Rozsudok ,
Potvrdené Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 21. apríl 2016

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 14Co/130/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8112224586
Dátum vydania rozhodnutia: 21. 04. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Milan Majerník

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2016:8112224586.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v právnej veci žalobcu: EOS KSI Slovensko, s.r.o., so sídlom Pajštúnska 5, 851

02 Bratislava, IČO: 35 724 803, právne zastúpeného TOMÁŠ KUŠNÍR, s.r.o., Advokátska kancelária,
Pajštúnska 5, 851 02 Bratislava, proti žalovanej: A. R., nar. XX.XX.XXXX, bytom V., V. K. XX, za
účasti vedľajšieho účastníka na strane žalovanej: Združenie na ochranu občana spotrebiteľa HOOS, so
sídlom Námestie legionárov 5, 080 01 Prešov, IČO: 42 176 778, právne zastúpeného JUDr. Ambrózom
Motykom, advokátom so sídlom Nám. SNP 7, 091 01 Stropkov, o zaplatenie 3.576,46 eur s prísl., o
odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Prešov č.k. 8C/401/2012-153 zo dňa 20.2.2015, takto

r o z h o d o l :

Potvrdzuje rozsudok súdu prvého stupňa.

o d ô v o d n e n i e :

Prvostupňový súd rozsudkom zo dňa 3.9.2013 č.k. 8C/401/2012-76 zamietol žalobu, ktorou sa žalobca

domáhal proti žalovanej zaplatenia 3.574,46 eur spolu s príslušenstvom titulom nezaplateného zostatku
spotrebného úveru poskytnutého právnym predchodcom žalobcu s odôvodnením, že žaloba na súde
bola podaná po uplynutí premlčacej doby. Súd splátkovú dohodu zo dňa 10.3.2009 a dohodu o uzavretí
splátkového kalendára a uznaní záväzku zo dňa 21.6.2011 vyhodnotil ako nekalú obchodnú praktiku a
uzavreté v rozpore s požiadavkou odbornej starostlivosti.

Na základe odvolania žalobcu Krajský súd v Prešove uznesením zo dňa 14.5.2014 č.k.

14Co/136/2013-107 zrušil rozsudok a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Odvolací súd
uložil prvostupňovému súdu povinnosť v ďalšom konaní doplniť dokazovanie a riadiť sa právnym
názorom vysloveným vo vyššie označeným uznesením, ktorým je súd prvého stupňa viazaný, výsledky
celého konania náležite zhodnotiť a až nasledovne opätovne rozhodnúť (zodpovedajúc aj aplikácii § 153
ods. 1 O.s.p.) o podanej žalobe.

Následne súd prvého stupňa v súlade s pokynom odvolacieho súdu doplnil dokazovanie a rozsudkom zo

dňa 20.2.2015 č.k. 8C/401/2012-153 žalobu zamietol. Zároveň vyslovil, že o trovách konania rozhodne
do 30 dní po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej.

Rozhodnutie odôvodnil tým, že v prejednávanej veci uzavrel právny predchodca žalobcu dňa 16.11.2007
so žalovanou Zmluvu o úvere, na základe ktorej poskytol žalovanej úver vo výške 3.319,39 eur a ktorý
sa žalovaná zaviazala splácať v pravidelných mesačných splátkach. Jedná sa o úver spotrebiteľský,
na ktorý sa vzťahujú príslušné ustanovenia zákona o spotrebiteľskom úvere a zákona o ochrane

spotrebiteľa. K zosplatneniu úveru došlo dňa 24.2.2009, tak ako to vyplýva z oznámenia právneho
predchodcu žalobcu, ktorý adresoval žalovanej. V žalobnom návrhu uvedený skorší dátum (23.1.2009)
bol dôsledkom chyby v písaní pri vyhotovení žalobného návrhu zo strany žalobcu. Žaloba na súde
bola podaná dňa 10.8.2012. Súd preskúmal žalobcom predloženú splátkovú dohodu, ktorú uzatvorilažalovaná s právnym predchodcom žalobcu, podpísanú žalovanou dňa 10.3.2009 (č.l. 142 spisu) a
Dohodu o uzavretí splátkového kalendára a uznaní záväzku, ktorú uzatvorila žalovaná so žalobcom dňa
21.6.2011 (č.l. 122 spisu) a dospel k záveru, že v obidvoch prípadoch sa jedná o formulárovú dohodu,

ktorá bola predložená žalovanej ako spotrebiteľovi, ktorý nemohol žiadnym spôsobom ovplyvniť jej
obsah. V obidvoch prípadoch obsahom predtlačeného formulára je okrem dohody o splátkach a uznaní
dlhu, ktorý predstavuje jednostranný úkon dlžníka adresovaný veriteľovi, aj rozhodcovská doložka. Z
obsahu dohôd nie je zrejmé, aby žalovanej boli poskytnuté jasné a zrozumiteľné informácie o tom, čo
znamenáuznaniedlhu.Akotovyplynulozvykonanéhodokazovania,žalovanáakopriemernýspotrebiteľ

nemala v čase podpisu uznania dlhu v obidvoch prípadoch vedomosť o zmene právneho režimu
premlčania v jej neprospech, táto zmena jej zo strany žalobcu, resp. osoby ním poverenej vysvetlená
nebola. Zákaz zhoršenia zmluvného postavenia spotrebiteľa priamo vyplýva z ustanovenia § 54 ods.
1 Občianskeho zákonníka. O skutočnosti, že žalobca pri podpise uznania dlhu zo strany žalovanej
nevynaložil zákonom vyžadovanú náležitú odbornú starostlivosť, svedčí aj skutočnosť, že napriek
existencii uznania dlhu zo strany žalovanej v zmysle dohody z 10.3.2009, opakovane toto uznanie

dlhu nechal žalovanú podpísať v dohode z 21.6.2011. Nevynaložením náležitej odbornej starostlivosti
je nepochybne aj vyhlásenie žalovanej o vedomosti o premlčaní dlhu, ktorý v čase podpisu dohody
premlčaný vôbec nebol. Odborná starostlivosť nebola zo strany žalobcu dodržaná ani pri postupe
uzatvárania predmetných dohôd. Kým v prvom prípade si žalovaná vôbec nedokázala spomenúť na to,
že dohodu o splátkach uzatvorila a dokonca spochybnila aj svoj podpis na nej, v druhom prípade dohodu

podpisovalanarýchlonachodbe,bezmožnostipodrobnesaoboznámiťsjejobsahom,nemaladioptrické
okuliare, ktoré nevyhnutne potrebuje na čítanie, aby si zmluvu prečítala. Zo strany osoby vystupujúcej
v mene žalobcu jej bol daný na výber buď podpis formulára ako celku alebo jeho nepodpísanie, ktoré
by malo za následok splatnosť celého dlhu naraz. Postup žalobcu ako aj jeho právneho predchodcu
pri zabezpečovaní prejavu vôle žalovanej o uznaní dlhu zo strany žalovanej preto súd vyhodnotil ako

nekalú obchodnú praktiku. Pretože žalovaná, ako aj vedľajší účastník na strane žalovanej vzniesli
námietku premlčania, preskúmal oprávnenosť tejto námietky a dospel k záveru, že je dôvodná vzhľadom
k neplatnosti žalobcom predložených formulárových dohôd, obsahom ktorých je okrem iného aj uznanie
dlhu, ktoré by v prípade jeho platnosti a v súlade s predpismi o spotrebiteľskom práve premlčaciu dobu
predĺžili.

O trovách konania rozhodol v súlade s ustanovením § 151 ods. 3 O.s.p. tak, že o ich náhrade rozhodne
do 30 dní po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej.

Proti tomuto rozsudku včas podal odvolanie žalobca. Namieta nesprávne právne posúdenie veci a

nedostatočne zistený skutkový stav. Poukazuje na to, že tak jeho právny predchodca, ako aj on sám, v
čase, keď nemožno hovoriť o premlčaní pohľadávky, umožnili žalovanej splácať pohľadávku v splátkach.
Obsahom týchto dohôd je jednak uznanie záväzku zo strany žalovanej a jednak zmena v obsahu
záväzku dohodou zmluvných strán, ktorá spočíva v tom, že žalovanej je umožnené splácať záväzok v
splátkach. Odvolateľ zastáva názor, že žalovaná po tom, čo sa oboznámila s obsahom Dohody, svojim

podpisom svoj existujúci záväzok uznala. K podpisu Dohody nebola žiadnym spôsobom donútená.
Žalobcovi nie je ani z výpovedí svedkov zrejmé, ako súd dospel k záveru o nekalosti obchodnej praktiky
v podobe uzatvárania dohôd o splátkach a uznaní dlhu, čo navodzuje dojem, že súd považuje už len
samotný inštitút takejto dohody zo strany žalobcu ako nekalú obchodnú praktiku. Na tomto mieste
dáva do pozornosti odvolacieho súdu, že za platnú vyhodnotilo Dohodu o uznaní záväzku a o úhrade

pohľadávky v splátkach už viacero krajských súdov, medzi inými aj samotný Krajský súd v Prešove
napr. v rozhodnutiach sp. zn. 9Co/64/2013 zo dňa 30.9.2014, sp. zn. 17Co/55/2013 zo dňa 7.5.2013,
5Cob/36/2011 zo dňa 13.3.2012, ako aj Krajský súd v Žiline v rozhodnutí sp. zn. 7Co/79/2013 zo dňa
27.3.2013 a pod. Rovnako sa nestotožňuje ani s aplikáciou 3-ročnej premlčacej podľa Občianskeho
zákonníka, nakoľko sa v predmetnej veci jedná o tzv. absolútny obchod, čo znamená, že tento právny

vzťah bez ohľadu na povahu jeho účastníkov sa spravuje Obchodným zákonníkom. To znamená, že aj
v otázke premlčania je na daný vzťah potrebné aplikovať ustanovenia Obchodného zákonníka, a to 4-
ročnú premlčaciu dobu, ktorá začala plynúť dňa 24.2.2009 a uplynula dňa 24.2.2013, pričom žaloba bola
podaná 10.8.2012, teda v premlčacej dobe. V tejto súvislosti poukazuje rozhodnutie Najvyššieho súdu
SR 6MCdo 4/2012, ktoré jednoznačne uvádza, že na zmluvu o úvere sa aplikuje 4-ročná premlčacia

doba podľa Obchodného zákonníka bez ohľadu na povahu účastníkov a obdobný právny názor zaujali
aj viaceré krajské súdu SR. Navrhuje preto odvolaciemu súdu, aby napadnutý rozsudok preskúmal a v
zmysle ustanovenia § 220 O.s.p. ho zmenil tak, že vyhovie návrhu žalobcu v plnom rozsahu. Uplatňuje
si aj náhradu trov prvostupňového i odvolacieho konania.Vedľajší účastník vo vyjadrení k odvolaniu žalobcu poukázal na to, že žalobca podal odvolanie
proti rozsudku zo dňa 3.9.2013, ktorý mu bol doručený dňa 3.9.2013, ktorý mu bol doručený dňa

11.10.2013, avšak uvedené rozhodnutie už bolo uznesením Krajského súdu v Prešove zo dňa
14.5.2014 č.k. 14co/136/2013-107 zrušené, preto navrhol, aby súd postupom podľa ustanovenia §
218 ods. 1 písm. e) O.s.p. odvolanie žalobcu odmietol, pretože rozhodnutie, proti ktorému smeruje
zaniklo inak. Ak by odvolací súd napriek uvedenému o podanom odvolaní rozhodoval, poukázal na
neopodstatnenosť tohto odvolania. Svoj názor opiera o právnu úpravu novelizovaného ustanovenia §

52 ods. 2 Občianskeho zákonníka, ktorá explicitne uzákonila prevažujúcu prax všeobecných súdov
SR a v zmysle ktorej sa na všetky spotrebiteľské právne vzťahy prednostne použije občianskoprávna
úprava pred úpravou obchodnoprávnou, a to vrátane otázky premlčania. V tejto súvislosti poukázal
na aktuálny rozsudok Najvyššieho súdu SR zo dňa 21.4.2015 sp. zn. 3MCdo/12/2014. V odvolaní
žalobca poukazuje aj na Dohodu o uzavretí splátkového kalendára a uznaní záväzku, v ktorej mala
žalovaná uznať svoj záväzok. Ako však uviedla spotrebiteľka, podpisom tejto dohody chcela dosiahnuť

len možnosť splatiť svoj dlh v splátkach O ostatných inštitútoch zakomponovaných do formulárovej
dohody nevedela. Dohodu podpisovala na chodbe. Žalobca podsúva spotrebiteľom na podpis zdanlivo
výhodné „splátkové kalendáre“, pričom jeho jediným cieľom je predĺženie vymožiteľnosti pohľadávky.
Prvostupňový súd sa v odôvodnení svojho rozhodnutia náležitým spôsobom vysporiadal s nekalou
obchodnou praktikou žalobcu pri podpise formulárovej dohody, s nedostatkom odbornej starostlivosti

žalobcu pri zakomponovaní vedomosti spotrebiteľa o premlčaní v čase, kedy pohľadávka premlčaná
nebola a predmetnú dohodu posúdil ako neplatný právny úkon. K rovnakým záverom došiel, aj vo
vzťahu k druhej Dohode, ktorú v konaní predložil žalobca. Rovnako nemožno opomenúť ani nekalú
praktiku žalobcu, ktorý podsunul spotrebiteľke v snahe predĺžiť vymožiteľnosť svojej pohľadávky, hneď
dve formulárové dohody. V tejto súvislosti dáva do pozornosti odvolacieho súdu aktuálne uznesenie

Najvyššieho súdu SR zo dňa 30.3.2015 sp. zn. 8MCdo/1/2014, týkajúce sa posúdenia platnosti resp.
neplatnosti posudzovanej Dohody. Zároveň poukázal na skutočnosť, že aj všetky odvolacie súdy na
Slovensku dešifrovali nekalú obchodnú praktiku žalobcu pri podpise formulárovej Dohody a posúdili ju
ako neplatný právny úkon, pričom príkladmo uviedol niektoré rozhodnutia viacerých krajských súdov.
Navrhol, v zmysle argumentácie uvedenej v bode I, aby odvolací súd odvolanie žalobcu odmietol

ako neprípustné. Pre prípad, že krajský súd odvolanie žalobcu neodmietne, navrhol, aby odvolací
súd žalobcom napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdil. Zároveň si uplatnil aj náhradu trov
odvolacieho konania.

Krajský súd v Prešove ako súd odvolací (§ 10 ods. 1) preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvého

stupňa v zmysle zásad vyplývajúcich z ust. § 212 ods. 1, 3 O.s.p.. Bol teda viazaný rozsahom i
dôvodmi podaného odvolania, nad rámec ktorých nebol oprávnený ani povinný rozhodnutie súdu
prvého stupňa preskúmavať. Výnimkou by boli len prípadné vady konania, pokiaľ by mali za následok
nesprávne rozhodnutie vo veci. Podané odvolanie bolo pritom prejednané bez nariadenia pojednávania
zodpovedajúco ust. § 214 ods. 2 O.s.p.. Miesto a čas verejného vyhlásenia rozhodnutia odvolací súd

zodpovedajúco ust. § 211 ods. 2 a § 156 ods. 3 O.s.p. uverejnil na úradnej tabuli súdu, aj na internetovej
stránke súdov SR.

Pri preskúmavaní napadnutého rozsudku bol odvolací súd viazaný dôvodmi podaného odvolania do tej
miery, že nebol oprávnený preskúmavať rozsudok z iných dôvodov, než ktoré boli výslovne uvedené

v podanom odvolaní. Výnimkou by mohli byť len vady konania, pokiaľ by mali za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci (§ 212 ods. 1, 3 O.s.p.). Po takomto preskúmaní napadnutého rozsudku dospel
odvolací súd k záveru, že odvolanie žalobcu nie je opodstatnené.

V prvom rade je potrebné uviesť, pokiaľ konštatoval vedľajší účastník, že žalobca podal odvolanie proti

rozsudku Okresného súdu Prešove 8C 401/2013 zo dňa 3.9.2013, ktoré zaniklo inak (bolo zrušené
uznesením Krajského súdu v Prešove zo dňa 14.5.2014 č.j. 14Co/136/2013), že z odvolania žalobcu
(z jeho dôvodov) doručeného prvostupňovému súdu dňa 17.4.2015, vyplýva, že toto odvolanie smeruje
proti rozsudku Okresného súdu Prešov č.k. 8C/401/2012-153 zo dňa 20.2.2015 a žalobca zrejme len
omylom (v úvode odvolania) nesprávne uviedol, že podáva odvolanie proti rozsudku 8C/401/2012 zo

dňa 3.9.2013.

Podľa § 41 ods. 2 O.s.p. každý úkon posudzuje súd podľa jeho obsahu, aj keď je úkon nesprávne
označený.Vychádzajúc z obsahu žalobcom podaného odvolania (§ 41 ods. 2 O.s.p.) mal odvolací súd za to, že
dátum rozhodnutia súdu t.j. 3.9.2013, uvedený v úvode odvolania žalobcu, bol len dôsledkom chyby v

písaní pri jeho vyhotovení a odvolanie preukázateľne smeruje proti rozsudku prvostupňového súdu č.k.
8C/401/2012-153 zo dňa 20.2.2015. Preto odvolací súd prejednal odvolanie žalobcu v zmysle zásad
vyplývajúcich z § 212 a nasl. Občianskeho súdneho poriadku.

V predmetnej veci ani žalobca nespochybňuje, že ide o nároky zo spotrebiteľskej zmluvy.

Za takéhoto stavu bolo rozhodujúcim pre rozhodnutie odvolacieho súdu v predmetnej veci vyriešenie
otázky posúdenia platnosti Splátkovej dohody zo dňa 10.3.2009 a Dohody o uzavretí splátkového
kalendára a uznaní záväzku zo dňa 21.6.2011 (ďalej len „Dohoda o uznaní“), ako aj posúdenie, či v
prejednávanej veci malo byť premlčanie práva byť posudzované podľa ustanovení Obchodného alebo
Občianskeho zákonníka, ako zásadných odvolacích námietok žalobcu pri výhradách proti rozsudku

súdu prvého stupňa.

Odvolací súd sa stotožňuje so záverom súdu prvého stupňa, že obsah Splátkovej dohody zo dňa
10.3.2009 a Dohody o uznaní nemožno posúdiť ako relevantné uznanie dlhu vyplývajúceho zo Zmluvy o
úvere zo dňa 16.11.2007, k zosplatneniu ktorého došlo dňom 24.2.2009, s vplyvom na dĺžku premlčacej

doby

S dôvodmi rozsudku prvostupňového súdu sa odvolací súd stotožňuje a tieto len dopĺňa.

V súvislosti s posudzovaním platnosti vyššie uvedených dohôd je potrebné prihliadnuť predovšetkým na

to, akým spôsobom tieto úkony dlžníka - spotrebiteľa vznikli. Žalobca, zjavne práva znalý, dal žalovanej
v oboch prípadoch podpísať ním vopred pripravené formuláre, kde okrem dvojstranného právneho
úkonu vo forme dohody o splátkach (ktorý dlžníka môže „motivovať“ k podpisu listiny), vložil aj pre neho
zjavne nevýhodný jednostranný úkon uznania záväzku. Na platnosť takéhoto právneho úkonu - uznania
záväzku je potrebná písomná forma, prísľub zaplatenia dlhu a špecifikácia dlhu s uvedením jeho dôvodu

a výšky, avšak samotné splnenie týchto náležitostí nerobí z právneho úkonu uznávacie vyhlásenie,
pokiaľ nie je podložené tiež slobodnou vôľou konajúcej osoby smerujúcou ku vzniku práv či povinností
z neho vyplývajúcich. Takto vopred predformulovaná Dohoda nemôže byť pre priemerného spotrebiteľa
zrozumiteľná a určitá, pretože inštitút uznania záväzku, premlčanie, prípadne rozhodcovská doložka,
ich právny význam a dôsledky sú pre väčšinu spotrebiteľov nezrozumiteľnými kategóriami. Vychádzajúc

zo skutkových okolností, za ktorých žalovaná predmetné dohody podpisovala, keď nemala vedomosť,
že podpisuje aj uznanie záväzku, možno prísť len k záveru, že pri uznávacom prejave absentovala
slobodná vôľa žalovanej takýto jednostranný právny úkon urobiť. Splátková dohoda zo dňa 10.3.2009
vo vyčíslení celkovej výšky dlhu obsahuje len odkaz na číslo zmluvy. Nešpecifikuje, aký je dlh na istine,
úrokoch z úveru, úrokoch z omeškania, prípadne výšky uplatňovanej zmluvnej pokuty, či iných nárokov

spojených so zosplatnením úveru. Toto je na ujmu určitosti, zrozumiteľnosti právneho úkonu s čím sú
spojené dôsledky dané v ust. § 37 ods. 1 Obč. zák.. Dohoda z 10.3.2009 a Dohoda o uznaní zo dňa
21.6.2011 sú tak pre svoju neurčitosť, nezrozumiteľnosť a nedostatok prejavu vôle, ako právne úkony
v zmysle § 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka neplatné a preto nemohol nastať ani právny následok
uznania záväzku vyplývajúci z ustanovenia § 558 Občianskeho zákonníka. Následne, keďže nedošlo k

platnému uznaniu záväzku žalovanou, nemožno vo vzťahu k premlčaniu práva, aplikovať ustanovenie
§ 110 ods.1 Občianskeho zákonníka t. j. desať ročnú premlčaciu dobu.

Ak Splátková dohoda zo dňa 10.3.2009 a ani Dohoda o uznaní zo dňa 21.6.2011 nemohli privodiť
účinky spojené s aplikáciou § 110 ods. 1 Obč. zák., potom je dôvodnou námietka premlčania uplatnená

žalovanou a vedľajším účastníkom. Ak žaloba bola podaná na súd 10.8.2012, potom je nárok premlčaný
a preto nebolo možné žalobcovi premlčaný nárok priznať. Správne preto aj súd prvého stupňa žalobný
návrh i pre námietku premlčania zamietol.

Nie je dôvodná ani odvolacia námietka žalobcu, že v prejednávanej veci malo byť premlčanie práva

posudzované podľa ustanovení Obchodného (a nie Občianskeho) zákonníka.

Podľa§52ods.2Obč.zák.(vzneníúčinnomod1.5.2014)ustanoveniaospotrebiteľskýchzmluvách,ako
aj všetky iné ustanovenia upravujúce právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, použijú sa vždy,ak je to na prospech zmluvnej strany, ktorá je spotrebiteľom. Odlišné zmluvné dojednania alebo dohody,
ktorých obsahom alebo účelom je obchádzanie tohto ustanovenia sú neplatné. Na všetky právne vzťahy,
ktorých účastníkom je spotrebiteľ, sa vždy prednostne použijú ustanovenia Občianskeho zákonníka, aj

keby sa inak mali použiť normy obchodného práva.

Citované ustanovenie nadobudlo účinnosť 1.5.2014 a právne predpisy, ktorých súčasťou je, nemajú
prechodné ustanovenia, to znamená, že od ich účinnosti sa vzťahujú aj na právne vzťahy založené pred
týmto dňom.

Prvostupňový aj odvolací súd tak pri rozhodovaní v predmetnej veci museli brať na zreteľ citované
ustanovenie § 52 ods. 2 vetu tretiu Občianskeho zákonníka. Uvedený postup oboch súdov
korešponduje aj s právnym názorom vysloveným Najvyšším súdom SR vo veci sp. zn. 3MCdo/12/2014
zo dňa 21.4.2015. Najvyšší súd SR v odôvodnení tohto rozhodnutia uviedol, že: „ ... je zrejmé, že
ak by Najvyšší súd SR zrušil mimoriadnym dovolaním napadnuté rozsudky a vec vrátil súdu prvého

stupňa na ďalšie konanie, musel by prvostupňový súd vziať na zreteľ § 5b zákona č. 250/2007 Z.z.
o ochrane spotrebiteľa, pričom by ako „orgán rozhodujúci o nárokoch zo spotrebiteľskej zmluvy“ bol
povinný prihliadnuť na zákonný dôvod, ktorý bráni priznať plnenie požadované žalobou. Mal by tiež
zohľadniť § 52 ods. 2 vetu tretiu Občianskeho zákonníka, podľa ktorého všetky právne vzťahy, ktorých
účastníkom je spotrebiteľ, sa vždy prednostne použijú ustanovenia Občianskeho zákonníka, aj keď by

sa inak mali použiť normy obchodného práva. Obe tieto ustanovenia nadobudli účinnosť 1. mája 2014 a
právne predpisy, ktorých súčasťou sú, nemajú prechodné ustanovenia. To znamená, že od ich účinnosti
sa vzťahujú aj na právne vzťahy založené pred týmto dňom. Z vyššie citovaných ustanovení vyplýva,
že v prípade zrušenia rozsudkov napadnutých mimoriadnym dovolaním by súd prvého stupňa (opäť)
posudzoval plynutie premlčacej doby podľa ustanovení Občianskeho zákonníka, v dôsledku čoho by

rozhodol tak, ako v rozsudku, ktoré generálny prokurátor navrhuje zrušiť.“

Z uvedených dôvodov mal odvolací súd za to, že žalobcom uplatnené odvolacie dôvody nie sú spôsobilé
privodiť zmenu, či zrušenie rozsudku prvého stupňa.

Odvolací súd v tomto svojom rozhodnutí sa neodchýlil už od aktuálne jednotnej praxe posudzovania
úkonov veriteľa a dlžníka, ktoré mali za účel privodiť zmenu plynutia premlčacej doby. Len
príkladmo možno odkázať na uznesenie Krajského súdu v Trnave 10Co/126/2012-132 z 30.10.2013,
23Co/46/2013 z 30.9.2013, rozsudok Krajského súdu v Žiline 9Co/514/2013 z 29.11.2013, či viaceré
rozhodnutia Krajského súdu v Prešove (17Co/120/2012 z 29.11.2012, 19Co/87/2012 z 20.12.2012,

16Co/138/2013 z 30.9.2013 v spojení s rozsudkom Najvyššieho súdu SR 3MCdo 12/2014 z 21.4.2015)
alebo rozsudok Krajského súdu v Bratislave 6Co/210/2013 zo 16.12.2013.

Preto podľa § 219 ods. 1, 2 O.s.p. potvrdil napadnutý rozsudok ako vecne správny, pričom v ostatnom
odkazuje na správne dôvody rozhodnutia súdu prvého stupňa.

Prvostupňový súd nerozhodol o náhrade trov konania, pretože si nechal priestor na rozhodnutie o
náhrade trov konania na samostatné uznesenie po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej. Za
takéhoto stavu ani odvolací súd nerozhodoval o náhrade trov odvolacieho konania, pretože aj o týchto
rozhodne prvostupňový súd samostatným uznesením (§ 224 ods. 4 O.s.p.).

Uvedené rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 zák. č. 757/2004
Z.z. v znení neskorších predpisov).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.