Rozhodnutie ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 11. november 2015

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 5Co/308/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3812218154
Dátum vydania rozhodnutia: 11. 11. 2015

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Erika Zajacová
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2015:3812218154.1

Rozhodnutie

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Márie Vrtochovej a členov
JUDr. Eriky Zajacovej a JUDr. Denisa Vékonyho v právnej veci navrhovateľa: POHOTOVOSŤ, s.r.o.,
so sídlom Pribinova 25, Bratislava, IČO: 35 807 598, právne zastúpený Fridrich Paľko, s.r.o., so
sídlom Grösslingova 4, Bratislava, IČO: 36 864 421, proti odporcovi: Slovenská republika, zastúpená
Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky, so sídlom Župné námestie 13, Bratislava, o náhradu

majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, na odvolanie navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu
Prievidza zo dňa 8. októbra 2014, č.k. 7C/152/2012-23, jednohlasne, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .

Odporcovi sa náhrada trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

V záhlaví identifikovaným rozsudkom súd prvého stupňa zamietol návrh, ktorým sa navrhovateľ
domáhal, aby súd zaviazal odporcu zaplatiť mu sumu 3.275,55 Eur z titulu majetkovej škody a sumu
655,11 Eur z titulu nemajetkovej ujmy a účastníkom náhradu trov konania nepriznal.
Súd prvého stupňa po právnej stránke svoje rozhodnutie odôvodnil ust. § 3 ods. 1 písm. d/, § 4 ods. 1
písm. a/ bod 1, § 9 ods. 1, 2, § 16 ods. 1, § 17 ods. 1, 2, zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za
škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci (ďalej len zákon č. 514/2003 Z. z.), ďalej ust. § 44 ods. 2,

§ 41 ods. 2 písm. d/ zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (ďalej len
Exekučný poriadok), ako aj ust. § 45 ods. 1, 2 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní a ust. §
142 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len O.s.p.). Hodnotením skutkového stavu veci dospel
súd k právnemu záveru, že návrh nie je podaný dôvodne, preto ho zamietol.

V prejednávanej veci sa navrhovateľ domáhal náhrady majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, z

titulu nesprávneho úradného postupu Okresného súdu Prievidza. Tvrdil, že súd o žiadosti o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie rozhodol až dňa 30.01.2011 (že konanie sa začalo dňa 20.07.2010),
a to rozhodnutím o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia, pričom omeškanie trvalo viac ako 194 dní.
Zo spisu č. k. 16Er 2443/2010 vyplýva, že žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie bola
tunajšiemu súdu doručená dňa 10.9.2010. Exekučným titulom bol rozsudok Stáleho rozhodcovského
súdu zo dňa 28.1.2010. Okresný súd Prievidza uznesením č. k. 16Er 2443/2010-9 zo dňa 5.11.2010

žiadosť súdneho exekútora JUDr. Rudolfa Krutého o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie
zamietol. Z odôvodnenia rozhodnutia vyplýva, že súd právny vzťah medzi účastníkmi exekučného
konania založený zmluvou označenou ako zmluva o úvere, považoval za spotrebiteľskú zmluvu, na
ktorú je potrebné aplikovať ustanovenia spotrebiteľského práva. Z rozsudku Stáleho rozhodcovského
súdu exekučný súd zistil, že rozhodcovský súd priznal právo na peňažné plnenie na základe zmenky
povinného,ktorábolavyplnenáoprávnenýmnazákladedohodyovyplnenízmenky.Zmluvnédojednanie

- dohodu o vyplnení zmenky, exekučný súd označil za neprijateľnú zmluvnú podmienku. Poukázal na to,
že takouto dohodou veriteľ jednostranne zmenil podmienky zmluvy, a to napríklad v tom, že v zmluvenie je dohoda o zmluvných úrokoch žiadna, pričom v rozhodcovskom rozsudku sú evidentne priznané
ako zmluvné dojednanie - zmenkové úroky vo výške 0,25% denne z dlžnej sumy. Uviedol, že uzavretím
dohody o vyplnení zmenky veriteľ nadobudol oprávnenie rozhodnúť o tom, že ním požadované plnenie

je v súlade so zmluvou, čo je však neprijateľnou zmluvnou podmienkou (§ 53 ods. 4 písm. o/ Obč.
zák.). Exekučný súd ďalej poukázal na to, že právna úprava spotrebiteľského práva jednoznačne
smeruje k ochrane spotrebiteľa pred možnosťou podpisovania blanko zmeniek, ktoré vytvárajú pre
spotrebiteľa neúnosnú situáciu. Zásadne sa splnenie záväzku zmenkou alebo šekom vylučuje, preto nie
je ani možné priznať plnenie na základe vystavenej zmenky. Uviedol, že jediným exekučným titulom,

pri ktorom exekučný súd vstupuje aj do hmotnoprávneho vzťahu účastníkov exekučného konania je
rozsudok vydaný v rozhodcovskom konaní, ak zaväzuje účastníka na plnenie, ktoré je v rozpore so
zákonom. Proti uvedenému rozhodnutiu podal odvolanie oprávnený. Krajský súd Trenčín uznesením
č. k. 5CoE 72/2011-24 zo dňa 21.2.2011 odvolacie konanie zastavil. Okresný súd Prievidza uznesením
č. k. 16Er 2443/2010-28 zo dňa 17.5.2011 exekučné konanie podľa § 44 ods. 3 zák. č. 233/1995 Z. z.
zastavil. Z úradnej činnosti súdu bolo zistené, že v predmetnom exekučnom konaní oprávnený nepodal

sťažnosť na zbytočné prieťahy v konaní (č. l. 192a spisu č. k. 7C 144/2012). Odpoveď, či došlo k
vydaniu, resp. nevydaniu rozhodnutia exekučného súdu v zákonom ustanovenej lehote, poskytuje
ustanovenie § 44 ods. 2 Exekučného poriadku. Prejav vôle normotvorcu vyjadrený v tejto právnej
norme je pritom potrebné ozrejmiť výkladovými metódami, ktoré zachovávajú autenticitu sledovaného
zámeru. Podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku účinného od 1.6.2010 do 31.5.2011 lehota na vydanie

poverenia neplatila, ak išlo o exekučný titul podľa § 41 ods. 2 písm. c/ a d/ Exekučného poriadku. S
účinnosťou od 1.6.2011 do citovaného ustanovenia bola zavedená len úprava ohľadom exekučných
titulov podľa zákona č. 231/1999 Z.z. o štátnej pomoci v platnom znení. Novela Exekučného poriadku
vykonaná zákonom č. 144/2010 Z.z. teda s účinnosťou od 1.6.2010 vypustila zákonnú 15-dňovú lehotu
na vydanie poverenia súdnemu exekútorovi pokiaľ ide o exekučné tituly podľa § 41 ods. 2 písm. c/ a

d/ Exekučného poriadku. V zmysle § 41 ods. 2 písm. d/ Exekučného poriadku platného do 31.5.2011
exekučným titulom sú i vykonateľné rozhodnutia rozhodcovských komisií a zmierov nimi schválených.
Hoci v tomto ustanovení rozhodcovský rozsudok za exekučný titul expressis verbis nebol ustanovený (k
tomu došlo až novelou účinnou od 1.6.2011), napriek tomu ho treba považovať za exekučný titul podľa §
41 ods. 2 písm. d/ Exekučného poriadku aj pred účinnosťou novely uskutočnenej zákonom č. 102/2011

Z.z.. Súd vychádza z teologického výkladu zákona Vložením slov „rozhodcovských súdov a“ do § 41
ods. 2 písm. d/ sa podľa dôvodovej správy k tejto novele odstraňuje len rozporný výklad § 41 ods. 2
písm. d/ Exekučného poriadku, či pod vykonateľnými rozhodnutiami rozhodcovských komisií a zmierov
nimi schválených sa rozumejú rozhodcovské rozsudky. Zmyslom a účelom predchádzajúcej novelizácie
Exekučného poriadku účinnej od 1.6.2010 (zák. č. 144/2010 Z.z.) bolo zaviesť širšiu kontrolu materiálnej

aformálnejvykonateľnostitzv.mimosúdnychexekučnýchtitulov,kuktorýmrozhodcovskýrozsudokpatrí.
V zmysle uvedeného výkladu sa 15 dňová lehota na vydanie poverenia na daný prípad nevzťahovala
z dôvodu, že exekučným titulom bol rozhodcovský rozsudok (porovnaj rozsudok Krajského súdu Žilina
č. k. 11Co 128/2014 z 14.4.2014. Súd teda prisvedčuje správnosti argumentácie odporcu, že ak sa
do zákonnej formulácie exekučného titulu vložili slová „rozhodnutí rozhodcovských súdov“, išlo len o

explicitnejšie ujasnenie litery zákona, aby sa predišlo mylným interpretáciám tohto ustanovenia. V tomto
smere je argumentácia navrhovateľa spočívajúca v tom, že rozhodcovské rozsudky do 1.6.2011 nebolo
možné považovať za exekučné tituly podľa § 41 ods. 2 písm. d/ Exekučného poriadku, a teda sa na ne
nevzťahovalo vyňatie lehoty na vydanie poverenia, účelová. Navrhovateľ ani v exekučných konaniach
nikdy nespochybňoval začlenenie rozhodcovského rozsudku pod citované ustanovenie Exekučného

poriadku. Podľa názoru súdu, vychádzajúc z výslovného znenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku
v ktoromkoľvek znení, prípadná 15-dňová lehota sa vzťahovala vždy len na udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie v prípade, ak súd nezistil rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie, návrhu na vykonanie exekúcie a exekučného titulu so zákonom. Následne sa osobitne
upravujesituácia,keďsúdtakýtorozporzistíajepovinnýnieudeliťpoverenia,alerozhodnúťozamietnutí

žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Keby bol zámer zákonodarcu pod zákonnú
15-dňovú lehotu vsunúť obe procesné situácie, nebola by osobitne upravovaná situácia pri zistení
rozporu, napríklad exekučného titulu so zákonom. Uvedené má i logické opodstatnenie, pretože pri
skúmaní exekučného titulu ide o zložitejší proces posudzovania zákonnosti priznaného plnenia, a to
i v rozhodcovskom rozsudku. Súd poukazuje aj na Nález Ústavného súdu SR II. ÚS 5209/2012-39 z

10.7.2013.

Vychádzajúc z uvedeného názoru, s ohľadom na skutočnosť, že žiadosť súdneho exekútora o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie bola tunajšiemu súdu doručená dňa 10.9.2010 a súd rozhodoldňa 5.11.2010, nedošlo tak zo strany exekučného súdu k porušeniu povinnosti vydať rozhodnutie
v zákonom ustanovenej lehote. Dobu, za ktorú rozhodol vzhľadom na potrebu posudzovať povahu
prisúdeného plnenia v rozhodcovskom rozsudku, platnosť rozhodcovskej doložky a uvedené vyhodnotiť

aj z pohľadu ochrany spotrebiteľa, považuje za primeranú. V sporom dotknutom exekučnom konaní
neboli preukázané navrhovateľom avizovaná nečinnosť, zbytočné prieťahy, ktoré tvrdenie podliehalo
prieskumnej činnosti súdu z hľadiska platnej právnej úpravy (§ 9 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z.z.) v čase
vzniku zodpovednostného vzťahu. Podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, každý má právo, aby
sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov. Právo každého na to, aby jeho záležitosť

bola v primeranej lehote prejednaná súdom zakotvuje aj čl. 6 ods. 1 vety prvej Dohovoru. V tomto
smere rozsiahla rozhodovacia prax Ústavného súdu SR ustálila, že pri rozhodovaní, či vo veci došlo k
prieťahom v konaní sa zohľadňujú tri kritéria, ktorými sú: právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd
rozhoduje, správanie účastníka konania a spôsob, akým súd v konaní postupoval. Pojem „zbytočné
prieťahy“ obsiahnutý v čl. 48 ods. 2 Ústavy je pojem autonómny, ktorý nemožno vykladať a aplikovať len
s ohľadom na lehoty uvedené v zákone, ale aj s ohľadom na konkrétne okolnosti veci. Súd poukazuje

na rozhodnutie Ústavného súdu vo veci č. III. ÚS 69/2011, v ktorom konštatoval, že účastník konania,
ktorý počas tvrdenej nečinnosti súdu, prieťahov v konaní, neprejaví navonok svoju nespokojnosť s
jeho postupom, koná v rozpore so zásadou každý nech si stráži svoje práva. Navrhovateľ (oprávnený
subjekt z predmetného exekučného konania) nepreukázal, že by urobil procesné úkony smerujúce k
urýchlenému rozhodnutiu vo veci. Súd tiež poukazuje na nález Ústavného súdu SR II.ÚS 520/2012-39

zo dňa 10.7.2013 týkajúci sa navrhovateľa vo veciach Okresného súdu Zvolen, vedených pod sp.
zn. 27Er 539/2010 a sp. zn. 22Er 915/2010, v ktorých navrhovateľ namietal porušenie základného
práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy SR a práva na
prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru. Ústavný súd rozhodol, že
základné práva navrhovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov porušené neboli, hoci

konania na okresnom súde trvali ku dňu podania sťažnosti 20 resp. 24 mesiacov (súd v oboch prípadoch
zamietol žiadosť súdneho exekútora na vykonanie exekúcie). Súd ďalej poukazuje na rozhodnutie
Ústavného súdu SR č. IV.ÚS 606/2012. Závery Ústavného súdu je možné aplikovať aj v predmetnej
veci. Navrhovateľ v predmetnom časovom období podával viacero (v stovkách) exekučných návrhov,
ktoré následne boli predkladané súdu, ako návrhy na udelenie poverenia na vykonanie exekúcie.

Navrhovateľ musel vychádzať z daných technických a administratívnych možností súdu, ktorý má
spracovať hromadné žiadosti (porovnaj rozhodnutie Krajského súdu Prešov č. k. 1Co 122/2014, č. k.
2Co 82/2014, Krajského súdu Bratislava č. k. 2Co 306/2014, Krajského súdu Banská Bystrica č. k. 13Co
147/2014, Krajského súdu Trenčín č. k. 17Co 18/2014, č. k. 5Co 169/2014).

Hodnotiac postup exekučného súdu v zmysle vyššie uvedeného je významné, že žiadosť súdneho
exekútora bola exekučnému súdu doručená dňa 10.9.2010 a exekučným titulom bol rozhodcovský
rozsudok, odsudzujúci povinného na plnenie z titulu spotrebiteľskej úverovej zmluvy. V nadväznosti
na tento exekučný titul, exekučný súd viazaný ustanovením § 44 ods. 2 Exekučného poriadku,
zvýrazňujúcim zodpovednosť exekučného súdu za vydanie poverenia ako výsledok náležitého

preskúmania, okrem iného i exekučného titulu, dňa 5.11.2010 žiadosť súdneho exekútora na vydanie
poverenia zamietol. Doba, ktorá uplynula odo dňa doručenia žiadosti súdneho exekútora o udelenie
poverenia, do rozhodnutia exekučného súdu nie je tak významná, aby ju s poukazom na okolnosti
veci, bolo možné kvalifikovať ako nečinnosť, resp. zbytočné prieťahy. Exekučný súd rozhodol v čase
primeranomskutkovémuaprávnemustavuveci. Exekučnýmtitulomvpredmetnejvecibolrozhodcovský

rozsudok.

Z ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku vyplýva, že exekučný súd je ex offo povinný skúmať,
či exekučný titul nie je v rozpore so zákonom. V predmetnej veci súd zamietol žiadosť súdneho
exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie z dôvodov uvedených v § 45 ods. 1, ods. 2

zák. č. 244/2002 Z.z., a to po vykonaní materiálneho prieskumu súladu exekučného titulu so zákonom.
Uviedol, že jediným exekučným titulom, pri ktorom exekučný súd vstupuje aj do hmotnoprávneho vzťahu
účastníkov exekučného konania je rozsudok vydaný v rozhodcovskom konaní, ak zaväzuje účastníka na
plnenie, ktoré je v rozpore so zákonom. Exekučný súd bol preto oprávnený zamietnuť žiadosť súdneho
exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie ako celok. Najvyšší súd SR pripustil možnosť

exekučného súdu skúmať materiálnu správnosť rozhodcovského rozsudku z hľadísk uvedených v § 45
zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní a následne exekúciu zastaviť, aj v uznesení sp.
zn. 5Cdo 291/2010 z 29.3.2011. I z rozhodovacej činnosti Ústavného súdu SR - uznesení IV. ÚS
60/2011 zo dňa 3.3.2011, v ktorom Ústavný súd SR odmietol sťažnosť práve navrhovateľa v súvislostis postupom tunajšieho súdu vo veci 16Er/2085/2009, v ktorom bola žiadosť o udelenie poverenia
zamietnutá, keď uviedol, že pokiaľ je podmienka existencie vnútroštátneho práva prikazujúceho za
určitých okolností prieskum materiálnej stránky rozhodcovského rozsudku v rámci rozhodovania o

návrhu na výkon rozhodcovského rozsudku splnená (§ 45 zákona o rozhodcovskom konaní), potom
postup všeobecného súdu, ktorý z toho vyvodí dôsledky vyplývajúce zo slovenského právneho poriadku,
je legitímny. Súd prvého stupňa poukázal i na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR č. k. 3Cdo 146/2011
z 13.10.2011 (R 46/2012). Aj v zmysle uvedeného rozhodnutia bol správny postup exekučného súdu v
namietanom exekučnom konaní, ktorý vstúpil do rozsudku rozhodcovského súdu a posudzoval zmluvné

dojednanie - dohodu o vyplnení zmenky, a to i bez priamej účasti účastníkov exekučného konania.
Potom nie je správny názor navrhovateľa, že vydaný rozhodcovský rozsudok predstavoval prekážku
veci rozhodnutej. V tejto súvislosti súd poukazuje aj na ustanovenie § 106 ods. 1, veta druhá O.s.p..
Súd ďalej poukazuje na to, že exekučné súdy žiadosti o udelenie poverenia na základe predkladaných
rozhodcovskýchrozsudkovzamietaliužodroku2009,pretonavrhovateľnemoholodôvodneneočakávať
aj v nasledujúcich rokoch, že súd bude na základe obdobných exekučných titulov exekúciu pripúšťať

a vydávať poverenia na vykonanie exekúcie. Oprávnený neustále predkladal tieto exekučné tituly na
vykonanie exekúcie, napriek už dlhšiu dobu ustálenej súdnej praxe. Ďalej súd poukazuje na rozhodnutie
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k. 5MCdo 11/2012 zo dňa 29.4.2013 (porovnaj aj rozsudok
Krajského súdu Nitra č. k. 26Co 16/2014).

Navrhovateľ v priebehu konania predložil znalecký posudok č. 1/2013 vypracovaný Doc. JUDr. PhDr.
Miroslavom Slašťanom, PhD, na základe jeho žiadosti za účelom zistenia, či je právom Európskej únie
zakázané, aby majetkové spory, v ktorých zmluvnou stranou je spotrebiteľ, mohli byť rozhodované
rozhodcom alebo rozhodcovským súdom v rozhodcovskom konaní. Znalec v uvedenom posudku riešil
právnu otázku, ktorú však je oprávnený riešiť len súd. Tvrdený nesprávny úradný postup spočívajúci v

nečinnosti, v zbytočných prieťahoch v exekučnom konaní možno pritom objektívne zistiť iba dôkazom,
ktorým je oboznámenie exekučného spisu. Pokiaľ navrhovateľ namietal, že súd v exekučnom konaní
nemal posudzovať rozhodcovský rozsudok, ako exekučný titul, a že na jeho podklade mohla byť
vedená exekúcia, vo vzťahu k tomu je predložený posudok bezvýznamný, lebo výsledkom posúdenia
rozhodcovského rozsudku ako exekučného titulu bolo rozhodnutie o zamietnutí žiadosti o udelenie

poverenia, ktoré nebolo doposiaľ zákonným spôsobom zrušené. V namietanej exekučnej veci súd
rozhodoval predovšetkým podľa vnútroštátnych právnych noriem. Pokiaľ ide o rozhodnutia Ústavného
súdu a Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, označené v odôvodnení tohto rozsudku, ani v jednej z
nich nebol vytknutý postup exekučného súdu pri prípadnej aplikácii judikatúry Súdneho dvora Európskej
únie. Nesprávny úradný postup exekučného súdu nemohol spočívať ani v tom, že súd nepredložil

Súdnemu dvoru Európskej únie návrh na začatie konania o prejudiciálnej otázke, lebo exekučnému
súdu nebránilo v rozhodnutí o žiadosti o udelenie poverenia nevyriešenie žiadnej prejudiciálnej otázky.
Rozhodnutia Súdneho dvora Európskej únie, na ktoré navrhovateľ poukázal v podaní: Doplnenie
zásadnej právnej argumentácie, sú rozhodnutiami vydanými najmä po dlhšom časovom období od času,
kedy v exekučnej veci rozhodoval exekučný súd. Navrhovateľ nepreukázal splnenie prvého predpokladu

zodpovednostného právneho vzťahu, a to existenciu nesprávneho úradného postupu. Pre úspešné
uplatnenie nároku na náhradu škody podľa zák. č. 514/2003 Z.z. je nevyhnutné preukázať existenciu
škody a jej výšku.

Navrhovateľ predložil znalecký posudok č. 1/2014, zo záverov ktorého vyplýva, že majetková škoda

v každom konkrétnom individuálnom prípade neskorého rozhodovania súdu o udelení poverenia na
vykonanie exekúcie predstavuje minimálne 30,76,- eur: mzdové náklady 4,15,- eur, náklady na tlač
5,31,- eur, náklady na úpravu informačného systému 13,86,- eur, náklady na poštovné 3,01,- eur,
náklady na telekomunikačné služby 4,43,- eur.

Uvedený znalecký posudok je vyčíslením škody spôsobenej v tisíckach exekučných konaní, avšak
agenda NZP, NP, ZE. Navrhovateľ neuniesol dôkazné bremeno ani pri preukázaní vzniku škody,
nepredložil relevantné dôkazy dokumentujúce skutočnú výšku škody. K činnosti označenej ako
overovanie skutočností, či súd rozhodol v exekučnej veci, by pritom, podľa názoru súdu, pristúpil bez
ohľadu na prípadnú existenciu namietaného postupu exekučného súdu. V predmetnom konaní však

si navrhovateľ ani neoveroval, či súd rozhodol v exekučnej veci, a ani mu nezasielal urgencie. Pokiaľ
ide o informačný systém ako spoločnosť, ktorá sa zaoberá spotrebiteľskými úvermi ho k svojej činnosti
nevyhnutne potrebuje, a to v období pred spornou exekúciou, ako i po nej. Navrhovateľ pritom ani
nepreukázal k akým konkrétnym úpravám informačného systému došlo a ani, či je daná príčinnásúvislosť s namietaným úradným postupom. Nepreukázal zvýšenie objemu prác a postupov, a ani ďalšiu
tvrdenú majetkovú škodu a jej výšku.

K vymoženiu pohľadávky navrhovateľa, ako oprávneného v exekučnom konaní by vôbec nedošlo.
Majetková škoda, ktorú vyčíslil v rozsahu istiny a príslušenstva plnenia, ktoré navrhoval vymôcť v
exekučnom konaní, mu v dôsledku tvrdeného nesprávneho úradného postupu, nevznikla.

Navrhovateľ tiež nepreukázal žiadnym spôsobom dôvody pre priznanie nemajetkovej ujmy, o ktorej

tvrdil v žalobe. Preto nemožno, z dôvodu nepreukázania (ako to však už bolo uvedené, nedošlo k
naplneniu ani prvého predpokladu zodpovednosti a to nesprávneho úradného postupu) akceptovať ako
dôvod pre takéto priznanie to, že vďaka skorému rozhodnutiu exekučného súdu v zákonnej lehote
včas, efektívne a účinne mohol uskutočniť rad iných krokov smerujúcich k vymožiteľnosti pohľadávky
s príslušenstvom, že došlo u neho, resp. u členov riadiacich orgánov, ako aj u majiteľov k pocitom
frustrácie, úzkosti, nespravodlivosti, neistoty a nedôvery v právo a rovnosť v spoločnosti, že došlo k

zániku ďalších plánovaných podnikateľských aktivít, k zániku už vytvorených podnikateľských plánov,
že došlo u neho k hospodárskej strate, k ovplyvneniu podnikateľských postupov, neistotu v plánovaní
ďalších rozhodnutí, ktoré mohol prijať.
Pri uplatňovaní nároku na náhradu nemajetkovej ujmy je potrebné preukázať, že konštatovanie
porušenia práva nie je dostačujúcim zadosťučinením, čo z uvedeného návrhu nevyplýva, pretože

navrhovateľ nepreukázal vznik nemajetkovej ujmy, ani to, že by sa mala poskytnúť jej náhrada v
peniazoch.

S poukazom na vyššie uvedené skutočnosti súd dospel k záveru, že navrhovateľ nepreukázal, že
by činnosťou súdu v namietanom exekučnom konaní došlo k nesprávnemu úradnému postupu,

nepreukázal vznik ani výšku skutočnej škody, ani prípadnej nemajetkovej ujmy, ani príčinnú súvislosť
medzi nesprávnym úradným postupom súdu spočívajúcim podľa neho v porušení povinnosti vydať
rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, že bol nečinný, konal so zbytočnými prieťahmi, že vykonal
úradný postup bez splnenia zákonných podmienok a uplatnenou majetkovou škodou a nemajetkovou
ujmou. Návrh v celom rozsahu ako nedôvodný zamietol.

O trovách konania bolo rozhodnuté podľa § 142 ods. 1 O.s.p. tak, že účastníkom ich náhrada nebola
priznaná. Odporca, ktorý mal vo veci úspech náhrada trov konania nebola priznaná, pretože ich
neuplatnil a napokon mu žiadne ani nevznikli. Navrhovateľovi právo na náhradu trov konania nevzniklo,
pretože vo veci úspech nemal.

Zdôvodunepreukázaniazákladunárokuzodpovednostiodporcuzavznikškody,neboldôvodnavydanie
medzitýmneho rozsudku, ktorý má svoje opodstatnenie len v prípade preukázaného základu nároku. S
poukazom na odôvodnenie rozsudku nebolo potrebné podať návrh na kontrolu ústavnosti § 9 zák. č.
514/2003 Z.z. v znení platnom do 31.12.2012 z dôvodu, že by mal byť v rozpore s Ústavou SR.

Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie navrhovateľ z dôvodov, že v konaní došlo k
vadám uvedeným v ust. § 221 ods. 1 O.s.p. a to, že v spojení s ust. § 205 ods. 2 písm. a/ O.s.p. sa
mu postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, v spojení s ust. § 221 ods. 1 písm. f/ O.s.p., v
konaní rozhodoval vylúčený sudca (§ 205 ods. 2 písm. a/ O.s.p. v spojení s § 221 ods. 1 písm. g/ O.s.p.),

súd prvého stupňa nesprávne právne posúdil podľa ust. § 205 ods. 2 písm. a/ O.s.p. v spojení s ust.
§ 221 ods. 1 písm. h/ O.s.p., súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal
navrhnuté dôkazy, zároveň dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam.
Doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti, dôkazy, ktoré doteraz neboli
uplatňované a rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Namietal, že súd prvého stupňa vec prejednal v neprítomnosti odporcu a jeho právneho zástupcu
postupujúc podľa ust. § 101 ods. 2 O.s.p. s tým, že navrhovateľ riadne a včas požiadal o zrušenie
pojednávania.Navrhovateľuskutočnilpodanie,ktorýmupovedomilsúdoskutočnostiachnasvedčujúcich
k tomu, že sudcu, ktorému bola vec pridelená systémom súdneho manažmentu je potrebné z konania
vylúčiť, pričom okolnosť, že krajský súd nevzhliadol v označených veciach a skutočnostiach dôvod na

vylúčenie sudcu nič nemení na tom, že v očiach navrhovateľa a objektívne v očiach verejnosti, nemožno
tohto sudcu považovať za nestranného. Poukázal na rozhodovaciu prax iných krajských súdov. Čo sa
týka konečného rozhodnutia vo veci súdom (vylúčeným sudcom) neprichádzalo v čase jeho vydania do
úvahy aj preto, že súd v rovnakom rozhodnutí rozhodol aj o zamietnutí návrhu na prerušenie konaniapodľa ust. § 109 ods. 2 O.s.p., proti ktorému legálne pripustil odvolanie. Súd sa nedostatočne oboznámil
s podmienkami, za ktorých je možné viesť konanie, keď ignoroval žiadosť navrhovateľa o odročenie
nariadeného pojednávania z dôležitého dôvodu. Rovnako nemal navrhovateľ možnosť vyjadriť sa k

tvrdeniamodporcu,zktorýchsúdprisvojomrozhodovanívychádzalazachytilichajvodôvodnenísvojho
rozhodnutia. Súd sa tiež dopustil viacerých omylov, keď konštatoval, že navrhovateľom namietané
lehoty na vydanie rozhodnutia boli dodržané, avšak v odôvodnení prezentované časové úseky tomu
nenasvedčujú. Namietal porušenie svojho práva na kontradiktórne konanie, kedy navrhovateľ ako
strana konania nebol oboznámený s obsahom dôkazov a prednesov, nemal možnosť sa k týmto

dôkazom o prednesoch vyjadriť a sám nemal možnosť navrhnúť dôkazy na podporu svojich tvrdení.
Kontradiktórnosť súdneho procesu sa neobmedzuje len na oprávnenie vyjadrovať sa k tvrdeniam
protistrany, ale vzťahuje sa aj na rovnaké oprávnenie voči dôkazom, ktoré súd získal z vlastnej iniciatívy.
Čo sa týka skutočnosti, že v danej veci nebolo možné rozhodnúť bez nariadenia pojednávania, poukázal
na skutočnosť, že súd vykonal dokazovanie, ktorého obsah a rozsah si bez uvedenia akéhokoľvek
dôvodu určil sám. Poukázal tiež na judikatúru Ústavného súdu, koncepciu spravodlivého súdneho

konania s tým, že kontradiktórnosť súdneho procesu sa neobmedzuje len na oprávnenie vyjadrovať sa
k tvrdeniam protistrany, ale aj na rovnaké oprávnenie voči dôkazom, ktoré súd získal z vlastnej iniciatívy,
pričom nie je ani dôležité to, či tieto skutočnosti boli známe iba jednej strane, alebo žiadnej z nich. Súd
vykonaldokazovanielistinami,ktorýchpôvodniejevodôvodnenírozhodnutiapoznateľnýaniejezrejmé,
či išlo o listiny založené v exekučnom spise. Súd bez nariadenia pojednávania doplnil skutkový základ

dokazovaním, ktoré obsah a rozsah si určil sám, kedy navrhovateľ žiadal vykonať dokazovanie všetkými
listinami, ktoré tvoria exekučný spis. Súd sa v odôvodnení rozhodnutia zaoberal len škodou, ktorá mala
súvisieť so správou pohľadávky počas nečinnosti súdu a opisuje ju ako škodu, ktorá vznikla v príčinnej
súvislosti konaním dlžníka povinného. Súd však úplne ignoroval všetky tvrdenia o majetkovej škode,
ktorá vznikla z titulu na udržiavanie a správy informačného systému a z titulu výdajov, na administratívne

spracovanie textov, publikačné výdaje, poštovné a telekomunikačné výdaje. Z odôvodnenia rozsudku
vôbec nie je zrejmé akou úvahou súd dospel k presvedčeniu, že majetková škoda nevznikla. Rovnako
sa to však týka chýbajúcich dôvodov pri nemajetkovej ujme. Navyše napriek tomu, že skutkový dej
a skutkový základ v tomto konaní je jedinečný, odôvodnil svoje negatívne rozhodnutie rovnakými
dôvodmi opísanými tými istými vetami, ako v iných svojich rozhodnutiach. Nesúhlasil tiež s tvrdením, že

náklady na správu pohľadávky počas nečinnosti súdu zapríčinil dlžník, teda povinný. Pravým právnym
titulom je v danej veci nesprávny úradný postup exekučného súdu a za ten dlžník nemôže niesť
zodpovednosť. Navrhovateľ hodlal v konaní pred súdom prostredníctvom vykonaného pojednávania
predložiť dôkazy o výške majetkovej škody a to aj prostredníctvom znaleckého posudku, ktorého
vyhotovenie si zabezpečil. Poukázal tiež na skutočnosť, že aj po podaní návrhu škoda ďalej narastá.

Zdôraznil, že predložil ako dôkaz o vzniku škody Znalecký posudok č. 1/2014 vypracovaný Znaleckým
ústavom Ekonomickej univerzity v Bratislave a namietal, že súd prvého stupňa nevykonal dostatočné
dokazovanie oboznámením sa s predloženým znaleckým posudkom, z ktorého jednoznačne vyplýva,
ktoré konkrétne náklady boli navrhovateľom vynaložené v súvislosti so správou a vedením pohľadávky.
Poukázal na to, že znalecký posudok preložil až po roku a pol od podania žaloby z dôvodu zložitosti jeho

vypracovania, čo je zreteľný doklad o tom, že určenie výšky škody a jej jednotlivých zložiek je zložitou
odbornou otázkou, ktorú súd nemôže vyriešiť sám prostredníctvom vykonávaných dôkazov. Vzhľadom
na plynutie premlčacích dôb bol pritom navrhovateľ nútený uplatniť svoje nároky včas, a to aj v situácii,
kedy vedel výšku škody určiť len odhadom a nebol priestor na získanie znaleckého posudku. Okrem
toho zdôraznil, že ak bol doručený v čase predchádzajúcom nariadenému súdnemu pojednávaniu návrh

navrhovateľa na prerušenie konania z dôvodu prebiehajúceho konania o prejudiciálnej otázke, ktorou je
rozhodnutie o porušení práva navrhovateľa na zákonného sudcu a práva na nestranný súd na základe
ústavnej sťažnosti podanej na Ústavnom súde SR, bol súd prvého stupňa povinný pred samotným
rozhodnutím vo veci samej o tomto návrhu osobitne rozhodnúť, v súvislosti s čím poukázal na rozsudok
Krajského súdu v Žiline sp. zn. 9Co/174/2014. Žiadal preto, aby krajský súd odvolací zrušil napadnutý

rozsudok súdu prvého stupňa a vec mu vrátil na opätovné prejednanie.
Odporca sa k odvolaniu navrhovateľa písomne nevyjadril.

Krajský súd ako súd odvolací vec preskúmal podľa ust. § 212 ods. 1 O.s.p. bez nariadenia odvolacieho
pojednávania podľa ust. § 214 ods. 2 O.s.p. a dospel k záveru, že napadnutý rozsudok súdu prvého

stupňa je potrebné ako vecne správny potvrdiť podľa ust. § 219 ods. 1 O.s.p., pričom v náväznosti na
ust. § 219 ods. 2 O.s.p. sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s vecne správnym a vyčerpávajúcim
odôvodnením súdu prvého stupňa, na ktoré v celom rozsahu poukazuje.Súd prvého stupňa neporušil právo účastníkov konania na spravodlivý proces, nakoľko v hodnotení
skutkovýchzisteníneabsentuježiadnarelevantnáskutočnosťalebookolnosť,naopaksúdprvéhostupňa
ich náležitým spôsobom v celom súhrne posúdil aj náležite vyhodnotil (nález Ústavného súdu SR sp.zn.

III ÚS 36/2010). Jeho úvahy a dôvody podporujú príslušný záver o nedôvodnosti nároku navrhovateľa.
Rozhodnutie súdu je presvedčivé, premisy zvolené v rozhodnutí, rovnako aj záver, ku ktorým na základe
týchto premís prvostupňový súd dospel sú pre právnickú, ale i laickú verejnosť prijateľné, racionálne aj
spravodlivé.

Navrhovateľ založil svoj nárok v prejednávanej veci na tom skutkovom základe, že exekučný súd
rozhodol o žiadosti o udelenie poverenia dňa 30.01.2011, pričom konanie na exekučnom súde začalo
dňa 20.07.2010, t.z. že k rozhodnutiu o žiadosti o udelenie poverenia došlo po uplynutí zákonom
stanovenej lehoty, pričom omeškanie predstavuje viac ako 194 dní.

Akovyplývazvykonanéhodokazovaniapredsúdomprvéhostupňa,žiadneztýchtotvrdenísanezakladá

na pravde.

Ako správne konštatoval súd prvého stupňa a odvolací súd sa s týmto konštatovaním v celom rozsahu
stotožňuje, navrhovateľ podáva žiadosť o udelenie poverenia prostredníctvom súdneho exekútora
na Okresný súd Prievidza dňa 10.09.2010. Uznesením zo dňa 05.11.2010 bola žiadosť o udelenie

poverenia zamietnutá pre možný rozpor exekučného titulu so zákonom. Proti uvedenému rozhodnutiu
podal odvolanie oprávnený. Krajský súd Trenčín uznesením č. k. 5CoE 72/2011-24 zo dňa 21.2.2011
odvolacie konanie zastavil. Okresný súd Prievidza uznesením č. k. 16Er 2443/2010-28 zo dňa 17.5.2011
exekučné konanie podľa § 44 ods. 3 zák. č. 233/1995 Z. z. zastavil.

Odvolací súd v tomto prípade zdôrazňuje, že podľa ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku lehota 15 dní
od doručenia žiadosti sa vzťahuje len na situáciu, keď súd exekučný vydá poverenie pre exekútora, aby
vykonal exekúciu. Z textu predmetného ustanovenia nevyplýva, že by procesná lehota 15 dní dopadala
aj na prípady, keď súd žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne. Z
tohto pohľadu potom nemožno konštatovať žiadne porušenie lehoty na rozhodnutie.

Zároveň odvolací súd zdôrazňuje, že čo sa týka postupu súdu v exekučnom konaní s poukazom
na ust. § 45 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní (v znení účinnom do 31.12.2014),
Zákona o ochrane spotrebiteľov, Občianskeho zákonníka a Zákona o spotrebiteľských úveroch, je
exekučný súd vždy ex offo povinný skúmať, či rozhodcovský rozsudok nezaväzuje spotrebiteľa na

plnenie právom nedovolené a v rozpore s dobrými mravmi. Exekučný súd predmetný prieskum vykonal
a v jeho rámci dospel k záveru o nespôsobilosti predloženého exekučného titulu, v nadväznosti na čo
žiadosť o udelenie poverenie zamietol a ďalším uznesením exekučné konanie zastavil. Spotrebiteľské
právo je pritom jedno z najdynamickejšie sa rozvíjajúcich odvetví súkromného práva, ktoré priamo
alebo nepriamo ovplyvňujú aj právne predpisy na úrovni Európskeho spoločenstva vrátane judikatúry

Súdneho dvora EÚ, preto sa nemožno preto v žiadnom prípade stotožniť s tvrdením navrhovateľa, že v
prejednávanej veci sa nejednalo po právnej stránke o zložitú vec.

Zároveň odvolací súd zdôrazňuje, že čo sa týka nesprávneho úradného postupu v dôsledku prieťahov
v exekučnom konaní, je nutné konštatovať, že existenciu zbytočných prieťahov v súdnom konaní môže

určiť len Ústavný súd SR, ktorý má právomoc rozhodovať o porušení ústavných práv fyzických a
právnických osôb. Napriek tomu súd poukazuje na judikatúru Ústavného súdu SR (1ÚS 27/02, 1ÚS
197/03, 1ÚS 38/04), podľa ktorej dôvodom na odmietnutie sťažnosti ako zjavne neopodstatnenej je aj
zistenie, že sa postup všeobecného súdu nevyznačoval takými významnými prieťahmi, ktoré by bolo
možné kvalifikovať ako zbytočné prieťahy. Nie každý zistený prieťah v súdnom konaní má nevyhnutne za

následok porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl.
48 ods. 2 Ústavy SR. S ohľadom na konkrétne okolnosti veci sa totiž postupom dotknutého súdu nemusí
vyznačovať takými významným prieťahmi, ktoré by bolo možné kvalifikovať ako zbytočné prieťahy. V
zmyslezáverovÚstavnéhosúdupotommožnokonštatovať,žezamietnutiežiadostioudeleniepoverenia
(za stavu, kedy Exekučný poriadok nestanovoval lehotu, v ktorej má exekučný súd zamietnuť žiadosť

o udelenie poverenia, čo nie je možné zamieňať s pojmom vydanie poverenia) od doručenia žiadosti
súdneho exekútora o udelenie poverenia na exekučný súd, nemožno v žiadnom prípade, považovať za
prieťahy v súdnom konaní, vedúce k spôsobeniu uplatnenej majetkovej škody a nemajetkovej ujmy.Preto odvolací súd zdôrazňuje, že na to, aby bolo možné zaoberať sa samotnou skutočnou škodou,
prípadne ušlým ziskom by bolo potrebné v prvom rade konštatovať, že došlo k nesprávnemu úradnému
postupu tak, ako to predpokladá ust. § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. Z dôvodu nesplnenia

prvého zákonného predpokladu zodpovednostného právneho vzťahu tak nie je potrebné bližšie sa
zaoberať uplatnenou škodou, preto vykonanie dokazovania predloženým Znaleckým posudkom č.
1/2014 vypracovaným Znaleckým ústavom Ekonomickej univerzity v Bratislave možno z tohto pohľadu
označiť za nadbytočné, hoci súd prvého stupňa sa v rámci dokazovania vykonaného pred rozhodnutím
vo veci s jeho obsahom dostatočne oboznámil.

V náväznosti na vyššie uvedené je potom nutné uviesť, že na to, aby sa ďalej súd mohol zaoberať
prípadnou nemajetkovou ujmou, tak ako to predpokladá ust. § 17 ods. 1, 2, 3 zákona č. 514/2003 Z.
z. by v prvom rade muselo dôjsť k nesprávnemu úradnému postupu. Pokiaľ vychádzame zo základnej
premisy, že k nesprávnemu úradnému postupu zo strany exekučného súdu vôbec nedošlo, nie je dôvod
sa v prejednávanej veci zaoberať ani prípadnou výškou nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa ods. 2

citovaného zákona.

Čo sa týka jednotlivých odvolacích námietok, odvolací súd nezistil, že by bola navrhovateľovi postupom
súdu odňatá možnosť konať pred súdom, že by vo veci rozhodoval vylúčený sudca, prípadne, že by
súd nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, ani že súd dospel k

nesprávnymskutkovýmzisteniamnazákladevykonanýchdôkazovažerozhodnutiesúduprvéhostupňa
vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Súd prvého stupňa neporušil právo účastníkov konania na spravodlivý proces s tým, že neobstojí
námietka zo strany navrhovateľa v tom smere, že v prejednávanej veci rozhodoval vylúčený sudca.

Ako vyplýva z obsahu spisu súdu prvého stupňa o námietke navrhovateľa ohľadom námietky zaujatosti
sudcu, ktorému bola vec pridelená na prejednanie, bolo právoplatne rozhodované uznesením Krajského
súdu v Trenčíne zo dňa 02.11.2012 pod sp.zn. 4NcC/613/2012, kedy krajský súd rozhodol, že sudkyňa
Okresného súdu Prievidza JUDr. Danka Lauková nie je vylúčená z prejednávania a rozhodovania
veci, nakoľko nezistil dôvody na jej vylúčenie. Čo sa týka samotnej námietky ohľadom rozhodovania

vylúčeným sudcom, odvolací súd zdôrazňuje, tak ako bolo uvedené už v predchádzajúcom rozhodnutí,
že dôvodom na vylúčenie sudcu nie je bez ďalšieho ani to, že vykonáva súdnictvo na súde, ktorý
údajne podľa tvrdenia navrhovateľa svojim nesprávnym úradným postupom v inej právnej veci založil
zodpovednosť odporcu za majetkovú a nemajetkovú ujmu v zmysle zákona 514/2003 Z.z. Odvolací súd
tiež poukazuje na to, že Ústavný súd SR opakovane odmietol sťažnosti navrhovateľa, ktorými namietal

porušenie svojich základných práv na súdnu ochranu a spravodlivý proces z dôvodu, že krajský súd
nevylúčil všetkých sudcov okresných súdov, pričom svoj nárok odvodzuje od postupu tohto okresného
súdu.

Okrem toho nie je pravdivé tvrdenie v odvolaní, že súd prvého stupňa prejednal vec v neprítomnosti

navrhovateľa a odporcu a jeho právneho zástupcu podľa ust. § 101 ods. 2 O.s.p., hoci tak nemohol
postupovať. V danom prípade boli aj podľa názoru odvolacieho súdu splnené predpoklady pre
uskutočnenie pojednávania v neprítomnosti riadne predvolaných účastníkov. Uvedené vyplýva z toho,
že odporca svoju neprítomnosť ospravedlnil a dôvod, pre ktorý navrhovateľ opakovane žiadal zrušiť
nariadené pojednávanie, nebolo možné s prihliadnutím na doterajší priebeh konania, v ktorom bolo

rozhodnuté o nezaujatosti konajúcej sudkyne a zároveň o zamietnutí návrhu navrhovateľa na prerušenie
konania, za dôležitý. Súd prvého stupňa sa pritom s uskutočnením pojednávania v neprítomnosti
účastníkov v odôvodnením svojho rozhodnutia riadne vysporiadal (str. 8 a 9), na čo odvolací súd v
zmysle ust. § 219 ods. 2 O.s.p. na tomto mieste poukazuje.

Rovnakoďalšieodvolacienámietkyzostranynavrhovateľaneobstojazdôvodu,žesúdprvéhostupňapo
vylúčenívecinasamostatnékonanienaprejednanieveciopätovnenariadilpojednávanie,ktoréhotermín
vytýčil na 08.10.2014 s tým, že predvolanie bolo navrhovateľovi i odporcovi doručené dňa 22.09.2014,
čím boli účastníkom konania vytvorené riadne procesné predpoklady pre uplatnenie možnosti vyjadriť
sa ku všetkým skutočnostiam, ktoré považujú pre rozhodnutie vo veci za podstatné. Vyjadrenie odporcu

k návrhu na začatie konania, ako aj poučenie súdu prvého stupňa podľa ust. § 120 ods. 4 O.s.p. o
tom, že všetky dôkazy a skutočnosti musí predložiť alebo označiť najneskôr do vyhlásenia uznesenia,
ktorým sa končí dokazovanie a vo veciach, v ktorých sa nenariaďuje pojednávanie podľa ust. § 115a
O.s.p., najneskôr do vyhlásenia rozhodnutia vo veci samej, pretože na dôkazy a skutočnosti predloženéa označené neskôr súd neprihliada, bolo navrhovateľovi riadne doručené už spolu s predvolaním na
prvý termín pojednávania, vytýčený ešte v štádiu spojených vecí na spoločné konanie na 12.08.2014,
pričom navrhovateľ na toto vyjadrenie odporcu reagoval predložením svojho stanoviska v podaní zo

dňa 07.08.2014 a následnou účasťou jeho právneho zástupcu na tomto pojednávaní, preto nemožno
uzavrieť, že by v danej súvislosti bola navrhovateľovi súdom prvého stupňa odňatá možnosť vyjadriť sa
k tvrdeniam odporcu v konaní.

Pokiaľ ide o námietku navrhovateľa, v zmysle ktorej súd prvého stupňa o návrhu na prerušenie

konania nerozhodol osobitne, túto odvolací súd nepovažoval za dôvodnú. O návrhu navrhovateľa na
prerušenie konania, doručenom dňa 14.11.2013, súd prvého stupňa rozhodol samostatným uznesením
č.k. 7C/144/2012-190 zo dňa 14.11.2013 tak, že návrh zamietol a navrhovateľ proti tomuto uzneseniu
podal odvolanie, v nadväznosti na ktoré Krajský súd v Trenčíne napadnuté uznesenie súdu prvého
stupňa uznesením č.k. 17Co/76/2014-219 zo dňa 06.05.2014 potvrdil. V danej súvislosti teda nedošlo
k odňatiu možnosti navrhovateľa konať pred súdom, keď súd prvého stupňa rozhodol o jeho návrhu

na prerušenie konania samostatne a poskytol navrhovateľovi možnosť podať proti tomuto uzneseniu
opravný prostriedok, pokiaľ sa s postupom súdu prvého stupňa nestotožňoval, čo navrhovateľ aj urobil,
preto jeho námietka v tomto smere nemôže obstáť. V tejto súvislosti treba rovnako poukázať na to, že
ďalší návrh na prerušenie konania, doručený súdu prvého stupňa dňa 08.08.2014, vzal navrhovateľ na
pojednávaní dňa 12.08.2014 späť a netrval na tom, aby sa o tomto návrhu rozhodovalo.

Zároveň odvolací súd na záver dodáva, že pokiaľ sa navrhovateľ vo svojom odvolaní domáha z hľadiska
skutkového deja jedinečnosti daného deja, ktorý súd prvého stupňa odôvodnil úplne rovnakými dôvodmi,
odvolací súd zdôrazňuje, že samotný návrh ako aj podané odvolanie sú z väčšej časti zmätočné a
nezakladajú sa na skutkových zisteniach, pretože podstata odvolacích dôvodov zo strany navrhovateľa

spočíva v nacyklostilovaných dôvodoch, ktoré sa z 90% nevzťahujú na prejednávaný prípad.

Odvolací súd rovnako nezistil, že by súd prvého stupňa v prejednávanej veci aplikoval nesprávne právne
predpisy a preto v konečnom dôsledku rozhodnutie ako vecne správne potvrdil.

O náhrade trov odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa ust. § 224 ods. 1 v spojení s ust. § 142 ods.
1 a ust. § 151 ods. 1, 2 O.s.p., kedy úspešnému odporcovi v konaní náhrada trov odvolacieho konania
priznaná nebola, nakoľko tento si žiadne trovy odvolacieho konania neuplatnil a z obsahu spisu mu trovy
odvolacieho konania nevyplývajú.

Poučenie:

P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e p r í p u s t n é .