Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 23. marec 2016

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 11Co/13/2016

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2196899519
Dátum vydania rozhodnutia: 23. 03. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Fedor Benka

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2016:2196899519.4

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedu senátu Mgr. Fedora Benku a sudkýň JUDr. Silvie

Hýbelovej a Mgr. Kataríny Arnouldovej, v právnej veci navrhovateľa: M. P., nar. XX.XX.XXXX, bytom
H. XX, Q., zastúpený: Advokátska kancelária Korytár, s.r.o., IČO: 47 243 279, so sídlom Sladovnícka
13, Trnava, proti odporcom: 1/ W. S. (predtým W.), nar. XX.XX.XXXX, bytom Ľ. H. XX, Q., 2/ P. M.
rod. S., nar. XX.XX.XXXX, bytom J. XX, Q., 3/ I. T. rod. S., nar. XX.XX.XXXX, bytom U., B., 4/ E. S.
(predtým A.), nar. XX.XX.XXXX, bytom F. U. XXA, Q., 5/ R. S., nar. XX.XX.XXXX, bytom H. XXX/XX, Q.,
t.č. W. XXX, 2. posch., Q., 6/ Ing. S. S., nar. XX.XX.XXXX, bytom Kanada B.-Z., V. I. XXX, zastúpený
odporkyňou v 1. rade, 7/ R. T., nar.XX.XX.XXXX, bytom J. X, T. - H., o určenie vlastníckeho práva k

nehnuteľnostiam, o odvolaní navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Trnava zo dňa 26. augusta
2014, č.k. 12C/181/1996-293, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .

Odporcom v 1.,2.,4. a 5. rade sa náhrada trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Rozsudkom, napadnutým odvolaním súd prvého stupňa zamietol návrh navrhovateľa, ktorým sa tento
domáhal určenia, že je podielovým spoluvlastníkom vo veľkosti 1/2 nehnuteľnosti - stavby so súpisným
číslom XXX, postavená na parcele registra „C“ č. 178, výmera 592 m2, druh pozemku zastavané plochy

a nádvoria, katastrálne územie Q., obec Q., okres Trnava, zápis na LV č. XXXX vydaný Správou katastra
Trnava a určenia, že je podielovým spoluvlastníkom vo veľkosti 1/2 nehnuteľnosti - pozemku, parcela
registra „C“ č. 178, výmera 592 m2, druh pozemku zastavané plochy a nádvoria, katastrálne územie
Q., obec Q., okres Trnava, zápis na LV č. XXXX vydaný Správou katastra Trnava. O trovách konania
súd rozhodol tak, že navrhovateľovi uložil povinnosť zaplatiť odporkyniam v 1. a 2. rade spoločne a
nerozdielne náhradu iných trov konania v sume 16,60 eura do 15 dní odo dňa právoplatnosti rozsudku
a odporcom v 4., 5., 6. a 7. rade právo na náhradu trov konania nepriznal.

Svoje rozhodnutie súd právne odôvodnil použitím ustanovenia § 47 ods. 1, 2 a 3, § 48 ods. 1 a 2,
§ 129 ods. 1 a 2, § 130 ods. 1, § 132 ods. 1, § 133, § 134 ods. 1, 2 a 4 Občianskeho zákonníka v
znení účinnom od 01.04.1983 do 31.12.1991 (ďalej OZ) a § 80 písm. c) Občianskeho súdneho poriadku
(ďalej O.s.p.), keď dospel k záveru, že žaloba nie je dôvodná. Po zistení, že je daný naliehavý právny
záujem navrhovateľa na tejto žalobe súd prvého stupňa mal za to, že kúpna zmluva zo dňa 15.04.1988,
ktorou navrhovateľ mal nadobudnúť spoluvlastnícke podiely na predmetných nehnuteľnostiach, nebola

zákonom predpokladaným spôsobom (§ 134 ods. 2 O.z. v znení účinnom od 01.04.1983 do 31.12.1991)
zaregistrovaná štátnym notárstvom, dokonca nebol ani len v lehote troch rokov od jej uzavretia podaný
návrh na jej registráciu, preto zmluva nenadobudla účinnosť, ale nastúpila fikcia podľa § 47 ods. 3
OZ, že účastníci od zmluvy odstúpili, čím sa zmluva od začiatku zrušila v zmysle § 48 ods. 2 OZ.Nemožno teda považovať kúpnu zmluvu za platný právny úkon a nebol ani dôvod dovolávať sa tak jej
relatívnej neplatnosti zo strany podielových spoluvlastníkov a z uvedeného dôvodu sa súd nezaoberal
navrhovateľom vznesenou námietkou premlčania určenia relatívnej neplatnosti kúpnej zmluvy. Keďže

navrhovateľ nenadobudol spoluvlastnícky podiel o veľkosti 1/2 titulom kúpnej zmluvy, súd posudzoval,
či nedošlo k jeho nadobudnutiu na základe inštitútu vydržania a dospel k záveru, že nebola splnená
podmienka vydržania, ktorou je oprávnená držba, keď oprávneným držiteľom je ten, kto nakladá s vecou
ako vlastnou a je so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný, že mu vec patrí. Dobromyseľnosť
znamená,žedržiteľjeohľadneexistenciesvojhoprávavomyle,pričommusíísťoomylospravedlniteľný.

Pri ospravedlniteľnom omyle držiteľ postupuje s obvyklou mierou opatrnosti, ktorú možno so zreteľom
na okolnosti konkrétneho prípadu od každého požadovať. Omyl môže byť tak skutkový ako právny,
tento posledný spočíva v neznalosti všeobecne záväzných právnych predpisov, pričom súd prvého
stupňa mal za to, že v súdenej veci nemožno ospravedlniť omyl navrhovateľa vychádzajúci z (ním
tvrdenej) neznalosti jednoznačného ustanovenia § 134 ods. 2 Občianskeho zákonníka účinného v čase,
kedy sa ujal držby vzhľadom na všeobecne uznávanú zásadu, že neznalosť zákona neospravedlňuje s

prihliadnutím na jednoznačne formulované ustanovenie Občianskeho zákonníka ( účinné v dobe, kedy
sa držiteľ ujal držby), ktorého znenie bolo jasné a nepripúšťalo rôzny výklad. Možno síce súhlasiť s
tým, že neplatnosť právneho úkonu o prevode vlastníctva nie je okolnosťou vylučujúcou nadobudnutie
vlastníctva vydržaním, avšak musí ísť o vadu alebo nedostatok nadobúdacieho titulu, o ktorých nemohol
držiteľ pri zachovaní obvyklej opatrnosti vedieť, pričom v prejednávanej veci i keby navrhovateľ o

potrebe registrovať kúpnu zmluvu na vtedajšom štátnom notárstve nevedel, táto nevedomosť resp.
neznalosť práva z neho nerobí dobromyseľného držiteľa, pretože o tom vedieť mal. Nedobromyseľnosť
navrhovateľa mal preukázanú nielen z hľadiska objektívneho ale aj z hľadiska subjektívneho, keďže
ani sám navrhovateľ nebol vnútorne presvedčený o tom, že mu právo k nehnuteľnostiam patrí a to už
od uzavretia kúpnej zmluvy dňa 15.04.1988, keď ako uviedol na pojednávaní dňa 24.10.1997, nedal

zmluvu zaregistrovať, pretože čakal, že sa ozvú aj ďalší spoluvlastníci a po tom to vybaví, pretože inak
toto nemohol dať zaregistrovať. Z uvedeného je zrejmé, že navrhovateľ vedel o potrebe registrácie
zmluvy štátnym notárstvom a neurobil tak len preto, že čakal na uzavretie zmluvy ohľadom zvyšných
podielov, aby sa tak stal výlučným vlastníkom celku pričom nie je rozhodujúce, že v tom čase mal záujem
nadobudnúť nehnuteľnosti ako celok a v súčasnosti žiada o určenie vlastníctva iba k podielu v 1/2.

O potrebe registrácie zmluvy štátnym notárstvom však vedel, a preto nemohol byť dobromyseľným v
otázke vlastníctva ani len v časti týkajúcej sa polovičného podielu. I keby však navrhovateľ bol býval
dobromyseľný odo dňa uzavretia kúpnej zmluvy, nebola by splnená ďalšia podmienka vydržania a síce
nepretržitá oprávnená držba počas zákonom stanovenej doby 10 rokov, keďže táto by bola prerušená
dňa 06.12.1996, kedy na pojednávaní za prítomnosti navrhovateľa, odporkyňa v 1. rade namietla

nedostatok registrácie zmluvy, čím prerušila beh 10 ročnej vydržacej doby. Keďže potom neboli splnené
základné podmienky pre vydržanie, posúdil súd návrh navrhovateľa ako nedôvodný a návrh zamietol.
O povinnosti nahradiť trovy konania súd rozhodol za použitia ustanovenia § 146 ods. 1 písm. c), ods.
2 a § 142 ods. 1 v spojení s § 151 ods. 1 veta prvá O.s.p. tak, že úspešným odporcom v 1. a 2. rade
priznal spoločne a nerozdielne voči navrhovateľovi právo na náhradu trov konania za zaplatený súdny

poplatok za nariadenie predbežného opatrenia, rovnako úspešným odporcom v 4. a 5. rade náhradu
trov konania nepriznal, nakoľko im v konaní žiadne trovy nevznikli a vo vzťahu k odporcom v 6. a 7. rade,
voči ktorým došlo uznesením zo dňa 06.05.2013 k zastaveniu konania (ako aj voči odporcovi v 3. rade,
o ktorého práve na náhradu trov konania však už bolo citovaným rozhodnutím rozhodnuté) rozhodol tak,
že nakoľko zastavenie konania voči nim zavinil navrhovateľ svojím čiastočným späťvzatím návrhu, mali

by na náhradu trov konania právo, žiadne trovy im však nevznikli a preto im súd náhradu trov konania
nepriznal.

Proti rozsudku súdu prvého stupňa podal v zákonnej lehote odvolanie navrhovateľ, ktorý navrhol
napadnutý rozsudok zrušiť a vrátiť vec súdu prvého stupňa na ďalšie konanie s odôvodnením, že

súd vychádzal z nesprávneho právneho posúdenia veci. Poukázal na to, že pôvodne sa žalobou
zo dňa 09.10.1996 domáhal určenia výlučného vlastníctva nehnuteľností v celosti, následne súd na
jeho žiadosť pripustil zmenu žaloby dňa 12.11.2012 tak, že sa domáhal určenia, že je podielovým
spoluvlastníkom vo veľkosti 1/2 k predmetným nehnuteľnostiam a následne navrhovateľ vzal žalobu
späť v časti týkajúcej sa odporcu v 3., 6/ a 7/ rade. Konajúci súd rozsudkom zo dňa 02.09.1998 (ktorý

rozsudok bol odvolacím súdom zrušený a vrátený súdu prvého stupňa na ďalšie konanie) zamietol
žalobu dôvodiac skutočnosťou, že nakoľko navrhovateľ odkupoval spornú nehnuteľnosť iba od štyroch
spoluvlastníkov a nie od všetkých, nemôže byť kúpna zmluva platná. Navrhovateľ v ďalšom konaní
namietal jednak relatívnu neplatnosť kúpnej zmluvy v zmysle ustanovenia 140 v spojení s ustanovení40a OZ a následne premlčanie určenia relatívnej neplatnosti kúpnej zmluvy, s čím sa však súd vo
svojom rozsudku nevysporiadal. K otázke následkov nesplnenia zákonnej povinnosti registrovať zmluvu
štátnym notárstvom odvolateľ poukázal na to, že síce tu platí zákonná fikcia, že účastníci od zmluvy

odstúpili, avšak ide o fikciu právnu a nie je teda možné mať za to, že účastníci aj mali vôľu od
zmluvy odstúpiť, keďže návrh na registráciu štátnemu notárstvu nebol predložený len v dôsledku
omylu, resp. z dôvodu právnej nevedomosti. Navrhovateľ bol práve naopak dobromyseľný o tom, že
mu nehnuteľnosti patria. Oprávnene sa ujal držby nehnuteľností (obdobie rokov 1988 - 2002) a v držbe
nebol nikdy zo strany odporcov ani iných subjektov rušený. Poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu SR

z 28.02.1995 č. 3Cdo 117/94, v zmysle ktorého neplatnosť právneho úkonu o prevode vlastníctva nie
je okolnosťou vylučujúcou nadobudnutie vlastníctva vydržaním, z čoho navrhovateľ je toho názoru, že
aj v prípade právnej fikcie odstúpenia od kúpnej zmluvy z dôvodu nesplnenia povinnosti registrovať ju
štátnym notárstvom, nemožno vyvodiť záver o nemožnosti nadobudnutia vlastníckeho práva vydržaním.
Navrhovateľpritomodroku1988malnehnuteľnostivdobromyseľnejanepretržitejdržbeaždoroku2002
čo je viac ako 10 rokov, počas ktorých odporcovia nepodali ani žalobu o vydanie nehnuteľností ani iný

návrh, ktorým by spochybnili jeho vlastnícke právo k nehnuteľnostiam, a až dňa 18.04.2002 odporcovia
v 1/ a 2/ rade podali návrh na nariadenie predbežného opatrenia na zákaz nakladania a užívania spornej
nehnuteľnosti. Navrhovateľ tiež považuje za nesprávny záver súdu o prerušení behu 10 ročnej vydržacej
lehoty dňa 06.12.1996, kedy na pojednávaní odporkyňa v 1. rade namietala nedostatok registrácie
zmluvy, pretože podľa názoru navrhovateľa sa súd mal zaoberať otázkou prerušenia plynutia vydržacej

lehoty osobitne vo vzťahu ku každému odporcovi a nie odvodzovať prerušenie plynutia vydržacej lehoty
vo vzťahu k ostatným odporcom od odporkyne v 1. rade, pretože spoluvlastnícky podiel je samostatným
predmetom občianskych vzťahov. Rovnako sa plynutie vydržacej doby neprerušilo ani podaním jeho
žaloby dňa 09.10.1996, keďže táto bola v tom čase nedostatočne odôvodnená a navyše vtedy nebola
podaná titulom vydržania. Navrhovateľ je toho názoru, že navrhovateľ nepretržite držal a užíval viac ako

10 rokov s vôľou držať ich pre seba ako vlastníka a splnil tým zákonné predpoklady vydržania pričom
je nesporné, že predmetom vydržania môže byť aj spoluvlastnícky podiel na veci (rozsudok NS SR č.
2Cdo 27/2005).

K odvolaniu navrhovateľa sa vyjadrili odporcovia v 1., 2. a 4. rade, ktorí považovali odvolanie

za nedôvodné, poukazujúc na skutočnosť, že navrhovateľ nebol po dobu 10 rokov nepretržitým a
dobromyseľným držiteľom z dôvodov uvádzaných už súdom prvého stupňa v odôvodnení, keď mali za
to, že navrhovateľ od počiatku zvažoval získať vlastníctvo k nehnuteľnosti ľsťou. Nie je pravdivé jeho
tvrdenie že jeho vlastnícke právo nespochybnili nijakým spôsobom až do podania návrhu na nariadenie
predbežného opatrenia, pretože tomuto návrhu predchádzali neustále spory o sprístupnenie pozemku,

nakoľko ho navrhovateľ neoprávnene užíval a odporcom ako riadnym vlastníkom bránil vstupu naň, ku
ktorým sporom bola privolávaná aj polícia.

Krajský súd Trnava ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p.) po zistení, že odvolanie podala včas oprávnená
osoba - účastník konania (§ 201 a § 204 ods. 1 O.s.p.) proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie

prípustné (§ 201 a § 202 O.s.p.), postupom bez nariadenia ústneho odvolacieho pojednávania (§ 214
ods.2 O.s.p.) preskúmal napadnutý rozsudok, ako aj konanie mu predchádzajúce v medziach daných
rozsahom a dôvodmi odvolania podľa § 212 ods. 1 O.s.p. ( správnosť rozhodnutia rozsudkom vo veci
samej, teda zamietnutie žaloby, ako aj v časti trov konania, keďže rozhodnutie o trovách konania bolo
závislým na výsledku konania ako celku) a dospel k záveru, že odvolanie navrhovateľa nie je dôvodné,

pretože napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa je vecne správny.

Predmetomkonania,vedenéhonasúdeprvéhostupňapodsp.zn.12C/181/1996jeurčenievlastníckeho
práva navrhovateľa k spoluvlastníckemu podielu na v žalobe označených nehnuteľnostiach o veľkosti
1/2 titulom vydržania.

Predmetom odvolacieho konania je preskúmanie správnosti postupu a rozsudku súdu prvého stupňa,
ktorým bola žaloba zamietnutá a navrhovateľovi bolo uložené zaplatiť odporkyniam v 1. a 2. rade
spoločne a nerozdielne náhradu trov konania v sume 16,60 eur.

Odvolateľ odvolanie odôvodnil tým, že napadnutý rozsudok vychádza z nesprávneho právneho
posúdenia veci (§ 205 ods. 2 písm. f) O.s.p.).Odvolací súd v prejednávanej veci dospel k záveru, že tento odvolací dôvod nie je naplnený.
Rozhodnutiu súdu nemožno vytknúť, že by súd prvého stupňa bol posúdil vec podľa právnej normy,
ktorá na zistený skutkový stav nedopadá, alebo právnu normu síce správne určenú, nesprávne vyložil,

prípadne ju na daný skutkový stav nesprávne aplikoval.

Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku, ako aj celého obsahu spisového materiálu dospel
k záveru, že súd prvého stupňa vykonal vo veci dokazovanie v dostatočnom rozsahu a náležite zistil
skutkový stav, vykonané dôkazy riadne vyhodnotil podľa ust. § 132 O.s.p., z týchto dôkazov dospel k

správnym skutkovým zisteniam, na ktorých aj založil svoje rozhodnutie, zo zisteného skutkového stavu
vyvodil aj správny právny záver a preto odvolací súd jeho rozsudok ako vecne správny podľa ust. §
219 O.s.p. potvrdil.

Vecne správne a zákonu zodpovedajúce sú aj dôvody napadnutého rozsudku, s ktorými sa odvolací
súd v celom rozsahu stotožňuje a na tieto v podrobnostiach odkazuje (§ 219 ods. 2 O.s.p.), pričom iba

pre úplnosť reagujúc na námietky odvolateľa nad rámec už uvedeného súdom prvého stupňa dopĺňa
nasledovné :
V konaní nebolo sporné, že kúpna zmluva zo dňa 15. 04.1988, ktorou mal navrhovateľ nadobudnúť
do vlastníctva spoluvlastnícke podiely na nehnuteľnostiach od súčasných odporcov v 1. až 3. rade
a právneho predchodcu súčasných odporcov v 4. až 5. rade, nebola v zákonom stanovenej lehote

zaregistrovaná štátnym notárstvom, čo však bolo nevyhnutnou podmienkou jej účinnosti a tým došlo
k nástupu fikcie ustanovenej v § 47 ods. 3 OZ, podľa ktorej v takomto prípade platí, že účastníci
od zmluvy odstúpili. Uvedené zistenie postačovalo súdu na prijatie záveru, že právnym dôvodom
nadobudnutia vlastníckeho práva navrhovateľa k žalovanému spoluvlastníckemu podielu jednoznačne
nebola predmetná kúpna zmluva (a ani nedošlo v zmysle platných zákonov k uzavretiu riadnej kúpnej

zmluvy medzi predávajúcimi a kupujúcim), pričom tvrdenie navrhovateľa o jeho nevedomosti o tom,
že je nutná registrácia zmluvy štátnym notárstvom, je bez právneho významu, pretože v zmysle
judikatúry tak, ako sa aj v odôvodnení napadnutého rozsudku uvádza platí, že neznalosť alebo neúplná
znalosť všeobecne záväzných právnych predpisov a z toho vyplývajúceho nesprávneho posúdenia
právnych dôsledkov právnych skutočností neospravedlňuje a právny omyl držiteľa, vychádzajúci z

neznalosti jednoznačne formulovaného ustanovenia Občianskeho zákonníka platného v dobe, kedy sa
držiteľ ujal držby, je ospravedlniteľný len výnimočne a to v prípadoch, keď znenie zákona je nejasné
a pripúšťa rôzny výklad, čo však nie je prípad prejednávanej veci, pretože ustanovenie § 134 ods. 2
a rovnako aj ustanovenie § 47 ods. 3 OZ v znení platnom v čase uzavretia kúpnej zmluvy je veľmi
jednoznačne formulované a nevzbudzuje žiadne pochybnosti o možnosti prípadného iného výkladu.

Je potom celkom irelevantné skúmanie relatívnej neplatnosti takejto neexistujúcej zmluvy, rovnako ako
skúmanie prípadného premlčania práva dovolať sa relatívnej neplatnosti tohto neexistujúceho právneho
úkonu, preto správne postupoval prvostupňový súd, pokiaľ tejto otázke nevenoval zvýšenú pozornosť,
nakoľko by to bolo v rozpore so zásadou hospodárnosti súdneho konania, pričom záver o nej nemohol
ovplyvniť rozhodnutie súdu. Odvolacie námietky navrhovateľa v tomto smere preto nie sú dôvodné.

Pokiaľ ide o jeho námietku, že neplatnosť právneho úkonu nebráni nadobudnutiu vlastníckeho práva
vydržaním, treba uviesť, že toto netvrdil ani prvostupňový súd, naopak, riadne sa zaoberal otázkou
prípadného vydržania ako spôsobu nadobudnutia vlastníctva nehnuteľností navrhovateľom a podrobne
skúmal naplnenie zákonom stanovených podmienok úspešného vydržania. Odvolací súd zhodne s
názorom prvostupňového súdu dospel v tejto otázke k záveru, že navrhovateľ nemal nehnuteľnosti

v dobromyseľnej a nepretržitej držbe po celú dobu vydržania t.j. 10 rokov a k vydržaniu nemohlo
preto dôjsť. Nedostatok dobromyseľnosti vyplýva z vyššie uvedeného, keď navrhovateľ s najväčšou
pravdepodobnosťou, rovnajúcou sa istote vedel (sám sa pred súdom vyjadril v tom zmysle, že čakal s
registráciou pokiaľ neuzavrie zmluvy aj so zvyšnými vlastníkmi) ak ak nevedel, mal vedieť (neznalosť
zákona neospravedlňuje), že nesplnil podmienky stanovené zákonom pre účinnosť právneho úkonu -

kúpnej zmluvy, a preto jeho držba nemohla byť dobromyseľná.
Je tiež potrebné súhlasiť aj so závermi súdu prvého stupňa o nesplnení druhej podmienky vydržania,
ktorou je nepretržitá držba počas zákonom stanovenej doby, ktorej skúmanie však v zásade má význam
ibavtedy,akbolasplnenáajprvápodmienka,pretožezákonv§134ods.1OZvyžadujenaplnenieoboch
podmienok súčasne - t.j. musí ísť nielen o oprávneného držiteľa ( ktorá podmienka nebola naplnená),

ale ten ju musí mať po dobu 10 rokov v nepretržitej držbe. Aj pokiaľ ide o otázku prerušenia plynutia
vydržacej lehoty sa odvolací súd stotožňuje s argumentáciou prvostupňového súdu a uvádza iba na
doplnenie, reagujúc tak na odvolaciu námietku navrhovateľa, že nemožno súhlasiť s jeho tvrdením,
že súd sa mal zaoberať otázkou prerušenia plynutia vydržacej lehoty osobitne vo vzťahu ku každémuodporcovi a nie odvodzovať prerušenie plynutia vydržacej lehoty vo vzťahu k ostatným odporcom od
odporcu v 1/ rade, ktorý na pojednávaní dňa 06.12.1996 namietol nedostatok registrácie zmluvy, pretože
pokiaľ sa raz navrhovateľ dozvedel ( a je vedľajšie z akého zdroja) ) o neplatnosti zmluvy, od ktorej

odvíjal svoju držbu veci, prestal byť dobromyseľným držiteľom, čím sa prerušilo plynutie desaťročnej
lehoty dobromyseľnej držby a to aj vo vzťahu k ostatným odporcom.
Na základe uvedeného, keďže súd prvého stupňa sa vysporiadal so všetkými podstatnými námietkami
navrhovateľaavzhľadomnato,žetentoanivodvolacomkonaníneuviedolžiadnepodstatnéskutočnosti,
ktoré mohli viesť k inému rozhodnutiu, odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej

zamietajúcej časti ako vecne správny postupom podľa § 219 ods. 2 O.s.p. potvrdil a súčasne potvrdil
aj vecne správne rozhodnutie o trovách konania.

O náhrade trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 224 ods. 1 O.s.p. v spojení s
ust. § 142 ods. 1 O.s.p. a v odvolacom konaní úspešným odporcom v 1.,2.,4. a 5. rade náhradu trov
odvolacieho konania nepriznal, pretože nepodali návrh na ich priznanie a z obsahu spisového materiálu

nevyplýva, že by im nejaké trovy v súvislosti s odvolacím konaním vznikli. O trovách ostatných odporcov
odvolací súd nerozhodoval, keďže konanie voči nim už bolo zastavené.

Senát krajského súdu uvedené rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0, teda jednohlasne.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.