Uznesenie ,
Potvrdené Rozhodnutie bolo vynesené dňa piatok 27. september 2013

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 14CoE/23/2013

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8703899159
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 09. 2013

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Milan Majerník
ECLI: ECLI:SK:KSPO:2013:8703899159.1

Uznesenie

Krajský súd v Prešove v exekučnej veci oprávneného: POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom Pribinova 25,
Bratislava 811 09, IČO: 35 807 598, právne zastúpeného spoločnosťou Fridrich Paľko, s.r.o., so sídlom
Grösslingova 4, 811 09 Bratislava, IČO: 36 864 421, proti povinnému: H. U., bytom A. XXXX/X, H.,
o vymoženie príslušenstva s prísl., vykonávanej súdnym exekútorom JUDr. Ing. Karolom Mihalom,
Exekútorský úrad so sídlom Moyzesova 34, 040 01 Košice, pod sp. zn. EX 2303/2003, o návrhu

oprávneného na prerušenie konania a o odvolaniach súdneho exekútora a oprávneného proti uzneseniu
Okresného súdu Poprad č. k. 17Er/265/2003-21 zo dňa 11.9.2012, zhodou hlasov členov senátu takto

r o z h o d o l :

N e v y h o v u j e žiadosti oprávneného na podanie návrhu Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev
na rozhodnutie o predbežnej otázke.

Z a m i e t a návrh oprávneného na prerušenie konania.

P o t v r d z u j e uznesenie vo výroku o zastavení exekúcie.

M e n í uznesenie vo výroku o trovách exekúcie tak, že oprávnený je povinný nahradiť súdnemu
exekútorovi JUDr. Ing. Karolovi Mihalovi trovy exekúcie vo výške 116,41 Eur do 3 dní od právoplatnosti

uznesenia.

Účastníkom náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Prvostupňový súd napadnutým uznesením vydaným vyšším súdnym úradníkom exekúciu zastavil a
oprávneného zaviazal nahradiť súdnemu exekútorovi trovy exekúcie vo výške 103,65 eur do 3 dní
od právoplatnosti rozhodnutia. Rozhodnutie odôvodnil tým, že z exekučného titulu notárskej zápisnice

N 1227/2003, NZ 50773/2003 spísanej notárom JUDr. Ondrejom Ďuriačom dňa 21.6.2003 zistil,
že exekúcia je vedená na základe notárskej zápisnice o uznaní právneho záväzku a súhlase s
vykonateľnosťou notárskej zápisnice ako exekučného titulu, ktoré vyhlásenie v mene povinného urobil
advokát Mgr. Tomáš Kušnír, zastúpený splnomocnencom Mgr. Brunom Žlnayom, a to na základe
splnomocnenia, ktoré mu ako advokátovi mal povinný udeliť v zmysle zmluvy o úvere č. 7200119
uzavretej medzi oprávneným a povinným dňa 15.4.2003, ktorá zmluva je neoddeliteľnou súčasťou

notárskej zápisnice. Notárska zápisnica nie je spôsobilým exekučným titulom, keďže sa nestala
vykonateľnou, t. j. nespĺňa podmienky materiálne vykonateľného exekučného titulu preto, lebo bola
spísaná na základe absolútne neplatného právneho úkonu. Pri zastupovaní povinného pri spísaní
notárskej zápisnice došlo k zjavnému porušeniu zákona, pretože za povinného uznal záväzok advokát, t.
j. osoba, ktorej záujmy sú v rozpore so záujmami povinného ako zastúpeného a zástupca konal zákonom
nedovoleným spôsobom, keď podpísal zápisnicu za povinného. Osobu advokáta Mgr. Tomáša Kušníra

predformuloval oprávnený v štandardnej formulárovej zmluve, splnomocnenie pre Mgr. Tomáša Kušníra
ako splnomocnenca povinného (dlžníka) bolo súčasťou predtlače zmluvy o úvere. Zmluvná voľnosťpovinného bola takýmto spôsobom obmedzená, povinný nemal možnosť voľby iného splnomocnenca,
teda nešlo o výber zo strany povinného. Len na základe toho, že povinný ako dlžník podpísal zmluvu
o úvere, nemožno konštatovať, že mienil uzavrieť aj zmluvu o plnomocenstve s určeným advokátom, a

to aj z toho dôvodu, že nebolo preukázané že povinný mal možnosť prejaviť slobodnú voľbu advokáta,
ktorý by hájil výlučne jeho záujmy. Samotná skutočnosť, že advokát Mgr. Tomáš Kušnír bol vybraný
priamo oprávneným ako veriteľom, nemôže viesť k záveru, že menovaný advokát bude hájiť záujmy
osoby, ktorá mu plnú moc na svoje zastupovanie udelila, ale naopak nasvedčuje záveru, že bude
hájiť predovšetkým záujmy subjektu, ktorý ho vybral a do predtlače zmluvy o úvere i uviedol, teda

že bude hájiť predovšetkým záujmy oprávneného, ktorého okrem toho zastupuje i v mnohých iných
exekučných konaniach, čo je súdu známe z jeho činnosti. Keďže Mgr. Tomáš Kušnír nedisponoval
platným plnomocenstvom, nemohol v mene povinného uznať dlh a vysloviť súhlas s vykonateľnosťou
notárskej zápisnice ako exekučného titulu. Prvostupňový súd mal preukázané, že notárska zápisnica
je nevykonateľná, pretože bola spísaná na základe neplatnej a neúčinnej plnej moci. Preto súd prvého
stupňa podľa § 57 ods. 1 písm. a) v spojení s § 58 ods. 1 Exekučného poriadku exekúciu zastavil. O

náhrade trov exekúcie súdnemu exekútorovi rozhodol podľa § 203 ods. 1 Exekučného poriadku a k
ich úhrade zaviazal oprávneného, ktorý zavinil zastavenie exekúcie, keďže exekúcia bola vedená na
základe ním predloženého nespôsobilého exekučného titulu, z ktorého dôvodu súd exekúciu zastavil.
Súd priznal súdnemu exekútorovi trovy pozostávajúce z paušálnej odmeny za 6 úkonov po 3,32 eur za
každý jednotlivý úkon exekučnej činnosti v sume 19,92 eur a časovú odmenu za počet hodín účelne

vynaložených na exekúciu v sume 13,28 eur (základná hodinová sadzba za výkon exekučnej činnosti
je 6,64 eur), spolu vo výške 33,20 eur + 20% DPH, t.j. 39,84 eur. Z titulu hotových výdavkov priznal
exekútorovi náhradu za poštovné vo výške 3,56 eur a cestovné vo výške 54,97 eur, spolu náhradu
hotových výdavkov vo výške 58,53 eur a náhradu za stratu času za 8 polhodín vo výške 5,28 eur
(0,66 eur za každú aj začatú polhodinu). Prvostupňový súd nepriznal exekútorovi uplatnenú DPH z

hotových výdavkov a náhrady za stratu času, nakoľko mal za to, že hotové výdavky a strata času nie
sú predmetom DPH v zmysle zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty. Exekučný poriadok
v znení účinnom do 31.12.2011 totiž nezakotvoval pravidlo, podľa ktorého sa o DPH navyšuje odmena
aj náhrady. Vynaloženie poštových a cestovných výdavkov, ani strata času pri vykonávaní exekúcie nie
je službou uskutočnenou zdaniteľnou osobou a nepredstavuje pridanú hodnotu, keďže išlo o náklady,

ktoré boli platené v mene a na účet právnickej osoby, pre ktoré sa zdaniteľné plnenie uskutočnilo,
a zároveň v zmysle § 28 zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty sú poštové služby
oslobodené od dane z pridanej hodnoty, pričom iný spôsob doručovania a realizovania doručovania
ako prostredníctvom poštových služieb t.j. prostredníctvom pošty súdny exekútor nepreukázal. Z týchto
dôvodov prvostupňový súd zaviazal oprávneného na zaplatenie trov exekúcie súdnemu exekútorovi v

celkovej výške 103,65 eur.

Proti uzneseniu včas podal odvolanie súdny exekútor. Domnieva sa, že súd prvého stupňa postupoval
v rozpore s princípmi, na základe ktorých je založené občianske súdne konanie, pretože nepriznal
exekútorovi zákonný nárok na navýšenie celých trov exekúcie vo výške 20% len preto, že nerešpektoval

aktuálne znenie § 196 EP, podľa ktorého, ak je exekútor platiteľom DPH, zvyšuje sa exekútorovi nielen
odmena o DPH, ale aj náhrady určené Exekučným poriadkom. Predmetné znenie § 196 EP je účinné od
1.1.2012, a bolo zmenené zákonom č. 348/2011 Z. z.. Prvostupňový súd neakceptoval skutočnosť, že
od 1.1.2012 je účinné nové znenie § 196 EP, t.j. že ak súd rozhoduje po 1.1.2012, je povinný postupovať
podľa nového ust. § 196 EP účinného od 1.1.2012, pretože Exekučný poriadok v znení novely zákona

č. 348/2011 Z.z. neobsahuje žiadne prechodné ustanovenia k úpravám účinným od 1.1.2012. Z tohto
dôvodu bol súd prvého stupňa povinný aplikovať nové znenie ust. § 196 účinné v čase rozhodovania
o trovách. Otázku aplikácie nových ustanovení EP účinných od 1.1.2012, teda v čase rozhodovania
o trovách po 1.1.2012 riešil už Krajský súd v Trenčíne v rozhodnutí č.k. 16CoE/190/2011-24 zo dňa
29.3.2012. Predmetné rozhodnutie akceptovalo a zohľadnilo procesnoprávne účinky novelizovaných

ustanovení EP zákonom č. 348/2011 Z.z. z dôvodu, že novela EP ako procesnoprávny predpis
neobsahovala prechodné ustanovenia, čím sa účinnosť novelizovaných ustanovení dotýka všetkých
exekučných konaní začatých aj pred 1.1.2012, ak podľa nich rozhoduje súd po 1.1.2012, pričom podľa
aktuálneho znenia týchto ustanovení rozhoduje súd vždy ak rozhoduje po 1.1.2012. Navrhol, aby
odvolací súd uznesenie súdu prvého stupňa zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie, resp. aby uznesenie

zmenil tak, že prizná (navýši) celé priznané trovy exekúcie o 20% DPH.

Proti uzneseniu včas podal odvolanie aj oprávnený. Dôvody, týkajúce sa veci samej, vidí v zmysle
ustanovení § 205 ods.2 písm. a/, b/ a f/ a § 221 ods.1 písm. d/ O.s.p. v tom, že okresný súd vprvom rade rozhodol nad rámec zverenej mu právomoci, svojím postupom odňal účastníkovi možnosť
konať pred súdom, ďalej nedostatočne zistil skutkový stav, pretože nevykonal náležite dokazovanie,
pričom jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Namietal porušenie zásady

legality v zmysle Čl. 2 ods.2 Ústavy SR s tým, že všeobecný súd, konajúci v pozícii exekučného súdu,
nie je legitímne schopný vykonávať úkony smerujúce k opätovnému komplexnému rozhodovaniu o
veci. Poukázal tiež na povinnosť štátnych notárov postupovať pri výkone svojej funkcie s náležitou
právnou starostlivosťou v kontexte zodpovednosti, zadefinovanej zákonom v § 40 Notárskeho poriadku
a na základnú vlastnosť notárskej listiny, jej vierohodnosť v zmysle § 43 ods.1 Notárskeho poriadku

a z toho vyplývajúcu tak povinnosť exekučného súdu rešpektovať tieto nástroje právnej kontroly
a zodpovednostné mechanizmy ochrany práv subjektov, pričom ich nemôže nahrádzať vlastnou
činnosťou. Exekučný súd nie je oprávnený posudzovať vecnú správnosť a teda skutkové a právne
závery. Nedisponuje právomocou rušiť, či meniť obsah notárskej listiny, ktorá je exekučným titulom a to
ani v prípade pasívneho správania sa účastníka v konaní, v ktorom bol vydaný. V prípade nestotožnenia
sa súdu s argumentáciou, požiadal odvolateľ o prerušenie konania postupom podľa § 109 ods.1 písm.

b/ O.s.p. a o podanie návrhu Ústavnému súdu SR na konanie o súlade ustanovenia § 44 ods.2 veta
prvá a druhá Exekučného poriadku s Čl. 1 ods.1 veta prvá Ústavy SR. V odvolaní ďalej poukázal
oprávnený na porušenie Čl. 12 ods.2 Ústavy SR a Čl. 14 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd a že postupom exekučného súdu došlo k porušeniu zásady rovnosti,
zásady kontradiktórnosti súdneho konania a práva na rozhodovanie podľa relevantnej právnej normy,

poukazujúc na Čl. 46 ods.1 Ústavy SR, zaručujúci právo na súdnu ochranu a právo na spravodlivé
súdne konanie. Exekučný súd neaplikoval na zistený skutkový stav relevantnú právnu normu a to
ustanovenie § 36, § 38 a § 40 Notárskeho poriadku a aplikované právne normy Exekučného poriadku
interpretoval ústavne nesúladným spôsobom. Žalobca - oprávnený ďalej nemal možnosť ovplyvniť
prípravuobsahurozhodnutiaexekučnéhosúduapritomtotovýraznýmspôsobomovplyvnilojehoprávne

postavenie, pričom nezákonným postupom exekučného súdu došlo k zmareniu exekúcie, ktorou bol
vymáhaný legitímny dlh oprávneného - veriteľa. Exekučný súd navyše napadnutým rozhodnutím vylúčil
akúkoľvek možnosť podania opravného prostriedku vo vzťahu k meritu veci, k zásadným právnym
názorom a úplným uskutočnením judiciálneho procesu tak porušil v podmienkach exekučného konania
zásadu dvojinštančnosti súdneho konania. Pokiaľ ide o okolnosti udelenia plnomocenstva tretej osobe

na zastupovanie spotrebiteľa a to vzhľadom na to, že treťou osobou tu nie je oprávnený, povinný mal
možnosť plnomocenstvo kedykoľvek v zmysle § 33b ods.1 písm. b/ Občianskeho zákonníka vypovedať.
Plnomocenstvo, udelené v zmluve o úvere, považuje odvolateľ za dostatočne určité a zrozumiteľné.
Súd svoje konštatovanie založil na dohadoch, domnienkach a vlastnom presvedčení. V závere odvolateľ
upozornil, že nie sú v danom prípade dôvody na vyhlásenie exekúcie za neprípustnú. Exekúcia bola

začatá zákonným spôsobom, na základe vykonateľného a právoplatného exekučného titulu, ktorý
naďalej existuje a zotrváva platným, právoplatným a vykonateľným. Od vydania exekučného titulu, ani
od vydania poverenia na výkon exekúcie nenastali žiadne nové právne ani skutkové okolnosti, ktoré by
mali viesť k zmene postoja súdu. Odvolateľ tak zotrváva na legitimite exekučného titulu oprávneného
a žiada odvolací súd, aby napadnuté uznesenie v celom rozsahu zrušil a vec vrátil prvostupňovému

súdu na ďalšie konanie. Alternatívne navrhol prerušiť konanie postupom podľa § 109 ods. 1 písm. c)
O.s.p. a čl. 267 Zmluvy o fungovaní EÚ. Podľa uznesenia Ústavného súdu SR zo dňa 14.3.2012 spis.
zn. I.ÚS 120/2012-12 „... Podstatou tohto preskúmavania je preverenie materiálnej a formálnej stránky
vykonateľnosti exekučného titulu. V prípade notárskej zápisnice formálna stránka jej vykonateľnosti
spočíva v dodržaní formy notárskej zápisnice tak, ako je upravená v § 47 Zákona SNR č. 323/1992

Zb. o notároch a notárskej činnosti (Notársky poriadok) v znení neskorších predpisov. Materiálna
stránka je priamo predpísaná a Exekučným poriadkom v § 41 ods. 2, podľa ktorého nevyhnutnými
náležitosťami notárskej zápisnice ako exekučného titulu sú vyznačenie oprávnenej a povinnej osoby,
právny dôvod, predmet a čas plnenia a súhlas povinnej osoby s vykonateľnosťou. Vykonateľnosť
notárskej zápisnice je daná uplynutím času na dobrovoľné splnenie povinnosti na plnenie obsiahnutej

v tejto zápisnici, prípadne dňom, po ktorom povinný súhlasil s vykonaním exekúcie (IV. US 20/06)“.
V analyzovanom prípade Ústavný súd SR uviedol ďalej, že „notárska zápisnica obsahovala všetky
náležitosti predpísané už citovanými právnymi predpismi, vrátane výslovného súhlasu povinnej osoby s
vykonateľnosťou právneho záväzku. Žiadne ďalšie podmienky formálnej a nemateriálnej vykonateľnosti
notárskej zápisnice z exekučného poriadku nemožno vyvodiť“. Ústavný súd preto ďalej uviedol, ak „z

toho dôvodu exekučný súd nepreskúmaval právny vzťah účastníkov z hľadiska hmotného práva, pretože
je to nad rámec preskúmavania formálnej a materiálnej vykonateľnosti exekučného titulu. Súd by bol
povinný vykonať takéto preskúmanie len vtedy, ak by to bolo v zákone výslovne uvedené ... ak exekučný
súd zistí, že povinný dobrovoľne nesplnil svoju povinnosť z exekučného titulu, musí postupovať v súlades príslušnými ustanoveniami Exekučného poriadku a umožniť pokračovanie v exekúcii... Opačným
postupom by exekučný súd odoprel základné právo na súdnu ochranu oprávnenej osobe“. Exekučný
poriadok umožňoval a aproboval notársku zápisnicu, ktorá vznikla z právneho úkonu, predmetom

ktorého bolo poskytnutie peňažných prostriedkov a umožňovalo jej exekúciu, ktorá sa mohla týkať sumy
predstavujúcej poskytnuté peňažné prostriedky a úrokov z omeškania, ako aj peňažných sankcií (napr.
zmluvných pokút) (§ 41 ods. 3 a § 240a Exekučného poriadku). Súd považuje za neprijateľnú podmienku
podľa § 53 ods. 1 OZ, resp. podľa § 23a ods. 2 zákona o ochrane spotrebiteľa neplatné plnomocenstvo
pre rozpor so zákonom. Neprijateľnosť podmienky súd vidí v tom, že ňou je založený hrubý nepomer

medzi právami a povinnosťami povinného a oprávneného v neprospech povinného ako spotrebiteľa.
Uvedený záver súdu neobstojí a súd ho nijako nezdôvodnil. Sudca nijako nevysporiadal s výkladovými
pravidla uvedenými v Smernici Rady ES 93/13/EHS. Nijako nezdôvodnil, prečo považuje za neprijateľnú
podmienku v zmluve o úvere práve splnomocnenie ako jednostranný právny úkon. Vôbec neuviedol,
na základe čoho zistil značnú nerovnováhu v konkrétnych právach a povinnostiach zmluvných strán.
Medzi neprijateľnými podmienkami uvedenými v čl. 3 ods. 3 Smernice Rady 93/13/EHS sa výslovne

nenachádza splnomocnenie ako jednostranný právny úkon, ktorým dlžník dobrovoľne splnomocňuje
fyzickú osobu na spísanie notárskej zápisnice ako exekučného titulu. Jednotlivé ustanovenia smernice
nemožno aplikovať vo vytrhnutom kontexte, izolovane, v prospech jednej zo zmluvných strán, ale
v celom jej znení, kontexte, nadväznosti a podmienenosti jednotlivých jej ustanovení pri výklade a
následnom aplikovaní na konkrétny právny vzťah. Oprávnený tvrdí, že v danom prípade je nutné

požiadať Súdny dvor EÚ o výklad pojmu „nekalá zmluvná podmienka“. V súlade s judikatúrou Ústavného
súdu SR (nález z 12.4.2012 spis. zn. IV US 95/2010 - 80) účastník konania má právo na to, aby
každý spor sa pred vnútroštátnym súdom rozhodoval na základe správneho a adekvátneho právneho
základu. Súčasťou tohto právneho základu však po vstupe SR do EÚ je aj výklad práva EÚ podľa čl. 267
Zmluvy o fungovaní EÚ v konaní o prejudiciálnej otázke. Ak vnútroštátny súd nepredloží prejudiciálnu

otázku Súdnemu dvoru v konkrétnej veci, kde to bola jeho povinnosť, potom to môže za istých okolností
zakladať zodpovednosť štátu za porušenie práva EÚ postupom a rozhodovaním vnútroštátneho súdu.
Povinnosť predložiť prejudiciálnu otázku Súdnemu dvoru platí pre taký vnútroštátny súd, ktorý je súdom
poslednej inštancie v konkrétnom spore aj v inej právnej veci, t. j. súdom, proti ktorého rozhodnutiu
nemožno podať žiaden oprávnený prostriedok. Ak taký súd, ktorý je súdom, proti ktorého rozhodnutiu

už niet žiadneho právneho prostriedku, nepredloží prejudiciálnu otázku Súdnemu dvoru, hoci tak urobiť
mal, otvára sa otázka ústavnosti jeho postupu so zreteľom na čl. 46 ods. 1 až 4 a čl. 48 ods. 1.
Opravným prostriedkom sa podľa doktríny a výkladu článku 267 ZFEÚ rozumie bežný, spravidla riadny
právny prostriedok, ktorý je prístupný obom stranám sporu. Z pojmu opravný prostriedok možno vylúčiť
v slovenskom právnom poriadku mimoriadne dovolanie, obnovu konania, milosť prezidenta, ústavnú

sťažnosť a sťažnosť podanú na Európsky súd pre ľudské práva. Povinnosť podávania prejudiciálnych
otázok sa bude vzťahovať na tie slovenské súdy, proti rozhodnutiu ktorých nie je v konkrétnom prípade
prípustné odvolanie, sťažnosť alebo dovolanie. Prejudiciálnu otázku môže podať ktorýkoľvek súdny
orgán členského štátu v ktoromkoľvek štádiu konania, a ktoré pred ním prebieha a bez ohľadu na povahu
súdneho rozhodnutia, ktorým sa konanie končí. Súdnemu dvoru by mala dať daná príležitosť posúdiť

exekučné konanie týkajúce sa záväzkových vzťahov v rámci spotrebiteľských zmlúv komplexne tak,
aby účastníkov konania zbavilo právnej neistoty vyplývajúcej z doterajšieho výkladu úverového práva a
následnejaplikáciivnútroštátnymsúdomSR.Podľanázoruoprávnenéhobyustanoveniavnútroštátneho
práva (najmä § 36, § 38 a § 40 Notárskeho poriadku, § 44 ods. 2, § 57 ods. 1 písm. g) a § 58 ods. 1
Exekučného poriadku a § 31, § 37, § 39 a § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka) mali byť vykladané v

rámci smernice Rady 93/13/EHS, najmä v súlade s čl. 17 a čl. 47 Charty základných práv EÚ. Navrhol
preto konanie prerušiť a Súdnemu dvoru EÚ, na základe čl. 267 Zmluvy o fungovaní EÚ predložiť
prejudiciálne otázky v znení:
1. je možné za neprijateľnú zmluvnú podmienku považovať aj jednostranný právny úkon spotrebiteľa,
ktorý má možnosť kedykoľvek odvolať, a ktorým dobrovoľne splnomocňuje fyzickú osobu na spísanie

notárskej zápisnice ako exekučného titulu, teda aby v jeho mene uznal v rámci zmluvy o úvere dlh
do výšky vzniknutej pohľadávky aj príslušenstva, a na tomto základe zamietnuť exekúciu pohľadávky
plynúcej z tejto zmluvy?
2. je v súlade v čl. 17 a čl. 47 Charty základných práv EÚ také rozhodnutie vnútroštátneho súdu, o ktoré
aplikujúc vnútroštátne procesné a aj hmotnoprávne ustanovenia s odkazom na smernicu 93/13/EHS

zabráni vymožiteľnosti reálnej pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi?

K odvolaniu súdneho exekútora sa vyjadril oprávnený. Nestotožňuje sa s jeho tvrdeniami uvádzanými
v podanom odvolaní a trvá na svojom odvolaní podanom dňa 4.10.2012. Poukazuje na § 28 zákonač. 222/2004 Z.z. o dani z pridanej hodnoty, podľa ktorého oslobodené od dane sú univerzálne poštové
služby. Oslobodené od dane je aj dodanie tovaru, ktorý súvisí s poskytovanou univerzálnou poštovou
službou. Uvedené vyplýva aj z § 196 Exekučného poriadku, podľa ktorého za výkon exekučnej činnosti

podľa tohto zákona patrí exekútorovi odmena, náhrada hotových výdavkov a náhrada za stratu času.
Ak je exekútor platiteľom dane z pridanej hodnoty podľa osobitného zákona, zvyšuje sa jeho odmena
o daň z pridanej hodnoty. Preto nemožno priznať DPH z náhrady hotových výdavkov ani z náhrady za
stratu času.

Sudkyňa súdu prvého stupňa po oboznámení sa s podanými odvolaniami týmto nevyhovela a rozhodla
o predložení veci odvolaciemu súdu (č. l. 39 spisu). Z týchto dôvodov vec bola odvolaciemu súdu
predložená zodpovedajúco ust. § 374 ods. 4 O.s.p..

Odvolací súd preskúmal napadnuté uznesenie bez zopakovania či doplňovania dokazovania
vykonaného súdom prvého stupňa (§ 213 ods. 3, 4, 5 O.s.p.), a preto bez nariadenia pojednávania (§

214 ods. 2 O.s.p.). Pri preskúmavaní napadnutého uznesenia bol odvolací súd viazaný rozsahom a
dôvodmipodanýchodvolanídotejmiery,ženeboloprávnenýpreskúmavaťnapadnutéuznesenieziných
dôvodov, než ktoré boli výslovne uvedené v podaných odvolaniach. Výnimkou by boli vady konania,
pokiaľ by mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 212 ods. 1, 3 O.s.p.).

Pred rozhodnutím o podaných odvolaniach sa musel odvolací súd vyporiadať s dôvodnosťou návrhu
oprávneného na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c) O.s.p..

Podľa tohto zákonného ustanovenia súd konanie preruší, ak rozhodol, že požiada Súdny dvor
Európskych spoločenstiev o rozhodnutie o predbežnej otázke podľa medzinárodnej zmluvy.

Vychádzajúc zo znenia tohto zákonného ustanovenia je podmienkou povinného prerušenia konania
podaná žiadosť súdu adresovaná Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev o rozhodnutí o predbežnej
otázke podľa medzinárodnej zmluvy. Takáto žiadosť v preskúmavanej veci podaná nebola.

Podľa čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie (ďalej len „ZFEÚ“) Súdny dvor Európskej únie má
právomoc vydať rozhodnutie o otázkach, ktoré sa týkajú:
a) výkladu zmlúv
b) platnosti a výkladu aktov inštitúcií, orgánov alebo úradov alebo agentúr Únie.

Ak sa takáto otázka položí v konaní pred vnútroštátnym súdnym orgánom, a tento súdny orgán usúdi, že
rozhodnutie o nej je nevyhnutné pre vydanie jeho rozhodnutia, môže sa obrátiť na Súdny dvor Európskej
únie, aby o nej rozhodol.

Ak sa takáto otázka položí v konaní pred vnútroštátnym súdnym orgánom, proti ktorého rozhodnutiu nie

je prípustný opravný prostriedok podľa vnútroštátneho práva, je tento súdny orgán povinný obrátiť sa
na Súdny dvor Európskej únie.
Čl. 267 ZFEÚ poskytuje vnútroštátnym súdom možnosť a v prípade potreby im ustanovuje povinnosť
podať návrh začatie prejudiciálneho konania, keď súd či už z vlastného podnetu alebo na návrh
účastníkov konania konštatuje, že podstata sporu obsahuje otázku, ktorú treba vyriešiť, spadajúcu pod

prvý odsek citovaného článku. Vnútroštátne súdy majú čo najširšiu možnosť obrátiť sa na Súdny dvor, ak
sadomnievajú,žekonanie,ktorénanichprebieha,obsahujeotázkytýkajúcesavýkladualeboposúdenia
platnosti ustanovení práva Únie vyžadujúceho si rozhodnutie z ich strany (rozsudok zo dňa 16.1.1974
Reinműhlen - Dűsseldorf, 166/73, Zb. s. 33, bod 3 a rozsudok z 10.7.1997 - 261/95, Zb. s. I - 4025,
bod 20)

Vychádzajúc z odôvodnenia rozsudku Pretore di Salo/x, 14/86, Zb. s. 2545 zo dňa 11.6.1987, v ktorom
štádiu konania treba položiť prejudiciálnu otázku, Súdny dvor formuloval nasledujúce usmernenie: „Na
to, aby bol výklad práva Spoločenstva užitočný pre vnútroštátneho sudcu, je nevyhnutné, aby bol
definovaný právny rámec, v ktorom sa musí nachádzať požadovaný výklad. Z tohto hľadiska môže byť

v závislosti od okolností na prospech, aby bol v čase podania návrhu na Súdny dvor zistený skutkový
stav veci a vyriešené problémy ... vnútroštátneho práva tak, aby to súdnemu dvoru umožnilo poznať
všetky skutkové a právne okolnosti, ktoré môžu byť dôležité pre výklad práva Spoločenstva, ktorý má
poskytnúť.Tietoúvahyvšaknijakoneobmedzujúvoľnúúvahuvnútroštátnehosudcurozhodnúť,vktoromštádiu konania, ktoré pred ním prebieha, treba predložiť prejudiciálnu otázku Súdnemu dvoru, keďže
tento sudca jediným, kto priamo pozná skutkový stav veci a tvrdenia účastníkov konania, ktorý musí
prevziať zodpovednosť za súdne rozhodnutie, ktoré má vydať, a ktorý je tak v najlepšej pozícii na to,

aby posúdil, v ktorom štádiu konania potrebuje prejudiciálne rozhodnutie Súdneho dvora“.

Ustanovenie procesných podmienok, ktoré sa uplatňujú pri prejednávaní a rozhodovaní, je vecou
vnútroštátneho právneho poriadku každého členského štátu podľa zásady procesnej autonómie
členských štátov, pod podmienkou, že takéto pravidlá nie sú menej priaznivé ako pravidlá upravujúce

obdobné situácie vnútroštátnej povahy (zásada ekvivalencie), a že nevedú k faktickej nemožnosti alebo
nadmernému sťaženiu výkonu práv priznaných právnym poriadkom Únie (zásada efektivity) (napr.
rozsudok zo dňa 7.1.2004, Wells C - 201/02 Zb. s. I. - 723, bod 65).

Čl. 267 ZFEÚ vnútroštátnym súdom priznáva právo položiť otázku Súdnemu dvoru. Toto právo nemožno
obmedziť vnútroštátnym ustanovením. Potrebu podať návrh na Súdny dvor posudzuje vnútroštátny

sudca. Nie je pritom povinný vyhovieť žiadosti účastníkov konania, aby položil otázku Súdnemu dvoru.
Sudca môže takisto rozhodnúť o podaní návrhu na začatie prejudiciálneho konania na Súdny dvor ex
offo. Existencia rozsudku Súdneho dvora rozhodujúceho o prejudiciálnej otázke nebráni vnútroštátnemu
sudcovi, aby položil vecne zhodnú otázku v prípade, ak to považuje za vhodné. Použiť prejudiciálnu
otázku

súdnemu dvoru je právom vnútroštátneho súdu. Je tak povinný urobiť len v prípade, ak ide o súdny
orgán uvedený v čl. 267 ods. 3 ZFEÚ alebo v prípade, že vnútroštátny súd nemôže sám konštatovať
neplatnosť ustanovenia práva Únie. Čl. 267 ods. 3 ZFEÚ obsahuje funkčné kritérium. Týka sa preto
nielennajvyššíchsúdov,alerovnakokaždéhovnútroštátnehosúdnehoorgánu,protiktoréhorozhodnutie
nie je prípustný opravný prostriedok. Súdne orgány, ktoré rozhodujú v poslednom stupni, sú teda v

prípade potreby povinné položiť prejudiciálnu otázku.

V právnom poriadku SR sa zohľadňujú aj mimoriadne opravné prostriedky, hoci v podstate obmedzené
len na dovolanie podľa § 236 a nasl. O.s.p. Z povahy veci sa neprihliada na obnovu konania (uznesenie
Ústavného súdu SR IV. US 206/08).

Musí ísť o súdny orgán rozhodujúci vo veci samej. Sudca rozhodujúci o dočasnom opatrení, ktorý
neprijíma meritórne rozhodnutie, nie je povinný položiť prejudiciálnu otázku (rozsudok Súdneho dvora
ES z 24.5.1977, 105 - 76, Zb. s. 957 Hoffmann - La Roche/Centrafarm).

Súdny dvor definoval tri situácie, za ktorých súdny orgán, proti rozhodnutiam ktorého nemožno podať

opravný prostriedok podľa vnútroštátneho práva, nie je povinný položiť prejudiciálnu otázku. Tieto
situáciesúopísanévrozsudkuCilfit/MinisterodellaSánitázodňa6.10.1982283/81,Zb.s.3415,body10
a 11. Jedná sa o situáciu, ak otázka nie je relevantná, t. j. v prípadoch, kedy odpoveď na ňu nemôže mať,
bez ohľadu na to, aká by bola, žiadny vplyv na výsledok sporu. Druhou situáciou je taká, ak je vzniknutá
otázka vecne zhodná s otázkou, o ktorej sa už rozhodlo v prejudiciálnom konaní v analogickom prípade

alebo, ak sporná právna otázka už bola vyriešená ustálenou judikatúrou Súdneho dvora bez ohľadu
na povahu konania, z ktorého vzišla táto judikatúra, dokonca aj v prípade, kedy otázky nie sú úplne
zhodné. Treťou situáciou je taká, ak je správne uplatňovanie práva Spoločenstva také jednoznačné,
že nepripúšťa nijaké rozhodné pochybnosti; skôr, než vnútroštátny súdny orgán dospeje k záveru o
existencii takejto situácie, musí byť presvedčený o tom, že táto jednoznačnosť sa bude rovnako javiť tak

súdnym orgánom ostatných členských štátov, ako aj Súdnemu dvoru.

Vychádzajúc zo skôr uvedených zásad postupu pri predkladaní prejudiciálnej otázky Súdnemu dvoru,
je možné v preskúmavanej veci konštatovať, že otázka položená oprávneným nie je relevantná, t. j. že
odpoveď na ňu nemôže mať žiadny vplyv na výsledok sporu.

Oprávnený sa so svojim návrhom nedomáha výkladu žiadneho z ustanovení Smernice EÚ, ale žiada
o výklad ustanovenia vnútroštátneho predpisu, ktorým je Občiansky zákonník, ktorého obsah nie je
dôsledkom zapracovania Smernice EÚ do vnútroštátneho práva SR.

Oprávnený sa svojim návrhom domáha výkladu, či je možné za neprijateľnú zmluvnú podmienku
považovať spísanie notárskej zápisnice ako exekučného titulu na uznanie dlhu, a na tomto základe
zamietnuť exekúciu pohľadávky plynúcej z takejto zmluvy.V preskúmavanej veci sa oprávnený svojim návrhom domáha preskúmavania súladu Smernice 93/13/
EHS a ustanovení § 31, § 37 a § 39 Občianskeho zákonníka v spojení s § 57 ods. 1 písm. g) a § 58
ods. 2 Exekučného poriadku.

Zmyslom riešenia predmetnej otázky je zabezpečiť jednotný výklad komunitárneho práva, teda nie
rozhodnúť určitý spor, ktorý nemá žiadnu komunitárnu relevanciu a je vo výlučnej kompetencii súdu
členskej krajiny. Ak súd pri priebežnom posudzovaní veci nedospeje k záveru o potrebe výkladu
komunitárneho práva, návrhu účastníka na prerušenie konania v zmysle § 109 ods. 1 písm. c) O.s.p.

nevyhovie. Prejednanie a rozhodnutie veci súdom vnútroštátneho súdu nezakladá v takom prípade
procesnú vadu konania v zmysle § 237 písm. f), g) O.s.p. (uznesenie Najvyššieho súdu SR spis. zn.
3Cdo118/2012 zo dňa 21.6.2012).

Splnenie podmienok pre exekúciu v preskúmavanej veci a vyriešenie právnych otázok nastolených v
tomto konaní patrí do výlučnej právomoci vnútroštátneho súdu, bez potreby prejudiciálneho rozhodnutia

Súdneho dvora. Prvostupňový súd pri svojom rozhodovaní neinterpretoval právne normy komunitárneho
práva, ktorých výkladu sa oprávnený domáha. Podľa názoru odvolacieho súdu nie je otázka výkladu
komunitárneho práva uvedená v návrhu oprávneného rozhodujúca pre riešenie daného prípadu.

Možno teda konštatovať, že návrh oprávneného na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c)

O.s.p. nie je opodstatnený, pretože nebolo doposiaľ rozhodnuté o podaní žiadosti na rozhodnutie o
predbežnej otázke podľa medzinárodnej zmluvy Súdnemu dvoru európskych spoločenstiev. Podobne
nie je dôvodným návrh oprávneného na podanie takejto žiadosti, a to zo skôr uvedených dôvodov.

Z týchto dôvodov odvolací súd nevyhovel žiadosti oprávneného na predloženie prejudiciálnej otázky v

ním navrhnutom znení a nevyhovel ani návrhu na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c) O.s.p..

K týmto dôvodom možno dodať, že exekučné konanie zásadne nie je možné prerušiť s výnimkou
stanovenou osobitným zákonom, ktorým bol napr. § 14 z. č. 328/1991 Zb. o konkurze a vyrovnaní
platného do 31.12.2005.

Za opodstatnené odvolací súd nepovažuje ani odvolanie oprávneného proti výroku uznesenia súdu
prvého stupňa o zastavení exekúcie.

Podľa § 22 ods. 2 Občianskeho zákonníka zastupovať iného nemôže ten, kto sám nie je spôsobilý na

právnyúkon,oktorýide,aniten,záujmyktorésúvrozporesozáujmamizastúpeného.Samotnámožnosť
existencie rozporu so záujmami zastúpeného nestačí, pretože rozpor musí existovať.

Rozpor so záujmami zastúpeného je však daný v prípade, keď vopred určený zástupca uvedený vo
formulárovej spotrebiteľskej zmluve zastupuje veriteľa opakovane aj v iných spotrebiteľských zmluvách,

čo je treba považovať za dôkaz blízkych vzťahov veriteľa a zástupcu dlžníka. Zástupca, ktorý túto funkciu
vykonáva po dohode s veriteľom opakovane pri zastupovaní viacerých dlžníkov, zastupuje v konečnom
dôsledku aj veriteľa, jeho záujmy, ktoré boli uvedené v obsahu plnej moci.

Pri zastupovaní dlžníka povinného pri spisovaní notárskej zápisnice došlo k zjavnému porušeniu

citovaného zákonného ustanovenia, pretože za povinnú osobu uznala záväzok osoba, ktorej záujmy
sú v rozpore so záujmami zastupovaného. Aspekt zjavnosti vyplýva už len zo samotnej skutočnosti,
že oprávnený predformuloval Mgr. Tomáša Kušníra vo formulárovej zmluve, a teda nešlo o výber
zástupcu zo strany povinného, pričom súdu sú známe aj ďalšie spotrebiteľské zmluvy uzavreté medzi
terajším oprávneným a inými spotrebiteľmi, ktoré obsahovali totožné plnomocenstvo pre toho istého

právneho zástupcu. Existencia takýchto spotrebiteľských zmlúv vyplýva aj z ďalej uvedených rozhodnutí
Ústavného súdu SR a Najvyššieho súdu SR.

Podľa uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z dňa 25.11.2010 spisovej značky
3Cdo63/2009 „aj pri posudzovaní notárskej zápisnice sa preto uplatňuje takzvaná prezumpcia

správnosti. Notárska zápisnica je spôsobilým exekučným titulom vtedy, ak mimo formálnych
podmienokvykonateľnostispĺňapodmienkymateriálnejvykonateľnosti.Jednouzpodmienokmateriálnej
vykonateľnosti je, aby notárska zápisnica obsahovala právny záväzok (stanovenie konkrétnej povinnosti
zo záväzkového právneho vzťahu vzniknutej na základe určitej právnej skutočnosti), ďalším súoznačenie oprávnenej osoby, povinnej osoby, právneho dôvodu, predmetu a času plnenia a súhlas
povinnej osoby s vykonateľnosťou notárskej zápisnice“.

Notárska zápisnica ako verejná listina, pokiaľ nemá tieto zákonom stanovené náležitosti, nie je
spôsobilým exekučným titulom.

Zásadný význam pre rozhodnutie odvolacieho súdu v preskúmavanej veci má posúdenie skutkových
a právnych záverov preskúmavaného uznesenia, týkajúcich sa tvrdenia, že notárska zápisnica z dňa

17.9.2005 je nespôsobilým exekučným titulom v zmysle § 41 ods. 2 písm. c) Zákona č. 233/1995 Z. z. o
súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti - ďalej len Exekučný poriadok. Nespôsobilosť tejto notárskej
zápisnicebyťexekučnýmtitulomvpreskúmavanejvecijedôsledkomneplatnostisplnomocneniadaného
povinným pre advokáta Mgr. Tomáša Kušníra v zmluve o úvere zo dňa 15.4.2003.

V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje v prvom rade na uznesenie Ústavného súdu SR zo dňa

23.11.2011 č. k. I.UD456/2011-19, podľa ktorého okresný súd je nielen oprávnený, ale aj povinný
skúmať zákonnosť exekučného titulu v ktoromkoľvek štádiu už začatého exekučného konania, a nielen
v súvislosti s vydaním poverenia na vykonanie exekúcie a to napríklad aj na účely zistenia existencie
zistenia dôvodu, pre ktorý by bolo potrebné už začaté exekučné konanie zastaviť. Všeobecný súd
rozhodne o zastavení exekúcie kedykoľvek v priebehu konania, len čo zistí, že sú dané dôvody na

ukončenie núteného vymáhania pohľadávky. Všeobecný súd je povinný v priebehu celého exekučného
konania ex officio skúmať, či sú splnené všetky predpoklady na vedenie takéhoto konania. Jedným z
týchto predpokladov je aj relevantný exekučný titul. Bez jeho existencie nemožno exekúciu vykonať. Ak
neexistuje notárska zápisnica, ktorá je spôsobilá byť exekučným titulom, buď z hľadiska formálneho,
alebo z hľadiska materiálneho, exekúcia je neprípustná, čo je dôvod na zastavenie exekučného konania.

V nadväznosti na takéto uznesenie Ústavného súdu SR zaujal stanovisko k tejto problematike aj
NajvyššísúdSlovenskejrepublikyvovecispisovejznačky2Cdo263/2010zdňa21.12.2011.„Podstatnou
skutočnosťou je, že splnomocnenie, ktoré udelil povinný v zmluve o úvere, je koncipované široko a
všeobecne. Povinný splnomocnil tretiu osobu, aby v jeho mene uznala záväzok, ktorého konkrétnu

výšku nebolo možné predpokladať. Tým sa povinný vzdal svojho práva uznať alebo neuznať prípadný
záväzok, ktorý vznikne či nevznikne v budúcnosti. Povinnému bolo už v tom čase, kedy ešte záväzok
v zmysle určitého a konkrétneho dlhu neexistoval, odňaté právo namietať výšku „uznaného“ dlho v
čase uznania, pretože neistý záväzok budúcnosti nie je dostatočne určitý a určiteľný. Navyše nemožno
ani predpokladať, či určité právne významné okolnosti (omeškanie dlžníka a v akom rozsahu) vôbec

v budúcnosti nastanú. Pretože splnomocnenie koncipované tak, ako je obsiahnuté v zmluve o úvere,
vytváraširokýpriestorprekonanieaprávneúkonysplnomocnenca,správnehoodvolacísúdpovažujeza
neplatné.Povinnéhozmluvnávoľnosťpri„zvolení“sisplnomocnenéhozástupcubolazjavneobmedzená
natoľko, že pri možnej jedinej variante konkrétneho mena zástupcu vyplývajúcej a zakomponovanej
priamo do predtlače už vopred pripravenej zmluvy o úvere, nemožno o jeho slobodnej vôli pri zvolení si

zástupcu vôbec hovoriť. Tým je spochybnený základný predpoklad pri udelení plnej moci, teda to, že
splnomocnenec bude hájiť záujem povinného, ako aj slobodná voľba pri výbere svojho splnomocnenca.
Pokiaľ teda plnomocenstvo udelené platným spôsobom nebolo, nemohol neskorší právny úkon
uskutočnený „splnomocneným zástupcom“ v mene splnomocniteľa nadobudnúť právne účinky pre
osobu, v mene ktorej konal. Ak teda z neplatne udeleného plnomocentsva nevyplynuli právne účinky

vykonaného právneho úkonu v mene povinného, ani predložená notárska zápisnica nemôže byť
exekučným titulom, na základe ktorej by oprávnenej či povinnej/povinnému vznikol nárok, ktorého
vymoženia by sa mohla v rámci exekúcie domáhať“.

Odvolací súd dáva do pozornosti aj časť odôvodnenia uznesenia Ústavného súdu SR spisovej značky

2ÚS 499/2010 a 2ÚS 489/2010, podľa ktorého „...Ústavný súd aj v tomto prípade konštatuje, že právny
predpis, resp. jeho jednotlivé ustanovenia je potrebné vykladať s súlade s celkovým účelom právneho
predpisu, a teda v ich vzájomných súvislostiach a nie izolovane. Záver krajského súdu o oprávnení
exekučného súdu preskúmavať súlad exekučného titulu so zákonom v ktoromkoľvek štádiu exekučného
konania a nielen pred vydaním poverenia korešponduje so zámerom zákonodarcu vyjadreným

aj v iných ustanoveniach Exekučného poriadku a nielen v § 44 ods. 2 Exekučného poriadku. Z
ustanovenia § 57 ods. 1 Exekučného poriadku v jeho v rozhodnom znení, vyplýva viacero dôvodov,
kvôli ktorým exekučný súd už začaté konanie zastaví, pričom viaceré z týchto dôvodov závisia práve
od preskúmania exekučného titulu. Už začaté exekučné konanie tak exekučný súd obligatórne zastaví,napríklad v prípade, ak zistí, že exekučné konanie sa začalo bez toho, aby sa exekučný titul stal
vykonateľným (§ 57 ods. 1 písm. a) Exekučného poriadku v rozhodnom znení), alebo v prípade, ak v
už začatom exekučnom konaní zistí, že rozhodnutie, ktoré je podkladom na vykonanie exekúcie, bolo

po začatí exekúcie zrušené alebo sa stalo neúčinným (§ 57 ods. 1 písm. b) Exekučného poriadku v
rozhodnom znení), alebo ak v prebiehajúcom exekučnom konaní zistí, že právo priznané exekučným
titulom dodatočne zaniklo (§ 57 ods. 1 písm. f) Exekučného poriadku v rozhodnom znení), alebo ak
už začatú exekúciu súd vyhlásil za neprípustnú, pretože je tu iný dôvod, pre ktorý nemožno exekúciu
vykonať (§ 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku v rozhodnom znení), pričom tento zákonodarcom

explicitne nepomenovaný „iný dôvod“ sa môže týkať aj zistení týkajúcich sa exekučného titulu (napríklad,
ak si účastníci konania nesplnili povinnosť podľa § 37 ods. 3 Exekučného poriadku v rozhodnom znení
a neoznámili, že práva a povinnosti priznané im exekučným titulom prešli alebo boli prevedené na iné
osoby a pod.)...“.

Z týchto dôvodov odvolací súd v súlade s § 219 ods. 1 O.s.p uznesenie súdu prvého stupňa vo výroku

o zastavení exekúcie potvrdil.

Podľa § 196 zákona č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok)
účinného do 31.8.2005 (§ 238 ods. 1 Exekučného poriadku) za výkon exekučnej činnosti podľa tohto
zákona patrí exekútorovi odmena, náhrada hotových výdavkov a náhrada za stratu času.

Vo vzťahu k odvolacím námietkam týkajúcim sa DPH, odvolací súd poznamenáva, že aj napriek tomu,
že Exekučný poriadok účinný do 31.8.2005 výslovne neupravoval, že odmena a náhrady podľa §
196 Exekučného poriadku sa u exekútora, ktorý je platcom DPH zvyšujú o daň z pridanej hodnoty,
je potrebné uviesť, že súdny exekútor má v zmysle § 196 Exekučného poriadku nárok na odmenu,

náhradu hotových výdavkov a náhradu za stratu času, pričom nepochybne (čo vyplýva aj zo stanoviska
Daňového riaditeľstva Slovenskej republiky - viď nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn.
II. ÚS 31/04) tieto vo forme náhrady trov prijaté plnenia podliehajú dani z pridanej hodnoty. Podľa
uvedeného nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky „pohľadávka na náhradu trov konania musí byť
účastníkovipriznanávcelomzákonomupravenomrozsahuvrátanedanezpridanejhodnoty,akúčastník

zo sumy priznanej náhrady je povinný podľa platného zákona o dani z pridanej hodnoty zaplatiť túto daň.
Z tohto dôvodu je potrebné, aby všeobecný súd ústavne súladným spôsobom interpretoval zákonom
ustanovené predpoklady na priznanie náhrady trov konania, čo je osobitne dôležité v prípadoch, v
ktorých nejednoznačné znenie navzájom súvisiacich zákonov (Občiansky súdny poriadok, Exekučný
poriadok, zákon o dani z pridanej hodnoty) pripúšťajú viaceré výklady a výsledky interpretácie“.

Z uvedeného dôvodu súdny exekútor, ktorý je platcom DPH, má nárok na zvýšenie náhrady trov o DPH.

V súvislosti s odvolacou námietkou odvolací súd dáva do pozornosti nález Ústavného súdu sp. zn. II. ÚS
31/04,vktoromboloskonštatované,že„platnéprávnepredpisyneupravujúmožnosťzahrnúťdonáhrady

trov zastaveného exekučného konania aj daň z pridanej hodnoty, ale Ústavný súd SR toto odôvodnenie
nemôže prijať. Nepriznanie tejto súčasti náhrady trov konania nemá totiž oporu v zákone, ale opiera sa
len o medzeru v právnej úprave.“ Rovnako poukázal na vyjadrenie Daňového riaditeľstva Slovenskej
republiky, podľa ktorého paušálna náhrada za úkony, náhrada hotových výdavkov a náhrada za stratu
času podlieha u súdneho exekútora dani z pridanej hodnoty, ak nešlo o náklady (výdavky), ktoré súdny

exekútor platil v mene a na účet právnickej osoby alebo fyzickej osoby, pre ktorú sa zdaniteľné plnenie
uskutočnilo.

Podľa názoru odvolacieho súdu uvedený záver a výklad je potrebné aplikovať aj v danom prípade.

Odvolací súd sa preto stotožnil s odvolacou námietkou súdneho exekútora v tom smere, že mu patrí
DPH nielen z odmeny, ale aj z náhrady hotových výdavkov a z náhrady za stratu času. Bola mu preto
priznaná 20% DPH z hotových výdavkov a z náhrady za stratu času, tak ako boli priznané zo strany
súdu prvého stupňa, a to zo sumy 63,81 eur, t.j. vo výške 12,76 eur.

Za tohto stavu odvolací súd postupom podľa § 220 O.s.p. zmenil uznesenie vo výroku o trovách exekúcie
tak, že oprávnený je povinný nahradiť súdnemu exekútorovi JUDr. Ing. Karolovi Mihalovi trovy exekúcie
vo výške 116,41 eur (39,84 eur + 76,57 eur) do 3 dní od právoplatnosti uznesenia.V odvolacom konaní oprávnený nebol úspešný. Súdny exekútor bol v odvolacom konaní úspešný, trovy
odvolacieho konania mu však nevznikli, ani si nárok na ich náhradu neuplatnil. Rovnako povinnému
trovy nevznikli, ani si nárok na ich náhradu neuplatnil. Preto podľa § 224 ods. 1, § 251 ods. 4, § 142 ods.

1, § 151 ods. 1 O.s.p. odvolací súd účastníkom náhradu trov odvolacieho konania nepriznal.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.