Rozsudok ,
Potvrdené Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 29. október 2015

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 17Co/144/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8213202248
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 10. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jana Burešová

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2015:8213202248.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jany Burešovej a členiek senátu

JUDr. Zlaty Simkovej a JUDr. Mariany Muránskej v právnej veci žalobcu: CD Consulting s.r.o., so sídlom
Politických vězňů 1272/21, Nové Město, 110 00 Praha 1, Česká republika, IČO: 264 29 705, právne
zastúpeného Fridrich Paľko s.r.o., Grösslingova 4, Bratislava, IČO: 36 864 421, proti žalovanému: C.
K., nar. XX.X.XXXX, bytom W. W. XXXX/XX, XXX XX A., o zaplatenie 1.999 Eur s príslušenstvom,
o odvolaní žalobcu proti rozsudku okresného súdu Bardejov č.k. 1C/71/2013-88 zo dňa 10.11.2014,
jednohlasne takto

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e rozsudok.

Žalobcovi náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

Súd prvého stupňa napadnutým rozsudkom žalobu zamietol. Účastníkom náhradu trov konania
nepriznal.

Rozhodnutie právne odôvodnil podľa § 39, § 52 ods. 1 až 4, § 53 ods. 1, 2, 5, §53 ods. 4 písm. a), k),
l) Občianskeho zákonníka, § 265 Obchodného zákonníka, § 2 písm. a) a b), § 3 ods. 1 a 2, § 4 ods. 6
zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch, čl. 3 ods. 1 a 2, čl. 5, bod 31 smernice 93/13/EHS,

čl. 8 Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2005/29/ES, § 25 ods. 1, 2, 5, čl. XII zákona č. 129/2010
Z.z. o spotrebiteľských úveroch, § 2 ods. 1, § 3, § 5, čl. I § 10, čl. I § 11 ods. 1, čl. I § 14 ods. 1, čl. I §
17, § 20, § 23 ods. 1, § 33 ods. 1, § 38 ods. 1, § 44 ods. 3, § 48 ods. 1, čl. I § 77 ods. 1, § 78 zákona
č. 191/1950 Zb. zmenkového a šekového zákona.

Vychádzal zo zistenia, že Okresnému súdu Bardejov bol dňa 28.03.2013 doručený návrh na uplatnenie
pohľadávky na tlačive A podľa článku 4 odsek 1 Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady ES č.

861/2007, ktorým sa ustanovuje európske konanie vo veciach s nízkou hodnotou sporu (ďalej len
„nariadenie, alebo nariadenie č. 861/2007“), ktorým žalobca navrhoval, aby súd vydal proti žalovanému
rozsudok, ktorým by ho zaviazal na zaplatenie zmenkovej sumy 1999 Eur s prísl..

Z exekučného spisu 4Er 914/2011 súd zistil, že dňa 29.01.2010 uzavreli žalovaný ako dlžník a
POHOTOVOSŤ,s.r.o.,IČO:35807598akoveriteľzmluvuoúvereč.800500408,nazákladektorejveriteľ
poskytol dlžníkovi sumu 2700 Eur, pričom dlžník sa veriteľovi zaviazal zaplatiť mu okrem poskytnutej

sumy aj poplatok vo výške 1948 Eur, všetko v 8 - ich mesačných splátkach po 581 Eur, počnúc dňom
01.03.2010.Indosovaná zmenka je vistazmenkou opatrenou doložkou „na platenie predložiť v lehote 4 rokov od
vystavenia“. Zmenka bola vystavená dňa 29.01.2010. Za miesto platenia bolo určené sídlo prvotného
zmenkového veriteľa. Indosant predložil zmenku k zaplateniu, pričom vystaviteľka doposiaľ zaplatila 0

Eur. Žalobca na preukázanie oprávnenosti svojho nároku voči žalovanej predložil súdu originál zmenky
vystavenej žalovaným dňa 29.01.2010 a výpis z obchodného registra navrhovateľa.

Konštatoval, že v zmysle platných predpisov a judikatúry ESD je povinnosťou súdu v každom štádiu
konania ( a to aj v každom druhu konania), bez výnimky ex offo skúmať, či sa nejedná o spotrebiteľský

vzťah a ak súd príde k pozitívnemu zisteniu, na uvedený vzťah aplikovať právne normy spotrebiteľského
práva.

Právny predchodca žalobcu POHOTOVOSŤ, s.r.o. ako veriteľ a žalovaná ako dlžník uzavreli dňa
29.01.2010 zmluvu o úvere. Z údajov zverejnených v Obchodnom registri vyplýva, že veriteľ je
právnickou osobou, ktorej predmetom činnosti je okrem iného aj poskytovanie úverov nebankovým

spôsobom.Žalovanýjefyzickouosobou,nepodnikateľom.Vzhľadomksubjektomuzatvárajúcimzmluvu,
súd mal preukázané, že medzi účastníkmi konania došlo k uzavretiu tzv. spotrebiteľskej zmluvy podľa
§ 52 a nasl. Občianskeho zákonníka.

Zmluva je koncipovaná tak, že je neobyčajne hrubým spôsobom narušená rovnováha medzi právami a

povinnosťami zmluvných strán, a to najmä, ale nielen v ustanoveniach o zabezpečovacích prostriedkoch
(zmluvná pokuta, blankozmenka, uznanie dlhu a pod.) a zároveň je celá zmluva koncipovaná výlučne len
na prospech veriteľa bez toho, aby sa mohol dlžník aspoň minimálne zákonnými prostriedkami brániť.
Skutočnosť, že sa zmluva prieči dobrým mravom spôsobuje jej absolútnu neplatnosť.

Vzhľadom na neplatnosť zmluvy o úvere, súčasťou ktorej bola v bode 17 (správne malo byť uvedené v
bode 14 - pozn. odvolacieho súdu) dohoda o vyplnení zmenky z dôvodu rozporu s dobrými mravmi, na
základe takto neplatnej dohody nevzniklo právnemu predchodcovi právo bianco zmenku vyplniť, ako ani
právo na základe zmenky požadovať plnenie vzťahujúce sa k uvedenému úverovému právnemu vzťahu.
Vzhľadom k tomu, že toto právo nevzniklo právnemu predchodcovi žalobcu, nemohlo indosovaním

ani prejsť na žalobcu. Navyše dohoda o vyplnení zmenky bola súčasťou Všeobecných zmluvných
podmienok vopred pripravených právnym predchodcom žalobcu. Žalovaný nemal možnosť ju žiadnym
spôsobomovplyvniť.Dohodaovyplneníbiancozmenkypredstavujeprespotrebiteľadohoduvykazujúcu
znaky zjavnej neurčitosti a nezrozumiteľnosti, teda opäť ďalšie dôvody jej neplatnosti v zmysle
neprijateľných zmluvných podmienok ( napr. § 53 ods. 4 písm. a/ OZ).

Veriteľ Pohotovosť, s.r.o. vyplnil zmenku na sumu 3984 Eur, čo znamená porušenie § 4 ods. 6 zákona
č. 258/2001 Z.z.. Zmenku takto vyplnenú veriteľ nesmel prijať a už vôbec ju nesmel ďalej postupovať.
Táto suma by sa zároveň každým rokom neprimerane zvyšovala o 91,25 % tejto sumy + o 6 % úrokov z
tejto sumy. Vydanie takéhoto absolútne nespravodlivého rozhodnutia nie je v právnom štáte prípustné.

Pri spotrebiteľskom záväzku, z ktorého plynie titul vystavenia zmenky, neplatí všeobecná teória o
abstraktnosti zmenky a jej prísnej formálnosti. Práve naopak, konajúci súd musí v záujme naplnenia
noriem na ochranu spotrebiteľa a ochrany spotrebiteľa pred neprijateľnými zmluvnými podmienkami
a plneniami z nich naplniť kogentné ustanovenie čl. 6 ods. 1 Smernice Rady 93/13/EHS o nekalých

podmienkach v spotrebiteľských zmluvách a zabezpečiť, aby spotrebiteľ neprijateľnými zmluvnými
podmienkami a plneniami z nich plynúcimi nebol vôbec viazaný. Tento pozitívny záväzok štátu vo vzťahu
keurópskemuprávuvosvetlezásadylojalitymôžebyťnaplnenýibatak,žekonajúcisúdpreskúmakauzu
zmenky a zmluvný titul, podľa ktorého sa postupník (v tomto prípade spoločnosť z Českej republiky
ktorá zmenku nadobudla) plynúcich nárokov domáha.

Žalobca nadobudol od prvého majiteľa zmenky v počte mnoho tisíc kusov a vzhľadom na to, že sa jedná
o podnikateľov (pričom žalobca mal pôvodne v predmete podnikania činnosť ekonomických poradcov a
jej bývalý konateľ pôsobí v spoločnostiach Lawyer partners a.s., Two lawyers s.r.o., TOP INNOVATIONS
s.r.o. a Lawyers group s.r.o., ktoré mali, alebo majú vo svojej činnosti okrem iného aj vymáhanie súdnych

a mimosúdnych pohľadávok, činnosť organizačného a ekonomického poradcu, faktoring a forfaiting), je
na mieste konštatovanie, že vzťahy prvého majiteľa zmenky a žalovanej boli žalobcovi známe aj pred
začatím tohto konania a že veriteľ indosovaním zmenky, vystavenej žalovanou, postupoval v rozpore
s § 17 zákona č. 191/1950 Zb.Prvý majiteľ zmenky a zároveň remitent konal vedome na škodu žalovaného ako dlžníka, pretože
previedol na žalobcu zmenku po tom, čo exekučný súd nepriznal prvému majiteľovi zmenky plnenie a

exekučné konanie, vedené na základe exekučného titulu, ktorý bol vydaný na základe tej istej zmenky,
zastavil.

O trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p..

Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobca. Navrhol rozsudok
zmeniť tak, aby jeho návrhu na uplatnenie pohľadávky bolo v celom rozsahu vyhovené. Uviedol,
že súd bol povinný postupovať podľa čl. 7 ods. 3 Nariadenia. V danej veci súd nariadil a vykonal
pojednávanie, čo legálne nemohol urobiť. Žalobca a ani žalovaný dokazovanie úverovou zmluvou, či
ďalšími listinnými dôkazmi vôbec nenavrhli. Podľa ust. § 120 O.s.p. dokazovanie v sporovom konaní je
ovládané prejednacou zásadou, čo znamená, že súd vychádza len zo skutočností tvrdených účastníkmi

a vykonáva len tie dôkazy, ktoré účastníci navrhli. Ust. § 120 ods. 1 O.s.p. in fine síce súdu umožňuje,
aby v sporovom konaní vykonal aj iné dôkazy ako tie, ktoré navrhli účastníci konania, avšak tento postup
je možné využiť len výnimočne, ak je vykonanie nenavrhnutých dôkazov nevyhnutné pre rozhodnutie
vo veci a nevykonanie nejakého dôkazu môže byť príčinou toho, že súd nemôže rozhodnúť. Potreba
vykonať ďalšie dôkazy musí vyplynúť zo samotného doterajšieho dokazovania. V danej veci súd

mohol a mal rozhodnúť o práve na úhradu zmenkovej sumy a jej príslušenstva len z predloženej
zmenky. Z uskutočnených prednesov sporových strán počas písomnej fázy konania a vykonaného
dokazovania vykonaného na základe návrhov sporových strán nevyplynula potreba vykonať ďalšie
nenavrhnuté dôkazy. Predpokladom vydania rozsudku v tomto konaní bolo výlučne predloženie originálu
zmenky. Zmenka je listinný cenný papier, ktorý inkorporuje právo žalobcu. Vo vzťahu k žalobcovi ako

indosatárovi je preto jediným legitimizačným prostriedkom, ktorý nie je možné ničím iným nahradiť.
Žalovaný mohol na základe čl. 5 ods. 3 a 6 Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady č. 861/2007
vzniesť námietky voči zmenke a ak tak neurobil musia byť akékoľvek iné námietky odmietnuté, a to
z dôvodu uplatnenia koncentračnej zásady konštruovanej týmto nariadením. Súd z vlastnej iniciatívy,
bez návrhu žalovanej a bez legitímneho podnetu na ťarchu žalobcu vykonal dokazovanie, ktoré

údajne preukázalo charakter žalovanej ako spotrebiteľa. Žalovaný sa tejto obrany žiadnym spôsobom
nedovolával,uplatnenúpohľadávkunerozporoval,svojímkonanímjupraktickyuznal.Súdprvéhostupňa
navyše pri rozhodovaní vychádzal z podľa neho nesporných skutočností. Za nesporné považoval to,
že žalovaný so spoločnosťou POHOTOVOSŤ s. r.o. uzatvorili zmluvu o úvere, ďalej, že zmenka, ktorá
je predmetom tohto konania je zabezpečovacou zmenkou a že žalobca uzatvoril zmluvu o úvere ako

spotrebiteľ. Tieto údajne nesporné skutočnosti však neboli tvrdením ani jedného z účastníkov konania.
K týmto skutočnostiam sa účastníci nikdy nevyjadrili, a preto neexistuje spôsob, akým by súd prvého
stupňa mohol dospieť k nespornosti týchto skutočností.
K rozhodnutiu dospel na základe aplikácie nesprávnych právnych predpisov, ako aj nesprávnej
interpretácie príslušných právnych predpisov a práva Európskej únie. Zmenka je samostatným

abstraktnýmzáväzkomneakcesorickejpovahy.Niejemožnéjuspájaťčipodmieňovaťinýmiokolnosťami
než sú na zmenke uvedené. Prvostupňový súd sa aplikáciou príslušných ustanovení o zmenke
upravených v zákone č. 191/1950 Zb. vôbec nezaoberal a ignoroval predmet sporu. Je nevyhnutné
zdôrazniť,žepredmetomkonaniajevýlučnezmenkaanieinýzáväzkovýprávnyvzťah.Žalobcavkonaní
uplatňuje bezpodmienečný záväzok žalovanej, že za zmenku zaplatí. Súd však vec posudzoval ako

by išlo o bežný zmluvný záväzok, čo je neprípustné. Prvostupňový súd sa uspokojil s konštatovaním,
že je oprávnený v každom štádiu konania a v každom druhu konania skúmať z úradnej povinnosti,
či sa nejedná v danej veci o spotrebiteľský vzťah. Neuviedol však žiadne konkrétne argumenty, preto
je jeho rozhodnutie nepreskúmateľné. Žalobca skutočnosti o existencii iného vzťahu medzi pôvodným
majiteľom zmenky a žalobcom vôbec netvrdil, nebol teda nositeľom dôkazného bremena. Súd v

sporovom konaní môže svoje rozhodnutie zakladať len na takých tvrdeniach, ktoré sú produkované
účastníkmi konania a nie na tvrdeniach, ktorých pôvod súd nachádza v iných konaniach a tieto tak
nie sú výsledkom dokazovania. Ak existuje dôkazná povinnosť žalobcu vo vzťahu k ním tvrdeným
skutočnostiam, ad absurdum existuje aj dôkazná povinnosť súdu vo vzťahu k súdom tvrdeným
skutočnostiam.

Žalovaný vo všeobecnosti nie je oprávnený vznášať tzv. kauzálne námietky voči majiteľovi zmenky, ktoré
vyplývajú z jeho vzťahov s pôvodným majiteľom zmenky. Keďže tak v sporovom konaní nemôže činiť
žalovaný, tým menej tak môže činiť sám súd. Následkom tohto postupu bolo nesprávne rozhodnutie voveci.Súdprvéhostupňaporušilpoučovaciupovinnosťprekročenímustanovenia§5ods.1O.s.p.,porušil
ustanovenia o vykonávaní jednotlivých dôkazných prostriedkov ak prihliadol na skutočnosti a dôkazy,
na ktoré nebolo možné prihliadnuť, pretože nemali byť v sporovom konaní vedenom podľa Nariadenia

Európskeho parlamentu a Rady č. 861/2007 vykonané bez návrhu. Vo vzťahu k záveru súdu o tom, že
dohoda o vyplňovacom práve blanko zmenky by mala predstavovať neprijateľnú zmluvnú podmienku
uviedol, že zákon č. 258/2001 Z.z. pripúšťal, aby na zabezpečenie svojich nárokov zo spotrebiteľského
úveru bola vystavená zmenka. Limitovaná bola len výška zabezpečenia vo vzťahu k aktuálnej výške dlhu
v čase jej vyplnenia. Prípustné sú akékoľvek zmenky, akékoľvek doložky a zároveň aj blanko zmenky s

úpravou vyplnenia zmenky v dohode o vyplňovacom práve.

Prvostupňový súd vyhodnotil zmenku ako neplatný právny úkon a uplatnený nárok zo zmenky ako
zjavne neopodstatnený a pohľadávku za neprípustnú. Uvedený záver súdu však vychádza len z
kauzálnych námietok, ktoré však nikto v konaní nevzniesol. Kauzálne námietky sú po indosovaní v
zásade neprípustné. Zmluvný vzťah medzi žalovaným a remitentom po indosovaní zmenky irelevantný.

VdanomprípadebolisplnenévšetkypodmienkykonaniavzmysleO.s.p.anárokjevymáhateľnýsúdnou
cestou. V konaní vedenom pod sp. zn. C-419/11, na ktoré súd prvého stupňa poukázal je riešená celkom
odlišná prejudiciálna otázka, než by sa mohla týkať prejednávanej veci. V konaní sa dospelo k záveru,
že dohodnutý zmenkový úrok vo výške 0,25 % denne je v rozpore s dobrými mravmi, a teda v tejto
časti považoval súd prvého stupňa zmenku za čiastočne neplatnú pre rozpor s dobrými mravmi. Zmenku

pritom vystavil samotný žalovaný. Túto dobrovoľne podpísal a išlo o prejav jeho slobodnej vôle. Sadzba
zmenkového úroku je napísaná na zmenke a bola mu známa v čase vystavenia zmenky. Žalovaný teda
mal vedomosť o tom, že sadzba zmenkového úroku predstavuje 0,25 % denne a s takouto sadzbou
zmenkového úroku jednoznačne súhlasil.
Prvostupňový súd poukázal na nález IV. ÚS ČR 457/2010. Vo veci, ktorou sa ÚS ČR zaoberal došlo

zo strany žalovaného k vzneseniu námietok voči zmenkovému platobnému rozkazu. Odvolateľ ďalej
namietal, že rozhodnutie Najvyššieho nemeckého súdu nemôže negovať aplikáciu platnej právnej
úpravy, ktorá je súčasťou právneho poriadku Slovenskej republiky.

Vzhľadom na úplnú samostatnosť, oddelenosť, nezávislosť zmenkového záväzku nie je možné hovoriť o

tom, že zmenka je zmenkou podľa zákona o spotrebných úveroch a že tomuto zákonu odporuje. Zmenka
uplatnená v tomto konaní má všetky zákonom predpísané náležitosti, a teda ide o platnú zmenku.
Žalobcom uplatnený nárok je tak v celom rozsahu dôvodný.

Ohľadne tvrdenia súdu o personálnom prepojení konateľa právneho zástupcu žalobcu a bývalého

konateľažalobcuuviedol,žetátoskutočnosťniejeprekonanieskutkovoaniprávnevýznamná.Spoločná
účasť v obchodnej spoločnosti objektívne nemôže znamenať, že jeden spoločník vie o veciach, ktoré sa
týkajú iného spoločníka. Vo vzťahu k tvrdeniu o tom, že právny zástupca žalobcu je v iných konaniach
zástupcom spoločnosti pôvodného majiteľa zmenky, pričom len z tohto faktu má mať samotný žalobca
vedomosť o charaktere zmeniek podotkol, že právny zástupca je advokátom, ktorý je v zmysle zákona o

advokácii viazaný mlčanlivosťou. Nie je správny záver súdu prvého stupňa o zneužití inštitútu indosácie
zmenky. Samotné využitie inštitútu nie je možné vyhodnotiť ako jeho zneužitie.

Žalovaný sa k odvolaniu žalobcu nevyjadril.

Krajský súd v Prešove ako odvolací súd príslušný na rozhodnutie o odvolaní podľa § 10 ods. 1 zákona č.
99/1963 Zb. Občianskeho súdneho poriadku v znení neskorších predpisov ( ďalej len O. s. p. ), vzhľadom
na včas podané odvolanie ( § 204 ods. 1 O.s. p. ), preskúmal napadnutý rozsudok ako aj konanie, ktoré
mu predchádzalo v zmysle zásad vyplývajúcich z ust. § 212 O. s. p. a bez nariadenia pojednávania v
súlade s ust.§ 214 ods. 1, 2 O. s. p. s tým, že miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku zverejnil na

úradnej tabuli súdu ako aj na internetovej stránke a zistil, že rozhodnutie súdu prvého stupňa je správne.

Podľa čl. 3 ods. 1 a 2 Smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v
spotrebiteľských zmluvách zmluvná podmienka, ktorá nebola individuálne dohodnutá sa považuje za
nekalú, ak napriek požiadavke dôvery spôsobí značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach strán

vzniknutých na základe zmluvy, ku škode spotrebiteľa. Podmienka sa nepovažuje za individuálne
dohodnutú, ak bola navrhnutá vopred a spotrebiteľ preto nebol schopný ovplyvniť podstatu podmienky,
najmä v súvislosti s predbežne formulovanou štandardnou zmluvou. Skutočnosť, že určité aspekty
podmienkyalebojednakonkrétnapodmienkaboliindividuálnedohodnuté,nevylučujeuplatňovanietohtočlánku na zvyšok zmluvy, ak celkové hodnotenie zmluvy naznačuje, že aj napriek tomu ide o predbežne
formulovanú štandardnú zmluvu.

Podľa čl. 6 ods. 1 cit. smernice, členské štáty zabezpečia, aby nekalé podmienky použité v zmluvách
uzatvorených so spotrebiteľom zo strany predajcu alebo dodávateľa podľa ich vnútroštátneho práva,
neboli záväzné pre spotrebiteľa a aby zmluva bola podľa týchto podmienok naďalej záväzná pre strany,
ak je jej ďalšia existencia možná bez nekalých podmienok.

Podľa § 52 ods. 1 OZ spotrebiteľskou zmluvou je každá zmluva bez ohľadu na právnu formu, ktorú
uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom.

Podľa § 52 ods. 2 OZ ustanovenia o spotrebiteľských zmluvách, ako aj všetky iné ustanovenia
upravujúce právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, použijú sa vždy, ak je to na prospech
zmluvnej strany, ktorá je spotrebiteľom. Odlišné zmluvné dojednania alebo dohody, ktorých obsahom

alebo účelom je obchádzanie tohto ustanovenia, sú neplatné.

Podľa § 53 ods. 1 OZ spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú
značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa (ďalej len
"neprijateľná podmienka"). To neplatí, ak ide o predmet plnenia, cenu plnenia alebo ak boli neprijateľné

podmienky individuálne dojednané.

Podľa § 53 ods. 2 OZ za individuálne dojednané zmluvné ustanovenia sa nepovažujú také, s ktorými
mal spotrebiteľ možnosť oboznámiť sa pred podpisom zmluvy, ak nemohol ovplyvniť ich obsah.

Podľa § 53 ods. 5 OZ neprijateľné podmienky upravené v spotrebiteľských zmluvách sú neplatné.

Podľa § 3 ods. 1 OZ výkon práv a povinností vyplývajúcich z občianskoprávnych vzťahov nesmie bez
právneho dôvodu zasahovať do práv a oprávnených záujmov iných a nesmie byť v rozpore s dobrými
mravmi.

Podľa § 39 OZ neplatný je právny úkon, ktorý svojím obsahom alebo účelom odporuje zákonu alebo ho
obchádza alebo sa prieči dobrým mravom.

Predmetom konania je spor zo zmenky, ktorá plní zabezpečovaciu funkciu vo vzťahu k peňažnému

záväzku žalovaného (vystaviteľa zmenky) vrátiť poskytnuté finančné prostriedky, vyplývajúcemu zo
Zmluvy o úvere č. 800500408 zo dňa 29.01.2010 (čo vyplýva z čísla uvedeného na zmenke, ktoré je
zhodné s číslom zmluvy o úvere). Žalobca nadobudol práva zo zmenky indosamentom od remitenta
zmenky POHOTOVOSŤ, s.r.o., IČO 35 807 598, Pribinova 25, Bratislava (veriteľ). Zmenka bola
vystavená podľa slovenského práva, miesto vystavenia i platobné miesto sa nachádzajú na území SR.

Odvolateľ nespochybňuje v podanom odvolaní postavenie žalovaného ako spotrebiteľa.

Je pravdou, že žalovaný v zmluve o úvere je označený aj ako živnostník - podnikateľ s označením
využitia požičaných prostriedkov vo výške 2.700,- eur na výkon podnikania, avšak s poukazom na
formulárový charakter zmluvy o úvere a v tom čase bežné obchodné praktiky poskytovateľa úveru, ktoré

sú známe odvolaciemu súdu z jeho doterajšej rozhodovacej činnosti o pravdivosti a vierohodnosti týchto
údajov je možné pochybovať. Platí, že aj právnická osoba, resp. živnostník môže byť spotrebiteľ, keď
uzavrel zmluvu o úvere so spoločnosťou POHOTOVOSŤ, s.r.o., Bratislava, pretože nebolo žalobcom
tvrdené a ani zistené, že by požičané finančné prostriedky boli skutočne určené a aj použité na jeho
podnikateľskú činnosť. Povinnosť tvrdenia a označenia dôkazov je na strane žalobcu.

Závery prvostupňového súdu o spotrebiteľskom charaktere zmluvy žalobca nespochybnil.

Nie sú dôvodné odvolacie námietky spochybňujúce postup súdu pri vykonávaní dôkazov, ako ani
námietky týkajúce sa skúmania charakteru vzťahu medzi právnym predchodcom žalobcu a žalovaným

súdom.

V zmysle čl. 5 ods. 1 veta prvá a druhá nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 861/2007 z
11.07.2007 európske konanie vo veciach s nízkou hodnotou sporu je písomné. Súd alebo tribunál nariadiústne pojednávanie, ak to považuje za potrebné alebo o to požiada niektorá zo strán. Z uvedeného
vyplýva, že nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 861/2007 z 11.07.2007 nevylučuje ústne
pojednávanie a jeho potrebnosť ponecháva na úvahu súdu. Keďže súd prvého stupňa mal za to, že vo

veci je nutné nariadiť pojednávanie, pričom nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 861/2007
z 11.07.2007 nebráni uskutočneniu pojednávania, nie je možné postup súdu prvého stupňa vyhodnotiť
ako priečiaci sa platným procesným predpisom. Uvedené závery podporuje stanovisko Najvyššieho
súdu SR č. 93/2015 zo dňa 20.10.2015, v ktorom NS SR uviedol: „Vo vzťahu k aplikácii nariadenia tak
možno konštatovať, že toto nekladie žiadne prekážky v možnosti preskúmať doložené listiny súdom

a je možné aplikovať všetky procesnoprávne princípy použiteľné v slovenskom právnom poriadku.
Predovšetkýmaplikáciuznalostiurčitýchokolnostísúduzjehočinnosti(notoriety)azohľadnenieochrany
slabšieho v konaní, či ochrany dobrých mravov. Súd môže konať aj formou nariadeného pojednávania,
nemusí to byť vždy len na základe návrhu účastníka, ale aj keď to sám považuje za potrebné.“
Súdny dvor rozhodol, že možnosť súdu skúmať ex offo nekalú povahu podmienky predstavuje
prostriedok vhodný zároveň na dosiahnutie výsledku stanoveného v článku 6 smernice, teda zabránenie

tomu, aby jednotlivý spotrebiteľ nebol viazaný nekalou podmienkou, a na prispenie k splneniu cieľa
stanoveného v jej článku 7, pretože takéto preskúmanie môže mať odradzujúci účinok prispievajúci k
ukončeniu používania nekalých podmienok v zmluvách uzavretých so spotrebiteľmi zo strany predajcov
alebo dodávateľov (rozsudky Océano Grupo Editorial a Salvat Editores, bod 28, Cofidis, C-473/00, Zb.
s. I-10875, bod 32).

Táto možnosť priznaná súdu bola posúdená ako nevyhnutná pre to, aby bola pre spotrebiteľa
zabezpečená účinná ochrana, najmä s ohľadom na nezanedbateľné nebezpečenstvo toho, že tento
spotrebiteľ o svojich právach nevie, alebo má ťažkosti s ich uplatnením (rozsudky Océano Grupo
Editorial a Salvat Editores, už citovaný, bod 26, ako aj Cofidis, už citovaný, bod 33).

Je rozhodným konštatovanie, že aj pri nečinnosti spotrebiteľa má súd dbať o to, aby nevedomosť
spotrebiteľa nebola na jeho úkor a vyvažovať tak práva a povinnosti oboch strán. (porov. uznesenie
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vo veci 6Cdo 1/2012). Ochrana, ktorú smernica priznáva
spotrebiteľom, sa vzťahuje na prípady, v ktorých sa spotrebiteľ, ktorý s predajcom alebo dodávateľom

uzavrel zmluvu obsahujúcu nekalú podmienku, zdrží namietania nekalej povahy tejto podmienky z
dôvodu, že buď o svojich právach nevie, alebo má ťažkosti s ich uplatnením alebo preto, že je odradený
od ich uplatňovania z dôvodov nákladov, ktoré by malo za následok súdne konanie. (rozsudok Súdneho
dvora EÚ vo veci C -473/00 zo dňa 21.11.2002, uznesenie Súdneho dvora EÚ vo veci C-76/10 zo dňa
16.11.2010)Ochranaspotrebiteľajepredmetomverejnéhozáujmuajenevyhnutnáprezvýšenieživotnej

úrovne a kvality života občanov.

Ani proces podľa nariadenia nie je vylúčený z pôsobnosti judikátov súdneho dvora a ex offo súdnej
kontroly neprijateľnosti zmluvných podmienok. Inak by išlo celkom iste o konštrukciu s cieľom obísť
princípy únijného práva a o obohacovanie sa na úkor iného s popieraním vlastných princípov únie.

Súd by mal mať na zreteli základný účel konania - poskytnutie spravodlivej ochrany subjektívnym
právam účastníkov. Ústavné články o súdnej ochrane (čl. 46 a nasl.), čl. 6 Dohovor o ochrane ľudských
práv a základných slobôd spolu s občianskym súdnym poriadkom predstavujú všeobecné požiadavky
spravodlivého procesu. Vzťah práva a spravodlivosti načrtol Český Ústavný súd, keď v jednom zo

svojich nálezov uviedol: „súd musí nielen rešpektovať právo, ale jeho výklad a aplikácia musí smerovať
k spravodlivému výsledku. Právo musí byť predovšetkým nástrojom spravodlivosti, nielen súborom
právnych predpisov ktoré sú mechanicky a formalisticky aplikované bez ohľadu na zmysel a účel
toho, ktorého záujmu chráneného príslušnou normou”(porovnaj nález Ústavního soudu ČR sp.zn. II.ÚS
222/07).

Aj keď dlžník - spotrebiteľ nevznesie námietky proti zmenke, resp. jej vyplneniu, príp. uplatneniu práv
zo zmenky, je súd oprávnený a zároveň povinný skúmať platnosť predmetnej zmenky a dohody o jej
vyplnení, aktívnu legitimáciu majiteľa zmenky na uplatnenie práv zo zmenky, oprávnenosť postupu pri
vypĺňaní blankozmenky, a tiež nekalú povahu zmluvných podmienok, dohodnutých v spotrebiteľskej
zmluve, na základe ktorej vznikol záväzok, ktorý zmenka zabezpečuje, a ktorou bolo vydanie zmenky

predvídané. V prípade zistených nedostatkov je súd povinný tak, ako to správne urobil súd prvého
stupňa,konštatovaťrozporprávuplatnenýchzozmenkysozákonom.Akmábyťzabezpečenénaplnenie
cieľa sledovaného právnymi predpismi na ochranu spotrebiteľa, je nutné umožniť súdu skúmať charakter
právneho vzťahu, na základe ktorého došlo k vystaveniu zmenky a v prípade zistenia, že ide o vzťahspotrebiteľský, podrobiť skúmaniu zmluvné podmienky z hľadiska ich neprijateľnosti. V tejto súvislosti
odvolací súd poukazuje na závery NS SR vyslovené v stanovisku č. 93/2015 zo dňa 20.10.2015, v
zmysle ktorého, ak by pri vymáhaní dlžnej sumy z indosovanej zmenky súd nemal možnosť hodnotiť

obsah spotrebiteľskej zmluvy a rozhodnúť o nekalosti niektorých zmluvných podmienok či zhodnotiť
platnosť zmenky samotnej, išlo by o neprijateľné zníženie právnej ochrany prináležiacej spotrebiteľovi a
o porušenie zásady efektivity. Rigidná aplikácia ust. § 17 ZZŠ by spôsobila spotrebiteľovi neprimerané
ťažkosti pri až následnom možnom domáhaní sa ochrany svojich práv. Povinnosť všeobecného súdu
posúdiť uplatnený nárok aj z hľadiska súladu s dobrými mravmi je zvýraznená v tých prípadoch, keď ju

účastník konania výslovne namieta, musí však na ňu prihliadať aj v prípadoch, kedy takýto rozpor zistí
súd sám pri prieskume ex offo, keďže na absolútnu neplatnosť úkonu súd musí prihliadať ex lege. Ak
je vystaviteľom zmenky spotrebiteľ, je možné túto skúmať až po úroveň dohody o vyplňovacom práve,
aplikujúc právnu normu účinnú v čase, kedy bola zmenka vystavená.

Odvolací súd nevidí dôvod na odklon od právnych záverov vyjadrených v rozsudku Krajského súdu

v Prešove sp. zn. 7Co 339/2014 zo dňa 26.2.2015, v ktorom uviedol: „V prejednávanom spore
predmetom konania je nárok vyplývajúci zo zmenky indosovanej na žalobcu sídliaceho v Českej
republike,ktorýnáslednesvojeprávavyplývajúcezozmenkyuplatňujepredsúdomSlovenskejrepubliky
v rámci európskeho konania vo veciach s nízkou hodnotou sporu upraveného Nariadením Európskeho
parlamentu a Rady č. 861/2007 z 11.7.2007. Článok 4 Nariadenia upravuje zjednodušený a v zásade

písomný spôsob vedenia konania vo veciach s nízkou hodnotou sporu s cieľom zjednodušenia prístupu
k spravodlivosti. Žalobca začne konanie vyplnením príslušného tlačiva a jeho zaslaním na súd. Pokiaľ
by súd nemal na základe vyplneného tlačiva k dispozícii všetky potrebné dôkazy pre rozhodnutie vo
veci, môže žalobcu vyzvať k doplneniu tlačiva a na iné úkony tiež použitím príslušného tlačiva. Znenie
Čl. 4 Nariadenia môže vzbudiť dojem, že súd nemá k dispozícií iné dôkazné prostriedky ako príslušné

tlačivá a v zásade nemá možnosť oboznámiť sa s inými písomnými dôkazmi, napr. so spotrebiteľskou
zmluvou. Takýto výklad je ale nesprávny. Cieľom Nariadenia č. 861/2007 totiž nie je obmedziť sudcov
pri zadovážení si dôkazov potrebných pre rozhodnutie vo veci, ale umožniť im využívanie technických
a iných prostriedkov v záujme toho, aby dokazovanie prebehlo čo najjednoduchším a najmenej
zaťažujúcim spôsobom. Z Čl. 8 a 9 uvedeného nariadenia jednoznačne vyplýva, že aj v konaniach s

malou hodnotou sporu je zachovaná možnosť sudcu vykonávať potrebné dokazovanie a nariadiť ústne
pojednávanie pokiaľ to považuje za potrebné. Zjednodušená forma konania podľa tohto nariadenia je
preto plne zlučiteľná s judikatúrou Súdneho dvora, ktorá prikazuje sudcom ex offo prihliadať na nekalosť
zmluvných podmienok v spotrebiteľských zmluvách. Európske konanie vo veciach s nízkou hodnotu
sporu sa riadi za predpokladu ak nie je ustanovené inak procesným právom členského štátu v ktorom

sa konanie vedie, čo priamo vyplýva v Čl. 19 Nariadenia č. 861/2007.

Občiansky súdny poriadok ako základný procesný predpis platný na území Slovenska v ustanovení §
120 upravuje dôkaznú povinnosť. Ustanovenie § 120 ods. 1 O.s.p. umožňuje súdu výnimočne vykonať
aj iné dôkazy ako navrhujú účastníci, ak je ich vykonanie nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci. V

danom prípade žalobcom predložená zmenka má svoj základ v dohode o vyplňovacom práve zmenky
obsiahnutej vo všeobecných úverových podmienkach právneho predchodcu žalobcu. Za takejto situácie
súd prvého stupňa musel z úradnej povinnosti skúmať, či medzi právnym predchodcom žalobcu a
žalovanou došlo k uzatvoreniu zmluvy o spotrebiteľskom úvere alebo nie.

Správnym nie je ani tvrdenie, podľa ktorého pri rozhodovaní o uplatnenom nároku sa malo vychádzať
jedine z predloženej zmenky predstavujúcej samostatný abstraktný záväzok neakcesorickej povahy.
Smernica Rady č. 87/102/EHS z 22.12.1986 o aproximácii zákonov, iných právnych predpisov a
správnych opatrení členských štátov, ktoré sa týkajú spotrebiteľského úveru nezakazuje používanie
zmeniek v spotrebiteľských zmluvách, ale zo znenia Čl. 10 jednoznačne vyplýva, že členské štáty môžu

povoliť ich používanie v spotrebiteľských zmluvách iba vtedy, ak zároveň zabezpečia vhodnú ochranu
spotrebiteľa v takýchto situáciách. Pojem vhodnej ochrany spotrebiteľa treba vykladať so zreteľom
na Čl. 14 uvedenej smernice, ktorá zakazuje znížiť štandard ochrany spotrebiteľa. Vhodnú ochranu
spotrebiteľa je preto potrebné chápať ako celkový právny rámec ochrany spotrebiteľa vyplývajúci z
predpisov práva únie a judikatúry Súdneho dvora zahŕňajúci aj povinnosť vnútroštátnych súdov ex offo

skúmať nekalosť zmluvných podmienok. Hlavným rizikovým prvkom z pohľadu ochrany spotrebiteľa
je abstraktný charakter zmenky, ktorý nepripúšťa, aby súd pri uplatňovaní zmenky prihliadal na kauzu
pôvodného právneho vzťahu, t.j. aby hodnotil pôvodnú zmluvu o spotrebiteľskom úvere a skúmal, či táto
obsahuje nekalé zmluvné podmienky. Spotrebiteľ takisto nemá oprávnenie robiť voči majiteľovi zmenkynámietky, ktoré sa zakladajú na jeho vlastných vzťahoch k predošlému majiteľovi, t.j. veriteľovi ktorý
poskytol pôvodný spotrebiteľský úver. Rešpektovanie abstraktného charakteru zmenky je neprijateľné
vo svetle judikatúry Súdneho dvora. Súdny dvor už totiž vyslovil všeobecnú zásadu, v zmysle ktorej

špecifiká súdneho konania, ktoré prebieha v rámci vnútroštátneho práva medzi predajcom alebo
dodávateľom a spotrebiteľom nemôžu predstavovať skutočnosť spôsobilú ovplyvniť právnu ochranu,
ktorá podľa ustanovení Smernice Rady č. 93/13/EHS spotrebiteľovi musí byť poskytnutá, čo potvrdzuje
aj Čl. 14 Smernice Rady č. 87/102/EHS. Ak totiž pri vymáhaní dlžnej sumy z indosovanej zmenky
vnútroštátny súd vôbec nemá možnosť hodnotiť obsah spotrebiteľskej zmluvy a rozhodnúť o nekalosti

niektorých zmluvných podmienok, ide o drastické zníženie právnej ochrany prináležiacej spotrebiteľovi a
o porušenie zásady efektivity. V takomto právnom režime je totiž nemožné alebo minimálne neprimerane
ťažké, aby sa spotrebiteľ domohol ochrany svojich práv, keďže v konaní o vymáhaní pohľadávky nie je
možné skúmať nekalosť zmluvných podmienok. Spotrebiteľovi samozrejme aj v takejto situácii ostáva
možnosť uspokojiť veriteľa (nadobúdateľa indosovanej zmenky) a následne ho žalovať o náhradu škody,
ale v zmysle ustanovenia § 17 zákona č. 191/1950 Zb., by spotrebiteľ musel v takomto prípade dokázať,

že nadobúdateľ zmenky konal vedome na škodu dlžníka. Dokázať takúto skutočnosť samozrejme nie
je nemožné, avšak dokazovanie tejto skutočnosti neprimerane sťažuje situáciu spotrebiteľa. Navyše je
zrejmé, že takáto požiadavka nie je v súlade s právom únie, keďže ochrana spotrebiteľa v zásade nie
je závislá od zavinenia veriteľa“.

Odvolacie námietky žalobcu neboli spôsobilé privodiť záver odvolacieho súdu o tom, že vyhodnotenie
dojednania o vyplnení zmenky ako neprijateľnej zmluvnej podmienky, a teda jej neplatnosti v zmysle §
53 OZ súdom prvého stupňa bolo nesprávne.

Ďalej odvolací súd uvádza, že žalovaná zmenka obsahuje pod zmenkovou sumou text: „zmenkový

úrok 0,25 % denne od 24.02.2011“. Zmenka teda umožňuje vymáhať zmenkový úrok vo výške 0,25
% denne, čo ročne predstavuje 91,25 %. Takýto zmenkový úrok je v rozpore so zásadou dobrých
mravov, čo spôsobuje jeho neplatnosť (§ 39 OZ v nadväznosti na § 3 ods. 1 OZ). Z dôvodu, že bol
úrok vo výške 0,25 % denne na zmenke predformulovaný, nedošlo k jeho individuálnemu dojednaniu.
Kvalifikačným kritériom pre záver, že nejde o individuálne vyjednanú zmluvnú podmienku je stav, ak

zmluvné podmienky boli vopred pripravené a nebolo možné meniť ich obsah, čo je daný prípad (čl. 3
smernice).

Judikatúra súdov vrátane európskeho súdu nevyžaduje, aby na každý argument strany (účastníka)
bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia (porov. rozsudok Georgiadis proti Grécku z 29. mája

1997, sťažnosť č. 21522/93, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1997-III; rozsudok Higginsová a ďalší
proti Francúzsku z 19. februára 1998, sťažnosť č. 20124/92, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1998-I;
uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky z 23. júna 2004 sp. zn. III. ÚS 209/04).

Zatohtostavuodvolacísúdnapadnutýrozsudokakovecnesprávnyvzmysle§219ods.1O.s.p.potvrdil.

O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa ustanovenia § 224 ods. 1 O.s.p. v spojení s
ustanovením § 142 ods. 1 O.s.p. Vzhľadom na skutočnosť, že žalobca, ktorý si uplatnil trovy odvolacieho
konania v odvolacom konaní úspešný nebol a žalovaný si trovy odvolacieho konania neuplatnil, žiadne
trovy odvolacieho konania mu ani nevznikli, odvolací súd rozhodol tak, že náhradu trov odvolacieho

konania žalobcovi nepriznal.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.