO: 35 807 598, právne zastúpený: Fridrich Paľko, s.r.o., so
sídlom Grösslingova 4, Bratislava, IČO: 36 864 421, proti žalovanému: Slovenská republika, zastúpená
Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky, so sídlom Župné námestie 13, Bratislava, o náhradu

majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Trenčín
zo dňa 22. januára 2015, č. k. 22C/330/2012-133, jednohlasne, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .

Žalovanému sa náhrada trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

V záhlaví identifikovaným rozsudkom súd prvého stupňa zamietol žalobu, ktorou sa žalobca domáhal,
aby súd rozhodol o splnení povinnosti žalovaného zaplatiť žalobcovi sumu 125,- Eur, a to z titulu
náhrady majetkovej škody v sume 330,- Eur a nemajetkovej ujmy v sume 330,- Eur. Žalobu odôvodnil
tým, že majetková škoda a nemajetková ujma mu vznikla nesprávnym úradným postupom Okresného
súdu Trenčín. Základom žalobou uplatneného nároku je tak tvrdenie žalobcu o nesprávnom úradnom
postupe Okresného súdu Trenčín, ktorého sa mal dopustiť v exekučnom konaní vedenom na tomto

súde pod sp. zn. 60Er/38/2009, a to tým, že v rozpore s Exekučným poriadkom nerozhodol o žiadosti
súdnehoexekútoraoudeleniepovereniavzákonnejpätnásťdňovejlehotepodľa§44ods.2Exekučného
poriadku. Z vykonaného dokazovania zistil, že dňa 12.01.2009 bola Okresnému súdu Trenčín, ako
exekučnému súdu, doručená žiadosť súdneho exekútora JUDr. Rudolfa Krutého zo dňa 30.12.2008, sp.
zn. EX 11710/2008, v prospech oprávneného žalobcu. O tejto žiadosti rozhodol exekučný súd v konaní
vedenom pod sp. zn. 60Er/38/2009 tak, že dňa 04.02.2009 vydal poverenie pre súdneho exekútora.

Súd prvého stupňa na predmetný skutkový stav následne aplikoval ust. § 3 ods. 1 písm. d), ods.
2, § 9 ods. 1, 4, § 15 ods. 1, § 17 ods. 1, 2, 3, § 19 ods. 1, 3 zákona č. 514/2003 Z. z., § 100
ods. 1 Občianskeho zákonníka, ďalej ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku. Ďalej zisťoval existenciu
nesprávneho úradného postupu, t.j. v prejednávanom prípade úradného postupu, ktorým bola porušená
povinnosť orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote,
resp. existenciu zbytočných prieťahov v konaní o žiadosti súdneho exekútora o vydanie poverenia.

Na základe vykonaného dokazovania mal za preukázané, že tvrdenie žalobcu o tom, že exekučný
súd o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie rozhodol až dňa 04.02.2009, po uplynutí
zákonom stanovenej lehoty, a to po viac ako 6 mesiacoch, nebolo v konaní dokázané. Poukázal na to, že
žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie bola exekučnému súdu doručená dňa 12.01.2009,
pričom poverenie na vykonanie exekúcie exekučný súd vydal dňa 04.02.2009, v danom prípade tak
exekučný súd rozhodol po uplynutí zákonnej lehoty, a to 8 dní po jej uplynutí. I keď dospel k zisteniu,

že poverenie nebolo vydané v zákonom stanovenej lehote, mal za to, že omeškanie súdu o 8 dní (a nie
6 mesiacov), nemohlo ani hypoteticky spôsobiť vznik škody u žalobcu, ktorú tvrdí. Podľa jeho názoruvznik majetkovej škody, ktorá mala žalobcovi vzniknúť v sume 125,- Eur, nebol v konaní preukázaný.
Nebolo mu zrejmé aké konkrétne náklady boli vynaložené, pričom nepovažoval za preukázanie škody
jej paušálne vyčíslenie. Rovnako tak podľa jeho názoru neexistuje príčinná súvislosť medzi vydaním

poverenia na vykonanie exekúcie v 8. deň po zákonnej lehote a nákladmi žalobcu. Konštatoval, že
nakoľko samotná exekúcia v danej veci skončila úplným vymožením pohľadávky oprávneného, nie je
zrejmé, akú škodu tak majetkovú, ako aj nemajetkovú žalobca v predmetnom konaní požaduje, keďže
jeho majetok sa nemohol znížiť, nakoľko pohľadávka voči povinnému bola v plnom rozsahu exekučným
konaním vymožená. V časti rozhodovania o nemajetkovej ujme uviedol, že vzhľadom na okolnosť, že

žalobcovi nevznikla nesprávnym úradným postupom žiadna skutočná škoda, nie je potrebné rozhodnúť
aj o náhrade nemajetkovej ujmy, pričom postačujúce je konštatovanie porušenia práva. Doplnil, že
všeobecný súd nemá právomoc rozhodovať o porušení práva na súdnu ochranu a o poskytnutí
primeraného finančného zadosťučinenia, tak ako to v žalobe navrhuje žalobca, pretože rozhodovanie o
týchto skutočnostiach patrí do právomoci iných súdov. Nad rámec poukázal aj na premlčanie žalobcom
uplatňovaných nárokov, pričom poukázal na deň kedy mala resp. mohla škoda vzniknúť t. j. 28.01.2009

a deň kedy mohol žalobca najskôr podať žiadosť o predbežné prerokovanie nároku t. j. dňa 23.04.2012.
Z uvedeného mal za to, že si žalobca nárok uplatnil až po uplynutí trojročnej premlčacej doby, ktorá
mu uplynula dňom 30.01.2012. O trovách konania rozhodol pri vyhlásení rozsudku podľa § 142 ods. 1
Občianskeho súdneho poriadku tak, že uložil žalobcovi povinnosť nahradiť žalovanému náhradu trov
konania, pretože žalovaný bol v konaní plne úspešný a právo na náhradu trov konania si uplatnil vo

svojom vyjadrení zo dňa 02.08.2013. Vzhľadom k tomu, že si trovy žalovaný v lehote troch dní odo
dňa vyhlásenia rozsudku nevyčíslil a z obsahu spisu mu žiadne trovy konania nevyplynuli, náhradu trov
konania súd žalovanému nepriznal.

Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca z dôvodov, že v konaní došlo k vadám

uvedeným v ust. § 221 ods. 1 O.s.p. a to, že v spojení s ust. § 205 ods. 2 písm. a/ O.s.p. sa mu postupom
súduodňalamožnosťkonaťpredsúdom,vspojenísust.§221ods.1písm.f/O.s.p.,vkonanírozhodoval
vylúčený sudca (§ 205 ods. 2 písm. a/ O.s.p. v spojení s § 221 ods. 1 písm. g/ O.s.p.), súd prvého stupňa
nesprávne právne posúdil podľa ust. § 205 ods. 2 písm. a/ O.s.p. v spojení s ust. § 221 ods. 1 písm.
h/ O.s.p., súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy,

zároveň dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam. Doteraz zistený
skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti, dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatňované a
rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Namietal, že súd
prvého stupňa vec prejednal v neprítomnosti žalovaného a jeho právneho zástupcu postupujúc podľa
ust. § 101 ods. 2 O.s.p. s tým, že žalobca riadne a včas požiadal o zrušenie pojednávania. Žalobca

uskutočnil podanie, ktorým upovedomil súd o skutočnostiach nasvedčujúcich k tomu, že sudcu, ktorému
bola vec pridelená systémom súdneho manažmentu je potrebné z konania vylúčiť, pričom okolnosť, že
krajský súd nevzhliadol v označených veciach a skutočnostiach dôvod na vylúčenie sudcu nič nemení
na tom, že v očiach žalobcu a objektívne v očiach verejnosti, nemožno tohto sudcu považovať za
nestranného. Poukázal na rozhodovaciu prax iných krajských súdov. Čo sa týka konečného rozhodnutia

vo veci súdom (vylúčeným sudcom) neprichádzalo v čase jeho vydania do úvahy aj preto, že súd v
rovnakom rozhodnutí rozhodol aj o zamietnutí návrhu na prerušenie konania podľa ust. § 109 ods. 2
O.s.p., proti ktorému legálne pripustil odvolanie. Súd sa nedostatočne oboznámil s podmienkami, za
ktorých je možné viesť konanie, keď ignoroval žiadosť žalobcu o odročenie nariadeného pojednávania
z dôležitého dôvodu. Rovnako nemal žalobca možnosť vyjadriť sa k tvrdeniam žalovaného, z ktorých

súd pri svojom rozhodovaní vychádzal a zachytil ich aj v odôvodnení svojho rozhodnutia. Súd sa tiež
dopustil viacerých omylov, keď konštatoval, že žalobcom namietané lehoty na vydanie rozhodnutia boli
dodržané, avšak v odôvodnení prezentované časové úseky tomu nenasvedčujú. Namietal porušenie
svojhoprávanakontradiktórnekonanie,kedyžalobcaakostranakonanianeboloboznámenýsobsahom
dôkazov a prednesov, nemal možnosť sa k týmto dôkazom o prednesoch vyjadriť a sám nemal možnosť

navrhnúť dôkazy na podporu svojich tvrdení. Kontradiktórnosť súdneho procesu sa neobmedzuje
len na oprávnenie vyjadrovať sa k tvrdeniam protistrany, ale vzťahuje sa aj na rovnaké oprávnenie
voči dôkazom, ktoré súd získal z vlastnej iniciatívy. Čo sa týka skutočnosti, že v danej veci nebolo
možné rozhodnúť bez nariadenia pojednávania, poukázal na skutočnosť, že súd vykonal dokazovanie,
ktorého obsah a rozsah si bez uvedenia akéhokoľvek dôvodu určil sám. Poukázal tiež na judikatúru

Ústavnéhosúdu,koncepciuspravodlivéhosúdnehokonaniastým,žekontradiktórnosťsúdnehoprocesu
sa neobmedzuje len na oprávnenie vyjadrovať sa k tvrdeniam protistrany, ale aj na rovnaké oprávnenie
voči dôkazom, ktoré súd získal z vlastnej iniciatívy, pričom nie je ani dôležité to, či tieto skutočnosti
boli známe iba jednej strane, alebo žiadnej z nich. Súd vykonal dokazovanie listinami, ktorých pôvodnie je v odôvodnení rozhodnutia poznateľný a nie je zrejmé, či išlo o listiny založené v exekučnom
spise. Súd bez nariadenia pojednávania doplnil skutkový základ dokazovaním, ktoré obsah a rozsah
si určil sám, kedy žalobca žiadal vykonať dokazovanie všetkými listinami, ktoré tvoria exekučný spis.

Súd sa v odôvodnení rozhodnutia zaoberal len škodou, ktorá mala súvisieť so správou pohľadávky
počas nečinnosti súdu a opisuje ju ako škodu, ktorá vznikla v príčinnej súvislosti konaním dlžníka
povinného. Súd však úplne ignoroval všetky tvrdenia o majetkovej škode, ktorá vznikla z titulu na
udržiavanie a správy informačného systému a z titulu výdajov, na administratívne spracovanie textov,
publikačné výdaje, poštovné a telekomunikačné výdaje. Z odôvodnenia rozsudku vôbec nie je zrejmé

akou úvahou súd dospel k presvedčeniu, že majetková škoda nevznikla. Rovnako sa to však týka
chýbajúcich dôvodov pri nemajetkovej ujme. Navyše napriek tomu, že skutkový dej a skutkový základ
v tomto konaní je jedinečný, odôvodnil svoje negatívne rozhodnutie rovnakými dôvodmi opísanými tými
istými vetami, ako v iných svojich rozhodnutiach. Nesúhlasil tiež s tvrdením, že náklady na správu
pohľadávkypočasnečinnostisúduzapríčinildlžník,tedapovinný.Pravýmprávnymtitulomjevdanejveci
nesprávny úradný postup exekučného súdu a za ten dlžník nemôže niesť zodpovednosť. Žalobca hodlal

v konaní pred súdom prostredníctvom vykonaného pojednávania predložiť dôkazy o výške majetkovej
škody a to aj prostredníctvom znaleckého posudku, ktorého vyhotovenie si zabezpečil. Poukázal tiež
na skutočnosť, že aj po podaní návrhu škoda ďalej narastá. Zdôraznil, že predložil ako dôkaz o
vzniku škody Znalecký posudok č. 1/2014 vypracovaný Znaleckým ústavom Ekonomickej univerzity
v Bratislave a namietal, že súd prvého stupňa nevykonal dostatočné dokazovanie oboznámením sa

s predloženým znaleckým posudkom, z ktorého jednoznačne vyplýva, ktoré konkrétne náklady boli
žalobcom vynaložené v súvislosti so správou a vedením pohľadávky. Poukázal na to, že znalecký
posudok preložil až po roku a pol od podania žaloby z dôvodu zložitosti jeho vypracovania, čo je zreteľný
doklad o tom, že určenie výšky škody a jej jednotlivých zložiek je zložitou odbornou otázkou, ktorú súd
nemôže vyriešiť sám prostredníctvom vykonávaných dôkazov. Vzhľadom na plynutie premlčacích dôb

bol pritom žalobca nútený uplatniť svoje nároky včas, a to aj v situácii, kedy vedel výšku škody určiť len
odhadom a nebol priestor na získanie znaleckého posudku. Ďalej namietal, že súd vo svojom rozhodnutí
vôbec nevysvetlil, prečo nekonštatoval, že došlo k porušeniu práva žalobcu na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov. Sám súd zistil, že o návrhu nebolo rozhodnuté v zákonom stanovenom čase a
pre túto nečinnosť a nesprávny úradný postup nenašiel žiaden objektívne udržateľný ospravedlňujúci

dôvod. Rozhodnutie súdu je preto vnútorne rozporné a napriek tomu, že súd zistil porušenie práva
nekonštatoval ho a na tejto chybe postavil svoje rozhodnutie o nepriznaní nemajetkovej ujmy žalobcovi.
Uviedol, že sú irelevantné úvahy súdu o tom aké spôsoby judikovania pohľadávky si žalobca zvolil a tiež
sú irelevantné úvahy o podstate a rozsahu podnikateľského rizika. Všetky a akékoľvek problémy, ktoré
boli vyvolané v právnej sfére žalobcu nerešpektovaním zákonnej lehoty zo strany exekučného súdu

svedčia o potrebe nastoliť spravodlivosť poskytnutím finančnej satisfakcie za porušené práva. Okrem
toho zdôraznil, že ak bol doručený v čase predchádzajúcom nariadenému súdnemu pojednávaniu návrh
žalobcu na prerušenie konania z dôvodu prebiehajúceho konania o prejudiciálnej otázke, ktorou je
rozhodnutie o porušení práva žalobcu na zákonného sudcu a práva na nestranný súd na základe
ústavnej sťažnosti podanej na Ústavnom súde SR, bol súd prvého stupňa povinný pred samotným

rozhodnutím vo veci samej o tomto návrhu osobitne rozhodnúť, v súvislosti s čím poukázal na rozsudok
Krajského súdu v Žiline sp. zn. 9Co/174/2014. Žiadal preto, aby krajský súd odvolací zrušil napadnutý
rozsudok súdu prvého stupňa a vec mu vrátil na opätovné prejednanie.

Krajský súd ako súd odvolací vec preskúmal podľa ust. § 212 ods. 1 O.s.p. bez nariadenia odvolacieho

pojednávania podľa ust. § 214 ods. 2 O.s.p. a dospel k záveru, že napadnutý rozsudok súdu prvého
stupňa je potrebné ako vecne správny potvrdiť podľa ust. § 219 ods. 1 O.s.p..

Súd prvého stupňa neporušil právo účastníkov konania na spravodlivý proces, nakoľko v hodnotení
skutkových zistení neabsentuje žiadna relevantná skutočnosť alebo okolnosť, naopak okresný súd ich

náležitým spôsobom v celom súhrne posúdil aj náležite vyhodnotil (nález Ústavného súdu SR sp. zn.
III. ÚS 36/2010). Jeho úvahy a dôvody podporujú príslušný záver o nedôvodnosti nároku žalobcu.
Rozhodnutie súdu je presvedčivé, premisy zvolené v rozhodnutí, rovnako aj záver, ku ktorým na základe
týchto premís prvostupňový súd dospel sú pre právnickú, ale i laickú verejnosť prijateľné, racionálne aj
spravodlivé.

Žalobca založil svoj nárok v prejednávanej veci na tom skutkovom základe, že exekučný súd rozhodol
o žiadosti o udelenie poverenia dňa 04.02.2009, a to rozhodnutím o poverení, pričom k rozhodnutiu opoverení malo dôjsť po uplynutí zákonnom stanovenej doby, pričom omeškanie predstavuje viac ako
6 mesiacov.

Akovyplývazvykonanéhodokazovaniapredsúdomprvéhostupňa,tietotvrdeniasanezakladajúcelkom
na pravde.

Ako správne konštatoval súd prvého stupňa a odvolací súd sa s týmto konštatovaním v celom rozsahu
stotožňuje, žalobca podáva žiadosť o udelenie poverenia prostredníctvom súdneho exekútora na

Okresný súd Trenčín dňa 12.01.2009, pričom k vydaniu poverenia došlo 04.02.2009.

Zo skutkového stavu zisteného v prejednávanej veci tak síce vyplýva, že zo strany exekučného súdu
došlo k nesprávnemu úradnému postupu v tom zmysle, že vydanie poverenia na vykonanie exekúcie
nebolo vydané v 15-dňovej lehote vyplývajúcej z ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, keď bolo vydané
v lehote 23 dní od doručenia návrhu. Právo na náhradu škodu spôsobenej nezákonným rozhodnutím

štátneho orgánu alebo nesprávny úradným postupom však nie je absolútne, ale podlieha zákonným
obmedzeniam upravujúcim predpoklady na jeho uplatnenie. Okrem samotného nesprávneho úradného
postupu musia byť súčasne splnené aj ďalšie podmienky a to vznik škody a príčinná súvislosť medzi
nesprávnym úradným postupom a vzniknutou škodou.

V tomto smere však žalobca dôkazné bremeno neuniesol. Odvolací súd v zhode so súdom
prvého stupňa nepovažuje žalobcom predložený Znalecký posudok č. 1/2014 za dôkaz, ktorý by
hodnoverným spôsobom preukazoval skutočnosť, že na strane žalobcu došlo v súvislosti s postupom
exekučného súdu k vzniku majetkovej škody v určenej výške a ktorý by tak vylučoval prípadné
pochybnosti ohľadom ľubovoľného a subjektívneho vyčíslovania škody. V tejto súvislosti odvolací

súd poukazuje na to, že správnosť podkladov, z ktorých predmetný znalecký posudok vychádzal,
bola jeho spracovateľom kontrolovaná výlučne po formálne stránke, pričom hodnovernosť takejto
formy preukázania majetkovej škody spochybňuje okrem uvedeného zároveň to, že jej výška má
v každom jednotlivom prípade nesprávneho úradného postupu exekučného súdu pri rozhodovaní
o návrhu oprávneného na zmenu súdneho exekútora predstavovať sumu 31,68 Eur, pozostávajúcu

zakaždým z piatich totožných nákladových položiek. Preto súd prvého stupňa postupoval správne,
keď uvedenú výšku škody, paušálne vyčíslenú bez prihliadnutia na okolnosti konkrétneho prípadu
tvrdeného výskytu nesprávneho úradného postupu exekučného súdu, v rámci skúmania existencie
zákonných predpokladov zodpovednostného právneho vzťahu neakceptoval. Berúc vyššie uvedené
na zreteľ nemôžu obstáť tvrdenia žalobcu ani v časti, v ktorej uvádza, že škoda by mala spočívať v

nákladoch na správu pohľadávky prostredníctvom pracovných výkonov zamestnancov, nákladov na
udržiavanie správy informačného systému a iné, nakoľko ani v tomto smere žalobca dôkazné bremeno
neuniesol, keď spoľahlivo a v súlade s obsahom príslušného exekučného spisu nepreukázal, ako k
vynaloženiu špecifikovaných nákladov v súvislosti s rozhodovaním exekučného súdu o jeho návrhu na
zmenu exekútora reálne došlo.

Rovnako žalobca neuniesol dôkazné bremeno ani ohľadom preukázania náhrady nemajetkovej ujmy
v peniazoch, a to s poukazom na nesplnenie ďalšej povinnosti bremena tvrdenia v tom smere, aby
preukázal a zdokladoval náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch a podmienky, za ktorých by mu mohla
byť eventuálne náhrada nemajetkovej ujmy v peniazoch priznaná.

Zároveň odvolací súd zdôrazňuje, že čo sa týka nesprávneho úradného postupu v dôsledku prieťahov
v exekučnom konaní, je nutné konštatovať, že existenciu zbytočných prieťahov v súdnom konaní môže
určiť len Ústavný súd SR, ktorý má právomoc rozhodovať o porušení ústavných práv fyzických a
právnických osôb. Napriek tomu súd poukazuje na judikatúru Ústavného súdu SR (I. ÚS 27/02, I. ÚS

197/03, I. ÚS 38/04), podľa ktorej dôvodom na odmietnutie sťažnosti ako zjavne neopodstatnenej je aj
zistenie, že sa postup všeobecného súdu nevyznačoval takými významnými prieťahmi, ktoré by bolo
možné kvalifikovať ako zbytočné prieťahy. Nie každý zistený prieťah v súdnom konaní má nevyhnutne za
následok porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl.
48 ods. 2 Ústavy SR. S ohľadom na konkrétne okolnosti veci sa totiž postupom dotknutého súdu nemusí

vyznačovať takými významným prieťahmi, ktoré by bolo možné kvalifikovať ako zbytočné prieťahy.
V zmysle záverov Ústavného súdu potom možno konštatovať, že vydanie poverenia na vykonanie
exekúcie v lehote 23 dní od doručenia žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na exekučnýsúd, nemožno v žiadnom prípade považovať za prieťahy v súdnom konaní, ktoré by mohli viesť k vzniku
uplatnenej škody a nemajetkovej ujmy na strane žalobcu.

Čo sa týka jednotlivých odvolacích námietok, odvolací súd nezistil, že by bola žalobcovi postupom
súdu odňatá možnosť konať pred súdom, že by vo veci rozhodoval vylúčený sudca, prípadne, že by
súd nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, ani že súd dospel k
nesprávnymskutkovýmzisteniamnazákladevykonanýchdôkazovažerozhodnutiesúduprvéhostupňa
vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Okresný súd neporušil právo účastníkov konania na spravodlivý proces s tým, že neobstojí námietka
zo strany žalobcu v tom smere, že v prejednávanej veci rozhodoval vylúčený sudca. Ako vyplýva z
obsahu spisu súdu prvého stupňa o námietke žalobcu ohľadom zaujatosti pôvodného zákonného sudcu,
ktorému bola vec pridelená na prejednanie bolo právoplatne rozhodnuté uznesením Krajského súdu
v Trenčíne zo dňa 19.10.2012 pod č. k. 6NcC/120/2012 - 9, kedy krajský súd rozhodol, že sudkyňa

Okresného súdu Trenčín Mgr. Martina Trnavská nie je vylúčená z prejednania a rozhodovania veci.
Následne po zmene zákonného sudcu v súvislosti s odchodom Mgr. Martiny Trnavskej a pridelení veci
na prejednanie a rozhodnutie sudcovi Okresného súdu Trenčín JUDr. Erikovi Kačmárovi, odvolací súd v
odôvodnení uznesenia č. k. 16Co/281/2013-77 zo dňa 26.03.2014, uviedol, že v prípade namietaného
sudcu nebola zistená žiadna z okolností, ktorá by ho v zmysle ust. § 14 O.s.p. vylučovala z prejednávania

a rozhodovania v tejto veci. Čo sa týka samotnej námietky ohľadom rozhodovania vylúčeným sudcom,
odvolací súd zdôrazňuje, tak ako bolo uvedené už v predchádzajúcom rozhodnutí, že dôvodom na
vylúčenie sudcu nie je bez ďalšieho ani to, že vykonáva súdnictvo na súde, ktorý údajne podľa tvrdenia
žalobcu svojim nesprávnym úradným postupom v inej právnej veci založil zodpovednosť odporcu za
majetkovú a nemajetkovú ujmu v zmysle zákona 514/2003 Z. z. Odvolací súd tiež poukazuje na to, že

Ústavný súd SR opakovane odmietol sťažnosti žalobcu, ktorými namietal porušenie svojich základných
práv na súdnu ochranu a spravodlivý proces z dôvodu, že krajský súd nevylúčil všetkých sudcov
okresných súdov, pričom svoj nárok odvodzuje od postupu tohto okresného súdu.

Okrem toho nie je pravdivé tvrdenie v odvolaní, že súd prvého stupňa prejednal vec v neprítomnosti

žalobcu a jeho právneho zástupcu postupujúc podľa ustanovenia § 101 ods. 2 O.s.p., hoci tak urobiť
nemohol. Súd prvého stupňa sa riadne zaoberal vyhodnotením žiadosti žalobcu zo dňa 16.01.2015
o zrušenie pojednávania z dôvodov podania návrhu na prerušenie konania, pričom uviedol, z akých
dôvodov na tento návrh žalobcu neprihliadal. V tomto smere odvolací súd v celom rozsahu poukazuje
na vecne správne a vyčerpávajúce odôvodnenie súdu prvého stupňa na str. 5-6 napadnutého rozsudku

(§ 219 ods. 2 O.s.p.).

Rovnako ďalšie odvolacie námietky zo strany žalobcu neobstoja. Pokiaľ ide o vyjadrenie žalovaného
k návrhu, odvolací súd uvádza, že predmetné vyjadrenie bolo doručené právnemu zástupcovi žalobcu
dňa 19.12.2014 spolu s predvolaním na pojednávanie vytýčenom na deň 22.01.2015. Žalobcovi teda

nebola súdom prvého stupňa odňatá možnosť vyjadriť sa k prípadným tvrdeniam žalovaného v konaní.
Ten túto možnosť nevyužil ani po poučení podľa ust. § 120 ods. 4 O.s.p., pričom predmetné poučenie
bolo doručené žalobcovi a jeho právnemu zástupcovi dňa 25.07.2013.

V prípade námietky o tom, že súd nerozhodol o návrhu na prerušenie konania zo dňa 16.01.2015,

odvolací súd uvádza, že aj túto považuje za nedôvodnú. V danej veci žalobca podal dňa 23.08.2013
návrh na prerušenie konania z dôvodu podania ústavnej sťažnosti pre porušenie jeho základných práv
na súdnu ochranu, zákonného sudcu, nestranný a spravodlivý súdny proces. Predmetný návrh súd
zamietol uznesením č. k. 22C/330/2012-51 zo dňa 27.08.2013, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa
30.07.2014 v spojení s potvrdzujúcim uznesením odvolacieho súdu č. k. 16Co/281/2013 - 77 zo dňa

26.03.2014. Súd následne nariadil na deň 04.12.2014 pojednávanie, pričom dňa 27.11.2014 bol súdu
doručený ďalší - druhý návrh na prerušenie konania z identických dôvodov ako vo vyššie uvedenom
prípade. V ten istý deň bol súdu zároveň doručený aj tretí návrh na prerušenie konania a to z dôvodu
konania o prejudiciálnej otázke, ktorú položil Okresný súd Prešov v konaní sp. zn. 7C/6/2010. O
predmetných návrhoch bolo rozhodnuté uznesením č. k. 22C/330/2012-110 zo dňa 12.12.2014 tak,

že súd prvého stupňa oba návrhy zamietol. Proti uvedenému rozhodnutiu podal žalobca odvolanie,
o ktorých doposiaľ nebolo rozhodnuté. Dňa 16.01.2015 bol súdu doručený ďalší návrh na prerušenie
konania, ktorý je obsahovo identický ako hore uvedené, na ktorý súd prvého stupňa neprihliadal.
Odvolací súd sa stotožňuje s takýmto postupom súdu prvého stupňa, ten správne neprihliadal na ďalšieidentické návrhy na prerušenie konanie za podmienky, že o identických návrhoch rozhodol, pričom
skutkový ani právny stav sa nezmenil. Odvolací súd uvádza, že účastník konania má právo aby sa s
jeho návrhmi predkladanými v rámci konania súd zaoberal. V tomto prípade tak prvostupňový súd učinil

a to tak, že na návrh na prerušenie konania zo dňa 16.01.2015 neprihliadal, pričom dôvody uviedol
vyčerpávajúco v napadnutom rozsudku, s ktorými sa odvolací súd stotožňuje.

Na zdôraznenie odvolací súd uvádza, že názor žalobcu, ktorý trvá na rozhodovaní o identických
návrhoch na prerušenie konania by mohol v praxi znamenať neustály (opakujúci sa a nikdy nekončiaci)

proces rozhodovania o prerušení konania. Takýto pohľad by mohol mať až znaky prílišného
právneho formalizmu, odporujúceho materiálnemu chápaniu princípu právneho štátu (pod prehnaným
formalizmom sa rozumie interpretácia ustanovenia, pri ktorej striktné trvanie na formálnych stránkach
práva neplní žiadnu rozumnú funkciu, ale naopak popiera samotný zmysel právnej úpravy). Účelom
súdneho konania je dosiahnutie výsledku, t.j. rozhodnutia, ktorým sa konanie končí. Trvaním na
rozhodovaní o identických návrhoch na prerušenie konania by sa však tento účel nikdy nedosiahol. V

danej veci preto považuje odvolací súd postup súdu prvého stupňa za správny, pokiaľ ten uprednostnil
princíp hospodárnosti a efektívnosti konania pred zbytočnými prieťahmi v konaní, najmä ak sa už o
totožných návrhoch rozhodlo.

Zároveň odvolací súd na záver dodáva, že pokiaľ sa žalobca vo svojom odvolaní domáha z hľadiska

skutkového deja jedinečnosti daného deja, ktorý súd prvého stupňa odôvodnil úplne rovnakými dôvodmi,
odvolací súd zdôrazňuje, že samotný návrh ako aj podané odvolanie sú z väčšej časti zmätočné a
nezakladajú sa na skutkových zisteniach, pretože podstata odvolacích dôvodov zo strany žalobcu
spočíva v nacyklostilovaných dôvodoch, ktoré sa z 90% nevzťahujú na prejednávaný prípad.
O náhrade trov odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa ust. § 224 ods. 1 v spojení s ust. § 142

ods. 1 a ust. § 151 ods. 1, 2 O.s.p., kedy úspešnému žalovanému v konaní náhrada trov odvolacieho
konania priznaná nebola, nakoľko tento si žiadne trovy odvolacieho konania neuplatnil a z obsahu spisu
mu trovy odvolacieho konania nevyplývajú.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e p r í p u s t n é .