Uznesenie ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa pondelok 29. február 2016

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 4CoE/1/2016

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3807216226
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 02. 2016

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Oľga Lichnerová
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2016:3807216226.2

Uznesenie

Krajský súd v Trenčíne v exekučnej veci oprávneného O., s.r.o., so sídlom v K., O. XX, IČO: XX XXX
XXX, právne zastúpeného Q. kanceláriou Y. O. s.r.o., so sídlom v K., W. 4, IČO: XX XXX XXX proti
povinnej K. J., bytom O., V. XXX/XX, o vymoženie istiny 61,48 eur (1.852,- Sk) s príslušenstvom,
o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Prievidza zo dňa 17. októbra 2012, č. k.
9Er/2776/2007-20 takto

r o z h o d o l :

Návrhy oprávneného na prerušenie exekučného konania podľa § 109 ods. 1 písm. b/ a c/ O.s.p. z
a m i e t a .

Odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým uznesením súd prvého stupňa zastavil exekúciu. V odôvodnení uviedol, že v predmetnej

veci oprávnený návrhom podaným 22.11.2007 navrhol vykonať exekúciu voči povinnému na základe
rozhodcovského rozsudku Stáleho rozhodcovského súdu sp.zn. SR 5664/07 zo dňa 20.08.2007, ktorý
zaväzoval povinného k zaplateniu 5.074,- Sk spolu s 0,25 % úrokom z omeškania denne zo sumy
1.834,- Sk od 26.07.2007 do zaplatenia, ako i trov konania 3.136,- Sk. Po preskúmaní pripojeného
exekučného titulu, Zmluvy o úvere zo dňa XX.XX.XXXX, všeobecných podmienok poskytnutia úveru /
ďalej len VPPÚ/, súd aj bez návrhu exekúciu zastavil. I keď vo veci bolo vydané poverenie na

vykonanie exekúcie, súd opätovne prehodnotil procesné podmienky pre ďalšie trvanie exekúcie a po
tom, čo zistil, že rozhodcovský rozsudok v predmetnej veci je nespôsobilý exekučný titul, exekúciu
zastavil. Z predloženého exekučného titulu - vyššie špecifikovaného rozhodcovského rozsudku súd zistil
nasledovné skutočnosti. Dňa 28.09.2006 bola medzi oprávneným a povinným uzatvorená Zmluva o
úvere /ďalej len zmluva/, na základe ktorej boli povinnému poskytnuté finančné prostriedky, ktoré sa
zaviazal vrátiť v dohodnutých splátkach a lehotách. Oprávnený na výzvu súdu doložil do spisu zmluvu, z

ktorej vyplýva, že oprávnený poskytol povinnému ako dlžníkovi sumu 11.000,- Sk za poplatok 5.920,- Sk,
pričompovinnýsazaviazalvrátiťúverspoplatkomvcelkovejvýške16.920,-Skv6mesačnýchsplátkach
po 2.820,- Sk, počnúc dňom 01.11.2006. V zmluve je označený povinný svojim menom a priezviskom a
ďalšímiúdajmi,nazmluvejepodpispovinnéhosvyhlásením,žesvojimpodpisompotvrdzujeajprevzatie
peňažnej hotovosti, uvedenej v zmluve. Súčasťou zmluvy sú aj VPPÚ, vyhotovené oprávneným ako
formulár. V článku 19 podmienok je obsiahnutá dohoda účastníkov o tom, že v zmysle § 262 odst. 1

Obchodného zákonníka sa všetky právne vzťahy budú spravovať Obchodným zákonníkom. V článku
17 účastníci uzavreli rozhodcovskú doložku podľa zákona č. 244/2002 Z.z. s tým, že všetky spory,
ktoré vzniknú z tejto zmluvy, vrátane sporov o jej platnosť, výklad alebo zrušenie, budú riešené: a/ pred
Stálym rozhodcovským súdom, zriadeným spoločnosťou A., ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na
rozhodcovskomsúde;rozhodcovskékonaniebudevedenépodľavnútornýchpredpisovrozhodcovského
súdu, a to pred jediným rozhodcom, ustanoveným podľa vnútorných predpisov rozhodcovského súdu,

b/ pred príslušným súdom SR, ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na súde podľa príslušného
právneho predpisu (zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok). Zmluvné strany sa dohodli, žepokiaľ ktorákoľvek zo zmluvných strán podá žalobu o rozhodnutie akéhokoľvek sporu, ktorý vznikne
z tejto zmluvy, vrátane sporu o jej platnosť, výklad alebo zrušenie na všeobecnom súde, považuje
sa táto skutočnosť za rozväzovaciu podmienku tejto rozhodcovskej doložky; ustanovenie tejto vety sa

nepoužije v prípade, ak pred podaním žaloby na súde bola podaná žaloba na rozhodcovský súd vo
veci, v ktorej je touto rozhodcovskou doložkou v súlade s vnútornými predpismi rozhodcovského súdu
založená právomoc rozhodcovského súdu. Súd poukázal na § 52 ods. 1-3 Občianskeho zákonníka a
§ 2 písm. a), b), § 3 zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch. Súd s poukazom na citované
ustanovenia právny vzťah medzi účastníkmi konania, založený zmluvou, označenou ako zmluva o

úvere, považoval jednoznačne za spotrebiteľskú zmluvu v zmysle § 52 odst. 1 Občianskeho zákonníka.
Hodnotiac obsah zmluvy má súd za to, že ide o reálnu zmluvu o pôžičke, uzavretú medzi oprávneným
ako veriteľom a dlžníkom ako spotrebiteľom. Zo zmluvy jednoznačne vyplýva, že deň jej uzavretia je
totožný s dňom prenechania peňažných prostriedkov povinnému. Z uvedeného mal súd za to, že veriteľ
neposkytol peňažné prostriedky na základe požiadania dlžníka, ktorý záväzok predstavuje podstatnú
časť zmluvy o úvere v zmysle § 497 odst. 1 Obchodného zákonníka /viď zmluva/, ale že k poskytnutiu

peňažných prostriedkov došlo súčasne s uzavretím zmluvy. Záväzok veriteľa poskytnúť na požiadanie
peňažné prostriedky dlžníkovi totiž predstavuje podstatnú časť zmluvy o úvere, bez existencie ktorej
nemôže s poukazom na § 269 odst. 1 Obchodného zákonníka dôjsť k vzniku zmluvy o úvere podľa
§ 497 a nasl. Obchodného zákonníka. Súd je toho názoru, že požiadanie dlžníka o čerpanie
úveru má časovo nasledovať až po uzavretí zmluvy, a časovo sa nekryje s momentom uzavretia

zmluvy. Je teda nepochybné, že účastníci uzavreli zmluvu o pôžičke podľa Občianskeho zákonníka, i
keď v zmysle § 52 odst. 1 Občianskeho zákonníka je bez právneho významu právna forma zmluvy.
Medzi účastníkmi konania bola uzavretá spotrebiteľská zmluva, nakoľko zo zmluvy nevyplýva, že by
povinný pri uzatváraní tejto zmluvy konal v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej
činnosti. Na druhej strane je nepochybné, že oprávnený uzatváral predmetnú zmluvu v rámci predmetu

svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti, čo je zjavné aj z výpisu z obchodného registra /
v predmete činnosti uvedené: poskytovanie úverov z vlastných zdrojov/. Z toho dôvodu sa oprávnený
považuje za dodávateľa. Zo samotnej zmluvy a jej zmluvných dojednaní je zrejmé, že povinný nemohol
individuálne ovplyvniť ich obsah, boli už vopred pripravené "na predtlačenom formulári", nakoľko sa
uzavierali vo viacerých prípadoch pre veľký počet spotrebiteľov. Z obsahu zmluvy, s prihliadnutím na

právne postavenie účastníkov zmluvy má súd za to, že finančné prostriedky boli povinnému poskytnuté
ako spotrebiteľovi. Súd sa ďalej zaoberal aj tým, že všeobecnú spotrebiteľskú zmluvu možno podriadiť
aj režimu zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch v rozhodnom období. Súd dospel k
záveru, že hmotnoprávny vzťah medzi účastníkmi možno považovať za spotrebiteľský úver v zmysle
§ 2 písm. a/, resp. za zmluvu o spotrebiteľskom úvere podľa § 2 písm. b/ citovaného zákona.

Na tomto mieste považoval súd za potrebné uviesť, že zákon o spotrebiteľských úveroch patrí do
oblasti predpisov občianskeho práva a je vo vzťahu k Občianskeho zákonníku lex specialis. Uvedené
znamená, že pokiaľ určité otázky nie sú výslovne upravené zákonom č. 258/2001 Z.z., použijú
sa na ich riešenie príslušné ustanovenia Občianskeho zákonníka, vrátane všeobecných ustanovení
o záväzkoch. Nakoniec aj v zmysle § 54 ods. 1 Občianskeho zákonníka zmluvné podmienky v

spotrebiteľských zmluvách sa nemôžu odchýliť od ustanovení Občianskeho zákonníka v neprospech
spotrebiteľa. Uvedené konštatovanie má význam pre záver, že zmluva neobsahuje základné náležitosti,
uvedené v § 4 odst.2, a to ročnú percentuálnu mieru nákladov a celkové náklady spotrebiteľa, spojené
s úverom, a považuje sa takýto úver za bezúročný a bez poplatkov. Oprávnený pritom evidentne
požadoval od povinného aj poplatok v sume 5.920,- Sk. Súd dospel k záveru, že ide o spotrebiteľskú

zmluvu (s prihliadnutím na povahu účastníkov, obsah zmluvy a vopred pripravený obsah zmluvy na
predtlačenom formulári) a na vzťah medzi veriteľom (oprávneným) a dlžníkom (povinným) je potrebné
aplikovať ustanovenia spotrebiteľského práva. Súd ďalej citoval znenia ust. § 53 ods. 1, 4, § 54 ods.
1, 2 Občianskeho zákonníka v znení platnom ku dňu uzavretia zmluvy a čl. 2 písm. a), 3 ods. 1-3
Smernice Rady 93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách. V danom prípade,

a to vzhľadom ku skutočnosti, že povinný si neplnil riadne svoje povinnosti, vyplývajúce z vyššie
uvedenej zmluvy, uplatnil si oprávnený svoje nároky v rozhodcovskom konaní v zmysle uzatvorenej
rozhodcovskej doložky v článku 17 VPPÚ, kde rozhodca bez vypočutia povinného vydal rozhodcovský
rozsudok. Preskúmaním predmetných VPPÚ ako neoddeliteľnej časti zmluvy, konkrétne článku 17
"rozhodcovská doložka", vzhliadol súd v takto ustanovenom zmluvnom dojednaní nekalú podmienku, k

čomu ho viedli nasledovné dôvody. V zmluvných dojednaniach v článku 17 bol upravený alternatívny
spôsob riešenia sporov zo zmluvy, jednak v rozhodcovskom konaní alebo cestou súdu. Možnosť výberu
spôsobu riešenia sporu povinným je podľa názoru súdu len zdanlivá, keď vo väčšine prípadov určuje
spôsob riešenia prípadného sporu a v prípade rozhodcovského konania aj osobu rozhodcu oprávnený.V prevažnej väčšine sporov zo spotrebiteľských zmlúv je na strane žalobcu veriteľ, pričom dlžník ako
spotrebiteľ v zásade žalobu nepodáva. Spotrebiteľ podľa uvedenej zmluvnej úpravy síce mal možnosť
ovplyvniť alternatívu riešenia sporu, avšak podaním žaloby v rozhodcovskom konaní oprávneným stratil

povinný možnosť domáhať sa právnej ochrany pred všeobecným súdom. Úpravu zmluvne zakotvenú
oprávneným do rozhodcovskej doložky formou rozväzovacej podmienky, stanovenej v článku 17 /
posledná veta za bodkočiarkou/, súd posúdil ako nekalú povahu dojednania o možnosti riešenia sporov.
Súd sa zaoberal aj tým, či je vôbec možné v rámci spotrebiteľskej zmluvy platnú rozhodcovskú doložku
uzatvoriť. Podľa ustanovenia § 8 ods. 5 (predtým ods. 3) zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských

úveroch spory o platnosť zmluvy o spotrebiteľskom úvere a o právach a povinnostiach, vyplývajúcich
z tejto zmluvy, rozhoduje súd. Na druhej strane vzhľadom ku skutočnosti, že rozhodcovské konanie de
facto reprezentuje realizáciu právnych záruk, ktorú upravuje čl. 46 Ústavy SR ako právo na súdnu a
inú právnu ochranu, ako aj s poukazom na ustanovenia § 1 ods. 1, § 3 ods. 1 a § 51 ods. 3 zákona č.
244/2002 Z.z. takéto zmluvné dojednanie nie je možné v spotrebiteľskej zmluve úplne vylúčiť. Takouto
otázkou sa zaoberal aj Najvyšší súd Českej republiky, ktorý v odôvodnení svojho rozhodnutia 32 Cdo

2282/2008 uviedol, že rozhodovanie sporov v rozhodcovskom konaní nie je porušenie čl. 36 ods. 1
Listiny základných práv a slobôd, pokiaľ účastníci konania majú možnosť ovplyvniť, aký rozhodca (či
skupina rozhodcov) bude o ich právach a povinnostiach v súlade s platnou rozhodcovskou zmluvou
rozhodovať. Zmluvné dojednanie o voľbe spôsobu riešenia sporu v rozhodcovskom konaní predpokladá
v zmysle ustanovenia § 3 ods. 1 zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní dohodu obidvoch

zmluvných strán vo forme osobitnej zmluvy alebo formou rozhodcovskej doložky k zmluve. V tomto
prípade bola rozhodcovská zmluva súčasťou zmluvy ako rozhodcovská doložka. Rovnako dohodu
vyžadujevzmysleustanovenia§6ods.1a§8zákonač.244/2002Z.z.orozhodcovskomkonaníajvoľba
rozhodcu, resp. postup jeho dodatočného ustanovenia. V danom prípade bola voľba rozhodcovského
súdu a osoby rozhodcu uskutočnená jednostranne, nakoľko samotné ustanovenie rozhodcovského

súdu rozhodnúť vo veci na predtlačenom formulári dokonca predchádzalo nepochybne aj samotnému
rozhodnutiu povinného si finančné prostriedky touto cestou obstarať, čiže predtým, ako k uzatvoreniu
zmluvy povinný vôbec pristúpil. Jednostrannosť a nekalosť tohto zmluvného dojednania súd vidí v
tom, že faktickým subjektom, ktorý definuje, kto bude riešiť spor zo spotrebiteľskej zmluvy, je v tomto
prípade veriteľ, čiže oprávnený, pretože tento zostavil znenie rozhodcovskej doložky vo svojej vopred

pripravenej formulárovej zmluve. Dohoda strán o tom, že spor medzi nimi predložia k prejednaniu a
rozhodnutiu súkromným osobám alebo rozhodcovským inštitúciám, ktoré si za tým účelom zvolia, má
o to väčší význam, pretože rozhodca nenachádza právo, ale tvorí (eventuálne napevno stanovuje),
vyjasňuje, urovnáva záväzkový vzťah v zastúpení strán. Jeho moc nie je delegovaná zvrchovanou
mocou štátu, ale pochádza od subjektívnej vlastnej moci strán určovať svoj osud. V danom prípade táto

vôľa pochádza však len od jednej, a to silnejšej zo strán, ktoré spotrebiteľskú zmluvu uzavreli, čo v ich
vzťahu spôsobuje značnú nerovnováhu. Uvedené zároveň naznačuje, že veriteľov výber riešenie sporu
rozhodcovskýmsúdomzrejmenebolnáhodný.Oprávnenýakoveriteľdozmluvnýchdojednaníviacerých
svojich obdobných zmlúv zahrnul identické rozhodcovské doložky, a na ich základe opakovane zvolil pre
riešenie sporu ten istý rozhodcovský súd, keď podaním žaloby vylúčil možnosť, aby sa spor riešil pred

všeobecnýmsúdom.VpredmetnejvecivydalrozsudokStályrozhodcovskysúd, zriadenýzriaďovateľom
A. P., ktorý bol vydaný jediným rozhodcom M.. M. C.. Rozhodca, resp. rozhodcovský súd, ktorých si
vyberá oprávnený, je oprávnený vydať aj bez vypočutia žalovaného rozhodcovský rozsudok, ak sa v
žalobnom návrhu uplatňuje právo na zaplatenie peňažnej sumy, vyplývajúcej zo skutočností uvedených
žalobcom. Žalovaný, teda spotrebiteľ, nemal žiadnu, resp. minimálnu možnosť ovplyvniť tak spôsob

riešenia sporu, výber rozhodcu a vyjadriť sa k osobe rozhodcu. Pri garantovanej rovnosti účastníkov
rozhodcovského konania (§ 17 zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní) dochádza k porušeniu
uplatňovania práv na strane spotrebiteľa. Súd vo všeobecnosti uviedol, že spotrebiteľ sa v porovnaní s
predajcom alebo dodávateľom nachádza v znevýhodnenom postavení, pokiaľ ide o vyjednávaciu silu,
ako aj úroveň informovanosti, a táto situácia ho vedie k pristúpeniu na podmienky pripravené vopred

predajcom alebo dodávateľom bez toho, aby mohol vplývať na ich obsah (rozsudok z 27. júna 2000, U.
W. N. a A. N., C-240/98 až C-244/98, Zb. s I-4941, bod 25, ako aj z 26. októbra 2006, M. R., C-168/05,
Zb. s I-10421, bod 25). Súd pritom prihliada pri výkone rozhodcovského rozsudku, ktorý bol vydaný
bez účasti spotrebiteľa, ex offo na nekalú povahu rozhodcovskej doložky, uvedenej v zmluve, uzavretej
medzi podnikateľom a spotrebiteľom. Pri tejto príležitosti dáva súd do pozornosti rozsudok Európskeho

súdnehodvoravoveciC-40/08z6.októbra2009,Q.E.SLprotiR.P.G..Podľazákonač.244/2002Z.z.o
rozhodcovskom konaní je rozhodcovský rozsudok možné za podmienok, ustanovených v ustanoveniach
§ 40 - 43 tohto zákona napadnúť žalobou na príslušnom súde, a tak dosiahnuť jeho zrušenie.
Jedným z dôvodov podania žaloby je, ak jeden z účastníkov rozhodcovského konania popiera platnosťrozhodcovskej zmluvy. Súd však pri posudzovaní platnosti rozhodcovskej doložky nemusí byť viazaný
návrhom v prípade absolútnej neplatnosti, ku ktorej prihliada z úradnej povinnosti. Navyše Európsky
súdny dvor vo svojom rozsudku z 21. novembra 2002, Cofidis (C-473/00, Zb. s. I-10875, bod 34),

uviedol, že ochrana, ktorú smernica poskytuje spotrebiteľom, sa rozširuje na prípady, keď spotrebiteľ,
ktorý uzavrel s predajcom alebo dodávateľom zmluvu, obsahujúcu nekalú podmienku, nenamieta
nekalý charakter tejto podmienky, pretože buď nepozná svoje práva, alebo je odradený ich uplatniť z
dôvodu nákladov, ktoré by súdne konanie predstavovalo. V tomto smere je úlohou súdu, ktorý vo veci
rozhoduje, vyrovnávať nerovnováhu, ktorá existuje medzi spotrebiteľom a dodávateľom a posudzovať

tak ex offo prípadnú nekalú povahu zmluvnej podmienky - rozhodcovskej doložky, aj keď to spotrebiteľ
nenamieta. Takto stanovená zmluvná podmienka je nekalá, pretože nebola individuálne dohodnutá, a
jej zmyslom je domôcť sa jej prostredníctvom pred výlučne v každej situácii veriteľom vopred určeným
rozhodcovským súdom záväzného a právne vynútiteľného rozhodnutia, kde na úkor procesných práv
druhej strany - spotrebiteľa zvyšuje pravdepodobnosť rýchleho vyriešenia sporu. Veriteľ tak môže na
základe predmetnej rozhodcovskej doložky vec predložiť na prejednanie rozhodcovskému orgánu, ktorý

si sám zvolil, a vylúčiť tak súd, ktorý by bol inak príslušný. Na základe tejto rozhodcovskej doložky
spotrebiteľ ešte pred vznikom akéhokoľvek sporu stráca právo brániť sa voči takýmto nárokom na
riadnom súde v mieste svojho bydliska. Pre účely posúdenia prípadného nekalého charakteru zmluvnej
podmienky hranica ochrany spotrebiteľa vychádza nielen z konkrétneho exemplifikatívneho výpočtu
nekalých zmluvných dojednaní (podľa ustanovenia § 53 ods. 3 Občianskeho zákonníka v znení platnom

ku dňu uzatvorenia zmluvy), ale tiež zo všeobecného zákazu akéhokoľvek dojednania, ktoré vytvorí v
právach a povinnostiach značnú nerovnováhu (podľa ustanovenia § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka
v znení platnom ku dňu uzatvorenia zmluvy). Neprijateľné podmienky sú doplňované aj samotnou
právnou úpravou, keď s účinnosťou od 01.01.2008 je v ustanovení § 53 ods. 4 písm. r) Občianskeho
zákonníka výslovne uvedená aj neprijateľná podmienka požadovania od spotrebiteľa v rámci dojednanej

rozhodcovskej doložky, aby spory s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní. Ustanovenie
§ 53 ods. 4 písm. r) Občianskeho zákonníka je treba vykladať aj so zreteľom na ust. § 106 O.s.p., ktoré
pri platnej rozhodcovskej zmluve bráni konaniu pred štátnym súdom. Ak rozhodcovská doložka dáva
na výber medzi štátnym a rozhodcovským súdom, ale pre prípad vyvolania rozhodcovského konania
dodávateľom /ako to bolo v tomto prípade, keď podaním žaloby na rozhodcovský súd oprávneným

povinný stratil možnosť domáhať sa ochrany svojich práv na všeobecnom súde/ sa musí spotrebiteľ
podrobiť rozhodcovskému konaniu, nie je možné poskytnúť súdnu ochranu v rámci exekúcie, ak je
exekučným titulom rozhodcovský rozsudok a oprávneným je dodávateľ. Rozhodcovskú doložku je preto
treba vykladať tak, že neodporuje citovanému zákonnému ustanoveniu iba vtedy, ak práva v exekúcii
uplatňuje ako oprávnený spotrebiteľ. Existujúca, ale neplatná rozhodcovská doložka nemôže byť potom

základom právomoci rozhodcovského súdu. Ak si rozhodca svoju právomoc z takto uzavretej doložky
odvodil, na ktorom základe následne vydal exekučný titul, nemožno takéto rozhodnutie považovať
za rozhodnutie vydané osobou na to oprávnenou. Uvedené spôsobuje, že pred podaním návrhu na
vykonanie exekúcie neprebehlo riadne rozhodcovské konanie, ktorého výsledkom by bol rozhodcovský
rozsudok, na podklade ktorého by mohla byť vedená exekúcia. S prihliadnutím na vyššie uvedené

skutočnostisúdexekúciuzastavil.Predloženýrozhodcovskýrozsudokvzhľadomnaabsenciuprávomoci
rozhodcuvdanejvecikonať,atospoukazomnaneplatnosťrozhodcovskejdoložky,nemožnopovažovať
zaspôsobilýexekučnýtitul.Pokiaľideotrovyexekúcieoprávneného,vzhľadomktomu,žesúdzastavuje
exekúciu ako celok z dôvodu, že oprávnený vymáha plnenie na základe nespôsobilého exekučného
titulu, nemá oprávnený ani právo na náhradu trov exekúcie. Po právoplatnosti tohto rozhodnutia súd

rozhodne o trovách exekúcie.

Proti tomuto uzneseniu podal v zákonnej lehote odvolanie oprávnený, ktorý navrhol, aby odvolací
súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Namietal, že
súd rozhodol nad rámec zverenej právomoci (§ 205 ods. 2 písm. b/ O.s.p.), že sa nepodal návrh

na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný (§ 205 ods. 2 písm. c/ O.s.p. v spojení s §
221 ods. 1 písm. e/ O.s.p.), že súd svojím postupom odňal účastníkovi možnosť konať pred súdom
(§ 205 ods. 2 písm. a/ O.s.p. v spojení s § 221 ods. 1 písm. d/ O.s.p.), že súd nedostatočne zistil
skutkový stav, pretože nevykonal náležité dokazovanie, ako aj to, že rozhodnutie súdu prvého stupňa
vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 205 ods. 2 písm. f/ O.s.p.). Zastával názor, že

súd prvého stupňa sa nesprávnou a ústavne nesúladnou interpretáciou ust. § 45 ods. 2 zák. 244/2002
Z.z. postavil do pozície orgánu, vykonávajúceho komplexné preskúmavanie exekučného titulu metódou,
ktorá mu v rámci zverenej právomoci ako exekučnému súdu neprináleží. Všeobecný súd, ktorý koná
v pozícii exekučného súdu, totiž nie je legitímne schopný vykonávať úkony, smerujúce k opätovnémukomplexnému rozhodovaniu o veci s tým, že výsledkom takéhoto rozhodovania je úplná nemožnosť
vykonať právo veriteľa. Exekučný súd totiž nie je súdom v zmysle § 40 a nasl. zák. č. 244/2002 Z.z.,
nekoná o zrušení tuzemského rozhodcovského rozsudku, ani nepokračuje v konaní vo veci v rozsahu,

uvedenom v žalobe, alebo v rozsahu, uvedenom vo vzájomnej žalobe. Dôvodil, že všeobecný súd
nebol povinný zaoberať sa skúmaním, či príslušné deklaratórne rozhodnutie rozhodcovského súdu
bolo vydané v súlade s platnými predpismi. Exekučný súd totiž musí s právoplatným rozhodcovským
rozsudkom nakladať rovnako, ako s rozsudkom všeobecného súdu, pretože v opačnom prípade
by porušil zásadu rovnocennosti a neprípustne by uplatnil rozdielny procesný postup v prípade, ak

oprávnený uplatňuje svoje právo na základe exekučného titulu, vydaného všeobecným súdom a iný
prístup, ak oprávnený uplatňuje svoje právo na základe exekučného titulu, vydaného v rozhodcovskom
konaní. Exekučný súd taktiež nedisponuje právomocou rušiť či meniť rozhodnutie, ktoré je exekučným
titulom. Ani v prípade pasívneho správania účastníka v konaní, v ktorom bol exekučný titul vydaný,
nemôže exekučný súd naprávať prípadné chyby a nedostatky exekučného titulu. Oprávnený v odvolaní
navrhol, že pokiaľ sa všeobecný súd nestotožní s ústavne súladnou interpretáciou ust. § 44 ods.

2 Exekučného poriadku, ktorá je obsiahnutá vo vyššie uvedenej argumetnácii, žalobca žiada, aby
všeobecný súd postupom podľa ust. § 109 ods. 1 písm. b/ O.s.p. prerušil konanie a podal Ústavnému
súdu SR návrh na konanie o súlade ust. § 44 ods. 2 veta prvá a druhá Exekučného poriadku s čl. 1
ods. 1 veta prvá Ústavy Slovenskej republiky, a to pre rozpor s princípom právnej istoty a princípom
ochrany dôvery všetkých subjektov práva v právny poriadok. V tejto súvislosti by malo byť pre exekučný

súd otázne aj to, či je v súlade s princípom právnej istoty a princípom ochrany dôvery všetkých
subjektov práva v právny poriadok možné opakované uskutočňovanie revízneho postupu podľa §
44 ods. 2 Exekučného poriadku a to bez akejškoľvek časovej limitácie. Ďalej uviedol, že všeobecný
súd interpretoval a následne aplikoval ust. § 45 ods. 2 zák. č. 244/2002 Z.z. tak, akoby upravovalo
konanie bez návrhu vždy vtedy, ak súd zistí v rozsudku rozhodcovského súdu nedostatky, bližšie

špecifikované v § 45 ods. 1 písm. b) alebo c) zákona o rozhodcovskom konaní. Ustanovenie § 45
ods. 2 zák. č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní však explicitne upravuje konanie bez návrhu v
prípade zistenia nedostatkov v rozhodcovskom konaní, a nie v rozsudku rozhodcovského súdu. Mal
za to, že exekučný súd môže pristúpiť k zastaveniu konania o výkone rozhodnutia rozhodcovského
súdu alebo exekučného konania na podklade uvedeného rozhodnutia len na návrh účastníka konania.

Uviedol, že exekučný súd konal pri revízii rozhodcovského rozsudku mimo rámec zverenej právomoci a
rozhodujúc o právnom postavení účastníkov rozhodcovského konania úplne ignoroval všetky procesné
zásady súdneho rozhodovania v právnom štáte, spojené s exekučnou vecou, a to najmä princíp
legality, ako aj zásadu začatia konania na návrh, rovnosť účastníkov konania, právo na spravodlivý
súdny proces a dvojinštančnosť súdneho konania. Zastával názor, že v konaní pred exekučným súdom

mal výrazne nevýhodné postavenie a bolo s ním zaobchádzané odlišne, a to v súvislosti s jeho
postavením ako podnikateľského subjektu, pričom pre toto jeho iné postavenie ho exekučný súd vylúčil
z možnosti zhmotnenia akejkoľvek majetkovej hodnoty, ktorá mu právom patrí titulom platnej zmluvy
o úvere. Namietal, že nemal možnosť reagovať na akékoľvek tvrdenia, argumenty a dôkazy, ktoré
boli podkladom pre rozhodnutie exekučného súdu o jeho právnom postavení a taktiež nemal možnosť

ovplyvniť prípravu obsahu rozhodnutia exekučného súdu, ktoré však výrazným spôsobom ovplyvnilo
jeho právne postavenie. Exekučný súd napadnutým rozhodnutím vylúčil akúkoľvek možnosť podania
opravného prostriedku vo vzťahu k meritu veci (zásadným právnym názorom), a úplným uskutočnením
judiciálneho procesu v podmienkach exekučného konania tak porušil zásadu dvojištančnosti konania.
Dôvodil, že exekučný súd je v zmysle § 45 ods. 1 písm. c) zák. č. 244/2002 Z.z. oprávnený skúmať

len to, či plnenie, priznané rozhodcovským rozsudkom je v súlade s dobrými mravmi, a nie otázku
súladu rozhodcovskej doložky s dobrými mravmi. Tvrdil, že predmetná rozhodcovská doložka je platná.
Účastníkom zmluvy je totiž daná možnosť voľby, či sa obrátia na rozhodcovský súd alebo na riadny
súd, a preto nejde o neprijateľnú podmienku v zmysle § 53 ods. 4 písm. r) Obč. zák. V závere vyjadril
svoj nesúhlas s právnym posúdením zmluvy o úvere ako zmluvy o spotrebiteľskom úvere v zmysle

zákona o spotrebiteľských úveroch. Namietal, že nakoľko predmetom úverov, poskytovaných zo strany
oprávneného sú peňažné prostriedky, teda nie tovar alebo služba, zmluvy o úvere nemôžu obsahovať
náležitosti vyžadované zákonom o spotrebiteľskom úvere. Vzhľadom na charakter podnikateľskej
činnosti oprávneného preto nie je možné, aby oprávnený poskytoval úvery na základe zákona o
spotrebiteľských úveroch, nakoľko činnosť oprávneného nepatrí do pôsobnosti tohto zákona. Čo sa

týka úroku z omeškania vo výške 0,25 % z dlžnej sumy za každý deň omeškania odo dňa, kedy
sa stal splatným celý dlh, až do dňa jeho uhradenia, uviedol, že tento úrok má sankčný charakter
a dlžníkovi sa účtuje len v prípade, že poruší zmluvné podmienky. Poukázal na skutočnosť, že ani
zo zákona, ani z iných právnych predpisov nie je možné odvodiť pre obchodno-záväzkové vzťahyobmedzenie výšky úrokovej sadzby, ktorú si môžu zmluvné strany dohodnúť (Uznesenie NS SR sp.
zn. 3Obdo/96). Pri úroku z omeškania má ten, kto sa k úhrade úrokov z omeškania zaviaže, vždy
možnosť platenie týchto úrokov odvrátiť tým, že si svoje povinnosti riadne a včas splní. Povinný si

však svoju povinnosť nesplnil, a preto by mal za porušenie svojej povinnosti znášať vopred dohodnutú
sankciu, s ktorou pri uzatváraní záväzkovo - právneho vzťahu súhlasil. K poplatku za poskytnutie úveru
a poplatku za zasielanie upomienok uviedol, že nakoľko poskytuje peňažné prostriedky z vlastných
zdrojov, mohol si dojednať odplatu - poplatok pozostávajúci v 1/3 z dohodnutého úroku a v 2/3 z nákladov
na vypracovanie a uzatvorenie zmluvy o úvere, spolu so všetkou administratívou s tým spojenou.

Poukázal na to, že otázku, či exekučný titul bol vydaný v súlade s právnym poriadkom, a teda či sa
predmetná exekúcia bude vykonávať v celom rozsahu alebo nie, súd už raz posudzoval a o nej už
raz právoplatne rozhodol. V zmysle ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku je súd povinný preskúmať
žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul,
pričom poveriť exekútora vykonaním exekúcie môže súd iba v prípade, že nezistí žiaden rozpor žiadosti
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného

titulu so zákonom. V danej veci súd poverenie na vykonanie exekúcie vydal, a teda zistil súlad žiadosti
o udelenie poverenia, návrhu na vykonanie exekúcie a exekučného titulu so zákonom. V podanom
odvolaní oprávnený súčasne alternatívne navrhol, aby odvolací súd prerušil konanie postupom podľa §
109 ods. 1 písm. c/ O.s.p. a čl. 267 Zmluvy o fungovaní EÚ, čo odôvodnil potrebou položiť Súdnemu
dvoru EÚ prejudiciálne otázky ohľadne aplikácie písm. q/ Prílohy smernice Rady 93/13/EHS z 5.

apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách. Poukázal na to, že podľa ostatných
jazykových verzií smernice spotrebiteľská zmluva nesmie od spotrebiteľa vyžadovať, aby spory riešil
výlučne osobitným typom arbitráže, ktorá nie je upravená právnymi predpismi a kde rozhodcovia nie
sú povinní aplikovať príslušné hmotné právo. To však nie je prípad rozhodcovského konania, vedeného
podľaz.č.244/2002Z.z.orozhodcovskomkonaní.Malzato,žeodvolacísúdakosúdposlednejinštancie

má podľa čl. 267 Zmluvy o fungovaní EÚ (ďalej len "ZFEÚ") povinnosť položiť Súdnemu dvoru EÚ
prejudiciálne otázky, pretože v opačnom prípade sa otvára otázka ústavnosti jeho postupu s poukazom
na čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 Ústavy SR. Poukázal na výklad pojmu opravný prostriedok v zmysle
čl. 267 ZFEÚ. Ďalej uviedol, že Súdnemu dvoru EÚ by mala byť daná možnosť posúdiť exekučné
konanie v danej veci komplexne tak, aby účastníkov zbavil právnej neistoty, vyplývajúcej z doterajšieho

výkladu úniového práva a jeho aplikácii vnútroštátnymi súdmi. Žiadal, aby odvolací súd položil Súdnemu
dvoru EÚ prejudiciálne otázky: 1/ či sa má písm. q/ Prílohy smernice Rady 93/13/EHS z 05.04.1993
o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách vykladať tak, že za každých okolností zakazuje
rozhodovať spory v rámci spotrebiteľských zmlúv na základe rozhodcovskej doložky prostredníctvom
rozhodcovských súdov; 2 /v prípade zápornej odpovede na otázku 1, či je možné písm. q/ Prílohy

smernice Rady 93/13/EHS z 05.04.1993 vykladať tak, že mu neodporuje uzavretie takej rozhodcovskej
doložky, ktorá ustanovuje, že všetky spory vzniknuté zo zmluvy (vrátane sporov o jej platnosť, výklad a
zrušenie) budú riešené a) pred stálym rozhodcovským súdom, ktorý vykonáva svoju činnosť na základe
zákona a voči jeho rozhodnutiu možno podať žalobu o zrušenie všeobecnému súdu podľa zákona,
ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na rozhodcovskom súde, alebo b) pred príslušným súdom

Slovenskej republiky, ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na súde s tým, že ak ktorákoľvek zo
zmluvných strán podá žalobu na všeobecnom súde, považuje sa táto skutočnosť za rozväzovaciu
podmienku rozhodcovskej doložky, čo však neplatí, ak pred podaním žaloby na súde bola podaná žaloba
na rozhodcovský súd vo veci, v ktorej je rozhodcovskou doložkou v súlade s vnútornými predpismi
rozhodcovského súdu založená právomoc rozhodcovského súdu; 3/ či je v súlade s čl. 17 a 47 Charty

základných práv EÚ také rozhodnutie vnútroštátneho súdu, ktoré, aplikujúc vnútroštátne a procesné
a hmotnoprávne ustanovenia s odkazom na smernicu 93/13/EHS zabráni vymožiteľnosti pohľadávky
veriteľa voči spotrebiteľovi.

Povinná sa k odvolaniu oprávneného písomne nevyjadrila.

O podanom odvolaní rozhodol Krajský súd v Trenčíne uznesením zo dňa 27.02.2013 sp. zn.
4CoE/35/2013-40, tak, že napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa potvrdil a zároveň zamietol návrh
oprávneného na prerušenie konania. Odvolací súd v napadnutom rozhodnutí uviedol, že sa v plnom
rozsahu stotožňuje s právnymi závermi súdu prvého stupňa. Z daného titulu si v tejto časti osvojil dôvody

napadnutého rozhodnutia, na ktoré v celom rozsahu poukázal. Zdôraznil, že rozhodcovskú doložku si
spotrebiteľ nedojednal individuálne a pri jej akceptácii nemal na výber, vzhľadom na spojenie s ostatnými
podmienkami zmluvy. Za týchto okolností bol toho názoru, že rozhodcovská doložka bola neprijateľnou
zmluvnou podmienkou, nakoľko spôsobila nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných stránneprospech povinného, a preto bola v zmysle § 53 ods. 5 občianskeho zákonníka neplatná. Pokiaľ išlo
o návrh oprávneného na prerušenie exekučného konania podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p. dospel
odvolací súd k záveru, že mu nie je možné vyhovieť. Rovnako považoval za nedôvodný aj návrh na

predloženie prejudiciálnych otázok súdnemu dvoru EÚ.

Uvedené uznesenie odvolacieho súdu - Krajského súdu v Trenčíne, sp. zn. 4CoE/35/2013-40 zo dňa
27.02.2013 napadol oprávnený dovolaním aj odvolaním.

Dovolanie bolo podané dňa 07.05.2013 a smerovalo proti celému uzneseniu Krajského súdu v Trenčíne
zo dňa 27.02.2013 č.k. 4CoE/35/2013-40. Oprávnený sa zároveň domáhal aj prerušenia dovolacieho
konania podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p. v spojení s § 243c O.s.p. Oprávnený žiadal, aby dovolací súd
pedložil oprávneným navrhnuté prejudiciálne otázky Súdnemu dvoru Európskej únie na základe článku
267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie o výklad písm. q/ ods. 1 prílohy smernice Rady 93/13/EHS a
čl. 17 a čl. 47 Charty základných práv EÚ.

Odvolanie bolo podané dňa 13.05.2013 a rovnako smerovalo proti celému uzneseniu Krajského súdu
v Trenčíne zo dňa 27.02.2013 č.k. 4CoE/35/2013-40. Najvyšší súd Slovenskej republiky o podanom
odvolaní rozhodol uznesením č.k. 2OboE/33/2014-81 zo dňa 28.11.2014, tak že pre nedostatok funkčnej
príslušnosti Najvyššieho súdu v danej veci odvolacie konanie zastavil a povinnému náhradu trov

odvolacieho konania nepriznal.

O dovolaní rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky dňa 27.08.2015 uznesením č.k.
2Oboer/68/2014-84 tak, že návrh oprávneného na prerušenie konania zamietol a uznesenie Krajského
súdu v Trenčíne z 27.02.2013 č.k. 4CoE/35/2013-40 v napadnutej časti zrušil a vec vrátil na ďalšie

konanie. Dôvodom zrušenia napadnutého rozhodnutia bolo, že dovolací súd z obsahu spisu zistil, že
oprávnený vo svojom odvolaní (č.l. 23 spisu) podanom proti uzneseniu súdu prvého stupňa navrhol, aby
súd postupom podľa § 109 ods. 1 ísm. b/ O.s.p. konanie prerušil a podal Ústavnému súdu Slovenskej
republiky návrh na konanie o súlade ustanovenia § 44 ods. 2 (prvé a druhá veta) Exekučného poriadku
s čl. 1 ods. 1 (prvé veta) Ústavy Slovenskej republiky pre rozpor s princípom právnej istoty a princípom

ochrany dôvery všetkých subjektov práva v právny poriadok. V tejto súvislosti oprávnený uviedol, že
pre exekučný súd by malo byť otázne aj to, či je v súdlade s princípom právej istoty a princípom
ochrany dôvery všetkých subjektov práva v právny poriadok možné opakované uskutočnenie revízneho
postupu podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku. Dovolací súd z obsahu spisu zistil, že o tomto
procesnom návrhu oprávneného na prerušenie konania nebolo rozhodnuté a v odôvodnení svojho

rozhodnutia odvolací súd neuviedol žiadne dôvody, pre ktoré sa uvedeným návrhom na prerušenie
konania nezaoberal. Odvolací súd týmto postupom odňal oprávnenému možnosť konať pred súdom
v zmysle ust. § 237 písm. f/ O.s.p., čo je vada, ktorá je vždy dôvodom pre zrušenie napadnutého
rozhodnutia.

Krajský súd v Trenčíne ako odvolací súd teda opätovne preskúmal napadnuté uznesenie súdu prvého
stupňač.k.9Er/2776/2007-20zodňa17.10.2012 podľa§212ods.1O.s.p.beznariadeniapojednávania
podľa § 214 ods. 2 O.s.p. a dospel k záveru, že napadnuté uznesenie je potrebné opätovne podľa §
219 ods. 1 O.s.p. potvrdiť.

Odvolací súd preskúmal všetky rozhodujúce námietky, ktoré boli v odvolaní oprávneným vznesené, a
v plnom rozsahu sa stotožňuje s právnymi závermi súdu prvého stupňa. Z daného titulu si v tejto časti
osvojuje dôvody napadnutého rozhodnutia, na ktoré v celom rozsahu poukazuje v zmysle § 219 ods. 2
O.s.p. a na zdôraznenie správnosti dodáva:

Správny bol záver súdu prvého stupňa v tom smere, že v prejednávanej veci sa jedná medzi účastníkmi
o spotrebiteľský vzťah v zmysle § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka a zákona č. 258/2001 Z.z. o
spotrebiteľskom úvere. Súd prvého stupňa v odôvodnení napadnutého uznesenia poukázal na to, že v
danej veci je nepochybné, že povinný je a aj v čase uzavretia zmluvy bol spotrebiteľom, nakoľko zmluvu

o úvere podpísal len ako fyzická osoba, a z obsahu spisu nevyplýva, že by povinný pri uzatváraní zmluvy
konal v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti. Vzhľadom na uvedené
právny vzťah medzi účastníkmi konania možno podradiť pod ust. § 2 zákona č. 258/2001 Z.z., v dôsledku
čoho daná zmluva vyžaduje náležitosti, stanovené v ust. § 4 citovaného zákona o spotrebiteľskýchúveroch. V tejto súvislosti treba poukázať aj na to, že na spotrebiteľské právne vzťahy sa vždy aplikujú
spotrebiteľské právne normy, a preto sa použijú ustanovenia o spotrebiteľskom práve a ustanovenia,
ktoré sú pre spotrebiteľa výhodnejšie a v jeho prospech, a to bez ohľadu na to, podľa akých zákonov bola

spotrebiteľská zmluva uzavretá a bez ohľadu na to, či došlo k tzv. voľbe práva, alebo či sa jedná o tzv.
absolútny obchod, a to hlavne § 52 ods. 2 a § 54 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka. Preto zostáva bez
významu aj skutočnosť, či zmluva o úvere je tzv. absolútny obchod podľa Obchodného zákonníka, alebo
či došlo k tzv. voľbe práva medzi účastníkmi. K námietke oprávneného, že exekučný súd rozhodoval nad
rámec jemu zverenej právomoci a bez návrhu, odvolací súd uvádza, že udelenie poverenia na vykonanie

exekúcie nie je také procesné rozhodnutie, ktoré by vylučovalo čiastočné alebo úplné zastavenie
exekúcie pre nesúlad exekučného titulu so zákonom. Takýto postup je zákonný, výslovne upravený v §
45 ods. 1, 2 zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní. Keďže súd je oprávnený v každom štádiu
exekučného konania skúmať z úradnej povinnosti, či tu nie je daný niektorý z dôvodov, pre ktorý by
musel exekúciu zastaviť, samotné udelenie poverenia na vykonanie exekúcie preto nie je prekážkou pre
rozhodnutie o zastavení exekúcie, keď sú preto splnené podmienky. Zákonodarca jednoznačne uzákonil

možnosť pre exekučný súd zastaviť exekúciu napriek právoplatnému rozhodcovskému rozsudku, ak
má nedostatky uvedené v § 40 písm. a), b), alebo ak rozhodcovský rozsudok zaväzuje účastníka
rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje
dobrým mravom. Uvedené ustanovenie je podľa súdnej praxe plne aplikovateľné aj na naplnenie čl. 6
smernice 93/13/EHS a umožňuje zastaviť exekúciu aj pokiaľ ide o plnenie z neprijateľných zmluvných

podmienok. Súd prvého stupňa preto v zmysle uvedeného správne skúmal zmluvu o úvere, ktorá v čl. 17
Všeobecných podmienok poskytnutia úveru zakotvuje riešenie sporov - rozhodcovskú doložku. Podľa čl.
17 sa zmluvné strany dohodli, že všetky spory, ktoré vzniknú z tejto zmluvy, vrátane sporov o jej platnosť,
výklad alebo zrušenie, budú riešené: a/ pred Stálym rozhodcovským súdom, zriadeným spoločnosťou
A. rU., ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na rozhodcovskom súde; rozhodcovské konanie bude

vedené podľa vnútorných predpisov rozhodcovského súdu, a to jedným rozhodcom, ustanoveným podľa
vnútorných predpisov rozhodcovského súdu, b/ pred príslušným súdom SR, ak žalujúca zmluvná strana
podá žalobu na súde podľa príslušného právneho predpisu (zák. č. 99/1963 Zb.). Zmluvné strany sa
dohodli, že pokiaľ ktorákoľvek zo zmluvných strán podá žalobu o rozhodnutie akéhokoľvek sporu, ktorý
vznikne z tejto zmluvy, vrátane sporu o jej platnosť, výklad alebo zrušenie, na všeobecnom súde,

považuje sa táto skutočnosť za rozväzovaciu podmienku tejto rozhodcovskej doložky, ustanovenie tejto
vety sa nepoužije v prípade, ak pred podaním žaloby na súde bola podaná žaloba na rozhodcovský súd
vo veci, v ktorej je touto rozhodcovskou doložkou v súlade s vnútornými predpismi rozhodcovského súdu
založená právomoc rozhodcovského súdu. Odvolací súd sa stotožnil s právnym názorom súdu prvého
stupňa, že túto rozhodcovskú doložku si spotrebiteľ (povinný) nedojednal individuálne a pri jej akceptácii

nemal na výber, vzhľadom na jej spojenie s ďalšími podmienkami zmluvy. Celú zmluvu, mohol ako celok
len prijať a podrobiť sa týmto podmienkam, alebo celú zmluvu odmietnuť. Za týchto okolností preto aj
odvolací súd je toho názoru, že rozhodcovská doložka je neprijateľnou zmluvnou podmienkou, nakoľko
spôsobuje nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech povinného, a preto
je v zmysle § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka neplatná v celom rozsahu.

Z týchto dôvodov odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa ako vecne správne podľa §
219 ods. 1 O.s.p. potvrdil.

Pokiaľ ide o návrhy oprávneného na prerušenie exekučného konania podľa § 109 ods. 1 písm. b) a c)

O.s.p., odvolací súd dospel k záveru, že tieto návrhy je potrebné zamietnuť z nasledovných dôvodov:

Podľa § 36 ods. 5 Exekučného poriadku v znení neskorších predpisov, ak osobitný zákon neustanovuje
inak, exekučné konanie nemožno prerušiť, nemožno odpustiť zmeškanie lehôt a po skončení
exekučného konania nemožno podať návrh na obnovu exekučného konania.

V zmysle vyššie uvedeného zákonného ustanovenia exekučné konanie v zásade nemožno prerušiť,
okrem prípadov, keď tak ustanoví osobitný predpis (napríklad ustanovenie § 14 ods. 5 písm. b) zákona č.
7/2005 Z.z. o konkurze a reštrukturalizácii a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších
predpisov). Vzhľadom na uvedené, odvolací súd dospel k záveru, že prerušenie predmetnej exekúcie

nie je podľa zákona prípustné, preto návrh oprávneného na prerušenie exekúcie zamietol. Odvolací súd
v tejto súvislosti poukazuje aj na názor Ústavného súdu SR vyslovený v náleze z 10. júla 2013, sp. zn.
I. ÚS 218/2013-26, a to, že podľa § 254 ods. 3 O.s.p. na exekučné konanie podľa Exekučného poriadku
sa použijú ustanovenia predchádzajúcich častí O.s.p. (vrátane III. časti, v ktorej je § 109 ods. 1), aktento osobitný predpis (Exekučný poriadok) neustanovuje inak. Takým ustanovením, ktoré ustanovuje
inak, je § 36 ods. 5 Exekučného poriadku, ktoré vylučuje aplikáciu § 109 O.s.p., pretože má, pokiaľ ide
o prerušenie exekučného konania, vlastné pravidlo.

Podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku súd preskúma žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul. Ak súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so
zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti písomne poverí exekútora, aby vykonal exekúciu. Táto lehota

neplatí, ak ide o exekučný titul podľa § 41 ods. 2 písm. c) a d). Ak súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu
alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením
zamietne. Proti tomuto uzneseniu je prípustné odvolanie.

Udeleniepoverenianavykonanieexekúcievpredmetnejveciniejetakýmprocesnýmrozhodnutím,ktoré
by vylučovalo čiastočné alebo úplné zastavenie exekúcie pre nesúlad exekučného titulu so zákonom.

Keďže súd je oprávnený v každom štádiu exekučného konania skúmať z úradnej povinnosti, či tu nie
je daný niektorý z dôvodov, pre ktorý by musel exekúciu zastaviť, samotné udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie preto nie je prekážkou pre rozhodnutie o zastavení exekúcie, keď sú preto splnené
podmienky.

Návrh oprávneného na položenie prejudiciálnych otázok Súdnemu dvoru Európskej únie považoval
odvolací súd za nedôvodný. Súdny dvor EÚ už totiž v obdobných veciach, v ktorých účastníkom vo
vnútroštátnom konaní bol i oprávnený, judikoval, že Súdny dvor môže v rámci právomoci zverenej
mu čl. 267 Zmluvy o fungovaní EÚ vykladať všeobecné kritériá používané normotvorcom Únie na

definovanie pojmu nekalá podmienka. Nemôže sa však vyjadriť k uplatňovaniu týchto všeobecných
kritérií na osobitnú podmienku, ktorá musí byť skúmaná v závislosti od okolností konkrétneho prípadu.
Je úlohou vnútroštátneho súdu určiť, či sa má zmluvná podmienka v konkrétnej veci považovať za
nekalú, vzhľadom na všetky okolnosti, týkajúce sa uzavretia zmluvy. V prípade kladnej odpovede je
potom úlohou vnútroštátneho súdu vyvodiť všetky dôsledky, ktoré z toho vyplývajú, podľa vnútroštátneho

práva, s cieľom ubezpečiť sa, že spotrebiteľ nie je touto podmienkou viazaný (uznesenie Súdneho dvora
EÚ zo dňa 16.11.2010, C-76/10, bod 60-63; rozsudok zo dňa 01.04.2004 Y. C. C-237/02, bod 19). Súdny
dvor EÚ tak nie je oprávnený uplatňovať právne predpisy Únie na konkrétny prípad, môže sa len vyjadriť
k výkladu Zmluvy a aktov, prijatých inštitúciami únie (rozsudok zo dňa 06.10.2005, My E., C-291/03,
bod 43). Pokiaľ oprávnený má za to, že rozhodnutie prvostupňového súdu zabránilo vymožiteľnosti jeho

pohľadávky, odvolací súd zdôrazňuje, že oprávnenému nič nebránilo uplatniť si svoje zmluvné nároky v
riadnom súdnom konaní, v ktorom by bola zabezpečená rovnosť účastníkov i z pohľadu riadnej aplikácie
ustanovení spotrebiteľského práva.

O trovách pôvodného i dovolacieho konania rozhodne súd prvého stupňa samostatným rozhodnutím.

Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Trenčíne jednomyseľne.

Poučenie:

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu odvolanie n i e j e p r í p u s t n é.