Uznesenie ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 28. apríl 2016

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 11CoE/13/2016

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5815202642
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 04. 2016

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Roman Tichý
ECLI: ECLI:SK:KSZA:2016:5815202642.1

Uznesenie

KrajskýsúdvŽiline,akosúdodvolací,vexekučnejvecioprávneného:BENCONTINVESTMENTS,s.r.o.,
so sídlom Vajnorská 100/A, 831 04 Bratislava, IČO: 36 432 105, právne zastúpený JUDr. Veronikou
Kubrikovou, PhD., advokátkou, so sídlom S. XX, G., proti povinnému: Y. I., nar. XX.XX.XXXX, bytom P.
X. XXXX/XX, P., v konaní o vymoženie pohľadávky vo výške 431,92 eur s príslušenstvom, o odvolaní
oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Námestovo č.k. 5Er/325/2015-12 zo dňa 16. novembra

2015, takto

r o z h o d o l :

Uznesenie Okresného súdu Námestovo č.k. 5Er/325/2015-12 zo dňa 16. novembra 2015 potvrdzuje.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým uznesením okresný súd zamietol podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku žiadosť súdnej
exekútorky o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Z odôvodnenia vyplýva, že okresný súd
v súlade s ustanoveniami Exekučného poriadku preskúmal žiadosť o udelenie poverenia, návrh na

vykonanie exekúcie a exekučný titul a zistil taký rozpor so zákonom, pre ktorý nemožno žiadosti
súdnej exekútorky o udelenie poverenia vyhovieť. Exekučným titulom je rozhodcovský rozsudok Stáleho
rozhodcovskéhosúduzriadenéhopriROZHODCOVSKÁ,ARBITRÁŽNAAMEDIAČNÁ,a.s.,sosídlomv
Bratislave, sp. zn. WHA0110306 zo dňa 05.07.2010. Právny vzťah medzi účastníkmi vznikol na základe
zmluvy o úvere zo dňa 25.10.2005 medzi Poštovou bankou, a.s., (právny predchodca oprávneného)
a povinným. Exekučný súd ustálil, že sa jedná o tzv. spotrebiteľský úver. Pri právnom posudzovaní

predmetného vzťahu, t.j. či neexistuje rozpor žiadosti o udelenie poverenia, návrhu na vykonanie
exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom, exekučný súd vychádzal jednak z vnútroštátnych
právnych noriem, a jednak z noriem európskeho práva, pričom poukázal na ustanovenie § 53 ods. 4
Občianskeho zákonníka, ktoré obsahuje príkladný, a teda neuzavretý výpočet neprijateľných podmienok
vspotrebiteľskýchzmluvách,ktorýjezostranyzákonodarcuneustáledopĺňanýaprecizovaný.Exekučný
súd poukazuje na skutočnosť, že rozhodcovská doložka bola súčasťou obsahu formulárovej zmluvy,

ktorúdodávateľvrámcisvojejpodnikateľskejčinnostipoužívalvprípadochuzatváraniazmlúvrovnakého
druhu a neurčitého počtu. Podľa názoru súdu je dojednanie rozhodcovskej doložky v spotrebiteľskej
zmluve neprijateľnou podmienkou, ktorá je v zmysle § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka neplatná.
V predmetnom prípade povinný nemal možnosť podstatným spôsobom obsah predmetnej zmluvy
ovplyvniť, nakoľko jej súčasťou sú aj obchodné podmienky, pričom obsah rozhodcovskej doložky bol
dodávateľom vopred pripravený. Rozhodcovskú doložku si spotrebiteľ osobitne nevyjednal a nemal na

výber vzhľadom na jej splynutie s ostatnými štandardnými podmienkami. Mohol len zmluvu ako celok
odmietnuť alebo sa podrobiť všetkým obchodným podmienkam, a teda aj rozhodcovskému konaniu. Na
záver exekučný súd skonštatoval, že rozhodcovská doložka je neprijateľná, akékoľvek plnenie priznané
rozhodcom na základe rozhodcovskej doložky, ktorá je v rozpore s dobrými mravmi, je plnením, ktoré
je v rozpore s dobrými mravmi.

Proti tomuto uzneseniu podal oprávnený v zákonom stanovenej lehote odvolanie. Podanie svojho
odvolania odôvodnil s poukazom na ustanovenie § 205 ods. 2 O.s.p. a § 221 O.s.p. tým, že- v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1 O.s.p.,
- súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
- rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci,

-doterazzistenýskutkovýstavneobstojí,pretožesútuďalšieskutočnostialeboinédôkazy,ktorédoteraz
neboli uplatnené a má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok
nesprávne rozhodnutie vo veci, odvolateľ nebol riadne poučený podľa § 120 ods. 4 O.s.p., účastník ich
bez svojej viny nemohol označiť alebo predložiť do rozhodnutia súdu prvého stupňa,
- v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

- účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom,
- súd prvého stupňa nesprávne vec právne posúdil tým, že nepoužil správne ustanovenie právneho
predpisu a nedostatočne zistil skutkový stav.
Podľa jeho názoru uvedených pochybení sa exekučný súd dopustil tým, že
1. prekročil zákonné limity pre skúmanie žiadosti o udelenie poverenia, a to skúmaním iných listín než
pripúšťa výslovné znenie zákona (§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku),

2. prekročil zákonné limity pre skúmanie exekučného titulu (§ 45 ods. 1, 2 zákona č. 244/2002 Z.z.),
prekážku rozsúdenej veci, a to skúmaním rozhodcovskej doložky,
3. vylúčil možnosť riešiť spory podľa zákona č. 244/2002 Z.z., a to nesprávnou aplikáciou právnych
predpisov,
4. nesprávne aplikoval § 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka a porušil § 153 ods. 1 O.s.p., s tým, že pre

právnezáveryuvedenévnapadnutomrozhodnutíaprerozhodnutievoveciabsentujúakékoľvekdôkazy,
5. konštruoval nový skutkový stav bez účasti oprávneného a odňal mu možnosť vyjadriť sa k vykonaným
dôkazom a skutkovému stavu,
6. aplikoval sekundárne právo Európskej únie v horizontálnych vzťahoch a judikatúru Európskeho
súdneho dvora,

7. porušil právnu istotu a legitímne očakávania, keď exekučné súdy v skutkovo a právne obdobných
veciach poverenie vydávajú aj zamietajú,
8. neprimerane zvýhodnil povinného pred exekučným súdom na základe jeho postavenia a
9. svojim postupom znemožnil uplatniť právo priznané exekučným titulom, ktorého účinky sa v zásade
zhodujú s účinkami právoplatného rozsudku.

Citujúc ustanovenie § 44 ods. 2 Exekučného poriadku a čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky uviedol,
že ak je exekučným titulom rozhodcovský rozsudok, súd príslušný na exekúciu nie je vecne príslušný vo
veci konať, či už ako súd vyššej inštancie, kasačný súd alebo súd konajúci o opravnom prostriedku, ale
práve len ako tzv. exekučný súd. Je v rozpore s elementárnou logikou zákonnej úpravy, aby súd konajúci

o zrušenie rozhodcovského rozsudku (§ 40 zákona č. 244/2002 Z.z.) smel tento preskúmavať z hľadiska
jeho súladu so všeobecne záväznými právnymi predpismi na ochranu spotrebiteľa, ale exekučný
súd smel preskúmavať rozhodcovský rozsudok aj z hľadiska jeho súladu so všetkými všeobecne
záväznými predpismi. Z povahy veci teda nie je možné priznať exekučnému súdu väčší rozsah vecnej
preskúmavacejpôsobnosti,nežakouvprospechuvedenejinterpretácienesvedčialenjazykové,logické,

axiologické a systematické dôvody, ale aj premenné historického výkladu. Súd svojim konaním išiel nad
rámec zákona, preto sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením nálezu Ústavného súdu sp. zn.
II. ÚS 499/2012. Uviedol, že doručený rozhodcovský rozsudok už nemožno preskúmavať podľa § 37
zákona č. 244/2002 Z. z. vzhľadom na to, že právoplatný rozhodcovský rozsudok má rovnaké účinky
ako rozsudok všeobecného súdu. O platnosti rozhodcovskej doložky rozhoduje rozhodcovský súd, a

pretoprekážkavecirozsúdenejbránitomu,abybolaopätovneposúdená.Vrámciskúmaniaexekučného
titulu pred vydaním poverenia exekučný súd nie je oprávnený posudzovať materiálnu správnosť
rozhodcovského rozsudku, rozhodcovské konanie, ani zmluvu, keďže doručený rozhodcovský rozsudok
už nemožno preskúmavať a má rovnaké účinky ako právoplatný rozsudok a je záväzný pre účastníkov
a všetky orgány. V ďalšom uviedol, že oprávnený ako právny nástupca Poštovej banky, a.s. bol

povinný postupovať v súlade s ustanoveniami rozhodcovského zákona. V zmysle ustanovenia II. časti
bodu 10 Všeobecných obchodných podmienok, Poštová banka, a.s. postupovala v súlade s § 93b
zákona o bankách, ktorý jej ukladá povinnosť ponúknuť klientovi návrh rozhodcovskej doložky s tým,
že v predmetnom bode je daná klientovi možnosť neprijať túto zákonom stanovenú ponuku. To, že
ju neodmietol je prejavom jeho osobnej a zmluvnej slobody. Súd zamietol poverenie z dôvodu, že

exekučný titul bol vydaný v rozhodcovskom konaní, avšak opomína tú skutočnosť, že oprávnený je
zo zákona povinný klientovi ponúknuť návrh rozhodcovskej doložky. Pokiaľ by tak neurobil, došlo by
k porušeniu zákona o bankách, avšak aj napriek splneniu si zákonom stanovenej povinnosti, súd
práve týmto splnením zákonnej povinnosti dôvodí zamietnutie poverenia. V zmysle ustanovenia § 3ods. 2 zákona č. 244/2002 Z.z. rozhodcovská zmluva zaväzuje aj právnych nástupcov strán, ak to
zmluvné strany v rozhodcovskej zmluve nevylúčia. Vzhľadom na to, že to vylúčené nebolo, oprávnený
nemal inú možnosť ako podať žalobu na rozhodcovskom súde v zmysle dohodnutej rozhodcovskej

doložky Poštovou bankou, a.s. v zmysle § 93b ods. 1 zákona č. 483/2001 Z.z.. Rozhodcovská doložka
dohodnutá vo Všeobecných obchodných podmienkach a v Obchodných podmienkach bola dohodnutá
riadne a v súlade so zákonom. Podľa jeho názoru exekučný súd nesprávne aplikuje ustanovenia
Občianskeho zákonníka. Vytýkal okresnému súdu nesprávnu aplikáciu § 53 ods. 4 Občianskeho
zákonníka, spočívajúcu v tom, že neuviedol, v čom má spočívať údajná nerovnováha v právach a

povinnostiach spôsobená rozhodcovskou doložkou. Exekučný súd neskúmal vôľu povinného, nebol
preukázaný jej nedostatok pri uzatváraní rozhodcovskej doložky. Rozhodcovská doložka bola označená
za neplatnú per se, bez dôkladného skúmania skutkového stavu. Exekučný súd sa nevyjadril, akú
inú kvalitu či kvantitu by mali procesné práva slabšej strany na štátnom súde. Oprávnený dal do
pozornosti Rokovací poriadok Stáleho rozhodcovského súdu, z ktorého vyplýva, že rozhodcami sú
odborne spôsobilé a bezúhonné osoby s právnickým vzdelaním. Oprávnený sa v tejto súvislosti plne

stotožnil s odôvodnením nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II. ÚS 499/2012, ktorý
rieši obdobnú skutkovú a právnu situáciu. V ďalšom s poukazom na článok 288 konsolidovaného
znenia Zmluvy o Európskej únii a Zmluvy o fungovaní Európskej únie (pôvodný článok 249 ZES)
namietal aplikáciu sekundárneho práva Európskej únie a judikatúry Európskeho súdneho dvora. Pokiaľ
by aj súd zvažoval rozhodcovskú doložku ako neprijateľnú zmluvnú podmienku, nie je možné záver o

neplatnosti rozhodcovskej doložky oprieť o smernicu č. 93/13/EHS, nakoľko tento nepriamy normatívny
akt, ktorý je súčasťou únijného práva, je aktom výlučne sekundárnej povahy, ktorého priamy normatívny
význam pre výklad národného zákona je výlučne indikatívny, a v žiadnom prípade interpretačný. Taktiež
pokiaľ by súd uvažoval o neprijateľnosti rozhodcovskej doložky nie je možné brať do úvahy judikatúru
ESD, nakoľko táto judikatúra vzťahujúca sa na rozhodcovské doložky všeobecne alebo rozhodcovské

doložky v spotrebiteľských zmluvách, nie je voči jednotlivcom, a teda ani voči účastníkom tohto konania,
bezprostredne záväzná. Dokonca judikatúra Najvyššieho súdu Českej republiky zdôrazňuje hranice
absolútnej ochrany spotrebiteľa, ako aj odmietnutie poskytnutia právnej ochrany ľahkomyseľnosti a
nezodpovednosti (rozsudok zo dňa 29.06.2010 sp. zn. N23 Cdo
1201/2009, uznesenie zo dňa 28.04.2010 sp. zn. 23Cdo 4895/2009). Teóriu o tzv. euro konformnom

výklade právnych noriem národného práva je možné uplatniť len v medziach vnútroštátneho právneho
poriadku, ak preto dáva národná judikatúra interpretačný priestor a spôsobom, ktorý je zlučiteľný s
ústavnými požiadavkami právneho poriadku. Zákonodarstvo de lege lata žiadny takýto interpretačný
priestor nedáva. Oprávnený poukázal na viaceré rozhodnutia iných krajských či okresných súdov, ktoré
v predmetnej veci udelili súdnemu exekútorovi poverenie, resp. rozhodnutie o zamietnutí žiadosti, ktoré

bolo krajským súdom zrušené (napr. uznesenie Krajského súdu v Bratislave č.k. 18CoE/635/2011-36 zo
dňa 30.11.2012, uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici č.k. 2CoE/292/2012-59).V závere svojho
odvolania zdôraznil, že exekučný súd mu svojim postupom znemožnil uplatniť jeho právo priznané
mu exekučným titulom, ktorého účinky sa v zásade zhodujú s účinkami právoplatného rozsudku.
Na základe vyššie uvedeného žiadal, aby krajský súd napadnuté uznesenie zmenil tak, že žiadosti

súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie vyhovie, alternatívne aby príslušný súd
napadnuté uznesenie v celom rozsahu zrušil a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie.

Povinný a súdna exekútorka sa k podanému odvolaniu nevyjadrili.

Napadnuté rozhodnutie vydal vyšší súdny úradník, preto sa v zmysle § 374 ods. 4 O.s.p. k podanému
odvolaniu vyjadrila zákonná sudkyňa s tým, že odvolaniu nemieni vyhovieť.

Krajský súd, ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p.), preskúmal uznesenie okresného súdu v rozsahu
vyplývajúcom z ustanovenia § 212 ods. 1 O.s.p. a bez nariadenia pojednávania podľa ustanovenia §

214 ods. 2 O.s.p. toto rozhodnutie podľa § 219 ods. 1 O.s.p. ako vecne správne potvrdil.

Krajský súd podrobne preskúmal všetky rozhodujúce otázky, ktoré boli vo veci vznesené a v plnom
rozsahu sa stotožnil so skutkovými a právnymi závermi súdu prvého stupňa. Okresný súd v dostatočnom
rozsahu zistil skutočnosti rozhodné pre posúdenie danej veci, vecne správne rozhodol a svoje

rozhodnutie odôvodnil v súlade s ustanovením § 157 ods. 2 O.s.p. v spojení s § 167 ods. 2 O.s.p..
Odôvodnenie rozhodnutia okresného súdu je vecne správne, pričom v jednotlivostiach naň poukazuje
aj krajský súd. Z uvedených dôvodov sa krajský súd v odvolacom konaní obmedzil iba na konštatovanie
správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia (§ 219 ods. 2 O.s.p.).Na doplnenie, vo vzťahu k námietke oprávneného o nedostatku právomoci exekučného súdu rozhodnúť
ozamietnutížiadostisúdnehoexekútoraoudeleniepoverenianavykonanieexekúciezdôvoduabsencie

materiálnej vykonateľnosti exekučného titulu, krajský súd uvádza, že exekučný súd je v exekučnom
konaní oprávnený skúmať rozhodcovský rozsudok z hľadísk spĺňania formálnych i materiálnych
predpokladov, za ktorých možno vykonať exekúciu. Ustanovenie § 44 ods. 2 Exekučného poriadku
ukladá exekučným súdom pri rozhodovaní o udelení poverenia preskúmať súlad exekučného titulu so
zákonom. Súladom exekučného titulu so zákonom pritom treba rozumieť nielen formálne náležitosti

exekučného titulu, ale aj to, či je na jeho základe možné exekúciu vykonať, teda či tu nie sú také zákonné
ustanovenia, ktoré by bránili vykonaniu exekúcie na základe tohto exekučného titulu. Tieto zákonné
ustanovenia pritom môžu mať rozmanitý charakter - môže ísť o ustanovenia paušálne vylučujúce
určité nároky z uspokojenia v exekúcii, prípadne ustanovenia ustanovujúce tzv. exekučné imunity a
pod.. Výnimočne môže ísť aj o ustanovenia, ktoré ustanovujú povinnosť exekučného súdu skúmať aj
materiálnu správnosť exekučného titulu, teda posúdiť, či nárok priznaný exekučným titulom je v súlade

s právom.

Takýmto ustanovením je aj ustanovenie § 45 zákona o rozhodcovskom konaní, ktoré umožňuje
exekučnému súdu skúmať materiálnu správnosť rozhodcovského rozsudku z hľadísk uvedených v
tomto ustanovení, a to sčasti aj bez návrhu. Z ustanovenia § 45 zákona o rozhodcovskom konaní

preto možno vyvodiť, že na to, aby mohla byť vykonaná exekúcia na základe rozhodcovského
rozsudku, musí byť rozhodcovský rozsudok aj v súlade s týmto ustanovením, teda nesmie byť
vydaný v rozhodcovskom konaní, ktoré trpelo vadou uvedenou v § 40 písm. a) alebo b) zákona
o rozhodcovskom konaní, a nesmie zaväzovať na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom
nedovolené alebo odporuje dobrým mravom. Keď rozhodcovský rozsudok odporuje týmto zákonným

ustanoveniam, tieto jeho nedostatky predstavujú hmotnoprávnu prekážku vykonania exekúcie na jeho
základe. Súlad rozhodcovského rozsudku ako exekučného titulu s § 45 zákona o rozhodcovskom
konaní je hmotnoprávnym predpokladom vykonania exekúcie. Exekučný súd je tak povinný od začiatku
konania prihliadať na to, či tu sú dôvody neprípustnosti exekúcie na základe rozhodcovského rozsudku
uvedené v § 45 zákona o rozhodcovskom konaní. Exekučný súd teda môže skúmať (podľa § 45

ods. 2 zákona o rozhodcovskom konaní aj bez návrhu), či rozhodcovský rozsudok zaväzuje účastníka
rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené, alebo ak
odporuje dobrým mravom. Nedovolenosť priznaného plnenia nemožno odvodzovať len zo samotného
výroku rozhodnutia. Priznané plnenie totiž navonok vôbec nemusí vykazovať znaky protizákonnosti,
spravidla až z odôvodnenia rozhodnutia možno zistiť pochybenia v aplikácii hmotného, či dokonca aj

procesného práva. Nedovolenosť, nemožnosť a rozpor s dobrými mravmi sú pojmami hmotného práva
a pri zisťovaní takýchto nedostatkov exekučného titulu má exekučný súd plné oprávnenie "vstúpiť" do
rozhodnutia a vyvodiť tomu zodpovedajúce závery.

Krajský súd uvádza, že v danom prípade okresný súd nevykonal prieskum právoplatného

rozhodcovského rozsudku v zmysle § 45 ods. 1 písm. c) zákona o rozhodcovskom konaní, t.j. neučinil
právny záver, že právoplatný rozhodcovský rozsudok zaväzuje účastníka rozhodcovského konania
na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom, t.j.
neposudzoval rozhodcovský rozsudok v jeho merite (hoci by tak mohol učiniť za predpokladu, že
rozhodcovská doložka je platná). K zamietnutiu žiadosti na vydanie poverenia došlo čisto z procesného

dôvodu, a to že rozhodcovská doložka v úverovej zmluve ako neprijateľná podmienka v spotrebiteľskej
zmluve je absolútne neplatná, a teda pre nedostatok právomoci rozhodcovského súdu rozhodcovský
rozsudok vôbec vydať.

Oprávnený v odvolaní namietal nesprávnu aplikáciu § 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka. Základnou

normou vzťahujúcou sa na ochranu spotrebiteľa bol v čase uzavretia zmluvy (25.10.2005) Občiansky
zákonník, konkrétne ustanovenia § 52 a násl., ktoré boli do slovenského súkromného práva zavedené
novelou Občianskeho zákonníka prijatou zákonom č. 150/2004 Z.z, účinnou od 01.04.2004, pričom
tieto ustanovenia sú v súlade s komunitárnou úpravou ochrany spotrebiteľa v zmysle smernice Rady
93/13/EHS zo dňa 05.04.1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách. Pri závere

o tom, že spornú zmluvu súd vyhodnotil ako spotrebiteľskú zmluvu, je potrebné na ňu aplikovať
ustanovenia Občianskeho zákonníka. V zmysle ustanovenia § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka
spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach
a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa, pričom neprijateľné podmienky upravené vspotrebiteľských zmluvách sú neplatné pri aplikácii ustanovenia § 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka v
znení účinnom od 01.05.2004. Výpočet neprijateľných podmienok obsiahnutý v § 53 ods. 3 Občianskeho
zákonníka je demonštratívny, súd teda môže označiť za neprijateľnú aj inú zmluvnú podmienku,

ktorá by spôsobovala značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech
spotrebiteľa. S účinnosťou od 01.01.2008 je zmluvná podmienka, vyžadujúca od spotrebiteľa riešenie
sporovsdodávateľmivýlučnevrozhodcovskomkonaní,označenázaneprijateľnúvýslovnevustanovení
§ 53 ods. 4 písm. r) Občianskeho zákonníka.

Krajský súd zároveň uvádza, že pokiaľ je zmluvná podmienka až v hrubom nepomere v neprospech
spotrebiteľa ako slabšej zmluvnej strany, v právnom vzťahu zo štandardnej spotrebiteľskej zmluvy, ktorý
vzťah teória i prax navyše označujú za fakticky nerovný, nevyvážený, nie sú žiadne pochybnosti o tom,
že takáto zmluvná podmienka sa prieči dobrým mravom. Zároveň týmto vzniká základ pre docielenie
skutočnej rovnosti, pretože na absolútne neplatnú zmluvnú podmienku súd prihliadne aj bez návrhu a
rovnako aj bez návrhu súd exekúciu zastaví, ak ide o plnenie z takejto neprijateľnej zmluvnej podmienky

(v tomto prípade zamietne žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie). Ak je takouto
neprijateľnou zmluvnou podmienkou samotná rozhodcovská zmluva a dodávateľ ju použije, v takomto
prípade ide o výkon práv v rozpore s dobrými mravmi (nález Ústavného súdu Slovenskej republiky zo
dňa 24. februára 2011 sp. zn. IV. ÚS 55/2011). Predmetný rozhodcovský rozsudok, vydaný rozhodcom,
ktorý vyvodil svoju právomoc na konanie a rozhodnutie na základe neplatnej rozhodcovskej zmluvy,

je nulitným právnym aktom a nemožno ho považovať za spôsobilý exekučný titul podľa ustanovenia
§ 41 ods. 2 písm. d) Exekučného poriadku. Rozhodcovský rozsudok vydaný v spotrebiteľskej veci je
ako exekučný titul v rozpore so zákonom, ak rozhodcovská zmluva (či už uzavretá vo forme osobitnej
zmluvy alebo rozhodcovskej doložky), na ktorej sa zakladá právomoc rozhodcovského súdu, nebola
vôbec uzavretá alebo bola uzavretá neplatne. Nedostatok právomoci rozhodcovského súdu odvíjajúci

sa od neexistencie či neplatnosti rozhodcovskej zmluvy má v spotrebiteľskej veci za následok materiálnu
nevykonateľnosť (nezáväznosť) rozhodcovského rozsudku.

Ohľadom námietky oprávneného, že text doložky je v súlade s ustanoveniami zákona o bankách, v
znení ku dňu uzatvorenia zmluvy, krajský súd dodáva, že povinnosť ponúknuť nedovolateľný návrh

na uzavretie rozhodcovskej doložky sa nedá stotožniť s jeho jednostranným nanútením klientovi
(spotrebiteľovi).

K nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky č.k. II. ÚS 499/2012-47 zo dňa 10.07.2013, z
odôvodnenia ktorého odvolateľ na viacerých miestach cituje, krajský súd poznamenáva, že mu je

označený nález z jeho rozhodovacej činnosti známy, nakoľko sa naň odvoláva aj spoločnosť, ktorej
sa tento nález konkrétne týka a ktorá vystupuje v pozícii oprávneného v exekučných konaniach
s obdobným skutkovým stavom. Odhliadnuc od skutočnosti, že nález Ústavného súdu Slovenskej
republiky predstavuje individuálne rozhodnutie, ktoré sa dotýka konkrétneho (individuálneho) konania
a zaväzuje teda len účastníkov tohto konania, teda nemá všeobecnú platnosť a všeobecné súdy nie

sú ním viazané, krajský súd podotýka, že sa jedná o ojedinelé rozhodnutie jedného senátu Ústavného
súdu Slovenskej republiky, ktorého väčšina aj naďalej „odobruje“ také rozhodnutia súdov, ako je i
posudzované rozhodnutie. Iné senáty Ústavného súdu Slovenskej republiky totiž identické sťažnosti
obchodnejspoločnosti,vprospechktorejrozhodollenjedinýsenátústavnéhosúduoznačenýmnálezom,
naďalej odmietajú, ako zjavne neopodstatnenú (napr. uznesenia Ústavného súdu Slovenskej republiky,

č.k. I. ÚS 332/2012-12 zo dňa 27.06.2012, I. ÚS 359/2012-14 zo dňa 22.08.2012, III. ÚS
264/2012-19 zo dňa 19.06.2012, III. ÚS 181/2012-14 zo dňa 24.04.2012, III. ÚS 455/2013-16 zo dňa
26.09.2013, III. ÚS 433/2013-23 zo dňa 10.09.2013, III. ÚS 595/2012-15 zo dňa 11.12.2012).

Námietky oprávneného o rozdielnom posúdení obdobnej exekučnej veci vyhodnotil súd ako

neopodstatnené. Čo sa týka rozhodnutia Krajského súdu v Banskej Bystrici nejde o rovnakú či obdobnú
vec. V tejto veci mohol klient (podľa pasáže uvedenej oprávneným v odvolaní) uzatvoriť zmluvu o úvere s
doložkou alebo bez nej, v prejednávanej veci tomu tak nebolo, keďže zmluvu klient bez doložky uzatvoriť
nemohol. Ohľadom rozhodnutia Krajského súdu v Bratislave tunajší súd dodáva, že sa jedná o ojedinelé
rozhodnutia jedného senátu tohto súdu, ktorým v žiadnom prípade nemožno pripisovať „precedenčný“

charakter. Tunajší súd poukazuje na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR 6 Cdo/105/2011, publikované v
Zb.NS pod č. 66/2013, podľa ktorého už v štádiu rozhodovania o žiadosti súdneho exekútora o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie je exekučný súd konajúci o návrhu na nútený výkon právoplatného
rozhodcovského rozsudku v zmysle § 44 ods. 2 Exekučného poriadku oprávnený aj bez návrhu (exoffo) skúmať, či rozhodcovská zmluva medzi zmluvnými stranami bola uzavretá platne. Ak exekučný súd
zistí, že právomoc rozhodcovského súdu bola založená na základe neplatnej rozhodcovskej zmluvy, je
oprávnený vyvodiť všetky dôsledky vyplývajúce z príslušných právnych predpisov pre to, aby zmluvná

strana nebola uvedenou zmluvou viazaná.

K odvolacej námietke, že okresný súd rozhodol bez jeho účasti a odňal mu možnosť vyjadriť sa k
vykonaným dôkazom a skutkovému stavu, krajský súd poznamenáva, že postupom okresného súdu
nedošlo k porušeniu jeho ústavou garantovaných práv. Oprávnený má možnosť vyjadriť sa k rozhodnutiu

a záverom exekučného súdu v predmetnom odvolacom konaní, ktoré právo v celom rozsahu uplatnil
práve podaním odvolania. Skutočnosť, že odvolateľ sa nestotožňuje so skutkovými a právnymi názormi
súdu prvého stupňa v napadnutom uznesení, nemôže sama o sebe viesť krajský súd k záveru o zjavnej
neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti záverov vyslovených súdom prvého stupňa. V tejto súvislosti
krajský súd poukazuje na ustálenú judikatúru Ústavného súdu Slovenskej republiky, v zmysle ktorej
do obsahu základného práva vyjadriť sa ku všetkým vykonaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2 vety

prvej Ústavy Slovenskej republiky nepatrí nielen povinnosť súdu vykonať účastníkom (stranou) konania
navrhnuté dôkazy, ale ani právo účastníka (strany) konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia súdu
ním navrhnutých dôkazom, prípadne sa dožadovať ním navrhovaného spôsobu hodnotenia vykonaných
dôkazov (napr. I. ÚS 98/97). Odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní nemá odpovedať na
každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam

pre rozhodnutie o odvolaní a zostali sporné, alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov prvostupňového
rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní. V tejto súvislosti krajský súd poukazuje na to,
že v dvojinštančnom súdnom konaní rozhodnutia súdu prvého a druhého stupňa tvoria jednotu, a preto
je nadbytočné, aby krajský súd opakoval vo svojom rozhodnutí správne skutkové a právne závery súdu
prvého stupňa. Krajský súd zdôrazňuje, že odvolateľ v prevažujúcej miere primárne namieta právne

posúdenie veci súdom prvého stupňa a predkladá krajskému súdu vlastné právne posúdenie a vlastné
predstavy záverov, ku ktorým by mal súd dospieť v predmetnej exekučnej veci.

Do práva na spravodlivý proces nepatrí právo strany v konaní, aby sa všeobecný súd stotožnil s jej
právnymi názormi, návrhmi a hodnotením dôkazov. Právo na spravodlivý proces neznamená ani právo

na to, aby bola strana konania pred všeobecným súdom úspešná, teda aby bolo rozhodnuté v súlade
s jej požiadavkami a právnymi názormi. Súd neporuší žiadne práva strany v konaní, ak si neosvojí ňou
navrhnutý spôsob hodnotenia vykonaných dôkazov a ak sa neriadi jej výkladom všeobecne záväzných
právnych predpisov (nálezy Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. III. ÚS 339/08, II. ÚS 197/07,
II. ÚS 78/05, IV. ÚS 252/04).

Vzhľadom na vyššie uvedené dôvody krajský súd vyhodnotil všetky odvolacie námietky odvolateľa ako
nedôvodné. Krajský súd uzatvára, že exekučný súd správne rozhodol o zamietnutí udelenia poverenia
na vykonanie exekúcie z dôvodu neprijateľnej rozhodcovskej zmluvy, ktorá od spotrebiteľa vyžaduje
riešenie sporov s dodávateľom výlučne v rozhodcovskom konaní. O rozhodcovskú zmluvu, ktorá

vyžaduje, aby spotrebiteľ riešil spory výlučne v rozhodcovskom konaní ide aj vtedy, ak síce spotrebiteľ
podľa nej má možnosť vybrať si medzi rozhodcovským a štátnym súdom, ale ak by podľa tejto zmluvy
začalo rozhodcovské konanie na návrh dodávateľa, spotrebiteľ by bol nútený nezvratne podrobiť sa
rozhodcovskému konaniu. Rozhodcovská zmluva je teda neprijateľná, pretože núti spotrebiteľa, aby
sa podrobil rozhodcovskému konaniu a znemožňuje tak voľbu spotrebiteľa dosiahnuť rozhodovanie

sporu štátnym súdom. Neprijateľná rozhodcovská zmluva (ako každá neprijateľná zmluvná podmienka)
sa prieči dobrým mravom a výkon práv a povinností z takejto zmluvy preto odporuje dobrým mravom
(rozhodcovský súd odvodzoval svoju právomoc od neprijateľnej rozhodcovskej zmluvy).

Exekučný súd nemôže poskytnúť právnu ochranu nároku oprávneného (formou udelenia poverenia

na vykonanie exekúcie) na základe exekučného titulu vydaného orgánom, ktorý na rozhodovanie
nemal žiadnu právomoc, pretože rozhodcovská zmluva bola neplatná. S poukazom na vyššie uvedené
skutočnosti krajský súd napadnuté uznesenie okresného súdu ako správne potvrdil.

O trovách odvolacieho konania krajský súd nerozhodoval, nakoľko o nich v súlade s § 224 ods. 1

O.s.p. v spojení s § 151 ods. 1 O.s.p. rozhoduje súd na návrh spravidla v rozhodnutí, ktorým sa konanie
končí. Podľa § 44 ods. 3 Exekučného poriadku sa konanie skončí rozhodnutím o zastavení exekučného
konania.Toto rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním v pomere hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie n i e j e prípustné.